ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Škultety-Dobšinský v Slovenských povestiach, str. 378 — 396 (n. v. 617 — 46), majú rozprávku „Zlatná krajina“. „Podal Jozef Henc z Nitrianskej a neznámy pisateľ v Záb. Levoč.; rozpráva P. Dobšinský.“

Predchádza úvodná formula: Vypravovateľ rozpráva, že sa na ceste sišiel s akýmsi starým žobrákom a ten mu tú poviestku rozprával.

Mocný a pyšný kráľ upadol „do smradľavej ošklivej nemoci, v ktoréj ani spať, ani jesť, ani piť, ani umreť nemohol“. Pre veľký smrad nemohol nikto vstúpiť do domu, v ktorom ležal. Vyhlásili, že ten, kto pri kráľovi prenocuje, dostane toľko zlata, koľko sám váži, a keď ho uzdraví, dostane pol kráľovstva. Prihlásil sa jeden chudobný vedomec, potrel seba a potom synov kráľovských akousi vodkou, tak že mohli k chorému vstúpiť. Vedomec potom pri kráľovi spal a snívalo sa mu, že kráľ by omladol na dvanásťročnieho chlapca, keby sa umyl vodou zo „zlatnej krajiny“. Pokúšali sa o to synovia, lebo ten, kto to vykoná, bude kráľom.

Najsamprv išiel najstarší, prišiel konečne k bohatému mestu; tam traja starci na brvnách sediaci mu vraveli, že to mesto patrilo kedysi k zlatnej krajine, ale pred 500 rokmi, keď sa hrali na tých brvnách, „odrazu sa stalo to, čo sa stalo“, mesto celé zaspalo a oni sami nemohli sa hnúť. Princ išiel ďalej, prišiel na pol ceste ku krásnemu staväniu, to bol čertov hostínec; nado dvermi bol nápis: „Kto nemá peňazí nech sem nechodí.“ Vstúpil ta, hneď ho privítali, ale nepustili ho už viac a mal tam ostať do súdneho dňa.

Po roku vybral sa prostrední princ, i on zabŕdol do čertovho hostínca. Prišiel rad na najmladšieho. Dal sa najprv vymaľovať a meno i krajinu podpísať a vzal ten obraz so sebou. Na ceste zo zakliateho mesta obdaroval starého žobráka, a ten ho za to varoval, aby sa nedal zlákať do čertovho hostínca, a ako sa má chovať v zlatom zámku. Princ dostal sa do zámku; v prvej izbe vzal peceň chleba, ktorý našiel v zlatom stole, v druhej izbe „kuláč“ s vínom, v tretej „víťazlivý meč, ktorý z pošvy do pošvy vždy sa vyťahuje a prestrkuje“. V štvrtej izbe sa umyl a napil sa zo zázračnej studne, skrásnel a bol taký ľahký, ako by v povetrí poletoval; načrel z nej do krčiažka pre otca. Keď sa vracal, zastavil sa pri krásnej panne spiacej, „zabával sa s ňou ako so živou“. Blížila sa dvanásta, položil svoj obraz na zlatý stolík a letel na koni ani jasná strela.

V zlatej krajine sa všetko prebudilo, vybrali sa na zámok, aby zvedeli, kto ich vysvobodil, ale darmo ho naháňali.

Keď sa navracal domov, zablúdil. Prišiel ku kráľovi, kde nemali chleba. Predal im ho „za dvanásť vozov najdrahších vecí a dvanásť regimentov vojska“. V druhej krajine nemali vína, vymenil i tu kúzelný pohár za takú cenu. Zatým zachránil jedného kráľa svojím vojskom a mečom od nepriateľov. Napokon dostal sa k čertovmu hostíncu po siedmich rokoch, ako mu prorokoval starec, pretože sa dotkol spiacej kráľovnej. Čertov zahnal víťazným mečom a bratov i iných princov osvobodil. Bratia na spaní ho oklamali a zamenili živú vodu za smradľavú. Poslali ho k otcovi napred a rozhnevaný kráľ odsúdil ho na smrť: poľovník mal priniesť z neho oči a malík. Kráľovič zastrelil srnu a odsekol si malík. Dlho potom blúdil, až ho v mlyne prijal mlynár za svojho; tam ostal sedem rokov.

Kráľovná v zlatej zemi vládla ďalej. Jej syn rástol a chlapci sa mu posmievali, že nemá otca. A tu sa chýlil štrnásty rok ku koncu. Kráľovná našla rekov obraz, poznala v ňom chlapcovho otca. Poslali preň zvláštnych poslov. Tak prišiel najprv najstarší. Pripravili preň zlatú cestu a zlatý most, ale najstarší cestu minul. Obraz sa mu len trošku podobal, a keď kráľovná vytiahla domnelý víťazný meč, padol na kolená a prosil za odpustenie. Tak sa vodilo i prostredniemu. Potom vyslali vojsko a žiadali najmladšieho syna. Prihlásil sa onen poľovník, vyznal, že pred časom princa nezabil. Hneď sa vyhlásilo, aby sa ten krásny princ prihlásil, a mlynár ho doviezol ku kráľovi. Vtedy sa dal princ zaviezť do zlatej krajiny na zlatom voze, do ktorého zapriahol zlatorohých jeleňov. Prišiel cez zlatý most a kráľovná ho hneď poznala. Bratov svojich ustanovil za kráľov v premožených krajinách. „Ale to mi hľa ten starý žobrák zabudnul dopoviedať, ktorý z nich už teraz kraľuje.“

Verzie tejto látky sú sostavené v Anm. K. H. M. Grimm II., 394, č. 97.

Originál tejto rozprávky Jozefa Henca z Nitrianskej stolice je zapísaný v Codexe Czabanianus A, str. 1 — 21.

Úvodná formulka vytlačeného textu je nie v tomto rukopise. Rozprávanie je veľmi rozvlačné.

Lekár sa vydal sám ku kráľovi. „Korenki — zelini — gajsti — také ze sebou nadostatek nabral, o kterích mimo ňeho žáden doktor neveďel aňi neznal, nepočul. S plačom velikím a zarmútkom rozlučil sa náš milí doktor z manželkú a z dítkámi, a ustavične Bohu zvrchuvanému pod ochranu porúčal a odešol. Choďil ňeborák z mesta do mesta, z krajin do krajin zaťál, dokád mu jeho malá potrava trvála. Naposledi prinútení bol ze žebránim a rozdrápaní svoj život krmit, a preca umisel svoj nezměnil. Kedisi čosi len predca sčaslive (k) viš menovanému královi prišel.“

Doktora uvítal najmladší princ a sľuboval mu veľkú odmenu, ak dovedie jeho a jeho dvoch bratov k otcovi, aby necítili smradu.

Doktor potom „viťahol svoje koreňe — zelini — gajsti s kapsi svojej a súďil, kterí gaist bi bol najlepší; preto jak sebe, tak aj princou pod nosom, ustami, ušámi namastil jednim gajstom, kterí potom od všeckeho smradu ani najmenšeho cíteňa nebolo zbavení boli (sic!)“. Doktor sadol si ku kráľovej posteli, „keď izbi ze zázračnímí koreňámi, bilinámi a gajsti okúril“. Kráľovi odpovedal na otázku, či ho vylieči: „že ve sveťe najvichírenější doktor je, ale že o takej nemoci aňi neslíchal, ani nepočul, aňi ňevidel, ale pritom tešil ho, že abi bol dobrej naďeji, že pokul nemoc lepší viskúma do rana, že mu poví, čili z nej vindě, lebo ňe. Lebo sa mu zdálo, že ňeňi možná žáden lík jemu osožním biti“. Prosil v posteli Boha, aby mu vnukol prostriedok, ktorým by kráľa mohol uzdraviť. „Vislišal Pán Boh prozbu jeho a též aj milosrdenstvím pohnutí ke královi; preto zaspal predca za královím chrbatom v posteli — (to bol zázrak, že sa ňeobával a nehnusil vedla takeho ranoviteho smradlaveho človeka ležat. Dá sa poznat, že doktor doktorov mohol sa menuvat).“

Keď doktor vyjavil kráľovi, že sa uzdraví vodou, ktorú prinesie princ zo zlatej krajiny, kráľ odpovedal doktorovi: „‚Ponéváč si se mnu spal, nepohrdajíc z mojú ohavnú nemocú, a ťešíš mňa, že predešlé zdraví obsahnem — čo silno ufám od Boha mého, že z mojich sinov volakterí to sčasťí oprobuje a obsáhňe — za to ťa bohato obdarím, že v tvojej krajine ďeťi pre ďeťi mat dost budú; a dám ťa až do tvojej krajini, abi si skor do náručí manželki tvej padnút mohol, zavést.‘ Čo sa aj tak stalo, čo aj princi z velkím obdaruvaňím jeho viprovodili.“

Vybral sa najprv najstarší princ. Vo veľkom vymretom meste uvidel troch starcov, podobne ako v tlači. Pozdravil ich: „‚Požehnání Boské s vami, dobrí ludja!‘ ‚Pan Boh usliš!‘ bola odpoveď.“ Starci odpovedali princovi celkom podobne ako v tlači:… „A toto mesto, které iste do zlatnej krajini patrí, je zakláto z neprebuďitelním sňom, jako sa to stat mohlo, Pán Boh ví, len každá živá duša v tomto meste spí, a už mnoho a mnoho rokov prejšlo, čo sme človečka nevideli, lebo aj, kterí staďálto išol, naspátek it sme ňevideli.“

Princ prišiel potom na ceste na hradskú zlatom vykladanú. V tlači bál sa po nej ísť, kráčal len stranou po chodníčku. V rukopise pustil sa rovno po zlatej ceste „a hned veril, že ho cesta istotne do zlatnej krajini povede“. V tlači chceli v hostínci na princovi toľko peňazí, že ani jeho otec asi nemal toľko bohatstva. A tu mu odpovedali: „Ak nemáš čím platiť, musíš tu s nami ostať čo i do súdneho dňa.“ V rukopise o peniazoch niet reči, diabli privítali princa takto: „‚Vitaj, Prinče, z ďalekích krajín! Že si sem prišel, velmi sa z toho těšíme. Jec, hoduj, tancuj, hraj, rob, čo sa ťi lúbi, všecko tu máš k obveseľení tvému, čo ťi len duša požáda. Ale že bi si sa odtálto visloboďil, ťo ňech sa ťi aňi ňesníva. Tu musíš ostat do dňa súdneho.‘ Takúto neslíchanu vípoveď keď počul, zamúťil sa velmi a sluboval všetko, čo má, len abi bol prepusteňí. Ale aňi len slišat nechceli. Bola vípoveď: ‚Jec, pi, hoduj, tancuj!‘ Čo mal náš ubohí prestrašení s takúto otázku princ robit. Viďel, že mnoho princov, magnášov, pannen, žen za stoli seďa, hodujú, jeďa, pijú, tancujú, hrajú. Pritovarišil sa mezi ňich, kterí ho láskave vítali a sa tešili z neho, že aspoň aj s ním budú veselší. Tak zostal neščasní tam. Občakával potom otec jeho z bolesťú voláku novinu o ňom slišat. Ale rok po roku ňišt ani slichu.“

Potom sa rozpráva, ako sa vydal druhý brat a zapadol do tohože diabolského hostínca. „Prejšlo potom rok za rokom aj seďem rokov — a aňi jednému ani druhému o navraťenú chíru ňebolo. Pomislet sa može: že jakú bolest ten otec v srdci svém ciťit mosel, keď žádnej naďeje aňi o svojem predešlém zdraví aňi o navráteňí sinov jeho ňebolo. Ručal král od bolesťi ze dňa na ďeň v jeho ohavnej ňemoci na svojej bídnej posteli. Tak že srdco najmladšeho sina bolo preňiklo, kterí si pomislel, že pojde z Božú pomocú do tejto zaklnutej krajni, a nádej si skladal v Bohu, že mu spomože a jeho uboleneho a utrapeneho otca z jeho bolesti vislobodí.“

Cesta najmladšieho princa opisuje sa ako ostatok veľmi obšírne a strojeným slohom. V onom zámku v zlatnej krajine našiel v prvej izbe „peceň chleba“, v druhej „veleždúr vína“, v tretej „na posteli jednu krásnu princu nahučičkú nahú, velmi krásnu, která opraudive v celom svete je ta najkrásnejša, ležat“. Starec napomínal princa: „ale to ti hovorím: abi si sa s ňú ňepoškvrnil, lebo sa ona [vo] velmí tvrdom sňi od kolko sto rokov vinacházi; lebo, jestli sa poškvrňíš s ňu, ňedojdeš tak lachko svojho sčasťa, až o seďem rokou na túto cestu sa dostaneš.“ Potom mu povedal o onom meči, temer rovnako ako v tlači, a pridal o ňom: „Keď pojdeš spátki, môžeš sa pristaviť do toho hostinca, kde sú ti tvoji brátja. Jak dábli ten meč viďet budú, budú sa ta velmi bát, a čokolvek žádat budeš, to ti vydajú. A malo bi bit v ten čas všetko vyslobodenuo.“ Potom sa opisuje zázračná voda v štvrtej izbe, podobne ako v tlači, vylíčená je len nádhernosť studnice. Zatým rozpráva žobrák, že v tom zámku je ešte „aj vác izeb na kolko sto. Krajša jedna od druhej.“ Napokon vystríha ho rovnako pred bratmi: „Merkuj dobre, abi si nezaspal prv, jako oni, lebo jestli zaspíš, flašu z vodu ti vezmú a o smrt ti budú hrat, jako by ta ze sveta zmárňili. Preto maj sa na najvačom pozori, abi si ňikdi prv nezaspal, zakál domou neprindeš, jako oni, abi si ti mohol otca svého z nemoci vislobodit, lebo otec tomu prislúbil království, kdo mu tu vodu priňese.“

Potom sa rozpráva to isté ako v tlači, ale keď princ na lúke „precíťiu, vzdal najprv Bohu chválu a pozrel na hoďinki, které mu prám pol pátej ukazuvali“. V tlači sa hovorí, že hrdina v zámku priviazal koňa o zlatý stĺp, v rukopise toho niet. Pobyt hrdinov v zámku je opísaný rovnako, pridané je len, že „pozre na hoďini, ešťe len sedum ukazuvali, kďe sa poďivil, že tak na friško to všecko odbavil. Pomislel si, že do pol dvanastej sa ešte v tom zámku zabaví a lepši poprezíra.“ Prišiel opäť do tretej izby, tam našiel princezku… „On sa videl bit samotním, nikdo mu neprekážal a času mal ešte dost, lahol si vedle nej a tešil sa s nu, po kterém ťešení padol aj do hríchu. Zabudnúl od láski, čo mu bol stareček zakázal, v tom sa schopí, díva na hodini a ukazuje mu pol dvanastej. V tom prestrašení ledva že sa spamatat mohol. Položil svoj portre aňeb svoj vimaluvaní obraz na jeden v kúťe ľežíci zlatí stolíček, napísal sve meno, krajinu, rok a hodinu, v kterú sa tam vinacházal, aj príčinu, abi prince ľúto ňebolo, že z lecijakím šuhajom odpočívala, až sa volakedi skrz lepšeho hrďinu, nežli je on, vislobodí.“

Nasledujúce deje sú tieže ako v tlači, len scéna v diabolskom hostínci sa opisuje ináč: „Dostal chuť prenaramnú do ňeho skor veist, ked počul zdaleka tu neslíchanú muziku, preto jako strela na svojem nosákovi tam zaletel. Vejdúc tám, zraduvali sa velmi braťa jeho nad príchodom, keď ho poznali, ale ďábli velmi zarmúťení a strachom plní kričali na neho: ‚Vezmi si, čo sa ťi lúbi, len nám život daruj,‘ lebo sa obávali toho meča. Tu on všeckích tích, kterí tam od kolko sto rokov boli, prepusťil, všecki nábitki, bohatstvá na vozy pobrál, ďáblov preč odprášil a odtál sčaslive a víťazlive sa spátki do svojej krajini navracal.“

Rozprávanie o zrade bratov, ktoré v tlači hneď nasleduje, je v rukopise odtisnuté slovami: „Jak običajne sa stáva, že za dobré dobré abi nečakal; tak sa aj s tímto princom prihodilo — čo dálej nasleduvať buďe, o jeho mizernom stave (ale najprv navráťime sa k princese do zlatnej krajini) a potom jeho živote sa neskorši dozvíme.“

Zatým sa v rukopise rozpráva, čo Dobšinský vo svojej úprave celkom vytrel:

„Tu princezná alebošto královna videla sa bit už vislobodenú (v) svej zlatnej krajine, ustavične dichťela za visloboďiťelom svím, ale ponevač sa na neho dozvedet ňemohla, prinútená bola tak v sloboďe svej zostávat, dokád sa volakim sposobom o svojom visloboďiťelovi ňedozví — a zaťal jak slobodná království své rídit. Vislobodená zlatná krajina ve velikej radosti a veselosti oplývala a trvala spolu aj zvelebením Boha za dlhí čas. Ale princezna vidí sa bit vždi ze dňa na ďen širša a tlstejša. Umíňila si do dalekej krajini ke svojej materinej sestre aňeb tetke svoju tajnost vijevit. Prindúce tám k tetke svojej, která od radosti div že neomdlela, padnúc jej na hrdlo, sa za dlhú chvíľu necíťili.

Po privítání a obnovenej radosti poseďeli si za stoli a skvostňe hoduvali. Tetka jej hovorí: ,Moje milé díťa (často sa ďívajíce na jej život), s tebú, jako vidím, dobre ňeňi, ti si ťarchavá.‘ Začerveňala sa princezna na otázku tu. Ale prehovorila s plačom: ,Moja milá tetka! prám som o to prišla k vám, abich snád do hambi skrz to pred poddaníma míma neprišla, a radu žádám, čo mám robiť. Zdáliž to nebol nešlechetňík? Který mi vzal chleb, čo som mala pre jednu celu krajinu, vína veleždur (kulacs), kterí tež pre druhu krajinu moju bol prichistaní, nabral si vodi, která na tomto svete to najdrakšje je, slovom mosel bit velmi ňešlechetní, kterí ešce aj mú poctivosť a panenství mňe odňal.‘ Dobra tetka predca zarmúťenú poťešila s tímato slovámi: ,Jaj, ďeťa moje! Mislím, že ňebol voláki ledajakí sprostí človek, kterí sa opovážil krásu tvoju poskvrniť, lebo Boh ví čo si mislet mohol, a volako sa to ináč prihodit moselo, a nade všecko nedá zlohat, keď porodíš, čo bude, o tom sa zvíme… Zostan tu, abi tvoja chiba na svetlo nevinšla zatál, dokál ta vec lepši do porádku privedená ňebuďe.‘ O krátki čas len naozaj preukázalo sa to, čo prorokuvané bolo, porodila princa velmi krásneho sina, kterého krása temer angelu prirovnaná bit mohla, s kterého mala velmi veľké poťešení, že ho sčaslive na svet dala a porodila. Z čoho jak tetka, tak aj princa súďili, že z kráľovského rodu bit mosí, poňevač celkom to na ďiťati sa dalo previdet, a pomisleli si: ,Však to Boh najlepši (v) svojom časi usporádá.‘

Vtom porosprávali sa tetka s princú a zanechala zarmutená matka neslíchanú summu pokladou na jej malého sina, abi ho tetka v najvatšej tajnosti a jako svoje vlasné vichovat mohla. Rozkázala téš, abi tak, jak na jedného princa sluší, vichovaní bol, a abi prv tetka dítaťu nepovedala, čí je sin, zakád 14 rokov mat ňebuďe.

Mezítím sa odebrala od svojej tetki do zlatnej krajini a jako najpoctivejša držaná bola, lebo o tom ňikdo neveďel. — Na tolko, než 14 rokov prišlo, aňi v rozume princa aňeb královna ňemala, že mala sina, celkom na to zabudla.“

Potom sa prechádza na opisovanie zrady bratov.

„Ale abi sme zas na chodníki princove prinst mohli, pospíšíme za ním, aby sme věďeli, jak sa s ním deje.“

Rozpráva sa vcelku to isté ako v tlači, ale čiastočne s drobnými odchýlkami a formou celkom odchodnou.

„Tu princ po visloboďení svojich bratov z hostinca, keď všecko odtál jak vislobodiťel pobral, závideli mu to velké sčastia a premíšľaľi, jako bi ho o život pripraviť mohli. A pritom sa ho vipituvali, či bol (v) zlatnej krajine? či ňese vodu? Čo tam viďel a tak dálej. Ale tento svojim bratrom len nakrátko povedal, že (v) zlatnej krajiňe bol, a že vodi sčaslive nabral, kterú že aj ňese, o ostatních vistalostach aňi zmínki neurobil, tím menej, že bi v tích a v tích královstvách králom bol, na jevo ňevidal; mislel si, ked domov sa sčastlive navráťi, že o všeckom vedomost každému učiňí. Mezitím pozoruval on dost na seba, abi prv ňezaspal jako jeho brati, ale ponevač už ti boli zreknutí, čo majú urobit, on to ale nezmerkuval, ked sa mu ve všeckom lichotili, abi ho s tim skor oklamat mohli. Pri tom ale pomoc boská všaďe prítomná bola, ale poňevač bol prestúpil rozkaz starečka, preca trest takí, jakí mal suďení, neprišel na neho. Trebars braťi si umíňili ho zabit, predca na misel prišlo staršemu bratovi: ‚Nezabiješ!‘ Ale ked brat zaspal, vzali vodu braťá jeho, kteru bol priňesel ze zlatnej krajini, tu na tej místo do istej flaši tak rečeno jeho podobnej nabrali mu smradlavej vody z istého mora a tam do jeho vátošne mu zapravili. Misleli si, keď sa otec neočiší a neuzdraví od tej vodi, buďe sám pomstvit sa nad ním, a buďe ho lecijakým bludárom a luhárom menuvat.

Keď ale približuvali k svej krajine, hovorá starší bratší: ‚Brat moj! poňevač ti si už dost probuval po sveťe všelijaké veselosti, pritom dobré aj zlé si skúsil, hibaj na predek, vedla sluhu tvého a uzdrav otca našeho a mi sa tu (vo) volakterém miste pobavíme a nebuďeme sa meškat nikde dlho, ale pospíšíme za tebú.‘

Tu brat posluchol bratov svojich a z velkú ešte dichtivostú nakloňení k otcovi svému pospichal.“

Pri ostatňom rozprávaní sú rovnaké slohové rozdiely. Je len pridané, že princ dal „jágrovi“ ešte dva zapečatené listy, aby ich dal jeho otcovi, že ich u neho našiel, keď ho zabil.

Potom sa rozpráva, čo rovnako je nie v tlači, ako kráľ nariekal, keď mu jáger priniesol znak domnelej princovej smrti, a že obidvaja bratia s tými listy sa vydali do ďalekých krajín.

„Potom sa vibrali s tíma listami do tích krajin ti dva mudráci a schitralci. Ale darmo bolo, lebo tam skoro o život prišli, a tulákov, falešňíkov, špehárov jím nadali, preč vihnali a listi vedla príkazu krála skovali dotád, dokád jich vítazliví král ňeprinďe. Ale jager prijatí bol z vdačnosti na roskaz za krála vedle písma jeho (v) krajine tej, do kterej bol poslaní, a aňi živá duša ňevedela, kde bi sa jáger podel. Naríkal dlho král za svím nevinním sinom, keď sa sinova navráťili, lebo poznával, žebi oni faktori boli, ale bolo všecko pozde — sčasného tlápáňa koňec.“

Na rozdiel od tlače rozpráva sa zatým, že synček kráľovnej zo zlatnej krajiny bol vychovávaný svojou tetou až do štrnásteho roku, a ako chlapec tetu donútil, že mu vyjavila pravý jeho pôvod. Princ sa potom rozlúčil s tetou a odobral sa ku svojej vlastnej matke.

Kráľovná vtedy, ako v tlači, našla onen ztratený obraz hrdinov i s nápisom. Tu odchylne od tlače uvidela princa, ako prichádzal s bielou zástavou ako so znamením mieru. Princ vytýkal matke, že za štrnásť rokov ho nenavštevovala. Princ sám napísal prípis a poslal ho do krajiny otcovej. Dal potom spraviť tri mosty, odchylne od tlače: strieborný, zlatý, diamantový a k nim zlatú hradskú, v tlači iba zlatú hradská a zlatý most.

Potom je vložené, ako otec oných troch princov dostal prípis a poslal oboch starších princov, kdežto v tlači vybral sa najprv najstarší a potom poslali pre druhého princa.

Kráľ dal prečítať tomu najstaršiemu synovi list. „Jak ten list prečítal, zmrzli v ňom kosti jeho, ale ňedal na sebe ňíšt znat, len že ide, bola odpoved.

Vtom namlúvil aj svojeho bratra, abi sa s ňím vibral, aspon buďe viďet duvodnejši zlatnú krajinu, a po ceste rozličňe otáski premíšlali a sa jeden druhého potešuvali.“ Obidvaja rozpakovali sa, keď prišli k zlatej hradskej, a išli obidvaja spolu pomimo nej.

Oba princovia, podobne ako v tlači, najprv najstarší a potom druhý, sa priznali i odchylne potom sľúbili, že pošlú najmladšieho brata. Vtedy kráľovná pohrozila: „Do roka podočkám, jestli do roka a do mesáca tu ňebuďeťe, z mojím vítazlivím mečom vás všeckích dám skrz mého sina skántriť.“

V rukopise sa potom rozpráva:

„Prindúce domov, padli k nohám otca svého a všecku vinu svoju uznali; tu zdreveňev otec, keď virozumel, v čom je vec, a div že do mdlobi ňepadol. Ale predca nahovorili otca svého, abi si s toho ňišt nerobil, že poberú svoje najdrakše veci a že s krajiny utečú k tomu jagrovi, o kterém sa za ten čas dozvedeli, že kďe kraluje. Ked si otec ništ počat inše nevedel, urobili tak a uskočili tajňe s krajini svej a prišli o malí krátki čas {k) tomu jágrovi.

Predmenuvaní jáger aneb tamejší král poťešil jich, že on princa nezabil (tu jim všecko porosprával), ale že sa volakďe po sveťe tlče. Dal jim radu, abi ho dali vimaluvat, jakí bol, a na mnoho tisíc obrazov abi ho dali vitlačít z nápisom, že kdo ho doveďe, buďe bohato obdaruvaní, a ti obrazi po jarmekoch abi darmo rozdávali, že ho tak najskor najdú.

Lúbila sa jim rada ta, nadevšecko dávno oplakanému otcovi za svím sinom bola najpríjemnejša, a tak ve velkej friškosti to sa všecko tak stalo.

Rozdávali velmi krásne obrazi, pekne v zlaťe fasuvané darmo, po fšeckích jarmekoch, až aj z dopuščeňa Božeho prám aj ten mlinár spolu aj z manželkú svojú bol účasní, kterí hňed poznal, prečítal nápis, že bi to jeho svojčinec bol.

Ponáhlal sa mlinár roskaz královskí {nadovšecko slub obdaruváňa sa mu najlepši páčil) viplnit. Dobre opojil milého princa, a keď zaspal, ze všeckím fundamentom ho do jeho rúk odevzdal.“ Rozpráva sa ešte, že kráľ dal synka ešte spiaceho obliecť do kráľovských šiat, ako syn bol šťastný, keď sa prebudil a videl sa u otca.

V tlači sa miesto toho rozpráva, že mladý kráľovič sohnal veľké vojsko a žiadal, aby im kráľ vydal najmladšieho princa, ináče že celú zem jeho spustoší. Dozvedel sa o tom všetkom myslivec, ktorý spravoval onú ďalekú krajinu, vydal sa ku kráľovi a všetko mu vyjavil. Na radu myslivcovu dali rozhlásiť, aby ku kráľovi priviedli krásneho junocha, kdekoľvek by sa našiel. Ten hlas donesený bol až k onému mlynárovi, ktorý svojho chovanca opojil a ku kráľovi doviezol.

Zatým sa v tlači rozpráva, že hrdina v zlatom koči, do ktorého boly zapriahnuté jelene (v rukopise dvanásť) so zlatými rohy, s víťazným mečom po boku, sa vydal do zlatej krajiny. V rukopise je tu pridané, že stretol vojsko, vyslané zo zlatej krajiny, „kterích keď stretol (vidíce jejich velikí počet), rozkázal, abi sa za ňekolko dňí po zadku zabavili, a dal jim po královski velkú summu, abi si za ten čas dobrú volu spravili, dokál on do zlatnej krajini prinde. Kde potom aj svojich dvoch bratov spolu ze svíma rodičami na zadku zaňechal a sám po predku na zlatích jelenoch cválav.“ Ostatok sa rozpráva vcelku rovnako; iba že v tlači kráľovná mu kladie tieže otázky ako starším. Miesto toho v rukopise sa všeobecne rozpráva: „Kteri jej všecko povedal od počatku až do konca, všetki prípadnosti, vistalosti, nadevšecko ukázal jej ten meč, kterí keď videla, videla sa bit premoženu, padla do narúča jeho.“

Záverečnej formulky, ktorou Dobšinský svoju rozprávku zatvára, v rukopise nieto.

Pod nadpisom svojej rozprávky Dobšinský spomenul, že ju podal ešte „neznámý pisatel v Záb. levočskom“. V tom je zrejmý omyl. V rukopise Cod. Czab. A je na počiatku zaznamenané: „Confer. Lev. Záb. z r. 1846, str. 121“, ale to je látka celkom iná; je v tomto súpise podaná II. str. 39 pod č. 5 B.

2. Z Tekovskej stolice je verzia, ktorú rozprával Stopka Jano, 49-roční, rodák z Veľ. Slažian. Zapísal S. Czambel 17. mája 1903.

„Dě bolo, tu bolo, v sedemdesiatej siedmej krajňe, voda sa sypala, piesok sa liau, bou jeden král a mau troch sinou. Velmo ten oťiec bou smutný. Tak sa tý trija synovie vyprávaju: ,Čo je ten oťiec smutný?‘ Poslali najstaršiho sa pýtať. Klepe na dvere, či môže iť núter. Král dovoleu. Pýta sa ho sin: ,Najjasňejší tatík, či sloboda pýtať, čo sa taký smutný?‘ Otiec uchytiu meč a zahodeu za ňím, že čo sa pýta. Prišou k bratom, tý sa ho pýtali, čo otiec poviedau. A von poviedau, aby sa išou opýtať druhý, bude vedeť. Išou sa pýtať streňí. Tak aj za tým zahoďiu meč. Poton išou najmlačí. Tomu poviedau otiec, že ďe je, tu je, v sedemdesiatej siedmej krajňe je jena stunňička voda, keby z nej doniesou, že by bou mladý jak (v) šesnástich rokách chlapec, keď by sa umeu.

Tak sa vybrau najsamprú najstarší a zau si čo najkrajšiho koňa, pár tisíc peňazí a prišou na jeden hosťinec a tam bolo napísanuo: ,Ňetýkaj sa!‘ Ale von tam sa dau hňeď karty hrať, tak mu šetko odobrali aj koňa aj peniaze. Ňemau poton krčmárovi zaplatiť, tak ho zavreu do pivnici. A spravili si s týma braťí slub, že jak o rok neprinde, aby išou druhý hladať vodu.

O rok išou druhý. Aj ten si nabrau peňazí aj koňa si zau. A prišou na ten istý hosťinec. Spravili tam to s ňín, čo aj zo starším. Na druhý rok išou najmlačí. Aj ten si zau tak zo sebou, jak tý druhí. Prišou aj ten na ten hosťinec. Viďeu aj napísanuo: ,Ňetýkaj sa!‘ Dosť jeho ťahali, aby ta išou hrať, ale nesťeu. Rozkázau koňovi porciu sena a sebe vína a išou dial. Prínde na jenu ďeďinu. Tam jeno mŕtvo ťelo pochovávaju a bili ho s prútami a von sa pýta, že prečo ho tak biju. ,My ho bijeme preto, že nám je dĺžny a ňemá nám zaplatiť, a ho bijeme.‘ Von zaplaťeu, kolko bou dĺžny umrlec, a išou ďial a mŕtvo ťelo pochovali.

Išou, až prišou na jenu lúku. Prejšla ho jena holubica a z tej holubici sa spraveu pekný tátoš. A toho tátoša poslau umrlec. ,Šak ja viem, čo hladáš, saňi si na mňa a svojho koňa ňehaj tunok pásť.‘ Von sadou naňho, až ho zaňiesou k tej istéj stuňičke, ale ňemohou z nej vody nabrať, lebo bola omurovaná. To bolo jenej královnej. Keď ho tátoš tam zložeu, dau mu rady, že jako dostaňe z tej vody; aby sa spraveu jenin majstrom a dau mu tátoš motovilo aj vreťeno aj praslicu zlatú. On prišou na dvor královnej predávať tú praslicu zlatú a frajcimerka to videla, išla královnej poviedať, že tom jeden predáva praslicu zlatú. Dala sa pýtať královná, že začo hu dá. Nič za inšie, len keď si po kolená nohy ukáže. Ona mu po kolená nohy ukázala. Praslicu jej dau. Poton prišou predávať aj vretienko zlatuo. Zas sa pýtala, že za čo jej ho dá. Že keď sa ukáže holá až po pás. Poton jej ho dau. Poton tretí raz prišou predávať motovilo. To jej slúbeu dať, keď sa celkom do nahu vyzleče. Tak jej ho dau. Poton prišla noc. Pýtau si tam noclah. Ked pospali, von pootvárau šetky izby. Prišou, ďe tá královná spala a horely jej sviečky, na každej nôžke jena. Tak on s ňou spau.^[522] Do jenej knížky napísau: ,Až by čo bolo, tak bude mať oca toho a toho krála sina.‘

Potom on išou k tej stunňičke, ale tam boly dve. Keď sa z jenej umyu, zostau velmo starý, lež načreu z druhej, zostau mladý. Zau z obidvoch do flašiek a išou domou. Ten tátoš mu poviedau: ,Keď budeš v cesťe, od šibeňici telá neodkupuj!‘ Išou domou; až prinde do toho hostinca, ďe jeho bratie boli. Tam ich vielli obesiť. Pýtau sa: ,Za čo tých dvoch budú vešať?‘ Že vela utrovili, zostali dĺžni: za to ich budú vešať. Tak on čiahou do vačku a vyplaťeu. Ale von ňeveďeu, že sa to jeho bratie. Išou na kuse spolu s ňimi. Potom sa poznali, že sa bratie. Tak mu hovoria, žeby dau tú vodu, že hu odnesú. Voni s tou vodou ujšli. Zali mu aj koňa. Až prišli g otcovi svojmu. Dali mu tú vodu. Umeu sa, velmo ostau mladý. Potom prišou aj najmlačí brat domou. Otiec sa nahňevau naň, že ďe choďeu, zavolau jágra, aby ho do hory odviedou a tam zabiu. Ale jágrovi bolo lúto. Mau jenyho koťužňíka. Tomu vyrezau jazyk a králoumu najmladšimu synovi malíček a to doniesou otcovi ukázať, že ho zabiu.

Najmladší brat išou a prišou do jenyho mesta. Tan sa chyťeu k jenymu sklepárovi za subjekta. Velmo bou dobrý, spravolivý, a to trvalo tolko rokou, poči tej královnej chlapec do škôl nedorástou. Ten chlapec najšou napísanuo, ďe on má oca. Písala tá královná tomu královi, aby hneď poslau toho syna, kerý tan bou pre vodu. Mesto ňeho poslau král najstaršiho syna. Ale ten o vode ňevedeu ništ vyprávať, tak mu dala šťiriadvacať a vyhnala ho preč. Potom išou strený. Aj ten neveďeu povedať nišť, tomu dala peťadvacať. Zas královna písala královi, aby poslau toho opraudiviho syna, lebo že inak vojnu bude držať s ňím. Keď toho najmladšiho dau zabiť a misleu, že je zabitý, umeu sa tou vodou, čo omlaďí, a išou sám královnej. Pýtala sa o tú vodu, ale neveďeu aňi on ňišť povedať, a dala aj jemu tricať palíc.

Znova mu písala, aby nešpasovau, aby poslau toho opraudiviho syna. Keď kráľ prišou domou, zavolau jágra, či toho najmlačieho syna zabeu či nie. Jáger povedau, že syna ňezabeu, že je v tom a tom mesťe za subjekta. Tak král zavolau syna domou, ale syn nesťeu iť. Potom král išou s plačon preňho a rozpoviedau mu, jako čô. Tak syn išou. Prišou k tej královnej. Pýtala sa ho, jako brau tú vodu. On rozpoviedau, čo predávau královnej a čo jako bolo a jako sa šetko stalo. Vona uverila. Stála svadba a žiju do čilku, jak nezomreli.“

České verzie sostavil V. Tille, Böhmische Märchen I., 184 č. 5 B b č. 1. Pozri Anmerk. K. H. M. Grimm II., 394 č. 97.

1. Sborník Muz. Slov. Spol. IV., 85 — 91, má rozprávku „Traja bratia“ „z okolia Hrabušíc, Štiavnika a Vidernika. Spišsko-slov. nárečím podáva Ján Kovalčík“.

Chorému kráľovi poradil muž, svojou múdrosťou široko-ďaleko známy, aby poslal človeka do zámku, v ktorom je taký vták, ktorému pri speve zo zobáčka krv kvapká. Keď vypije tri kvapky krvi, ozdravie. Prihlásili sa synovia, že pôjdu pre vtáka, kej sa obidvaja starší bratia dlho nevracali, vybral sa najmladší, hoci ho otec zdržiaval.

Na železnej lúke pochoval mŕtve telo. Vo sne sa mu zjavil strec a povedal mu, že do zámku kúzelného vtáka povedie ho srnka. Keď sa prebudil, našiel srnku vedľa seba. Viedla ho tmou, ktorú ožiarovaly jej nôžky, starala sa mu o nocľahy, a keď ho doviedla k zámku, zmizla.

Princ vstúpil do zámku, v poslednej komnate bol vták v zlatej klietke a na „aksamitovom kanapeju“ ležala krásna spiaca pani. Princ ostal pri nej tri dni, potom si spomenul na otca, vzal klietku s vtákom. Našiel ešte meč-samoseč, víno uzdravujúce a chlieb, z ktorého nikdy neubúdalo. Svoje meno napísal na stôl, odkiaľ vzal čarovné veci. Keď sa vracal, prišiel ku kráľovi, ktorého ohrožoval nepriateľ; svojím mečom porúbal vojsko a na pamiatku mu nechal svoj meč. Kráľ odmenil ho bohate. V druhom meste uzdravil svojím vínom všetkých, ktorí trpeli horúčkou, a fľašu s vínom dal kráľovi. Napokon tretie mesto zachránil od hladu svojím zázračným chlebom.

Prišiel do mesta, kde mali byť jeho bratia popravení pre dlhy; vyplatil ich. Bratia však strhli ho do jamy a samy kráľovi priniesli vtáka; len vták nespieval. Princa vytiahol z jamy sedliak na tretí deň. Kráľ syna s radosťou privítal, vták zaspieval a otec bol uzdravený jeho krvou. Princ však pomlčal o zrade bratov.

Princezna sa medzitým prebrala: že odniesol vtáka, tým ju odklial. Porodila chlapca. Keď mu bolo šesť rokov, vošiel náhodou pod stôl a prečítal zápis princov; mať so synkom vypravili sa za ním. Na ceste vyžiadala si čarovné veci od kráľov, ktoré im dal princ. Zastavila sa napokon pred mestom a žiadala kráľa, aby poslal k nej svojho syna. Kráľ poslal najprv oboch starších, ale tí nevedeli nič o meči, víne a chlebe, poslala ich nazad. S najmladším sa shodla, poznali sa, nechala ho pri svojom synkovi a sama odišla odťať zradným bratom hlavy. Kráľovi vyjavila, že oni najmladšieho brata zradili.

V Novom i Starom vlasteneckom kalendári a Slov. Pozorníku na rok P. 1853, str. 42 — 48, je vytlačená česká rozprávka B. Nemcovej „O třech bratřích“ (I., str. 116, č. 10). Srov. V. Tille, Böhmische Märchen I., 183 č. 3.

2. Sborník Muz. Slov. Spol. XVI., str. 8 — 11, č. 9, uvádza verziu „Zlatý vtáčik a zlatá klietka“ zo Spišskej stolice.

Základný dej tej verzie je premenený. Miesto troch princov sú traja sedliacki synkovia. Najmladší osvobodí kráľovskú princeznu a stane sa jej manželom.

Traja sedliacki synkovia išli do sveta a slúžili u kováča. Šli potom rad-radom kráľovi pre zlatého vtáka a zlatú klietku. Obidvaja starší zapadli do hostínca, najmladší odolal. Na ceste stretol starca so šedivou bradou; oholil ho a dostal za to ohreblo. Potom stretol dlhovlasého starca, ostrihal ho, dostal kefku.

Motív o oholení a ostrihaní dvoch starcov je prevzatý z osobitnej rozprávky o strašidelnom holičovi, ktorú prinášame samostatne (viď č. 111 E), a často sa zadeľuje do rozličných látok. (Srovn. Anm. K. H. M. Grimm I., 24 pozn.)

Poslední starec riekol hrdinovi, že zámok točí sa na husacej labke na mori, v ňom spí princezna. Až sa zmocní klietky so zlatým vtákom, nech uteká, lebo tam je Jendžibaba. Pred bránou bude naň čakať kôň, na ňom nech zmizne.

Hrdina podpísal sa tiež na stole. Keď ho Jendžibaba doháňala, hodil ohreblo a bola z neho hustá hora, potom zrkadlo (o ktorom rozprávačka sa predtým nezmienila), z neho urobil sa ľad, a napokon kefku, z ktorej zkrsla cesta, posiata klincami. Hoci ho kôň varoval, vstúpil do krčmy, bratia sa vrátili s ním a prinútili ho, že im vydal klietku so zlatým vtáčkom. Keď prišli domov, odovzdali ju otcovi. Kráľ poznal, že je to od jeho dcéry a že ju tým osvobodili.

Keď chlapec princeznin dorástol, našiel podpis hrdinov na spodnej strane stola. Princezna vydala sa s ním ku svojmu otcovi, hľadajúc hrdinu. Počula od otca, že vtáčka priniesli kováčski tovaryšia. Dala rozostrieť čierny koberec od zámku až ku kováčovi a poslala kone. Bratia donútili najmladšieho, že sa skryl v kope „kvandlu z uhliska“. Kôň, na ktorom sa niesli oba starší, koberec pretrhol, princezna dala hľadať tretieho. Sluha ho napokon našiel, hrdina na koni priletel, nedotknúc sa koberca. Chlapec poznal v ňom svojho otca.

3. V inej verzii z tejže osady, tiež v Sborníku Muz. Slov. Spol. XVI., str. 23, č. 16, nadpísanej „Zlatý kohút“, je úvod odchylný.

Kalvínsky kráľ dal vystaviť kostol, ale nemal čo dať na vrchol. Sľúbil tomu zo troch synov pol kráľovstva, ktorý mu prinesie zlatého kohúta od súsednieho kráľa. Dva dni po odchode oboch starších bratov vybral sa najmladší, hlúpy. Na ceste obdaroval žobráka a dostal mešec, z ktorého, keď ním zatrasie, padajú peniaze. V kráľovskom meste počul, že sú tam uväznení jeho bratia, že pili a potom sa bili. V krčme nasýtil hrdina mačku. Ona mu povedala, že na hraniciach druhého kráľovstva stojí stráž, nech vezme pálenky so sebou a opije ju. Potom nech sa zmocní kohúta, ale bez klietky. Hrdina nespravoval sa tou radou, vzal i klietku, stal sa „čerk-hurk“, stráž sa prebudila a vyhodila ho von. Tu mu mačka poradila, aby sa s ňou vydal ku druhému kráľovi a tam vzal zlatého koňa, ale bez úzdy. Vtedy poslúchol.

Šli k tretiemu kráľovi pre zlatú pannu. Zmocnil sa zlatej panny a zlatej kolísky, keď opojil stráž pálenkou. Tu mu mačka povedala, že musí mať i zlatú úzdu. Hrdina prišiel k druhému kráľovi a ľahko sa úzdy zmocnil. Napokon s mačkou vzal i zlatého kohúta so zlatou klietkou. Vracali sa cez mesto, kde boli bratia uväznení; nedal na radu mačkinu, a keď bratov viedli na šibenicu, vykúpil ich.

Na zpiatočnej ceste zradní bratia vrhli hrdinu do studne, vzali kohúta, koňa a pannu a odišli k otcovi. Za tri dni však panna sa nezasmiala, ani kôň nezarehtal, ani kohút nezaspieval. Mačka vysvobodila hrdinu zo studne a povedala mu, ako príde domov, že sa panna zasmeje, kôň zarehce, kohút zaspieva, a tak sa stalo. Kráľ sa tomu veľmi divil a počul od chyžnej, že najmladší syn sa vrátil. Videl, aký je smutný, a počul, ako sa bratia k nemu zradne chovali: oboch starších synov vyhnal.

V gréckych a balkánskych verziach vôbec, a tiež v arménskych, gruzínskych verziach často sa rozpráva, že hrdina je poslaný pre slávika, ktorý ešte chybí do kostola alebo do mešity. Pozri Anmerk. K. H. M. Grimm I., 507, 509, 513 — 4.

Verzie tejto látky boly sostavené v Anm. K. H. M. Grimm I., 503, č. 57.

České verzie sostavil V. Tille, Böhmische Märchen I., 177, č. 5 B a.

Etnogr. Zbirnyk IV., 62 — 69, č. 11, má verziu zo Zemplínskej stolice. Text je porušený.

Chudobný človek kúpil si, ako sa mu snívalo, koňa, ktorý mohol lietať popod oblaky. Vtedy práve vyhlásili, že bude kráľom, komu sa podarí dostať sa do jednej Ameriky k panej, ktorá rozdáva drahocenné veci, ktorých nikto nepozná. Chudobný človek sa ta dostal na svojom koni za deň. Bolo tam už deväť takých mužov a koní, ktorí sa zo sveta sišli. Jeden zpoza Červeného mora, druhý zpoza Čierneho, tretí zpoza Siného, ostatních šesť zo všelijakých krajín. Chudobný človek dostal jadrá zo zlatej hrušky, ako ich vysadí vo svojej záhrade, bude mu hruška zlaté ovocie rodiť. Druhému dala klobúk, ktorý ho urobí neviditeľným, keď si ho položí na hlavu. Tretí dostal plášť, keď sa doň zakrúti, nik ho neuvidí. Štvrtému darovala sedlo. Keď mu kôň zdochne, dostane sa na tom sedle kam chce. Piaty dostal šabľu, ktorá sama miesto pána bojuje. Šiesty si odniesol zlatú kolísku, aby v nej za Červeným morom kolísal svoju jedinú dcéru. Siedmemu povedala pani, že dostane syna na sedem siah veľkého a na siahu hrubého. Ôsmy dostal koňa, ktorý mal medenú hrivu a hriva zvonila pred ním na míľu. Deviatemu dala dvoch zlatých holubov. Rozdelila im zeme, kde majú národom rozkazovať.

Chudobný dostal ruský kraj. V jeho záhrade vyrástla veľká hruška a záhradu navštevoval ľud a páni a draho mu za to platili. Volili kráľa, prezvedali sa, kto má najdrahšiu vec. „Ruský kraj — tu Uhorsko až po Muska car nemá mnoho zlata, ale ten gazda má zlatú hrušku, za to bude cárom, on nám bude rozkazovať.“

Požehnal mu Boh troch synov. Či spal, či sedel alebo hostil pánov, vždy sa mu oči smialy od veľkej radosti, že bol chudobný a teraz je cárom. Ako synovia začali chodiť do školy, zle sa učili, začalo jedno oko plakať, druhé sa smialo. Najstarší syn vyjavil otcovi, že by sa chcel ženiť a že by chcel dievča zpoza Červeného mora: má krásny hlas, zlaté vlasy a kolísané je v zlatej kolíske. Bohato ho vypravili, dostal dvanásť vozov peňazí, na ceste zašiel do krčmy, krčmár opil princa a jeho vojakov, obral ho o peniaze. Keď nemohol svoj dlh zaplatiť, urobil ho Žid svojím sluhom, rozkázal mu v hore rúbať drevo, kým svoj dlh nezaplatí. O tri roky hlásil sa druhý princ, dostal dvanásť vozov peňazí, zabŕdol i on do tej krčmy a rovnako sa mu vodilo.

Po troch rokoch hlásil sa otcovi tretí syn, že sa chce ženiť, a pýtal sa ho, prečo mu jedno oko plače a druhé sa smeje. Otec ho udrel. O mesiac prišiel syn s tou otázkou zasa, a otec ho opäť udrel. Až keď o mesiac po tretí raz sa syn dozvedal, otec mu povedal, ako zbohatol a ako sa mu oči rozosmialy, ako potom jedno začalo plakať, keď videl, že deti sú nerozumné. Otec mu dal peniaze a najkrajšie kone.

Za rok prišiel princ k striebornému mostu, veľmi dlhému, na ktorom rástol strieborný strom, ale princ nemal toľko peňazí, aby cez ten most prešiel, a vrátil sa domov. Otcovo oko prestalo plakať, riekol mu, že po ten most je všetko ich, po ten most nemusí nikomu nič platiť a strieborný most môže voľne prejsť na štyroch koňoch. Princ povedal otcovi, že dal žene, ktorá pri striebornom moste prala, stovku, a ona mu poradila, aby sa vrátil domov, nabral mnoho zlata, dal si prihnať sedemdesiate stádo konské a vybral si koňa, ktorý nepôjde bránou, ale ju preskočí.

Takto na tom koni dostal sa za tri dni k striebornému mostu, ukázal otcov list, potom prišiel k Čiernemu moru, zaplatil zlatom za loď i prešiel cez Čierne more do Ameriky. V tej krajine bol veľký Janko na sedem siah veľký a na siahu hrubý. Priviazali ho tam k železnej lavici. Štyria ho kŕmili striedavo, aby ďalej žil. Každý, kto šiel do kostola, mal ho udrieť palicou. Kto by ho neudrel, toho by tí štyria hajdúsi zbili. Odsúdili ho tak preto, že zadarmo vypil dva sudy vína a pálenky i chlieb zjedol a nikomu neplatil. Kelnerom v hostínci dal si princ zavolať pána, aby mu dlhy toho velikána zaplatil i všetkým, komu bol Janko dlžen.

Janko potom vyprevádzal princa za Červené more. Prišli do mesta, kde kráľ mal plášť, ktorý činil neviditeľným toho, kto sa ním zakryje. Janko dostal ten plášť, keď hrozil, že ich všetkých pobije, ak udrie päsťou po hrade. Potom išli princ a veľký Janko do druhej Ameriky a tam dostali koňa, ktorý lietal popod nebo. Tak mali kone, na ktorých more preskakovali, a prišli za Siné more. Janko v čarovnom plášti vošiel do komnaty a dostal tam šabľu-samoseč. Potom prešli more a prišli do krajiny, kde bol cárom otec tej princezny. Tam bol jeden kráľ, ale už nie cár, ale kráľ, a ten mal klobúk-nevidimku. Vzal si ten klobúk. Janko sa zahrnul do plášťa, princ pod tým klobúkom a prišli nevidení k princezninmu otcovi. Janko vyniesol zlatovlasú princeznu kráľovičovi. Kráľovič složil čarovný klobúk a položil si svoj: už ho bolo vidieť; princezna mu povedala, že ešte krajšieho ženícha nevidela.

Potom sa Janko vrátil do hradu, pýtal sa, či vydajú dcéru, že prišiel pre ňu ten a ten princ. Dali mu ju. Cár im povedal, že mu diabli ukradli koňa, ktorý má medenú hrivu. Diabli majú sto koní, svojim koňom len poliali hrivy meďou, aby sa nemohol poznať. Cár už ta poslal mnoho veľkých mudrcov a zlodejov, aby koňa čertom ukradli, ale tí nemohli koňa poznať. Janko sa ta vybral, skrytý svojím plášťom, tak že nebolo vidieť ani jeho ani koňa. Našiel koňa, ktorého hriva zazvonila na päť míľ. Čerti to počuli a naháňali ho; ale darmo, lebo Janko mal takú šabľu, že by bol čerta zabil päsťou. Tak slávili svadbu a vrátili sa domov. Na ceste vyplatil hrdina svojich bratov.

Úvod tejto rozprávky mala už slovenská verzia, ktorú sme uviedli vyššie sv. I., str. 260 (Čas. Muz. Slov. Spol. XVIII., 83, č. 51). Taktiež Popelková, Na besedě, 119, č. 13 (V. Tille, Böhmische Märchen I., 184). Etnograf. Zbir. IV., 75, č. 13, XXIX., str. 44, č. 55; Jones & Kropf, Magyar Tolk Tales, 60 sl.; Klimo, Contes öt lég. de Hongrie, 284 sl.; Valjavec, Nar. pripov. Varaždin, 146, č. 11; Kremnitz, Rumän. V. M. 238 sl.; Sbor. mater. Kavkaz. XXXIV., odd. 3, str. 66. Priebeh deja v tých verziách sa, pravda, veľmi liší.