ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

a) Hrdina z mnohých bratov chodí k čarodejnici pre vtáka, koňa a princeznu.

1. Kollár v Zpievankách I., 420 poznal dve verzie tejto rozprávky z Gemera a Turca.

Kráľ rozkázal svojim dvanástim synom, aby si všetci spolu šli hľadať nevesty, a to dvanásť rodných sestier, dcér jednej matky. Po dlhom, márnom hľadaní dostali sa v noci k chalupe v hore a prosili o nocľah. Prijala ich stará žena, Ježibaba. Tu našli dvanásť sestier a pýtali ich. Stará im sľúbila a uložila ich spať. V spaní zbadal najmladší princ, že je v izbe veľká horúčosť, a videl, že v peci sa rozpaľuje kosa. Ježibaba chcela im všetkým dvanástim bratom poodtínať hlavy. Princ prikradol sa potichu k ohňu, odrezal všetkým dvanástim dievkam hlavy,^[519] vzal potom črievice Ježibabine, ktoré boly pred ohniskom, obul si ich a utiekol so svojimi bratmi. Tie črievice prenášaly človeka cez vodu. Ježibaba začala ich prenasledovať, ale oni boli už za riekou.

Ježibaba mala umrlčiu hlavu, ktorú keď vyložila na vzduch, spustil sa dážď, a keď ju skryla do izby, hneď svietilo slnce. Dopočul sa o tom najmladší princ, vystriehol vhodnú chvíľu, keď hlava bola pred domom vyložená, a šťastne ju ukradol. Ježibaba mala ešte hovoriaceho vtáka. Princ vkradol sa do chaty a skryl sa pod posteľ, ale vták ho prezradil krikom: „Tu je zlodej!“ Ježibaba ho našla, prikázala slúžke, aby ho strčila do ohnivej pece. Princ sa však poponáhľal a vstrčil do nej slúžku. Skryl sa pod oblok a čakal, čo sa bude robiť. Ježibaba poslala druhú slúžku, aby pečienku vybrala z pece. Keď ju Ježibaba začala krájať, poznala zdesená v nej svoju slúžku, a vtom sa princ rozosmial a utiekol. V tejto verzii rozpráva sa rozprávka len čiastočne, i tá časť neúplne.

2. Úplný text je v Prostonárodňom Zábavníku IV. (Levoč.), str. 23 — 38., pod nadpisom „O čaroďejňici, čuo mala dvanác cjér“. Podávame celý text:

„V jednom meste bou vichovau jeden oťec dvanác sinou ako jedního, radi sa oni ždi mezi sebou mali, ale najmlačího potupovali. Keď už boli dorjastli tak, že sa už aj oženiť mohli, nuž ích starí oťec sa starau, že kďe on bi mohou nájsť takú matku, čuo bi mala tjéž dvanác cér, lebo bi bou rád, abi si šecjá, keď sa oní braťja, sestri zobrali. Něveděu si akéj radi dať, nuž ích potom poslau každího na druhú stranu, abi takú matku hladali, čuo bi mala dvanác cjér.

Hoi! nuž ťi tí najstarší hňed chitrí bežali do koňici a tam si čuo krajšjé koňe vinašli a zobrali a mlačího prezívali, že či aj on kce isť ženi ím hladať, ale on len čušau. Ako si tak už boli šecjá peknjé koňike vibrali, tomuto najmlačímu nahali takího vichudnutího koňa, čuo sa ledvou híbau. Len si ho on pekňe osedlau, ale tomu koňovi to sedlo ňijako nesvedčilo, a braťja sa hanbili s ňím cez mesto ísť, nuž ho doma nahali. On sa dlho viberau z domu, lebo mu kuoň ňevládau ísť. A hockedi mu v blaťe uvjazou, nuž sa tu šecjá na ňom smjáli, takjé hrbi chlapcou za ňím šli a ždi len smjeche z ňeho si robili. On ale ňeborák len trpeu a čušau.

Keď za mesto už s velkou prácou prišli, nuž sa koňík ten mrzkí ztrjásou a potom sa na pekního Tátoša obráťiu a povedau: ‚Ej! veť, keď si ti mňa neopovrhou, veť sa ťi ja za to odslúžim, ňeboj! veť mi najskuor najďeme takú matku, čuo má dvanác cjér. Len si dobre na mňa pamatuj a ňikdi ňezabudňi na mňa, nuž ťi já buďem na dobréj pomoci.‘ A s tím Tátoš tento do povetrja vileťeu, a jeho pán len si tak hrdo na svet pod seba pozerau.

A keď tak dlho leťeli, nuž viďeu už z ďelaka jeden zámok, a v tom bívala jedna čaroďejňica, čuo mala dvanác cjér. Potom on hňed, ako to zveďeu, nuž sa domou vráťiu, abi to povedau svojím bratom, abi ta šli. Ale mu Tátoš vraveu, že tam veľa musja pretrpjeť, ale že mu on buďe pomáhať. Keď on domou dochoďiu a už blízko toho mesta bou, nuž sa Tátoš zase ztrjásou a ostau velmo mrzkím. A keď už šjou cez mesto, šecja luďja sa na ňom smjali, ale on len zase pretrpeu. A keď domou prišjou nuž braťja naňho prstí ukazovali: ‚Hla! tento nám ženi najšjou, keď sme mi ňje‘, a velmo sa smjáli. Nuž on potom povedau ocovi, že vjé o takéj žeňe, čuo má dvanác cjér.

Potom poslau oťec ích šeckích ta. Ale on zase len toho koňa dostau. Braťja ňekceli aňi s ňím ísť, nuž on na zadku ostau a len ďelako od svojích bratov ma Tátoši šjou; ,ale potom, keď títo ňeboli už ďelako od toho zámku, len sa koňík ztrjasou a ostau Tátošom a potom začau ljétať a hňedká ich dohoňiu.

Potom prišli už do toho zámku. Tá matka tích cjér hňed ích uvítala a koňom dala obroku a ích do jednéj peknéj izbi vovjédla. Janko, tak sa volau najmlačí, len vše odbehou od svojich bratou a šjou k svojmu Tátošovi. A čuo mu bolo treba, nuž mu dau a potom sa s ňím šakovuo zhovárau. Nuž mu ten Tátoš povedau, abi on ňič ňepiu večer a aňi jeďen z jeho bratou, ale abi oni to víno, čuo ím budú dávať, popod hrdlo [liali], a potom žebi večer prišjou, že mu zase volačo povje. On hňed šjou do izbi a to svojím bratom povedau; a potom, keď jedli, len zase šjou k svojmu Tátošovi a dau mu zase, čuo mu bolo treba.

A ten Tátoš mu začau rosprávať: ‚Vidíš, táto matka vás kce téjto noci šekcích pomordovať, ale vi ňespiťe, a potom keď jéj céri pospjá, nuž ích na vaše mestá poklaďte, kde sťe vi spali, a vi sa poskovávajťe, a tvojí bratovjá nah si hňed koňe osedlajú a nah preč uťekajú, lebo ích tá buďe naháňať. Ale ťi len tu ostaň; a potom ráno príď za včasu ko mňe a sadňi si na mňe a pred zámkom zastaň a zakríč jéj, že si céri pobila. A potom buďeme uťekať.‘ — No, on s tím šjou zase dnu, povedau zase, čuo veďeu, bratom. Nuž tí ňespali, ale čaroďejňiciňe céri pokládli na svojé mestá a ušli; ale Janko sa skovau a ďívau, ako ona, keď prišla k ňím, nuž ím šeckím hrdla podrezávala a potom si ľahla spať. A Janko sa tjéž vispau.

Ale ráno hňed sadou na koňíka a pred zámkom zakričau: ‚Baba, baba, stará baba, čuo si si dvanác cjér mesto mňa zabila.‘ Ako to povedau, nuž sa Tátoš do povetrjá viňjesou a začau s ňím ljetať a preč uťekau. Ale ona tjéž hňed z posťeli stala a zala si ten meč, čuo si s ňím céri pobila a pusťila sa na lopaťe za Jankom a ždi kričala: ‚Ej! už mi ňeujdeš, už si muoj!‘ Ale Tátoš ver ňezastau, ale len ždí ljétau. A potom keď už na kráj prišli toho kraja, pokjal ona vládala, nuž zastau, a zasmjau sa jéj Janko do očí: ‚Nemáš už cjér, pobila si si ich.‘ A ona povedala: ‚Počkaj! Veť ťi ešťe príďeš do mojéj ruki.‘ A z tím zmizla. Ale aj Janko svojích bratou ňemohou nájsť, lebo tí potom druhou cestou šli, a aj on potom na druhú šjou cestu, lebo ňekceu bez ženi domou prísť.

Len ako iďe, iďe dlho a ďelako, len viďí poľa cesti pjérce zlatuo, len sa zpítá svojho Tátoša, že či ho má zjáť. Nuž ten mu povedau: ‚Nak ho vezmeš, buďe zle, a ak ňevezmeš, buďe horšjé!‘ Nuž ho on len zau. Idú zase dlho, len viďí Janko zase pri cesťe jednu peknú zlatú podkouku; len tak sa mu ligotala, a zase sa zpítau Tátoša, že či hu má zjať. A on mu zase povedau, že ak vezme, že buďe zle, a ak ňevezme, že bude horšjé. Nuž hu on aj túto zau a skovau si dobre, ale ho to len ždí trápilo, že to tak zle buďe s ňím, nuž ale spoljéhau na svojho Tátoša. Jedú oni len ďaléj a ďaléj, a zase viďeu Janko poľa cesti zlatí vlas; len mu tak sa do očí biu, že dobre ňeoslepeu. Ej! či mau chuť ho zjáť, ale preca sa najprú zpítau Tátoša, že či ho muože zjáť. Ale Tátoš voľako tak smutňe mu odpovedau: ‚Ak ho vezmeš, buďe zle, a ak ňevezmeš, buďe horšjé.‘ Nuž on skočiu dolu z Tátoša a zau ho, skovau si ho k tím dvom vecom zlatím, kerjé už mau skovánjé. Nuž potom už idú dňom aj nocou, Tátoš ňikdi ňezastau, a Janko len seďeu na ňom a vše si zaspjevau dáku pesňičku.

Len keď oňi už tak dlho šli, len prišli už naostatok k jednímu kašťjelu velmo peknímu a prosili, abi ích dnu pustili. Ale Tátoš, keď už dochoďili sem, len sa bou ztrjasou, nuž ostau takí mrzkí, celí pazďerčím oblepení, ako kebi aj za dvacat rokou ho ňebou ňikdo česau. Ako prišli dnu, nuž Janko sa pítau, že či bi ho za dákího paholka ňezali, ku koňom. Nuž mu tam povedali, že ho vezmú, že ak sa buďe dobre zpravovať. Tié koňe, čuo on opatrovau, nuž ždi boli najkrajšjé a najtučňejšjé mezi šeckíma. A čuo na svjéce dostávau peňjaze, nuž tje si ždi odkládau a mesto toho mu tjé zlatjé veci svjeťili.

Keď on tu v tomto zámku už dlho bou slúžiu a šecjá naňho merkovali, že čuo on robí, že sa mu koňe takjé ako levi a druhjé že sa chudjé, nuž potom veru aj na vizvedi išjou jeden. Ako sa už zotmelo, len Janko viloží svoje zlatjé veci, a tjé tak svjeťili v téj koňici, že taká bola jasná, ako na pravuo poludňja. A potom si očisťiu svoje koňe a lahou si spať. A tjé vecí len ždi svjeťili. Len sa ten, čuo tam bou na vízvedi, voľáko von vikradou a to povedau svojmu Pánovi, že ten ver má takjé veci, kerje v celéj koňici svjeťjá.

Nuž Pán kceu to zveďjéť, čuo je to, len šjou do maštali a Janka zobuďiu a rozkázau mu, abi mu tjé veci hňed do izbi donjesou. Keď Pán z koňici oďišjou, nuž sa Janko Tátoša zpítau, že čuo má robiť, a ten mu povedau, žebi len šjou, že to hádam šecko dobre buďe. Nuž Janko šjou tanu a podau tjé veci Pánovi, a Pán len ích zau do ruki a len ích pozerá a hlavou kňíše. A mislí a potom povje Jankovi: ‚Ak mi tú kačičku ňedoňesjéš, čuo je toto pjerko z ňej, nuž ťa dám zmárniť.‘ Ako to Janko vipočuu, len celí zbledou, lebo on ňeveďeu, kďe bi bola taká kačica, a potom tajšjou s plačom sa ponosovať svojmu koňíkovi, že čuo mu Pán rozkázau a že on to ňemuože urobiť. Ale ho koňík ťešiu, abi sa ňič ňebáu, že mu on buďe na dobréj pomoci.

Nuž sa on potom na druhí den hňed vibrau tu kačicu hladať. A tátoško ho zase k téj starej babe zavjédou, lebo tam taká kačica bola. Nuž ako on dnu príďe, ver ho ona hňed poznala. ‚A vítaj, ti Janko, veť ťi do zajtrašku prestaňeš jankať, ej! keť si len tu!‘ A keď mu takto vravela, nuž mu potom dala sa najesť, a keď [sa] už dobre najedou, nuž si on šjou svojho koňíka opatriť. A tento mu dau radu, že čuo má robiť: abi, keď ona zaspí, zau jéj klúče zpod hlavi a abi išjou do téj a téj komorí, že je tam tá kačička, a žebi hu zau a klúče abi jej zase ta položiu, a potom abi jéj dobre ten meč skovau, abi ho ňemohla hňed naháňať. Nuž on tajšjou pekňe, ona už bola zaspala, zau jéj klúče a išjou kačičku hladať, nuž hu aj najšjou a potom jéj klúče zase na mesto položiu a meč jéj dobre skovau, a potom hňedká išjou ku koňíkoví a sadou si naňho a potom pred zámkom zavolau: ‚Baba, baba! už si si dvanác cjér zabila, a už som ti aj kačičku odňjésou, ha! ha! ha!‘ — A vtom Tátoš odleťeu.

Ale aj čaroďejňica hňed skočila, nuž ale si ňemohla prjám meč najsť, ale si ho potom najšla a sadla na lopatu a uťekala za ňím a už len, len že ho chiťí, a už ani na dva láchtre od ňeho ňebola, keď on cez jéj kraje preskočiu a povedau: ‚Ňeboj sa! veť ťa ešťe navšťívim.‘ Nuž ona síce kljala, ale sa s ťím uťíšila a potom sa vráťila. A Janko na svojom Tátoškoví len šjou a šjou, až potom prišjou zase k tomu Královi, u kerího slúžiu, a dau mu tu kačičku.

Ale tomu ňebolo na tom dosť, že mu kačku doňjesou, ale on ešťe aj toho koňa kceu mať, čuo tá zlatá podkova z ňeho bola. A to hňed povedau Jankovi, a že ak mu ho ňedoveďje, že ho na márnjé dá roztrhať kusi. Ako to zveďeu a počuu, že má zase aj pre toho koňa ísť, ešťe sa večméj zlakou, lebo on ňeveďeu pochopiť, že čuo bi aj najšjou toho koňa, že ako bi ho takího velkího a ťažkího zo zlata mohou doňjesť. Nuž ale on už len višjou smutní z téj izbi a šjou prjám k svojmu koňíkovi, abi mu povedau, čuo mu rozkazuje. Keď to koňík počuu, velmo ho to zamrzelo, lebo veďeu, že je ňjé len tak na lahko toho koňa dostať. Ale len preca slúbiu Jankovi, že mu na dobréj buďe pomoci. Nuž oňi dvaja sa už len vibrali pre toho koňa, abi ho dakďe našli, čuo vari aj na kraji sveta bi bou išjou. A že čuokolvek musjá podstúpiť, že ho dostať musja. Tajdu oňi.

A keď už dost dlho blúďili, zase len ten Tátoš ho k tomu zámku zavjedou, kdě tá čaroďejňica bívala, čuo si tích dvanác cjér zabila, a čuo jéj on už odňjesou zlatú kačičku. Ale Janko sa už trocha počau báť, že ho azdaj hňed zamorduje, ako tanu vkročí, že sa jéj tak bou vismjévau. Nuž ale ona sa ho aňi ňedotkla, ale ho privítala: ‚Nuž si zase prišjou, ako si slúbiu; no vítaj u mňa‘, a tak ďalej, a potom mu dala jesť a piť. A on sa do dobréj chuťi najedou, ale ňič ňepiu, lebo čuo mu dala piť, to popod hrdlom na zem ljáu, a ona sa nazdala, že on pije. Potom keď sa už dobre bou najedou, nuž jéj povedau, že si musí koňíka opatriť. Nuž ona na to ňič ňepovedala, a on tajšjou. Ako prišjou k ňemu, tak mu najsamprú to pazďerčja z večího dolu zčesau a potom ho nachovau, a už len tak sa spolu pozhovárali. Koňík mu povedau: ‚Vidíš, téjto noci si ona klúče už za pás strčí a pod hlavu si meč prihotuje, nuž ti, ak chceš koňíka zlatího viňjesť, kerí je v druhéj komore, ňje v téj, kďe kačka bola, musíš najprú jéj meč dolámať a odhodiť daďe do kúta, a potom jéj merkovňe vezmi klúče, a keď už klúče buďeš mať, nuž potom smelo choj do téj komori, ale sa tam dlho ňesmješ baviť, lebo potom zle buďe s ťebou. A koňíka viňes von, a klúče jéj zase na to istuo mesto polož, a potom hňed príď ko mňe, lebo musíme hňed újsť.‘

Nuž dobre, Janko tajšjou, dolámau jéj meč, zau klúče jéj zpoza pása a šjou do téj komori, len ako vkročí do ňej, celi oslepeu, lebo tak velmo sa ligotalo to svetlo. Ale on sa ňič s tím ňeconfundovau, ale pojau koňa za kantár a za sebou vjédou a potom si sadou na Tátoša a tohoto zlatího poľa seba vjédou. Ako prišjou pred zámok, len počau kričať: ,Baba, baba! stará baba! čuo si si dvanác cjér zabila, už som ťi aj zlatú kačičku odňjésou a už ťi aj zlatího koňa preč ňesjém, a ti spíš! ha, ha, ha.‘ — A v tím píchou Tátoša, ale veru Tátoš ňemohou tak chitro uťekať, lebo ten zlatí len tak pomáli šjou.

Nuž stará baba ako stala, hladala meč, ale keď viďela, že je dolámaní, nuž chitro bežala k slosjarovi, abi jéj ho zletovau; nuž on jéj to urobiu, a potom sadla na ohrablo a fujas za milím Jankom! Ej! keď ju viďeu, že za ňima uťeká, ver on bou v súrki a len ždi sa obzerau, či ho už chiťí, ale keď už bola len na láchtor od ňích, vtedi preskočiu Tátoš cez chotár, nuž ona ňesmela ďalej za ňima isť. Ej, ale bezeg zaradovau potom Janko, keď už ňemau čoho báť, ale jéj hňed slúbiu: ,Ej! matka! veť sa mi ešťe uviďíme!‘ ‚Dobre, dobre, len príď,‘ ona mu povedala a potom ho velmo prevelmo zakljala. S tím sa ona do svojho zámku vráťila, a Janko šjou po svojéj cestě. A šjou dlho dňom i nocou, lebo mu v noci ten zlatí koňík svjéťiu, nuž ako čobi vo dňe bou išjiou.

Keď prišjou k svojmu Pánovi a podau mu toho koňa, tak sa mu zapáčiu, že bi aj něvjem čuo bou zaňho dau. A hňeď ho dau do svojéj najkrajšéj izbi vovjesť ku kačički, kerá tam sa skvela, a pola ňej keď toho koňa postavili, ňebolo do téj izbi potreba svjéć cez noc, lebo v téj celú noc bolo, ako čobi najlepšjé slnce svjeťilo, len tak sa blišťali, tá zlatá kačička a ten zlatí koňík.

Ráz, keď sa ten pán ťešiu s timato v téj krásnéj izbe, len mu padlo do očí, že on ešťe má aj zlatí vlas. ,Ej! ako bi to pekňe bolo, kebi som ešťe v téjto izbe mau aj zlatú paňičku. Tú musím dostať, a čuo bi vari hňeď aj celú krajinu museu ta dať.‘ A hned zavolau Janka a povedau mu, že bi on ešťe chceu aj tú zlatú paňičku mať, a že čuo bi žjádau, že ak hu doňesje. Dosť sa Janko vihovárau, že on to ňemuože urobiť, ale daromňe. Keď sa už tak ňijako ňemohou vihovoriť, nuž zajšjou k svojmu koňíkovi poradiť sa, že čuo má robiť. Ale keď k nemu prišjou, viďí, že koňík má hlavu ovesenú a že je voľaki smutní. To hňeď Jankovi sa ňje veru velmo páčilo. Len sa ho zpítau, že čuo mu je. ,Bojím sa o ťeba,‘ povje mu koňík. Nuž potom mu porozpovedau Janko, čuo mu ten Pán zase urobiť káže. Koňík mu povedau: ,Puojďeme ešťe zprobovať hu najsť a donjésť, ale ak ma ňebuďeš počúvať, to tvoja buďe škoda, lebo ťa tá baba potom zmárňí.‘ Janko mu slúbiu, že ho buďe počúvať. Ale sa ho zpítau, že čuo si má za to pítať, že ak hu doveďje. ,Nuž, ňič inšje, len nah ťi dá tú paňičku za ženu.‘ Potom zajšjou Janko do izbi a povedau to tomu pánovi, že on inšje za to ňechce, ak tú paňičku doveďje, len jú samú, a že ináče ani ňepuojďe. Nuž Pána to, pravda, trocha mrzelo, ale mu hu slúbiu dať. Misleu si: ,Počkaj! veť ťa ja obrjáďim, len hu doveď, vjém, že si hu ňebuďeš žjádať.‘ No, ale Janko sa s ťím slubom uspokojiu a vibrau sa na cestu.

Jeho Tátoš žďicki ovesiu hlavu a oheň žďicki tak voľáko jedovaťe sipau z úst a žďicki bou ňepokojní, lebo on už volačo cíťiu, a to sa mu ňje velmo páčilo, a pola ňjeho ver Janko si tjéž vjác ňespjevau tak veselo, ako predtím, keď šjou pre kačičku a pre koňa. Už ono aj jeho volačo trápilo. Ale len šli a zase prišli k tomu zámku. Keď už pri vrátach stáli a búchali, abi ím dakdo otvoriu, nuž vitrčila tá čaroďejnica hlavu z obloka, á! hňed zvolala: „To si ti, Janko, tu, čuo ma tak ždi klameš, ej, veť ma už vjácej, vjém, ňeoklameš, aňi ňevinďeš zťato živí.‘ Na to sa Janko velmo zkormúťiu, lebo ho ona ešťe nikdá tak ňebola privítala; to sa mu veru ňepáčilo, už viďeu, že tu veru s ňím zle buďe, ale sa spoljehau, že mu jeho koňík aj ztato pomuože, keď ho už telkorázi vislobodiu.

Príďe dnu už do zámku, koňíka si hňeď na mesto zavjedou do koňici a opatriu ho dobre. Potom šjou do izbi, a čuo mu dala jesť, nuž sa najedou, ale ňič ňepiu, lebo sa už velmo bau. Keď sa dobre najedou, potom hňeď stau a šjou sa poradiť k Tátošovi, že čuo má robiť, že ako búďe muocť dostať tú paňičku zlatú. ,Len dobre počúvaj, čuo ťi buďem vraveť. Ona si teraz lahňe a len do ďesjaťej hoďini búďe spať. Nuž ti za ten čas jéj vezmi klúče, lebo ich ona už v zubách buďe držať; tjé jéj vezmeš, ale musíš dobre merkovať, abi sa ňeprebuďila. Potom puojďeš cez tjé dve komori, kďe si zau kačku a koňíka, a prídeš do tretéj a tam nájďeš tú paňičku. Nuž hu vezmi, ale že sa chráň, abi si hu ňeboskau, lebo je tak veta po ťebe. Keď hu vezmeš, zase šecko pozamkínaj a klúče hoď na posťel téj babi, ale že sa ňeprebuďí, a potom jéj meč na drobnjé kusi rozlám a rozháč po celom zámku a hňeď uťekaj ko mňe!‘

Janko keď to vipočúvau, šjou do izbi a lahou si, ale on ňespau, len sa tak robiu, že spí. Ale dobre počúvau, keďi ona zaspala, a potom hňed stau, zau jéj klúče a šjou do téj tretéj komori. Ale ako dnu vkročiu, nuž celí oslepou, tak mu do očí padala tá svetlosť, toho zlata a len tak keďi-tedi mohou na tú paňičku pozrjeť. Ale keď sa už bou rozhlaďeu a viďeu tú paňičku dobre, jéj oči a tvár, ledvá sa zdržau, že hu ňeobjau a něpobozkau. Ale sa preca len premohou a chiťiu hu za pás a haiďe s ňou, von hu viňjesou, klúče hoďiu babe, meč na drobnjé posekau kúske a rozhazovau šade okolo zámku. A potom sadou na Tátoša a šjou preč a v náruči držau objatú tú paňičku; a potom zakríkau na tú starú babu pred domom: ,Baba, baba, stará baba! už si si dvanác cjér pobila, už som ťi kačičku odnjesou a koníka odvjédou a ťeraz ťi ňesjém preč zlatú paničku, a ti preca spíš.‘

Hoi! len sa na to preberjé stará baba a počne hladať svoj meč, ale veru len kúske ponachoďila z ňeho, len bežala chitro k slosjárovi, abi jéj robiu meč; ten jéj v okamžeňú zpraviu, vibrúsila, sadla na lopatu a uťekala za Jankom. A on sa veru zavše už len tak v strachu na zadok obzerau, či ho už chiťí alebo zahluší. A ona len sa ždi ponáhlala za ňím a už, už len že ho chiťí, už mu Tátoša za chvost počala chitať, ale ten zadkom vihoďiu a ju na zadok odhoďiu a vtedi preskočiu jéj chotár. A potom si už oďíchou Jánkou koňík, lebo viďeu, že už prestala za ňím utekať. Aj Janko sa ozreu na ňu a zkríkou: ,Ej! matka! ňepríďem ja vjác k vám!‘ Nuž keď ona toto počula, len ho velmo zakljála a hoďila sa na zem, tak že sa hňed na smolu obráťila.

Ech! ale Janko už potom sa radosně poobzerau a koňíka svojho potom nakrmiu a opatriu a šli ďaléj. On len ždi držau tú zlatú paničku v objaťú a tak s ňou domou uťekau. Keď prišjou už k Pánovi a odau mu tú paničku, ale mu hňeď povedau, že si hu on žjáda. Nuž ten počau vikrúcať a to Janka mrzelo, a len ždi trápiu toho svojho Pána, abi mu už hu dau. A Pán keď šjou do té ízbi a viďeu ten lesk od zlatích vecí a potom pozreu na tú paničku, nuž sa nazdau, že Anjela viďí pred sebou, nuž sa mu to velmo páčilo, a někceu mu hu dať.

Potom mu slúbiu, že mu hu už dá, že ak dvanác kobil podojí, kerje mau v maštale a kerje Janko bou pred tím chovau; takjé boli vipasenjé a ďivjé, že bi boli hňeď človeka zabili. Nuž Janko ích podojiu, lebo mu jeho tátoš dau jeden prút, a s tím keď jích pošibau, nuž takjé skrotli, že aj maluo ďjeťa mohlo s ňima, čuo chcelo, robiť. Keď ich už bou podojiu, nuž kázau ten Pán to mljéko uvariť, a potom museu Janko skočiť doňho, do takího vrjácího, lebo že mu ináč tú paňičku ňedá. Len kceu Janka odstrašiť od téj paňički, ale Jankovi dau tátoš jeden prútik, a s tím on udreu triráz na mljéko a potom skočiu, len on višjou z ňeho celí zlatí. Potom keď to Pán viďeu, len aj on skočiu, nazdau, že on tjéž ostaňe zlatí, ale sa on ver uvariu v ňom.

Potom ostau Janko Pánom v tom zámku, a čí bou kaštjél, a zau si tú zlatú paňičku za ženu a svojho Tátoša potom v jednéj uťešenej mramorovéj chovau izbe. A on tak potom žiu šťasňe so svojou zlatou žeňičkou, a aj dosjál sa on na Božjé narozeňja na tom zlatom koňíku nosí, alebo s tou paňičkou na zlatom koňíku vozjá a kačička ždi ponad ních ljétá.“

3. Z verzie, zapísanej v Codexe Važeckom, sv. 9., známe iba stručný obsah, ktorý zapísal upravovateľ sbierky na konci štyridsiatych rokov do svojho soznamu.

„Dvanácti bratja. Vislúžili 12 volou, 12 krav, 12 koňou, najmladší Tátošika, a prebehou ích na cestě, pravda, i sedlo bou dostau. Šli sa ženit, stará orajúca striga orala na kobulách, upravila ích k sebe, Tatošík najmladšího upozorniu, abi prví nepiu, nejedeu, potom v noci bratou popreobljekau. — Striga si dcéri nevidome zmárnila, nahaňala ich, kuzedlnimi vecmí sa pred ňou obrániu. Najmladší šjou do službí, so sebou mau zlatí vlas, podkovu a pero, to museu vistanoviť… Cod. Vážeckí, sv. 9.“

4. Pre tlač upravil túto rozprávku A. H. Škultety v Slovenských povestiach, str. 111 — 124 (n. vyd., 259 — 278). Poznal dosť jej verzií, a „podali“ ju „Samuel Reisz a Mikuláš Ferienčik zo Zvolena, Ladislav Gustáv Gáber z Novohradu, P. Dobšinský z Gemera, sbierka Važecká a Juro Krmeský z Liptova.“

Predchádza zvláštny úvod: Bratia, jest ich tiež dvanásť, vyslúžili u kráľa po volovi, krave a koni. Tretí rok nebral si najmladší koňa zo stáda kráľovho, lež vzal si koníčka, ktorý sa pásol „na mláke, a ten koníček mu povedal: ,Janko, pojmi si mňa, budem ti na dobrej pomoci.‘“ Poradil mu tiež, aby si od kráľa vyžiadal sedlo, „čo na pôjde už od sedem rokov leží“. Tátošík sa zatrasie a je z neho kôň medený, strieborný, zlatý; Janko spolu mení sa na princa medeného, strieborného a zlatého. Potom nie synovia idú hľadať nevesty, „od jednej matere dievky“, lež posielajú otca, aby ich našiel. Otec naozaj ich našiel, „a hneď sa aj pokonali, kedy majú prísť na svadbu“. Na svadobnej hostine sadol si Janko na radu tátošíkovu na kraj, prvý pohár vyleje pod stôl, a „spraví“ sa mu sklenička, vyleje prvú lyžicu polievky pod stôl, a spraví sa „šťeť“, prvý kus pečene zahodí s vidličkou pod stôl, a urobí sa mu hrebeň; všetky tie veci strčil potom do vrecka. Janko sám preložil bratov na miesta dcér Ježibabiných a dcéry na miesta bratov. Na ceste zdvihol zlatú podkovu, zlaté pero a zlatý vlas. Od prenasledujúcej čarodejnice zachránil sa tým, že hodil hrebeň — „spravila sa hustá hora“, potom šťeť: „spravilo sa ostré tŕňa“, naostatok skleničku — „spravilo sa veľké more“.

Tu sa počína druhá čiastka rozprávky: Janko „odobral sa od otca a bratov, osedlal si tátošíka a šiel si službu hľadať“. U kráľa „dali mu dvanásť koní riadiť“, trinásty jeho tátošík stál v kúte konice. Žiarliví sluhovia vyzradili kráľovi, že preto nepáli sviece, že si zlatou podkovou svieti atď. Výpravy hrdinove sú tu prehodené, najprv ide pre koňa, potom pre kačku a rovnako naostatok pre krásavicu. Prenasledovaniu čarodejnice robí more prekážku. O zlatej kačke dodávajú ešte, že sedí v zlatej klietke na vajciach a každý deň jedno znesie. Za kačku sľuboval kráľ hrdinovi pol kráľovstva, za krásavicu celé kráľovstvo; hrdina sa nevyslovil ako v predošlej verzií, že mu ju dá za nevestu. Krásavica nechcela o kráľovi ani počuť, „nemala… vonkoncom vôľu“ za neho ísť, preto kráľ chce hrdinu usmrtiť, len mu dáva na vôľu „aby si vybral smrť, akú sám chce“. Na radu koníkovu vyžiada si hrdina, aby ho uvarili vo vriacom mlieku v prítomnosti jeho tátošíka. O dojení kobýl sa v tlači nerozpráva. Hrdina nemal však prútika, ale, ako obyčajne, jeho kôň „na jedno dýchnutie všetku horúčosť z kotla do seba vtiahol“.

Táto rozprávka pripravovala sa do tlače. Známe len jej náčrtok. Viď Úvod I., str. 68. Možno iba spomenúť, že hrdina doniesol pánovi najprv vtáka, potom koňa, naostatok pannu a že kráľ chcel hrdinu v mlieku uvariť, akiste nedal mu na vôľu, aby si volil smrť.

5. Iná, zväčša odchylná verzia je v Prostonárodňom Zábavníku IV. (Levoč.), str. 71 — 78, pod názvom „Mikuláš pekný mládenec“, od Ladislava Gustáva Gábera. Hrdina nakŕmil zvieratá: líšku, holuba, muchu a zaistil si tým ich pomoc. V službe u Ježibaby pomáhajú mu tie zvieratá pochytať zmizlé kobyly-dievky Ježibabine, ktoré mal pásť. Za odmenu si vyžiadal prašivého koníka, tu akoby z vlastnieho popudu. Hrdina sa nemá ohliadať na zem, nie nazad, ale neodolá a zdvihne podkovu, pero, vrkoč. Dej sa pradie obvyklým spôsobom. V jednotlivostiach sú značné rozdiely. V kráľovskej službe síde sa hrdina so svojimi bratmi; oni nahovárajú kráľa, aby hrdinu poslal pre koňa, vtáka, krásavicu. Tých sa zmocnil hrdina iným spôsobom, než v predošlých verziách.

Podávame celý text.

„Bou ras jedon chudobní človek a ten žjadne ďeťi nemau. Jeden krát vinšou do hori velmi zamislení, že on žjadních ďeťí nemá; ale prišjou domou z hori, dvanác sinou najšou doma; chťeje si sadnút, všaďe bolo djeťa. Hovorí mu žena: ,Nesadaj tam, bo i tam máš sina.‘ Otec od radosti sa zblázniu a odišjou do hori; tam sa za mnoho rokou zdržjavau, tak že celkom diví zostau k ostatku.

Jeho sinovja pokjal zrústali, ujišťovaní bývali, že oni i otca majú dagde zatrateního. V dvanáctom jich roku sa pobrali otca vyhladat; vzali so sebou do sklenici palenki a jeden pár čižom. Až prišli do hori k tej djere, kde jich otec bývav, položili tu pálenku a tje čižmi k djere. A když jich otec vynšou z djeri, napiu sa palenki a čižmi obú. Ako sinovja videli, chitili otca a domou zašikovali. Za tímto celá jích usilovnost bola, aby otca mohli k dobrímu rozumu prinavrátit, čo sa aj stalo, že on zase k pameti prišou.

Ale poneváč chudobní boli, zobrali sa sinovja do služby i išli vedno jedenácti, dvanácti Mikuláš sám išjou po druhích cestách, až naposledy prišou k jednej Ježibabe. Ta ho do službi vzala, že buďe koboli pást. Najprvej mu dala jesť. Ale ako si on ujedá vonku, priďe k nemu líška a píta si od neho jest: on jej dau. Ona mu za jeho vďačnost tri srste zo seba vytrhla a takto mu hovorí: ,Ked ti buďe pomoc potrebná, len tje srste vo fajki spál, ja ti buďem na pomoci.‘ Dalej prišjou k nemu holub, ktorí tješ pítav od neho jest; tomu také dau. Holub mu dau tri perá, a že keť buďe pomoc potrebovat, aby tje pera za kalap položiu. Za tímto prišla k nemu mucha, kterej tješ dau obživenja; tá mu dala krídlo, které ket spáli, bude mu na pomoci.

Ježibaba ho potom poslala tri koboli past. Dala mu plamenik zo sebou, kterí ket zedou, zaspau. Dale ho tak vypravila, že ket mu tje koboli ujdú, vyplní jeho hlavou djeru na dome (Ježibaba mala celí dom z človečích hlav). On višjou na pastvu, ale ako plameník zedou, zaspau, a koboli ujšli. O krátky čas sa prebrau, ale koboli nigďe; trapiu sa, že kde jich buďe hladat. Prišla mu ale srst do rozumu, kterú mu líška na pomoc dala; spáliu ju, a liška vinajšla koboli. Večer príďe domou i s koboľámi. Ježibaba sa díva, že ako je to; koboli, kterje jej djovky boli, velmi nabila, vodu pak darme zvarila, v kterej Mikuláš mau svoj život utratit.

Na pridúci den ho poslala druhje koboli pást, a dala mu taký plamenik, jako ho zedou, hnet zaspau, a koboli ujšli. Prebudiu sa, a koboli nigďe. On ale spáliv krídlo od muchy danvo, a mucha mu prišikovala koboli. — Večer sa zase šťastne prinavrátiv s kobolami domou. Ježibaba sa zase večmej ďivila, ako predešle, djovky viprala statočne; oňi sa sice vyhovárali, že je Mikuláš nje človek, ale čert, ale to u materi platnosti nemalo. Stará zase nadarmo zakúrila pec, v kterej sa Mikuláš mau upražit.

Tretí den ho poslala zase s tretima a dala mu taký plameník, kterí ket ešte len jedou, už zaspau. Prebudiu sa, a koboli nigďe, ale použiu čas a položiu si od holubka danvo pjero za kalap. Holub sa obrátiu na tchora a išjou koboli hladat, a nalezou jích na Ježibabinom padlaši, kde ale kloka na ních sedela, a boli na vajcia obratenje. Tchor kloku odduriu a kobyly prinavrátiu Mikulášovi. Vracajúci sa domou, už Ježibaba proti nemu išla z ohnivim bičom, ale ako videla, že koboli má, navrátila sa, z hnevom naplnená.

A tak pominuli tri roky, na kterje sa Mikuláš bou dau do služby, bo u Ježibabe jeden den tak dlúhý bou, jako jedon rok. Po vykonaních pracách sa Ježibaba spítala Mikuláša, čo žjada za službu; on odpovedau, že len tam toho prašivýho koňa na smetisku. Ona mu hovorí, aby si s tích pekních devjatích vybrav; a to boli Ježibabinje djouke; on ale odpovjedau, že on len toho prašivýho chce; naostatok mu privolila. Dalej mu hovorí, aby si i sedlo vybrav, a predložila mu devet velmi pekních — to zase djouke boli. On ale odpovedau, že on iba to randavuo chce tam v maštalni. Naostatok mu i to privolila. Mikuláš si sadov na prašinu a išjou.

Nuž ale ako hodní kus prejšli od Ježibaby, prašina sa obráti na pekního friškýho tátoša. Tátoš povjedau Mikulášovi, abi na zem nikda nepozreu. Daleko leteli; len po dluhom čase Mikuláš pozreu na zem a videv zlatí vrkoč; zvolá na tátoša, abi zastau, že dačuo najšli. Tátoš mu povedau: ,Čak som ti hovoriu, že bi si na zem ňepozreu‘, ale potom zastau a vrkoč vzali. Mikuláš si sadňe na tátoša a idu zase dalej. Mikuláš sa zas obozreu na zem, kriči na tátoša, abi zastau; tátoš odpovje: ,Už zle bude s námi, ak ešte ráz pozrješ na zem‘, ale len zastau, najšli zlatú podkovu. S tím išli dalej. Mikuláš sa zdržjavau, abi na zem nehladeu; ale sa ešte ráz obzreu a videu zlatuo pjerko. Prosí tátoša, abi zastau. On sa hnevau, ale naostatok predci len zastau; pjerko vzali a šli dalej.

Naposledi prišli do jedního mesta. V tom meste bívau král. Mikuláš išou k nemu, že abi ho prijau do službi. Král ho prijau za kočiža a dau mu pod opateru dvanác koňí. Práve u toho krála boli i jeho jedenácti bratja kočižja, ale ti len po jednom koni mali. Mikuláš, ač práve dvanác koňí mau, ale mu naveki krajšje boli, ako tích, ktorí len jedního mali; bo jemu podkova svejtila, inšje najdenje veci čistili, on sa len prizerau. Toto mu velmi závideli jeho bratja, vistrejhli ho a obžalovali pred kráľom, že on takje veci má. Král ho pred seba dau zavolat, spítau sa ho, že kde sa mu tje jeho veci zlatje. On ich královi oddau. Ale král na tom nebou spokojní, povjedau mu, že ak mu toho koňa nedonesje, s ktorího je ta podkova, dalej toho ptáka, s ktorího je to pjero, a tu djovku, s ktorej je ten vrkoč, že živuot ztratí.

Plačúci išou do konici k jeho tátošovi, povjedau mu, čo mu král rozkázau vikonat. Tátoš mu odpovjedau: ,Vidíš, mohou si na zem nepozerat, ket som ti nekázau, teras bi si bou na pokoji.‘ Ale dalej povjedav: ,No, nič to, vet mi to ažda donesjeme; len si sadni na mna a pot, tajdeme našú starú naštívit.‘

Mikuláš si sadne nanho a idú zavela; naostatok prídu, kde sa Ježibabinje kone pásli, zachitja toho, s ktorího ta podkova bola, a ídú. Ježibaba ale skoro zvedela, že jej jedon tátoš chibí, sadla na ohrablo a išla za níma; práve jich dohánala, keť za vodu prejšli, kde dalej babe nebolo slobodno ist. Len zavolala ešte za nimi: ,Mikuláš, pekní mládenec, či ma ešte príďeš naštíviť?‘ Mikuláš odpovje: ,Ešte dost ráz.‘ Tak štaslive došikovau tátoša.

Zatím išli pre vtáka, a ket už nedaleko Ježibabinho domu boli, povje mu tátoš: ,Choj dnu ako žobrák a pítaj si hospodu; ak ti privolí, zabau sa, a ket stará von vinďe z chiži, vezni vtáka; tam je pri peci na polici v hrnci.‘ Mikuláš, ako mu tátoš naučenja dau, išou k Ježibabe. Ona ho prijala, nezavela vinšla von, Mikuláš vezňe vtáka a odišou. Vonku videu starú, zvolau na nú: ,Buď zdravá, stará matko!‘ Ježibaba prišla dnu do chiži; ako zbadala, že vták chibí, sadla na ohrablo a rajtovala za nimi. Už sa za chvost mala chitat tátošovi, ket preskočili vodu, kde stará už nemohla dalej, len zvolala: ,Mikuláš, pekní mládenec, či ma ešte naštíviš?‘ On odpovedau: ,Aj ešte, stará matko.‘ A tak už štaslive donjesli dvoje, ale ešte pozustavala djovka, a vibrali sa i pre tú.

Ket už nedaleko boli od Ježibabinho domu, tátoš Mikuláša spraviu na malího chlapca, povjedau mu, abi išjou k Ježibabe a abi si hospodu pítav, a ket bude muoct, abi čas použiu a djouku vzau. Mikuláš išjou, ale ešte ani nestačiu dobre povjedat, čo kce, už ho Ježibaba poznala, že je Mikuláš. Hovorí mu: ,Tu si už ráz v klepci, pekní vták; terás si vivol, aku kceš smrť.‘ On si zavela premišlau, až naostatok, že ket je tak, abi mu stará dobrích halúšok navarila, a že ket buďe jest a z úst mu bude haluška trčat, že vťedi už už bude zomrjeti, a že bi ho potom hoďila do jami takej, kde pjera bude nasipanuo. Stará pristála, navarí mu halúšok; a ket videla, že mu už z úst trči haluška, hoďila ho do jami pjerom naplnenej. Mikuláš použiu čas, ket vinšla ta djouka, pre kterú prišjou; vinšjou z jami a schitiv ju, sadau na tátoša a išou. V ceste rozprávav tátošovi, že ako sa mu vodilo. Mezi tím ale ani nevedeli, iba ket jim už za chrptom bola Ježibaba, a už sa tátošovi za chvost chitala, ale preskočili vodu, a Ježibaba dalej nemohla. Ešte nas zakríkla: ,Mikuláš, pekní mládenec, či ešte prídeš?‘ Mikuláš zvolá: ,Už nje, starí blázon!‘ Ježibaba od velkího hnevu sa na smolu obrátila, ket jej to Mikuláš povjedau.

A tak už šetko vikonali dvaja putovníci, ako djovku oddali kráľovi, ktorá velmi pekná bola; ale krála nekcela, len Mikuláša. Král misleu, že ak Mikuláš zomrje, že ho bude rada vidjet. Dau tehda do jedního velkeho kotla mljeko naljat, do ktorího, ket največmej vrelo, mau Mikuláš skočit. Ale ho tátoš poučiu, abi si od krála viprosiu len to, žebi jeho tátoš pri jeho smrti mohou prítomní bit. Král mu to privoliu. Ket najlepšje vrelo mljeko, mau doňho skočit Mikuláš. Ale tátoš skorej, ako skočiu don, do seba vtjahou šetku horúčost na jedno díchnuťa; Mikuláš skočiu don a ešte ráz krajší bou, ako predtím. Král toto videu, že je Mikuláš krajší, kázav mu, abi skoro vinšjou von. Mikuláš vinšjou, a král skočiu. Mezitím ale tátoš šetku horúčost na jedno díchnuťa do mljeka vdichou, a král sa uvariv. Mikuláš si vzau za ženu tu peknu ukradenicu, zostau králom. A žije i z jeho tátošom aj dneska ešte, nezomreu.“

6. Zo severnej Trenčianskej, zo Skalitého {Materyały antropol.-archeolog. I., 419 č. 2.) je táto verzia:

Chudobný človek, ktorý mal sedem detí, išiel do hory na hríby. Tu zazrel na jedli hniezdo, vyliezol k nemu, našiel tridsať vajec a doniesol ich domov. Žena nechcela ich predať, že za kurence možno viac dostať, a dala ich pod kvočku. Za štyri týždne vyšlo z nich tridsať malých chlapcov. Keď dorástli do osemnásteho roku, išli si všetci spolu hľadať službu. Prijal ich cisár. Obstarávali mu úrodu a po dva roky mali bohatú úrodu, takže mohli svojmu otcovi mnoho doniesť. Tretí rok im všetko pošliapaly nejaké kone; na tretiu noc ich ulapili. Najmenší kôň radil najmladšiemu hrdinovi, ktorý ho chytil, aby nebral, čo uvidí na ceste.

Hoci tak sľúbil, nespravoval sa tým, lež zdvihol zlatý mačací chvost, zlaté kohútie pero a diamantovú konskú podkovu. Ukázal to všetko kráľovi, nesvietil si tým v chlieve atď.; pravda, bratia mu závideli, že bol ustanovený za najväčšieho nad nimi. Najprv ho kráľ poslal pre zlatú mačku. Na svojom koňovi prišiel k Červenému moru, tam na radu koňovu zasypal ovos a raž, ktoré vzal so sebou, do jamy a vdal sa k „carodelnikovi“, kde bola mačka za dvermi, sobul boty a išiel potichúčky po prstoch a šťastlive utiekol. Ako utekal, „zajencal koń Tatoś, carodelnik“ priletel, ale márne doháňal hrdinu.

Potom rovnako ukradol kohúta, ktorý bol u tohože čarodejníka v klietke na okne, a napokon diamantového koňa. Na prvú výpravu vzal si so sebou štvrtku ovsa a štvrtku raži, na druhú pol merice raži a pšenice, na tretiu osem meríc pšenice, päť hrachu, štrnásť koží volovských a štrnásť konských. Ten kôň bol onen Tátoš, ktorý upozornil čarodejníka svojím erdžaním na krádež.

Ale po tretí raz chytil hrdinu čarodejník pri mori, zaviedol ho nazad, zatvoril do chlievka a za celý rok ho kŕmil ako brava vlašskými orechy a sladkým mliekom. Potom rozkázal hospodyni, aby ho upiekla. Kúrila preňho sedem týždňov pec, a medzitým čarodejník kamsi odišiel. Ako sa obyčajne rozpráva, hrdina oklamal ženu, že mu mala napokon ukázať, ako si má sadnúť na vozík do pece, sotil ju do pece a upečenú položil na stôl, prikryl obrusom, potom vyviedol koňa zo stajne a na ňom utiekol. Márne ho čarodejník doháňal. Keď prišiel za more, uviazal koňa a išiel k svojmu koňovi, ktorý v onej jame dojedal krm v nej sobraný. Kôň mu povedal, až vyskočí tri razy a zaerdží, aby onoho koňa pustil. Došlo na boj medzi obidvoma koňmi. Keď pôjde z jeho pyskov červený plameň, je zle, a keď svetlý, dobre. Tak šťastne priviedol koňa cisárovi.

Zatým ho poslali vysvobodiť zakliatu princezku. S veľkým kladivom prišiel k zámku, kde bola zakliata pricezka, a tam bolo tridsať kolov, na dvadsiatíchdeviatich boly nastoknuté hlavy tých, ktorí sa darmo pokúšali vysvobodiť princeznu. Kôň pribehol k zámku, hrdina kladivom bil do múru, premohli deväťhlavého draka, a tak vysvobodili princeznu a doviedli ju cisárovi. Ale ho ona nechcela. Cisár na radu svojich sluhov varil sedem dní smolu, aby v nej hrdinu utopil. Kôň vytiahol všetku horúčosť zo smoly, a hrdina vyšiel z nej celý zlatý. Cisár zahynul ako obyčajne, zradných bratov potom roztrhaly kone.

7. V novšom čase zapísal verziu tejto rozprávky S. Czambel v Liptovskej stolici „v Kráľ. Lubeli v krčme p. Ad. Rechnera 20. okt. 1905“. Rozprával ju „Ján Vrbenský (Sľiuka) rodom z Kráľ. Lubele“. Rukopis je zachovaný v pozostalosti Czambelovej. Rozprávka má podobný úvod, ako verzia č. 5. Nie je však dokončená. Zakľučuje sa už útekom všetkých dvanástich bratov od čarodejnice.

„Ďe sa zało, tam sa zało v sedemdesjatej sjedmej krajňe, za Červením morom a za skľenim vrchom, bola jedna chudobná žeňička. Tak jej Pánboh dau dvanás ďetí, chłapcou. Muž jej bou v hore. Ked prišjoł z horü, sa uľaknuł, že má tích ďeťi moc. Tak šjou naspät do horü. Matka tje ďeťi sama rjaďila, ako mohła, do dvanásteho roku. Ked jej ďeťi dostaľi rozum, šľi occa hľadať. Tako našľi v hore a pojali ho domou. Už bou zďivení. Occa opatriľi, obrjaďiľi doma, obľekľi atd. a rozvraveli, že bi ostau doma, že oňi budú pomáhať ocovi.

Išľi tje ďeťi slúžiť, po roku po jednej krave išli vislúžiť dvanástorja. V roku došikovaľi miljemu occovi každí po jednej krave. Boľi doma po dva dňi a zas išľi po jednom vołovi vislúžiť do roka. Už na druhí rok. Po roku zas prišikovaľi po jednom vołovi každí. Maľi šesť párou kráu aj toľko vołou. Za tri pári kráu a za tri pári vołou si kúpiľi poľa, žebi maľi čím statok chovať. Aj zbožja si nakúpiľi. Na treťí rok vybraľi sa vysłúžiť si po jednom koňi. Słúžili každý pri svojom prušom pánovi. Najmłaččí pásou míneš koňí pri jednom grófovi. Mau takého oškľbanjeho koňíka, a to bou tártoš, ždi mu uťekau do škodi a ždi mu proťiveň robiu. Ras povedau: ,Už som ťa do roka ňeudreu, aľe teraz ťa už musím udrjeť.‘ Tartoš: ,Ňebí ma, ja ťi buďem na dobrej pomoci. Pozri: Naš pán ťi budú dávať, torjeho kceš s tích paríp, čo pasješ, aľe si neber iba mňa.‘ Po roku došikovaľi každí po koňovi, najmlačči tartoša. Otec ím povedau: ,Teraz už máťe z čoho žíť, už sa môžte oženiť.‘ Najstarší povedau occovi, žebi hím hľadau takíoh dvanás ďjevok, čo sa naraz naroďiľi ako oňi. Oťec šjou hľadať.

Jedna orała na dvanástich kobylách a vraveła, že ona má takích dvanás ďjevok, žebi młádenci prišľi pozrjeť, čí sa hím budú páčiť. Tak mládenci šľi na koňach na vohľadi a prišľi gu matke. A to boła bohiňa, taká bosorka. Młádenci daľi koňe do maštaľe, každí pouväzovau si. Ako sa młádenci z ďjoukami v izbe zhovárali, tak mať išľa him pozrjeť tje koňe, ďe sa uvjazanje. Ňeskoršje višjou aj najmlaččí brat. Tartoš povedau najmłaččjemu bratovi: ,Daj naše koňe na to mesto, ďe sa tje kobüłü.‘ Najmłaččí brat poprevádzau kone na druhuo mesto a na hích mestá popriväzovau kobüłü. O pounoci prišła bohiňa a ňjesła šabľu a išła tam, ďe koňe stáľi, a postínala hím hlavi… Tak postínala hłavi kobüłam svojim.

Potom išła do izbi. Tam spali młádenci s ďjioukami, každí so svojou. Ten tartoš aj to povedau najmłaččjemu bratovi, abi v izbe dau pozor sám na sebä aj na svojich bratou, bo že buďe zľe s ňimi. Tak ten najmłačči kłobúki poprekładau ďjoukam na hłavü, keď už spaľi. Prišła bohiňa a dała sa do roboti: chto mau na hłave klobúk, každjemu hłava dołu. Potom išła spať, boła ukonaná. Najmłaččí brat: ,Braťja, berme sa preč, bo buďe zľe, ked sa bohiňa prebuďí.‘ Tak sa oňi pobraľi. Jedonástorja prví posedaľi na koňe a najmłaččí najneskoršje, keď sa už prebudiť mała bohiňa. Najmłaččí sadou na tartoša a dau jej na známosť, bo tartoš tak mocno vihoďiu zadňimí nohamí, že sa dom strjasou. Bohiňa skočiła, pošła do maštaľe; tam jej kobüłü bez hłáu, pošła do izbi, tam jej ďjouki zomretje, bez hłáu! Tak sa ona pusťila za timí młádencí a vołała na ňích: ,Či sa vráťiťe dakedi ešťe sem?‘ ,Vráťime sa, ňevráťime, ti stará bosorka, ňemáme po čo.‘ Bosorka sa vráťiła a rozľjała sa na kolomaž.“

České verzie sostavil Tille, Böhmische Märchen I, 165 č. 5 A a č. 2.

b) Hrdina sám ide pre vtáka, koňa, princeznu a veci, ktoré si princezna želá.

1. Rukopisná „Sbierka Dobšinského“ („Slovenskje prostonárodňje povesti“), str. 1 — 8, má rozprávku „O Petríkovi“.

Úvod tejto verzie rozpráva o kráľovnej, ktorej čarodejnica podvrhla šteňa a ktorá, krivo obžalovaná, mala byť na rozkaz rozhnevaného manžela zabitá. Hrdinom je syn kráľovnin. Koňa, vtáka a krásnu pannu vydobyl iným spôsobom. Miesto kúpeľa vo vriacom mlieku je masť živá a mŕtva, pre ktorú krásna panna hrdinu poslala. Podávame text:

„Kďe bou, kďe ňebou za bjelimí horami, za červením morom, za ňedovidním krajom bou raz jeden bohatí a velmi mocní král, ktorí ustavične iba vojni vjedou. Tento král mau jednu prekrásnu mladú ženu, ale aj jednu jendžibabu pri sebe, ktorá sa na tamtú, ňevje sa prečo, dosť na tom, že sa velmi hňevala. Raz museu ten král zas odísť do vojni so susedom svojím, temer mocnejším králom od ňeho. Mali sa o prednost hádať. Dosť bi ňebou chceu na tento čas náš král vojnu vjesť, bo mu žena práve bola v porode a s veľkou náďejou sina očakávau, ale museu. Poručiu teda doma, abi mu naraz odpísali, ako kráľovná zlahňe, čo buďe mať.

Královna oňedlho aj zlahla a porodila velmi krásneho sinka Petríka. Stará jendžibaba bi sa jej rada bola sprosťiť, odpísala teda skoro královi to, že mu tá ňecudná žena tri šťence porodila, že čo teda majú s tími robiť, že či buďe takje ňestvori v dome trpjeť. Král sa nad tím ukrutečňe zármutiu, lebo si ženu rád viďeu, a jako vjeme, ďeďiča svojho panstva očakávau, a najme teraz, keď už počau i víťaziť vo vojne a chceu aj tamtú krajinu zaujať. Odpísau teda domou, abi tje štence len chovali, kím on domou príďe, a jej abi sa aňi mak ničoho zljeho ňestalo. Stará jendžibaba, ako to zveďela, skoro premeňila list a napísala: že pán rozkazuje, abi ju i s tím, čo porodila, do ťemnice zatvorili. Všeci domáci boli nad tím velmi smutní, bo královnu bars radi viďeli. Lež čo mali robiť, keď pán prikázau, misleli si: to sa musí stať. A stará baba tjež ňemeškala jej oznámiť, že ju pán prikázau i so sinom zamknúť. Plakala, plakala i ňeveďela si radi. Naraz len musela pred jendžibabou do temňice stúpať, a tá jej tam ku sinovi aj šteňa podvrhla, abi sa každí nazdau, keď bude to šťeňa skučať, že to poroďila. Aj tak rozhlásila všaďe, že kráľovná živuo šteňa na svet priňjesla.

Po jednom čase sa král z vojní vráťiu, pre nič pre inšje, len abi ženu viďeu. Tu mu naraz poveďja, že je v ťemnici aj zo šťeňaťom zatvorená. ,Nuž ale veť som ja tak ňekázau?‘ Hja! veďela to stará striga hňeď prekrútnuť. Že či bi ozaj bou chceu, abi to šteňa celjemu svetu na oďiv vistavili? A že či tá suka, čo šteňatá nosí v královskom dome, zaslúži inšje, ako abi ju i s ním do vodi hodili? Král sa tej psiňe pekne a krásňe dau prehovorit, ňechceu si vjac na ženu aňi pozreť, obzvlášťe keď počuv to šteňa v ťemnici šťekať, hneď len rozkázau svojmu jágrovi, abi hu vivjedou do hori, tam dakďe zabiu, ale abi mu z ňej aspon srdce doňjesou, a to šteňa kázau sluhom do rjeki hoďiť.

Jáger museu plňiť svoju povinnosť. Zavjedou ju ňeborku ďelako do hori ku jednej jaskiňi a tam ju chceu zabiť. Ona sa mu začňe pre boha prosit, abi jej len život odpustiu, že sa ona nikdi z tích huor ňikomu ňeukáže. Naveľa sa dau jager kolenački naprosiť a slúbiu jej odpustiť. Ale mu vtom prišlo na pameť, že aspoň z ňej musí královi srdce donjesť. ,Hop!‘ povedá, ,musíš zomrjeť, bo ja mám z ťeba srdce domou donjesť; až ňje, tak mňa samjeho zabijú.‘ Už hu chceu palošom preťať, keď mu pribehňe zpoza kríčka jeho psíček, skoro mu prišlo na um, abi z toho srdce viňau. Tak jej už len odpusťiu, ešte jej, čo mau sám zesť, ňehau, len abi mljeka od dobrjeho jedla dostala, bo jej ten sináčik už od dvoch dňí ňecicau a velmi plakau. Potom zabiu psíka, viňau mu srdce, ju poručiu sám na Boha a vráťiu sa domou.

Ňebožjatko iba sa ďeakimí korjenkamí v tej hore živila a horko ťažko toho svojho sinka nadájala a z tej jaskiňi aňi len ňenakukla, ledaže si musela vinsť korjenki zbjerať. Z toho jej sináčika stau sa o dakolko rokou pekní hodní chlapček. A ten sa so všetkou zverinou, čo v tej hore bola, kamaráťiu. Nosiu sa na vlkoch ako na koňoch, srni mu mljeka dávali, orli mu zajacou a medveďe kďe akú druhú zver donášali, čo na korisťi dostali. ,Ale, mamko moja,‘ zpitovau sa zavše Petrík, kedi od divích kozí lebo od sŕn lebo od medveďou domou prišjeu, ,či sme to len mi takí tu v tej hore, či ešte jesto druhje zvjeratá takje, ako sme mi?‘ ,Jaj, sin muoj,‘ odpovedala matka, ,takích, ako sme mi, bjednich luďí vjacej ňjet na sveťe, iba sme mi sami takí, ako nás dvoch vidíš.‘ A to chlapča ju len ňeprestalo i ňeprestalo unúvať za druhích ľuďí, a ona mu len ňikdi ňechcela zjaviť, kdo je on, čo je on.

Raz veru sa on vibrau druhích ľuďí dakďe vihladať, že čobi prjam kďe boli, a matka ho ňemohla vjacej zatrímať. Dosť tá: že ako sa buďe napotomňe živiť, čo buďe tam sama robiť! On len prikázau svojim zverom, abi mu matku dobre opatruvali, a sám sa vibrau do sveta.

Iďe, iďe timí horamí, ňi cestou, ňi chodníkom, len pustimí skaliskamí, hlbokimí jarkamí, kďe tu len dákim závožťokom. Stretne ho raz jeden tátoš. ,Kdeže ideš, Petrík?‘ ,Kdeže bi som šjeu, iďem sa preskúsiť, či jesto daďe takje stvori, ako som ja!‘ ,Poď so mnou, ja ťa k ním zaňesjem a povjem ťi cestou všetko, o čom vjem.‘ Náš Petrík si visadou na tátoša, a ten mu všetko poviprávau, povirozkladau, čí je on sin, ako sa dostau i s matkou do tej hori, ako potom jeho otca ten druhí král premohou a krajinu mu odňau: ,A teraz, vraj, poď! iďeš ti k ňemu slúžiť.‘ Idú oňi tak, idú timí pustimí horamí, vidí raz Petrík jednu zlatú podkovu na zemi. ,Jaj, postoj! postoj! a čo to tu! Ja si ho ver zodvihňem.‘ ,Keď si ho zodvihneš, zle je, keď si ňezodvihňeš, i tak je zle, nuž urob, ako chceš,‘ odhovorí mu tátoš. On skočiu z koňa, zodvihou si tú podkovu a šli ďalej.

Idú idú pustimí horamí, ostrimí kríkamí, viďí Petrík jedno zlatuo pero. ,Jaj, aha! čo to tu? Postoj, tátošku, ja si ho vezmem.‘ ,Keď si ho vezmeš, zle je s ťebou, keď si ho nevezmeš, i tak je zle, nuž urob, čo chceš.‘ Petrík len skočiu z koňa a schovau si pero do kapsi. Idú, idú pustimí horamí, strmimí rjekamí, viďí Petrík na jednej lúčki zlatí vlas. ,Jaj, aha, tátoško, čo to tu? Postoj! postoj, ja si ho vezmem.‘ ,Keď si ho vezmeš, zle je, keď si ho nevezmeš, i tak je zle, nuž urob, čo chceš.‘ Petrík len skočiu z koňa, zlatovlas zdvihou a odložiu do kapsi, i pobrali sa ďalej.

Prišli oňi už ku tomu královi a Petrík sa zpítau, či bi ho ňeprijali do službi. ,Čidaže ňje,‘ povje král, ,či sa rozumješ ku koňím?‘ ,Akože bi som sa ňerozumeu, veť viďíťe, že aj sám jedného mám.‘ Dobre, prijali ho do tej službi. A on tam čisťiu tje koňe, tu i tu voziu krála na všetki strani a svojho tátoša v jednom chljevčoku opatrovau. Ale on ňebou ako druhí slúzi. Všetko sa ťi mu inak ďjalo. Kone mau naveki peknje, čistje, vikrmenje, dobre ostrokovanje a naveki vjac voziu svojho krála na svojich, ako tí ostatní, a ňikdi toľko krmu aňi svetla ňepotrebovau, ako tamtí. Hej! a záviďeli že ťi mu to všeci, bo král iba jeho najradšej viďeu.

Raz veru tí huncúti dáko umerkovali, že on pri zlatej podkove kone rjaďi v noci, a hneď tí znali, čo majú urobiť. Obžalovali ho pred králom, že on svetlo, čo mu dávajú, predáva, a že dakďe zlatú podkovu ukradou, že pri tej koňe čístí a chová každú noc. Král ho vzau napredok a Petrík museu zlatú podkovu ukázať, tu sa len tak zalisknuv od ňej celí královskí palác. ‚Aha, zbojník! Kdeže si ti to ukradnuv?‘ začali ho všeci naďjevať a Petrík sa veriu, že si to on našjeu. ‚No, keď si ti to našjeu,‘ povje král, ‚až mi aj toho koňa, čo tú podkovu stratiu, ňevihladáš, tak ťa dám zmárniť.‘ Petrík plakau, že ako bi on to muohou, keď takjemu koňovi ňikdaj chíru slíchu ňepočuu, ale mu tam ňeverili.

Fikajúci prišjeu ku tátošovi do chljevčoka a rozpovedau mu, čo je vo veci, i sanovau sa, akí to zlí luďja na sveťe, že ho ešťe tu zmárňa naposledok. ‚Ňeboj sa ňič,‘ povedá mu na to tátoš, ‚veť mi toho koňa, dá boh, len privedjeme, ale veru ňevjem, ako buďe s namí. Vidíš, povjedau som ťi, že zle buďe s ťebou, ak tú podkovu zodvihňeš, mohou si ju predca len ňebrať.‘ ‚Veť tak! veť tak!‘ bedákau Petrík, lež čo bolo robiť. ‚Teraz ma musíš,‘ rozpovedá mu ďalej tátoš, ‚za dva tížňe dobre krmiť, tak puojďeme pre toho koňa ešťe za tje hori, v ktorích si ti dakedi bívau. Ti si daj spraviť jeden zelezní kantár, a mňa zašiješ do ďeveť bivolacích koží, a to vipcháš dobre popelom. Postavíš ma pod jedneho stroma a sám vindeš hore. Ten kuoň sa na tom nahňevá, že sme sa mu do huor opovážili prísť, príďe ku mňe a buďe ma kúsať, ale keď sa najlepšie buďe z toho popela otrjasať, čo sa mu z mojích koží do piska nahrnje, vtedi zídeš dolu, zahodíš naňho ten kantár a visadňeš sa naň, ňeboj sa, že ťi ten vjac ujďe. Lež ten kantár nachže ťi mocní buďe, bo až ho za ňím ňestrímeš, tak je beda mňe aj ťebe!‘

Dobre lebo ňebars. Po dvoch tížňoch bou tátoš vipasení ako brav, len tak leťeu vo vetre s naším Petríkom do huor. O tri dňi prišli ta, kďe zlatí kuoň bívau. Tomu vraj či noc či deň, vždi jednako viďí, tak sa tá celá hora od ňeho svjeťila. Petrík dobre pozašívau svojho tátoša do tích koží a za každou nasipau bočku popela, kantár zelezní si vzau do ruki a tak sa dáko pod jeden strom prikradli okolo pounoci, keď ten kuoň bou kus zadrjemnuv. O chvilku sa ten ale prebudí, zarehce, čo sa len tak tje hori zatrjasli, dobre i Petrík zo stroma dolu ňeodpádou, priskočiu ku tátošovi a naraz tak zaťau zubami do ňeho, čo mu odrazu tri kože preťau, raz hoďiu hlavou a všetek ten popel, čo sa mu do piska bou nahrnuv, strjasou zo seba. Petrík sa za ten čas ponáhlau dolu zo stroma, kuoň zaťau zubami druhí raz a zase tátošove tri kože preseknuv, a len čo raz hoďiu hlavou, už čo bi len jeden popelček, ale ani ten ňemau na pisku, a všetki tri bočki sa mu do gágora vsipali. Petrík sa nazdau, že mu na treťom raze aj tátoša prekúsi. A ten kuoň ver aj tak seknuv zubami na tom treťom raze, čo aj samjemu tátošovi kožu preťau. Lež ako ztrjasa ten popol z očí, z hlavi, z piska, Petrík vtom priskočiu, zašmarí naňho kantár a visadňe si hore. Kuoň sa začne od jedu spínať a zubami sekať, ale ver zelezní kantár preseknúť ňemuohou, naraz stáu ťicho ako muška, aňi sa ňehnuv.

Tak ho pekňe domou zavjedli, kďe sa král iba na tom mrzeu, že krem Petríka ňik naňho visadnúť ňesmeu, naraz bi bou dolu zhoďiu. Zato sa král nahňevau a Petrík museu zasi, ako predtím, svoje koňe a ešťe pri tom i tohto okreme opatruvať. Čo on aj vjac práce mau, ako druhí sluhove, predca jemu len lepšje všetko šlo. Svetla si už ani ňepítau, a predca koňe takje čistotnje, vikrmenje trímau, že sa len tak srť [či srsť] na nich liskla. Ešťe mu len teraz kamaráťi záviďeli a dali tím pilňejší pozor na ňeho. I on sa jich zatímto varovau, ale tí huncúti predca dáko umerkovali, že si on zlatím perom svjeťi, a obžalovali ho pred králom. Ten hňeď Petríka zavolau k sebe, a len mu naraz vípoveď odčítau: ‚Vjem ja už o všetkom dobre, aňi sa mi ho ňetaj, ukradnuv si dakďe zlatuo pero a tím si svjetiš. Počkaj, ňebuďeš mňa ti viacej klamať! Až mi toho ptáka ňedoňesješ, čo je to pero od ňeho, nuž ťa dám na kusi trhať.‘ Tu víhovorka ňeplaťila žjadna.

Fikajúci prišjeu ku tátošovi, že čo mu zase pán naložiu. ‚Veru nevjem, ako buďe s namí,‘ povedá mu tátoš, ‚vraveu som ti, že zle buďe s ťebou, keď to pero vezmeš, vidíš, čo si si teraz narobiu. Ale už len sprobujeme, ak Boh dá, buďe i ten pták náš. Teraz ma musíš za mesjac dobre krmiť, lebo vješ, že mi aj ten kuoň rani zadau, a tam nám treba dlho leťjeť, lebo pták zas tak ďaleko bíva. Za ten čas nahotuj jednu zeleznú kljetku z dvoma dvjerkami a mňa zašiješ do dvanást bivolovích koží a za každú dve bočki popela dáš.‘

Po mesjaci sa vibrali na cestu a za šest dňí prileteli ta. Petrík zašiu tátoša tak, ako mu bou prikázau, tento ho poučiu, ako čo má robiť, vošjeu do kljetki na jedne dvjerka otvorenej a tak čakali, on v kljetke, Petrík pod kljetkou ukrití, kím ten pták ponad ňích poleťí. Okolo poludňja začala sa hora drúzgať a pták vpáliu ako zvetrelí do kljetki, dobre i tú ňepodrúzgau. Iba ľavú nohu zaťau do tátoša, naraz mu pazúrami tri kože ztrhou, len sa tak ten popel zkúriu. Na druhom raze zaťau pravou, a hňeď zase tri kože zfrkli. Zase sa tak zkúrilo od toho popola, čo Petrík, ktorí za ten čas tje druhje dvjerka tátošovi otvárau, nič ňeviďeu pred sebou. A pták sa už teraz oboma pazúrmi aj piskom zadrapiu do tátošíka; hňeď mu i cez tje kože zo živjeho ťela krv visíkla. Lež miljemu ptákovi plnje piski boli popolom a tak sa bou ňím zaprášiu, čo mu o dakolko centou krídla oťaželi. Kím sa ten z toho ztrjasau, tátoš sa pekňe na jedne dvere višmiknuv. Petrík bou za ten čas tamtje už zatvoriu, a tjeto skoro za ním prichläpiu. Tak bou už pták jich, s velikou slávou ho priňjesli domou.

Král sa mu zradovau, ale sa na Petríka zase len nahňevau, že aňi ten kuoň, aňi pták ňechceu od injeho krm prijať, iba od ňeho. Predtím len štiri koňe krmiu, teraz museu aj tje, aj zlatjeho koňa, aj zlatjeho ptáka, aj svojho raňenjeho tátoša opatruvať. A zato mu predca najlepšje medzi sluzí šla robota a svetla len ňikdi ňepotrebovau. Teraz ho ešte len všeci do ňenávisťi vzali a skoro zpoznali, že si milí ptáčik zase zlatím vlasom v noci chljev osvecuje, a tak pritom čistí, krmí, a že sa to práve od toho tje jeho koňe tak lisknú. Naraz aj to bežali oznámiť pánovi. O tom o všetkom tátošík Petríkov dobre veďeu, a keď ho Petrík ráno napájau, pekňe mu povjedau, čo sa má s ním toho dňa prihoďiť, lež mu aj to doložiu, abi inak ňeslúbiu tú paňičku doňjesť, iba keď mu král jeho otcovo královstvo prepusťí. Už si Petrík, ani ňič z toho ňerobiu, keď ho pán pred seba zavolau, len mu ten zlatovlas donjesou a prosto mu povjedau, že mu tú paňičku iba za pou kráľovstva vistanoví. ‚No, dobre,’ povjedau naposledok král, ‚ale až mi ju ňedoňesješ, tak ťa na kusi posekámo.’

Fikajúci prišjeu zase ku tátošovi, bo sa nad tím zhroziu, že bi ho ešťe dakedi na kusi mali posekať. ‚Hja, viďíš! veť som ťi ja povedau, ňeber ten vlas, ňeber, veru obanuješ, ale si ma ňeposlúchnuv. Buďe ako buďe s namí, len sprobujeme to šťesťia. Ale ma skuor musíš za tri mesjace ešťe vždi lepšje ako dosjal krmiť, abi sa mi rani zahojili a abi som bou lepší od vetra do skoku.’ Po troch mesjacooh kázau tátoš Petríkovi, abi dau tje najlepšje jedlá nahotoviť, a tak sa vibrali preč okolo poludňja.

Ňeleťeli ďelako, len tak asi na tri míle od mesta ku rjeke. Tam kázau tátoš Petríkovi prikriť a tje jedlá povikladať. Sami sa obďelač za vŕbu ukrili. Čakali dlho, až na pravuo poludňja vinďe z tej rjeki jedna matka z dvanásťimi cérami, a najmladšjá najkrajšjá z nich bola tá zlatohlávka. ‚Ach, čo že je to za jeďenja, ak po celej rjeke voňja, sadňime si, ďjevki, jedzme a pime,’ povje im tá mať. Tje si všetki posadali, a zlatohlávka ku nej samej. Jedli pili. ‚Teraz,’ povje tátoš, ‚keď po tom obeďe trocha posnú na tích mekích sedánoch (lebo to všetko Petrík po královskí bou pripravil), mi priskočíme. Ti si uchitíš zlatohlávku na koňa, ale merkuj, abi si potom zo mňa ňespadnuv, bo sme ešťe ňikdi tak ňeleťeli, ako teraz poleťímo. Stará nás buďe na vetríkovích nohách naháňať, aj dohoní nás; až bi si smeu tú zlatohlávku ku srdcu priťisnúť, varujže sa a drž sa!’ Len čo to dopovjedau tátoš, už boli paňički sa najedli a hňeď po jedle zadrjemali. Títo priskočili: Petrík vzau ťicho zlatohlávku na tátoša a leťeli ako gula pred vetrom. Ale aj stará za ňimí na vetríkovích nohách. Už bi jích bola aj dohoňila, bo Petrík sa báu za zlatohlávku a tuho jú k sebe priťískau, ale vtom preskočili tri milé starejňinuo kráľovstvo, tak ona vjac ňemala vládi nad ňimi.

Král sa začudovau tolkej kráse a rád bi sa bou ešťe toho dňa s ňou zosobášiť. Ale najprú Petríka odprau preč, že mu je vjacej ňetreba. Tento sa dobre od žjaľu dakďe ta ňepoďeu, ňje pre to svoje kráľovstvo, ale že sa museu od tej zlatohlávki lúčiť. Fikajúci prišjou ku tátošovi. ‚Čože ti je, Petrík?’ zpituje sa ho tento. ‚Čože bi mi bolo? Za moju vernú službu ma z domu viprali, a ja sa musím takto ňemilo bohu od zlatohlávki lúčiť.’ ‚Neboj sa, oňi ťa zase privolajú, len či jím buďe treba.’ Ako tátoš povjedau tak sa i stalo. Zlatá panna ňechcela za kráľa ísť dotedi, kím jej i mrtvej i živej masti ňedá donjesť, bo ona vraj i sama i s tím, ktorí si hu vezme, raz krajšou chce biť. Král vichíriu na všetki strani, kdo bi tú masť mau, aľe sa nikdo takí ňenašjeu.

Tu mu prišjeu na pameť Petrík a už obanovau, že si toho vernjeho sluhu z domu poslau. Na šťestja sa Petrík ešťe len tam okolo motkau, skoro ho teda král vihladau a peknimí rečmí k sebe privábiu, abi mu len šjeu tej masťi donjesť, že šak sa to napraví, čo ho dakedi ukrivďiu. Petrík mu slúbiu, ak jemu sam jemu najprv prepusťí z tej masťi, abi raz krajší bou ako dosjal, a už len tak prekvitau ak ruža od krási.

‚Teraz ma už, keď si sa na to dau,’ povje mu tátoš, ‚na kusi posekaj a vihádž ako mrcinu za stodolu.’ ‚Akože by ja to mnohou urobiť, či bi si ti toho bou odo mňa zaslúžiu, to ja ver ňeurobím čo ako, lebo bi ja bez teba ňebou ňíčím,’ vihovárau sa Petrík. ‚No, už to tak musí biť,’ dokladau tátoš, ‚na moju mrcinu prileťja mladí krkavci a budú jú žrať; ti sa prikradňi zpoza stodoli a ulap jedneho. I ňedaj ho dotedi starjemu, kím ťi aj mrtvej aj živej masťi ňedoňesje. Tak najprú mňa poľej tou mrtvou, potom tou živou, a keď ja hore staňem, to bude tá pravá masť.’

Na takí spuosob sa už len dau na to Petrík nahovoriť a s veľkým plačom posekau svojho miljeho tátoša na kusi i vihádzau to blízko za stodolu. Naraz sa zljetli mladí krkavci a on jednoho z ních uchitiu. ‚Daj mi sem, čo ňe tvoje!’ zakrkau starí nad ním, len tak zem zduňela. ‚Ňedám ťi, ňedám, počím mňe ti ňedoňesješ z tej mrtvej i z tej živej masti.’ Krkavec zaleťeu vozvíš a o chvilku mu donjesou vo dvoch starích kormonoch tej mrtvej i tej živej masťi. Petrík hňed poljau s ňou svojho tátoša, a ten sa premeňiu na pekného šuhaja, jeho vernjeho prjateľa. Teraz sa prvíraz na sveťe zradovau Petrík a od tej radosťi bou raz krajší, ako predtím, i hňeď pusťiu krkavce.

Prišjeu s poselstvom ku královi. Tu i zlatá pannička to žjadala, abi sa najprv Petrík dav na kusi posekať. On už veďeu, čo to, a ňepovedau nič. Král sa zaradovau a kázau to na skutku vikonať. Petríka posekali na márnje kusi. Král jich chceu dať na hnoj visipať, ale mu zlatá panička zabráňila. Najprú tou mrtvou a potom tou živou masťou poljala jeho kosťi, a hňed stau hore triráz krajší, ako predtím, a to v zlatích královskích háboch. Král už ňemau pokoja, kím i jeho na kusi ňeposekajú. Posekali ho jeho vlastní slúzi, ach, a to z chuťi, bo už boli všecí zunuvali jeho ukrutnuo panovňíctvo. Zlatá paňička ho kázala do rjeki vihodiť, a to veru tam vďačňe urobili, lebo sa to bolo prezvedelo, že je Petrík predošljeho králov sin. Zlatá panna si ho sama zvolila za muža.

Bolo tam, čo predtím ňikďi ňíkďe ňebívalo. Išli aj pre maťer Petríkovu do hori. Tak všeci poddaní i s ňím i s jeho peknou paňou i so starou maťerou i s jeho prjaťelom, bivalím tátošíkom, ťešili, radovali sa a pripravili velikú svaďbu, na ktorú sa luďja zo šetkjeho sveta zišli. Na sobáš ju vjedou i s ňím ten jeho dobrí prjaťel. A oba sa potom iba spolu nosili, a síce on na tom zlatom koňi, ona na tom zlatom ptákovi.

Bou že ťi to pekní párik. Ňikdaj som ja takí ňeviďeu, aňí kím žiu životom buďem, takú pannu a takjeho kráľa viďjeť ňebuďem, iba vari keď zase tam puojďem. Lebo som sa ťi to i ja bou na tú svaďbu nadau, že už azdaj na veki tam zostaňem, a tu ťi ma domou odpravili po svaďbe na dreveňom koňi, s ktorím ňevjem kďe, ako som sa staviu, iba keď zmiznuv popodo mňa a ja som doma na peci seďeu [alebo sa povje: ten drevení kuoň tak virgnuv zadkom, čo som naraz domou na pec odfrknuv].“

2. Prostonárodní Zábavník III. (Levočský), str. 170 — 173, má rozprávku „Hádka o Jankovi“.

Rozprávka je nie úplná. Rozpráva sa, že obidvaja starší synkovia vybrali sa do sveta, a keď sa nevrátili, vydal sa za nimi najmladší Janko. Rozprávajú sa vlastne len osudy tohoto poslednieho. Vstúpil do služieb jednej baby a pásol jej kone. Prv než stal do služby, rozlúčil dvoch krkavcov, potom dve sovy a naostatok dvoch orlov, ktorí sa prali, a dostal odmenou od nich po pierku; keď ich „pomedlí“, prijdú mu na pomoc. Tak pásol po tri dni kone babine, jej zakliaté dcéry. Za odmenu vyžiadal si prašivého koníka. Za mestom sa koníča premenilo na pekného koňa so zlatým sedlom.

Cestou našiel zlaté pero, podkovu a vlas. Keď potom prešli sedemdesiatsedem krajín, rieklo mu koňíča, že si tu oddýchnu. V meste vstúpili do služieb inej baby. Tá baba chcela od neho, aby priniesol zlatého vtáka — klietku s vtákom našiel u akejsi starej strigy a utiekol pred ňou, keď ho na lopate doháňala, tým, že hodil bôb, a z neho sa urobila hneď veľká „búrka“.

Potom ho poslala pre zlatovlasú paničku. „On išou koníkovi na poradu, a ten ho potešiv a dav mu enu čiernu stuštičku a povedau mu: ,Na tuto stušku aj píšťalu, choď tatam a babina diovka ťa zavolá dnu, bude ťa chcieť počuvať, ako vieš pískať, a ti jej potom na hrdlo zaviaž stužku, vezmi ju a prines sem, on šecko tak urobiu.‘“ Baba ho prenasledovala na ohrable a Janko rozsypal kašu, z nej sa stalo veľké more.

Napokon mu povedala, „že až nepodojí tie kobili, kerím moňaš strativ tuto potkovu, že ho dá zahubiť.“ Koník mu povedal, že ten moňaš každého zabije, kto sa mu priblíži, a že sa má dať zašiť do deviatich byvolích koží, a keď sa on potom domorduje a ustane, maže ho chytiť a kobyly podojiť. Vykúpal sa ako obyčajne v mlieku kobyľom a potom i tá baba musela sa v tom horúcom mlieku vykúpať. Janko sa zatým s dievkou oženil.

3. Codex diversorum auctorum A, str. 36 — 42, má rozprávku „Popelvár, špatná tvár, a Tátoš“. V úvode predchádza, ako princovia strážili za sebou hodvabnú lúku, najmladší, Popelvár, dostriehol a chytil Tátoša. Ostatok sa rozpráva viac-menej rovnako, zmena je len v tom, že Popelvár sám na radu Tátošovu vyberie si smrť, kúpeľ vo vriacom mlieku. Podávame celý text:

„Bou ráz jeden král a ten král mau troch sinou. Tí dvaja starší boli pekňí šuhajci a milí a každí ích rád viďeu, a ten najmladší bou špatňí, leniví, najvjacej sa v popele válau, a preto ho aj len tak volali: ‚Popelvár špatná tvár‘ — a ňikdo ho v zámku ňemohou vistáť, aňi len roďičovja, aňi braťja. Mau ten král ňeďaleko zámku jednú velkú lúku, na ktorej samučičkí samí hodbáb rjastou, a to každí deň, lebo keď ho dau skosiť, to na druhí deň zas noví nahúkou. Mohou len zbohatnúť s tolkjeho hodbábu. — Ale mu tú lúku každú noc choďiu jeden kuoň vipásať a velkú mu škodu robiu, ňje tak s tím, čo spásou, ale s tím, že takmer celú zvláčiu a pošlápau. Dau ho strjehnúť, ale ho ňikdo ňemohou dopáčiť a zajať.

‚Sinovja,‘ — povje naostatok k svojim sinom, ‚mi na tej lúke velkú škodu máme a ňemuožeme sa pred tou škodou obráňiť. Puojďeťe vi na ňu každú noc po jednom, adaj sa vám pošťastí ho dostrjehnúť.‘ Sinovja pristali, a najstarší sa naráz večer vibrau. Nabrau so sebou chleba, pečeňi, vína, rozložiu sa na lúke, najedou, napiu a potom zadrjemau a zaspau. Ňeprebuďiu sa len ráno, a keď sa prebuďiu, bola lúka vipasená. S ovesením nosom sa vráťiu k otcovi a porozprávau mu, jako sa mu zvedlo.

Na druhí večer šou strední: ale aňi ten ňič ňevikonau. Najedou sa, napiu, a keď sa rano prebuďiu, našou lúku už vipasenú.

‚Jaj, takto, ňech som dobrím, ňebudě z nás ňič,‘ povedau otec v treťí deň ráno. ‚Vi na tú lúku hiba jesť, piť a spať choďíťe. Nože už ti sprobuj, Popelvár špatná tvár, či buďe dač z ťeba.‘

Popelvár špatná tvár si, keď sa už večernílo, len kus suchjeho chlebíka zau, na lúku išou, tam si jedno koleso z trňíkou visaďiu a do toho kolesa si lahou. Už okolo pounoci sa, pravda, aj jemu začalo drjemať, ale mu trňíki zaspať ňedali, lebo kedikolvek hlavou pokňísau, zavše ho trňíki popichali a on sa prebuďiu.

O pounoci príďe milí kuoň na lúku a začňe sa pekňe krásňe pasť. ‚Chvala Bohu, že si tu — už mi ho len ňeujďeš,‘ si Popelvár špatná tvár pomisleu a čakau, až sa k ňemu pripasje. Kuoň sa ždi vjacej a vjacej približovau, a keď už bou ňeďaleko, Popelvár špatná tvár skočiu. ‚Tu si ho!‘ vikríkou a na grg sa mu zavesiu. Kdo bou račej, jako on, že mohou tích hrdích bratou zahanbiť a otcovi ukázať, že aj on dač muože. ‚Ej, mohou bi si ma pustiť,‘ prehovoriu k ňemu kuoň. ‚Len bi dák ňi,‘ odpovedau Popelvár špatná tvár, ‚na čože bi ťa bou strjehou?‘ ‚No, keď ma ňepusťíš, aj tak ňedbám, adaj sa ťi ešťe k dačomu zíďem. A od hladu mi len zdochnúť ňeďáš.‘

Popelvár špatná tvár koňa zajau a do zámku prihnau. Oťec sa mu zaradovau, Popelvára krásnú tvar chváliu a starších sinou špintau zle, ňedobre, že su daromňíci, len jesť a piť a spať, a do práce ňič. Braťja ho do dňes vistáť ňemohli a od dňes aňi tak. Dojedali ho ustavičňe, hrízli sa s ním, až ho pekňe krásňe zo zámku ňevihrizli. Ňeborák museu zo zámku svojho vlasnjeho otca odísť, preč do sveta službu si hladať museu, lebo ho ňikdo ňezastávau, keď ho šeccí, aj sami rodičovja ňenáviďeli. Vipravili ho teda na cestu a dali mu toho prašivjeho koňa, čo ho na lúke zajau.

Popelvára špatnú tvár tješ mrzelo, že museu len tak ňič po ňič do sveta službu si ísť hladať, keď sa medzitím jehoví braťja doma budú povalovať a dobre si požíjať: ale len poslúchou a ďalej ňič ňehovoriu. Keď už mau odísť, prišou k svojmu koňíkoví a žalovau sa mu, že musí het do sveta. Ale mu kuoň odpovedau: ‚Ňeboj sa ti ňič, puojďeme mi svetom a uviďíš, že ťi na dobruo vipadňe.‘ Potom ho dobre naobrokovau, zau pre seba aj pre koňa dačo na cestu, sadou si naň, od roďičou sa odobrau a šou vo meno Božje.

Ten jehov kuoň bou Tátoš, a trebars bi ho jak bou obročiu, precca bou len naveki chudí.

Keď višli za bránu, povje Tátoš: ‚Takto ňeďaleko ujďeme, musíme sa lepšje pousilovať, abi sme ta došli, kďe prísť máme.‘ Vtom sa napnúu, viskočiu, do povetrja vileťeu, a tak leťeli pres hori a doli, pres zeme a lúki, každú hodinu mnoho míl za sebou zaňehávajúc daleko, daleko.

‚Hop!‘ zavolá ráz Popelvár špatná tvár, ‚ja viďím jednú zlatú podkovu, či ju zjať?‘ ‚Ak ju vezmeš,‘ odpovedau Tátoš, ‚ňebuďe dobre, a ak ju ňevezmeš, buďe horšje.‘ ‚Ei! jak buďe, tak buďe, už ju ja len vezmem.‘ Zau ju, a keď ju zau, visadou na Tátoša a leťeli ďaleko za hori a doli. Po chvíli zas vikríkou Popelvár špatná tvár: ‚Hop! ja viďím jedno zlatuo pjero. Či ho zjať?‘ ‚Ak ho vezmeš, ňebuďe dobre, a ak ho ňevezmeš, buďe horšje.‘ Popelvár špatná tvár ho len zau. Zase visadou na koňa a leťeli pres hori a doli za zdlhí čas a mnoho míl ušli. Nezadlho na to zavolau Popelvár špatná tvár: ‚Ja víďím jeden zlatí vlas, či ho zjať?‘ Tátoš odpovedau: ‚Keď ho vezmeš, ňebuďe dobre, a keď ho ňevezmeš, buďe horšje.‘ ‚Len ho ja vezmem.‘ Zau ho, sadou si na koňa a zas len ďalej leťeli.

Po dlhej cesťe zastaňe Tátoš na jednej peknej luke a takto prehovorí k Popelvárovi špatnej tvari: ‚Popelvár špatná tvár, či viďíš tamto ten zámok? V ňom bívá jeden král, práve jedneho slúhu zo službi prepusťiu; choď ta, adaj ťa príme na jehové mesto. Ja len tu zostaňem, ale zavše príďem do zámku a ťeba našťívim. Keď budeš mať objezini, ta mi ích odlož, aj obroku mi zvíš. Len choď, tvoje povinnosťí statočne konaj, pána ňeobkrádaj: a keď ťi dač chibeť buďe, len mi povedz duverňe, ja ťi buďem na pomoci.‘

Popelvár špatná tvár odišou do zámku, službu dostáu, dali mu paripi opatrovať: ale jako doma, tak aj tu ňikdo ho pre jehovú špatnú tvár znjesť ňemohou. Len že on na to ňič ňedbau, a čo tvár ňeurobila, to sa skrze svoju pilnosť vinahradiť usilovau. Paripi tak opatrovau, že mu boli najkrajšje, každí deň pri tom šetkom ovsa zvíšiu, objezini odkládau, so svetlom, čo mu dávali, zo šetkích kočišou najlepšje gazdovau, a čo zvíšiu, to každí tídeň vracau. Druhí kočišja mnoho svetla spálili, koňe mali planšje, a pán sa na ňich velmi mrzeu.

Ráz večer viťjahou náhodou zlatú podkovu, a tá mu jako svječka svjeťila. ‚Ei, keď je to tak,‘ misleu si, ‚ňebudem ja svetlo páliť, račej buďem gazdovať, a čo zvíším, zavše vráťím. Ale si maštal dobre pozapchávám, abi ma druhí kočišja ňedostrjehli a ňevipáčili, že si ja so zlatou podkovou svieťím.‘ Tak urobiu. Pri podkove koňe rjaďiu, a oňi mu boli zo dňa na deň krajšje a tučňejšje, svječki vracau a pán ho chváliu.

Ale sa to druhím kočišom ňepáčilo. Ňeveďelo im do hlavi vňísť, jak to muože biť, že tolko svetla zvíší a precca má statki lepšje, jako oňi. ‚Musí on mať precca dákí spuosob, ináč ňemuože biť, lašujme ho,‘ povedali medzi sebou a strjehli noc po noci, až tak pekňe krásňe jednou škárou dopáčili, že mu zlatá podkova svieťí.

Hneď za rána šli kočišja k pánovi s novinou a rozpovedali mu, že je Popelvár špatná tvar ňebezpeční človek, lebo že si pri práci čarami pomáha. ‚Aj teraz,‘ hovorili, ‚sme ho dostrjehli, že si jednou zlatou podkovou svjeťí, kďe že bi potom u Paroma svetlo ňezvíšíu.‘ ‚Zlatou podkovou?‘ spitovau sa pán. ‚Kďe že bi ju zau?‘ ‚Už je to teraz tak, lebo sme mi to šecci vlasníma očima viďeli,‘ ujišťovali kočišja.

A keď tí vec s takou jistotou rozprávali, uveriu ím aj pán. Dá zavolať k sebe Popelvára špatnú tvár a rozpovje mu, čo druhí kočišja naňho žalovali. ‚Je to pravda?‘ spítau sa naostatok. Popelvár špatná tvár tajiu do hrdla, kím len mohou: ale proťi tolkím svedkom sa ubrániť ňemohou, naostatok sa priznau a zlatú podkovu na pánov rozkaz doňjesou. ‚Kďe si to zau?‘ spítau sa král. ‚Najšou som,‘ odpovedau Popelvár špatná tvár. ‚Ja tu podkovu poznávám,‘ ďalej hovoriu král, ‚znám aj toho koňa, ktorjemu odpadla; počuješ, Popelvár špatná tvár! toho koňa ja musím mať a ti mi ho vistanovíš: keď ňje, dám ťa zmárniť.‘

Popelvár špatná tvár len počúvau, ňič ňehovorjác, hiba keď do chljeva prišou, tam začau horekovať: ‚Bože muoj, Bože muoj! čože z toho buďe! Za mojú vernú prácu ma ešťe zmárňja, lebo jakože ja toho koňa vistanovím?‘

Jako tak horekuje, príďe Tátoš, jako každí deň, na objezini, a viďjac ho zarmútenjeho a strápenjeho, spítá sa: ‚Čože sa tak smútíš? čo tak narjekáš? čože ťi je?‘ — ‚Ach, Tátoš muoj, jakože bi som ňenarjekau? Kočišja ma pred pánom obžalovali, že mi tá zlatá podkova, čo sme našli, svjeťila, a pán ma chce dát zmárniť, jesli mu toho koňa, z ktorjeho odpadla, ňevistanovím.‘ — ‚Či som ťi ňepovedau,‘ hovoriu Tátoš, ‚že keď ju vezmeš, ňebuďe dobre, ale kebi si ju ňebou zau, bolo bi horšje bívalo: a preto sa ňetrap, ňeboj sa ňič, veť ho len dakďe najďeme. Len si vjac sena a obroku vipítaj, dobre ma naobroč, zajtrá puojďeme.‘

Svitlo ráno. Tátoš nakrmení a naobročení povje: ‚Sadaj!‘ Popelvár špatná tvár si naň visadou a leťeli dlho a ďaleko, až prileteli za jedno moro; tam pod jedním zámkom na peknej lúke Tátoš zastáu a: ‚Už sme tu,‘ vikríkou. ‚Tamto v tom zámku,‘ hovoriu ďalej, ‚bívá jedná Ježibaba a v jejinej maštali je ten zlatí kuoň, čo ho hladáme. Ale jako ho dostaňeme, to ňevjem. Ježibaba choďí každí deň ces poludňje aj so svojimi dvanácťimí ďjevkami do zahradi: ten čas si vipáčiť musíme, lebo bi nás ináče spozorovať mohla a potom bi s nami ňebars dobre vizeralo.‘

Poludňje sa približovalo, Ježibaba aj s dvanáctimi ďjevkami šla do zahradi, a Tátoš Popelvára vipraviu do zámku. Popelvár medzitím, čo sa Ježibaba v zahraďe bavila, zlatjeho koňa odvjazau a privjedou, a Tátoš ho aj s Popelvárom zau na seba, a leťeu s nimi na jeden dúšok až za moro. Tam si oddíchli, jako na mesťe bezpečnom, lebo za morom už Ježibaba žjadnej vládi ňemala. Keď si kus odfúkli, zas Tátoš zlatjeho koňa a Popelvára na seba zau a leťeli dakolko dňí, až k svojmu pánovi prileťeli.

Tu Tátoš svoju ťarku poskladau a Popelvár špatná tvár zlatjeho koňa pred krála odvjedou. Kdo bou račej jako král? Lebo ten kuoň bou kedisi jehov, a Ježibaba ho, záviďjac mu ho, ukradla; slúhu chváliu, potlapkávau a velikú odmenu slubovau. Ale len čo nadarme Popelvára nabaláchau, lebo sa len zlatjemu koňovi ťešiu, dau si ho do svojej izbi, tam sa mu ustavične prizerau, na slubi aňi ňepomisleu, a milí Popelvár museu len zas do maštali ku koňom. Kedisi potom ešťe prišlo bolo královi na pameť, že sa slúhovi bou slúbiu odmeňiť, zas tje slubi opakovau, ba práve mu pou královstva slubovau; ale jako predešlje, tak aj toto zabudou, a Popelvár len museu koňe krmiť, česať a svoje kočišskje povinnosťi konať.

Popelvára to mnohuo slubovaňja tješ škrelo: ‚Kebi aspon ňeslubovau, keď plňiť nechce, a ešťe mi pou královstva slubuje, to mu ja síce ňežjadám, ale bi mi precca len dačo mohou dať, keď som sa na smrť a život preňho odvážiu, a keď mi už tolko naslubovau.‘ Takto hovorjaceho Tátoš ráz, prídúc na objezini, dopočú a takto k ňemu prehovoriu: ‚Ňetráp sa za to, že ťi král ňič ňedává. Pravda, že sa slubovať a potom ňeplňiť ňesvečí, ale ti, čo bi ťi aj čokolvek na sveťe dávau, ňevezmi. Zabudňi na šetko a povinnosťi tvoje, jako pred tím, svedomiťe vikonávaj!‘

Popelvár špatná tvár zabudou na šetko a bou ten, čo pred tím. Abi svetlo mohou zvíšíť, viťjahou zlatuo pjero a pri ňom jako pri svjeci, koňe čisťjevau, a koňe mu boli kďe krájšje a tučnejšje, jako ostatňích kočišou. Ostatní kočišja mu záviďeli, hlaďeli ho šetkími možními spuosobi pred králom očjerniť, a keď už ráz pri ňom takú nadobičajnú vec zhljadli, strjehli, či aj druhuo dačo podobnuo ňemá. Strjehli a pekňe ho dostrjehli, že pri zlatom pjere koňe čisťjeva.

S radosťou oznámili královi, čo viďeli. Král dau Popelvára zavolať, a keď zlatuo pjero odtajiť ňemohou, kázau mu ho doňjesť. Král aj pjero poznávau. ‚Kďe si to pjero zau?‘ opitovau sa po chvíli. ‚Ti si človek podozrelí, musíš biť s mojimi ňeprjaťelmi v porozumeňí. Keď mi toho ftáka, z ktorjeho je toto pjero ňevistanovíš, dám ťa zmárňiť. Inak ňebuďe.‘

Popelvár špatná tvár odišou do chljeva, plakau a narjekau do zvítaňja; a takto narjekajúcjeho našou Tátoš, keď prišou na objezini. ‚Čo ťi je, že tak narjekáš?‘ spítau sa tento. ‚Ach!‘ odpovje Popelvár. ‚Kočišja ma dopásli, že som pri zlatom pjeru koňe česau, a pán mi káže toho ftáka, z ktorjeho je to pjero, vistanoviť — a že ma dá zmárňiť, jesli mu ho ňevistanovím. Pekná odmena za zlatjeho koňa, pekná odmena za mojú vernú prácu. Ak si z Boha, muoj drahí Tátoš, spomahaj mi!‘ ‚Čo muožem, pomuožem,‘ povedau Tátoš. ‚Ale nám to tvrdo puojďe: lebo či vješ, jako sa nám Ježibaba zastrojila. Jesli nás popadňe, zle nám poplaťí. Ale za to len sprobujeme, adaj nám p. Boh pomuože. Len si vipítaj hodňe obroku, abi bolo aj pre mňa, dobre ma nakrm. Zajtrá puojďeme.‘

Svitlo ráno. Tátoš dobre naobročení skríkňe: ‚Sadaj!‘ Popelvár naň visadou a leťeli ponad hori a doli dlho a ďaleko, až za moro a tam sa pod zámkom v jednej chrasťi spusťili a zastali. ‚Prave teraz Ježibaba drjema,‘ povedau Tátoš, ‚a tamto na sťeňe pod oblokom visí v jednej zlatej kljetke zlatí fták. Nože, Popelvár, musíme čas užiť, lebo ho na noc naveki dnu berává. — Nože sa vidrjáp hore po tích zápolach, odrež tu kljetku a spusť sa dolu aj s ňou, ale pozorňe, abi sa Ježibaba ňeprebuďila, a abi ťa jejinich dvanác cér nezbadalo. No, len skorej do práce!‘

Jak Tátoš rozpovedau, tak Popelvár vikonau. Zlatú kljetku aj s ftákom aj s 12 zlatími vajcí (lebo každú noc 12 zlatích vajec zňjesou) — tak, že ho ňikto nedostrjehou, doňjesou, na Tátoša sa vimršťiu a leťeli za moro. Za morom si oddichovali, a oddichujúc si dobre počúli, jako Ježibaba na ňích hromžila a jako sa ím zastruhovala. Keď si odfúkli, sa pobrali a prišli šťaslivo k svojmu královi. Popelvár špatná tvár zlatjeho ftáka pánovi zaňjesou; pán sa ťešiu, ďakovau mu, potlapkávau ho, chváliu a velkú odmenu slubovau, na ktorú ale, jako predtím, skoro zabudou.

Pán ftačíka v zlatej kljetke nad svojú posteľ zavesiu a ťešiu sa velmi, že ho zas má, lebo ten ftačík bou kedisi jehov, ale mu ho Ježibaba záviďela a naposledy aj ukradla. A Popelvár zas len koňe krmiu, čisťiu, opatrovau, a za to mu boli vše krajšje a tučňejšje, jako ostatňích kočišou. Časom si aj pohorekovau nad zábudlivosťou pánovou, ale odtedi, čo ho zas poznovu Tátoš, abi žjadnú odmenu ňeprijímau, napomenú, ňehau šetko tak, len koňe pilnovau, so svetlom gazdovau, a čo zvíšiu, každí tídeň vracau. Pravda, že to hodňe viňjeslo, čo vracau, a zlášťe potom, keď si zlatí vlas viložiu a pri ňom koňe čisťiu.

Tak sa spravovau, že si pán ňeveďeu dosť nachváliť a druhích kočišou ustavične hrešiu, špintau, na oči im držau, že mnoho svetla spálja a precca koňe naňičhodňe opatrujú. Na tom sa kočišja rozjedovali, Popelvára preklínali, ba sa aj zrjekli, že ho zo dvora vihrízť musja. Ohovárali ho, kďe len mohli a jako len mohli, lašovali za ňím, či bi ho v dačom ňedostrjehli, a na ostatok aj skutočňe dopáčili, že pri jednom zlatom vlásku koňe česává, a tak svetlo zvíšuje.

To bola voda na ích mlin. S radosťou bežali k pánovi a oznámili mu, čo viďeli. Popelvár museu zlatí vlas doňjesť, ktorjemu sa král, keď ho zhljadou, hneď priznávau, a že z jehovej zlatej paňej, ktorú mu Ježibaba ukradla, musí biť, hovoriu. Hneď toto svojmu ďeverovi (svokrovi) oznámiu: tento naráz prišou s tou náďejou, že si ešťe svojú zlatú céru adaj dakedi uviďí. Zať rozprávau o zlatej podkove, o zlatom pjeru, a jako ku zlatjemu koňovi a k zlatjemu ftákovi prišou: a tu si šecci umjeňili Popelvára, ak bi sa zlatú královnú doňjesť podvoliť ňechceu, prinúťiť. Popelvára zavolali a prosili ho, abi vihladau tú ženskú, z ktorej hlavi je ten zlatí vlas; a keď sa podvoliť ňechceu, slubovali mu královstvo; a keď aňi tak ňechceu, hrozili mu, že ho štvrtiť a mučiť dajú, ak ju ňedoňesje.

Popelvár špatná tvár sa nalakau, šou do chljeva a tam narjekau, až mu tak srdco usedalo. ‚Ach, Bože, Bože! čo že mám už teraz robiť? Za moje ustávaňje, za mojú prácu ma slubujú štvrťiť a mučiť. To je tá odmena, čo sa mi jej tolko naslubovali. Ešťe mi len aňi dakuo polahčeňje ňeurobili. Ach, kďe že sa poďjem? Čo že si počňem?‘

Pri tomto plaču a horekovaňú ho našou Tátoš. ‚Ej!‘ povedá, ‚veť ti zas len plačeš, čože sa ťi zas stálo?‘ ‚Ach! počuj, len počuj!‘ odpovedau Popelvár špatná tvár, ‚kočišja ma dostrjehli, že som pri tom zlatom vlásku moje koňe čisťiu, oznámili pánovi, a pán ma chce dať štvrťiť a mučiť, jesli mu tú ženskú nevistanovím, z ktorej hlavi je ten vlas.‘ ‚Ei, to je privela,‘ povedau Tátoš, ‚ja ver ňeznám, či ti tú dostaneš, Ježibaba sa nám strašňe zastruhovala.‘ ‚Už sa len teraz, len teráz sa ešťe zmiluj nado mnou, už potom ňedbám, čo sa o mňa aňi neohljaďneš,‘ prosiu Popelvár, a Tátoš odpovedau: ‚Veť ťi adaj zahinúť ňedám, a čo muožem, pomuožem, len zaopatri hodňe obroku a seno, statočňe ma viobrokuj, zajtrá puojďeme.‘

Svitlo ráno. Tátoš Popelvárovi zavolau: ‚Sadaj!‘ A keď si naň visadou leťeli ponad hori a doli až za moro, pod samí Ježibabin zámok. Práve sa mrkalo, keď tam naráz zastáli. Tu sa začali Tátoš radiť, jako bi tú paňú dostáli. ‚Ježibaba,‘ povedá, ‚aj s ďjevkami buďe do pounoci spať, potom sa prebuďí: pod tím časom teda musíme šetko vikonať. Zle sa zastruhovala a špatňe nám poplaťí, jesli nás zpopácká. Zachovaj pán Boh! abi nás prevládať mala. Ale tu máš tento nuožík, choď do zámku, najskuor šetkím dvanácťím ďjevkam hrdlá popodrezaj, budú potom spať, aňi skuor, jako o pounocí [sa] ňeprebuďja. Potom sa poťichu prikradňi k tej paňej, ktorú Ježibaba za svojou hlavou za sklom drží a von uvrzgňi. Ak buďeš v ňebezpečenstvu, ňeboj sa ňič, veť ťi ja príďem na pomoc.‘

Popelvár si šetko zachovau a vkradou sa do zámku. Šetko spalo v pokoju. Na palcoch sa blížiu k izbe, v ktorej dvanác ďjevok spalo, a pomali šetkím jednej za druhou hrdlá popodrezovau, že sa žjadná aňi len ňepohla. Potom sa k Ježibabinej posťeli, pri ktorej tá zlatá paňí za sklom stála, priťjahou a milú paňú zpoza skla viťahovať začau. Vtom sa Ježibaba prebudí. ‚Kdo tu?‘ strašním hlasom vikríkňe, a Popelvár špatná tvár dobre od strachu na zem ňepadou. ‚Kdo si?‘ zareve ešťe ráz a s posťele skočí. ‚Stoj! tu zložíš kosťi!‘ a hneď sa na potvoru s čtirjadvacjatimí hlavami obráťila. Hlavi papule strašňe roztvárali, jaziki viplazovalí, zubi viškerovalí a horucja para z ňich viblkovala. Bou tu náš Popelvár v pomikove; nemau ničoho krem nožíka a pred ňím taká potvora. Ale sa nožík zrazu na paloš na obe strani ostrí premeňiu, začau mocňe rúbať, ale mu paloš od hláv len tak odskakovau. Prisiliu sa, a keď sa dajedná hlava viťjahla, tak ju zoťau, že ďesat ráz velmje sičala, jak pred tim. S velkou prácou sa mu poštěsťilo 4 hlavi zroňiť, ale ešťe dvacat, čo že s timi? A už mu sila ubúdala aj ruka oslábla, už mau na zem padnúť. Vtom priskočí Tátoš, premeňí sa na dráka s dvanácťimi hlavami a vikrikňe: ‚Popelvár špatná tvár, ňeboj sa, posilňi sa a rúbaj!‘ Bola to strašná bitka. Šjarkan hneď zubami, hneď chvostom potvoru po kusoch trhau a hlavi vikrúcovau, a Popelvár rúbau, jako len vládau. Potvora zavše zaručala, šjarkan jako hrom revau, až sa tak zem trjasla, a Popelvár si tješ kedi tedi od bolesťi zajajkau. Už potvore len štiri hlavi zostáli. Ta sa začala premjenať, hneď na žabu, hneď na hada a hneď na kadejakú druhú potvoru. Ale šjarkan a Popelvár na to ňič ňedbali, len hrizou, trhau a tento len rúbau. Krev sičala na šetki strani a Ježibaba hrozňe revala. Po malej chvíli boli šecci vikonaní. ‚No, len ešťe, muoj drahí Tátoš!‘ vikríkou Popelvár, ‚no, len ešťe tje šťiri hlavi!‘ ‚Rubaj! sekaj!‘ odpovedau Tátoš. Rúbali, trhali, až na ostatok precca Ježibabu horko ťažko zkántrili. Keď jej ostatňú hlavu zrazili, zahrmela jako hrom, keď uďerí, a zvalila sa jako najvačije hovedo.

‚Chvala Bohu!‘ zdíchou si Popelvár špatná tvár a uťjerau si pot z čela. Šjarkan sa vistreu a kus odfukovau: po chvíli stáu hore, premeňiu sa na Tátoša a tej zlatej paňej sa zobrať kázau. Paňi sa zobrala, višli zo zámku, na Tátoša posadali a leťeli ponad hori a doli, až prišli ku svojmu královi. Král sa ňevipovedaná vec z príchodu svojej paňej a jeho ďever z príchodu svojej céri radovau. Šecci sa ťešili, radovali, hosťinu robili aj novú svaďbu slávili: a na miljeho Popelvára, čo im tu radosť spuosobiu, šecci zabudli.

Naostatok ím prišlo na pamať, že bi sa precca svečilo Popelvárovi za vislobodzeňje dakú dať odmenu. Ale tu pán král začau vikrúcať. ‚Muoj slúha,‘ povedá, ‚za to slúží u mňa, abi ma poslúchau, a ja ho za to chovám a za to mu plaťím, abi moje rozkazí plňiu. Aj druhí slúhovja su mi verní, robja svoje povinnosťi, a precca ňič vjac od svojho platu ňežjadajú: čože má ten hnusní človek odo mňa vjac, jako druhí, žjadať? A keď bi som si královstvo to dau, on bi bou pánom a ja slúhom. To ňemuože biť, dobre mu je tam v maštali.‘

Popelvár chceu pána na slub upomenúť, ale ho Tátoš napomínau, abi ňič ňepítau a len trpelivím bou.

Ňezadlho na to začalo krála najskuor mrzeť, že Popelvárovi tolko naslubovau a ňesplňiu, potom sa začau hanbiť, naostatok ho svedomje hrízť začalo, a pri tom ho ešťe aj do ňenávisťi zau, Popelvárova špatná tvár mu sa stávala žďi proťivňejšou, a jehová zlosť zo dňa na deň vaččmje rjasla. Ráz pred ostatňími kočišmi sa okrikou naňho: ‚Kebi ťa už len moje očí viďjeť ňemuseli!‘ A toto sluhovja dobre veďeli použiť k zvaččeňú jehovej ňenávisti k Popelvárovi. Začali mu donášať šelijakje navimíšlanje reči, až mu naposledi aj to povedali, abi sa mau na pozore, lebo že Popelvára jehová paňi za vislobodzeňje zalúbiť muože. Abi ho teda račej preč zo zámku poslau, keď sa krem toho bez ňeho tu zaobíďe.

Královi vjac ňebolo treba. Čo mu slúhovja povedali, držau za možnuo, ale abi možnosť naskrze odstráňiu, umjeňiu si Popelvára zmárniť. Nazbjerau tedi proťi ňemu šelijakje falošnje svedectvá a odsúďiu ho na smrť. ‚Ale ťi ešťe,‘ povedá, keď ho už odsúďiu, ‚tú milosť preukážem, že ťi ňehám na vuolu vivoliť si, jakou smrťou chceš s tohoto sveta zísť.‘

Popelvár špatná tvár sa velmi zarmúťiu, lebo viďeu, že sa mu už koňjec približuje. Plakau a narjekau vo dňe v noci: ‚Veť som ja to ňezaslúžiu,‘ povedá, ‚ja som ňevinní, a precca takto hinúť musím.‘ Vtom prišou Tátoš do dvora a najďe ho plačúcjeho. ‚Veť ti zas plačeš, čože ťi je?‘ sa spituje.

‚Ach, čo že mi je, budú ma márňiť, a ja aňi sám ňevjem prečo? Len mi na vuolu ňehávajú, abi som si vivoliu, jakou smrťou chcem z tohoto sveta zísť.‘ ‚Nože, no,‘ povje Tátoš, ‚ňeboj sa ňič, veť mi tej veci spomuožeme. Vižjadaj si, abi mljeko zvarili a abi ťa v tom mljeku uvarili. Ale si aj to vipros, aby mňa k tomu kotlu pripustili, že sa chceš so mnou rozlúčiť.‘ Na druhí deň mau smrť podstúpiť. Zavolá ho král pred seba a spítá, či si už rozmisleu. Popelvár prehovoriu: ,Keď že je tak, že ja už len umrjeť musím, teda vás žjadám, abi sťe ma vo mljeku uvarili a pri mojej smrťi aj mojmu koňovi prítomním biť dovolili.‘ ,Stane sa ti po vuoli,‘ povedau král, ,abi si si nemisleu, že som ňespravedliví a ňelútosťiví.‘

Šetko sa tak stálo. Mljeko zvrelo: Popelvára špatnú tvár doňho položili. Tátoš stojac nad kotlom zadúchou ráz, mljeko sa začalo chlaďiť, zadúchou druhí ráz, ochlaďilo sa vaččmje, zadúchou treťí ráz, bolo chladnuo.

Po chvíli ho chceli z kotla viťjahnúť, a tu na poďiu mesto špatnjeho Popelvára krásneho, uťešenjeho mláďenca viťjahli. Sám král ho obďivovau. On ňeveďeu, že mljeko tak človeka obnoviť a vikrásiť muože, to sa mu páčilo a rád bi bou aj on omládnúť a takím pekňím sa stáť. Dau teda pre seba mljeko zohrjať a sadou do kotla. Tátoš stáu pri kotle, zadúchou prví ráz, hneď zvrelo, zadúchou druhí ráz, král omdleu, zadúchou treťí ráz, a krála celkom rozvarenjeho viťjahli.

Královna dala velkí, slavní pohreb urobiť.

Král bou preč a královna, keď už na krála, ktorjeho krem toho ňje velmi rada viďela, zabúdala, tak prehovorila k svojmu krásnemu visloboďiťelovi, ktorjeho si pre jehovú udatnosť velmi vážila: ,Ja som vdova, ťeba milujem, královstvo bolo ťebe slúbenuo, a zlatú paripu, zlatjeho ftáka a mňa si krém toho tvojim kunštom a tvojou krvou nadobudou: ja si ťa teda berem za muža, tu budeš so mnou kralovať a dobre si požívať. Tátošovi do smrťi dobrje dňi spravíme.‘

Popelvár špatná tvár pristáu a velmi sa ťešiu, že sa naráz takím šťasním stáu. Naráz sa zosobášili a žili a kralovali velmí dlho, a kdo vje, či ňekralujú ďakde aj podňes, ak ňepomreli.“

4. Tá istá verzia sa rozpráva v Codexe Revúckom A, str. la — 3b, pod titulom „Newďačnosť“. Zapísal ju Samuel Reusz dialektom zvolenským.^[520]

Rozprávaná je zväčša týmiže slovami a týmiže zvratmi štylistickými. Keď priviedli kráľovi zlatého koňa a kráľ sa mu radoval, je proti predošlému textu pridané: „Ježibaba zatím, čuo jej kona odvjedli, zastrojila, že keď ješťe raz prijdau, že jim bude běda. Tuto hrozbu oni počuli, ale boli už za morom, kde jim nič urobiť nemohla.“ Potom sa zas rozpráva rovnako: „Aj královi prišlo predca na pameť, že mu velkau odmenu slúbiu a poznovu mu polovic králoustva slubovau, ale to boli prazdnje sluby“ atď.

Sluhovia, keď videli, že má opäť lepšie kone, „poradili sa tedy zase a prevrtali djerku na dveroch a lašovali za ním. Na ostatok ho len dopáčili a videli, že mu zlatuo pjero svjetí.“ Keď Popelvár utekal na tátošovi so zlatým vtákom, Ježibaba „z druhyho brehu vola(la) na ních: ‚Počkajte, počkajte, vy zlodeji, prijdete mi druhý raz, však vás naučím kradnaut.‘ Ale tyto nebáli sa nič, lebo tam už Ježibaba nemala vlády.“ Potom je všetko viac-menej jednaké, až zasa, keď mali Popelvára uvariť v mljeku, panička „v obloku stála a táto nevďačnost a zlost ju neslýchane mrzela“.

Zakľúčenie je inakšie: „Ten krásny Popelvár-špatná tvár utratiu pluhavosť, obdržau krásu, krásnu ženu, zlatího koňa a ptáka a bou štastný po šecky dny svojho života.“

5. Iná ešte verzia je v Prostonárodňom Zábavníku III., str. 376 — 81, pod názvom „Povesť o Obrovi“.

Na strane je poznámka: „refer ad Cod. Važecký p. 9 et sic ad cetera (Neuďačnosť)“.

Zvláštné je, ako hrdina dostal tátoša; vyžiadal si na otcovi koníka so smetiska, ale ten kôň sa nemenil na tátoša, ako sa obyčajne rozpráva, lež baran, ktorého našiel priviazaného o vŕbu. Hrdinu poslali pre zlatého páva; chytil ho síce, ale ulapili ho; chceli ho strčiť do pece, ale on upiekol samu obryňu, podobne ako vo verzii vytlačenej Kollárom v Zpievankách I., 420, srovn. č. 24 A a. Mal priviesť obra a chytil ho ľsťou do truhly, ako v jednej českej rozprávke; srovn. Tille, Böhm. Märchen č. 23 c; Javorskij: Pam. gal. nar. slov. 297, č. 22. Podávame text:

„Bou jedon král a ten mal dvanástich sinou. Ak dorastli tito šuhajci, sberali sa svět skusovať, ale jich najmladší brat, to bou pecúch a k ničomu nespuosobní anebo darmožrút, tohoto nechceli druhí bratja medzi seba prijmúť, tito jedonácti sa zabrali, a dvanácti jich brat musel doma zostáť. Tímto jedenáctim otec dal poviberať čo najlepšie koňe a s radosťou jich viprovadil po^[521] svete putovať pustima huoramí, starima cestamí. Najmladšiho mrzelo, že musel doma zostáť, ale prosil oca, abi mu dovolil, že i on puojde sveta skusiť, ale mu otec odporoval, naostatok mu predci dovolil. A prosil si i koňa, abi mu aspon toho, čo sa po smetisku povaluje, dovolil vzjať. Otec smejúci sa i to mu privolil.

Pustil sa na nom; ten koňik bou tak slábí, že ani sám zo sebou nevládal, a tento sa preci eště nanho vireďical. Koňik pod ním z boka na bok opálajúcí išjou a tu i tu sa do blata prevrhól i zo svojím pánom společně; děti ho naráz z mesta velkím posmechom viprovoďili. Vinde za město, prišjou na jednú lúku, na té lúke vidí jedniho barana pri vrbe uvjazaniho. Osloví ho ten baran: ‚Kdeže putuješ, človek?‘ Hrde mu odpovje: ‚Tajdem svet skusovať a mojich bratou doháňať.‘ ‚Ked chceš svět skusovať, odvjaž si mňa a svojho konika privjaž o tuto vrbu a sadneš si na mňa.‘ Človek urobiu, zo svojho koňa zišjou a o vrbu ho privjazal, barana si odvjazal a visadnúl nanho. Baran sa stresje a zostaňe pekní tátoš. Tento sa zaradoval, že tak pekniho koňíka má. Zpítá sa ho Tátoš: ‚Ak chceš, či budeme leťeť, či budeme bežať?‘ Darmožrút mu odpovje: ‚Ak sa tebe páčí.‘

Tátoš sa zoberje a leteli v povetrí, leteli daleko po sveťe, až darmožrút zazrel svojich bratou, ktorí utěkali, ak ktoriho kuoň len mohól zaskočiť, lebo sa obávali, že jich brat dohoní. Ale darmo utěkali, lebo jích brat jím už bol za chrbtí, a nahať ho nemohli, museli ho medzi seba prijmut. Ked prišjou ku svojím bratom, Tátoš se otrjasól a zostál takim prašivím konikom, ako ten bou, čo ho k vrbe privjazal.

Putovali dale všeci spolu starima cestamí, pustima huoramí, až sa zmrklo, a prišli do jedné čjerné hori; bola tma, že sa ani pohnuť ďalé nemohli. Najstarší povje: ‚Kdo sa podvolí z vás vinsť na ten vrch, staďe bude adaj viděť dajakuo svetlo.‘ Zavelo ticho bolo, ani sa jedon neohlasoval, až navelo darmožrút sa podvolil; bratja ho odhovárali a vismjali ho: ‚Že kdeže bi si ti na tvojom prašivom koňi šjou, veď mi máme lepšje koňe, a preci sa nepodvolujeme.‘ Ale sa darmožrút nedal odvrátit od svojho, tak že mu navelo i bratje privolili.

Vibere sa, vinde na kuse od bratou, jeho koňík sa stresje a zostane peknim Tátošom a zpítá sa svojho pána: ‚Či budeme leteť, či budeme bežať?‘ Darmožrút mu odpovje: ‚Ak sa ťi páčí.‘ Tátoš sa zberje, naráz na vrch vileťeli, obzerali sa všaďe na všecki strani, či bi svetlo nevideli. Ráz zazreli ďaleko, ale velmo daleko sa jim to viďelo, že sa svjeťilo. Zleteli doluka, keď už neboli daleko od druhích, Tátoš sa strjasou a zostau prašivím koňíkom. Prijde ta, bratja sa ho naráz vipitovali, či videl dačuo; odpovje, že videl na pravé strane, ale že je to ešťe ďaleko. ‚Darmo je,‘ odpovědali, ‚tu nocovať ňemuožme, musíme ist.‘ Putovali ďalej na tu stranu, kde to svetlo viděl, až prišli k jednimu zámku, a v tom zámku bíval jedon nevídaní obor. Príjdu dnuká, pekne jich privítal a s velkou vďačnosťou sa okolo nich mal.

Tátoš virozprával svojmu pánovi, ak sa majú richtovať, lebo že to mesto pre nich nebezpečnuo. Začal mu: ‚V noci vás poukladajú každiho do osobitné posteli a on má tjež dvanác djevok, tje budú oproti vaše chiži ta až v tretě spať. Tak ti musíš stat pred polnocou, a svojich bratou poprenašat na tje postele, kde jej djoukí budou spať, a jej djouki zas na tje, kde vi dvanácti spat budete, lebo obrovkiňa o pounoci staně a vezme nuož a všeckich bi vás poklala, a takto pokvole svoje djouki. Rano včas pozobudzjaš tvojich bratou a budětě utekať, že bi vás nelapili.‘

Darmožrút si dobre zachoval, pred pou nocó stáu a svojich brató poprekladal tam, kde jej djouki, a jej djouki, kde jeho bratja spali; o povnoci obrovkiňa stála, vzala nuož a všecki svoje djovki poklala a zas si lahla spať. Rano včas sa darmožrút prechití, svojích bratou pozobudzja a šli preč. Chiba tedi obrouka veděla, čo urobila, keď už ostatní duere zatuoril. Obrovkiňa začala lamentovať nad svojima djoukamí, ale darmo, a zahrozila sa jim, že ich ešte musí dostáť.

Putovali ďalej pustima huoramí, starima cestamí, až prišli k jednimu královi. Prijdu k ňemu, ponúkali sa mu do službi; on jich všeckich primúl, lebo mu práve vtedi boli potrební slúzi. Všeci boli kočišja, každimu dal po dva koňe, ktorje mal chovať a rjadiť. Chovajú, opatrujú, češú svoje koňe, každí sa usiloval, abi mu kám najkrajšie mohli biť, ale darmo, darmožrútovo najkrajšie boli. Král ho pochválil za jeho usilovnost. To mu jeho bratja závideli a začali ho pred králom ohovárať, ale jim král nič veriť nechcel, až začali, že on zná jedniho páva zo samiho zlata, a že mu ten pomáhá, pre to že sa jeho koňe najkrajšje. Král ho naráz dal zavolať a začal mu: ‚Já som počul, že ti znáš zlatiho páva; ak ti mně toho páva nedonesješ, bez všeckiho práva ťa dám zmárniť.‘ Tento sa zlaknúl a začal sa vihovárať, ale všecko darmo, král mu nechcel veriť, a čo mu naložil, od toho nechcel odstáť.

Odišjou od krála, išjou lamentujúcí ku svojmu stádu do maštalni; spítá sa ho jeho Tátoš, čuo mu jé. Odpovjé mu: ‚Ach, čuože ti mám povedať, v tomto mi ti nespomuožeš.‘ Ale Tátoš sa ho len dovedal, že bi mu povjedal, tak mu začal: ‚Král mi narídil, že ak mu zlatiho páva nedonesjem, že ma bez všeckiho práva dá zmárniť.‘ ‚Darmo je,‘ odpovedal Tátoš, ‚ale probujeme šteštje. Vipitáš si od krála pre mňa obroku a pre seba si tjež dačo zest do kapsički vezmeš, a zítra ráno puojdeme.‘ Tašjou naráz ku královi a vipítal si pre svojho koňika obroku. Král mu vdačňe dal aj samiho dobre na cestu vipravil.

Šli ráno na druhí den toho páva hljadať, pustili se ďaleko široko do sveta, až prileteli k tomu zámku, kde ten obro bíval, kde pred tím v tom nebezpečenství boli, a tu ból ten zlatí páu, pri obrovi naveki sedával. Tátoš rozpovjé svojmu pánovi všecko, ak sa má spravovať. ‚Ak prijdeš do chiži, tam bude svetlo, a vidíš obra ležať pod jednou oponou, a nad ním bude sedeť ten páv. Tak ti obra nič neobzeraj, ani sa nič nestrachuj, len ulap páva za nohi a vrac sa nazad, lebo, ak bi si ho chitil za chuost, ten bi začal kričat a na krik bi sa všeci prechitili a chitili bi ťa. A už máš rováš predešlí, eště ked sme staděto šli, tak merkuj, že bi ťa nechiťili, lebo bi zle bolo s tebou, abi si sa obroukiňe do ruki dostál.‘

Tátoš zostál tu von, o polnoci sa darmožrút zberje a vnidě do chiži, kde obro spal. Ak zazrel páva, naráz ho chcel chitit za nohi, páu se skrútne a tento ho za chuost chitil. Pau začal kričať, naráz sa šeci prebudili a darmožrúta chitili. Obroukiňa ho zatvorila do jedne djeri, a tam bou až do rana, a jednu velikú skalu, abi vinsť ňemohól, obro doňjesol a na ďjéru zavalil.

Na druhí den ráno ho vipustili von a zakúrili do jedné zelezné peci a jeho ustanovili, abi napravoval v nej, žebi sa dobre rozkúrila. Obroukiňa ho zamkla zeleznima dvermí, a on svoju povinosť konal. On neveděl, na čo sa to kúrí, nazdal sa, že mu to bude za pokutu, ale to už obrovkiňa richtovala, že ked sa vikúrí, že jeho do né posadja a obrovi na obet z ňeho pečjénku narichtujú. Prijde ho obrovkiňa pozrjet, čo robí, a či neušjou. Viděla, že sa dobre kúrí, ale mu preci ukazovala, ak ho má naprávat, nahňe sa k peci, on v ten čas milú obroukiňu smrez (?) do peci, vbehňe do chiži, pává zchití za nohí a ušjou. Obro, ak zvedel, zručal, že sa celí zamok zatrjásól, a zastrúhal sa mu, ač ho eště dostane, a že mu z ruki vjac neujde.

Prišjól nazad ku královi a doňjesol mu páva. Král se zaradoval nad vernosťou jeho a budúcne ho eště račej videl. Jeho bratja sa velmi mrzeli a divili se, že toho páva dostál.

Závideli mu zas, že ho král tak rád vidí, a zas zmíšlali, ak bi ho mohli zmárniť. Poraďili se mezi sobou, že ho obžalujú, že on zná jedniho obra, ktoriho on velmo lachko došikovať muože. Šli ku královi a obžalovali ho, že on zná jedniho obra, ktoriho on velmo lachko muože až sem dovjest, že je tak velikí, že ani abi sto chlapó dovedna stálo, neboli bi tak velikí, jako je ten sám. Král sa zadivil a žjadostiví bou toho obra viďeť. Zavolau svojho služebníka a prísne mu naložil, že ak mu toho obra, čo na tom a tom zámku bívá, nedošikuje, že ho bez šeckího práva dá zmárniť. Tento sa zlaknúl večmo, ešte ako predešle, lebo mu ani na otázku, čo sa ho král zpitoval, odpovedať nemohól. Ale darmo; král, čo mu ráz naložil, od toho nechcel odstáť.

Plačúc odišjou od krála a išjou prosto k svojmu Tátošovi do maštalni, tomu virozprával, čo mu král poznovu naríďil, a že ak mu to nevikoná, že ho dá zmárniť. Tátoš mu odpovje: ‚Darmo je, budeme kuštovať, ak budeme muocť.‘ Začňje mu Tátoš: ‚Puojdeš ku královi a povješ mu, že ak chce, žebi si mu toho obra došikoval, žebi dal jednú truhlu urobiť, čo buďe dlhá na 30 a široká na 25 láchtró.‘ Král naráz rozkjazal a bola hotová pod dvoma hodinami. Potom jedon voz a do toho voza 12 voló zaprjahnuť.

To mu král všecko dal a na druhí den se vibrali na cestu a šli až k tomu zámku. Tam prijdú, voli viprjáhali a len samí voz z truhló postavili pred zámok. Darmožrút šjou do zámku k obrovi; obor, ak ho zazrel, naráz skočil a v zlosti sa dobre sám neroztrhal. Darmožrút sa mu uponížil, tak že ho obor preci vipočuval, čo žjadá od neho a z aké príčini k ňemu prišjeu. Darmožrut začal: ‚Vjém, že už tvojej ruki neujdem, ale ťa prosím naostatok, veló ludí si žjadá tebe videť, a že ťa nemuožú, tak aspon tvoju velkotu abi si predstaviť mohli. Ja som jim slúbil, že ťa odmerjam. Já som vedel, že tvoje ruki neujdem, ale čo smrt obetujem, aspon sa chír roznesje o tvoje velikosťi. Tak bi som ťa prosil, kebi si si šjéu do jedné ládi lahnúť, ktorá je na to vonká príhotovená.‘ No tento s radosti išjou a lahou si do tej truhli, že bude rozchírení po svete; ale ak si ľahou, vrchnák založili, a milího obra do truhli zabili, že sa nemohol ani pohnúť. Voli zaprjahali a odvezli ho ku královi.

Král bou velmo žjádostiví toho obra vidjeť, ale sa i obával, že ak ho vipustja, že jich muože všecich zmárniť, tak len djeru rozkjázal virubať na vrchniku, a abi staďe prst vitrčil, ak djera bola virúbaná. Obor prst vitrčil. Král sa velmi zlaknúl a ani si ho vjác nežjadal videť, lebo ten samí palec bou tak hrubí, ako jedon koch. Král rozkjázal, abi mu jámu vikopali a calkom i z vozom i s truhló do jámi spustili. Jáma naráz bola hotová, a obra zaživa do jámi pochovali.“

Tento motív, chytenie obra do truhly, rozpráva sa už v egyptskom myte o Osirisovi, ktorý rozpráva Plutarch, v muzulmanských a hebrejských povestiach a v početných rozprávkach. I v ruskej epickej piesni tak preľstia a chytia Iliu Muromca. Srovn. Ždanov, Sočinenija I., 653; Tille, Böhm, Märchen č. 23 c; Javorskij, Pam. gal. nar. slov. 297 č. 22; Mater. antropol archeolog, sv. VIII., str. 159; Strohal, Hrvat. nar, pripov, II., str. 260, č. 13; Bos. Vila XXIII., 190; Vojnovič, Srb. nar. pripov., str. 74; Šapkarev, Sbornik IX., 348; Sbornik za nar. umotvor., IX. 3 odd., str. 146, č. 2; Arnaudov, Blgar. príkazki 46, č. 31, 32; Schullerus, Ruman, V. M., 118, 136; Garnett, Greek Folk Poesy II., 92; Da Nino, Abruzz, 170, č. 30; Grisanti, Folklore di Isnello II., 209; Kuhn Schwartz, Norddeutsche Sagen, 325; Zs d. Vereins für V. K. XXIV., 313; Sbornik mater. kavkaz. II., od. 2., str. 136, č. 5; IX., odd. 2., str. 162, XLII. odd. 2., str. 81, č. 13.

6. Prostejšia je verzia, ktorú prijala Němcová do svojej sbierky II., str. 169, č. 57 „O ptáku Ohniváku a o morskej panne“. „Podľa vyprávania sl. J. Sz…ovej v B. Bystrici.“

Chudobný človek hľadal kmotra pre svojho jediného syna; ponúkol sa mu žobrák, i dal ako dar dieťaťu „päták“. Keď chlapec vyrástol a bol z neho hodný šuhaj, chcel sa vydať do sveta. Ako sa rodičia radili, ako by ho vypravili, zjavil sa starec s krásnym koňom a predal mu ho za onen peniaz. Cestou dostali sa na zelenú lúku a tu koník Janka oslovil: „Daj pozor, keď sa potknem, čo vykopnem.“ Kôň sa potkol, na zemi zablysknul sa ohníček, bolo to zlaté pero. Janko ho zdvihol na radu koníkovu, skryl si dobre pero z krýdla vtáka Ohniváka, lebo mu kôň povedal: „Najprv ti bude k zlému, potom k dobrému slúžiť.“

U kráľa prijal túže službu, opatrovať šesť krásnych koní. Čeľaď mu závidela, že sa mu kone tak daria, najmä jeden sluha sa mu zastrájal. Vkradol sa do jeho konice a dopáčil, ako Janko vyňal zpoza košele šatôčku so zlatým perom, pri jeho svite kone čistil a potom zasa pero do šatky zakrútil. Keď Janko tvrdo zaspal, vykradol sa sluha z konice so šatôčkou a perom a ráno oddal pero kráľovi. Kráľ si dal Janka zavolať a rozkázal mu doniesť vtáka Ohniváka. Na radu koníkovu Janko si vyžiadal od kráľa zlatú pšenicu a hodvábnu sieť. K studnici na zlatom vrchu slietali sa vtáci Ohniváci napiť sa. Tam nasypal hrdina pšenice a vtáci na ňu slietli, on chytro jedného chytil do siete, sadol na koňa a uháňal pred vtákmi, ktorí naň dorážali.

Potom naklebetil zradný sluha kráľovi, že Janko rozprával o krásnej paničke, žijúcej na Červenom mori. Kráľ ho pre ňu poslal. Kôň mu poradil, aby vystavil pri Červenom mori stán, do neho aby postavil zlatý stolček s rozličnými drahými vecami. Na mori plaví sa na poludnie panna; keď ju uvidí, nech hrá na fujare. Ako to počuje, pripláva; nech ju volá ako kupca, aby si prezrela veci, potom v príhodnú chvíľu nech ju chytí za pravú ruku a zavolá koňa. Podľa tej rady hrdina krásnu pannu kráľovi priviedol. Doma bola vždy smutná, že má starca, nechcela s ním sláviť svadbu, iba keby sa živou a mŕtvou vodou premenil na mladého. Kráľ poslal Janka pre tú vodu; na radu koňovu vyžiadal si dve skleničky, ľahké, aby ich vták uniesol.

Vodu hrdina dostal celkom rovnakým spôsobom, ako v predošlých verziách, lenže sa kôň nedal posekať, lež robil sa mŕtvym, tak že vrany naň sadly, pokladajúc ho za mrcinu. Kráľ nechcel si dať, keď ho panna vyzvala, od Janka hlavu odťať. Janko sám potom dal si to od kráľa urobiť. Morská panna umyla jeho hlavu, najsamprv mŕtvou vodou, nasadila ju na pravé miesto, obmyla živou vodou, a Janko vyskočil krajší, než bol. Tu kráľ zanechal všetok strach a podal sa Jankovi pod meč. Janko potom mŕtvou vodou ho umyl a hlavu mu nasadil, ale živú vodu vyhodila panna oknom. Koník potom zmizol.

7. Sborník Muz. Slov. Spol. XVIII., str. 3 — 6, č. 43, má verziu „Bohuverník“ zo Spišskej stolice.

Bohatému zemänovi umrelo štvoro detí; bál sa, že sa tak stane i s piatym dieťaťom, ktoré sa malo narodiť. Žobrák im poradil, aby baba s dieťaťom išla ku krstu do iného mesta, koho stretnú, nech ho vezmú za krstného otca. Postretli žobráka, ten dal chlapcovi meno Bohuverník, poslal otcovi list, aby ho chlapcovi dal, až mu bude šestnásť rokov. Chlapec o dvanásť rokov prečítal list, išiel ku stohu, škárou videl krásneho koňa, vysadol na neho, tri razy obehol mesto vo vzduchu, až zašiel na vysoký vrch. Bol hladný, kôň mu rozkázal, aby mu dýchol do ľavého ucha, a našiel hneď dosť jedla. Odtrhol si potom krásny kvietok, zašiel ku kráľovi, ten ho prijal za ministra.

Druhovia na neho žiarlili, navraveli kráľovi, že vie o krásnej princezne za Červeným morom. Kráľ Bohuverníkovi rozkázal, aby mu ju priviedol, ináče že umre. Na radu koníkovu dal hrdina pripraviť koráb s krásnym tovarom a vybral sa cez Červené more. Pomohol rybe v boji proti sani a dostal od nej čarovnú píšťalku. Vylákal princeznu na loď a utiekol s ňou. Princezna hodila kľúče od zámku do mora. Kráľ chcel sa s ňou oženiť, princezna však žiadala, aby jej priviezol jej zámok. Bohuverník mal ho zaopatriť. Zapískal na rybu a žiadal ju, aby mu priniesla kľúč. Ryba priniesla. Vošiel do zámku, vzal prút s police, pošibal zámok a stalo sa z neho zlaté jabĺčko.

Priviezol ho kráľovi, urobil z neho zámok, ale princezna sa ešte nechcela za kráľa vydať, pokiaľ nebude mať takej party, akej nemá nikto na svete. Zas poslali pre ňu Bohuverníka. Koník mu poradil, aby si vyžiadal od princezny tanier, aký ešte nikto nevidel, rozkázal mu, aby naň položil svoj kvietok, dýchol naň a hneď sa premenil na krásnu partu. Kráľ sa náramne zaradoval, pred svadbou však náhle umrel. Bohuverník sa oženil s princeznou.

8. Iná a porušená je verzia z Liptovskej stolice. Rozprával ju „Michal Kohlic, pastier v Teplej, v Liptove, u p. učiteľa Petera Fáboryho 24./VI. 1900.“ Zapísal ju S. Czambel, z ktorého rukopisnej pozostalosti ju prinášame:

„Kde bolo, tam bolo, v sedemdesiatej siedmej krajne pri ckľenom vrchu a pri olovenom zámku bou jeden študent. Prišiou g jednej bosorke a tam sa mu zapáčila jedna céra tej istej bosorky. A povedala mu tá bosorka tomu študentovi: ,Vtedy dostaneš moju céru za ženu, keď pôjdeš tam do jedného zámku srieborného, tam v tom zámku jest jedna hruška a na tej hruške jest zlatá klietka a v tej zlatej klietke jeden zlatý vták. A ten vták tak krásne spieva, že sa celá hora ozýva, a keď mi toho vtáka donesieš.‘

Tak išiou a prišiou tam: tam tri varty vartuvaľi a to šetko tam bolo zakljato. Tam prišiou g jednej zasi starej bosorke a opýtau sa, ako by toho vtáka mohou ukradnúť. ,Ty ho vraj ukradneš, ak cez tye varty prejdeš.‘ A mu tá bosorka dala jeden prút a tým udreu šetki tri varty a žiadna tá varta sa potom neprebudila. A prišieu potom g hruške a miljeho vtáka ukradnuu. Aľe potom začau vták kričať a tak sa ostatňia varta prebudila a skričala: ,Vtáka nám ukradľi!‘ A tá istá bosorka mala jednu céru, sadla na metlu a za ním. Už ho doháňala, ale mu tá prvá bosorka dala jedno česalo. Ako ho už doháňala, už ho železnými hrabľami kcela strhnúť. Vtom z toho česala padla hustá hora a sa dostau za hranicu a prišieu nazpet g prvej bosorke a doniesou hej toho zlatjeho vtáka.

Bosorka mu povedala: ,Ja som čert a ty si dva. A teraz moju céru za tebe nedám, kým tam v sedemdesiatej siedmej krajine v zlatom zámku, kde je jeden zlatý rybník a v tom zlatom rybníku je zlatá kačka: kým tú kačku neukradneš, moju céru nedostaneš za ženu.‘ On tedy bou smutný a išiou do tej sedemdesiatej siedmej krajny do toho zlatjeho zámku. A opýtau sa tam zasi jednej bosorki: ,Ako by ja mohou tú zlatú kačku ukradnúť?‘ Teda mu bosorka povedala: ,Choď, ty zemský črviak, čo bys ty ukradnuu? Aľe chod tuná g mojej sestre, tá ti poradí, ako hu ukradneš.‘ Tam boly tjež tri hroznje varty. Tjež mu tá istá bosorkina sestra dala taký prút, keď šibnuu tri varty, tak tuho zaspaľi, čo sa neprebudiľi. Iba keď už kačku ukradnuu, kačka zagágala, a ako utekau, ostatňia varta sa prebudila, A bosorkina céra sa za ním na ožehu pustila do letku, až ho na hranici už doháňala. Ale mu tá prušia bosorka dala jednu skalu, ktorú nazad sebä zahodiu, a z toho sa urobila veliká skala, tak že bosorkina céra nemohla prejsť za ním.

Prišiou tedy nazpät gu tej bosorke a doniesou hej tú zlatú kačku. Bosorka mu povedala: ,Ja som čert a ty si dva! Ale ešte moju céru nedostaneš za ženu, kým v sedemdesiatej siedmej krajne, jest tam jedna kišasoňa v rozmajrínovej hore v jednom magnesovom zámku. Kým tú nedostaneš, a ak tú kišasoňu neukradneš z toho zámku, tak nedostaneš mojej céry za ženu.‘

Tak on išiou plačúc, že už dvoje vykonau, ale toto tretie bude už ťažko. Šiou a prišiou do tej rozmajrínovej hory do toho magnesovjeho zámku, tam stála varta na bráne a brána bola zamknutá. Bosorka tá prušia mu dala takej masti a pomastiu kľúčovú dieru a sa mu otvorila hneď brána a varta čjež tam bola a tuho spala. Príde k tej bosorke a opýta sa ho bosorka: ,Čože ty tuná hľadáš, keď príde môj syn z hory, tak ťa šetkjeho na strapce potrhá.‘ Ale bosorka vzala ho a skovala ho.

Prišiou jej syn, hneď ho zavoňau a povedau materi: ,Hop, stará mamko! človečina páchne, kde je, tu ho driapem.‘ Ale ona vyhovárala, že niet. Ale ho naposľetku misela ukázať. Potom mu už dala fruštik, olovenje halušky. A volau toho istjeho fruštikovať zo sebou. Tej bosorky syn sa nafruštikovau, ale ten istý ten to nemôhou jesť. Tak ho bosorkin syn potom volau zo sebou, žebi s ním šiou do rozmajrínovej hory, žebi išiou s ním na špacírku. Tak išiou s ním a vyspytuvau sa ho, že čo prišiou ta. A on mu povedau: ,Ja som tam a tam pri jednej bosorke a kcem bosorkinu céru za ženu. Už som dve veci vykonau, ak tretiu nevykonám, bosorkinu céru za ženu mať nebudem.‘ Tak mu povedau bosorkin syn: ,Vieš ty čvo, ja viem, čo si prišiou, ty by si rád ukradnúť tú kišasoňu, ale tebe to bude ťažko. Dobre, ak prejdeš cez bránu, ja ti hu pôjdem ukázať. Ona bude spať a ja tí dám takjeho oleja, čo hej pomastíš ako mak pod nos, čo sa neprobudí.‘ I prišiou do jednej izby a našiou hu spiac, i tak jej s tým olejom pomastiu pod nos. A tak hu vzau na chrbet. Príde g bráne; tuho varta spala, a ako prešiou cez bránu, prebudila sa a skríkla: „Varta, za ním!“ Ale on mau železnie vily (?), a ako dochodiu na hranicu, tu hích hodiu, tak nemohla prejsť varta za ním.

Prišiou nazpät k bosorke s tou istou kišasoňou, čo mu kázala ukradnúť. Tak mu potom povedala bosorka: ,Vieš ty čuo, ja som už čert a ty si tri, už ti misím dať moju céru za ženu! Tak budete tuná prebývať v tomto ckľenom zámku až na veky.‘ A dala mu hu za ženu.“

9. Porušená, nie celá je verzia z Novohradskej stolice, ktorú zapísal S. Czambel 3./XI. 1900. Rozprával ju Urda Maco Gregor. Z rukopisnej pozostalosti S. Czambelovej.

„Bejvau v ednom meste edon chudobnej človek a mau trich senó. Dvuch vipraviu do službe a edneho si, najmenšiho, nahau doma. Chovau ho tvrdo, ľebo bou veľme chudobnej. Kod tot sen odróstou, poviedau ocovi: ,Tájden ja dačo vihľédati, kod smo tak chudobný.’ Iďe ednemi horami, príďe na ednü lűku veľkű a tan viďí edon dončok. ,Ach, Bože mój, či mán tájťi do toho dončoka,‘ ľebo už bou veľme lačnej. Príde tan, pokloňí sa: ,Pánboh daj dobrej ďen, stará maťi. Či b? sťe mi ňedali dáku slüžbu?‘ ,Ej, da var ťi dán: Buďeš mi tri krave pásťi.‘ Zabaveu sa tot čeľadňík tan do rana.

Rano mu vihnala tej tri krave a poviedala: ,Tanto na tü lűku pójdeš jich pásti.‘ Iďe čeľadňík, ľen mu krave skapu spred óči, ľebo krave bole čerte. Chóďi čeľadňík po tej lűki, po cestách, príďe plačúci g ednemu mostu. Príďe k ňemu edon starej žobrák: ,Čože plačeš, Janko?‘ ,Čože plačen? Dau son sa tri krave pásti a skapale mi. A jednau son sa, že, ač jich ňeupasiem, že son o hlavu na večer kračí.‘ ,No, vraj, ňeboj sa. Na ťi tűto pišťalku a zapískaj na ňí.‘ Príde na to mesto, ďe jich pásou, a zapískau na ňe: Hňed bole pred ňin. Tak jich dohnau na večer gazdinej do domu. Zatvoriu jich do chlieva, tü vezňe gazdiná lopatü zeľeznü a biťi, ľen kus jich živej nahala. To bole je dieuke tri a oná bola striga.

Na druhí ďen sa zas vyberie do tej paše. Ako prišou na lűku, razon zaspau. Spí do večera, už sa ľeban mrkalo. Staňe hor: vo kravách aňi chýr. A už tej bole na jej izbe na pántoch skretej. Začne Janko pískaťi na píšťaľki. Tak razon pred ňin bole. Tak jich došikovau zas. A stará zas vezňe ohrablo zeľeznô a ak biťi, tak biťi krave, ika jich kus živej nahala.

Na treťí ďen rano zas iďe pásti. Ešte nestačiu dóťi na tű lűku, razon zaspau. Zobudíu sa chiba (tíba) sán večer, kod bola tma. A ďieuke zas už pokretej bole na padláši na izbe maťerinej. Začne zas pískaťi na tej píšťalki. Razon pri ňon bole. Aj dohnau krave domó. Ač jích tode po tej dva dňi bila, zas jich trpó dva raz väčšme. No už vislűžiu za tej tri dňi a pýtau pláci od ňich. A tot starej človek mu bou poviedau, žeby ňić inš’é ňevzäu od strige, iba tot m’éšok starej randauej zá dvermi. Tak si ón vipejtau od ňéj tot starej m’éšok. A z bohom šou g ocovi.

Príďe domó: ,No, apo, chojte dačo kúpiťi, choc sme aj chudobný…‘ ,A či máš peňaze, či si dačo doňésou?‘ ,Chojte ľen, ňič sa ňetrápťe: Doneste dnü do izbe nádobe.‘ Chyťí m’éšok, začne ho trajsťi: poune nádobe aj pouna chiža napadala peňazí, že sa ňemohli aňi pohnuti pre peňaze.

Potom už ľen boľi bohaťí. Nakúpiľi si aj majatku a rád b? sa bou tot Janko oženiťi, kod už bou takí bohatej.

V tom mesťe bejvau edon kráľ a mau ednü princeznü. Tak poslau k ňemu maťera, že b? tajšla vipejtati princeznü za ženü. Aľe sa maťi bojala tájti, že ako ona tan pújde, že taká chudobná, že ako sa oná tan opováži… Aľe voľ ďak voľ ňeďak, misela iťi gu kráľoví a pejtala princeznü za svojho sena. Kráľ sa namrzeu, že akob? ón mohou daťi svoju dieuku za jéj sena. Aj druhí raz poslau maťera tű ďieuku kráľovu pejtaťi. Oná tajšla zas ľen. Maťi rozpoviédala kráľovi, že tak a tak, že sa oňi bohaťí a že b? dau kráľ princeznü za jéj sena. Kod kráľ zveďeu, že Janko má m’éšok z veľa peňazmí, že je bohačí od kráľa, tüž mu ďieuku prisľíbeu. Potom robili svatbú bohatü, zabili na ňi kravu rohatü, a na tej krave bou zvoňec, už ’e téjto prípovedki kon’éc.“

10. Zo stolice Oravskej. V Zázrivej rozprával Juro Zán. Zapísal 30./XI. 1900 S. Czambel.

Verzia pokazená.

„Bou jeden otec i mau troch synvov, i dvajä vždy boli len silnejší a jeden bou len taký popolär. Dobre. Otec im potom: ,Synkovä moji, jä teraz nevjem, čô mám s vami robiť, idem vás poslať preč širvov cestvov a idem vám dať ťeraz tri kone, každjemu jedneho.‘ I pošli. I dlhje čäsy chodili i prišli k jednemu královi a prosíli si, že oni budú slúžiť u neho verne a spravodlive, žeby ich vzäu do služby ako vojakov. Dobre. Potom oni vojovali pri ňom dlhje čäsy ako vojäci. I kone im vystareuy. I zajau ich ten istý král na jarmak, ak by sa im tam páčiuy kone, že im kúpi. I dvom sa bratom hneď spáčiuy dva i tí si ich hneď pojali, ale ten tretí najmuačí, ten koňa nechceu. Chyba potom neskoro prišieu jeden na jednom koni, i ten kôň sa mu spáčiu velmi. No dobre. A ten kôň bou tátoš.

Keď on už mau takjeho koňä, tak si pomysleu, že nepôjde k tomu královi, kým si ženu nenájde. Keď ho kúpiu, hneď si seádou naňho. A hneď sa ho spýtau ten kôň: ,No, či pôjdeme ponad obuak, či popod obuak, či po zemi, ale keď pôjdeme, aby si sa nikdy neobozreu.‘ Idú. Videli na zemi zuatú podkovu. ,Hop, koníček, postoj!‘ ,Ak hu zdvihneš, zle je, ak nezdvihneš, ešte horšie!‘ I zdvihou. ,No vidíš, ale sa väc neobzeraj!‘ Idú ďalej, vidí tam zuatý vuas. ,Hop, koníčku, postoj! Tu je zuatý vuas.‘ ,Ak ho vezneš, zle je, ak nevezneš, horšie.‘ Idú ďalej, vidä tam ešte zuatuo zrkaduo. ,Hop, koníčku, postoj!‘ ,Hop, čô je?‘ ,No, tu je zuatuo zrkaduo.‘ ,Ak ho vezneš, zle je, ak nevezneš, ešte horšie.‘ No išli potom ďalej.

I prídu do jedneho mesta. I prídu tam k jednej starej žene. ,No, nevzaua bys nás, ženička, na nocľah?‘ ,A prečo nie? A čoby nie pocesných? A čô hľadáte?‘ ,To, čô máte vy.‘ ,A čô by ste takô chceli vy?‘ Janko kceu od starej matky jednu kišasoňu ukradnuť, ale starej žene o tom nič netrizniu. Koňa hneď do maštale dovedli a on sa potom tiež uhospodiu u starej materi. I navečerali sa šeci. Potom keď príde ku koňovi, ten mu povie takto: ,No, vieš ty čô, príď, keď príde dvanásta hodína, ku mne, jä ti poviem, ako ti bude a či dostaneš tú kišasoňu. Tá podkova je v tretej izbe zapretá a tú podkovu ľahko nedostaneš. Povedau som ti vtedy, vezneš, zle bude, a nevezneš, ešte horšie. Ale keď pozaspávajú, iď ty ku tej starej, ona má pod huavôv klúče, vezni hej a odomni a potom priď ku mne, a keď sadneš na mňä a prídeme pod okno a zaďakujeme: Hej dobrú noc, stará mať, dobre sa majte!‘ Keď stará mať to očula, už on s koňom utekau preč ku svojmu královi. Keď prebehli, ona už bola pri hranici, už im nemohua nič urobiť.

No dobre. Vrátiu sa muádenček nazad i s koňom. Prišli zas ku starej materi. ,Nemáte, stará mať, dačo pre nás?‘ ,A čo by sme nemali. Máme zuatý vuas.‘ Zas ich prijala tam na hospodu i zas nocujú. Zas príde ku koňovi a kôň mu povie: ,Neboj sa nič. Povedau son ti, vezni, zle, a nevezni, ešte horšie. No, vidíš, povedau som ti!‘ Potom on zostau zas spať v izbe, kôň v maštali a povedau mu kôň: ,Príď ku mne, keď bude dvanást hodín.‘ Zas príde ku koňovi. ,Vieš ty čo? Stará mať má klúče pod bokom. No, ľahko hich nevezneš, ale len preca misíš oprobovať.‘ Von starú mater opáčiu a kľúče jej odobrau. Pošieu ku koňovi, poviedau koňovi: ,No, poďme už preč a poďme starej materi zaďakovať za ten vuas. Ďakujeme vám, stará mať, i za nocľah i za ten zuatý vuas.‘ Stará mať sa hneď obudivua. I hneď za nimi bežaua na hranicu. Ja, ale ich dohoniť nemohua. Príde zas oteľ.

I oni sa po tretí raz vyberú. I zas prišli ku starej materi na noc. ,No, dáte nám, stará mať, nocľah?‘ ,I čô by som nedaua, veď jä mám nocľahu dosť.‘ A zas si on koňa do maštale postaviu. I príde i nocuje. I pôšieu ku koňovi: ,No, koníček, čô je?‘ ,No, tak je. Vieš ty čô? Tam v tej najzadnejšej pätej izbe je tá kišasoňa, čô hu chceme dostať. Ťeraz má tá stará klúče pod samým uchom. Teraz jej ích ľähko nevezneš. Ale preca, keď ona bude spať, môžeš oprobovať. A tá kišasoňa je v pätej izbe, ona je tam sama. Keď starej tje klúče vezneš, tak odomkneš tu pätu izbu. I tak kišasoňku zo sebvov vezneš.‘ No dobre. Vôn si odomknuu i kišasoňku vypustiu a zo sebvov vzau. Potom spolu i s kišasoňou prišli do maštale. I kôň im povie takto: ,No, ťeraz si sadnite oba na mňa a pote starej materi zaďakoval za šetko.‘ ,Ďakujeme vám, stará mať, za šetko, za šetky dávne nocľahy a ešte vám najpeknejšie ďakujeme za tú muadú princežnú, čô ste v tej peátej izbe chovali.‘ No dobre. Fotom sa dali v úteky. A stará mať sa obudíua a poď za nimi. Ale oni už boli deľako. I dobre.

Potom prídu ku svojmu královi. Královi sa princežná spáčivua i miljeho chuapáka hneď chceli zmárniť. Tak král dau narichtovať ako na úctu za kotou suadkjeho mljeka pre Janka, aby sa v ňom okúpau. Ako ho mali do toho mljeka dávať, on krála prosiu, aby mu dovoliu koňa ešte raz videť. Koňa mu vyvedli a kôň mu povedau: ,Neboj sa nič, len vôjď do mlieka, nič sa ti neurobí.‘ Ako do mljeka vošíeu, ešte krajsnejší vyšieu oteľ. A král sa na to nahnevau. I hned i sám do mljeka skočiu. Chyba keď kosti z neho zostauy. ,Vidíte už figeľ. Čô kceu král urobiť mne, to už von má.‘“

Verzie tejto látky boly sostavené v Anmerk. K. H. M. Grimm III., str. 18, č. 126.

Slovenské Pohľady XIX., 428 — 37, majú rozprávku „Ptačá hlava a serco“. Nárečím spišským podal Ján Kovalčík.

Je zadelená do látky o čarovnom vtáčkovi, viď č. 30 B a.

Miško, ktorý zjedol vtačie srdce, prišiel na svojich cestách napokon k jednej lavičke machom obrastenej. Sadol si na ňu, ale poznal, že je to ryba, očistil ju a hodil do mora. Potom prišiel na kráľovský dvor, kde ho prijali za prvého dvoranína. Ale „druhé dvoreninové mu to zavidzeli a najhorši jeden na Miška zaňevrel“ a chcel ho odstrániť. Navravel kráľovi, že sa Miško chlúbil, že by mohol priviesť kráľovi princeznu, „chterá na čarnym jazeru byva a z jej krásu cela prevyšuje šicke princezny a kňažny na calým švece“. Kráľ si ho dal zavolať, pohrozil mu, keď do troch týždňov mu ju neprivezie, že ho dá spáliť.

Miško blúdil celý týždeň, prišiel do hôr k čiernemu jazeru, a tu sa mu ohlásila ryba, že ho prenesie na druhý breh. Poradila mu, aby šiel v kryštálovom zámku do tretej izby, chytil princeznu v páse a vzal ešte so sebou zlatú škatuľku, ktorá tam leží na stole. Ryba ho zasa s princeznou preniesla.

Miško chytro utekal, kráľ darmo búril jazero, hukot jeho vĺn Miška len nútil do behu. Keď už hodný kus odbehli, princezna mu vravela, že sa nesmie domov vrátiť a že je jeho. Miško jej všetko vyjavil a ona rozmrzená milo naň už nehľadela. Kráľ ich slávnostne prijal, zradný dvoranín mienil, že Miško musí byť „strigoň a veščec, a preto od strachu od dvora zucekal“.

Princezna bola smutná, a riekla mu: „Povec mi, či rosnú kvetky na ľadze? Zaisce, že si to nikdy nevidzel? Ja som mlada, ty si starý, pováž lem sebe, či ce možem milovac?“ Keby však mala svoju zlatú škatuľku, že by ho mohla urobiť krásnym. Miško škatuľku priniesol, dal si odťať hlavu, princezna mu ju namazala masťou a Miško bol sedem ráz krajší. Tu sa kráľ osmelil, ale princezna nenasadila mu hlavu a dala Miška vyhlásiť za kráľa.

Po svadbe šiel navštíviť so ženou brata a rodičov.

Táto látka v rozprávke č. 22, str. 292, 301 z Tekovskej stolice, bola spojená s inými látkami.

Etnogr. Zbirnyk IV., 20 — 26, č. 4 má verziu zo Zemplínskej stolice.

Chudobnému človeku porodila žena naraz dvadsiatichštyroch chlapcov. Baba chcela ich topiť, postretol ju bezdetný pán a vychoval všetkých chlapcov. Ale potom schudobnel a chlapcov vyhnal. Vrátili sa k otcovi, a ten ich poslal slúžiť, hľadať si takú robotu, aby všetci spoločne slúžili. Našli si službu u kráľa. Z platu si opatrili pekné šaty a otcovi kúpil každý kravu. Druhý raz slúžili, aby si zarobili na kone. Keď druhý rok dosluhovali, vyšiel najmladší z maštale o polnoci a tam hodil sena prašivému koníčaťu, ktorého do maštale nepúšťali. Koníča vravelo: „Keď pôjdeš odtiaľto, vyžiadaj si od kráľa len mňa, lepšieho koňa ako som ja nebudeš mať.“ Keď sa vraj zatrasie, stane sa koňom, ktorý nebehá po zemi, ale lieta popod nebo. Hneď mu to i ukázalo. Hrdina si naozaj vyžiadal to koníča a ešte najkrajšieho koňa kráľovho. Na radu špatného koňa priviazal mocnými a dlhými remeni toho koňa k nemu, koníča i s tým dobrým koňom vyletelo až pod oblaky a do dvora otcovho. Tak prišiel prvý na dvoch koňoch.

Keď všetci synovia domov došli, vyzvali otca, aby šiel pre nich hľadať práve toľko dievok jednej matere. Urobili potom otcovi plechový klobúk a železné čižmy. Otec hľadal sedem rokov a našiel nevesty pri jednom popovi. Keď sa vrátil domov, našiel veľké bohatstvo, stáda statku a koní náramne sa rozmohly. Bratia sa potom vybrali pre ženy do tretej krajiny a najmladšieho nechali doma, ako najmúdrejšieho, lebo sa na cudzích ľudí nemohli spoľahnúť. Jeho kôň mu povedal: „Ako tam prijdú do tretieho kraja, bude tam len malá rovina, so dvoch strán veľmi vysoké vrchy, dolu po rovine cesta, vedľa nej hruška. Slnko bude veľmi prihrievať, a bratia s koňmi tam prijdú do tône. Pod tou hruškou nech nechajú krajciar, ináče by čert rovinu zamúral, a oni nebudú môcť kade ísť domov.“ Ale bratia na to zabudli; keď ta nazad idúc prišli, urobil čert s vrchu na vrch múr, sám sadol si na cestu pri múre a roztvoril tlamu, aby zožral, kto vyjde na múr. Bratia vysadili otca na múr. Čert si vyžiadal, aby mu dali, o čom doma nevedia. Na najmladšieho brata zabudli. To je motív, ktorý je vlastní iným látkam, tu, pravda, nie veľmi šťastne modifikovaný. Srovn. č. 10 A a str. 116, č. 19 str. 257. Keď prišli domov, najmladší sa im žaloval, že ho zapísali čertu, pretože sa báli, aby ich čert nezožral.

Vybral sa tedy hrdina k čertovi, žene poručil čiastku majetku. Okolo domu čertovho bol most na míľu zeme. Kôň hrdinov premenil sa na noc tak, že z neho bola iba kosť, a rozkázal hrdinovi, aby kosť položil pod most. Sám aby šiel cez most a pred čertom aby pokľakol. Čert mu sľuboval milosť, ak mu privezie zpoza Červeného mora krásnu ženu jedného hrdého diabla. Jestli jej ukradne jej „plan“, nemôže byť tak krásna. Nech mu „došikuje“ Palirožu za ženu. Hrdina vzal kosť zpod mosta, urobil si koňa, sadol na neho, vyletel popod oblaky k Čiernemu moru. Pri mori kôň zastal, rozkázal mu, aby z jeho chvosta vytrhol vlas a hodil na more. Z neho sa urobil most. Keď more prešli, položil vlas do vrecka. Šli ďalej, našli Čierné more, i to tak prešli. Šli zas cez „jidnu Ameríku“, ako cez tretiu, a prišli k Červenému moru horiacemu, a kôň ho preskočil.

Prišli neďaleko domu, kde bývala Paliroža. Ten diabol Horduu mal najprv za ženu Myšbabu, ktorá bola ženou, keď chcela, a keď sa rozhnevala, utiekla do diery, do zeme. Ona sa hrdinovi prihovorila, a keď ju nevidel, premenila sa na krásnu ženu, že myslel, že je to Paliroža. Myšbaba sľúbila mu pomoc. Že ten diabol si vymenil Palirožu za zlatý prsteň, ktorý v noci svietil na štyri míle ďaleko, a ju ponížil za slúžku. Palirože ulial taký prsteň, ktorý svieti v noci na päť míľ. Myšbaba premenila sa na myš, chytro vliezla do izby cez dvanástoraké dvere, sňala spiacej Palirože zlatý prsteň a dala ho hrdinovi, ktorý na koni vošiel do toho dvora; hrdina stoknul si ho na malý prst. Horduu zazrel blesk na dvore, vyšiel so šabľou k nemu, že mu jeho prsteň ukradol. Hrdina sa urazil, že si dá hlavu odťať, ak Paliroža nemá svojho prsteňa. Myš chytro doniesla prsteň na prst Palirože skôr, ako mohol tlstý Horduu ta prejsť všetkými dvanástimi dvermi, a než sa diabol zasa na dvor vrátil, myš priniesla prsteň nazad hrdinovi.

Prišiel Horduu, že hrdina mal pravdu, a prosil, aby ho nehubil, sľúbiac mu, že za pol hodiny uleje taký prsteň, ktorý na 7 míľ svieti. Myšbaba doniesla hrdinovi spiacu Palirožu na koňa. Prišiel čert, doniesol mu prsteň a tu vidí Palirožu na jeho koni. Vytiahol šabľu a chcel ho posekať, že on má to isté, čo on. Čert sa išiel podívať do izby, či tam spí Paliroža na posteli, a kôň vtom vyletel so spiacou paničkou až cez more. Diabol za ním až k moru, ale ho nemohol prejsť, lebo more bolo horiace. Keď sa Paliroža prebudila, vyzvedala sa, kde je, a on jej rozpovedal, ako ju dostal. Ona mu sľúbila, že ho zas vysvobodí od čerta. Prenocovali pri starcovi, kde našli masť, od ktorej starec zmladne a mladík ostarne. Vzali so sebou dve škatuľky.

Keď hrdina Palirožu doviedol k diablovi, namazal sa starou masťou, a čert sa dozvedel, ako je to, že bol taký mladý a teraz je taký starý. To vraj pre starosti, ako dostať Palirožu. Čert ho posielal domov, ale on sa zdráhal, že už tak zoslabol, že by ani jeho prach domov nedošiel. Tak tedy ostal tam sluhom. Prvý deň večer riekol diabol Palirože, že ho na zajtra volajú na sklený vrch na diabolskú svadbu. Paliroža povedala dedovi, aby sa pomastil mladou masťou, ako pôjdu z domu, a aby sa obliekol do vojenských šiat, ktoré tam u čerta visia na klinci. Doháňal potom hrdina diabla. Paliroža oklamala čerta, aby ten oficier sadol si do kočiara a čert na jeho koňa. Ten kôň vyletel s ním až pod nebo a tak ním praštil na hradskú, že sa rozlial na kolomaž.

Czambel § 150, str. 286 — 8, má verziu zo Šarišskej stolice.

Najstarší syn kráľov išiel prvý do sveta, zapadol do krčmy, všetko prehral a zadĺžil sa tak, že musel krčmárovi slúžiť. I druhému princovi sa tak vodilo. Najmladší prišiel ta tiež, nedal sa do hry, šiel ďalej, až sa dostal k súsedniemu kráľovi, a kráľ mu dal svoju dcéru a kráľovstvo bez všetkých zásluh. Po smrti kráľovej vracali sa princ so ženou domov, v krčme vyplatil bratov, ktorých poznal. Bratia sa shovorili, najmladšieho zabili a prinútili jeho ženu, aby toho nevyzradila.

Žaba, ktorá niesla oživujúcu rastlinku, pretiahla sa princovi cez oči a on ožil. Vrátil sa k otcovi, keď počul, že sa chystá svadba najstaršieho syna, vstúpil ako kuchár do kráľovských služieb. Hodil do princezninho taniera jej prsteň, princezna omdlela, dlho ju kriesili, volala po svojom mužovi. Napokon všetko vyšlo na javo, nevera bratov bola odkrytá; hodili ich do žalára, z ktorého nikdy nevyšli.

Za paralelu k úvodnému motívu tejto rozprávky môže byť táto rozprávka:

Sedmorčence. Č. Lid XIII. 82, z Bošáckej doliny.

Pani porodila naraz sedem chlapcov, hanbila sa, podržala si len jedného a ostatních šesť pustila dolu Váhom. Lovili tam práve rybári a chytili do siete šesť pekných chlapcov. Rybári sa ich ujali a vychovali ich. Keď chlapci dorástli a bolo im sedemnásť rokov, dozvedela sa o nich matka. Vystrojila svojmu siedmemu synovi hody a pozvala tiež oných rybárov s tými šiestimi chlapci. Podivili sa, že ich taká bohatá pani volá, ale predsa šli. Keď všetci sedeli pri stole, díval sa ten siedmy na svojich bratov a pýtal sa matky, ako je to, že sú všetci rovnakí a jemu podobní. Mať sa priznala ku všetkému, odprosila chlapcov, že ich pre hanbu hodila do Váhu, nechala si ich pri sebe a rybárov bohato odmenila.