ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bačková, Žliebok, Julko, Janko, 1. vojak, 2. vojak.

JULKO a JANKO (sedia v šenku v popredí pri stolíku. Mali by sa učiť z kníh, ktoré majú pred sebou, ale viac počúvajú vojenské zprávy).

ŽLIEBOK a BAČKOVÁ (sedia v úzadí pri stolíku. Žliebok číta „Slovenské noviny“ peštianske, ostatní počúvajú): „Vojská naše sa od nepriateľa odpútali, aby zaujali výhodnejšie pozície. Nástup deje sa v plnom poriadku…“ (Stíchol, číta len sebe, lebo):

1. VOJAK A 2. VOJAK (dvaja mladí vyznamenaní vojaci vstupujú. Jeden má obviazanú ruku, zavesenú v šatke cez plece previazanej, druhý o palici krivká, ranený do nohy. Vystupujú opatrne, obzerajú sa).

BAČKOVÁ (vstane, proti nim): Nech sa vám páči! Nikoho cudzieho u nás niet. (Ide do šenku a naleje po deci slivovice a postaví na stôl.)

1. VOJAK: Človek krv vyleje a vydriapeš sa zo špitála domov, obháňajú ťa žandári, či ležíš a sa ozaj liečiš.

2. VOJAK: To sú tie peštianske táranice. Čo klamú?

ŽLIEBOK: No — no — no! Úradné noviny neklamú…

1. VOJAK a 2. VOJAK (glgli si zo skleničiek, ktoré im postavila krčmárka na stôl).

ŽLIEBOK: Bijeme Rusov aj Srbov!

2. VOJAK: Ba —! ani som neprepýtal! Všetci ich bijú, čo tam neboli.

1. VOJAK: Odtiaľ sme došli.

2. VOJAK: A nežrali aj po tri dni, po týždni! Krumplík, to bola hostina! Ak si ho našiel a stačil svetu z jamy vykradnúť…

1. VOJAK: Aj burgyňu. To nie je somárstvo, pane! Len aby bol bachor plný.

2. VOJAK: Buď zdochneš, buď ochorieš! Čo teraz žerú, keď je zem pod snehom, to neviem.

ŽLIEBOK: Ale, páni vojaci, veď my si odťahujeme a vám sa posiela na front.

1. VOJAK (s výsmechom): Posiela!…

BAČKOVÁ: Môj muž sa na jedlo neponosuje.

1. VOJAK: Hja! U sanity! Tí len hľadia, kde by čo uchmatnúť. Sliepky, husi žerú! Stihnú kutať, keď sú v zadku…

Študenti (sa smejú).

ŽLIEBOK: Ale, páni vojaci, nemali by ste tak rozprávať…

2. VOJAK: Hneváte sa, i žandári sa hnevajú, že pravdu vravíme.

ŽLIEBOK: Treba vytisnúť nepriateľa…

1. VOJAK: Mohli by ste ísť pomôcť, pán majster.

ŽLIEBOK: Keď zavolajú — vďačne! Ja som vlastenec uhorský, ako sa patrí!

2. VOJAK: Pri poháriku vína, nad novinkami a pri teplej peci!

BAČKOVÁ: Ale ste dozlostení…

2. VOJAK: Ako by sme neboli! Nie je to dosť raz sa dať prestreliť?

BAČKOVÁ: Len čo tí Rusi sa zastávajú Srbov?

ŽLIEBOK: To je to! „Srbi sú vraj kresťania a Slovania.“ Preto! Tak vravia i náš farár, Murgač, Sýpaj a konečne i notár.

2. VOJAK: Pánu notárovi pokoj! Podpory riadne vypláca.

1. VOJAK: Ani nás neženie znova na vojnu!

ŽLIEBOK: To si myslím, že nie. Naopak…

1. VOJAK: V konzume, čo bolo, rozdelili spravodlivo, nedal bohatým rozchytať. Všetka česť!

2. VOJAK: Aj petroleja, strovy, cukru, mydla vyzháňa s Bukovcom, dovezie, a čo by boli aj tri dni v meste!

Predošlí, Murgač, Sýpaj.

MURGAČ a SÝPAJ (radostne vstupujú do šenku v kožuchoch, baraniciach, s bakuľami v rukách).

MURGAČ: Dobrý večer!

SÝPAJ: Zdravstvujte! (Idú k vojakom, ale fixírovali i Žliebka, ktorý sa otočil bokom a číta.)

BAČKOVÁ: Pekne vítam! Že sa len vše uponížite i ku mne v týchto ťažkých, drahých časoch. Nech sa vám páči sem! (Ide otvárať panskú izbu.) Janko, prilož do pece.

MURGAČ (na vzdory Žliebkovi): Zatiaľ zostaneme tu! Ideme k našim vojakom. I my tam máme po troch synoch…

SÝPAJ: Už len po dvoch živých, brat Ondriš.

MURGAČ: Hľa, teraz sme už rovnoprávni aj my, Slováci!

2. VOJAK: Akože, ujček?

MURGAČ: Tak, synku! Berú tak aj Slovákov na vojnu, ako Maďarov!

2. VOJAK a 1. VOJAK (nerozumejú, ale prikyvujú).

SÝPAJ: Našli nás! Poznali!

MURGAČ (ironicky): Dosiaľ len páni mali flinty a teraz aj chudobe tisnú. Či je to nie rovnoprávnosť?

2. VOJAK a 1. VOJAK (sa smejú).

ŽLIEBOK a BAČKOVÁ (pohoršujú sa).

BAČKOVÁ (preruší): Janko, kúriš? (Otvorí dvere.)

JANKO: Áno, mama!

BAČKOVÁ: Choď i ty, Julko! Tam sa učte! Čo si rozkážete?

JULKO (vošiel do panskej izby. Zapália lampu, kladú do pece a učia sa, ale i načúvajú rozhovory).

SÝPAJ: Dnes dovoľ, bratku: pol litra vínka nám dajte! Na moje konto. A starého!

MURGAČ: Ale si pri groši, Janko! Azda ti tamto (ukáže) pán majster Žliebok árendu od domu zaplatil?

SÝPAJ: Čerta! Ten si dal moratórium…

ŽLIEBOK: Zaplatím!

SÝPAJ: Od júla čakám…

ŽLIEBOK: Ale dočkáte, kým zarobím.

SÝPAJ: Ak mi porcie dočkajú, dočkám.

1. VOJAK a 2. VOJAK (sa usmievajú, pochybujú).

BAČKOVÁ (donesie víno, dva poháriky): Nech sa páči!

SÝPAJ (nalieva).

MURGAČ: Nebol by som si uveril, že ma moje dvaaosemdesiaťročné nohy vynesú na Diel. Pravdu mal pán farár: „Duch, duch nás vynesie!“ a vyniesol!

SÝPAJ a MURGAČ (štrngnú si, vypijú).

MURGAČ: Čo my proti takému národu! Ale keby sme aj vyhrali, zase len nebudú mať Slováci nijakých práv. Keď Rusi zvíťazia, tí dajú Slovákom práva…

SÝPAJ (znova nalial, štrngnú si, ale už len chlipkajú): To ruské dunenie, Ondrejko! (Radostné prejavy, potrasie rukou Murgača.) Čo som aj nahluchlý, poznal som po hlase, že sú ruské. Ohromné! Azda som ich neslýchal za štyridsať rokov, keď som v Rusku kupčil? „Bú! Bú! Bú!“ a naše len: „Štek! Štek! Štek!“ — ako psíča. Ani sa nepachor, utekaj sa skryť! Čo, páni vojaci? (Bačkovej.) Dajte im pol litra!

1. VOJAK: Artilériu majú čertovskú. A hneď nás našli!

2. VOJAK: A na jedného nášho vojaka šrapnel — granát neľutujú…

SÝPAJ: „Čertovskú!“ (S úľubou). Počuješ, Janko? „Čertovskú artilériu majú!“

MURGAČ: A ešte vás, synkovia moji, neťahajú znova?

1. VOJAK a 2. VOJAK: Ba! Už!

MURGAČ (rozcíti sa): Veď môjho Valenta už nebudú…

SÝPAJ: Ani môjho Viktora!

1. VOJAK (súcitne): Umreli naraz, a my budeme, ak nás zase raní…

2. VOJAK (so zlosťou): Hyň, po kuse, kým zdochneš!

SÝPAJ: Už sa prevalia?

1. VOJAK: Kadiaľ?

SÝPAJ: Kadiaľkoľvek! Na Trenčín, na Šariš, Spiš, Liptovom… Kto má zlé svedomie, skrývať sa bude. My nepôjdeme nikam. Ani na krok! Vy budete kričať hurá! a ja ich privítam: „Zdravstvujte, molodci! My sme Slováci, vaši bratia!“

MURGAČ: Že mi to Boh dal dožiť! Len či to budú ako deväťaštyridsiateho roku? Ľudia, číri ľudia, ako by ani nie vojaci.

SÝPAJ (radostne): Akože! Tí samí! Aj v tých krojoch! Či som ich málo vídal, keď som v Rusku kupčil?

MURGAČ: Pamätám sa ako dnes: varili na potoku, v kotloch ako studňa hlbokých, a my, deti, chlapci, vôkol. Chceš chleba? Mykol si hlavou a už sme mali po kuse, ako ovčia hlava. Mäsa nasekali hrče do kotla, nahvaždili do toho kapusty, krumpľov, cibuľe, fazule, repy a čo po ostredkoch zachytili…

SÝPAJ: To bol boršč, Ondrej, ich národné jedlo.

MURGAČ: Ale to bola chuť nado všetky chuti! A smiech býval s kašou pohančenou. Masla vám do nej vovalili kusy, ako zván soli. — Chceš kaše? Chcel by si, ale kaša horúca. Rozmýšľaš. — Tak ty nechceš, a nedal. — Ty chceš? — Chcem! — Kväc mu z varechy ako vahan do dlani. — Fúkaj! — Fúkaš, fúkaš, prehadzuješ kašu z ruky do ruky, konečne páli obe — páč kašu na trávnik! A oni sa za bruchá chytajú a podávajú lyžičku…

1. a 2. VOJAK, JULKO a JANKO (sa smejú, ale najmä študenti).

SÝPAJ: Dobrý národ. Štyridsať rokov som tam kupčil a nikdy sa mi nič nestalo. Nasýtili, napojili, pospať dali a pleták nakúpili, ako deti — čo som len z krošne vytiahol. A zase som bežal do mesta a zase šiel na dediny! A keď som trafil tak, že sa veselili: jesť, piť, spievať i tancovať som musel, aj tri dni, tri noci. Oni kozáčka, ja odzemok. Ale to je skoro jedno.

MURGAČ: Keby si ty, Janko, potrafil ešte toho kozáčka! Naučiť náš národ, keď Rusi prídu. Privítať ich — ich piesňou, ich tancom.

SÝPAJ: Tanec, Ondriško, to by som už neuhádol. Uhádol, viem ako sa nohy kladú (vstane a ukazuje kozáčka), ale padneš na zadok — bude mi hanba, a predsa len, že som ruský kupec, prichodilo by mi v kole prvému tancovať. Ale piesne kozácke… (Nôti pieseň ruskú a voľne tancuje.)

JULKO a JANKO (s knihami v rukách prizerajú sa a načúvajú).

JULKO: Ako je to, strýčko?

SÝPAJ: Hádaj, synku!

JANKO: Po rusky!

SÝPAJ: Uhádol si! Napi sa! Nepi, len oblizni, že máš radosť, ako my. (Julkovi.) A, pán brat, koľko rokov že ešte tej školy?

JULKO: Ešte tento jeden a budem učiteľom.

SÝPAJ: A učíte sa slovensky?

JULKO: Nie! My sa všetko po maďarsky učíme.

SÝPAJ: Nelámte si jazýčky, deti moje! Ani maďarčinou, ani nemčinou! Budete sa slovensky učiť a rusky, a otvorí sa vám pol sveta. Keď prídu Rusi, maďarčina panovať nebude!

ŽLIEBOK: A ak bude?

SÝPAJ (vyhŕkne): Nebude! A keď sa jej vy držať chcete, tak vy tu Rusov nečakajte!

MURGAČ: Ja sa pamätám na deväťaštyridsiaty rok. Len slovensky a rusky sme sa zhovárali všetci, aj komorskí, banskí a hutní páni. (Žiakom.) Už koniec maďarčine u nás. (Vojakom.) Nepôjdete viac. Rusi prídu a ja s nimi pôjdem!

SÝPAJ: A ja s tebou, Ondriš môj, a všetci budeme volať na pozdrav: „Zdravstvujte, vaše blahorodie! Zdravstvujte, molodci! Zdravstvujte rebiata!“

JULKO, JANKO, 1. VOJAK, 2. VOJAK, MURGAČ, SÝPAJ (učia sa, opakujú unisono, hlbokým účinným hlasom): Zdravstvujte, vaše blahorodie! Zdravstvujte, molodci! Zdravstvujte, rebiata!

JANKO: A čo je to rebiata?

SÝPAJ: „Chlapci“, ako ty!

ŽLIEBOK: Len či sa vám to splní, páni?

SÝPAJ: Vydriapte sa na Diel — počujete, keď na naše slová nedáte. Ale potom už aj čušte, lebo…

Predošlí, farár, notár, Bielik, Dlhý.

FARÁR, NOTÁR, BIELIK, DLHÝ (vchádzajú zadnými dverami do „panskej“ izby a posadajú si k väčšiemu stolu vľavo, kde je medzi oblokmi i diván pri stene).

JANKO a JULKO (vstanú, idú sa klaňať, najmä farárovi): Dičértešék a Jézuš Kristuš!

FARÁR: Naveky, študenti, naveky! Julko, nádejný pán učiteľ; Janko, akože povedal Kristus Pán, keď rozosielal apoštolov?

JULKO a JANKO (v rozpakoch prikývnu): Čo si rozkážete?

NOTÁR: Liter vína.

BIELIK: A kto je tam?

JULKO: Páni: Murgač, Sýpaj…

FARÁR: Tak sa tí dvaja rovno tu stavili. Vyschli im hrdlá na Diele!

JULKO (pokračuje): … Žliebok a dvaja vojaci, čo sa doma liečia…

FARÁR: A víťazia? Bijú Rusov?

JULKO: To pán Žliebok! Vojaci preklínajú vojnu.

FARÁR (Jankovi): Šepni, Janko, pánu Murgačovi a Sýpajovi, aby sa im páčilo sem.

JULKO a JANKO (idú strednými dverami. Julko šepká Bačkovej, tá nalieva víno a berie poháriky, Janko šepká Murgačovi a Sýpajovi farárov odkaz).

FARÁR (notárovi, akoby pokračujúc v rozhovore): Tak sme my dvaja zase len dva svety. Ja horlím za ducha a vy za hmotu…

NOTÁR: Sľubami: „Idú Rusi, prídu Rusi“ — ľud nenakŕmime ani na tri dni. Vítanky chystať, Európu, mapy deliť — vám ľahko, keď ste len dvaja s pani gazdinou a máte zásoby, ale tu je otázka: čo bude národ i dotiaľ jesť?

MURGAČ a SÝPAJ (vstanú a prejdú do „panskej“).

BAČKOVÁ (naleje, zanesie, chce farárovi bozkať ruku): Pekne vítam! (Prikladá do pece).

ŽLIEBOK (sa upozorní, a keď vidí, že títo vyšli, spytuje sa Julka, kto vošiel; s posunkami).

JULKO (šepmo): Pán farár, pán notár, starý pán rechtor, aj pán učiteľ.

FARÁR (notárovi): Kde núdza najväčšia… To bude starosť Rusov… (Bačkovej.) Gazdujte, neklaďte!

BAČKOVÁ (ukloní sa a vojde do šenku): Aby vám bolo teplo…

BIELIK: Ten špión Žliebok tu „robí“ remeslo. Ja by som, pán notár, hneď dal jednu nedemokratickú stenu vytiahnuť v tom našom konzumnom hostinci.

DLHÝ: Už by sa len bolo našlo tristo tehál a jedny dvere na osobitný kútik…

NOTÁR: Bojíš sa, ty reklamant! A nie! Z tajného kúta skorej niekto slovo vynesie ako z verejnej miestnosti. Sme akokoľvek predsa len akási autorita v dedine a naše slovo platí. Nebude nás nikto udávať, aj „tí“ (ukáže na šenk) si iste len šuškajú o nás a sú ticho. Len aby sa už teda tí Rusi prevalili! (Dlhému.) Nalej, Tonko!

FARÁR: Už si cesty prebíjajú — počuli sme!

MURGAČ a SÝPAJ: Počuli sme! (Štrngajú, pijú.)

ŽLIEBOK (ukazuje vojakom posunkom písanie, že je v „panskej“ notár).

1. VOJAK: Náš notár neudáva!

2. VOJAK (so smiechom): „Dobreže si opatrujte tú ranu“, povedal mi, „aby vám vydržala aspoň ako dobré podošvy.“

NOTÁR: A ty, Náco, čo čušíš?

BIELIK: Ja vás prosím, páni, buďte opatrní!

NOTÁR: Penziu ti hodili, čo ti vezmú? A kto?

FARÁR: Čo je pravda, to je pravda…

BIELIK: Povedz pravdu, prebijú ti hlavu!

FARÁR: Už nebolo treba si nám uchom na zem prilíhať…

BIELIK: My sme tam neboli, ale prosím vás, z ohľadu na nás… (ukáže na seba, Dlhého.) Žiaci sú žiaci, vybľabocú.

SÝPAJ: Už sme ich vyexaminovali, poučili chlapcov.

MURGAČ: A Žliebok čuší ako voš v kožuchu.

BIELIK: Čuší a predsa hryzie.

NOTÁR: Tak, páni, budeme sa schádzať u mňa v kancelárii. Máme tam mapy, noviny, posedíme, povieme si svoje.

FARÁR: Aj u mňa by bolo miesta.

NOTÁR: Nie veľmi — v tom múzeu vašom! A vy ste známy pansláv. Už vojsť k vám hotové podozrenie. A potom, pani gazdiná vaša bála by sa, že vás vyjeme a vypijeme do vzniku…

FARÁR: Urážate ma!

NOTÁR: Odpustite. Ale mali by ste si to, kňazi, inak zariadiť, ako iní ľudia.

FARÁR: Keď prídu Rusi… Budeme pravoslávni (nadšene) a slovanská bude bohoslužba ako za svätých apoštolov Cyrila a Metoda…

MURGAČ, SÝPAJ a všetci: Daj, Bože! Daj, Bože!

DLHÝ (vrúcne): Pán farár, ak by ste dovolili v škole, nacvičil by som nejakú alegorickú hru.

FARÁR: Dočkáme už Rusov a potom nemusí to byť alegorické…

BIELIK: Kdeže je to ešte! Blúznivosť!

FARÁR: Tak si choďte počuť, pán penzista!

NOTÁR (Dlhému): Čo ťa za vojaka vzali, už v alegóriách! Neboj sa frontu. Ja sa neľakám! Keď nás stiahnu, pôjdeme do Ruska.

DLHÝ: Keby to len tak išlo — ujsť tej „hrdinskej“.

NOTÁR: Ozaj, niet hnusnejšej košele smrtnej, ako keď nevieš za čo, načo ťa vyvlečú, zabijú a oblečú do „hrdinskej“, a doma ostala žena, deti-siroty. Viacej ľuďmi by mali byť ľudia!

FARÁR: Kresťanmi, páni moji, kresťanmi!

NOTÁR: Monarchov by mal čert rozchytať, feudálov a veľkofabrikantov.

FARÁR, MURGAČ, SÝPAJ, DLHÝ: Tototo! Tých!

Predošlí, lesmajster, Benko.

LESMAJSTER a BENKO (vojdú do šenku s flintami).

ŽLIEBOK (vstane, radostne pozdraví, klania sa).

LESMAJSTER (kýva mu rukou, aby sedel).

1. a 2. VOJAK (sa nemo dorozumievajú, že prišiel lesmajster, postrach, dopijú a vykĺznu).

JULKO a JANKO (vstanú od kníh a z miesta klaňajú sa hlavami a sadnú ako v škole).

BAČKOVÁ (uveličená, lesmajstrovi): Služobkyňa ponížená…

LESMAJSTER (pozdraví po vojensky, ale ležérne): Špricer!

BAČKOVÁ (otvorí dvere do „panskej“): Prosím, prosím! Nech sa páči, tu sú páni! (Vráti sa, naleje, zanesie.)

LESMAJSTER (kukne, vojde pomaly): Dobrý večer! (Odloží flintu na vešiak.)

BENKO (v šenku prisadne k Žliebkovi a dá si naliať kalištek).

BIELIK a DLHÝ (vstanú od stola, znervóznejú, najmä Bielik a robia miesto lesmajstrovi): Služobník ponížený!

LESMAJSTER: Seďte, páni! (Podáva ruku farárovi a notárovi. Murgačovi a Sýpajovi len kývne hlavou, ako prv oni jemu.)

NOTÁR (cez zuby len, podajúc ruku): Servus!

FARÁR: Nech sa vám páči sadnúť, ak ste boli tak vysoko ako my!

LESMAJSER: Ťažké časy sa valia, pán farár! Počuť hukot kanónov…

NOTÁR (žartovne): Aj zver sa ti rozbehá!

LESMAJSTER: Ak Nemci nepomôžu, bude zle! Mali by sme všetci ísť — i ja!

NOTÁR (žartovne): Aj s horármi!

LESMAJSTER (krúti hlavou, zazlieva notárovi): Čert tam po horách a lesoch, keď je vlasť v nebezpečenstve!

NOTÁR (žartovne): Ja ťa zastúpim. Odpoľujem za teba a bude mäsa do konzumu.

ŽLIEBOK a BENKO (načúvajú vo dverách, posunkujú, prisviedčajú, hlavami krútia).

BAČKOVÁ (im to načúvanie za dverami z bojazlivosti zazlieva).

JULKO a JANKO (sú zvedaví tiež).

BAČKOVÁ (ich zaženie prísne ku knihám).

ŽLIEBOK (Bačkovej šepmo): A mohli by ste poslúžiť manželovi…

BAČKOVÁ (chytá sa za hlavu, či skutočne by mohla pomôcť; šepkajú si a už nebráni načúvaniu, ba i sama príde k dverám — odíde a príde; načúvajú i Julko a Janko).

LESMAJSTER: Tebe ten konzum ani spať nedá!

NOTÁR: Dvanásťsto ľudí kŕmiť — veru nedá. A strieľať viete i ferštri i horári. Ty by si sa tam uplatnil — vlasť zachraňoval, a tu ľud by si oddýchol…

LESMAJSTER: Vtipkuješ, v týchto zlých časoch, poviem ti, nemiestne! Pán učiteľ Bielik!

BIELIK (odloží fajku a sa postaví, nakloniac hlavu, aby počul): K službám!

LESMAJSTER: Len k jednej službe! Za patróna škôl erárnych vás vyzývam, aby ste šli naspäť do školy, učiť… (Hľadá dôvod.) Aby mal pán učiteľ Dlhý menej detí, keď nového učiteľa pre vojnu nemôžeme dostať. Je to na jedného, čo i mladého, stošesťdesiat detí, primnoho…

NOTÁR (odmietavo): Predavač je na vojne, Bielik mi vedie konzum!

BIELIK: Keď som sa už tam chytil pomáhať…

NOTÁR: V konzume potrebujeme spoľahlivého človeka, pri rozdeľovaní. Ja som tiež sám. I ty máš o dvoch horárov menej. Musíme robiť a trpieť, keď sa nám tej hostiny chcelo.

LESMAJSTER: Celý plat, byt, drevo, aj deputát.

NOTÁR: To má aj z konzumu! (Vyhŕkne.) Ty chceš, pán patrón, vlastne náhradu za Dlhého. Povedz úprimne! Ja ti vidím za košeľu!

LESMAJSTER: Keď vidíš, priznám sa! Mohol by pán učiteľ Dlhý inak poslúžiť drahej vlasti. Čo, pán učiteľ?

DLHÝ (neisto): Ja som pod vojenským zákonom a rozkazom. Kedykoľvek…

LESMAJSTER: Aj pán farár by pomohol starému pánu učiteľovi.

FARÁR: Ja si náboženstvo učím a na iné som nie kvalifikovaný.

LESMJASTER: Ej, ej! Vytáčky. Akože by nie?

BIELIK: A keď maďarsky dobre neviem…

NOTÁR: Keď ste ho už vytisli — nechajte ho!

LESMAJSTER: Veď teraz čo by ste aj trochu slovensky učili, prepáčilo by sa vám u tých menších detí…

BIELIK: Ponížene ďakujem! (Ukláňa sa.)

NOTÁR: Tak! Poďakuj sa za priazeň a choďte dozrieť do konzumu!

BIELIK a DLHÝ (veľmi radi a chytro sa schystajú a, ukláňajúc sa, vychodia).

ŽLIEBOK (vyjde zo šenku s gestami, hrozbami).

NOTÁR: Pošli učiteľa na front a školu daj zavrieť, alebo cez zimu môže aj pastier učiť, ten teraz roboty nemá.

LESMAJSTER: Ako ty to nevyberáš reči. To je hrúza!

FARÁR: Bolo by to už všetko márne! „Na Diele už počuť hukot kanónov“. Vaše slová, a my sme dnes boli svedkami…

LESMAJSTER: Len to je otázka, našich, či vašich kanónov?

FARÁR: Akiste duel!

SÝPAJ: Lenže jedny: „Bú! Bú!“ a druhé: „Štek! Štek!“

LESMAJSTER (dôverne, zlomene): Dnes — zajtrá sú Rusi v Budapešti… (Vzdych.) Ak Nemci nepomôžu. Ale ako mohlo byť ináč, keď Česi plukmi sa poddávajú?…

NOTÁR: Tí ďalej myslia, ďalej vidia… Neslúžia slepo Rakúsku. Tak by mali aj Slováci, aj všetci, aj Maďari… Bol by koniec vraždeniu!

LESMAJSTER: To je v tvojich radikalistických, či akých zásadách?

NOTÁR: Ľudských, ale ak chceš, hoci i panslavistických!

LESMAJSTER: Teraz ťa chápem. (Dôverne.) Ja už len, či to budeme rozumieť, tú ruskú reč?

NOTÁR: Pán farár, pán Sýpaj, zhovárajte sa!

FARÁR: Milo zvučí… Nemá spoluhláskových skupín. No napríklad ich hymna:

LESMAJSTER: Všetko!

MURGAČ a všetci (sa potešia): Všetko!

SÝPAJ: Keď viete slovensky, to sa rusky chytro naučíte, páni úradníci, a budete slúžiť Slovanom.

FARÁR: Naučíme pána lesmajstra po rusky vetu, ktorú povie prvú, keď sa tadiaľto budú valiť: „Som vám k službám, pán generál!“

LESMAJSTER: To by som si rozmyslel ešte…

NOTÁR: Nezhŕdaj sa! Čo by si odchádzal, keď tu tvoj koreň?…

MURGAČ (radostne): Uvidíte, páni, že my všetci Slováci ešte Slovákmi budeme!…

LESMAJSTER: Ešte sú tu nie. A pod tú ruskú knutu sa mi veru nechce.

NOTÁR: To aj mňa v duši hatí. Ale my budeme osobitná úvalská republika! (Úsmevy.) Farár — prezident, lebo má vážnosť a vek; Murgač — roľníctvo, lebo najlepšie obrába polia a záhrady; Sýpaj — školstvo, lebo vie rusky; notár bude ministrom vnútra a spravodlivosti, lebo má i v hlave zákony a ešte viac na polici! (Smiech.)

FARÁR: „Knutou“ strašíte! A teraz máme čo? „Bunkó“!

LESMAJSTER: No, no, no, pán farár! Opatrnejšie i teraz, i vôbec, radím vám. Ja už dávno viem, napríklad, čo ste hovorili a čo hovorievate vojakom pri spovedi — ale mlčím.

FARÁR (zarazí sa, ale duchom neklesne, lebo verí, že idú Rusi): Spoveď je tajomstvo… (Pauza.) Ale stojím si za reči verejne povedané. Pozor! Rusi idú a palica má dva konce. Mohli by sme vrátiť požičané sudcom i svedkom! Začali boli strašiť, terorizovať i našich v Bystrici, áreštovať, v Čechách i vešať. Ale dnes už nielen slovenský katechizmus, i šlabikár sľubuje vláda i v školách štátnych…

LESMAJSTER: Nielen to! Keď tretina otcov dietok jednej triedy zažiada, môžu sa aj iné predmety vyučovať v materinskej reči. To je viac!

NOTÁR: Správne! Len chyba, že otcovia, čo by žiadosti na stoličný výbor podpisovali — sú na fronte…

MURGAČ: Naši štyria a dvaja už pod zemou…

LESMAJSTER: Ja len, čo ste sami chceli pri otváraní školy, a to je ústupok veľký!

NOTÁR: Nič! Prirodzená vec, ktorá ani nemala byť znásilňovaná!

FARÁR: To nám už vlastne nesú ruské voje. Nie vám je teraz všelijako na srdci a v mysli, že ste sa pomaďarčili, učení synovia, deti takého veľnároda, ako sme my — Slovania?

LESMAJSTER: Je to divné, ale nemali sme sa ani kde prebudiť. To vie notár najlepšie.

NOTÁR: Viem; sám som sa zapieral a len okľukou dostal k presvedčeniu. Ale teraz už pochopme a precíťme tú skrivenú výchovu školy a spoločnosti, ktorá naše charaktery krivila a buďme aspoň priateľmi tohto ľudu…

LESMAJSTER: A som často nebol?

NOTÁR, MURGAČ, SÝPAJ: Nebol!

LESMAJSTER: Vy tu budete rozhodovať; či ma vysúdite? Ty by si ma neospravedlnil?

NOTÁR: Tu by ťa nie ľud! Ja by ťa inam preložil, aby sa stratila tvoja stopa a mohol si nastúpiť novú cestu.

LESMAJSTER: Prosím vás, ak bude treba… Chcel by som v týchto krajoch zostať. Zachoďte s nami ako ľudia.

FARÁR: Som kňaz! Odpúšťať — moje poslanie! Kto pokánie spraví (privinie lesmajstra), sem na moju hruď. Toľko veľkodušnosti, ako u Slováka, nenájdete viac. Len sa prikloňte k nemu a uzná vás zase za svojho pána.

LESMAJSTER: Tak na zdravie! (Štrngnú si všetci, dopijú… Lesmajster odchádza. Volá.) Ďula!

JULKO (vbehne, prijme peniaze, ide do šenku a upozorní, že lesmajster odchádza).

BENKO (ktorý opatrne načúval, s Bačkovou si šepkal, rýchle Bačkovej platí a ide von).

LESMAJSTER: Dobrú noc, páni! (Podáva ruku farárovi, notárovi, Murgačovi i Sýpajovi.) A čo kedy bolo medzi nami, to nech bude pod nohami!

FARÁR: Tak bude! Len, prosím vás, má drobné deti, žena plače, horára Benku nedávajte do penzie.

LESMAJSTER: Má vyslúžené a obľubuje alkohol… Ale vám urobím po vôli; aspoň kým sa mi vráti z vojny iný horár. (Odíde.)

FARÁR, NOTÁR, MURGAČ, SÝPAJ: Dobrú noc! (Stoja a hľadia na seba v nedorozumení, čo sa to s lesmajstrom porobilo.)

NOTÁR (viac šepmo): Bo — jí sa!

FARÁR: Ka — nó — ny…

SÝPAJ: Veľkého hukotu sa i vlk naľaká!

MURGAČ: Ale z vlka baranina nebude… (Sadnú si.) A vy ste mu už odpustili.

FARÁR: Mäkkí sme my. Ja som mu zjavne a vy ste mu tiež — aspoň v sdrci.

NOTÁR, SÝPAJ, MURGAČ (prikyvujú): Čo sa to robí? (Krik.)

Predošlí, ľud, penzisti, vdovy, Žliebok.

(Do šenku tisne sa desať-dvanásť starších chlapov i žien a rovno hrnú sa do „panskej“. Žliebok za nimi. Zrejme je to i jeho dielo.)

1. PENZISTA: Kdeže sú tí naši páni Rusi?

BAČKOVÁ (zastupuje dvere): Moji hostia…

1. VDOVA: Pijú u vás! S nimi držíte!

BAČKOVÁ (sa odstúpi, lebo ľud sa i tak tisol).

2. PENZISTA (už v „panskej“): Čože vy toto idete s nami robiť?

2. VDOVA: Že ste im boli naproti! Tým zbojníkom!

3. PENZISTA: Dobre nám vravia, že ste vy nie naši páni! Že vy Rusov čakáte!

3. VDOVA: Aby nám pobrali, čo málo máme?

4. VDOVA: A prznili dcéry, devy!

NOTÁR (žartom): Aj staré ženy! Akože! Tam vaša poctivosť, tetka!

4. PENZISTA: Čo bude s našou penziou?

5. PENZISTA: S našou kráľovskou robotou?

6. PENZISTA: S našou bratskou kasou?

1. PENZISTA: Dobre nám komorskí páni vravia, že ste sa láskali dosiaľ s nami, aby ste nás teraz zapredali Rusom!

5. VDOVA: Im bude dobre! Ale keď naše fabriky, bane, huty prestanú robiť…

NOTÁR: A lesy, vody vyschnú…

6. VDOVA: Kde si my popasieme naše kravičky, ovečky…

2. PENZISTA: Horár listu nedá…

3. PENZISTA: Feršter dreva…

MURGAČ: Rusi sú dobrí ľudia…

4. PENZISTA: Čo by tých čerti vzali aj s vami!

SÝPAJ: Tých je viac ako čertov v pekle!

1. VDOVA: Mohli ste tam zostať a nevolať ich sem!

2. VDOVA: Lebo to len vy, vy, slovenskí páni, chcete, aby sem prišli Rusi!

3. VDOVA: Svedčí sa to na kňaza?

4. VDOVA: Na posvätenú osobu?

FARÁR: Ticho! Ticho, ľudkovia boží! My ich ani nedovedieme, ani im nezabránime prísť. Vojna je ako povodeň, nespytuje sa: či smie a kadiaľ smie…

PENZISTI a VDOVY (akési utíšenie pred „povodňou“).

FARÁR: Ak prídu, my to ani nezbadáme. Vojská prejdú a bude ako bolo, len sa páni zmenia, budú bratia…

NOTÁR: Vody nám nevypijú, povetrie neschlípu, skaly nezhryzú a inšie tu nemáte svoje. Čože tým bude záležať, či lúky, hole a lesy budú vaše a či erárne?

SÝPAJ: Veď Rusko je pol sveta! (Robí rukou veľké koleso.)

MURGAČ: A po chlpe sena koňom… Zaplatia… Narastie.

5. PENZISTA: To je už slovo, pán notár náš! „Lúky, hole, lesy…“

NOTÁR: Nech len prídu! Bude mier a pokoj svätý. Vrátia sa vám synovia, zaťovia…

5. PENZISTA: Á — počujete? Vrátia sa naši!

PENZISTI a VDOVY: Vrátia sa naši! To je už inakšia reč!

5. VDOVA: Náš pán notár, múdry pán!

NOTÁR: A to len teraz viete? Letíte na nás ako na zbojníkov! A kto vám kedy lepšie chcel, lepšie spravil ako ja, ako my? Pošlete richtára a prísažných za mňa prosiť slúžneho, vicišpána… a ešte sa poslovia nevrátili, už by ste ma sami vyviezli za chotár! Pekne sa mi idete odslúžiť… Ďakujem!

5. VDOVA a všetci: Ublížili sme…

PENZISTI: Prosíme za prepáčenie… (Niektorí škrabú si hlavy.)

NOTÁR: Druhý raz majte rozum a nedajte sa huckať! Teraz ženy domov a chlapi si vypite, ak si máte začo… (Smiech.)

6. VDOVA: Tak to nebude, ako sme sa báli?…

1. VDOVA: Rusi prídu, aj naši prídu!

VDOVY: A bude pokoj! Ľudia boží! (Chcú bozkávať farárovi ruky.)

PENZISTI (klaňajú sa a vychodia): Dobrí páni! Naši páni!

NOTÁR: … A zaspievame si… „Ešte tak nebolo, ani nemôže byť, aby tí Slováci nemali za čo piť“! A Rusi vraj tiež nevylejú do krpca…

SÝPAJ (snivo): Ruská vodka — pálenka ražová — to je ako by si mamu sal. (Zodvihne ruku, že na pováženie.) Pijú ju i báťuškovia — kňazi, kniežatá… (hrdo) i kupci…

PENZISTI (si jeden — druhý glgnú po skleničke a vyjdú z krčmy).

VDOVY (vyjdú bez pitia, v živej gestikulácii; pauza).

Predošlí, bez ľudu.

FARÁR, NOTÁR, MURGAČ, SÝPAJ (mimovoľne zbierajú ducha, spamätať sa).

BAČKOVÁ (vojde, zopne ruky): Prosím, páni, ja som dvere zastala…

FARÁR: Nijaká vina vaša! Povodeň! Búrka! Prihrmela — prehrmela!

BAČKOVÁ (ruku na hruď): Ďakujem. (Vyjde do šenku.)

NOTÁR: Už to rozniesli! Len kto?

MURGAČ (Sýpajovi): Naši ranení?

SÝPAJ: Žliebok!

FARÁR: Neklesať, páni! (Tajomne.) Keď som bol na Diele, prezradím vám, čo som ešte nikomu.

NOTÁR, MURGAČ, SÝPAJ (tajomne): Čo? Čo?

FARÁR: Ale!… (Prst na ústa — mlčať.)

NOTÁR, MURGAČ, SÝPAJ (udrú sa v prsia).

FARÁR: Bol som v Ružomberku u našich. Tí ma posmelili i na Diel dnes s vami. Majú z Prahy zaručené zprávy, že u cára bola deputácia československá. Nás zastupoval Országh z Varšavy, a cár že povedal, keď Hospodin popraje víťazstva jeho zbraniam, že budeme spolu s Čechmi oslobodení… A náš doktor Š…

NOTÁR: Šrobár!

FARÁR: Ticho!… mi hovoril, že naša Bystrica bude hlavným mestom Slovenska. Aby som i ja bol za to.

NOTÁR: To sme!

MURGAČ a SÝPAJ: Všetci!

SÝPAJ: Gubernia?

FARÁR: Už alebo kráľovstvo alebo bude gubernia!

NOTÁR: Ja už len tú republiku…

FARÁR: Omyl! Guberniu! Guberniu! „Republika“ — vidíte, to je vo vás to socialistické západníctvo, neslovanstvo. Vrenie chcete, búrky, ľud zaťahovať do politiky a všetkého, a počuli ste si pred chvíľou: bol by skoro i vás ukameňoval… Ľud má prácu, boj o živobytie; myslieť zaň musia učené hlavy. Ruský patronát bude nám — slabým — ochrana naveky. (Slzy utiera.)

MURGAČ a SÝPAJ (tiež slzia, utierajú sa): Ako vtáčatku pod pazuchou…

NOTÁR: Zhnijeme! Mne sa lepšie páči ten druhý váš návrh: spoločne s Čechmi a Poliakmi v jednej ríši. Nebude naša budúcnosť taká istá, ako pod ruskou pazuchou, ale krásny boj za budúcnosť a rozvoj národa. Rus, vravievate, bude štedrý, zriekne sa Poľska a tak môžeme byť v trojici.

FARÁR: Omyl, omyl! Vidíte, že chce byť každý kráľovským, štátnym robotníkom, pod penziou…

NOTÁR: Šťastie ľudstva je v pokroku. Keď každý musí sa snažiť, zápoliť umom, prácou, a nie pod opekou mocných a bohatých sa slniť a leňošiť.

FARÁR: Váš názor — môj náhľad… (Ukáže rukami, že diametrálne sú proti sebe.) Nechajme rozhodnúť budúcnosti. Dosť! Ticho! (Dôverne.) Idem premýšľať na francúzskej reči, ktorou pozdravím ruského generála. Len asi toľko by som: „Vítame vás, ako vaši najmenší, ale najvernejší slovanskí bratia. Na znak našej lásky podávame vám podľa staroslovanského zvyku chlieb a soľ. Vládnite sami! My sme vaši naveky.“

MURGAČ a SÝPAJ (slzia, utierajú oči): Vaši naveky!

MURGAČ: Ja dám upiecť chlieb čo z posledného.

SÝPAJ: Kto podá soľ?

NOTÁR: Ženy, devy…

FARÁR: Nevážne hovoríte. My, vy, prední obce, a celá dedina tam musí byť…

NOTÁR: Mali by ste ich pozdraviť rusky a nie francúzsky.

FARÁR (škriepne): Francúzština je diplomatická reč!

SÝPAJ: Po rusky budeme my kričať. Už som učil dnes v šenku vojakov aj chlapcov. A keby páni učitelia naučili zaspievať na uvítanie: „Bože, caria chrani…“

NOTÁR: Spievať pošepky sa nedá učiť a hlasne — ešte musíme dočkať.

MURGAČ (vstane, Sýpajovi): Tak je. Poď, Janko, premýšľať a oddýchnuť si… (Vstávajú, oblečú kožuchy.)

NOTÁR (farárovi): My ešte zostaneme. Dnes naše slovo musí byť navrchu! Aby ľud videl, že nešli sme sa skryť.

Predošlí, Benko, Žliebok.

BENKO (podpitý vojde priamo do „panskej“).

ŽLIEBIK (podpitý vojde do šenku, dá si naliať pohár vína).

FARÁR: Zostaňte tam…

BENKO: Ba sa vám chcem poďakovať…

FARÁR: Máte drobné deti…

BENKO: Aj odslúžiť! (Tajomne.) Ja tiež som Slovák. Môj Boh je Hospodin…

FARÁR: To by bola reč, keby ste neboli napitý!

MURGAČ a SÝPAJ (sadnú si, oblečení už do kožuchov).

BENKO (hodí rukou, že nič to preto, že je napitý): Páni, dôverne! Dajte si pozor, lebo vás všetkých zavrú, aj mňa, že vám to vravím.

FARÁR: Teraz nám to prídete povedať, keď idú Rusi?

NOTÁR: Tak počuť, pán horár?

BENKO (obzerá sa): Páni v direkcii, aj náš pán lesmajster, báli sa, že to prehráme, ale Nemci pomôžu.

NOTÁR (ironicky): Pomôžu, ak môžu…

BENKO (nepochopil): Tak! Tak! Pomôžu a na Diele bude ešte inak hučať, povedal náš pán lesmajster.

FARÁR: Tak si choďte za svojím pánom! Nechajte nás! Vy ste zo dvoch dvorov…

BENKO: Pes! (Urazí sa.)

FARÁR: Do očí to máte! Odstúpte, choďte medzi svojich! (Vytláča ho vystretou rukou, ale ešte nie násilne, len akoby ho odďaľoval.)

NOTÁR: A vypite si, ale — ticho!

BENKO (ide úctivo ruku podávať a ponížene klaňať sa notárovi; druhou rukou na Murgača a Sýpaja hádže gestá, znevažujúc ich): Pán notár, vy ste múdry človek, nedržte s týmito… Zle bude.

FARÁR: Urážate nás? Už sa berte von!

MURGÁČ a SÝPAJ (tiež vzrušení vyskočia, že pomôžu farárovi Benka vytisnúť): Som starý, ale keď vás chytím…!

NOTÁR (ich sťahuje všetkých troch): Strpte! Vyjdite! Ako vy neviete s ľuďmi…

BENKO: Som v krčme, ako vy! (Vzoprie sa.) Pán notár, prečo sa katolícki farári neženia? Ja svoju ženu na spoveď nepustím! Lebo keď vy vojakom „onô“, ženám môžete „inô“…

FARÁR (neovládal sa, otvoril dvere do šenku, zrazil ho, vystrčil a zavrel dvere).

MURGAČ a SÝPAJ (radi): Vy máte silu!

FARÁR (za Benkom): A už dosť, lebo vám touto päsťou ústa rozbijem! (Je nanajvýš vzrušený.)

NOTÁR: Či je vám hodno takto sa rozrušovať? Ovládnite sa, pán farár! (Chytí ho za rameno a usadzuje.) Mravné zaucho bolo by viac!

FARÁR: To by nepocítil!

BENKO (ako vletel do šenku): Už sa farár nevmestí do kožky, že mu Rusi idú.

NOTÁR (farárovi): Choďte domov, ja s nimi skončím.

FARÁR (chytá sa za srdce, vzrušený, bez slova vyjde).

MURGAČ a SÝPAJ (tiež idú preč).

NOTÁR: Vy — tu! To by sme prehrali! O chvíľu!

ŽLIEBOK, BAČKOVÁ, JULKO, JANKO, BENKO (v šenku prekvapení, v ustrnutí, každý ináč sedí, stojí a hľadí, čo to ešte bude).

BENKO (otočí sa do „panskej“, otvorí dvere a volá): Ja na vás ruky nezodvihnem, ale ak ja chcem, pôjdete pod perami! (Ukáže gestom: ľavú ruku zalomí na prsia, pravú vystrie nad hlavou, označujúc takto žandársky sprievod.)

NOTÁR (obracia na žart): „Pod — pe — re — ný“, sa to povie…

ŽLIEBOK: To by si vyprosil, čo aj od farára!

NOTÁR: Poďte bližšie, pán majster. Liter vína! Sem! (Ukáže v šenku na táfeľ a privedie všetkých k vínu, ktoré Bačková naliala a Julko s Jankom podali poháriky a naliali.) Zapijeme to…

SÝPAJ (Žliebkovi): Do nás nech sa nik nestará! Čo sa vtiera?

MURGAČ: Čo príde pokúšať, keď sa my ticho zhovárame?

ŽLIEBOK: O Rusoch!

NOTÁR: Čo je o čertoch! Veď o Rusoch sa nielen hovorí, ale aj píše. Veď čítate noviny. Čože to! Ale viete, že sa katolícki farári ženiť nemôžu, tak to ste nemali hovoriť a do vojny ženy miešať! Dosť máme my chlapi s ňou trápenia… Pán Boh nám pomáhaj! (Berie pohárik a s každým si štrngá; ostatní ochotne-neochotne medzi sebou tiež, i nie; Murgač a Sýpaj len medzi sebou.) Prídete sa poďakovať, že sa práve prihovoril za vás a vaše deti u lesmajstra, a miesto vďaky mu nagrobianite, naupodozrievate poriadneho človeka a kňaza!

BENKO: Vypil som, vypil… (Škrabe sa po hlave.) Ale prečo ma on neuzná za moju „dôveru“ a vyhadzuje za dvere? Som ja pes?

ŽLIEBOK: Moje peniaze ako farárove! A keď má, z ľudských má!

SÝPAJ: Vy toho podporíte… Ani árendu mi neplatíte.

ŽLIEBOK: Po vojne! Ak vy vyhráte — zaplatím; ak my vyhráme — doplatíte ešte vy, že som šanoval dosiaľ vašu starú hlavu a neoznámil vás, čo ste už natárali v mojej dielni. Len slovo poviem…

SÝPAJ: A povedzte, koľko chcete! Ale už sa mi aj berte z domu! Radšej zamknem, ako takému človeku… Nie, že nezaplatíte, ale že ste nepriateľom naším a seba samého. Aby ste vedeli, že už dunia… Inak, ako vo vašich peštianskych muchotrávkach…

NOTÁR (ironizuje): Teraz vystríham kohokoľvek pred žalobou. Kto vyhrá u našich súdov, môže byť zajtra u ruských v temnici.

SÝPAJ: Vyjdite na Diel, počujete si!

ŽLIEBOK: Ja ich vítať nebudem!

SÝPAJ: A ja ich privítam!

MURGAČ: Nám by sa už ťažko utekalo…

SÝPAJ: Nezavrávaj, bratku! My schválne nepôjdeme!

ŽLIEBOK: A ja poviem, že Rusov naše vojská ešte vytisnú, len čo sa postavia na novú pozíciu.

NOTÁR: Vy ste celkom učená stratégia.

ŽLIEBOK: … A Maďari vyhrajú…

SÝPAJ (vystykne si zuby nechtom): Toto vyhrajú!

BAČKOVÁ, JULKO a JANKO (smiech).

ŽLIEBOK (zlosť).

NOTÁR (Žliebkovi a Benkovi): Nezlostite starých pánov. (Sýpajovi a Murgačovi.) A vy, choďte si odpočinúť!

MURGAČ a SÝPAJ (vstanú, podajú notárovi ruky, odchodia, ale nevyšli).

Predošlí, Maxo, potom Marína.

MAXO (vstupuje a stretne sa s Murgačom a Sýpajom; ironicky): Vy ste v tých kožuchoch a čiapkach — celí Rusi!

MURGAČ: Rus ako Rus! Ak ste ho ešte nevideli, hľaďte! (Hrdo vypnú sa i so Sýpajom.)

SÝPAJ: Dajte si také „papášky“ čím skorej pošiť aj vy. Miesto tejto… (Ukáže na Maxovu úradnú čiapku, ktorú Maxo neskladá z hlavy.)

MAXO: Ej, ešte vari nie!

MURGAČ: O týždeň bude neskoro. Tá pôjde dolu z hlavy. (Vyjde i so Sýpajom.)

NOTÁR: Vitaj! Pohárik! Kdeže si, ty špiónik dedinský?

MAXO: Urážaš ma!

NOTÁR: Od včera zrádzame tu vlasť našu uhorskú, a teba nikde, aby si nám povedal, či tí Rusi prídu a či nie? Ty by si to mal vedieť!

MAXO (urazený): Prosím ťa… Ja si s nimi nedopisujem…

NOTÁR: Neurážaj sa, ale povedz, čo vieš!

MAXO (s výčitkou): Ty si počul tých dvoch a tretieho… (ukáže na dvere, ktorými vyšli Murgač a Sýpaj)… čo sa ich už nemôžu dočkať a vychodia im na Diel v ústrety.

MARÍNA (nakukne): Dobrý večer!

BAČKOVÁ: Tu sú! Nech sa páči… (Ide srdečne oproti Maríne.)

MAXO: Ruky bozkávam…

BENKO, JULKO, JANKO, ŽLIEBOK (vstanú, pozdravia Marínu; Benko jej chce aj ruku bozkať).

MARÍNA (prebehne, skloní sa notárovi na plece, objíme ho ramenom a šepce mu do ucha): Deputácia sa vrátila…

NOTÁR: Julko, nech prídu sem!

JULKO a JANKO (vybehnú).

NOTÁR (rád je, že prišla Marína, objíme ju v páse, usadá ju k sebe a podá svoj pohárik vína; ťapne na stôl): Zostaneme tu, biť sa so svetom ďalej…

MARÍNA (oblizne vína, položí pohárik).

NOTÁR: Všade budem len ten, čo som: synom týchto hôr, Ľubietovec, a ním zostanem! A vy so mnou! Tak? Žena…

MARÍNA: Ja s tebou… Ale máme dieťa…

NOTÁR: Budeme mať i viac! Mlieka máme, krumple sa urodia a chleba si dovezieme. (Maxovi a ostatným.) Len nesliediť jeden za druhým, čo kto povedal triezvy alebo podpitý! Vojna je vraždenie ľudí a každý otec, žena a kto blízky môže svoje city a pomysly vyraziť a vysloviť, keď mu tam padajú, od ktorých mal lásku a pomoc. (Pauza.)

BAČKOVÁ a MARÍNA (plačú).

Predošlí, richtár, Babál, Mydlár, Julko, Janko.

RICHTÁR, BABÁL, MYDLÁR, JULKO, JANKO (vstupujú; „deputácia“ je podpitá, ale najviac richtár, ktorý radostne ide ruku podávať a stískať notárovi).

RICHTÁR: Pán jeďzúr!

NOTÁR: Po slovensky, pán richtár! Tak čo vám v stoličnom?

RICHTÁR: Pán notár náš…

BABÁL: Vrav, ako sa patrí!

RICHTÁR (odstrčí Babála i Mydlára, ktorý gestom pitia ukazuje, ako je richtár ožratý a neschopný): Čušte. Ja som richtár! Pán notár, cestou sme sa už napili…

NOTÁR: Zima je…

RICHTÁR: Ale na stoličný dom išli sme ani na spoveď, triezvi!

NOTÁR: Len čo vám? Krátko!

RICHTÁR: Ja som mal premyslenú celú kázeň…

MYDLÁR: A keď na to prišlo, lolotal vám jazyk v ústach… olrait!

RICHTÁR: Ty si mudrc!… Nečudo, že chceš byť richtárom; všade sa tisneš!

NOTÁR: A čo bolo „amen“ tej kázne?

MYDLÁR: „Keď tak stojí obec za svojho notára, tak si ho držte!“

RICHTÁR: „Olrait“, čuš!

BABÁL: Áno — „tak si ho držte!“ a nahnevaní zvrtli sa od nás a už sme boli na schodoch.

RICHTÁR (do Babála): A čože sme mali ešte čakať? Cigarou ťa budú na voľby ponúkať…

NOTÁR: Tak vám ďakujem za ustávanie, a na to si vypijeme a zaspievame! Ktorúže si, pán richtár? Na zdravie deputácii! (Štrnganie, pitie. Notár znova naleje.)

RICHTÁR: Huj, ale je tu teplo, pani krčmárka! (Sadne si.) Fuj! rozoberá ma…

NOTÁR: Prevetrať, vyvetrať hlavu…

RICHTÁR (prevaľuje sa na operadlo, zvoní hlavou).

NOTÁR (Babálovi, Mydlárovi): Vy ste sa poriadne zapili kdesi.

BABÁL: Od radosti!

MYDLIAR (notárovi, ale počujú všetci): Taká sviňa — a richtár! Ja som dal päť dolárov na Slovenskú ligu v Amerike. Mám diplom.

NOTÁR: Trpezlivosť! Získajte si obec a možno vyvolí vás. Budete, čím byť chcete. (Hlasnejšie.) Teraz vyviať hlavu!

MYDLÁR: Olrait!

NOTÁR: Berte ho!

RICHTÁR (už zaspal).

BABÁL, MYDLÁR, ŽLIEBOK, MAXO, JULKO, JANKO (podídu k richtárovi, vezmú ho so stoličkou a prenášajú ho zo šenku von na chodbu, do „panskej“ a vôkol).

MARÍNA (smutná vyjde tíško).

BAČKOVÁ (ju vyprevadí).

NOTÁR (si toho nevšimol, schytil obrus zo stola, prehodil si ho cez plecia a spieva za sprievodom):

(Veselosť.) Že tú vojnu v Úvaloch sme dnes my vyhrali! A keď Rusi prídu, spijeme sa s nimi ani dúhy (dvíha pohár). … a budeme všetci kričať: „Zdravstvujte, bratia, molodci!“

(Opona.)