ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

a) Radiaci kôň je zakliata hrdinova matka.

1. Najstaršej verzii okrem nadpísaného motívu veľmi podobná verzia je zapísaná v Codexe divers. auct. A, str. 88, č. 27 pod nadpisom „Janko a kuoň vrstovníci“.

Odchýlkou od českých verzií radiaci kôň narodil sa naraz s hrdinom. Koňovi rozumie len hrdina, a preto ho vlastní rodičia nenávidia a prenasledujú. Prvý raz chcela ho mať otráviť jedovatými šuškami. Kôň mu poradil, aby tie šušky skryl do jedného vrecka a hádzal ich psovi; sám však aby chlieb z vrecka ujedal. Po druhý raz mal Janko brodiť koňa a otec z tej príležitosti chcel ho hodiť do vody. Keď ho po tretí raz chceli zabiť, vyšiel ako za potrebou von a tajne na koni utiekol. Keď Janka trápil smäd, doviedol ho koník k studni. Pozlátil si v studni hlavu a koňovi hrivu. Veľkou horou prišli k medenému zámku, kde našli jedlo pre víťaza a koňa, medené šatstvo a šíry.

Na druhý deň vydal sa Janko na radu koňovu so zaviazanou hlavou do mesta pod zámkom. Hovoril potom v krčme, že má prašivú hlavu. Tam počul, že na druhý deň bude princezna spúšťať pás s pavlače, a kto ho uchytí, dostane ju za ženu. Spustila sa hmla a v tej hmle vyskočil Janko a vytrhol pás. Potom šli do strieborného zámku a zas sa vybrali do toho mesta. Tam princezna vyhlásila, že ju dostane ten, kto jej stiahne s prsta prsteň. Potom šli do zlatého zámku. Tam vytrhol zlatý ručník, a keď sa dal s ním do behu, strelila mu princezna do nohy. Tým ručníkom si zaviazal nohu. Janko bol tiež na hostine a potom sa skryl v najzadnejšej izbe. Poznali ho a bola svadba. Tým chytením tých troch vecí vysvobodil tie tri zámky, a hory okolo nich sa premenily na pekné krajiny. Dostal to všetko, zavolal rodičov a kraľoval.

2. Iná je rozprávka v Codexe Czabanianus, str. 30 — 44, pod. titulom „Belzebub“.

Úvodom rozpráva sa o mocnom a bojovnom kráľovi, ako sa oženil s dcérou rytierovou, ale jej lásky a oddanosti nezískal. Porodila mu chlapca so zlatou hlavou a diamantovou hviezdou na čele. Kráľ ho veľmi miloval, a keď umieral, poručil mu vzácneho koňa v maštali, nad ktorého v svete drahšieho niet, aby počúval jeho rady.

Po smrti otcovej matka chcela zmárniť syna. Najprv mu dala jedu do sladkého mlieka, keď sa mal zo školy vracať. Chlapec bežal najprv do stajne ku koňovi. Na jeho radu dal mlieko psíkovi, vyhodil ho oblokom a potom behal po všetkých komnatách, ako by mu bolo veľmi zle, ale zatým sa utíšil a povedal matke, že mu ani jed, ani oheň, ani voda neuškodí.

Potom mať kúpila na radu rytierovu za veľké peniaze širák, pod ktorým sa každý spálil, kto si ho položil na hlavu. Podľa nárady koňovej chlapec vytýkal matke márnotratnosť a zlostne vyhodil širák oblokom von. Tu sa stal taký oheň, ako by sa celé peklo bolo otvorilo.

Po tretí raz nariadila kráľovná, aby koňa zabili. Princ sa po škole zasa stavil u koňa a ten mu riekol, aby sa robil rozhnevaným, že ho chce zabiť. Ale nemá ho dať zabiť železom alebo akousi sekerou, lež aby ho dal zastreliť. Nech však dá pozor, kde ten náboj (fujtáš) dopadne. Má vziať ten „fujtáš“, ale aby to nik nevidel, to bude on, kôň. Potom nech bedáka, že ztratil takého koňa, a nech vybehne za bránu, kde sa dozvie ostatnie. Princ spravil tak podľa rady koňovej, a keď bol kôň zastrelený, chytil princ náboj a strčil si ho do vrecka. O chvíľku začal doma zúfať, hroziť samovraždou, vybehol zo zámku a tu ho kôň schytil do povetria. Darmo ho matka hľadala všade; potom dala rozkaz, aby krajina zachovávala smútok po celý rok.

Princ prišiel na svojom koni do hôr a poznal v svojom koňovi Tátoša. Zjavil sa mu tu zámok, v ktorom sa občerstvili, a kôň mu tu povedal o kráľovi v súsedňom meste, ktorý má tri dcéry; najmladšiu má princ dostať, ale musí na ňu čakať sedem rokov. Kôň mu sľúbil, že ho bude učiť a vo všetkom mu bude na pomoci. I poslal ho ku kráľovskému záhradníkovi, aby tam bol za „strašidlo“, za strážcu proti vtáctvu a zverom, robiacim veľkú škodu v záhrade. Za celý ten čas nemá princ prehovoriť slova, iba „Belzebub, Belzebub“. Pritom urobil z neho „ohavné strašidlo“, hlavu mu „zakrútil“ — obviazal.

Princ v službách záhradníckych napomohol náramne zvelebiť záhradu, získal si priazeň záhradníkovu a potom kráľovu, ktorý dal preň vystaviť zvláštnu chatu. Tu potom žil, až sa blížil siedmy rok. Raz si pomyslel na Tátoša, Tátoš priskočil. Tátoš urobil záhradu ešte päť ráz krajšou a spôsobil, že princezny na druhý deň na návrh najmladšej vybraly sa na prechádzku po záhrade a aby videly obludu. Prišly i k búdke a videly v nej Belzebuba; obe staršie sestry robily si z neho posmech, najmladšia však žiadala, aby daly „nebožiatkovi“ pokoj, a dala mu dukát.

Princ už nemal od tej chvíle, čo videl princeznu, pokoja a prosil len Tátoša, aby sa mohol s ňou rozprávať. Tátoš ho tešil, že ju dostane, ale že musí pre ňu mnoho posmechu a hanby pretrpieť.

Keď prišiel veľký sviatok a všetci podľa ustanovenej obyčaje mali ísť do kostola, dopustil Tátoš na najmladšiu princeznu chorobu a princovi dal kráľovské šaty, aby ju mohol vyhľadať. Princ prechádzal sa na Tátošovi po záhrade a osvecoval ju svojimi zlatými vlasmi a diamantovou hviezdou na čele. Princezna bola hneď zdravá, ako všetci odišli do kostola, a otvoriac okno, videla princa na koni. Hlbokou láskou hnaná zbehla do záhrady, aby sa dozvedela, kto je ten neznámy princ. Hrdina vyjavil princezne, že prišiel pre ňu z veľmi ďalekého kraja a že musí ešte za nejaký čas čakať, kým pravá chvíľa príde. Zaviedol ju do búdky, kde bola zlatá pohovka a pred ňou stôl, vyzdobený všelijakými drahokamy a obložený všelijakými vzácnymi lahôdkami. Tu sa priznal, že on je ten Belzebub, a prísahali si oba vernosť.

Keď sa záhradník vrátil z kostola, našiel záhradu ešte krajšiu, a nikto, ani kráľ, ani celý dvor, nemohli si to vysvetliť.

Pri obede prečítal kráľ list, ktorý práve dostal, v ktorom mu oznamoval jeden kráľ, že jeho traja synovia prídu na pytačky.

O niekoľko dní prišli ženísi, obe staršie princezny radostne ich prijaly, ale najmladšia odoprela najmladšiemu princovi sľub. Ten sa preto nepohoršil, lebo mal inú milenku. Keď kráľ na tom trval, aby všetky sestry naraz maly svadbu, osvedčila sa najmladšia, že sa nevydá za iného, iba za Belzebuba. Kráľ dobre nepadol do mdlôb. Princezna odolávala všetkým nahováraniam a hrozbám, i otcovým, i sestriným, a tak kráľ privolil k jej svadbe, ale rozhodol, že hneď po svadbe ju potupne vyženie za mesto, kde dal pre nich vystaviť potupnú chatu. Belzebuba zavolali a kráľ miesto požehnania kopol ho do r…i. Po svadbe vyšibali Belzebuba za mesto do biednej chaty, ale našli miesto búdy palác. Tam žili vo veľkej sláve, ale to všetko bolo skryté pred ľuďmi.

Po svadbe musel kráľ viesť vojnu s mnohými súsedy, že ich zabudol pozvať na svadbu. Na pomoc sa prihlásil okrem druhých zaťov i Belzebub. Kráľ si z neho robil posmech a dal mu somára a hrdzavý kosák, aby niekde vzal zkazu.

Belzebub chvíľku cválal za kráľom a švagry a potom sa vrátil k žene, aby sa s ňou rozlúčil. Keď kráľ bol v najhoršej tvŕdzi, prichvátal mu na pomoc, porúbal všetkých nepriateľov a kráľ i zaťovia padli mu k nohám, ďakujúc mu za pomoc. Neprijal darov a odletel ako strela preč. Keď oslavovali víťazstvo, priklusal Belzebub na svojom somárovi, zamával kosákom, že však im on dal.

Vypukla druhá vojna ešte s mocnejším kráľom, a Belzebub sa zas prihlásil. Belzebub mal manželku „na vyležaní“. A keď kráľovi bolo najhoršie, priletel Belzebub na pomoc. „A hovorí k tomu královi víťazlivému, že či smí s ňím vojnu vect; kterého ten lakomec velmi višpintal, že čo on s ňeho posmech robí. Preto Belzebub dal sa do roboti. A čím náhle meč vitrhal: takže zemetraseňí sa strhlo od samich hlav, čo padali, až to bolo na zázrak. Ale predca bol od jedneho tež znamenitého Víťaza velmi raňeni milí Belzebub: a to tak velmi silne, že mu len na vlasi chibelo, že mu ruku ňeodťal — ktorého on potom z velkim hněvom bol veskrze prebodol.“ Vojnu vyhral, pravda, s pomocou svojho Tátoša. V hneve svojom dal „desatokrajinského“ kráľa „na kol zavesiť“ a podmanil si jeho kráľovstvo a stal sa na jeho mieste kráľom.

Kráľ núkal mu za odmenu svoje vlastnie kráľovstvo, ktoré už dva razy zachránil. Ale víťaz ho neprijal, hovoriac, že ho tešilo, keď mu mohol byť na pomoci. Kráľ mu zaviazal ranenú ruku svojím ručníkom a volal ho k sebe. Ale princ sa mu poďakoval, že ho o krátky čas navštívi a že sa potom dozvie, kto a odkiaľ je.

Medzi tým bojom porodila Belzebubova žena chlapčeka. Biskup pri hostine rozprával, ako krstil toto dieťa so zlatou hlavou a diamantovou hviezdou na čele. Kráľ tomu nechcel veriť, že by taká „matoha“ mohla mať podobné decko. Obe staršie princezny šly sa podívať na nich. Boly prekvapené nádhernými komnatami, v ktorých najmladšia sestra bývala. Našly dieťa v zlatej kolíske. Pred domom videly Belzebuba, ako sa na pažiti povaľoval a ruku mal zaviazanú ručníkom, ktorý vyšívala najstaršia princezna.

Kráľ sa hneď ta pobral a uvidel veľmi krásny palác; i podivil sa, ako sa tam mohol vziať. V paláci už ho očakával Belzebub, „tak, ako ho vo vojne videl“, poklonil sa a pýtal sa, koho hľadá. „‚Ale kde sa tu vzali, pre Boha, moj vislobodiťeli, kde?‘ — ,Belzebuba hladám, mojeho zaťa.‘ — ‚To som ja, moj milí oťec, ja som Belzebub.‘“

Na konci je ešte pripomenuté potrestanie hrdinovej matky podľa práva smrťou, ktorú si sama vyvolila: bola roztrhaná kolesami synovými.

3. Iná verzia je zapísaná v Prostonár. Zábavníku Štiavnickom V., str. 65 — 68, od Alexandra Bizayho pod nadpisom „Rozpráuka o jednom Nemtudom“, ktorú spracovatelia slovenských povestí ostro odsúdili; do rukopisu bolo stručne a výrazne zapísané: Pfuscherei.

Rozprávka opisuje veľmi obšírne biedné pomery rodičov hrdinových. Matka jeho umrela od hladu a trápenia. Otec potom o krátky čas pustil syna do sveta, keď sa mu žaloval na krutý hlad, „že mu tak v bruchu hučí, jako bi mu cigáňi z jejích kladivami klince kuvali“. Cestovanie a blúdenie chlapcovo opisuje sa naširoko. Naostatok uvidel na lúke čierneho koníčka, ktorý už sedem rokov na tom mieste poskakoval a hrdinu radostne vítal. Tátoš svojho pána vyzval, aby si naň sadol, že ho ponesie, kamkoľvek chce. Zaniesol ho do kráľovského mesta a kázal mu, aby vstúpil do služby ku kráľovskému záhradníkovi, aby sňal „kantár, ktorí na hrive má“, a do roka nič iného nevravel, len „Nemtudom“. Ak sa tak nezachová, že sa mu zle na tom svete bude vodiť; keď chce Tátoša zavolať, nech zatrasie kantárom.

Hrdina slúžil u záhradníka a veľmi pracoval na okrášlení záhrady. Princezna, ďaleko známa krásou, rozhodla sa napokon, že sa vydá za junáka, ktorý odtrhne zlaté jablko, visiace na zlatom vlase, a jej prinesie. Nemtudom bol svojím pánom vyslaný, aby princezne doniesol kvety. Ona ho odmenila novými dukátmi, a on ich ako zlé pánovi zahodil. Keď sa princovia sišli, aby sa pokúsili o to, čo princezna žiadala, vyprosil si Nemtudom, aby sa smel tiež na to podívať. Keď videl, ako sa princovia darmo namáhajú odtrhnúť jablko, vzdialil sa, zatriasol kantárom: Tátoš sa zjavil, priniesol mu zlaté šaty, hrdina si ich obliekol a, sadnúc na koňa, za chvíľku strhol jablko. Zástupy pozdravovaly radostne mladého kráľa, ale ten medzitým zmizol za mesto, svliekol šaty a vrátil sa zas na staré miesto k záhradníkovi. Pán sa ho vypytoval, či nevidel vzácneho víťaza, a on na to ustavične opakoval svoje „Nemtudom“ a tým svojho pána len viac dopaľoval, lebo „on to slovo aňi zňejsť nemohou, preto že bou velkí Ňemec“.

Princezna Kornélia vyhlásila po druhý raz tie závody a rozostavila veľkú stráž, ktorá mala dávať bedlive pozor a chytiť hrdinu, keby sa chcel dať na útek. Dlho darmo čakali na príchod hrdinov, až odrazu Nemtudom sa ztratil zo záhrady, zatriasol kantárom, a Tátoš sa mu zjavil ešte s nádhernejšími šatami. Keď sa dával na útek, stráž ho chytila a zranila na nohe: princezna dala ručník so svojho hrdielka, aby ním zaviazali jeho ranu. Ale on potom zasa na koni utiekol a vrátil sa do záhrady. Záhradník si ho potom dal zavolať, či nevidel krásneho víťaza. Všimol si, že kríva a o palici chodí, i pýtal sa, čo si to urobil, a už chcel prezrieť, ale Nemtudom chytro zmizol. Po chvíli poslal ho záhradník s kvetmi k princezne a on ta šiel o palici. Princezna si všimla jeho rany, dala zavolať „kuriča“, aby ranu prezrel; keď poznala svoju šatku, objala a pobozkala ho a dala zavolať doktorov, aby ranu vyliečili.

Kráľ nechcel privoliť k svadbe s nemým človekom, ktorý len vždy vravel „nemtudom“, ale ona mocne na tom stála. Keď sa blížil čas sobáša, vyšiel čas, stanovený ženíchovi, a on v noci zavolal: „Ach, ti duša moja! Či si tu?“ Ona mu odpovedala: „Ach, tu, srdce moje! just zmíšlam o ťebe.“ Naradovaná bežala to oznámiť otcovi, a kráľ hneď strojil hody a svadbu. Víťaz ukazoval svojho Tátoša, šaty a jablká.

Povesť je zakľúčená obmenou typickej formulky. „Po tom po téj velkéj hostiňe, keď som sa už dosť nahosťiu, zavinšuvau som tím štastlivó žitja, abi žili až do kuracéj smrťi, a žijú, hádam až do teras, ak chudáci dušu ňevipusťili a očí ňevitrešťili.“

Pri tejto verzii treba poznamenať, že radiaci kôň je nie zakliatou bytnosťou, nebolo teda treba ho odkliať. Druhá časť rozprávky je vzatá z látky o závodoch ženíchov.

České verzie sostavil Tille, Böhmische Märchen I., str. 37, 1 B b, č. 2. Die nachtliche Feldwache a str. 40 č. 3. Die böse Mutter.

b) Radiaci kôň od čarodejníka, u ktorého hrdina slúži.

1. Koncept slovenskej povesti v Codexe divers. and. A., str. 83 — 84, nadpísaný „Dalajláma“, rozpráva:

Mladík zablúdil na svojich cestách a strigôň ho vyzval, aby išiel k nemu do služby, najmä keď zvedel, že nevie čítať. Mal knihy ometať a v izbe poriadok udržovať. Nesmel nazrieť do kníh ani ísť do vedľajšej izby. Za neprítomnosti strigôňovej nazrel do knihy a čítal: „Ej, Janko, kebi si do tej druhej pozreu.“ V tej druhej izbe videl, ako potokom tieklo zlato. Nastrčil prst, ten sa pozlátil, i zaviazal si ho, aby strigôň nič nespozoroval. Jednako musel ukázať prst strigôňovi, ale ten mu odpustil. Po druhý raz podíval sa zas do knihy a v nej čítal, aby sa podíval do tretej knihy, a v nej bolo, aby išiel do tretej izby. V nej uvidel mnoho ľudí, mŕtvych i živých, nehybných a koňa sivka, ktorý mu povedal, aby ľudí vypustil a tým ich osvobodil od zakliatia. On aby vzal riedky hrebeň a uterák, sadol naň a utiekol. Janko urobil, čo mu kôň kázal, napľul najprv tri razy do izby a vlasy si pozlátil v potoku. Čarodejník prišiel, našiel dvere zatvorené. Darmo na ne volal, ozvalo sa mu po druhý i tretí raz „hneď“, naostatok dvere vylomil. Doháňal uprchlíkov ako čierny oblak. Uprchlíci vyhodili riedky hrebeň, urobil sa vysoký vrch s hustou horou; potom hodili hustý hrebeň a premenil sa na ľadový vrch. Keď ich potom strigôň zasa doháňal pri vode, hodili do nej uterák a strigôň sa prepadol.

Prišli do mesta, Janko vstúpil na radu koňovu u kráľovského záhradníka do služby. Za sedem rokov nesmel inšie hovoriť, len „Dalajlama“, tým že vysvobodí koňa, zakliateho kráľa. Keď sa záhrada pekne rozrástla, obliekol si Janko na radu Tátošovu pekné šaty a chodil na ňom po záhrade a všetko povláčil; tak urobil po druhý i tretí raz. Záhradník chcel sluhu prísne potrestať, pro tretí raz ho obesiť, lebo ho beztoho pokladali za hovädo, keď nevedel hovoriť; ale princezna nesvolila, lebo každý raz hrdinu videla.

Princezna ochorela a dala sa obsluhovať len tým nemým pomocníkom záhradníckym. Raz sa ho pýtala, či naozaj nevie hovoriť; odpovedal, že vie, ale že ešte nesmie, a pre tie slová bola jeho služba predĺžená o päť rokov.

Keď sa princezna mala vydávať, hodila po Jankovi červené jabĺčko a ručník. Otec naostatok svolil namrzený a vystrčil ich von na akýsi majer, aby tam žili. Jeho švagrovia pozvali ho raz na poľovačku ako na smiech a dali mu hrdzavú flintu. Ale kôň mu dal peknú flintu a píšťaľku a poľovnícke šaty. Keď hrdina zapískal, sbehla sa všetka zverina, a ako vystrelil, všetko padlo. Švagrovia, ktorí nič nezastrelili, skúpili všetku jeho korisť, ale on si vyžiadal, že im vyreže kus mäsa. Po druhý raz pomáhal kráľovi premôcť nepriateľov. Sľúbil kráľovi na snažnú prosbu, že o rok príde s vojskom. O rok pri hostine pýtal sa víťaz na deti kráľove. Kráľ dal zavolať i najmladšiu dcéru s jej chlapčekom. On myslel, že kráľ nechce priznať, že je ona jeho ženou. Kôň sa premenil na starého kráľa a daroval mu krajinu, na ktorú sa premenil les, ktorým kedysi šli. Tesť pre starobu vzdal sa trónu a dal mu svoju krajinu.^[189]

2. Túto rozprávku spracoval A. H. Škultety podľa tohoto textu, ktorý podal Janko Rimavský, a podľa „Sbierky Važeckej“, ktorú možno pokladať za ztratenú. (Slov. povesti 239 — 247, nov. vyd. 425 — 438.) Vytlačená bola v Slovenskej čítanke Em. Černého I., 316 — 323.

Škultety pridal azda podľa druhej svojej predlohy, že kôň radil hrdinovi, aby mŕtvych ľudí oživil tým, že im hrdlá pomaže masťou. Potom mu kôň poradil, aby si najprv omočil hlavu v zlatom potoku, vybral si najkrajšie šaty a na vrch natiahol bundičku z myších koží, na hlavu stiahol baranicu; potom aby si vzal píšťaľku a prútik, napokon hrebeň, kremeň a ocieľku. Z hrebeňa urobil sa hustý les ako hrebeň, z kremeňa urobil sa vrch ani kremeň; keď hodil ocieľku, urobil sa vrch ani oceľ. Škultety dal ešte princeznám knižné, neľudové mená: Láskykvet, Vnocipekná a Fineta. Tretie meno známe zo západoeuropských ľudových rozprávok. Záhrada bola zničená len po prvej prechádzke, ale po druhej bola ešte krajšia. Usporiadané boly dve poľovnícke výpravy; pri druhej udrel Dalajlama svojim švagrom na čelá pečate.

3. Etnogr. Zbirnyk IV., 106 — 111, č. 20, má rozprávku zo Zemplínskej stol.

Chudobný išiel si hľadať službu a našiel ju u čerta, a to za kočiša pri jeho dvoch koňoch. Vyžiadal si za odmenu vrece strieborných peňazí. Diablov dom bol kresťanskými hlavami pokrytý, len jedna chybela. Ak urobí chybu, jeho hlava sa ta dostane. Vyslúžil rok a čert odniesol peniaze jeho otcovi. I sjednal ho na druhý rok. Ukázal mu na dvore tri studne. V jednej voda zlatá, v druhej strieborná a v tretej spravedlivá. Kočiš chcel poznať, či pán povedal pravdu, dotkol sa prstom striebornej vody a jeho prst bol strieborný. Pána nebolo doma, a tak odťal si ten prst, ináče by mu ten čert odťal hlavu. Pribehol do stajne, nebola dobre ustlaná; bežal v strachu, aby priniesol vody. Načrel zlatej vody, vylial ju na koňa a kôň stal sa zlatým.

Kôň vedel veštiť, i vraví mu: „Teraz nás oboch polej zlatom, lebo ak nás pán tu chytí, rozseká nás všetkých na kusy, ako teba, tak i nás. Namoč do zlatej studne všetky naše úzdy, vezmi s klinca šabľu a utekajme, aby nás do svitu pán doma nenašiel.“ Utekali ďaleko. Čert prišiel domov a rozhneval sa. Kone bolo treba pásť, a kôň-veštec riekol kočišovi, aby vzal česadlo, hodil ho sebe nad hlavu, nech padne za nich. Vyrastie kamenná a hlohová hora, aby ich čert nedohonil. Čert sa vrátil do jedného mesta a kupoval dvanásť centov železa na sekeru a potom bežal rozhádzať ten vrch. Rozhádzal kamenie, vyrúbal hloh a urobil si cestu. Počuly to kone a daly sa na útek. Čert sa zmenil na červený oblak a bežal za nimi. Keď ich už doháňal, kázal veštec-kôň kočišovi, aby zpod seba vytiahol pokrývku a hodil za seba rieknuc, aby sa z nej urobilo more a to aby metalo veľké vlny a čerta chytilo.

Keď kone poznaly, že čert je už v mori, riekly kočišovi, že sa teraz na tej lúke budú pásť. Kočišovi prikázaly, aby išiel do mesta a vstúpil do služieb cárových, aby si kúpil taký vrchný odev, aby nebolo vidieť ani hlavy, ani nôh, veľké topánky a hlbokú čiapku. Tú aby pod bradou zapäl, aby nikto na ňom nevidel zlata. Koňom odňal zlaté úzdy a skryl ich do dutej vŕby pri cárskej záhrade. Našiel si službu v cárskej maštali. Urobil sa nemým a vyslovoval jediné slovo: nemtudom. Záhradník zavolal si Nemtudu do svojich služieb, že je šťastný a že jeho kvety tiež opeknejú. Prišiel ta pred Veľkou nocou. Každý chválil, aké tam boly pekné kvety.

Na samý sviatok Veľkej noci odišli všetci do kostola, nikto neostal doma, len princezna, ktorá bola chorá. Nemtudom nevedel, že je niekto doma, išiel k vŕbe, vyňal zlaté úzdy, hneď tu boly kone. Shodil čiapku, obuv i oblek a ostal sám zlatý na zlatých koňoch, a kone skákaly po záhrade, že sa za nimi kúrilo. Videla to princezna s najvyššieho poschodia. Keď sa vracali z kostola, sňal Nemtudom koňom úzdy, uložil do vŕby, vzal odev, topánky a založil si čiapku a bol takým žobrákom, ako prv.

V ten čas hlásili sa ženísi. Prvý priniesol jablko strieborné, cár vyňal zo skrinky taktiež strieborné jablko a dal ho svojej princezne, aby si mladí vymenili jablká. V ten čas ležal Nemtudom v záhrade blízko zámku, a princezna jemu hodila to jablko. Nemtudom ho chytil a ukryl do svojich šiat. Cár rozhneval sa na princeznu, že mu urobila takú hanbu: nemého žobráka chce, a nie princa. Prišiel druhý ženích, priniesol zlaté jablko. Cár vyňal zlaté jablko zo svojej skrine, dal ho princezne a tá ho zasa hodila Nemtudovi. To isté sa stalo, keď prišiel tretí ženích s diamantovým jablkom. Cár poslal pre kňaza, aby oddal princeznu so žobrákom, a vykázal im bývanie tam, kde boly cárske husy.

Tí traja cárovia vypovedali mu potom vojnu. Cár poslal proti nim tri pluky, a ako sa vojna začala na tri strany, hneď boly zničené. Ešte dva razy vyslal po troch plukoch. Po tretí raz vybral sa s nimi Nemtudom na špatnom koňovi, s nepotrebnou šabľou. Ako prišiel za mesto, odťal koňovi hlavu, hodil ho do priekopy a naň šabľu. Išiel do záhrady, vyňal z vŕby zlaté úzdy a diablovu šabľu. Zlaté kone priletely, shodil šaty a sadol na ne. Kôň-veštec mu povedal, že je v tej zemi na jednej rovine jabloň, na nej jablko a v tom diabolské vojsko. Ako udrie šabľou do jablka, vypadne vojsko; vojsko sa na rozkaz hrdinov rozletelo, a zlatý princ dozeral nad ním. Cár išiel za vojskom a poklonil sa princovi. Ten mal poranený prst, málo zakrvavený, a tesť vyňal šatôčku, roztrhol na dvoje i zavinul mu ruku a veľmi mu ďakoval. Doma vystrojil cár bohatú hostinu, povolal mnoho hostí a pozval i svojho zaťa. Prišiel zaťa volať najhorší z piatich panských sluhov. Pozrel oblokom, videl oficiera v krásnych šatách, zlaté telo, na ňom zlaté remence, na stene zlaté konské remene. Sviečky horely v komnate, mladá kráľovná sedela na posteli: od remeňov a od jej muža bola žiara po izbe. Hrdina odpovedal sluhovi: „Náš otec, najjasnejší cár, nie je toho hoden.“ Cár neveril slovám sluhovým, poslal ta druhého sluhu. Ani tomu neveril, poslal tretieho. Hrdina mu odpovedal: „Keď príde otec a matka a budú ma volať, potom prídem. Prídu za mnou s kočom, so štyrmi koňmi, a ich štyri kone nestoja toľko, čo moje dva.“ Vybrali sa teda k nemu otec a matka, cár poznal, že práve také remene boly na koňoch toho, ktorý mu pomáhal vojnu viesť. Potom išli princezna s víťazom radi na hostinu, a cár poznal, že jeho zať bol na vojne.

České verzie sostavil Tille, Bőhmische Märchen I., str. 32 č. 1 B b č. 1.

c) Radiaci kôň od vďačného hada.

1. Rozprávka o chrastavom zlatohlavcovi v službách kráľovských splynula s látkou o vďačnom hadovi-otcovi,ktorý hrdinu obdaroval za to, že jeho syna choval a za roky mliekom kŕmil, v rozprávke „O šarkanovi“, zaznačenej v Codexe Rev. C., str. 86 — 89, a prepísanej do Prostonárodnieho Zábavníka IV., 432 — 437.^[190]

Had stiahol spiacemu hrdinovi kožu s tvári, obtiahol ju striebrom a potom zasa na ňu natiahol kožu a dal mu píšťaľku, privolávajúcu „potvoru“ so šiestimi, deviatimi, dvanástimi hlavami, a valašku všetko rúbajúcu. Potvora doniesla hrdinovi medené, strieborné a zlaté jablko a rovnaké prútiky; keď prútikom zaklopal na jabĺčka, premenili sa na zámok medený, strieborný a zlatý a v nich hrdina našiel rovnaké perá. Dostal potom princeznu v závodoch; určila, že pôjde za toho, kto vyskočí na múr a sníme tie tri perá, ktoré si od neho vyprosila. Zakľúčenie rozprávky je prevzaté z látky č. 117 o hrdej princezne.

Podávame text Codexu Rev. C. s odchýlkami druhého textu pod čiarou.

„Boli rás jední chudobní rodičja a tí mali jedneho chlapčeka, tak asi sedemročniho. Rás, ak njesou tento chlapčok otcovi svojmu do pola obed, na ceste predstaví ho jeden hadík a povje mu: ,Oj, chlapčok! chlapčok! vezmiže ma do jedniho hrnčoka, budem ti na dobrej pomoci.‘ Ten chlapec nechceu urobiť, lebo sa bau, že ho aždaj uhrizne. Ale potom prišlo i vjac hadou a miliho chlapčoka pooblehývali,^[191] pokjaľ^[192] by ho^[193] nevzau. Na ostatok vidí chlapec, že nič s nimi nemůže vikonat,^[194] pomisleu: „Ej, vet si ho len vezmem; keď sa mi^[195] bude protivit, tak^[196] ho lahko zabijem, a keď sa mi bude dobre chovat,^[197] budem ho krmit.‘

A tak sa i stálo. Chlapčok prišjou domou, hrnčok ani materi neukázau, ale len bežau do záhradi, vykope jamu^[198] a tam svojho hadíka položí a každí den mu donjesou mljeka, a tak ho chovau ukradomky pred materou za celích sedem rokou. Chyba^[199] rás materi sa nevidelo dobruo, čuo ten chlapec s tím mljekom robí, len sa ona utjahne, ked ten jej syn^[200] do záhradi šjou, za ním,^[201] a tu vidí, že jedno hadisko v jednej djeri chová, čuo mu už kridlá^[202] rostli. ,Hej, chlapče,‘ povje mat, ,čuo že ty tam máš? Či tajdeš z tamtjad! pohrize^[203] ťe.‘ Ale parobok sa nič na tom nezmútiu,^[204] len hada nachovau,^[205] a tak^[206] s matkou sa poshovárau.

Maťeri to naveky v hlave vrčalo, a pokoja nemala, kym nešla ku pánovi, čuo^[207] bývau v tej dedině, a kym nepoviprávala,^[208] akýho hada jej syn chová, a poradila sa, čuo ona^[209] má s ním robit. Páni jej naradili,^[210] aby i chlapca otpratala a hada zabila. Oj chlapec, ak sa dovedeu, čuo sa má s nimi stjat,^[211] tašjou plačúci ku tomu^[212] hadovi a porozprávau mu šecko. Oj!^[213] a had mu na to odrekne: ,Nebuj sa, ti moj milý, nič, opatrím ja dvoch tátošou, na kterích mi poletíme ku môjmu otcovi, vet ti tam dobre bude.‘ A tak sa i stálo; pred večerom tátošou zaopatriu a na druhý den šarkan si na jednoho, parobok na druhyho tátoša^[214] povisedali^[215] a leteli, leteli^[216] pres hlubokje dolini a dluhje krajini, až potom prišli pod jednau skalicu. ,No,‘ povje šarkan parobkovi, ,sosedni si^[217] dolu^[218] a tu ma čakaj, já puojdem ta hore skalicou ku mojmu otcovi.‘ Šarkan šjou ku svojmu otcovi šarkanovi, čuo^[219] bývau mezi tou skalicou. Ak ho otec zazreu, ,Oj vitaj synu,‘ osloví^[220] ho,^[221] ,kde že si sa ti^[222] tu zau? Kdeže si ti tak dluhje^[223] roky tráviu?‘ ,Oj,‘^[224] on mu odpovje: ,Jeden pacholek ma chovau za sedem rokou a terás som ho samiho^[225] došikovau, aby ste mu vynahradili, čuo ma tím mljekom chovau.‘^[226] ,Oj,‘ povje šarkan, ,vera ho obdarím bohate, len kde je? Kdeže ostau?‘ — ,Oj, vera ma on tam dolu^[227] čaká, ale^[228] tajdem naň zauhuhúkat.‘

Potom^[229] ak sa parobok vidrjapau do tej skalici, vnišjou^[230] do jedne djeri, kde starý šarkan bývau. ,No,‘ povje mladí šarkan, ,tu je ten parobok, čuo ma vychovau, teras že ho už obdarte!‘ ,Oj,‘ povje starý šarkan,^[231] ,vera ho obdarím,‘^[232] a nasipau mu do cedilka peňazí, kolko sa mu^[233] spratalo, potom sa mu dau hodne^[234] palenky napit, a jak usnuu, z tvári mu kožu ztjahou^[235] a potom mu tvár^[236] strjebrom obtjahou, tak že sa cela chyža od blesku ligotala, a tú kožu jeho zase mu na tvár stjahnu,^[237] tak že mu nič z toho^[238] strjebra nebolo vidno. Jak sa zobudiu, povje mu starý šarkan: „Oj, to som ti já strjebrnú tvár urobiu na odmenu a tuto ti dávám i takú píšťalku, keď zapískneš na nej, hneď se ti^[239] potvora ustanoví, a tuto máš takú valašku, že keď jej povješ: ,Valaška, rub!‘, šecko porube, a terás možeš s P. B.^[240] isť.‘^[241]

Tak si on šecko pobrau a šjou. Iďe on dolinami, starími cestami dlúho dlúho, až sa mu šecko jedzivo^[242] vytrovilo, ale na štestja prišjou k jednimu zámku. ,Oj,‘ pomyslí si, ,nepuojdem ja domou, ale radšej sa tu^[243] do služby ponuknem, hoc len ovce past.‘ A tak on aj šjou napitovat sa^[244] za pastíra. A tam i^[245] hned dali ovce, ukázali mu^[246] pastvisko a on šjou^[247] pást.^[248]

Prvý ďen, jak pase, vitjahne tu píšťalku, čuo mu ten šarkan dau, a zapískňe; tu naras pribehla potvora s 6 hlavami a donesla mu jedno meďenuo jablčko a meďení prútik, že keď nan^[249] zaklope, narás^[250] sa na meďení zámok obrátí. On potom zavolá na valašku: ,Valaška, rub!‘ a ta hned potvori hlavi poodsekývala.^[251] Potom na jablčko zaklopau a to sa narás na zámok obrátilo meďený,^[252] a v nom narás^[253] boli i ludja a šecko prihotovenuo. On to šecko^[254] dobre poobzerau a nevzau si z neho nič len jedno pjerco, čuo na kasni v poháru bolo; to si potom za kalap^[255] položiu a šjou s ovcamí domou. Tu ak bou neďaleko královho zámku, odkryu si i tvár tak, že sa jasala a smjala cela dolina od toho blesku.

Tu jak bou nedaleko zámku,^[256] skryu^[257] si pjero a tvár strjebornau^[258] si zakryu. Jak náhle vstúpiu do zámku, hned panička králova pribehla k nemu‘.^[259] ‚Oj,‘^[260] pastiru, kdeže máš to pjero, čuo sa od neho tak šecko jasalo?^[261] Daj že mi ho,‘ povedá.^[262] ‚Oj,‘^[263] povje on, ‚veď som ja žjadnuo pjero nemau, veď som já v takej dolini pásou ovce,^[264] kde žjaden kvjetok nebou.‘^[265]

V noci si lehnú pastír spat a odkryu^[266] tvár tak,^[267] že sa len tak,^[268] ligotalo šecko, a králová panička zazrela to svetlo pres djerku klučovú. To ona hned išla otcovi,^[269] porozpráva,^[270] akuo^[271] tam svetlo. Narás^[272] sa pobrali a tašli tam^[273] na dvere klopat, aby otvorili,^[274] ale si pastír^[275] hned tvár zakryu a vjac nič nebolo vidno.

Na druhý den zase šjou pastír s ovcami po cúdenicach.^[276] Zapískne na píšťalky, hned sa pred ním postaví potvora o 9 hláv^[277] a podá mu strjebornuo jablko a strjeborný prútik; ak si to vzau,^[278] povedau valašky: ‚Valaška, rub!‘ a ta hned potvoru porúbala.^[279] Potom prútikom uderiu^[280] na jablko a hned sa stalo z ňeho zámok^[281] strjeborný, čuo bou zo samiho čistiho strjebra; on si z neho nevzau len jedno strjebornuo^[282] pjerko, čuo bolo na kasni v poháru.^[283] Na prstu^[284] na ovce zahvízdou^[285] a pomalu šjou domou. Od pjerka, čuo mau za kalapom,^[286] a od jeho strjebornej tvari šecko sa ligotalo. Jak prišjou do zámku, už ho panička králova čakala. ‚Oj,‘ povedá,^[287] ‚dajže mi to pjerko, čuo si mau za kalapom,^[288] čuo sa ti tak od něho šecko jasalo.‘ ‚Oj,‘ povje on, ‚nemau som ja žjadnje pjerko,^[289] vet som ja ovce v take doliny pásou, kde ani nic^[290] nekvitne.‘

Zase len v noci v pastjerni bolo velkuo svetlo, a panička pilně merkuvala, dakelo razi i zavolala svojho otca, aj búchala na dvere, ale si on vera hned tvár zastreu, tak že bolo tma, ako predtím.

Na tretý den pastvi^[291] vzau vatrál a šjou za ovcami. Na pastviskách^[292] píštalku vytjahou a zapískau, hned sa mu potvora predstavila^[293] o 12 hláv^[294] a dala mu zlatuo jablko^[295] a zlatý prútik. Potom^[296] valašky povedau: ‚Valaška, rub!‘ a ta hned porubala.^[297] Na jablko šibou, to sa hned na zlatý zámok premenilo.^[298] On vnišou^[299] dnu a vzau si z kasni zlatuo^[300] pjerko.^[301] Ovce pozahánau a šjou domou, šecko sa lisklo^[302] ako od slnka^[303] a jasalo a smjalo, až sa ligotalo.^[304] V zámku ho panička čakala. ‚Oj,‘ povedá,^[305] ‚moj milý pastírku, dajže mi to pjero, čuo si mau za kalapom.‘^[306] ‚Oj,‘^[307] pekná paničko, nemau som^[308] ja^[309] pjerko ani som na paši kvet^[310] neviďeu.‘

V noci stau ako predtím v pastírni blesk, panička i šest razi búchala na pastjernu,^[311] aby otvoriu, čuo sa mu to tak ligoce, ale on narás šecko pokriu, a panička vonkoncom nič dostrežet^[312] nemohla.

Po nedlauhom^[313] čase panička sa mala vidávat a dala jeden visoký múr vystavet a nan dala už potom položit i tje tri pjerca,^[314] čuo ten pastír mau,^[315] že kdo naň s konom^[316] vyskočí a odrazu tje tri pjerca vezme, že len za toho puojde. Zo všeckých krajín prišli páni na pekních paripách a skákali na ten múr, ale žjaden^[317] nemau,^[318] až naostatok ozvau sa i pastír: ‚Oj, paničko, či puojdete za mňa, keď ja odrazu tje tri pjerka zosnímem?‘ Panička sa s otcom poradila a potom mu prislúbila, že puojde. Pastír si sadou na jedniho chudiho koňíka (a to bou Tátoš),^[319] čuo sa len tak pod ním prelamovau, a vyskočiu na múr a šecky tri pjerca odrazu zosnímuu.^[320] ‚No,‘ povje^[321] pastír, ‚keď ste mi prislúbili, že pujdete za mňa, takže i vyplnte; ale som ja vera^[322] chudobný parobok, ja nemám nič, ale svet velký, mi sa zato ta^[323] vyživíme.‘ Ona sa na tom bars^[324] rozžjalila i otec sa mrzeu, aj matka plakala, ale čuože robit, keď mu jú slúbili,^[325] tak mu ju len dali a ešte^[326] svatbu urobili, a po pet týžní^[327] ich mali vypravit. Otec mu nadhazovau, že nač si bere^[328] královskú paničku, keď nemá nič, matka si ceru zdržovala, a v celom zámku len žjal, omrzlost povstala,^[329] až na vela^[330] jich potom^[331] i vypravili.

Tašli oni samodruhí^[332] ďalekou cestou, až prišli ku jeho meďenimu zámku. ‚Ach, čože mi tu budeme robiť?‘ povje mu žena, ‚veď nás tu nepoznajú.‘ ‚Oj,‘^[333] ja veru nevjem, čuo budeme robit, ale^[334] puojdem do zámku^[335] a budem si službu pítat, hoc len^[336] svine past, a ti muožeš za služku stát, a tak nám len P. B. bude pomáhat.‘^[337] Tak on išjou a ona ho čekala pod zámkom. ‚Oj,‘ povje, vracajúc sa, ‚nedostáli sme službu, ale mi dali tuto^[338] kus mesa na cestu, to^[339] zjeme a puojdeme ďalej.‘

Idú oni, zase^[340] idú, až prijdú ku strjebornimu zámku, a zase je len^[341] povedau, ako predtím, aby^[342] ho čakala, že službu pujde hledat,^[343] ale^[344] zas^[345] s tím chýrom prišjou,^[346] že vera tam ani pulky pást^[347] nepotrebujú.

Tašli oni zase dalej. Žena mu horekovala a potajomne plakala, že ak^[348] je ona nešťasná, a pastír sa len usmjevau, až príjdau ku zlatímu zámku. ‚Oj, mužu, mužu, choď že ti^[349] tú službu hladať, ja ťa tu budem čakat.‘^[350] On sa i vibrau a šjou,^[351] príjde nazpet. ‚Oj, žena,^[352] máme mi tu službu,^[353] ti budeš pece kúrit, a já budem svine past, dobre nám to^[354] tu bude, len pod hore.‘ Tu išli, šecko bolo zo zlata. On ju hned volau, aby prišla^[355] dnu do paloti,^[356] ale sa ona bála, až potom^[357] jú dák nahovoriu. Hned šaty donesli a kázau sa jej pooblekat, i on sa poobljekau a potom jej povedau: ‚No, vidíš, moja žena, tuto som já jediný pán a ti pani, toto je šecko moje i ten zámok i poddaní.‘^[358] Ona sa nad tím velmi zaradovala a videla, že to, čuo pred jej rodičmi rozprávau, že nemá^[359] nič, nebola pravda. Tak sa potom^[360] radovali, on jej šecko^[361] porozprávau, ako on k tomu prišjou, dali potom zavolat svojích^[362] rodičou, a tak žijú i^[363] do teraz,^[364] ak nepomreli.“

2. Túto rozprávku upravil do tlače A. H. Škultety (Slov. povesti, 499 — 513, nové vyd. 713 — 736). Uviedol, že text podali Ľud. Reusz z Gemera a Ondrej Szenka z Liptova. Text prvý je v Codexe Revúckom C., str. 86 a.

V tlači je úvodná formula: „Bolo, bolo; ale neviem kodi. Stará Ťapa o tom znala; ale keď som sa jej zpytovala, riekla, že zabudla, až od mľčania aj na trň vychudla, aj umrela: a o tom mi predca povedať nechcela.“

Odchodne od rukopisu chlapec bol už sirotou (otec mu umrel); keď lámal raždie, čo na hromade na dvore ležalo, vytiahol sa zpopod raždia veľký had a plazil sa chytro k rozpuknutej skale. Chlapcovi sa had zapáčil, nosieval mu mlieko za mnohé roky, a keď had ostarel, daroval mu pred smrťou klobúčik, píšťaľku a sekerku. Keď si položí klobúčik na hlavu, dostane strieborné vlasy; keď zapíska na píšťaľke, musí každý tancovať, kým ju len od úst nevezme, a keď zavolá sekerke „rúbaj“, bude rúbať, kým jej nepovie „dosť“. Had nedoniesol chlapca na Tátošoch k svojmu otcovi, ako rozprávajú rukopisy.

Proti rukopisom je rozvedené, že hrdina prišiel do veľkého zámku, v ktorom už sila ľudstva pohynula; hlásil sa o službu a pán mu dal pásť na druhý deň ovce; na každej visí vraj strieborný zvonček a ony ho povedú na pole, kde sa majú pásť. Janko si po dobrej večeri ľahol, ale ho zobudil strašný sen. Ešte sa len brieždiť začalo, vyšiel von s klobúčikom na hlave. Zazrela ho pánova dcéra a zhlboka si vzdychla, že taký pekný šuhaj musí zahynúť.

Janko doviedol ovce na medené pole, ktoré patrilo šarkanovi, a obšírnejšie sa rozpráva, ako sa šesťhlavý drak prihnal ani čierny oblak a ako ho hrdina premohol. Najprv mu pískal, až sa šarkan celkom ukonal, potom mu zachytil pazúry do klepca a napokon ho zabil, keď predtým od neho dostal medené jabĺčko a prútik. Rovnako ako v rukopise Janko vzal si medené pero, ktoré našiel v zámku v poháre.

V tlači vystalo, že dievča videlo kľúčovou dierkou v noci, ako tvár hrdinova žiarila, a privolalo otca, ale pastier si medzitým tvár zakryl. Rovnako sa opisuje, ako premohol drakov s deviatimi a dvanástimi hlavami. V tlači sa obšírnejšie opisujú závody o princeznu. Ostatok deja, pokorenie hrdej princezny, je celkom to isté, len v tlači sa rozpráva omnoho obšírnejšie.

3. Prvá čiastka rozprávky o hadovi, ktorý sa chlapcovi za to, že ho choval mliekom, odvďačuje kúzelnou palicou, a ako potom hrdina pásol kráľovské stádo na zakázaných dračích lúkach, bola samostatne rozprávaná v Prostonár. Zábavníku III., str. 353 — 355, pod titulom „Chudobní chlapec“. Zapísal M. K. V rukopise bolo pripísané „schlecht erzählt“. Tento text dodatkom podávame:

„Bola jedna mať a jeden chlapec jej sin, tedi on raz lapiu hada a chovau ho samím mljekom za seďem rokou. To sa ale jeho mať dozveďela, čo on kuje v tej zahradke, a chcela ho ona za to i ubiť a hádika zabiť. Ako to zveďeu milí had, povjedau tomu chlapcovi, že bi si vzau čjapočku a abi si naň sadnú; tento urobiu, a ako si naň visadnú, len sa tu schiťí had a poď ťebe do povetrja. Ale ako už hodní kus odleťeli, len raz príďe vjetor a tomu chlapcovi čjapočku schiťí; tento volá na hada, abi zastau, že mu čjapka odpadla, ale ten ňechceu stát, len mu povjedau: ,Čuo tam po čjapke, len poďme!‘ Ako ho zau, šikuvau zasi aspoň na ďesať mil, len ho potom už ňehau.

Tento v šírom sveťe ňeveďeu sa ďe pohnúť, len ako už ňemau ňič jesť a vilačňeu, išjeu, až prišjeu k jednemu domu, tam sa pítau do službi, ouce pásť; tu ho veru i vzali, a síce sam král za svojho valacha. Ako už ráno prišlo, on sa dobre do chuťi naspau, stau a zajau si svoje ouce, šjeu s píšťelkou pískajúc za krdlom jednou dolinou. Ako iďe hore ňou, len ho tu sretňe jeden drák o troch hlavách a opítau sa ho, že de jďe; tento mu odpovje: ,Nuž ouce pásť.‘ ,A veď je to moja hora,‘ povje zasi drák, ,ja ťa hňeď zabijem.‘ Ale tento sa chiťiu rozumu, len on mau takú valašku, čuo sama choďila ai sama rúbala; len ej ten povje: ,No, valašťíčka moja, keď tento ňedbá aňi na moje slová, aňí na králove, tedi roztňi tento peň!‘ Valaška sa prichiťila a rozťala na poli takú škáru do pňa, len ten potom rozkázau drákovi, abi si tam pazúri vopchau; ten ako vopchau, milá valaška sa chiťila do rúbaňja, i oťala jej dve a tá treťja sa iba uprosila. Potom ako jej dali pokoj, povjedau drák Jankovi: ,Ti choď do toho zámku a klučku otvor na pravú ruku, tam buďeš mať hojnosť šetkjeho, zlata, koňí a zlatí rjad na koňe, misi zlatje i taňjere, ai zlatje stromi.‘ Šjeu milí valach, ale sa veru pomíliu, na lavú počau kruťiť, i ňíč ňevikonau, príďe k drákoví a povje mu, že sa mu ňechcelo dať otvoriť. Iďe večer z ovcami domou, oznámiu to královi, že dráka o troch hlavách zabiu, ten ho pochváliu, ai v svojom koči sa mu dau voziť.

Zas išjeu druhí raz z oucamí, ale už do druhej dolini; ako tam príďe, len sretňe jedneho dráka o pjaťích hlavách. Tento ho chceu tjež zabiť, ale milí oučjár tjež tak urobiu, ako prvjemu; hlavi ako mu valaška štiri odrúbala, tá pjata sa odprosila a zasi mu kázala do druhjeho zámku ísť, a abi na pravú ruku klučku odkrúťiu, a že tam mnoho bohatstva najďe, to abi si pobrau. Ten šjeu do zámku a pobrau si šetko.

Ako prišjeu domou, kázau královi šetko panstvo zvolať a potom zvolaním predložiu šetko, abi si kto čuo kce vibrau; tu si tí viberali, lebo si mali v čom, a on si najkrajšjeho koňa vibrau, na ktorom tak ljetau, že sa šeci čuduvali. Len sa naostatok stavili s ňím, že ak preleťí za štiri hoďini svet, že mu králoustvo dajú; milí sa zaberje a poď za pou hoďíni objehou, i vihrau králoustvo a tam potom z matkou múdre kraluvau a kraluje, ak ňezomreu, až posjal.“

Pastier honí stádo na zakázané lúky a p., srovn. Kubín, Podkrkonoší 710 č. 180; 767 č. 246.

1. Rozprávku tú rozprával 10. novembra 1843 Janko Rimavský v Codexe divers. auct. A., str. 1 — 7, pod nadpisom „Zázrační človek a královskí sin jako kuchár“.^[365]

Rozprávka začína sa reminiscenciou z biblickej povesti o Faraonovi a Jozefovi Egyptskom. Kráľov radca, očakávajúc po rokoch veľkej úrody roky neúrodné, radí kráľovi, aby všade po zemi vystavil sypárne, a keď naozaj neúroda nastala, ľudu vydávali zbožie zo sypární.

Zo sypárne, vystavenej na brehu morskom, tajne zmizlo obilie. Rozostavili stráž, a tu o dvanástej videl strážnik, ako sa obilie sosypáva a že akási divná potvora ho vlečie von s veľkou lopatou na loď. Vojaci potvoru chytili, sputnali a do žalára posadili. Kráľ sa išiel na ňu podívať a videl, že je to akési zvláštné stvorenie, ani človek, ani hovädo, dal pre ňu vystaviť osobitný žalár s maličkým oblôčkom a s troma železnými dvermi. Kráľ povolal mnoho hostí, aby sa prišli na tú zvláštnu potvoru podívať; a práve keď sa hojne hostí schádzalo, hral sa princ na dvore s loptou. Lopta chlapcovi raz zaskočila oblôčkom do žalára. Vydriapal sa až k okienku, a nakuknúc dnu, naľakaný odskočil. Netvor ho upokojoval, že mu loptu vráti, ale musí ho ztadiaľ vysvobodiť. Princ odbehol hneď k matke, zalíškal sa jej, aby ho trošku po hlávke poškrabala, ale medzitým chytro vytiahol kľúčik z vrecka matkinho. Vybehol s kľúčom rýchle k žaláru a vypustil netvora. Potom chytro sa vrátil k materi, prosil ju opäť, aby mu pohladila vlásky, a šikovne dal jej nazpät kľúčik.

Po hostine zaviedol kráľ hostí k žaláru a bol prekvapený a zahanbený, že žalár našiel prázdny. Rozhnevaný vykríkol, že musí zahynúť, kto netvora vypustil, hoci by to bol vlastní syn.

Prešly roky, a už sa na vec zabúdalo. Tu mu jeho syn vyjavil, že on toho netvora vypustil. Kráľ nemohol kráľovského slova zrušiť, dal syna vyviesť do hôr ako na poľovačku a rozkázal horárovi princa tam zabiť a s jeho srdcom sa vrátiť. Poľovník dal sa obmäkčiť prosbami princovými a priniesol miesto princovho srdca srdce psie.

Na ceste horami prekvapila princa veľká búrka. Utiahol sa do jaskyne, šiel po nej vždy ďalej a ďalej, až spadol do priepasti. Chvíľu ležal v mdlobách. Keď sa prebral, videl akési svetlo a pri ňom svoju loptu. Skaly sa roztvorily a zjavil sa pred ním onen netvor, ktorého zo žalára vysvobodil. Ohlásil sa mu ako podzemský kráľ a sľuboval mu svoju pomoc. Netvor vzal si princa k sebe, vykázal mu osobitnú izbu, dával mu knihy, cvičil ho vo zbrani a vo vojenských veciach. Po dvoch rokoch dal mu podzemský duch trúbu, aby ho ňou mohol zavolať na pomoc, a kázal mu ísť do mesta do kráľovskej služby, v ktorej však svoj pôvod musel prísne zatajovať. Zaviedol ho potom až ta. Princ vstúpil do služieb kráľovského kuchára, získal skoro jeho priazeň, ako i všetkých na dvore, až i samotného kráľa. Obznámil sa i s princeznou, bavil sa s ňou v záhrade a i v kráľovskej „chyži“. Tak žili spokojne dlho, až kráľovi mocnejší súsed vyhlásil vojnu.

Kráľ sa vybral do vojny a vzal i dcéru so sebou. Kuchtík si vyžiadal dovolenú od kuchára, trúbou si zavolal celé vojsko podzemného kráľa na pomoc; prinesené mu boly šaty rovnaké, ako malo celé vojsko, a potom ako vodca viedol vojsko kráľovi na pomoc. Po víťazstve nad nepriateľom hrdina, nečakajúc na vďaku kráľovu, zmizol s vojskom v horách. Tu zatrúbil tri razy do zeme, podzemský kráľ vzal si svoje vojsko nazpät. Podzemský kráľ mu daroval zlaté jabĺčko. Po víťazstve usporiadal kráľ veľkú hostinu, vychvaľoval neznámeho víťaza a princezna mienila, že veď nebol „inakší, ako náš kuchta“. Princezna si potom kuchtíka zavolala, a keď videla jeho zlaté jabĺčko, chcela ho všetkou silou a pristala na jeho podmienku: ukázala mu „nohy až po členky“.

Keď druhý raz vyhlásili kráľovi vojnu, kuchta svojou trúbou zavolal na pomoc vojsko podzemského kráľa a tiahol svojmu kráľovi na pomoc. Po víťazstve vrátil opäť podzemskému kráľovi vojsko a dostal zlaté jabĺčko. Všetko sa rovnako opakuje ako po prvý raz, princezna, žiadostivá toho druhého zlatého jablka, ukázala mu nohy po kolená.

Vypukla tretia vojna, kuchtík zasa prišiel s vojskom podzemského kráľa na pomoc. V krutom boji bol ranený do nohy, spadol a niekoľko vojakov odnieslo ho do kráľovho stánu. Za ten čas, čo princezna hrdinovi zaväzovala ranu svojím vyšívaným ručníkom, premohli vojaci nepriateľa. Víťaz zasa vrátil sa s vojskom k podzemskému kráľovi a poďakoval sa mu. Podzemský kráľ vzal mu trúbu, že jej viac nebude potrebovať, ani jeho pomoci. Pri lúčení mu riekol, že bojoval s vlastním otcom, a dal mu ešte zlaté jabĺčko.

Potom slávil kráľ opäť víťazstvo hostinou, neznámeho hrdinu vychvaľovali, ale princezna mienila: „od našeho kuchtíka predsa nebol inakší“. Dala si ho zavolať, on jej zas ukázal zlaté jabĺčko. Princezna ho chcela mať. „‚Dám ťi ho,‘ odpovedau kuchta, ‚ak budeš so mnou spať, tak ale, že medzi namí holá šabľa bude ležať, dvanác svjec v chiži horeť, dvanác vojakov aj s tvojou frajcímerkou v chiži vartovať.‘“ Princezna svolila bez vedomia otcovho. Keď takto ležali, vystrčil hrdina svoju zaviazanú nohu. Sotvaže chyžná uvidela ručník, bežala ku kráľovi oznámiť, čo videla. Kráľ pribehol a poznal neznámeho víťaza. Kráľ poslal vojakov s chyžnou von, pohasil sviečky, odstránil šabľu a nechal milencov samých. Ráno dal kráľ zavolať hrdinu a rozkázal mu, aby rozpovedal, odkiaľ a čo je. Zavolal súsednieho kráľa, že dcéru vydá za jeho syna. Poľovník sa priznal, že miesto princa zabil psa.

Túto rozprávku spracoval A. H. Škultety v Slovenských povestiach, str. 270 — 278, 283 — 285 (v nov. vyd. str. 536 — 553). Poznamenal, že ju „podali Ondrej Tomeš a A. H. Škultety z Malého Hontu“. Vytlačený text, nazvaný „Víťaz kuchta“, reprodukuje verne obsah rozprávky, v Codexe divers. auct. A zapísanej, do poslednieho jej motívu, ale rozpráva nielen stručnejšie, ale i inými slovy, že sú tu len nemnohé shody slovné.

2. Etnogr. Zbirnyk IX., 54 — 6, č. 27, uvádza verziu zo Spišskej stol.

Kráľ na poľovačke chcel zastreliť ľvicu; ľvica ho prosila, aby jej ušetril, že má mladé. Kráľ ju chytil, zavrel do klietky a rozhlásil, že kto ju vypustí, zatvoria ho miesto nej. Sedemročniemu synkovi kráľovskému spadla do klietky lopta. Ľvica sľúbila, že mu ju dá, ak ju pustí. Poradila mu, aby išiel k matke, získal ju a vzal jej kľúčik. Keď sa chlapec vrátil, chcel od ľvice zvláštnu odmenu; dala mu zlatú náramnicu a hovorila, aby išiel ku skale, zdvihol ju, že pozná, aký je mocný. Do klietky nech zatvorí psa. Potom rovnakým spôsobom dal kľúčik do matkinho vrecka.

Kráľ nepodíval sa na klietku a pozval panstvo, aby sa prišlo podívať. Keď prišli, videli psa, riekli, že majú tiež také zviera, čo vie štekať. Kráľ nahnevaný dal ženu zavrieť do klietky, klietku inde preložil a chlapcovi povedal, že mať umrela.

Po čase chlapec sa zas hral s loptou, lopta zapadla do klietky a mať volala syna, aby spolu utiekli. I utekali, až prišli k Červenému moru.

Pripojená je potom látka o zradnej materi 7 A, viď hore str. 77, č. 4.

Srovn. Anmerkungen K. H. M. Grimm III., 94 č. 136, „Der Eisenhaus“; V. Tille, Böhmische Märchen I., str. 29 č. 1 B a. Podkrkonoší 541 č. 1.

Princezna odhaľuje znenáhla svoje údy obyčajne v inej látke, kde má hrdina uhádnuť jej tajomné znamenie; pozri Anmerk. K. H. M. Grimm II., 528 č. 114; Kubín, Podkrkonoší 705, č. 114.

Šabľa medzi milenci je motív neobyčajne rozšírený, prastaré symbolum castitatis, hojne spomínané v literatúre od samého stredoveku; pozri Anmerk. K. H. M. Grimm I., 554.

Zo stolice Šarišskej uvádza verziu Czambel, § 159 (str. 313 — 320).

Synček chudobného pastiera utiekol do hôr, tam sa vyškriabal na jedľu a ľahol si na vetvy. Večer prišli zbojníci na noc, piekli vola na ražni a pili víno. Po hostine mal každý ukazovať svoje „kumšty“, ktoré kto vie. Dali sa do zápasu, kto je z nich mocnejší, a ostali traja. Tí traja sa vychvaľovali svojimi vecami. Prvý mal meštek, nevyprázdňujúci sa, druhý píšťaľku, svolávajúcu vojsko, tretí mal pás, ktorý preniesol pána podľa vôle. Dali ich do svojich vakov a vaky zavesili na jedľu. Keď išli zbojníci spať, sošmykol sa chlapec dolu a vzal si tie tri zázračné veci.

Paľko zaletel na svojom páse do mesta, zašiel k debnárovi, stal sa jeho sluhom a začal chodiť do školy. Keď sa vyučil, išiel ku kráľovi za kočiša. Vypukla vojna a píšťaľkou svolal škadronu vojska; vojaci mu priniesli i rovnošatu. Tak sa stalo ešte po dva razy. Po tretí raz bol Paľko poranený, kráľ soskočil a zaviazal mu ranu vlastňou šatôčkou; márne sa ho však pýtal na meno a pôvod. Kráľ mal tri dcéry a ony sa ho vyzvedaly o tom hrdinovi. Najmladšej sa kočiš páčil, zašla do stajne a videla nohu kočišovu šatôčkou kráľovskou zaviazanú. Podľa toho kráľ poznal svojho záchrancu a dal mu dcéru.

Po svadbe doliehala mladá žena na hrdinu, aby ju doviedol k svojmu otcovi. Paľko mienil, že pôjdu peši k otcovi, a pod večer sa s ňou vzniesol a doletel až pod oblok otcov. Princezna nechcela vstúpiť do chudobnej chatrče i chudobní rodičia zdráhali sa prijať takých vzácnych hostí. Paľko jednako dosiahol svojho a poslal hneď otca s dukátom pre večeru. Keď po chudobnej večeri políhali si na slamu, princezna vzala vrecko s čarovnými vecami mužovými a povedala, že chce byť ešte na večeri u otca.

Ráno sa Paľko prebudil, rozlúčil sa s otcom, natiahol žobrácke šaty, vzal dve torby a išiel do sveta. V hore zavoňal ľúbeznú vôňu jabĺček; zjedol jablko a narástly mu dva rohy. Potom prišiel k hruškám, zjedol dve hrušky, oba rohy mu spadly. Nabral jabĺček i hrušiek a prišiel po čase do mesta svojej ženy. Dopočul sa, že princezna slávi tam nový svoj sobáš. Pri svadobnom sprievode zazrela princezna jablká, nakúpila za niekoľko dukátov a pri hostine ich dala hosťom; všetkým narástly rohy a márne sa sháňali po predavačovi. On za ten čas kúpil si doktorské šaty a za mestom pripravoval medicínu z hrušiek. Prihlásil sa a hovoril, že mu žena najsamprv musí vrátiť jeho čarodejnícke veci. Zdráhala sa, ale hostia ju k tomu prinútili. Keď Paľko všetky svoje veci dostal nazpät, prinútili ho tiež sňať rohy. Potom sa rozišli.

Je to teda pripojená látka o Fortunátovi.

O látke o zlatohlavom „chrastavom“ hrdinovi v službách kráľovských viď Kubín, Podkrkonoší 678 č. 86.; Cosquin, Contes populaires de Lorraine I., 133, č. 12.; Anmerk. K. H. M. Grimm III., 109, č, 136.