ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Notár, Bielik, Murgač, Sýpaj, Maxo, Dlhý, Bohuš, Kohút, Kuna, Žliebok, Marína, tri dievčatá.

(Okolo kotla točia sa Marína a dievčatá: chystajú mäso, zemiaky atď. na guláš. O zbojnícku pečujú: Dlhý, Kohút a Kuna. Pred vozom rozkladá sa Bohuš. Na zakrytom stole celý chlieb, bryndza v geletke, oštiepky, liter vína a poháriky; na druhom, nezakrytom stole len víno, lebo tam usilovne hrajú preferans Bielik, Maxo a Žliebok. Pri prvom stole sedia notár, Murgač a Sýpaj. Fajčia. Bielik vždy z fajky, iní cigary alebo cigarety. Murgač nefajčí vôbec.)

BIELIK, MAXO, ŽLIEBOK (rozdávanie karát): Raz — Dva — Z ruky! (Atď.)

NOTÁR (ostrých lícnych kostí, chudý, počerný, vyholený, len hrubé čierne fúzy. Hlas strmý, istý, prenikavý, až skoro krik. Jasný pohľad, veselá povaha. Slovo nikdy nehľadá a hovorí určite a smelo): Hrmen bohov! Chlapci, kedy bude tá zbojnícka?

KOHÚT: Ešte desať — pätnásť minút, pán notár.

NOTÁR: Na dievčence sa mi neobzerajte! Marína, pani notárka, dajže pozor na nich!

MARÍNA (počerná, dvadsaťpäťročná krásavica, odetá v ružových šatôčkách s bielou zásterou): Páni sa podobrali, nech dokážu. My za guláš stojíme!

NOTÁR (chlapom pri stole): To čert slýchal: napred bryndzu, oštiepok a — potom mäso. Nuž, ale akože vypiť, keď si nezahryzneš! (Vstane.) Nech sa páči, páni; aj vy, kartári. (Štrngne si, chlipnú všetci.) Pán rechtor, ponúkaj! Zahoď karty! Dbaj o náš konzum!

BIELIK (nízky, úzky, plešivý, len nad ušami venček vlasov, ako františkán. Vyholená tvár, iba dlhé, ovisnuté fúzy. V ruke, v ústach vždy fajka na dlhej čútore, ktorú nepopúšťa; v druhej ruke palička. Nechodí, ale cupká, opierajúc sa zľahka o paličku, viacej zo zvyku, ako od reumy. Nahne sa): Dočkáme farára.

MAXO (vyholený na Franc-Jozefa, tučný, bruchatý, vždy v úradnej čiapke na hlave): Aj lesmajster sa sľúbil.

NOTÁR (Maxovi): Ten poľuje a (Bielikovi) tvoj farár nepríde.

BIELIK: Príde!

NOTÁR: To by bol div divúci! Vieš, že nedrží s nami. Vždy sa bojí, že sa zopijeme a potárame anekdoty o ženách alebo sa zrazíme pre politiku.

BIELIK: A tvoj štipľavý jazyk!

NOTÁR: Len kto zaslúži. „Starého“ sa netýkam. Je príliš „svätý“ kňaz a učenec, a taký bude i dnes a zostane doma.

MURGAČ (v bielej halienke, čižmách, zdravý starec, úplne vyholený, len biele, dlhé vlasy slovenské): Kňazovi sa tak svedčí: fary sa držať; nepríde do pokušenia.

NOTÁR: Pokušeniu odolať je ťažšie, ako mu vyhnúť. Bezmála tiež desať rokov je tu, a ešte v krčme nebol; v pivnici má kapustnicu — nie víno. (Smiech.)

MAXO: Ja viem… (Tajomne.) Starý pán preto bočí od nás, že nie je ani vládny, ani opozičný, ale v duchu (dôrazne) krajne národnostný človek.

NOTÁR: Povedz priamo: „Muska — pansláv!“

MURGAČ (Maxovi): To som i ja…

SÝPAJ (silný, vysoký starec, trochu prešedivelá hlava, nabok začesané vlasy. Fúzy, dlhá ruská brada. Svieži ako Murgač. V čižmách a vôbec odetý ako ruský kupec v rubáške. Trochu nahluchlý, chytá sa za ucho, keď chce lepšie dočuť. Hovorí vždy hlasne, smelo): … a tu sme!

MAXO: Mne sa, páni, nepredstavujte! Ja len, že ja, uhorsko-kráľovský poštmajster, viem, že nie sú to všetko kázne, sväté knihy a pátričky čo mu dochodia z Martina, Trnavy i (dôrazne) z českej Prahy.

NOTÁR: Čo ty vieš, či aj ja neodberám na jeho meno?

MAXO: Na svoje maďarský „Világ“, a na farárovo aspoň „Raráška“. Z čohože by si bol taký vtipný?

NOTÁR: Pľuha si ty, Maxo! Čo by som ja mal — ty špehuješ.

MAXO: Úradný rozkaz…

NOTÁR: Ty však nechaj vtáča spievať, ako mu zobák narástol.

MURGAČ: Čo slobodno v krajine a monarchii tlačiť, to nezabránite v Úvaloch čítať, i keď je to z Martina alebo čo aj z Prahy.

SÝPAJ: Tak, tak, bratku! I čo pustia z Ruska, i to! Ja ruskú „Nivu“ rád čítam, a za deväť rubľov mám za batoh kníh do roka.

MAXO: No, no… Kým zvrchu nič, ja nič…

ŽLIEBOK (nízky, fúzatý, obočie ako štetky): Ja čítam…

MAXO (preruší ho): Nemám slova proti pánu majstrovi. (Ukloní sa mu.)

NOTÁR: Ba robíš sa „vichtig“, že niečo vieš!

BIELIK: Čušte už! Sme spoločnosť priateľov, či politikov? Ja vás nechám, lebo prídem do oštary.

NOTÁR: Pravdu máš, rechtor!

BIELIK: Nepolitizovať! To som sľúbil aj farárovi, keď som ho pozýval dnes medzi nás.

NOTÁR: Keď neprišiel, nepríde. Bude opatrovať svoje črpáky, čepce…

MAXO (do reči): Aby tak bryndzou nepáchli. Ba či už má bačovské krpce? Spýtame sa ho.

BIELIK: Urazí sa!

NOTÁR: Ale toho kamenia, črepov, džbánkov má — cestu by som napravil. Lenže to už aj tuto: páni Murgač a Sýpaj majú v tom zásluhu.

MURGAČ: Keď stačíme, vďačne ideme pomôcť kopkať na Žiarik a počúvať ho. A čítali by ste, čo v Muzeálnom sborníku píše…

MAXO: Martinskom!

MURGAČ: V tom! Čože! Aj to vám už oči kole?

NOTÁR: Zišla by sa nám jeho pomoc a vzdelanosť. Lenže, ani do konzumu, ani do obce nechce a nejde.

MURGAČ: Ale si krásne pečuje o chrám boží. Máme ho ozdobený ako málokde.

MAXO: Sa vám nabielil hlavy v kázňach, kým vyprešoval…

MURGAČ: Dobre má! Nemusia ľudia všetko prežrať.

NOTÁR: To už zase — pozor, pán Murgač, lebo konzum z čohože bude žiť a dávať podielovô, ak neprežerieme? (Smiech.)

BIELIK: A mne dohovára, že zlý príklad, keď v zime pod kázňou zmiznem od organu na pohár čaju a prsty zohriať. (Smiech.)

ŽLIEBOK: Ej, aj mne je už vše tvrdo konca dočkať. Ako hrču hobľovať.

SÝPAJ: A mne je to za amen. Ruské, pravoslávne služby božie, páni, to je doba! Hospodine bože! Keď som v Rusku kupčil…

BIELIK (vzdychne): A takých, na nás vyprobovaných kázní, má už tri tlačené knihy, pane!

NOTÁR: Pst! Dosť klebiet. (Zvrtne.) Ako sa ty máš, Náco? (Objíme ho.)

BIELIK (vtipne): Zle! A tým horšie, čím sú ľudia múdrejší.

NOTÁR: A to že už ako?

BIELIK: Naučil som ich čítať, písať, spravia si sami — rechtorovi nič nedonesú. (Smiech.)

NOTÁR: A teraz, keď budete dvaja učiť…

BIELIK: Budeme labu lízať, nie maslo. (Smiech.)

NOTÁR: Á! Slávna obec…

Predošlí, richtár, Majstrík, Mydlár, Bukovec, Bačko, Babál, bubeník, kostolník.

(Všetko starší občania. Noví hostia: ktorí smelšie, ktorí zdržanlivejšie sa blížia k stredným i bočným stolom. Pozdravujú, stoja, sadajú. Nekonečné podávanie rúk. Všetko v srdečnosti a priateľstve.)

NOTÁR (bubeníkovi): A bubon?

RICHTÁR (v čižmách, plešivý, vyholený, len dlhé a rovné fúzy. Penzista-robotník): Ten mu spraví žena z chrbta, ak si viac prihne… (Smiech.)

BUBENÍK: Ej, tej ženy niet! Že niet, pán notár?

NOTÁR: To by bolo: hlavám obce — ženy rozkazovať! Pán kostolník, a pán farár?…

KOSTOLNÍK: Po litániách hneď vyšli z fary s motyčkou…

BIELIK: Príde!

NOTÁR (hodí rukou, kričí): Zbojníci, mäsa! (Bohušovi.) A ty, krčmár, vína!

DIEVČATÁ (schytia obrusy a idú prikrývať stoly).

MARÍNA (ide dozrieť. Hostia i jej podávajú ruky. Pozor na obraz dedinsko-panský).

NOTÁR: Ba čerta „krčmár!“ Len konzumiar. „Pečateného“ teda!… Ja ich otca, financa!

BOHUŠ (vyťahuje štople a nosí fľaše na stoly): Už nesiem.

DIEVČATÁ (rozkladajú poháriky).

NOTÁR (keď si už popodávali všetci ruky a došli k stolu): Vítajte, pán richtár, a všetci moji radní páni, ako sa v Ľubietovej vraví. Nech sa páči, posadajte si! Nepremýšľajte, kde ktorý, len lavice opáčte, aby sa neprelomili skorej, ako sa opijeme… (Smiech, probujú lavice.) Všetci ste moji vzácni hostia: Slováci, Maďari…

MURGAČ: … „Maďari“, čo i spod Kriváňa… (Zarazenie.)

NOTÁR: … Nemec, Anglik (cieli na Mydlára).

MYDLÁR (vstane a ukloní sa): „Olrajt!“

NOTÁR: „Olrajt“! Poznať, kto bol v Amerike. Opoziční, vládni, i bez presvedčenia… Áno, bez rozdielu viery, národnosti, povolania a pohlavia. (Smiech.)

BIELIK: Nebol by si to ty, pán notár, aby si nerozoznával i to…

NOTÁR: A ty, pán rechtor, už nerozoznávaš sukňu od nohavíc? (Smiech.) Vdovec ani svieca!

BIELIK (zakryje si dlaňou ústa): Šindlie na dome… (Upozornenie, že sú tu i dievčatá a vážni starci.) Nie je tu lepšie? Krčma zadúša, čo aj notárova!

NOTÁR: Ja tebe dám, agitovať mi proti krčme! Či nebude aj tvoja?

BIELIK: Môj je len poctivý konzum!

NOTÁR: Ale rumu s čajom si rád uhneš. (Smiech.)

DLHÝ, KOHÚT, KUNA (donesú ražne, odhrnú z kraj stola obrusy, ražne oprú koncom na stoly a držia): Zbojnícka! (Veselosť.)

DIEVČATÁ (roznášajú znova v košíkoch kúsky chleba a ponúkajú).

NOTÁR: Každý nožík z vrecka von a nech sa páči — takto! Aj slaninky! (Ukrojí si z ražňa mäsa, z druhého slaninky a je.) Nikomu nebudeme podávať. Každý má rozumu pre seba dosť. (Veselosť.)

PRÍTOMNÍ (slušne idú, i si z ražňov režú mäso na chlieb a jedia, pochvaľujú).

NOTÁR (udrie po pleci Kohúta): Výborne! Ľavá moja ruka.

MAXO: Prečo dnes „ľavá“, keď sa vždy chváli „pravá“?

NOTÁR: Ľavá je poctivá, čo aj ťarbavá. Ale bude z neho notár, keď sa vypsí. Starodávne moje lásky dedinské mi, toť s mladým učiteľom, už všetky prebrali. Len by tak aj písací stolík a zákony…

BIELIK (zbožne): A organ, organ!

DLHÝ (neisto): Ale ja?

NOTÁR: Nerobte sa svätým, pán učiteľ!

KOHÚT (prisvedčí): Tak len tie mladšie…

NOTÁR: To je hlúposť! Mali ste práve tie rozumnejšie… (Smiech. Berie pohárik.) Na zdravie, ctení občania a milí hostia!

SÝPAJ A PRÍTOMNÍ: Na zdravie pánu notárovi! (Pijú.)

BIELIK (podnáša Maríne chlieb a pečienku, v druhej ruke pohárik a hneď zase schytí pre seba druhý): Aj s jeho milou paňou a dietkami! (Smiech.)

NOTÁR: Rechtor, nenarážaj! Ešte je len jedno.

BIELIK: Pán Boh požehnaj jedenásť, ako mne!

MARÍNA: Celú školu, pán rechtor…

NOTÁR: Máš ich málo — deväťdesiat? Tu je otázka, z čoho vychovať? Málo kontraktov, testamentov…

MURGAČ: Všetko vôkol erárne, čože máme prepisovať, porúčať?

NOTÁR: Keby mne tak dochodilo, ako starým penzistom! Pánu Sýpajovi, čo má árendu za tri domy a penziu od cára, že do jeho krajiny kupectvo uvádzal… (Smiech.)

SÝPAJ: Keby penziu… Ale dosť mi dal zarobiť báťuška, jasný cár…

NOTÁR: Alebo Murgačovi, Majstríkovi, Mydlárovi…

MYDLÁR: Olrajt!

NOTÁR: Čo majú po tri-štyri kravy a mlieka ako vody a Babál ešte i vo fabrike plácu… Dobre je nám, čo, pán richtár? Tiež penzia z bratskej, gazdovstvo a richtárske dúrnô. Tri dôchodky! (Smiech.)

RICHTÁR: Veru „dúrnô“: to s porciami, to do slúžňovskej, do sirotskej… Trikrát toľko doplatím.

MYDLÁR: Olrajt! Poďakujte, ja budem obci darmo slúžiť!

RICHTÁR: Keď som ja dolárov v Amerike nenahrabal!… Ak ťa vyvolia, poďakujem.

NOTÁR: Budeme voliť nového richtára?

PRÍTOMNÍ: Nie! Nebudeme! Len po smrti starého!

NOTÁR (rozloží ruky pred Mydlárom, že márny pokus): Najťažšie je nám na svete. My len keď zarobíme: Bukovec — kladivom, Žliebok — hoblíkom a notár — perom! (Veselosť.) Páni, priatelia: jedzte, pite! Podporujte svoj konzum! Čím viac strovíte, tým viac zisku bude mať na seba i na rozdávanie… Oštiepky, bryndza… Marína, dievčatá, ponúkajte!

MARÍNA, DIEVČATÁ: Prosím! (Idú a ponúkajú s úsmevom. Hostia natierajú si po štipke nožíkom alebo krájajú z oštiepkov.)

NOTÁR: Na večeru bude guláš! Zatiaľ si povieme, čo sa nás všetkých týka, ktorí pijeme a fajčíme, hoci je tu aj pán krčmár Bačko!

BAČKO (neisto): Pre mňa si povedzte…

SÝPAJ A MNOHÍ: Čujme!

NOTÁR: Myslím, že ste s tovarom i s cenami spokojní?

BIELIK: To nám povedia gazdiné.

MARÍNA, DIEVČATÁ: Spokojné! — Mamy sú spokojné. — A my nemusíme vláčiť. — Na chrbtoch z mesta!

NOTÁR: Preto ste vy, dievčatá, rovné ani paličky do fazule. (Smiech.) Vy ste spokojné! Ale my, chlapi, sme nespokojní. Nemáme svojej krčmy, ani trafiky!

MARÍNA: Tých netreba! (Smiech.)

DIEVČATÁ (tlieskajú).

NOTÁR: Marína, na to som ťa sem vzal, aby si sa mi ozývala práve naopak, ako aj rechtor.

DIEVČATÁ: Ba dobre sa ohlásili pani notárka! — Zavrieť krčmy! — Aj trafiky!

NOTÁR: A kdeže budete tancovať!

DIEVČATÁ: Na pažiti! — Tu!

MAXO: Vláda má iste príčinu…

NOTÁR: A ty to nevieš? Politika! Chcú nás v šachu držať — na dáke voľby. Ale, občania! Podáme apelátu na ministra. Podpíšete ju?

BUKOVEC A MNOHÍ: Podpíšeme!

SÝPAJ: Podpíše celá dedina!

BAČKO (tučný, bruchatý, červený, vyholený): Prosím, páni, konzum dosť predá pečatených nápojov a tajne i nalieva…

NOTÁR: Pane Bačko, nabok hnevy! Ešte aj vy budete k nám chodiť na dobré vínko.

BAČKO (pichne): Ako páni ku mne…

NOTÁR: Tu je ruka! My k vám, vy k nám, a keď budeme viac piť (smiech), bude i viac osohu, i konzumu, i vám!

BAČKO (neochotne prijal podanú ruku): Ešte máme priateľov aj my, keby prišlo na podpisy…

NOTÁR: Za prsty!? So mnou? (Spraví z prsta háčik, proti Bačkovi vystrie ruku.)

RICHTÁR: Hľaďmeže…!

BAČKO (si netrúfa za prsty, mykne plecom, odstúpi).

Predošlí, farár.

FARÁR (prichodí v reverende a kabáte, s motyčkou, taškou, chudý, plešivý, zlaté okuliare. Rozvážny, pomalý. Slová ukladá ako kamene).

NOTÁR, BIELIK, MAXO A VŠETCI (sa hýbu a idú ho vítať, dievčatá ruky bozkávať, ale si nedá; dvíha ruky s motyčkou i taškou nad hlavou): Sláva! Živio! Éljen!

FARÁR: Pochválen Pán Ježiš Kristus!

MURGAČ A VŠETCI: Naveky! Naveky! Amen!

NOTÁR: To mi je uznanie nadovšetko vzácne! Marína, tanierik! A či po valasky, veľadôstojný?

FARÁR (podáva ruku pánom a starším): Nevyrušujte sa, páni, pre mňa.

NOTÁR, BIELIK (berú mu motyčku a tašku): My sme sa už neúfali, len tu, rechtor.

BIELIK: Pán farár mi povedal: „Prídem“ — prišiel!

FARÁR: Len som trocha zabočil popri potôčku, čo, reku, jarné vody? (Otvára tašku a vytiahne dva-tri kúsky rudy.) A hľa! V útrobách našich hôr ukrytých je veľa božích darov.

NOTÁR (berie kúsok rudy).

MAXO (druhý kúsok).

FARÁR (vytiahne i tretí kúsok): Toto bude hematit — ruda železná, bohatá, zdá sa mi… (Podá.) A čo vy máte v rukách, to je kuprum a galenit, meď, olovo; ale môže byť i čiastočka striebra, ba i zlata.

MNOHÍ (podávajú si z ruky do ruky).

FARÁR: Ó, bože, keby sa naše baníctvo povzniesť mohlo na stupeň v týchto horách bývalý…

BUKOVEC, RICHTÁR A MNOHÍ: Keby — Keby! — Daj, Bože!

FARÁR: …ako kým bol na peniazi obraz Matky božej. Ale — ten zmizol, ukrylo sa i bohatsvo hôr pre budúce veky, keď si zase uctíme matku Syna Spasiteľa.

MARÍNA (donesie pečienku na tanieriku a príbor): Prosím, prevelebný pán farár!

FARÁR (s úklonkami, s úsmevom ďakuje): Veď ja som nepomáhal, milostivá!

NOTÁR (naleje vína): Nech sa vám páči! Zbojnícka!

FARÁR: Ďakujem. Ochutnám! (Sadne si.)

NOTÁR: A z toho nášho „pečateného“… (Dvíha pohárik.)

FARÁR (vzpriami hlavu, pomyslí a vstane): Vysokoctená spoločnosť!

RICHTÁR a mnohí: Čujme! — Haljuk! — Ticho!

FARÁR: Dnes oslavujeme desiate výročie blahodarnej činnosti v našej obci blahodarného pána Jozefa Messerschmidta, nášho hlavného pána notára.

MURGAČ, MAXO a mnohí: Nech žije! — Éljen!

FARÁR: A tu sa mi núka myšlienka: pripodobniť činnosť nášho pána notára k skutkom starozákonného Jozefa Egyptského.

MAXO: To bude kázeň!

MURGAČ a starší (utierajú si od dojmu oči, slzy).

FARÁR: Tak nebude, nebojte sa! Pár slov. Ako ja pozorujem, už temer desať rokov, pán notár nevychodí z plánov a z práce, ktorými usiluje sa s jemu vlastnou húževnatosťou a vytrvalosťou naprávať a polepšovať hospodársko-sociálny stav občanov zverenej mu politickej obce a slúži bezzištnosťou svojou za príklad v ľudomilnosti, v neohrozenom demokratickom zmýšľaní a konaní, v srdečných sympatiách k ľudu, medzi ktorým účinkuje pre blaho časné, ale pamätlivý i na chrám boží a školy. Jubilantovi želám zdravia, sily, vytrvalosti v ďalšej blahonosnej činnosti a aby som sa vrátil k pôvodnej myšlienke, chráň vás Boh od zrady a uvrhnutia do studne zaznania a nevďaky.

BUKOVEC a všetci: Nikdy! To nikdy nie!

FARÁR: Na zdravie!

NOTÁR (srdečne ďakuje, ukláňa sa, štrngá si s farárom a všetkými).

MAJSTRÍK a všetci: Na zdravie! (Pijú.)

FARÁR: Kto by chcel byť údom Spolku svätovojtešského alebo mohol obetovať a zakúpiť pre rodinku slovenské sväté Písmo, Nábožné výlevy, môže sa i tu prihlásiť, ako i predplatiť na Svätú rodinu. Toľko, ako kňaz, pokladám si za milú a svätú povinnosť vždy a všade ohlásiť.

MAXO (neúprimne): Keď budeme sláviť vaše desaťročie, všetci si tie knihy kúpime a do Spolku vstúpime! (Úsmevy.)

FARÁR: Uvidím… Uvidím… Za slovo, pán poštmajster! — Aby som nepozabudol, vážení, ešte na jednu svoju vlastenecko-národnú povinnosť: kto by mal a mohol postrádať nejaký muzeálny predmet po predkoch, vďačne opatrím a zachránim budúcim pokoleniam na patričnom mieste…

RICHTÁR: Vyzbierané už všetky komory a povaly! I pán farár i stolica i z Pešti a hlavne židia už všetko vybrali.

FARÁR: Ja len ak by predsa… Prosím — bavte sa! (Sadne si a je.)

SÝPAJ (vstane, hluk stíchne): Vysokoctený náš pán notár! Ja, ako Rusi vravia, imenno by som chcel pripomenúť čo-to. Vašou zásluhou je, že máme poštu každý deň…

MAXO (zdanlivo žartom, ale pichnúť chce): a „Slovenský denník“…

SÝPAJ: Ten ja! Pán poštmajster…

MAXO: … Ja všetky!

NOTÁR: To nerob; nevieš potom, čí si! (Smiech.)

MAXO: Vždy uhorský a vládny!

BIELIK: Politike pokoj!

SÝPAJ: Založili ste s váženým naším pánom rechtorom konzum, aby národ nebol odkázaný na monopolistov, ako boli naši kupci, či židovskí, či kresťanskí. Na mnogaja blagaja lieta!

MAXO: Amen! (Štrnganie.)

MURGAČ (od stola, sediac): A ešte ani ty si, brat Janko, všetko nepovedal. (Vstane.) Ja, gazda, viem, čo nám vykonal pán notár, keď nás spojil s mestom dobrou cestou.

MAXO: Ale uznať sluší: lesný erár dal najviac…

MURGAČ: Bol to prvý jeho záujem o lesy a drevo. Ale začal pán notár. Pre slávny erár mohli sa tu furmani ešte tristo rokov lámať s vozmi a koňmi.

RICHTÁR A NIEKTORÍ: Tak je! — Pravda! — Mohli!

NOTÁR: A teraz si ešte prerazíme cestu na kúpele Korytárky a dolu na Váh. Len svorne so mnou!

RICHTÁR: Všetci!

MURGAČ: A málokto vie, čo stálo pána notára práce, vypisovania a chodenia s deputáciami až do ministerstva, aby sme si mali kde kravičky pásť, ovečky zasalašiť, na zimu sena narobiť. Pašienky, lúky by boli už dávno lesom zasadili páni inžinieri, nebyť nášho pána notára. Živ vás Boh!

MAJSTRÍK A VŠETCI: Nech žije! Éljen! (Štrnganie.)

RICHTÁR: Ani vy, ujček Murgaš, všetko ste nepovedali. Ja, richtár, viem najlepšie. Bývali sme dlžní porcie od roka do roka a povedzte: či pán notár dal i len jedného občana exekvovať, predať?

BUBENÍK: Nikoho! Bubeník by o tom musel vedieť! (Udrie sa v prsia.)

RICHTÁR: A či knižky robotné, či pasy do sveta a za kupectvom, čipkárstvom, či akúkoľvek na svete vojenskú a aká by nebola poradu a pomoc, a bez drahých fiškálov — ktože nám dával a dáva? A kontrakty, predpisy, a skoro zdarma prácu; iba štemple…

NOTÁR: Dosť; dosť, pán richtár a priatelia! Budem sa hanbiť za toľké chvály. Ľahko mi bolo s takým výborom a richtárom pracovať, ktorý vie každú medzu, každú erárnu hranicu a celý kataster našej obce nosí v hlave a má cit spravodlivosti.

RICHTÁR: Pán notár, raz sa desať rokov zaslúžene uznať takému obrancovi našej chudoby, ako ste vy.

MURGAČ A VŠETCI: Tak je, tak!

KUNA (priskočí a smelo reční): Ja, robotník fabrický, pozdravujem pána notára, že sa nehanbí za chudobný, učiernený, otrhaný, robotný národ, ktorý sa vláči s kapsou po fabrikách, baniach, lesoch a kde všade sme rozídení za kúskom chleba! (Odbehne ku kotlu.)

BABÁL A VŠETCI (potlesk): Tak je! Nech žije! (S obdivom a uznaním hľadia za Kunom.)

NOTÁR (vstane, dojatý): Ďakujem, občania a priatelia. Váš som a budem! Pracujem, lebo práca ma teší a živí. Len dve-tri slová ešte.

SÝPAJ A VŠETCI: Čujme! Aj do večera!

NOTÁR: Keď som bol chlapcom, pásaval som otcove barany. Raz obliekli sme do halienky barana a ostatní barani čo? Utekali od neho a ten preoblečený ich skoro nevládal dohoniť. Ľakli sa ho, a bol predsa z nich. Ja tiež som, po zvyku, prehodil halenu, obliekol panský kabát, ale sa ma neľakajte. Ja sa vám z týchto hôr nehnem, len keď — ak mi Boh dá dožiť — pôjdem na penziu. Tu s vami chcem pracovať a žiť. Nuž aby ste sa nebáli, keď vás zase a zase, ako dosiaľ, do nejakých pospolitosti našej osožných vecí budem volať a ťahať a nenechali ma v blate, ako liptovskí furmani…

BOKOVEC, RICHTÁR A VŠETCI: Nie! Nikdy! — Vždy s vami a za vami! — Krvou za vás pohrnieme! — Nech žije! (Štrnganie.)

NOTÁR: A teraz veselo! Harmoniku! Spievajte! Prvú pána farárovu! Ktorúže, prevelebný pane?

FARÁR (aby trochu schladil): „Ráč nás, Pane, zbaviť neprávosti…“

BIELIK: Tú vám ja zahrám zajtra na organe.

NOTÁR: Pánu poštmajstrovi, aby sa oženil a na nás privykol!

MAXO: Chceš zarobiť na dnešné trovy. (Smiech.)

NOTÁR: Od stovky nepustím! Ale ako uhorsko-kráľovského poštmajstra a vládneho korteša, dám si nacionál stuhu a pod Franc Jozefom ťa osobášim, ja, opozičník a radikál.

BIELIK (nárekom): Zase politika!

NOTÁR (Bielikovi): Nie! Počúvaj… Ženiť ho chceme, zase sa veseliť.

MAXO: V tom vás, páni, a tuším i seba, prekvapím. Starý mládenec musí si ženu konať s farárom: (Smiech.) Pardon! Ba áno, s farárom!

FARÁR: Sme zvedaví, prečo?

MAXO: Aby bol hneď poruke sobášiť, lebo ináče si to mládenčisko staré rozmyslí… (Smiech.)

FARÁR: Pán poštmajster, bývam vždy, ale teraz ešte viac budem doma čakať vás na tie spoločné námluvy! (Potlesk, smiech.)

DLHÝ, KOHÚT, BOHUŠ, KUNA, TRI DIEVČATÁ (schystali sa v skupinu, predstúpia vážne pred farára).

FARÁR: Čože, čože, pán učiteľ a deti moje? Do svätého ruženca?

DLHÝ: My, nádejní herci, prosíme pána farára, či by ste nemali taký spevníček, v ktorom by bola vynotovaná pieseň: „Spievajže si, spievaj, spevavé stvorenie…“

FARÁR: Taký notovaný spevníček? Sotva… Ale ja… ja tú pieseň znám z mladosti.

KOHÚT, HERCI A HEREČKY (uradostení prosia. Dlhý vytiahne notes a notuje).

DLHÝ: Prosíme, prosíme nám ju zaspievať.

FARÁR: Pekná pieseň, hm! (Odkašle a zaspieva.)

KOHÚT A VŠETCI (potlesk).

DLHÝ: Ja som bol dosiaľ na maďarskom kraji učiteľom a založil tam spevácky spolok a divadelný krúžok. Teraz som tu, a tiež sa chceme odvážiť s deťmi i staršou mládežou zahrať divadlo po slovensky. Prosíme vás, ako predsedu školskej stolice, aby ste nám povolili spraviť to divadlo v škole, v novej triede.

MURGAČ, ŽLIEBOK A OBČANIA (jedni sa tešia, druhí mračia a šuškajú).

FARÁR: Úmysel, pán učiteľ, krásny, vznešený, ale v škole… Pošpinia sa lavice.

DLHÝ, HERCI A HEREČKY: Tie vynesieme! — Skryjeme! — Stolce dáme!

FARÁR: … Steny…

HEREČKY: Obielime!

FARÁR: … Fajčiť budú…

KOHÚT A HERCI: Nedovolíme!

FARÁR: Robte to radšej v krčme. Hľa, u pána Bačku!

BAČKO: Prosím… K službám…

DLHÝ A HEREČKY: Krčmy sú tu malé na javisko i hľadisko.

HEREČKY: Tam budeme potom tancovať.

BAČKO: I na to pristávam.

FARÁR: Pán notár, čo vy? Zásadne i prakticky?

NOTÁR: Pán farár, ja zásadne i prakticky — povoľte! Ja som pustil do toho i podnotára.

FARÁR: Ale úrady politické?…

NOTÁR: Že „panslavizmus“, obávate sa? Len urážka iného národa nesmie sa stať.

DLHÝ: Nie! Čisto pre zábavu.

NOTÁR: Tak si môj priateľ, brat! (Berie pohár.) Rád mám mladých ľudí, čo niečo chcú, na niečo sa odvažujú. A spev, divadlo učiteľovi pristane. Servus! (Pijú. Notár objíme a bozká Dlhého.) Budeme priatelia na „ty a ty“.

HEREČKY (na bozk tlieskajú).

NOTÁR: Závidíte? (Rozpriahne ruky.)

HEREČKY (smiech a utekajú ku kotlu).

FARÁR: A kde naberiete peňazí na javisko a kulisy?

DLHÝ: Už sa skladáme, a bude vstupné.

FARÁR (vytiahne papierik): Tak na šľachetný cieľ… Prijmite!

MURGAČ, SÝPAJ, NOTÁR, RICHTÁR, BABÁL A BUKOVEC (ochotne). MAXO, ŽLIEBOK, MAJSTRÍK, BAČKO A INÍ (menej ochotne dávajú do klobúka Dlhému, Kohútovi, Kunovi a Bohušovi).

DLHÝ: Čo zvýši, bude venované na školské potreby chudobných dietok.

FARÁR: To nás teší; krásny úmysel! Rezervujte mi skromné miestečko!

DLHÝ A HERCI: Už vás čaká! (Radosť, odstupujú.)

MURGAČ A MNOHÍ: I nám! — i nám!

MAXO, ŽLIEBOK, BAČKO (boli v rozpakoch, ale dali, pochybne, ale tajomne).

ŽLIEBOK: Akého učiteľa nám vyvolili…

MAXO: Mal sa voliť číry Maďar…

BAČKO (prisviedča): Mal, mal.

MURGAČ (vzrušený pod dojmom divadla a zbierky): Ach, páni, čo raz pozriem na tohoto starého buka — a dva už padli — žiaľ mi srdce obleje a žlč jesť musím.

SÝPAJ: Rozprávaj, brat Ondrej; ja som mal len osem rokov…

MURGAČ: Mne už bolo štrnásť. Otec môj mával štyri kone. Vozili sme eráru rudu a drevo. Tu revolúcia! Košútovci rozpaľovali národ za uhorskú slobodu a zháňali chlapov, nútili zotínať stromy v úžinách tejto doliny, skopávať cesty; a zase prišiel od cisárskych rozkaz a národ hybaj cesty kliesniť a budovať. A my s otcom sme cválali medzi Ružomberkom a Lučencom. Dolinou vrelo v národe: komu veriť? S kým ísť? Ale mne sa s Maďarmi ísť už vtedy nevidelo. Akože s nimi, keď Slovákov zatvárate? Tadiaľto ich z Oravy, z Liptova vodili do bystrickej temnice a ženy, deti za nimi s plačom… A iba dovlečú Speváka, mlynára z Kostiviarskej, a sedliaka od Bystrice, druhého z Osady a už visia na týchto bukoch… A z mlynára čižmy sťahujú, odtrhnú ho a za vlasy zodvihnú a zabíjajú… Tak roznášali po bukoch slobodu, bratstvo a rovnoprávnosť. Ale prišli Rusi…

MAXO (už zlostne): Dosť! Načo spomínate, pán Murgač?!

FARÁR (mierni): Je to história, ktorú starý pán zažil…

MAXO: Keby som to bol vedel, bol by buk dávno dolu!

ŽLIEBOK: Ja ho kúpim na drevo!

SÝPAJ: Vám ho lesmajster darmo dá. Ale čo aj pne vytrháte alebo vypálite, tá pamiatka už zostane naveky. Maďari si mali inak počínať…

MAXO: Vás sa poradiť!

MURGAČ: Svedomia a tých hesiel, ktoré hlásali. Dosť som videl, dosť skúsil a čítal niečo…

MAXO: Ja som na doline tejto pätnásť rokov poštmajstrom a nevedel som o tom. Načo rozprávať také veci pred mládežou, keď je to už zabudnuté? Ľud robiť zvedavým alebo ho popudzovať…

FARÁR: Zvedavým a vďačným. Tí si to zaslúžili, čo za presvedčenie umreli.

NOTÁR: A boli to veľké doby a dojmy, ktoré nemiznú ako sneh!

MURGAČ: Veľké doby, pán notár! Ešte jednu som takú prežil: vojnu rusko-tureckú a chcel ísť na pomoc kresťanom a Slavianom, ale rodičia ma uprosili. No pán cisár zle sa odvďačil Rusom za pomoc…

MAXO: Dosť, pán Murgač! Páni, keď vás to nerozčuľuje a počúvate ako rozprávku dedka pod kozubom, vaša vec. Ale predo mnou sa miernite, čo ste aj „starí páni“. Ja nenosím darmo túto čiapku. (Poštársku so zlatou obrubou.) Čo je na nej? „Uhorsko-kráľovský“ znak a vy sa týkate i krajiny i kráľa…

ŽLIEBOK, BAČKO: Tak je! Tak!

NOTÁR: Ja len to poviem, že politické vešania a strieľania nikdy neboli spravodlivé… (Maxovi.) Ubezpečujem ťa, že predo mnou ako nesmie padnúť slovo o viere v ponižujúcom zmysle, keď ju kto úprimne vyznáva, tak nesmie ani o národnosti, keď si ju kto zachováva a inú nehaní. A tu sa nič takého nestalo, i keď sa história spomína a kritizuje…

SÝPAJ: A to je spravodlivé, že nemáme už po slovensky iba daňové knižky a volebné plagáty? Ale svojho človeka si vyvoliť nesmieme. Ja viem, ja som z Odesy prišiel hlasovať na turzovské voľby^[1] a čo to bolo platné? Keď násilie vládne…

FARÁR: Školy, školy nám nemali vziať! Mládež! Zavreli nám tri gymnázia, ostatné pomaďarčili a vzali i ľudové školy. Ducha, viete pán poštmajster, ducha pravdy vzali z nich. Ja nepolitizujem, ale ide o vernosť k otcom a dedom. A synovia týchto rodičov (ukáže na Murgača, Sýpaja a starších) sa učili už, že predkovia naši s Arpádom prišli do krajiny…

MAXO: A je to taká chyba, že neučia o Svätoplukovi?

FARÁR: Ak je lož nie chyba u vás… Lenže mnohí rodu môjho majú otvorené oči…

MAXO: A vtedy je to už nie slovenčina, ako reč, ktorú i ja hovorím, ale úmysel, duch národnostný…

FARÁR: A ducha presvedčenia máte vy a smieme mať i my! A moja a naša doba príde, i keď už hádam ani na svete nebudeme… (Vstáva, zberá sa odísť.)

NOTÁR: Ale bolo by nám vzácne, veľadôstojný pane, keby ste vstúpili medzi nás: do obce, konzumu, úverkového…

FARÁR: Nemám peňazí…

NOTÁR (vtipne): Vyvolíme vás za pokladníka! (Smiech.)

MURGAČ, SÝPAJ, BUKOVEC, BABÁL: Prosíme! Prosíme! Povoľte, pán farár!

NOTÁR: K tým pokladom nebeským, ktoré nám v kázňach sľubujete…

FARÁR: Nechodíte! Neviete!

NOTÁR: … po smrti, poďte pomáhať už aj na tejto zemi zbierať tie pozemské. Lepšie bude aj kostolu, aj iným svätým veciam, keď sa nám bude ľahšie a krajšie žiť… Poďte nám pomôcť postaviť budovu spolkovú, postavíme aj sieň na prednášky, divadlá a tance…

HERCI A HEREČKY (radosťou tlieskajú).

FARÁR (vstane): Vašu sociálnu činnosť uznávam, ale mne do sto rodín ešte dvanásť chýba do Spolku svätovojtešského a v muzeálnom sme len traja… Máme májové pobožnosti…

KOSTOLNÍK (sa tiež chystá odísť).

DLHÝ (Bielikovi): Zastúpim vás za organom. (Odchádza tiež.)

NOTÁR: A doveď mládež!

FARÁR: Ja sa vám porúčam! Dobrú zábavu a ďakujem. (Podá notárovi ruku. Ostatným sa ukláňa a odchádza.) Zbohom! S Pánom Bohom!

KOHÚT A HERCI (doniesli tašku a motyčku).

HEREČKY (chcú mu ruky bozkávať).

FARÁR: Prídem na skúšku, prídem!

DLHÝ, HERCI A HEREČKY: Bude nás tešiť!

FARÁR (Maríne): Milosťpani notárová, ľutujem, že sme sa nepozhovárali o milej vašej Ružičke… Úctivý služobník!

MARÍNA: Mohlo sa ešte páčiť ochutnať z môjho kuchárskeho umenia — guláša.

FARÁR: Bude príležitosť. Ďakujem! (Odchádza.)

MURGAČ: Aj my sa úctivo poďakúvame za pohostinstvo a sa vám porúčame.

SÝPAJ: Veselú zábavu!

NOTÁR: Tá pobožnosť! Veru by som vás, páni, nepustil. (Podal ruky, zašli za farárom.)

MAXO: Aj ja by som mal ísť. Pošta, kasa…

NOTÁR: Nechoď, zabavíme sa. Neboj sa o svoj chlebík. Dnes si „vlasť“ tuho hájil.

MAXO: Tak chvíľu ešte…

KUNA (tajomne): Pán lesmajster.

NOTÁR (ide oproti lesmajstrovi): Éljen!

Predošlí, lesmajster, Benko.

(Na javisku utíšenie, prekvapenie, že prichádza niekto, kto prísť nemal, koho ľud nečakal.)

OBČANIA: (vstávajú, dvíhajú klobúky a nemo pozdravujú lesmajstra).

NOTÁR: A srnce že máš kde, pán lesmajster? Ražne tri… (Podajú si ruky.)

LESMAJSTER (tučný, vyholený, červené vlasy, zastrihnuté fúzy, lovecky odetý, s puškou z poľovačky ide a rád si sadne. Popri kotle idúc): Aby ste mi horu nezapálili… (Notárovi.) Gratulujem! (Notárke.) Ruky bozkávam! Hlavná kuchárka? Aká krásna, ružová! (Benkovi posunkom, aby sa vzdialil.)

MARÍNA (podá mu ruku): To moja farba.

BENKO (prišiel pár krokov za lesmajstra. Neobyčajne drezírovaný človek, ponížený, úctivý až protivne): Alázatoš… Ponížený služobník!…

NOTÁR (podá mu ruku): Ani peria, ani srsti, pán horár?

BENKO (krútil hlavou, že nič, lebo sa bojí už viacej hovoriť, ako povedal pred lesmajstrom, ktorý na neho pozrel a podal mu pušku).

BENKO (sa ukláňa a ide si sadnúť k Žliebkovi a Bačkovi).

LESMAJSTER (v ústrety idúcemu Maxovi tiež podá ruku, iným len kývne hlavou, nesnímuc klobúk. Notárovi a Maxovi dôverne): Mohli sme sa do hory utiahnuť… Príliš demokratizmu… Tým autority, pán hlavný notár, nezískaš.

NOTÁR (hlasno): Moja autorita — moja práca a nie úrad. Som priateľ a dnes jubilant. (Na prítomných.) Poznáš už aspoň niektorých… To sú moji spolupracovníci, ktorí len pre meno, zdarma pracujú za verejné dobro. Ja z plného presvedčenia si s nimi sadám do práce i do zábavy. Dnes nech to nehatí ani teba.

LESMAJSTER: Pre mňa — za mňa… Stolov dosť! (Odsadnú do popredia.)

HEREČKY (donesú pečienku, ako ju servírovala Marína): Nech sa páči!

BOHUŠ (donesie víno): Prosím!

NOTÁR (naleje do pohárikov).

LESMAJSTER (na herečky): Šumné Héby! (Uštipne nežne, slušne jednu za briadku.) Prosit! (Štrnganie.) Len žiadne reči. Dnes budeme svorní v oslave tvojho jubilea. (Pijú, lesmajster je.)

NOTÁR: Dobre! Tak tie pašienky a lúky nám dáš do árendy. Aj svoj deputát? Zaplatíme dobre! A dovolíš staršie báne vyžínať…

OBČANIA (počujú rozhovor a reagujú aspoň posunkami a očami, tvárami, ale bez slova).

LESMAJSTER: Ani kročiť!

NOTÁR: A tie hole?

LESMAJSTER: Ani!

NOTÁR: Kam sa majú obrátiť ľudia, aby mohli vyžiť?

LESMAJSTER: Pre mňa nech idú hoci do Ameriky.

NOTÁR: A ty si budeš jeleňov, srny pásť po lúkach. To ti ja, pán lesmajster, zase apelujem.

MAXO: Notár, čuš aspoň dnes!

LESMAJSTER: Pustiť vás, notárov, kaplánov, poštárov a takých pytliakov do lesa, národ do bánov…

NOTÁR (na žart obracia): A vari sa nazdávaš, že som nebol?

LESMAJSTER: A myslíš si, že neviem, že ste mi roháča v Bučinách odpytlačili? Že ste ho v pivnici zvliekali?

NOTÁR (stúli sa): A videl si ma?

LESMAJSTER: Videli, čo k tebe šli do kancelárie…

NOTÁR: Ej, sto bohov sa mu v pečeni páralo! Takých ja mám zradcov-občanov? To iste bola ona a nie on. To chlap neurobí. Maxo, nežeň sa! (Smiech.) A konečne: erár si len ty? Povetrie, slnko, voda a hora sú božie a naše!

BUKOVEC A MNOHÍ: Naše! — Naše by mali byť! — Starootcovské! — Také boli!

LESMAJSTER: Skúste si vlastniť čo i piaď!… I len sa mi vyvaliť na lúku, do lesa!

NOTÁR (na smiech obracia): Ani to? A ja, že ak sa zapijeme… A teda nie! — Ty, pán lesmajster, osaďanovi nechceš dovoliť pivničku vykopať…

LESMAJSTER: Jeho je len povrch zeme a vnútro je moje!

NOTÁR: Osádku si dal oplotiť…

LESMAJSTER: Nech mi nelozia a nevozia po erárnej ceste…

NOTÁR (súcitne, ironicky): Po erárnej ceste — neerárne kolesá! Ani by ich neuniesla. Nuž vieš, pán lesmajster, dosiaľ sme ukazovali len opozíciu vláde, ale vidím, treba do boja ísť… radikálne, za všeobecné, tajné volebné právo a sa rozkomasujeme s erárom, aby aj tento ľud mal svoje, ako iní slobodní občania…

LESMAJSTER (už znervóznelý): Nech sa páči…

BUKOVEC (ostatným): Tvrdá hus!

LESMAJSTER (začul): Ticho! Kostol, faru, školu, kto udržuje? Kto dal materiál na novú školu? Kto platí učiteľov?

NOTÁR: Ty — ale z nášho; a ešte máš slávu „patróna“! Rozkazuješ, menuješ…

LESMAJSTER (už len rukou odmieta): Pán učiteľ Bielik, na slovo!

BIELIK: Prosím, pán lesmajster! (Pridupká od karát.)

LESMAJSTER: Kde ste boli minulú sobotu?

BIELIK (ostýchavo): Rodinná udalosť… Udalosť rodinná, prosím. U zaťov, sa prosím, dieťaťko narodilo.

LESMAJSTER: Boli ste babou?…

MNOHÍ zarazia sa nad surovosťou).

BIELIK: Na krste, prosím!

LESMAJSTER: Na krštení!

BIELIK: Starého otca zaťkovci uctiť chceli…

LESMAJSTER: Kto vás pustil?

BIELIK: Pán farár katechizoval…

LESMAJSTER: Ja som patrón! Meškať alebo konzumné veci odbavovať…

NOTÁR: To mu už krivdíš! Tie robí večer alebo v noci.

LESMAJSTER: Maďarsky dostatočne neučíte…

BIELIK: Veď ináč, prosím, ani neučím…

NOTÁR: Deti dosť vedia maďarsky; v slovenskom prostredí, uváž! Mňa ináč nepozdravia, iba akosi: „Tisičertík — Jézuš Kristuš.“ (Smiech.)

LESMAJSTER (kývne rukou, aby šiel): Posledný raz…

BIELIK (sa vzdiali).

BUKOVEC, ŽLIEBOK A OBČANIA: (polovička schvaľuje výčin lesmajstra, druhá polovička je urazená za Bielika a prejavujú to jedni i druhí posunkami, tvárami. Stmieva sa).

Predošlí, Šeďo, traja furmani.

ŠEĎO (starší lesný robotník, v krpcoch, halene. Sníme zďaleka klobúk a úctivo ide k lesmajstrovi na tri kroky): Pán veľkomožný, poslali ma chlapi, ale aj sám vidím, že nezarobíme ani na živobytie.

LESMAJSTER: Tu je kancelária? Ako sa opovážite prísť ma vyrušovať?

ŠEĎO: Čakal som od rána pred kanceláriou a len že noc sadá na dolinu…

LESMAJSTER: Benko!

BENKO (vstane a ide odvádzať Šeďu): Berte sa!

ŠEĎO: Prosím ponížene, ja odídem. (Ide.)

NOTÁR: Šedo, pohár vína… A sadnite si! (Lesmajstrovi.) Či si strmý do človeka, ani do diviaka!

LESMAJSTER (nahnevaný i notárom bodnutý): Veď je to úžas, čo si ten národ dovoľuje! To nebývalo! Ty ho búriš, staviaš na zadné nohy!

NOTÁR: Učím ho na dvoch nohách chodiť, keď k tebe chodí ešte na štyroch.

LESMAJSTER: Už mi dozorcom obloky vybíjajú…

NOTÁR: To je už dobrý znak, že ten tvoj „štvornožec“ pochopil: na čo je kameň. Tisíc rokov muselo prejsť, kým sa naučil kameňom hádzať… A zase akýsi čert ide, nebodaj, k tebe… Čo je, Liptáci? Vy ste tí lacní furmani!! Je to pekné hubiť kamarátov? Koho hľadáte?

FURMANI (sňali klobúky): Pána veľkomožného lesmajstra by sme ponížene prosili na slovíčko.

LESMAJSTER: O podvyšky!

1. FURMAN: Mordujeme seba, ale čože seba — statok! Vozy kováči a kolári nestačia reparovať. (Na Bukovca.) Tu je pán majster…

BUKOVEC: Som svedomitý svedok.

LESMAJSTER: Na to ja nič nedám! Chcete povedať, že ak vy ho nevytiahnete, že mi drevo tam zhnije. To sa mýlite! Rubačov, furmanov v Marmaroši dosť!

NOTÁR: Pridaj na tých kolárov a kováčov!

LESMAJSTER: Ja im z vrecka doplácať nebudem. Nemali ste sa podberať!

1. FURMAN: Prosíme ponížene, prosíme uznať.

LESMAJSTER: Uznám, že je to drevo v trochu ťažkých polohách… Preto som vám desať halierov na kubíku pridal.

NOTÁR: A ešte desať…

LESMAJSTER: Nech ti bude! Žobráci! Podujmú sa a potom chodia s plačom ako baby…

1. FURMAN: Aj za to pánboh zaplať! (Odstupujú.)

LESMAJSTER: Druhý raz majte móres!

NOTÁR (volá): Bohuš!

FURMANI (potešení): Áno, áno, pán veľkomožný! (Kladú si klobúky a odchodia, pohostení Bohušom.)

NOTÁR: A ešte si zgazdoval direktorovi! Hja, takto ťa ten musí dvíhať a tisnúť dopredku. Čochvíľa budeš „radcom“, „lesným radcom“ — to je titul, pane!

LESMAJSTER: Však sa mi žiada z tejto horskej biedy, kde celý svet dymom a bryndzou smrdí!

NOTÁR: Ked len uznávaš, aspoň pre seba! A ty obrobíš si záhrady, pole, lúky erárnymi ľudmi… Záveje a lesné škôlky — to je pomoc!

LESMAJSTER (vyskočí): Notár! Čo je to?

NOTÁR (vtipne): Šikovnosť, nijaké čary!

LESMAJSTER: Také narážky robíš, čo som nečakal… (Rozladenie.)

BORIAK (dozorca pribehne): Pán veľkomožný…

LESMAJSTER: Čo je?

BORIAK: Rozohnali sme, rozišiel sa už svet, ale Sultán ochorel!

LESMAJSTER: Sultán? Môj Sultán? Benko!

BENKO (skokom donesie pušku a tiež sa chystá odísť).

LESMAJSTER: Servus! (Ruky nepodá.)

MAXO: Servus!

ŽLIEBOK, BAČKO: Aj my sa odporúčame…

NOTÁR (ukazuje na týchto, pred druhými): Servus, páni! Ďakujem a do videnia!

LESMAJSTER (Boriakovi): Ak sa tomu psovi niečo stane, ja vás postrieľam! (Ide. Notárovi.) Ja sa nesľubujem. Myslel by som na psíka…

NOTÁR (dodá mu): Ak by si stačil, pomysli i na tých rubačov…

MNOHÍ (vstali, dvíhajú klobúky na pozdrav lesmajstrovi).

Predošlí, bez lesmajstra, Maxu, Žliebka, Bačku, Benku. Prichodí mládež.

KOHÚT, KUNA, BOHUŠ (rozvesujú lampióny, nálada ožíva).

NOTÁR (objíme Bielika): Náco, nesmúť!

BIELIK: Takto verejne mi…

NOTÁR: Čerť ťa po ňom! Neboj sa nič! Penziu ti nevezme a konzum ťa ratuje. Budeš krčmárom! Preferans vieš… (Smiech, nálady pribýva.) Tú jednu skúšku im ešte hodíš… a odídeš na penziu. Z dejepisu že si už kde? Tým ťa budú obháňať.

BIELIK (ožil): Už na obálke, pergamente!

NOTÁR: To sa musíš zhaltovať, lebo za obálkou už nemáš nič! (Smiech.) A zemepis?

BIELIK: Učím aj ten, a keď deti narastú, poznajú svet z vlastného putovania po ňom… (Smiech.)

NOTÁR: A o Amerike?

BIELIK: O tej som neučil, aby som nepovzbudzoval národ k vysťahovalectvu. Ktože nám tu zostane? Vyjdeme na mizinu aj my, čo z neho žijeme.

NOTÁR: To je ešte vtipnejšie! Kto ťa prevýši na takýto spôsob vo vlastenectve?! (Smiech.) Ty si väčší nacionál-ekonomista ako lesmajster, lebo ten by nás všetkých poslal do Ameriky. Ale nepôjdeme! Vydržíme tu! Budeme pásť ovce! A vína v konzume dosť! Na zdravie všetkým!

BUKOVEC A OBČANIA (dvíhajú poháriky): Na zdravie pánu notárovi! (Pijú.)

NOTÁR: Dievčatá! Mládenci! Hore ju! (Notár a za ním mládež zaspieva pri klarinete):

NOTÁR (zahvízda na prste, že sa hora otrasie).

KOHÚT: Čujme notársku hymnu!

KUNA A MLÁDEŽ: Čujme! Pán notár!

NOTÁR (vyskočí na lavicu a zaspieva):

KOHÚT A MLÁDEŽ (potlesk, smiech).

NOTÁR (spieva):

MLÁDEŽ (potlesk, veselosť, smiech).

RICHTÁR: Mládež veselá — ale otcovia…

NOTÁR: Pán richtár, nech ho čert vezme aj s erárom. Ešte sa s ním poprobujeme a dáko len poplatíme ako dosiaľ… Teraz tanec!

1. MLÁDENEC (s harmonikou).

2. MLÁDENEC (na klarinete sprevádza).

NOTÁR (voľne zaspieva a tančí):

(Pauza. Marína otvorí náručie.) Marína moja, čo ten guláš i prismudne! (Vyvedie do tanca Marínu, stavajú sa aj druhé páry, spievajú a tančia.)

(Potlesk.)

(Opona.)