ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Notár, Marína.

NOTÁR (zadumaný, vážny, ticho vchádza od verandy sprava do kancelárie, rozhliada sa, najmä po mape ruského frontu, aktoch, knihách, zákonníkoch na polici; kukne, položí a zas tak; sadne si, písať chce a nemôže, nevie: zapáli si cigaretu).

MARÍNA (tíško vchádza tiež verandou, v rannom obleku, zastane nad notárom).

NOTÁR (strhne sa): Marína moja, čo si sa už dotiahla za mnou? Choď k deťom.

MARÍNA: A ty si už načo vstal a vykradol sa ako myš?

NOTÁR: Mám plno roboty…

MARÍNA (položí mu rameno na plece, dôverne, s láskou): Čo ty, Jožko môj, posledné časy toľko večer svietia?… A sotva zdriemneš, už vstávaš, do kancelárie ideš, bez jedla, zamyslený, slova nedáš, iba sa tým fajčením otravuješ.

NOTÁR: Nože sa mi nestar do mojich úradných vecí. (Láskavo.) Choď k deťom, spite ešte.

MARÍNA: Nedá mi spať. Vy ste aj s farárom samé noviny, samá vojna a v noci páliš svetlo, trieskaš, búchaš a ráno, ako zmenený, nevľúdny… keď sa nevyspíš…

NOTÁR: Vyspím sa po vojne…

MARÍNA (so žiaľom): Ale ako dotiaľ vydržať?

NOTÁR: Keď sa ti nepáči, môžeš odísť, aj hneď…

MARÍNA: Kam?

NOTÁR: Aj k mame svojej…

MARÍNA: A deti?

NOTÁR: Tie si vezmi a nerozčuľuj ma… Choď spať.

MARÍNA (plače): Ty nie aby si ticho prečkával nešťastnú vojnu, ale hľadáš záhubu svoju i našu… A už môžeš byť poučený Murgačovým príkladom…

NOTÁR: Neplač mi. Dosť sa naplačeš — keď bude prečo. Ale nemusíš. Pätnásť rokov služby do penzie budete mať… ak by sa stalo zle so mnou… A dnes som vám ešte tu.

MARÍNA: Dnes si nám ešte… My chceme, aby si nám bol do smrti.

NOTÁR: No veď tak, akoby som bol na fronte. Ako druhí mužovia a otcovia — tiež sú životom neistí…

MARÍNA: Nie tak. Ty si oslobodený od frontu, môžeš byť náš do staroby, do smrti…

NOTÁR: Áno, áno, len už nefilozofuj! Mám robotu, musím mať poriadok. Vieš, že som sám. (Pohladí ju raz po líci.) Iď spať, alebo aspoň k deťom…

MARÍNA (bozká ho na hlavu, vďačne): Tak nie k mame? Nevyháňaš ma? (Ide na verandu a napravo preč.) Nevychladol ešte tvoj vrelý cit k nám…

NOTÁR (nevstane od stola): Čože by vás vyháňal? Nie, nie, len ma už nemýľ… (Berie hárky, prehŕňa a zase len zákony obracia a silne fajčí.)

Notár, Mydlár.

MYDLÁR (otrhaný, starý vojak, vojde dverami sprava): Dobré ráno! (Vyťahuje dovolenku.)

NOTÁR (zavrie zákonník): Už pán Mydlár? (Berie dovolenku, zapisuje a vracia.)

MYDLÁR: Po tri dni si kupujem — gazdovstvo pozrieť.

NOTÁR: Že sa vám to chce toľký čas hynúť, keď ste už mohli dávno v Rusku byť! Človek, Slovák, ako vy, čo dali ste päť dolárov na Slovenskú ligu v Amerike… bol údom Slovenského spolku. Škoda vám tam bolo byť…

MYDLÁR: Ba čert mi posvietil pred vojnou domov sa vrátiť.

NOTÁR: Veru čert! Bolo by aj vám lepšie, aj ja som nemusel byť taký zmočený skrze vás u súdu, že som vám radil ako svojmu bratovi — vzdať sa, nebojovať, ale ísť ukazovať Rusom cesty k nám. Nemohli ste čušať?

MYDLÁR (trpko): Mali ste vy hovoriť a konať!

NOTÁR: Vaše doláre nepotrebujú podpory. Tým viac som mohol dať utisnutým.

MYDLÁR: Olrait. Ale vyhnali ste ma hynúť…!

NOTÁR: Nevyhnal!

MYDLÁR: Vy viete… Chcel som byť richtárom a mohol som vyhnúť vojne a s vami držať.

NOTÁR: Boli ste roky preč; starý richtár mi bol oddaný, nemohol som ho, ako starú handru, zahodiť. Tak ste sa vy mne vlastne pomstili pred vyšetrujúcim sudcom…

MYDLÁR: Lebo ste! Richtára by neboli stiahli, je starý, a boli by ste sa vyhli súdom! Bol by som sa vám inak odslúžil!

NOTÁR: A vše ste držali s nami, vše proti nám…

MYDLÁR: Chcel som aj tam ukázať, pánom, pre oko, ale v duši som bol s vami…

NOTÁR (vstane): Napľuť na takú dvojfarebnú dušu, ako je vaša, Dlhého, lesmajstrova, horárova a takých ľudí bez chrbtovej kosti.

MYDLÁR: Tak pľujte… (Odchádza.) Lenže tá slina zafŕka vás… (Vyjde.)

NOTÁR: Vaša ma nezahyzdí (vezme a hodí o stôl zákonník), a čo mi celý vojenský trestný zákon hodíte na hlavu! (Stíchne, sklesne, sadne si, hľadí na jeden bod a kýva si v zadumaní hlavou.)

Notár, Marína, farár.

NOTÁR (zaprie náladu pošmúrnu, vzpriami sa a obracia sa veselo; zapáli si cigaretu): Dobré ráno!

FARÁR a NOTÁR (podajú si ruky).

NOTÁR: Mne vytýka, že nespím a vás bola zobudiť… (Žartom.) A tej bielej múky ste jej dali?

FARÁR: Nežartujte. Aj tá nám nohy podlomila… Ale, milostivá pani, že ste nervózny, nevľúdny, že penziu spomínate…

NOTÁR: Akú ja mám dobrú žienku! Bojí sa o mňa, že nespím; plače, a také košieľočky mi po nociach ušila — ako kvet!

MARÍNA: Mne ženy povedali, čo sa ich všetko sudca spytoval, nielen na vás, ale aj na môjho muža…

NOTÁR: Zase: „Povedali“ — „povedali“…

FARÁR: Milostivá, len na mňa vyšetrujú… A ja som prichystaný, ducha netratím, veď nie o krádež, o zbojstvo ide…

NOTÁR (prikyvuje rečiam farárovým, aby Marínu utíšil): Nebol som pri tom, ale ak mi niektorí vyšetrovaní neklamali, ľud ešte ani vám nič nedokázal! Sudca, žandári odišli, a keby niečo kriminálneho bolo — boli by vás už chytili.

FARÁR: „Ľud nedokázal…“ Ten ľud, priateľ môj, už sotva pozdraví, náhli preč, do roboty uteká, hlavu od mojich oblokov odvracia, škúli, šomre… Ale vy, milostivá pani, nerobte si starosti o svojho muža.

MARÍNA: Máme deti, a vy len politizujete…

NOTÁR: Tak ktože má: bubeník, kostolník, keď nie farár a notár? Ženy, ženy, krátky rozum. My sme mali dobre rozdelenú prácu: pán farár cirkevné pole, učitelia kultúrne, ja hospodárske… Ale vojna nás poplietla, museli sme skočiť do politiky s nepripraveným ľudom.

MARÍNA: Mali ste zostať len pri svojich povolaniach…

NOTÁR: „Mali!“ Pochváľte mi ju, velebný pane… (Chytí Marínu za ruku.) Však ja mám dobrú žienku?

FARÁR: Ani ste nezaslúžili takú dobrú a krásnu.

NOTÁR: Tak je! Opatruje ma, stará sa, bojí sa o mňa, plače, i sa hádam modlí…

MARÍNA (z lásky, nežne sa chytí notárovej ruky): Chlácholíš ma.

NOTÁR: Tak neovesuj hlavu!…

MARÍNA: Pre deti naše ťa prosím: nebuď zaťatý, čuš aspoň pred ľuďmi, čo sem vojdú…

NOTÁR: Moje svedomie, moju neodvislosť nik nekúpi, nezastraší — povedal tu nebohý Sýpaj.

MARÍNA: Ale či vydržíš?

NOTÁR: Kým vydržím — vydržím!

MARÍNA: Polnoc preč a vy ešte vyhrávate. Svitlo a zase vyhrávate. Ja počujem i za stenu.

FARÁR: Vojna je vo dne, v noci, milostivá.

NOTÁR: Mlč a vojdi k deťom.

MARÍNA: Spia… Už ju tretí rok vyhrávate…

FARÁR: A napokon ju i vyhráme!

MARÍNA: Dobre, pán farár, vyhrajte; budem sama rada. Čo vy robíte, robíte len sebe, ale môj muž má deti, a čo so mnou?

NOTÁR: Ak si mi blízka a mi rozumieš, nespytuj sa. Unesieš svoje bremeno. Si ty dcéra týchto hôr? Tohto národa?

MARÍNA: Som, ale som i matkou… Hrúza, čo si vy počínate! Aj ten zvon v Osádke, aj to je vás dvoch dielo. A teraz vláčia svet žandári…

FARÁR: V tom sme nevinní! Iste šľachetný človek kresťan…

MARÍNA: Veď vy viete, kto ho sňal.

FARÁR: Neviem.

MARÍNA: A keby ste vedeli, by ste mi povedali?

FARÁR: Nepovedal.

MARÍNA (žiali): A tak mi v ničom pravdy nepoviete. Len aby vás nestáli hlavy tie vaše výčiny aj s notárom.

FARÁR: My máme hláv ako draci: po tri, viac! Každý náš verný nosí jednu a noví sa rodia.

MARÍNA: Vy ako v rozprávke… Mier, Bože, daj už mier na svete!

FARÁR: Mier, milostivá? To ešte potrvá. Tu sú proroctvá blahoslaveného Bobolu — Korzewieckému, a v tie ja verím.

NOTÁR: Už zdržuješ, mamička, deti plačú.

MARÍNA (ukloní sa a ide): Plačú za tebou…

NOTÁR (poteší): Raňajkovať budem s vami! (Zapáli si cigaretu.)

Notár, farár.

NOTÁR (farárovi): …A toto (ukazuje na cigaretu) bývajú moje raňajky.

FARÁR: I ja: v noci nespím, vo dne nejem.

NOTÁR: Vy ste sami, ale ja rozčúlenie zastieram kanceláriou, úradnou robotou žene, matke, jej i mojim dvom kvietkam… (Chytá sa za čelo rukou a vzdorne ruku strhne.) Načo ste vy mňa len hnali do ženby! Čo sa teraz namyslím na ženu, deti a nemôžem sa voľne hýbať.

FARÁR: Bolo na čase ten rozblúdený život zanechať.

NOTÁR: Frajerky ma nehatili… Teraz som zviazaný, až v slychách trhá!

FARÁR: Strašné sny! Dodnes rána sa mi tri razy prisnilo to isté: súdilo ma mnoho sudcov, ale nešlo mi do hlavy, že predsedom bol biely kňaz…

NOTÁR (glosuje): To bola už tá, v rubáši.

FARÁR: Ten do mňa dorážal najzúrivejšie a konečne odsúdili ma na pätnásť rokov. Vydýchol som si — prebral sa. Čuť kroky pod oblokmi… Skočím pozrieť, že už žandári. Nikto! Usínam akoby znova a zase ten súd, pätnásť rokov, a znova… do zbláznenia!…

NOTÁR: Videlo sa im iste málo tých pätnásť rôčkov,

čo by ste vy chceli. (Vezme knihu, zákon.) Ale bude to o kus ďalej. Do súdneho dňa, velebný pane! (Šepmo.) To bude povraz… (Položí knihu.) Vy len vo sne vídate žandárov, ja i bez sna vidím, že už prídu… My, vy a ja, vojnu prehráme. Boj náš je nerovný. My len slová máme a nepriateľ má žandárov a sudcov, a kat sa nájde.

FARÁR: Naši protivníci boli záludní.

NOTÁR: Je ako pred búrkou, všetko sa kryje, nevojde, kto nemusí; ani zavolaní neprídu, a kto vkročí — uteká. Ani nebudeme vedieť, iba keď nás chytia…

FARÁR: No, tak by sme, šéf generálneho štábu na Úvaloch, už dlho nebojovali… Tak kdeže sme? Len načo ste vy mňa stiahli silou do konzumu, do víru každodenného života a boja!? Ste ma štvali, sugerovali mi proti mojim vyskúseným a opodstatneným konzervatívnym zásadám: aktívnu účasť — „len v konzume“, potom v obci a konečne vo vojne… Keď som ja mohol v tichých múroch fary svoje kňazské povinnosti konať, kostolu a vede žiť, modliť sa a tíško dumať o víťazstve slovanských zbraní…

NOTÁR: Len vo vašich Rusov nemal som uveriť… Už zase stoja.

FARÁR: Tí, priznajme si, to už prehrali.

NOTÁR: A my s nimi! Ale nič si nevytýkajme. Zavolala nás veľká doba a čo úlohy uložila, musíme dokončiť, čo aj na šibeniciach, lebo by som sa tiež mohol spýtať vás: načo ste ma prebúdzali národne a slovansky?… A je mi to dnes jasné, ako deň.

FARÁR: To bol prirodzený vývin: od brucha k duchu!

NOTÁR: Áno, bol, ale ľud ste nepripravili. Sami ste žili s Murgačom a Sýpajom, hotovými charaktermi. Ani mňa nepoučili hneď z príchodu o svojom základnom zmýšľaní, keď sa nieslo, že ste pansláv. Som sa musel prebiť k presvedčeniu a len vojna nás zbratrila po tom duchu vašom, ale ľud neprebudený a nechápavý. Kázali ste národu modliť sa, ale neprelievali z duše svojej do sŕdc a hláv národa obsah pojmov: človek, Slovák, Slovan — za roky, a razom sme chceli, aby nás chápal v najvyšších polohách!…

FARÁR: Maďarónstvom bol a je napáchnutý… Táral do sveta, čo počul: či odo mňa v kostole, pri spovedi, či od vás v konzume, v obci a na každom kroku. Taký národ sa sám nespasí, len Boh a veľký brat by ho mohol vytrhnúť z tône národnej smrti.

NOTÁR: Nie! Pomstilo sa nám, že sme sa za desať rokov o národné prebudenie nestarali, a razom chceli od neho, aby už konal v duchu našich ideálov a praktických cieľov, o ktorých sotva čo počul a čítal. Skrytie zvona v Osádke bol prvý veľký čin ľudu proti vojne, ale i to iste náboženský a nie národne uvedomelý. Čo to mňa stálo premýšľania a čítania doplniť sa národným povedomím!

FARÁR: Vy máte krásny vývin duchovný. Od otrávenej školskej výučby, od maďarského opozičníctva k demokracii, rodoľubstvu, slovanstvu, až k panslavizmu, až po všeľudské ideály slobody a mieru…

NOTÁR (odmieta chválu, ironicky): … A teraz to všetko v nás zavesia na hák! (Ukáže prstom šibenicu. Posmešne.) Či nás nebude škoda? Lebo že sme zrádzali Uhorsko — zákony hovoria (ukáže rukou na zákonníky na stole); že sme zradili tento slovenský ľud — svedčí sám proti nám; že som ja zradil ženu, deti — hovorí mi žena, rodina. Nuž načo sme tu toľkí zradcovia?!…

Notár, farár, Dlhý.

DLHÝ (od verandy, zľava; príde, nazerá, kto je dnu; vojde): Odkázal si, ale večer som nechcel prísť, aby nebolo, že sa v noci s vami schádzam.

FARÁR: Nežiadali sme od vás nič, len viac mlčať, zachovať viac vernosti k samému sebe.

NOTÁR: Krčíš sa, hrb ti narastie, na môj dušu — hrb, kamarát Tóno. Si ty vyšiel… Ale dosvedčiť, čo sprostý ľud o nás miatol…

DLHÝ: Jožko môj, kamarát drahý, pri súde napravím. Mňa zastrašil sudca: „Vy ste vojak! Upozorňujem vás na vojenský trestný zákon. Hovorte pravdu, lebo za falošné svedectvo a krivú prísahu následky budú kruté!“ Život svoj má každý rád… A ja mám starú mať, sestru, na ktoré…

NOTÁR: … si myslel. Ale na moje dve deti si nepomyslel…

DLHÝ: Mne nedal sudca hovoriť. On to už mal pozbierané. Mňa sa prosto pýtal: „Boli ste pri tom v hostinci u Bačkov? Boli ste v notárskej kancelárii? Boli v konzume? Boli pred kostolom?“ a doslovne vaše reči uvádzal. Nemohol som zapierať, že som tam nebol…

NOTÁR: Ale počuť si všetko nemusel… Hľaď, Babál, Bukovec tiež počuli a — nepočuli.

DLHÝ: Pred súdom ťa budem brániť, ako len budem vládnuť.

NOTÁR (ironicky): Ešte je vojna, daj pozor, môžu ťa predsa len na front vytiahnuť…

DLHÝ: No jednako: čo budem môcť, na dobré obrátim. Odpusť mi, odpustite, páni, moju slabosť, nie zradu…

FARÁR: Nech vám Boh odpúšťa. (Podá ruku Dlhému.)

NOTÁR: A kat ťa vešia! (Farárovi.) Čo to robíte? Ruku podávate? To je barania zhovievavosť! Hľa, moja „pravá ruka“, vyšetrovaný na fronte, čo povedal: „Notár s farárom nám kázali zaujať celé Rusko! Aby sme už boli v Moskve!“ To je vtip!… Aj druhí tak… Len sprostáci a baby, šplhavý Mydlár a niekoľkí vojaci…

DLHÝ: Keď som ja nie vtipný…

NOTÁR: Dievčatá, herečky tvoje, národné piesne, ktorým ich učil pán farár a vlastne ty, ty — vzali na seba, aby si ty neprišiel do omáčky… A ty? Naše reči, naše skutky, ktorými ide o veci celého národa, ku ktorému sa i ty chceš počítať — si bľabotal Maxovi, žandárom…

DLHÝ: Utekal som pred nimi, skrýval sa, našli ma, čo kde. Bál som sa ich, že ma zdrapia…

NOTÁR: I tak si mal mlčať! Život si chrániť, frontu sa strániť, dobre, ak čestne; ale nie zradou na bratoch!… Si ty muž? Priateľ? Druh po presvedčení? Ani po členky zbojníkovi, ani po členky detvianskemu valachovi. I ten si spieva:

Tam by ti valaškou hlavu rozštiepili… Ale nie! Ži, dýchaj, vláč sa, len sa nežeň, aby si nenaplodil sebe podobných zemeplazov!

FARÁR: Veru smutné, ale poďme, pán učiteľ, odbaviť si našu povinnosť rannú do kostola. Zbohom! (Ide na verandu a naľavo preč.)

DLHÝ: Zastrašení sme… Po dedine celý mesiac žandári, sudcovia, úradníci terorizujú… Lesmajster, horári… (Podáva ruku.)

NOTÁR (dá si ruky krížom na chrbát, schválne): Teraz už nezrádzaj mne, ale tam, kde si začal. My sme skončili; priateľstvo a bratstvo naše padlo. (Obráti sa, preč.)

DLHÝ (vychodí za farárom): Ja si ťa ešte získam…

Notár, Murgač.

MURGAČ (vchádza s modlitebnou knihou, ide do kostola, ale sa zastavil a vstupuje dvarami sprava): Pochválen Ježiš…

NOTÁR (s láskou, vďačnosťou vystrie k nemu ruky): Verná moja duša! Otec náš… Naveky! Do kostolíčka?

MURGAČ: Stará, nevládna, iba sa modliť!

NOTÁR: Modlite sa. Dosť ste sa napracovali, natrpeli. I ja som vám pridal, nechtiac a nevoľne…

MURGAČ: Čože o to! Ale srdce ako v kliešťach o vás, o vás! Ach, načo som to dožil! Janko už o ničom nevie… Ako ja to prežijem?

NOTÁR: V spomienkach, že sme sa stretli za jedným cieľom: niekoľko ľudí proti celým ríšam. Bláznovstvo, ale pekné! Len to mi, pán Murgač, odpustite, že som tú Maxovu zápisnicu nezničil a vydal súdu… Nebol som vari ešte dosť dospelý na viac, ako ju ukryť, a ten zbojník šiel sa o nej prezvedieť k súdu… (Podávajú si ruky.)

MURGAČ: Otec, pán notár, otec vlastný by nás nebol mohol lepšie zakryť… Ba mali ste ju vydať hneď, lebo márne boli vaše ospravedlňovania nás, záštita vaša mňa a nebohého Janka odkryla tým vlkom celé vaše zmýšľanie…

NOTÁR: A predsa som ju mal spáliť! Tak som neposlúžil ani vám, ani priateľovi Sýpajovi a napokon ani sebe.

MURGAČ: Ešte neklesajte na duchu… Synom svojim, i Jankovým, som napísal: aby sa neukázali mne na oči a Jankovi na hrob nekročili, ak nás zaprú… A v dedine máme už niekoľko občanov, i ženy, smelšie, čo sú ochotní vás a pána farára brániť pred súdom… Hlásia sa. Ja už viem. A ešte ich bude viac!

NOTÁR: Otec ste vy a otcom chcete byť i nám, mne, ale súd dá na tých, čo svedčia, nie čo odporujú. Tu máte svoj prípad! Márne zaprel Babál, Bukovec, keď svedčili iní… Ďakujem vám! Vy chcete do kostola. Zdržal som vás. Pán farár už slúži…

MURGAČ: Bože môj nebeský! Keď aj trpieť, len už zhynúť nedaj, ako náš Sládkovič zaspieval… (Vyjde.)

Notár, Bielik.

BIELIK (prichodí zľava, verandou).

NOTÁR (víta ho podaním oboch rúk): Načo, ty sa ideš odobrať? Cítiš aj ty, že bude zle s nami? My s farárom to už voniame na kilometre, ani kopov diviaka… Tak čo?

BIELIK: V konzume poúčtuje už aj sám Dlhý. Niet čo objednávať, ani predávať… Ja, braček drahý, neprišiel som sa odobrať od teba, ale prišiel som sa ti poďakovať z konzumu, z účtovníctva.

NOTÁR: Ty? Načo Bielik? Po mne prvý zakladateľ?

BIELIK: To vyšetrovanie ma o nervy donieslo. Trasiem sa ešte teraz, keď na to pomyslím. Iba moja nahluchlosť ma zachránila, ďakujem Pánu Bohu. „Čo povedal farár, čo notár u Bačkov, pri tej revízii účtov, pred kostolom, v kancelárii? a bohviekde!“ Čo povedali? — Keby som ja vedel… „Museli ste počuť, keď druhí počuli. Pán učiteľ Dlhý a vy nie?! Nie! Ja som obsluhoval, dával pozor na kasu a nie na reči… A mne už v ušiach (chytá sa za ne) zalíha…“

NOTÁR: Ty si charakter! (Objíme ho.) Tak robí poriadny človek a kamarát. Neblboce, ako Dlhý Maxovi a žandárom i sudcom.

BIELIK: Ten Maxo, chodí ako páv. Hrdý, nehľadí ani. „Servus“, kýva mi rukou povýšene. Už si myslí, že bude v Bystrici poštmajstrom.

NOTÁR: Je to psí, ale dôsledný charakter.

BIELIK: A či len on? Koľkí! A ešte do konzumu, do hostinca sa nehanbia… Ja idem, mňa prepusť od prvého…

NOTÁR: Deväťadvadsiateho dnes, a ty chceš?… Nebude ti chýbať ten dôchodček? Práve teraz v tom nedostatku?

BIELIK: Už čo len čaj s krumplíkom budem jesť! Deti som odchoval, predal Maďarom, predával i seba, nechceli ma, zachránil som sa tu, pri tebe. Mám otcovskú chalúpku, idem vrátiť rodnej dedinke svoje kosti, stratiť sa z očí…

NOTÁR: Topí sa náš ľud, dôvera hynie, spúšťate člny? Bojíš sa ich.

BIELIK: Bojím…

NOTÁR: Si úprimný, Náco môj! (Objíme ho.) Ďakujem ti za pomoc, kde a kedy bola mi treba. Teraz by mi bola najviac, lebo ja inštinktívne cítim, že nás dlho už nenechajú úvalské cesty tlačiť. Ďakujem ti! (Trasie mu ruky.) Na prvého teda odoberieme…

BIELIK: Mám na halier v poriadku. (Ide von.) Kasu i knihy!

NOTÁR: Ja viem, že si bol čestným šafárom… A bol by si mohol ešte poslúžiť… Ale ty si rozumieš najlepšie… No, liter vína ešte vypijeme spolu a zaspievaš mi starým svojím hlasom:

BIELIK: Ale, ale — tú nie, nie! O živote ti zaspievam… Hoci dnes večer. Detvianske, mládeneckú:

NOTÁR (Bielika silne oblapí a bozká).

BIELIK (utrie si oči šatôčkou, neobzrie sa, len záporne kýva hlavou, pozdraví klobúkom a vyjde na verandu a vľavo preč).

Notár, Bukovec, Babál.

NOTÁR (podíva sa za Bielikom, zastane, uvažuje, berie zákonník a hľadí doň; silne fajčí, ako vôbec mnoho fajčí; teraz nervózne zapáli si a zas a zas).

BUKOVEC a BABÁL (prichodia dverami sprava).

NOTÁR (odloží knihu): Zase priatelia? Ľudia boží, vy sa chodíte odoberať, ani nie inšie! (Podáva ruky.) Kosíte? Sušíte?

BUKOVEC: I sami sme pomysleli, že sa tejto kosby neukážete na lúkach, a teraz nám i pán farár, aby sme vás zavolali.

NOTÁR: Kosiť? Iba ak halušky z misy!

BABÁL: I tie!

NOTÁR: Teraz je málo múky!

BABÁL: Pridáme viac krumpľov! (Smiech.)

BUKOVEC: Aby vám tie myšlienky vyvialo z hlavy.

NOTÁR: Priatelia, či je to, ako keď sme sa vše zapili a išli do hory hlavu vyviať? Už je po dobrej vôli. Zradili ste ma. Nie vy, božeuchovaj, ale celá obec…

BABÁL: Nás tri dni vodili z áreštu pred sudcu a zase nazad a zase von.

BUKOVEC: „Ej, to už, páni, a čo by ste mi kliešťami jazyk ťahali — neviem, nepoviem.“ A my vás ešte budeme brániť! Ja viem cestu do Pešti, veď ste ma vy vodili po nej. Len lesmajster a páni sú zbojníci, chodia z dom na dom strašiť skrze trovy pravoty…

NOTÁR: To, priatelia, to je smutné… A čo by nás tí páni dali zatvárať a hoci povešať, ale že im národ svedčí a pre „trovy“ ma zrádza — to ma bolí! (Výhražne na Pešť trasie rukou.) Ale dožije kto-ten a budete visieť vy tam… a národ predsa dočká sa slobody a demokracie! Ďakujem vám za súcit. Som vám, páni, vďačný, že ste mi do konca verní…

BUKOVEC a BABÁL: Vy nám, vy nám, celý život!

NOTÁR: No, už ako bolo… ale dlho už nebude. Nás už berú…

BUKOVEC: Koľko funtov žalôb nazbierame od eráru, keď vás nám vezmú, kým sa vrátite?

BABÁL: To už teraz mnohí želejú, čo svedčili… „Kto sa nás zastane, keď teraz musíme na nich svedčiť…“ nariekajú.

NOTÁR: Nariekajú? Pozdravte ich s Jánošíkom: keď ste ma upiekli, teraz si ma zjedzte! Ja celý za vás som pracoval, za celú obec a každého, a vy všetci — česť výnimkám (podáva ruku Bukovcovi i Babálovi) — všetci proti mne na prahu najkrajších mojich nádejí, nie pre mňa (udrie sa v prsia), veď ja som mohol byť pánom, voziť sa s pánmi po vás! (Stíši hlas.) A za všetko, za všetko o rozum, do blázinca ma chcú doniesť, do áreštu na roky a roky, na šibenicu… Ja sa guľky nebojím, keby ma na front poslali, ako že som odobraný, ale oni ma budú chcieť vešať, aby som im neušiel ta, kam som radil všetkým Slovákom, za príkladom Čechov, lebo za Uhorsko nemali sme prečo bojovať, vyznávam živý i mŕtvy.

BUKOVEC: Ste vzrušený… pre pravdu.

BABÁL: Prosím vás! (Vystiera ruku.)

BUKOVEC: Príďte medzi nás na lúky… (Vystiera ruku.)

BABÁL: Prosím vás! (Vystiera ruku.)

NOTÁR (podáva ruky): Na olovrant prídem! Ale aby boli dievčence, čo mi zaspievajú… (Klopanie na dvere.)

BUKOVEC a BABÁL: Však sú teraz samé ženy v poli. Zaspievajú! Budeme vás čakať. (Vyjdú.)

NOTÁR: Do videnia!

Notár, nevesta.

NEVESTA (pri dverách): Čože ma dali volať?

NOTÁR: A vy, Palúška, to neviete? Postavili ste si plot od fary a kostola…

NEVESTA: Aký plot?

NOTÁR: Akože pozriete farárovi do očí, keď ste ho za dobrú radu vášmu mužovi — aby vám a deťom živý a zdravý ostal — zradili, na súd vydali? Z vašich úst vyšlo prvé slovo do sveta, čo vravel pán farár pri spovedi vášmu mužovi, keď šiel na front.

NEVESTA (so žiaľom): Ja, prosím ponížene, neviem, raz neviem, kde som hlavu podela, keď som to slovo mala vyšteknúť… Mne aj otec, aj mama hlavu pília, hnevajú sa, vadia, odkedy to navrch vyšlo, že taká hanba na ich dom a rodinu; že len prečo som ja to tárala na siatinách a pred horárom ešte. Čo to už Pán Boh vie, kde som rozum podela, ale keď druhé ženy tak, nuž aj ja som, verte mi, ako Boha veríte, len od radosti sa nezdržala, že ak mi muž nebude hneď písať, že ja už viem, kde bude. A podchytili ma, nuž som vyštekala, že mu pán farár poradili cestu z toho pekla do Ruska. Veď som ja to šepkávala aj malým našim deťom, keď sa spytovali, kde je otec, ak nepísal… a ticho bolo.

NOTÁR: Keď tá zrada aj vás bolí, aj rodičia vám dovrávajú tak pri súde zaprite, odtajte všetko, a že to nebolo tak, ako je zapísané.

NEVESTA: Ale keď už aj muž na fronte vraj tiež svedčil proti pánu farárovi… Aby sa jemu niečo nestalo.

NOTÁR: Tomu sa môže stať len od guľky, granátu, ale nie od rečí. Majte svedomie: vydávať človeka na súd pre dobrú radu, z ktorej ste v celom dome mali radosť…

NEVESTA: Mali, mali… A takto som bľabotala… Bože môj, Bože, čo ja už len budem robiť, aby som to napravila?

NOTÁR: Pomotať, popliesť a zaprieť.

NEVESTA: A ak mi zase dajú prisahať?

NOTÁR: Odprisahajte — dubcu, vrabcu i tej sove, čo je v hore…

NEVESTA: Falošne?

NOTÁR: Falošne pred svetom, a predsa bude spravodlivo pred Bohom… Keby ste vy to mohli pochopiť…

NEVESTA: Ja by som chcela (vychodí), ale či ja to len budem vedieť… (plače) keď sú to fiškáli… a ja sprostá žena.

Notár, farár, Murgač, Marína.

FARÁR a MURGAČ (vstúpia zľava od verandy).

FARÁR: Čo sme chceli, hovorili a konali, šlo všetko vedome. Čo za to — zvieme!

NOTÁR: Ja idem kávu vyglgnúť, lebo príde žena, a plaču nám tu netreba. Vy si zatiaľ pospytujte svedomie, čo ste spravili proti zákonom… (Na Murgača.) Starý pán má v tom skúsenosť, ten vás upamätá. (Vychádza na verandu a vpravo.)

MURGAČ: Pán notár nazbieral vôle…

FARÁR: On alebo sa rozcíti, alebo je cynik, bezohľadný i oproti sebe. Hodí sa celý, do čoho pomyslí, nech to vypáli tak, či tak.

MURGAČ: Na vás že trinásť punktov a na notára ešte o jeden viac zozbierali. Na mňa boli len tri…

FARÁR: Trinásť — štrnásť? Čo by to všetko mohlo byť? (Počíta na prstoch.)

MURGAČ (Murgač na prstoch s ním, kontrola).

FARÁR: Nahovárali sme vojakov, aby sa vzdávali, vyčkávali a chválili Rusov…

MURGAČ: To sme mali aj my!

FARÁR: Odhovárali od vojenských pôžičiek, kázali nasledovať Čechov a ich dobrý príklad…

MURGAČ: Tí Česi ich budú veľmi zlostiť…

FARÁR: Rozdelenie ríše a krajiny jej národom a príbuzné kmene spojiť v jedno… A tak z toho môže byť — ako notár vyčítal — (zodvihne zákonník, položí späť) i zrada cisársko-kráľovského veličenstva a suma-sumárum dve šibenice. No, ja som už, ďakovať Pánu Bohu, po generálnej spovedi. Len by ma Spasiteľ náš, Ježiš Kristus, zachránil na ten čas od ťažkého hriechu. Ale azda vo väzení do výroku súdu nezhreším smrteľne. Neviem, neviem, ale ako je punkto týchto vecí konečných pán notár, keďže je on evanjelik a predplácal i slobodomurársky časopis…

MURGAČ: Ale, Bože, taký dobrý človek…

NOTÁR (vchádza): Tak na čo ste prišli? Budeme si spievať?

FARÁR: Bože, čo??

NOTÁR: My už máme len jednu, a to detvianske: „Šibeničky troje, ktorieže ste moje?“

FARÁR: Cynizmus, cynizmus… Dôverujme v božiu spravodlivosť, a vy ešte zvlášť i v pekný počet ľudí, ktorí vás za dvanásťročnej služby brániť sú hotoví. Spomeňte si predsa len na svoje desaťročné výročie, ako vás srdečne oslavovali…

NOTÁR: Ale ten preoblečený baran… Pamätáte? Neverili ani tomu, ani mne neuverili napokon! Tú psychológiu mi vyložte, že my sme zradcovia pred ľudom!

MURGAČ: Otrávená výchova, škola, mesto, spoločnosť bez Boha. Aha, čo som ja mal s vlastnými synmi…

MARÍNA (behne z verandy sprava): Ježiš, Mária! Dva vozíky zastali pred hostincom Bačkových!… Páni a štyria žandári… (Zalamuje rukami.)

NOTÁR (s maskou chladnosti): Marína, neplaš! A deti nenechávaj samotné.

FARÁR (tiež tak, ba s úsmevom): Milostivá, či je to prvý raz? Že sa vyrušujete a vzrušujete…

MARÍNA (zarazená chladnosťou): Ja som vám len povedať prišla… z obloka som videla. (Ide nazad.)

NOTÁR: Nehľad, nevidíš… (Pauza.)

FARÁR: Ale my sa jednak rozíďme… To už po mňa…

NOTÁR: Štyria?

MURGAČ (podáva ruku): Bože, páni, ak by ozaj už po vás, Boh vás sprevádzaj a navráť, ako si mňa!

FARÁR: Uslyš, Bože!

NOTÁR: Pozdravte našich a spomeňte si vše na nás!

MURGAČ (odchádza): Do smrti svojej budem vás, budem… Ach, čo si ja počnem medzi týmito vlkmi?

NOTÁR: Dôverujte: inakší už ľudia sa povracajú z vojny, zo zajatia…

MURGAČ (vyjde; pauza).

FARÁR: To je zlá zvesť…

NOTÁR: Moja predtucha… Štyria žandári… Tu sa bude niečo robiť… (Odhodí poslednú cigaretu.)

FARÁR: Skúša nás dobrotivý Otec… Idem. Viem, že takto na slobode už dlho nebudeme. Boh vie, čo nás čaká… (Objíma notára.) Lúčim sa s vami úprimne, bratsky, vo viere v naše ideály a moje proroctvá… Píšte mi, kde budete, i ja vám budem, ak mi život nechajú… I keď ma už neteší, len koniec tejto búrky sveta chcel by som dožiť. Ak nás povešajú, budeme mať smrť za sebou, len by bol Pán Boh duši milostivý. Nech vás Boh sprevádza na každom voľnom i nevoľnom kroku. (Dva razy sa pobozkajú.) Boh vie, či sa ešte uvidíme, kde nás zavlečú a rozvlečú…

NOTÁR: Na retiazkach ma vodiť nebudú, ani na radosť nepriateľom, ani na žiaľ našim a žene… K duchovnej vzbure, k veľkému presvedčeniu sme chceli vychovať národ, aby pomáhal Bohu spasiť sa, až by prišiel čas, a národ líže prach a nás vydáva svojim násilníkom. Nedostanú ma! Srdce, to za svoj cit nemôže. Ale takú sprostú hlavu, čo nevedela uvážiť, do čoho letí, iba prestreliť…

FARÁR (užasne): Čo vy to? Bože milostivý … Odvráť…

NOTÁR: Ja nič. Len načo letia mušky do svetla? Lebo rozum nemajú, ale my sme ho mali mať!

FARÁR: Čo sme dokázali? Márne reči — márna práca… (Pauza.)

Notár, Marína s deťmi.

MARÍNA (dovedie za ruky dve dievčatká: trojročné a dvojročné, v košieľkach len).

DETI: Dobré ráno, tata! Píšeš?

MARÍNA: Idú hore dedinou…

NOTÁR (chlácholí): No — no — no! (Deťom.) Písal by som, ale (maznavo) tlocha sa mi luka tlasie…

DIEŤA: Netlasie… Ty tlasieš… Ja viem…

NOTÁR (zohne sa k deťom a bozká ich): Veď si ty môj mudrc! (Mladšiemu.) Ideš sa umyť! (Dieťa zakryje si očká a beží sa skryť.) Mamička, dnes Ružičku a Blanku pekne vyobliekaj, pôjdeme na lúku, na kvety!

DETI (si ťapuškajú): Na lúku! Na lúku! Mama, poď na kvety! (Ťahajú Marínu na verandu.)

NOTÁR: Pá! Pá! Deti moje! (Bozkáva ich.)

DETI (vedené za ruku Marínou, skáču).

NOTÁR (podá Maríne ruku): Nesmúť, žena moja. Osudu nevyhneš… (Bozká ju na vlasy.) Mali ma zabiť na fronte… bola by si i tak vdovou… s mojimi sirôtkami… (Na ruky vezme deti, bozkáva a oddá na ruky Maríne.)

DIEŤA (sa utrie): Aké máš fúzy…

NOTÁR: Stlapatie…

MARÍNA: Ale čo ty ešte vytrpíš… (Objíme ho.)

NOTÁR: Budete ma navštevovať… (Skladá jej ruku z pleca a bozká jej ju dlhým vrelým bozkom.)

MARÍNA (ide na verandu vpravo).

NOTÁR (dlho za ňou hľadí a do dlane utrie slzu, mužsky, krátko, nečakal ju, totiž slzu).

Notár, slúžny, župný účtovník, II. notár, richtár, dvaja žandári.

SLÚŽNY, ÚČTOVNÍK, II. NOTÁR, RICHTÁR (vstupujú dverami sprava, ruky nepodávajú).

NOTÁR (nemo kývne hlavou).

SLÚŽNY: Prišli sme odobrať notársky úrad. Tu váš zástupca.

ÚČTOVNÍK a II. NOTÁR: Servus. (Sadajú a píšu zápisnicu.)

NOTÁR: Čakal som vás.

SLÚŽNY: Nečakaných! Hja, komu niet rady…

NOTÁR: Ďakujem za poučenie.

SLÚŽNY: V privátnom byte nemáte úradných vecí?

NOTÁR: Myslím nie. Ale, ak chcete… i tam mám stolík…

SLÚŽNY: Vojdime. (Idú na verandu a vpravo.)

ŽANDÁRI (hniezdia sa a nazerajú za nimi).

ÚČTOVNÍK a II. NOTÁR (kukajú knihy, police a píšu): „Zápisnica“ — „tri knihy matrík“…

ÚČTOVNÍK: Pán richtár, peniaze obecné, štátne?

RICHTÁR: Naše knihy a peniaze s pánom notárom vždy boli v poriadku. Slúžim obci dvadsať rokov. Za to stojím, pán stoličný účtovník!

ÚČTOVNÍK: V poriadku. (Nazrie do zápisnice.) Stačí… Ostatné je forma.

SLÚŽNY (vychádza s knižkou v ruke, rozčúlený): I to je dôkaz vášho zmýšľania… Čuj, svete, v Uhorsku notár číta knihu „Július Botto: Slováci. Vývin ich národného povedomia.“

NOTÁR: Až potiaľ som dospel! (Vypne sa.)

SLÚŽNY: A oplačete to! (Hodí knihu na stôl.)

NOTÁR: Boh vidí — nie!

ÚČTOVNÍK: Zápisnicu podpíš. (Podá pero notárovi.)

NOTÁR (podpíše): Amen!

SLÚŽNY, ÚČTOVNÍK, II. NOTÁR (idú bez slova preč, ako prišli).

ŽANDÁRI (oddávajú im vojensky česť).

NOTÁR (stojí a vyzýva žandára): Tak?…

ŽANDÁR (vytiahne hárok): Z rozkazu vojenského prokurátora vás týmto v mene zákona zadržujem.

NOTÁR: Viem, čo nasleduje… Pán richtár! Ďakujem vám za úprimnosť! Pozdravte pani richtárku, aby sa nehnevala na mňa, že sme sa kedy-tedy zapili…

RICHTÁR: Pili sme za svoje! A keby ste boli viac o seba stáli a menej o dedinu, nemuselo vás to stihnúť. Ale pamätať vás budeme, oj, budeme! Nech vás Boh sprevádza! (Podajú si ruky.)

NOTÁR (žandárom): Dovoľte povedať slovo žene a mojim sirôtkam… (Zlyhá mu žiaľom hlas.) A potom už hoci založte retiazky…

ŽANDÁR (úklonom hlavy povolí).

NOTÁR (ide na verandu vpravo; pauza, výstrel, ustrnutie).

ŽANDÁR (po pauze ide za ním — vychádza): Strelec… Je mŕtvy…

FARÁR (vstupuje, v kabáte, klobúku, s retiazkami na rukách, sprevádzaný dvoma žandármi).

RICHTÁR (tiež postúpi za žandárom, vracia sa): Predbehol, páni, vaše súdy a zákony… Boh ho osláv!

MARÍNA (za scénou): Jožko! Siroty moje! Bože!…

ŽANDÁR (farárovi): Pôjdete sám…

FARÁR: Boh s tebou, milý môj brat! (Vystiera ruky na verandu.)

(Opona.)