ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Prostonárodní Zábavník III., str. 39 — 40, uvádza rozprávku „Traja vandrovňíci“. V poznámke odkazuje sa na Kežmarský Zábavník, 135. Rukopis onen nebol nám prístupný a treba ho pokladať za ztratený.

Táto verzia je kusá, nerozpráva nič o pôvode hrdinov — troch bratov, tu troch vandrovníkov — a zakľučuje sa predčasne záhubou čarodejnice pri vyhni.

O premenách čarodejnice a jej troch dcér srovn. č. 1 B d, sv. I. str. 239. Podávame text:

„Šli ráz traja vandrovňíci na vandrovku. Večer prišli na jedon most a tam chceli nocovať. Jedniho z ňich postavili na vartu; ten zapeu nuož či paloš do prosred mostu. O pounoci prišou jakísi šjarkan s troma hlavami, a tento uchiťiu nuož, pozoťínau mu hlavi a vrhou pod most. Ráno šli ďalej, až samí večer zas prišli na jedon most, a tam že budú nocovať; zas druhiho z ňich postavili na stráž. Tento tedi ňespau, ale merkovau, nuož mau naprostred mosťe zapeťí. Tu zas prišou šjarkan so šjeťima hlavami, hňeď ho ale posekau a vrhou pod most. Na treťí večer zas prišli na most a tu treťiho na vartu postavili. K tomu v noci prišou s ďevjatima hlavami, ale ho on predca jaksi po bjeďe porúbau a pod most vrhou.

Na druhí ďen prišli do jedniho samotniho domčoka, kďe bívali tri strigi. Tu si pitali hospodu, ale jim to odopreli; povedá: ,Za to, že sťe nám mužou pobili?!‘ Až na mnohú prosbu jich predsa prenocovali. Ráno stáli, nič sa jim ňestálo a šli ďalej. Jedon ale z ňich si zabudou bou na peci rukavicu, obráťiu sa na mačku a šou si pre ňu. Tje tri babi sa práve raďili: že puojdú za ňima, a síce že sa jedna na studnu, druhá na jabloň a treťja na posťel obráťí, a keď z ňich dakterí buďe chcjeť piť, jesť abo ľahnúť, že jich zje. Tento jich to vipočúvau a odišou. Idú, idú, prijdú k jednej studnički. ,Ej, bratje, napime sa!‘ povje jedon z ňich. Ale tento povje: ,Ej, ňepiťe, ale račej zatňi do ňej s tim nožom !‘ Ten zaťau a hneď z ňej krú ťekla. Šli ďalej, prišli k jabluoňi. ‚Ej, či to peknje jablká, odtrhňime si,‘ edon z ňich, načo tento: ‚Ňetrhaj, ale zatňi do tej jabluoňi!‘ Ako zaťau, i z tej krú ťekla. Ďalej ako prišli, viďja posťel, tí dvaja chceli na ňu políhať, ale tento to ňeprivoliu, abi nožom dakterí do ňej zaťau. Zaťau a krú ťekla z ňej.

Tu sa už mali rozlúčiť, každí teda šou svojou stranou, a tento, čo ich tak odvrávau, šou na koňi. Tu ráz viďí za sebou jednú ohňivú pec bežať. On jej vrhňe kalap: ,Na! dotedi ma ňemáš, pokim to na márnjé kusi ňeroztrháš.‘ Tá to ale hňeď roztrhala a hnala sa zas za ňim. To bola jedna z tich troch, čo jich pomordovali.^[157] On jej vrhňe kabát, že dotedi ňebuďe jej, pokim to na márnjé kúsky ňeroztrhá. Tá to zchiťí a hňeď, ako roztrhá, zas beží za ňim. On šetki šati po kuse rozmetau a tak nahí bežau na koňi, tá ale vše za ňim. On jej tedi aj koňa už odau, že kim to ňeroztrhá, ňebuďe jej. Ona sa pritom zabavila, a on zakjal pešo prebehou do jednej vihňi kováčskej; prosiu kováča, abi ho skriu, že jedna ohňivá pec iďe za ňim. Kováč ho teda skriu za koch a rozkázau dvanáctím tovarišom svojim klješťe hrjať. Tu prišla pec: že kďe ten človek, abi jej ho dau. ,Dobre, dám ťi ho,‘ povje kováč, ‚jesli si ho jazikom doťjáhňeš za koch.‘ Ona vipľjazila jazik, a tovariš]a jej ho do klješťí chiťili, na nákovu položili a ukovali z ňej železnú sviňu. Vandrjovňík ten celí svet na ňej obehau, kim jedno vlákno zhorelo na ohňi.“

2. Z verzie v Kežmarskom Zábavníku, str. 135, známe iba stručný výťah, ktorý zapísal upravovateľ sbierky rozprávok, pripravených do tlače na konci rokov štyridsiatych, „Pesučín, Kucharčík, Králčik, Vševed, Biroň a Duboň“.

„Královna nemala ďeti, podla poradi, abi hada varila a pila, šamotini suka a kus poljevki kuchárka zedli, ostatnuo královna, tak 3 sinou porodili. Šli do sveta. Pesučín sa s Draki 3., 9., 12. hlavamí biu i pobiu; šli ďalej, vrátí sa. Strigi ích pomárňit chcú, skrze trávu, vodu, postel, prenasledujú ích, oči ím vipálí, idú ďalej, čerti ích predstanú a almužnu pítajú, obzreli sa 2. i zkapali. Pesučín najde Strigi, oko ím ukradne, koňa nazpet dostaňe — domou sa vrátí. Kežm. Záb. 135. Prešov. Záb. č. 8.“

3. Škultéty-Dobšinský v „Slov. povestiach“ 514 — 23 (nové vyd. 691 — 705) majú rozprávku „Kraľčík, Kucharčík, Popelčík“. „Podali Ondrej Chriaštel zo Zvolenskej, Karol Venich z Malohontu, Adolf Ghillanyi a podľa mena neznámy pisateľ v Levočskom Zábavníku. Porovnal P. Dobšinský.“

Na začiatku je úvodná formula, kedy sa dej odohrával: „Bolo to za onoho blahoslaveného času, keď svine črieviky nosily a žaby v čepcoch chodily a straky klobúky nosily; keď somári (osli) po ulici ostrôžkami štrngali a zajace na psov trúbily. Vtedy bolo dobre dievkam atď.“

Za onoho blahoslaveného času žil kráľ, ale jeho pekná žena nemala detí. Vyhlásil kráľ, kto žene poradí, z čoho by mala dieťa, že dostane odmenu. Naostatok priniesla jej stará baba rybku a radila jej, aby ju okúsila, že potom porodí. Proti zákazu okúsila rybku i kuchárka, i popelka, „čo pece podkurovala“, a tak všetky tri porodily, každá z nich mala hodného chlapčeka, ktorí dostali mená po matkách: Kraľčík, Kucharčík a Popelčík. Kráľ ich dal všetkých troch rovnako vychovať. Keď vyrástli, vydali sa do sveta. Preleteli na svojich tátošoch hneď veľký kus sveta a prenocovali v jednej dedine. Ráno hodil Popelčík svoj budzogáň, ako mohol, tam že budú raňajkovať; potom hodil opäť a tam obedovali; hodil po tretí raz, tam nocovali pri železnom moste. Ten most strážili, Popelčík zarazil svoj meč do zeme. O polnoci prihnal sa trojhlavý drak, Popelčík nelenil: „šmik! razom boly tri hlavy dolu“. Druhého dňa strážili strieborný most, kde Popelčík zabil šesťhlavého draka.

Potom prišli k zlatému mostu. Neďaleko bola prázdna chyžka, tam šli spať dvaja druhovia, Popelčík zavesil nad posteľ svoje „zápästky“ a riekol im: „Hľaďteže vy, nespite aspoň do polnoci, a ak z týchto zapästiek potečie krv, tak mi príďte na pomoc, ak potečie voda, tak môžte pokojne spať.“ O polnoci priletel dvanásťhlavý drak, Popelčík omdlieval, keď mu sťal šesť hláv, krv zo zápästiek striekala na bratov, ale tí sa neprebudili a neprišli mu na pomoc. Naostatok Popelčík jednako len draka premohol, ale zamdlel. Ráno bratia videli, že sú zamazaní krvou, bežali Popelčíkovi na pomoc, ale on spal. Báli sa ho zobudiť a museli potom mlčať, keď ich vysmieval, ako mu prišli na pomoc.

Potom šli ďalej, a tu si Popelčík spomenul, že si zabudol svoje zápästky v chyžke, a vrátil sa pre ne. V chyžke počul hovor; bola tam stará striga s troma dcérami, ženami pobitých drakov. Strojily sa na troch bratov. Prvá povedala: „Premením sa na hrušku… a keď si zo mňa odtrhnú, nuž ich otrávim.“ Druhá: „A ja sa urobím na studnicu, a keď sa zo mňa napijú, roztrhám ich.“ Tretia: … „Ja sa spravím na slnce a spálim ich.“ Popelčík sa premenil na čiernu mačku a vyskočil na okno. Striga mačke otvorila, ona sa zprvu maznala, ale potom vyskočila pre zápästky nad posteľ a chytro oblokom preč. Len teraz stará striga poznala, že to bol Popelčík.

Keď prišli naši traja k hruške, Popelčík zaťal do nej na kríž a hneď striekala krv; podobne zaťal do studničky prv, než sa mohli z nej napiť. Sotva prešli sto krokov, začalo slnce hrozne páliť. Popelčík poradil bratom, aby z kepeňov urobili šiatrik, ale to málo pomáhalo. Tu Popelčík vyskočí, „švihne tri razy kríž na kríž ponad šiatrik“, a bolo po horúčosti. Kráčali potom ďalej a na rozcestí si sľúbili, že sa na tom mieste po roku sídu a budú si rozprávať, čo ktorý vykonal.

Popelčík prišiel raz na nocľah do domu, kde žil kováč-vlkodlak s kováčkou-strigou, matkou troch žien drakov. Striga ho poznala, tátoša mu vzala a naložila mu, aby jej priniesol zlatovlasú paničku, zlatú kačku s dvanástimi zlatými vajcami a zlatú kozu. Na ceste poradí Popelčíkovi akýsi starček, kde a ako to všetko dostane. Dávno to vraj na takého víťaza čaká. Až príde k mestu, nech sníme bubon, ktorý visí nad bránou, bubnujúc nech ide mestom až pred najvyšší palác, tam nech bubnuje, pokiaľ mu to všetko nevydajú. Keď sa Popelčík šťastne vrátil, čakaly ho nové úklady. Kováč vykopal v stajni pred tátošom Popelčíkovým hlbokú jamu, naplnil ju vodou a chcel do nej Popelčíka strčiť. Ale on to spozoroval, uhol sa a kováč sa sám utopil. Striga rozježená: „… Čo si mi muža zabil! Tovaryšia, zahrievajte kliešte, že ho na kusy roztrháme. Dám vám po dukáte!“ Ale Popelčík sľúbil im zlatú kozu, ak chytia babu, a tak bola i striga zabitá.

Na rozcestí čakali ho už bratia, ale oni nič nevykonali. Shovorili sa, odťali v spánku Popelčíkovi hlavu a sami so zlatou pannou a kačkou šli k otcovi. Tátoš zanedlho oživil Popelčíka zelinkou, ktorú hádik niesol v pysku, aby vrátil svojmu otcovi život. Popelčík priletel na tátošovi domov, kde práve mala byť svadba Kraľčíkova so zlatou pannou. Všetko sa vyjavilo, a zradní bratia boli potrestaní tým, že museli Popelčíkovi slúžiť.

Vo verzii zo Zvolenskej stolice, z ktorej sú výňatky pod čiarou na strane 513, 520 a 523, hrdinovia menujú sa Pesúčin, Kucharčík a Kraľčík. Prvý narodil sa zo suky, ktorá polízala odpadky z bieleho hada. Ženy drakov premenily sa na lúku, vodu a posteľ. Zvláštny je koniec tej verzie: Bratia išli medzi množstvom žobrákov, ktorí na nich so všetkých strán volali a ktorým museli peniaze hádzať, ale obzrieť sa na nich nesmeli. Kucharčík a Kraľčík neodolali a zahynuli. Jediný Pesúčin sa vrátil domov k ovdovelej kráľovnej, ktorá dala obtiahnuť polovicu mesta čiernym a polovicu červeným súknom na znamenie, že sa zpolovice raduje a zpolovice smúti nad svojimi synmi.

4. Z verzie, ktorú zapísal A. Ghillányi z Liptova, uvedené je na str. 515 len toľko, že hrdinovia menujú sa Biroň, Duboň a Vševed. Rozprávka jeho má nadpis „O Pipapendi Gorošovi“, ale koniec sa ztratil. Pripojuje ešte, že kráľ vypravil sám svojich synov do sveta a sľúbil kráľovstvo tomu, ktorý prinesie zo sveta najdrahší poklad.

5. Výťah z tejto rozprávky, opisujúci len zápasy víťaza s drakmi na moste, odvrátenie úkladov ich žien a zničenie matky, rozpráva Amália Sirotková samostatne v XIV. — XV. sv. Povestí, pripojených k VIII. — X., pod nadpisom „O ohnivej peci“ č. 4., str. 17 — 19. Text podávame:

„Šli raz traja vandrovníci na vandrovku, večer prišli na jedon most a tam chceli nocovať; jednyho z nich postavili na vartu, ten zapev jedon nuož či paloš do prostred mostu. O pounoci prišou jakýsi šiarkan s troma hlavami a tento uchytiv nuož, zoťav mu jich a vrhov pod most.“ Tak na druhom moste bol zabitý drak šesťhlavý, na treťom moste drak deväťhlavý. Potom bratia prišli do osamelého domku, kde bývaly tri „strygy, jakési starie baby“, a tie v nich poznaly vrahov svojich mužov. Poskytly im však nocľah.

Ráno jeden sa vrátil v podobe mačky pre zabudnuté rukavice, čím poznali bratia úklady im strojené. Čarodejnice, ktoré sa premenily na studňu, jabloň a posteľ, vandrovníci pobili a rozišli sa. Hlavnieho hrdinu prenasledovala ohnivá pec, jedna z tých troch čarodejníc. Hodil jej najprv kalap; dokiaľ ho neroztrhá, že ho nedostane. Ale pec vo chvíľke ho roztrhala. Potom jej hodil kabát, všetky šaty po kuse, napokon i koňa a nahý dobehol ku kováčovi. „Prosiv kováča, aby ho skryv za koch, a rozkázav dvanactím tovaryšom kliešte hriať. Tu prišla pec, že kde je ten človek, aby jej ho dav. „Dobre, dám ti ho, jestli si ho jazikom dotiahneš za koch.“ Ona vyplazila jazik a tovaryšie jej ho do klieští chytili, na nákovu položili a ukovali s nej železnú svinu, a ten celý svet na nej obehav, kým jedno vlákno zhorelo na ohni.“

6. Čiastočne sem patrí druhá časť povesti zo Spišskej stolice „Cigáňova princeza“ v Sborníku Muz. Slov. Spol. XVIII., 6 — 8, ktorej prvá časť je uvedená v č. 19a.

Mladý princ a Cigánkin syn vydali sa do sveta, prišli k olovenému mostu, kde bol šarkan uviazaný na reťazi, dve hlavy mu trčaly nad most, nohy boly vo vode. Cigán začal krásne hvízdať, vyskočila princezna zpod mosta a tancovala. Drak dal Cigánovi oloveného koňa, aby ho naučil tak pekne hvízdať. Cigán zaťal valašku do buka, rozštiepil ho a kázal drakovi, aby ta strčil ruky; tak ho chytil a sťal mu hlavy. (Srov. č. 27 A 3; č. 116.) Podobne zabije štvorhlavého draka pri striebornom moste. Tam spieval vtáčik: „Ciganova budze princeza“, a všade za nimi išiel. Od zlatého mostu utiekli s princeznou, dohonil ich šesťhlavý drak, stavil sa s Cigánom, že princezna bude toho, kto vyššie vyskočí. Prvý skočil Cigán so stromu. Keď skákal drak, Cigán vrazil do zeme železný ražeň, ktorý draka prepichol. Odviedli princeznu k jej otcovi, vtáčik stále volal: „Ciganova budze princeza“, lebo si ju on vydobyl. Vzala si ho teda a jeho kamarát vrátil sa domov.

Rozprávka je veľmi chatrne rozprávaná.

7. Czambel, str. 449, § 225, má verziu zo stolice Spišskej, z Malého Slavkova pri Kežmarku.

Bezdetnému kráľovi dal jeden žobrák mäso, od ktorého žena porodí. Okúsila z neho kuchárka, pani, ostatok zjedla Cigánka. Porodily všetky tri. Kráľ vzal za svoje všetky tri deti a najradšej videl toho cigánskeho, lebo bol najšikovnejší. Svojmu vlastnému Pavlovi, Železnému víťazovi, dal kráľovstvo, cigánskemu Laćikovi dal mesiac, kuchárkinmu Janíkovi šesť hviezd.

Traja bratia šarkani so šiestimi, deviatimi a dvanástimi hlavami dozvedeli sa, že Laćik a Janík majú mesiac a šesť hviezd, a ukradli im ich. Hrdinovia doháňali už šarkanov, ktorých kone sa spínaly. Šarkani ich uspokojovali, že nikto im nemôže ublížiť okrem Laćika, a toho tu niet. Laćik premohol prvého draka v zápase, s druhým zápasil „o oheň“. Každý išiel na iný vrch, Laćik urobil sa železným kolesom, šarkan oloveným a začali sa páliť. Šarkan volal jastraba na pomoc, aby oheň zahasil, že bude mať na tri roky mäsa, Laćik mu sľúbil mäso na celý život; preto jastrab zahasil nad Laćikom oheň a šarkan sa spálil. Tak Laćik premohol i tretieho draka. O zmárnení drakov dozvedela sa ich matka; mala také víčka, že keď sa chcela podívať na svet, musela si pod ne drievka podložiť. Mala tri nevesty, ženy troch šarkanov, riekla im, že Laćik s bratom domov pôjde, aby sa obrátily na studničku, posteľ a hrušku. Laćik zaťal mečom do studne, postele a hrušky a krv z nich tiekla. Stará čarodejnica premenila sa na morskú sviňu, vydychovala strašnú hmlu, aby sa Laćik v nej zadusil.

Laćik hádzal jej kabát, nechal koňa a utiekol s bratom ku kováčovi. Volala na neho, že už je jej, a on, že až potom, keď prelíže múr. Kováči zachytili jej jazyk rozpálenými kliešťami, vtiahli ju do vyhne a ukovali ju na morskú sviňu. Kováči obstrihali čarodejnici vlasy a dali Laćikovi do hrsti, aby na tej svini obišiel celý svet. Keď sa mu tie vlasy spália v hrsti a po druhý raz celý svet obíde, len potom ztratí morská sviňa všetku moc.

8. Národopisný Věstník II., 287 — 8, č. 5, má rozprávku z Krakovian „Boj s drakmi pod mostom“.

Kráľ nemal detí i napísal, kto by pomohol jeho žene k dieťaťu. Baba dala vyhľadať tri dievky, trojčatá, zasiala konope, keď vyrástly, dievky musely upriasť z nich sak a išly k rieke loviť plátnom. Prvé dve chytily malé tri rybky, ale ich pustily, najslabšia ju priniesla. Baba ju varila v hrnci, okúsila suka, kuchárka a kráľovná, porodily všetky po chlapcovi.

Syn suky — Sučkár — mal rukavice, s ktorými sa narodil; keď ich natiahol, vedel, čo bude. Všetci traja išli do sveta, baba v lese sbierala triesky. Sučkár zbadal pomocou rukavíc, že je nebezpečná, chytil ju od chrbta, sňal okuliare a tak ju urobil neškodnou. Prišli do zámku, kde bol pre nich pripravený dobrý obed. Sučkár zvedel pomocou rukavíc, že musia strážiť na moste. Kráľkin išiel na kamenný most, o polnoci zabil tam šesťhlavého draka. Kuchárkin na železnom moste desaťhlavého, Sučkár na oceľovom dvanásťhlavého draka.

Baba v lese bola matkou tých drakov; bratia utiekli, Sučkár zabudol si rukavice, vrátil sa do zámku, baba už tam bola, premenil sa na mačku, baba ju vpustila, utiekol s rukavicami.

Ostatok rozprávky je vynechaný, rozprávačky viac nevedely.

Úvodný motív o narodení troch hrdinov rozpráva sa veľmi podrobne, viac než v iných verziách. Iné motívy sú zabudnuté, poprehádzané, pokazené. Na čo sú „rukavičky“ (lepšie zápästky u Škult.), nebolo už krakovianskej rozprávačke jasné.

9. Novými bájeslovnými motívy veľmi je rozšírená verzia tejto povesti, ktorú spracoval Janko Rimavský v svojej sbierke, str. 27 — 36, pod nadpisom „Slncovi kuoň“.

Bola raz krajina, kde slnce nesvietilo. Kráľ mal slncového koňa a toho vodili po krajine. Naraz kôň zmizol a hustá tma pokryla celú zem. Kráľ s celým vojskom vybral sa koňa hľadať a dostal sa až na hranice kráľovstva. V horách po dlhom putovaní prišiel k osamelému domku, tam uvidel človeka, ktorý za stolom čítal knihu. Ten kráľovi vravel, že práve o ňom čítal. Povedal mu, aby sa vrátil so svojím vojskom domov, že on sám pomocou jedného vojaka koňa vyhľadá. Kráľ poslúchol a veštec na druhý deň vydal sa s vojakom na cestu.

Putovali ďaleko cez šesť krajín, až prišli pred kráľovský palác, kde vládli traja bratia, ktorí mali tri sestry za ženy. Ich matka bola striga. Veštec nechal vojaka dolu, sám sa premenil na zelené vtáča a ďobal do obloka najstaršej sestry, až ho vpustila.

Mali tam slncového koňa a najmladší na ňom jazdil. Kráľovná sa s vtáčkom maznala a hovorila, že muž príde až večer domov, išiel prezerať tretiu časť svojho kráľovstva. Vtom vošla striga a chcela vtáčka uškrtiť, ale vtáčik premenil sa na muža a uskočil von dvermi. Potom veštec zas sa premenil na zeleného vtáčka, vletel do okna prostrednej kráľovnej. I ta prišla striga, utiekol; napokon sa podobne dostal k najmladšej a tiež tak zmizol, keď sa dozvedel, kde sú i druhí kráľovia.

Veštec išiel potom so svojím sluhom tým trom kráľom naproti; skryl sa pod most, cez ktorý museli ísť. Keď najstarší prechádzal, kôň sa potkol o brvno, ktoré ta veštec položil. Kráľ nadával, ktorý oplan ta podhodil brvno, veštec vyskočil a po krátkom boji kráľa zabil; mŕtvolu priviazal na koňa a pohnal domov.

Na druhý deň večer prichádzal druhý kráľ. Uvidiac krv, náramne sa rozhneval, kto sa opovážil urobiť taký zločin v jeho kráľovstve; veštec vyskočil a tiež ho zabil.

Na tretí deň večer približoval sa najmladší na slncovom koni. Márne veštec s ním bojoval, a keď meče rozlámali, premenili sa na kolesá. Kráľ sa premenil podľa žiadosti veštcovej na ľahké koleso, veštec na ťažké koleso vozové. Spustili sa s vrchu, vozové koleso vletelo do druhého, roztrieskalo ho na kusy a premenilo sa hneď na veštca. Kráľ nepokladal sa za porazeného a navrhol, aby sa premenili na plamene: pristal na návrh veštcov, premenil sa na belasý, veštec na červený plameň. Dlho sa pálili darmo, až keď prišiel starý žobrák a veštec mu sľúbil groš, kdežto kráľ len krajciar, zalial belasý oheň vodou. Tak bolo po kráľovi. Veštec vzal koňa za ohlávku a ušiel domov.

Zámok kráľovský smútil a stará Ježibaba strojila nástrahy na vraha svojich zaťov. Sadla si na ohreblo, chytila svoje tri dcéry a vyletela do vzduchu. Víťaz so svojím sluhom prišiel, trápený hladom a smädom, k jabloni. Sluha chcel odtrhnúť jablko, veštec však zaťal do jablone a krv z nej tiekla. Podobne zaťal do studničky a napokon do ružového kra.

Zanedlho bežal naproti malý chlapec a úzdou v ruke. Zazvonil úzdou, veštec spadol s koňa, chlapec naň vyskočil a odcválal. Veštec dohonil čarodejníka, vzal na seba podobu obyčajného pocestného a vstúpil k nemu za paholka.

Veštec opatroval slncového koňa, ale darmo vyčkával príležitosť na útek. Čarodejník pomýšľal len na to, ako dostať kňažnú, ktorá býva v zámku na topoli z mora vyrastenom. Čarodejník sľuboval sluhovi-veštcovi veľkú odmenu, ak mu privedie tú kňažnú. Sluha nakúpil všelijakých stužiek a ručníkov a išiel ako kupec na lodi pod topoľ. Vylákal kňažnú dolu, aby si šla pozrieť tovar. Ako sišla, utiekol s ňou (srovn. č. 32). Kňažná mu povedala, že vie, kam ju vezie, a veštec, keď poznal jej nechuť k čarodejníkovi, začal sa k nej chovať dôverne a prinútil ju k tomu, že mu sľúbila, že vyzvie, kde je moc čarodejníkova skrytá. Čarodejník jej vyzradil: „Pod veľkým stromom pasie sa jeleň, v jeleni je kačka, v kačke zlaté vajce a v tom vajci je moja moc, lebo je to moje srdce.“ (Srovn. č. 1. C 1 [I., str. 256], č. 18 A, 4 A, č. 32.) Veštec zastrelil jeleňa, rozpáral kačku a vypil jej vajce. A bolo po sile čarodejníkovej, tá sa preliala do veštca.

Veštec dal kňažnej loď, aby sa mohla vrátiť domov, a sám letel na slncovom koni ku kráľovi. Bol s nekonečnou vďačnosťou prijatý od ľudu a kráľa, ktorý nevedel, ako sa mu má odmeniť. Dával mu pol kráľovstva, ale veštec toho neprijal a vrátil sa do svojho osamelého domku.

A. H. Vratislaw pojal túto rozprávku do svojej sbierky Sixty Filk Tales from exclusively slavonic sources, str. 75 — 85.

Túto rozprávku prijala i Božena Němcová do svojej sbierky I., str. 218 — 239, č. 29. Miestami ju skrátila. Sú niektoré nepatrné zmeny: u Rimavského: „Ale sa teraz aňi s tími tak prísne zaoberať nemuseu, keď ňeznau vikaukluvať, že koho má za sluhu; — on si misleu, že to len slúha, ako slúha“ (str. 34); u Němcovej: „nemusel on být velkým čarodějníkem, když ani nevěděl, kdo jeho sluha je.“ (Str. 228.)

Naostatok prijal tú rozprávku do svojej sbierky i P. Dobšinský V., 41 — 52. Rozprávanie je miestami skrátené. Odchylne od predlohy veštec doviedol kňažnú na slncovom koni ku kráľovi, ktorému kôň patril, a kráľ sa s ňou oženil. I zakľúčenie je čiastočne odchodné. Ale veštec neprijal nič. „‚Pre mňa je,‘ riekol naposled, ‚len môj domček a moja kniha. Čo som z nej pre teba vyčítal a tebe doviedol, to si maj! Ďakuj za to Bohu a kraľujte šťastne!‘“

10. Etnogr. Zbirnyk IV., 39 — 54, č. 8, má verziu zo Zemplínskej stolice.

Bezdetný cisár hľadal vešticu, ktorá by poradila jeho panej, od čoho by mala dieťa. Veštica mu povedala, že pani bola v záhrade pri rybníku a tu ryba zhltla paninu slinu, preto nemôže mať detí. Ale ten rybník treba spustiť do iného miesta, tam pod kameňom je oná ryba. Tú rybu aby chytili a uvarili, ale nikto aby z nej neokúsil. Ale okúsila slúžka, keď niesla rybu panej, zo zvedavosti, či je dobrá. Kosť hodili sučke a tá ju zožrala. Všetky tri: slúžka, pani a sučka po deviatich mesiacoch porodily, každá mala chlapca. Cisár sa veľmi preľakol, že má i od sučky syna, ale jeho verní radili mu, aby ich vychovali; a tak najali im tri dojky a vychovali ich. Najlepšie sa učil Janko, sučkin syn. Ten sa doma dočítal, že mali kedysi slnce, mesiac, hviezdy, ale na ten čas ničoho nebolo, celá zem bola tmavá. Cisár mu povedal, že prileteli raz traja draci, drak s dvadsiatimištyrmi hlavami chytil slnce, druhý s dvanástimi chytil mesiac, tretí so šiestimi hlavami chytil hviezdu. Ale nemohol im poradiť, ako ich zasa vydobyť.

Bratia osedlali kone a šli hľadať slnce, mesiac a hviezdu. Otec im riekol, že jeho brat učil sa za kováča v Šedmerićkom kraji. Ako sa vyučil, nikto nevedel, kde sa podel, len čert priniesol písmo, že je kováčom všetkým trom drakom a ich strýcovi, Lakćibrade, ktorý bol veľký na lakeť a takú veľkú mal i bradu. Strýc troch bratov že má na sto metrov vysoké železné brány, 24 tovarišov, 24 učňov. Dal im písmo na strýca, aby ich rád prijal; s ním sa u strýca ohlásili. Povedali mu, že idú hľadať slnce, mesiac a hviezdu. Strýc hovoril, že je ich kováčom, že to sú traja diabli; jeden má zlatý dom, druhý strieborný, tretí medený. K prvému je ešte 24 míle, k druhému 12, k tretiemu 6 míľ. Jeden má frajerku 48 míľ od seba ďaleko, druhý 24, tretí 12. Upozornil ich, aby na samé poludnie prišli, lebo idú vždy na poludnie z domu až do polnoci k frajerkám. Najprv prídu k medenému domu a k medeným bránam. Tam je ten, ktorý má hviezdu, a to je ten najslabší. Má most od svojho domu až k frajerke. Jeho kôň nejde po zemi, len po moste. Z mosta majú vybrať trám, aby spravili na moste dieru; Janko aby si sadol pod most a počúval, keď najmladší pôjde domov.

Ako kôň prišiel k tej diere, dal sa nazpät do behu. Drak sa divil, čo je to, spomenul si však, že mu hovorila testiná Hyňdži-baba, že videla na svete sučkinho Janka a že niet chlapa nad neho; preto keby sa mu natrafil do cesty, aby ho na drobné kúsky rozsekal. Ohlásil sa Janko zpod mosta. Diabol darmo rozohnal sa na Janka svojím mečom a Janko mu všetky hlavy naraz odsekol. Potom Janko sadol na jeho koňa, vzal jeho šabľu, vzal hviezdu a pustil ju do vzduchu. Hviezda letela na svoje miesto, odkiaľ bola vzatá.

K frajerke druhého draka viedol strieborný most. Janko vylomil na ňom dve brvná. Ako drak opustil frajerku a sadol na koňa, otriasol sa most až na 12 míľ. Janko odťal mu naraz šesť hláv a po druhý raz druhých šesť. Na znamenie vyrezal konce jazykov a zaviazal ich do šatôčky. Vzal mesiac, pustil ho do vzduchu, aby svietil každému, nielen drakovi. Kôň prvého draka mal šesť hláv, toho si nechal. Druhý mal dvanásť hláv, a toho nechal pre brata, syna cisárskeho.

Potom sa vydal s bratmi proti drakovi, ktorý mal 24 hláv. Ani jeden z nich nechcel vystúpiť proti drakovi, tak víťaz zanechal im lyžicu; až by sa na nej sama sebou zjavila krv, aby mu pribehli na pomoc, lebo to značí jeho smrť. Na moste vylomil štyri zlaté brvná. Keď drak odchádzal od frajerky a sadol si na koňa, zatriasol sa most na 24 míle. Janko naraz nesťal drakovi hlavy. Začali zápasiť, ktorý bude mocnejší. Zápasili nerozhodne. Na druhý deň letelo tade mnoho vrán, drak i Janko prosili ich o pomoc. Janko tedy volal: „Nie toľko mäsa sa z neho najete, ako ste sa najedly z jeho bratov.“ Keď to drak počul, náramne sa rozhneval, začal naň oheň sypať z každej tlamy, zo všetkých dvadsiatichštyroch. Vrany trhaly trávu (burjan) a hádzaly ju do každej tlamy diablovi, aby tak veľký oheň nepadal na človeka, aby „nevinný človek nezhorel, lebo ten človek je naša pomoc, aby sme videly slnce, keby ho šarkan nenosil vo vrecku“. „A slnce vyrástlo, ako ho zpod neho vyňali, i vyšlo na vzduch.“ Vtedy diabol mocne hádzal ohňom, že mu odobral slnce; vrany nosily v zobákoch vodu a púšťaly ju po kvapkách na Janka, aby nezhorel, trhaly za nohy draka, aby spadol; keď sa svalil, vyrezal mu z každej tlamy koniec jazyka, aby vedel, koľko hláv zahubil. Medzitým bratia spozorovali krv na lyžici, vyviedli kone a utekali bratovi na pomoc, lebo že už umiera. Stretli sa: „Kam idete, bratia?“ spýtal sa Janko, „to je nie pravda, chceli ste utiecť.“ Rozdelil medzi nich kone; nechal si koňa od poslednieho draka, koňa draka o 12. hlavách dal synkovi cisárskemu, koňa šesťhlavého draka dal synovi slúžkinmu.

Tak sa vydali k testinej tých drakov. Predtým prišly ta žalovať jej dcéry, že už neprichádzajú „pobratimovia“, kde sa podeli, či ich mať nevidela. Janko sám zašiel do toho domu. Vošiel ta premenený na kocúra. Dievčatá ho poznaly, že má také oči ako Sučkin Janko. Matka Hyňdžibaba riekla, že by ho poznala, keby ho mohla vidieť. Najmladšia priniesla železné vidly a podvihla nimi matke jednu klapku. Hneď ho poznala a volala, aby ho chytily a do vreca strčily. Chytaly ho, myslely, že je už vo vreci, hodily vrece na oheň a hlásily matke, že kocúr zhorel. Teraz rozkázala matka dcéram, aby šly na cestu, jedna nech sa premení na červenú šatku a položí sa cez cestu. Keď dvaja bratia víťazovi tú šatku vezmú, nech ich zaškrtí. Keby nevzali šatky, nech sa druhá dcéra premení na striebornú hrušku s krásnymi hruškami; až začnú jesť, aby ich zadusila a kone tiež. Ak nevezmú ani hrušiek, nech sa tretia dcéra premení na krásnu lúku, ak že by na nej bola hodvabná tráva a uprostred studňa. Kone sa tam budú pásť a napájať, bratia sami piť, a od toho všetci zahynú.

Janko všetko to počul, a keď zazreli šatku, vytiahol Janko šabľu, zaťal na dve strany krížom, toľko krvi z nej vytieklo, že kone po kolená v nej utekali. Keď prišli k hruške, preťal ju Janko šabľou a zasa sila krvi vytiekla. Taktiež zaťal šabľou po lúke a studni a krv roztiekla sa až k ich strýcovi. Strýc-kováč rozkázal tovarišom a učňom, aby otvorili železné vráta, lebo synovia jeho brata utekajú pred Hyňdžibabou. Ona ich prenasledovala, keď sa dcéry nevracaly, a roztvorila tlamu, aby šesť koní a troch chlapov zožrala. Oni však utiekli do strýcovho dvora. Prosila, že by chcela vidieť Janka. Pustili jej hlavu a tak ju chytili. Janko jej povedal, že musí byť takým koňom, takou kobylou, aby za hodinu obehla celý svet. Vypýtal si od strýca všetkých tovarišov s veľkými i malými kladivami a tak všetci bili prekliatu Hyňdžibabu po hlave, až začala prosiť: „Zahubil si mojich troch zaťov i moje tri dcéry, a odpustím ti všetko, len ma pusť živú.“ Ale on nepúšťal, až mu prísahala, že sa premení na jeho kobylu. Dali na ňu urobiť železnú úzdu „na jeden meter váhy“ a tiež také ťažké sedlo. Položili na ňu dva metre železa, Sučkin Janko sadol na ňu, zapálil jeden snôpok; pokiaľ horel, obehla kobyla svet, a jemu ani ruky nepopálil.

Strýc ho pochválil, lenže je jedna bieda, a to Lakćibrada. Strýc ich týždeň hostil a potom ich s listom poslal k bratovi. Janko sa niesol na troch koňoch a každý brat na dvoch. Po ceste ide Lakćibrada, na zajacovi sa nesie; i rečie: „Nasral by som takému chlapovi, ktorý sa na babe nesie a hovorí, že niet chlapa nad neho. A na babu hocaký chlap sa vyškrabe…“ Janko sa rozhneval, soskočil s kobyly, kopol Lakćibradu a Lakćibrada vyskočí na kobylu; Janko sa len obzeral, na ktorú stranu kobyla letela. Janko zahanbený poslal bratov domov, aby oznámili otcovi, že, chvála Bohu, zvíťazili: slnce na nebi, mesiac i hviezda. Ale on ide hľadať tú kobylu a vráti sa k strýcovi, aby mu povedal, kde ju má hľadať. Strýc mu radil, aby vzal pol druhého centa ťažký mlat so železnou rukoväťou. Lakćibrada pasie kobylu na rovine, sám spí na sedle i na úzde: nech ho udrie železným mlatom a rozbije mu hlavu. „Tak vezmeš kobylu a ešte svojich bratov predbehneš.“ Janko našiel kobylu, našiel Lakćibradu, ako spal na brázde na sedle. Divil sa, že je taký maličký, skríkol na neho a on zodvihol dva centy železa nad Jankovou hlavou, udrel ho sedlom a úzdou po hlave. Janko počal prosiť o milosť, potom vrátil sa k strýcovi, tam ho vyhojili. O krátky čas Janko opäť odhodlal sa proti Lakćibrade. Keď ho ten videl, zakričal naň: „Sľúbil si, že nikdy neprídeš pre kobylu, a už si zas tu.“ „Prišiel som len prosiť.“ Lakćibrada mu ju sľúbil, ak privedie krásavicu.

Zatým nasleduje táže látka, ako v slovenskej rozprávke „Baláž“ v č. 9.

Strýc potom Jankovi radil, že pre tú krásavicu pôjde do siedmej krajiny, a že mu princeznu radi dajú. Aby všetko bral, čo na ceste najde. Janko našiel na ceste: 1. nenasýtneho — vozili mu chlieb na vozoch a stále hádzal do seba celé bochníky; 2. pijana — ležal na veľkej vode ako Dunaj alebo San a na 100 siah okolo vypil naraz všetku vodu; 3. zmrzlého — ležal pri ohni, ľudia prikladali na oheň veľké drevá, aby zhorel, a on mal na sebe 12 kabátov a 12 kožuchov a to sa nechytilo od ohňa; on ustavične božekal, ako by sa mohol ohriať; 4. — 5. dvoch, jedného, ktorý môže hádzať kyjak z prostriedku sveta až na kraj, a druhého, ktorý behal, jeden krok urobil zprostred sveta až na kraj; 6. jednookého — mal oko ako pol merice, len sa obzrel po svete, všetko videl na ňom. Všetkých tých chlapov vzal Janko so sebou na kráľovskú svadbu.

Cisár ohlásil, že bude svadba, až by sedem plukov na jednu večeru zjedlo 1000 volov, vypilo 1000 sudov vína a 1000 sudov pálenky a zjedlo 3000 metrov múky, chleba. Ženích ohlásil, že to všetko urobí za jeden večer. To všetko pojedol ten hladný a pijan. Ostatním piatim nedostalo sa ničoho. Potom radili cisárovi, že by mal ženích prenocovať v železnom dome, v ktorom by nebolo ani kúska dreva. Keď ta vošiel ženích so svojimi kamarátmi, zavolal cisár 200 kováčov, aby každý priniesol dve vrecia uhlia a do uhlia fúkali z mechov. Všetci tam skákali, že ich to páli, a Mráz sa radoval, že sa môže zohriať. Potom svojim kamarátom pomohol, odhodil jeden kabát a jeden kožuch okolo seba a všetko uhlie zhaslo. Priniesli kováči po druhý raz uhlia a nakládli ohňa. Mráz shodil dva kabáty a dva kožuchy, uhlie zhaslo, ba mech zamrzol, všetci majstri krútili hlavami, nikdy v tom meste nebol taký mráz, ako tej noci.

V tom meste mali ševca, ktorý vedel šiť črievičky. Cisár dal princezne ušiť črievice, uliať zlatý prsteň a dal ohlásiť na kraj sveta za tri hodiny, že bude svadba. Bežec opatril črievice a prsteň, potom kročil ďalej do jedného mesta, kde bola sestra tej Hyňdžibaby, z ktorej Sučkin Janko urobil kobylu. Dozvedela sa všetko od toho Bežca, hodila naň spánok, odňala mu črievice i prsteň a vrátila sa do mesta. Bolo času len pol hodiny. Pozrel kamarát s veľkým okom a videl črievice i prsteň vo vrecku sestry Hyňdžibabinej a Bežca spať za mestom. Kosť, ktorú mu ona podložila, zpod jeho hlavy vypadne, a on sa zobudí. Ako sa zobudil, urobil krok, chytil sestru Hyňdžibabinu, vzal jej črievice a prsteň, urobil druhý krok a už bol doma na svadbe. Tak dostal Sučkin Janko princeznu.

Išli na svadbu a tu vovalil sa Lakćibrada do blata a volal: „Najjasnejší cisár, zachráňte ma, spadol som do blata a nikdy nevyjdem.“ Sľutoval sa nad ním, poslal svojich vojakov, aby ho vytiahli. Ale Lakćibrada diabol bol ťažký, hoci malý. Nikto ho nemohol vytiahnuť a tak Sučkin Janko sám sišiel s kočiara a podal mu ruku, aby ho vytiahol.

Lakćibrada stiahol Janka do blata, vyskočil sám na kočiar a ufujazdil s princeznou. Janko poslal vojakov domov, pomohol si z blata a vrátil sa k strýcovi. Strýc mu poradil, aby šiel do jednej dúbravy, tam je hloh. „Tam najdeš dom na kačacej labke veľmi pekný, na tri poschodia vysoký. Na tom svete niet nikde takého domu, ako Lakćibrada má.“ Janko našiel ten dom, priviazal koňa ku hlohu, išiel ku studni, odkiaľ nosili do domu vodu, a skryl sa. Na druhý deň prišla ta jeho pani pre vodu a nariekala za manželom. Ohlásil sa a objali sa. Ona má vyzvedieť, od čoho je on taký malý a taký mocný, kde je jeho sila. Dozvedela sa od neho. Hovorí jej Lakćibrada: „… Keby si zajtra pri studni stála, aby si moju silu videla, ako je skrytá. Pri studni stojí jeleň, pije vodu, v jeleňovi srna, v srne zajac, v zajacovi kačka, v kačke dve vajcia. Znič jeleňa, som ešte mocný; zabi srnu, som ešte taký mocný; zabi zajaca, zabi kačku, ešte som taký mocný; zlom jedno vajce, polovica sily odpadne; zlom obe vajcia, hneď sa rozlejem, pripravíš mi smrť.“ Potom ešte dozvedela sa od neho, že keď zlaté jabĺčko, ktoré visí na zlatom motúzku, chytí do ruky a položí do vrecka, strčí celý dom do vrecka.

Ráno vydal sa Lakćibrada na mesiac na vojnu do siedmej zeme. Princezna všetko vyzradila Jankovi. Janko to všetko rozsekal, pani vybrala z kačky dve vajcia, on vzal jedno, ona druhé; on hodil svoje vajce na zem, Lakćibrada cítil, že je už slabší, a priletel chytro na kobyle domov. Bol ešte vždy mocnejší, než Sučkin Janko so všetkou svojou silou. Ako ona rozbila svoje vajce, padol hneď na zem a oni obaja zvíťazili. Janko potom odtrhol jabĺčko, dom sa skrútil do jabĺčka, a šli domov. Ona na kobyle, on na drakovom koni. Zastavili sa najprv pri strýcovi a potom išli k otcovi. Prišli v noci, hodili jablko a urobili si dom. Keď ráno vstali sluhovia cisárovi, hlásili, že nikdy takého zámku nevideli. Poznali Sučkinho Janka, ako vystupoval z domu. On im rozprával, ako dostal kobylu a princeznu.

Rozprávka je zakľúčená záverečnou formulkou, odchodnou od bežných. „Tam som bol na hostine; nemý prosil jesť; udrel som ho kosťou, že si odhryzol jazyka, že nemohol sa shovárať. Chlípal som polievku; holohlavý prosil ma, aby sa mu dal napiť; vylial som mu ju na hlavu. Polievka bola vriaca, zato mu hlava oplešivela.“

11. Etnogr. Zbirnyk IV., 58 — 61, č. 10 má verziu z Užhorodskej stolice.

Kráľ dal vystaviť nádherný kostol, nikto na ňom nenašiel chyby, iba chlapec Koňťufiť, popelvár. Ten raz riekol cisárovi, že je tam chyba, že v ňom niet ani slnca, ani mesiaca. On vie, že je v sedemdesiatejsiedmej krajine, za Červeným morom, za Skleneným vrchom u jednej Hyňdžibaby. Cisár sľúbil mu najmladšiu princeznu, ak tie veci donesie.

Tento úvod pripomína povesti, shrnuté u Grimma pod č. 57, Anmerk. K. H. M. Grimm I., 503, najmä verzie, kde víťaz vydobyje vtáka, chýbajúceho v kostole, ako to rozprávajú niektoré verzie balkánske a i niektoré orientálné, kavkazské a iné. Srov. ib. 507, 509. (Leskien Balkanmärchen, 228, č. 51., Krauss, Tausend Märchen Südsl., 340, č. 96.)

Hrdina vyžiadal si troch koňov, tri torby zlata, že so svojimi dvoma bratmi pôjde pre slnce a mesiac.

Najprv prišli k medenému mostu, kde víťaz vytrhol tri dosky v moste. V noci išiel tade trojhlavý šarkan a klial: „Baszama kujon teremtete, keby toho človeka tu mal, havrani chleptali by jeho krv.“ Víťaz, ukrytý pod mostom, volal, že havrani budú piť jeho krv. Koňťufiť sťal mu všetky tri hlavy a ráno pobral sa so svojimi bratmi ďalej. Večer prišli k striebornému mostu; tu vytrhol šesť dosák. Šesťhlavého draka premohol a odťal mu všetkých šesť hláv. Večer zasa prišli k zlatému mostu, víťaz vytrhol dvanásť dosák, prišiel dvanásťhlavý drak, otec dvoch predchádzajúcich, víťaz zápasil s ním; udrel ním do zeme až po kolená, bratia priskočili, odťali mu hlavy a jazyky vyrezali.

Prišli k moru, Koňťufiť urobil sa psom, preplával more a bratov nechal na brehu. Išiel ku Sklenenému vrchu, premenil sa na kocúra a tak sa vydriapal hore. Prišiel k domku, kde bývala Hyňdžibaba. Nebola doma, šla hľadať synov a muža; doma boly len dve nevesty. Slnce tam bolo v sklenenej škatuli a mesiac v druhej, a svietily cez sklo, že všetko bolo vidieť. Vzal ich a dal sa nocou na útek. Sotva preplával more, prišla domov Hyňdžibaba a prenasledovala ho. Chytro predbehla, urobila sa studenou studničkou, keď sa z nej napije, umrie. Ale on bol múdry, zaťal nad vodou šabľou a tiekla krv. Povedal bratom, že by tak tiekla krv z nich, keby sa boli napili. Tým jej odťal len ruku, tak že bola omnoho slabšia, ale jednako ich zasa predbehla a premenila sa na voňavú jahodu. Bratia chceli ju zjesť, lebo mali veľký hlad, ale víťaz zaťal do nej a odťal jej druhú ruku. Ešte raz ich predbehla a premenila sa na hrušku s voňavým ovocím. Bratia už siahali po hruškách, víťaz však podťal hrušku a odťal jej hlavu. Išli teda už bezpečne domov so slncom a mesiacom.

Stretli na ceste žobráka, obdarovali ho, a on im poradil: „Najdete tam jednu divú hrušku pri ceste, a na tej hruške leží na jednom liste človek a druhým listom je prikrytý; aby ste sa mu poklonili až do zeme, lebo ak sa nepokloníte, on vás rukou dosiahne na 7 míľ a vezme vám slnce a mesiac, a tak ste darmo chodili.“ Ale bratia nechceli sa pokloniť tomu žobrákovi; on bol na lakeť dlhý, bradu mal na siahu a menoval sa Rukomňať. Keď už boli na sedem míľ ďaleko, dohonil ich, vzal im slnce a mesiac. Vrátili sa k nemu a poklonili sa mu až k zemi. Ale on im povedal: „Tam v sedemdesiatejsiedmej krajine je cisár Zlatokridlík; ak mi privediete za ženu jeho princeznu, dám vám slnce i mesiac.“

Na ceste postretali: 1. človeka, ktorý oral a jedol brázdy, to bol Hlad; 2. človeka, ktorý sedel pri siedmich ohňoch, mal na sebe 7 kožuchov a 7 čiapok na hlave, 7 nohavíc a 7 rukavíc a jednako tak mrzol, že zubmi drkotal; to bol Mráz; 3. človeka, ktorý sa nemohol vynadívať; 4. človeka, ktorý sa nemohol vyskákať; 5. človeka, ktorý sa nemohol nahádzať palicou. Vzali ich všetkých so sebou.

Prišli k cisárovi a on už vedel o nich, že prídu a prečo, lebo bol veštec. Povedal im, že vie, pre koho ju chcú vziať, pre toho Rukomňaťa. Ale sa vyhováral, že princezna nemá šiat, že je to už sedem rokov, čo jej dal šiť, poslal jednu babu už rok pre šaty a ešte jej tu nebolo. Ostrovid roztiahol oči, videl, že baba pomaly lezie a šaty nesie. Zavolali skokana, ten skočil tri razy a šaty od baby vzal. Ona ho však prehovorila, aby si oddýchli. Sadol si a zaspal. Baba podložila mu pod hlavu konskú kosť z hlavy. Zavolali ostrovida, ten videl, že spí: hodil kameň a vyrazil kosť zpod jeho hlavy. Skokan sa posbieral, skočil raz, chytil babu, vzal jej šaty a hneď k nim priskákal.

Potom im cisár naložil, aby jednu noc spali v rozpálenej peci. Poslali ta najprv mráz, ráno kričali, že skoro zamrzli. Po tretie uložil im cisár, aby zjedli všetek jeho statok, všetek chlieb, voly, ovce. Urobili. Tak im musel dať dcéru.

Koňťufiť doviedol princeznu Rukomňaťovi, dostal od neho slnce a mesiac; doniesol ich svojmu kráľovi a dostal princeznu za ženu.

České verzie sostavil V. Tille, Böhmische Märchen I., str. 96, č. 2 (bis).

Srov. Leskien-Wollner, Litau. Volkslieder u. Märchen, 554, Róna-Sklárek, Ung. Volksmärchen, NF., str. 226 a 296, č. 22. Verzie látky o zázračných pomocníkoch, ktorí pomáhajú hrdinovi získať krásnu paničku, sú sostavené v Anmerk. K. H. M. Grimm II. 79 č. 71.