ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Notár, farár, Marína.

NOTÁR a FARÁR (vstupujú z verandy, farár s paličkou, v ruke klobúk, na odchode).

NOTÁR: Ženu neplašiť, že sme sa pochytali ako pstruhy na tú vašu ruskú udicu. Teraz sa trepme, a len šikovnejší fiškus na nás a má nás v hrstí. A dnes ja mu mám potisnúť Murgača a Sýpaja…

FARÁR: To ste už mali spraviť; nielen pre rozkaz štátneho zástupcu, ale z ohľadu na obžalovaných. Len vy môžete zmierniť výpovede svedkov.

NOTÁR: Čakali synov, poriadky porobiť, a ja som chodil na porady. Ale fiškáli naši nič neporadili… Iba aby sa najal advokát z Pešti, číry Maďar alebo Žid, nie pansláv. Ale to by stálo majetky… Ja vyšetrovanie proti Murgačovi a Sýpajovi založím na tom, že nebola pri tom verejnosť, že nemali koho búriť!

FARÁR: Len aby vás nepreľstili v štátnom zastupiteľstve. Ale nariadené vyšetrovanie proti tým dvom je i pre nás dvoch mementom. Lesmajster so slúžnym ma včera navštívili. Kým Rusi víťazili, vše boli „priateľsky“ zvedaví na moje názory o vojne; dnes sú presvedčení, že majú vojnu vyhratú!

NOTÁR: Slúžny večeral i nocoval u lesmajstra. Ráno šli na srnca, a keď sa milostivo vrátia, bude revízia… (Ukáže na písma na stole.)

FARÁR: Musíme sa chystať na všetko, prvé na prehliadky. Murgač a Sýpaj ma už slúchli: ruské a české knihy pokryté. Listy, časopisy, to sú fotografie našich duší, opakujem vám: i zo šifonérov a nočných stolíkov ich von!

NOTÁR: Čert by ich najal v ženských šatách dulovať.

FARÁR: Sprehádžu! Osemaštyridsateho roku aj krypty rozmetali, hľadajúc panslávov! Dohodové hymny prvé vzplápolali! Už preberám politické noviny a listy pálim. Vy si ani slovenských, tobôž českej knihy v dome nechať nesmiete! Moje pozbierajte ešte dnes a mi vráťte…

MARÍNA (z verandy sprava s dvojročným dievčatkom).

NOTÁR: Vrátim; ale otcovské páliť? Veď je skoro v každej dedova ruka, meno, stáročné kroniky rodinné. A, dôstojný pane, koľko sme ich my, chlapci, rozťahali, keď už otec pridal sa bol k prúdu… Mať neraz nám povedala: Netrhajte, nedriapte tie knihy (a my pre obrázky), či vy viete aké sú to knihy? A boly veru aj zo šestnásteho — sedemnásteho storočia. Ale my sa už maďarčili: školou, spoločnosťou… Keby ja ešte tie zbytky mohol po rodine pozbierať, bola by pamätná knižnica.

MARÍNA: Ja by som, Jožko, aj čo máš tu, odviezla do rodičovského domu tvojho…

FARÁR: Správne, milostivá pani. Škoda zničiť, to má pán manžel pravdu! To sú poklady našej starodávnej kultúry. Biblie, Postily, Tranosciuse a iné staročeské, čo som v rukách mal.

NOTÁR: A akože zničiť tie, čo ste mi vy podali, odporúčali, z ktorých som sa naučil poznať seba a národ? Tie zničiť? Nie! Nikdy!

FARÁR: Ako milostivá chce: to bude návšteva rodinky, nikto sa nepozastaví, čo v koši vezie, ale vyviezť všetko! Vy ste odvislý úradník a k tomu ešte odobratý na vojnu. Povedia vám, že ste ich mali dávno spáliť, alebo aspoň v Ľubietovej nechať.

MARÍNA: Ja pozbieram; dobre, Jožko?

NOTÁR: Toľká slabosť! (Myslí; rozhodne.) Nepôjdeš nikam! Tam ostanú, kde sú! Nech si ma berú na vojnu! Budem vedieť, čo robiť! Nie, nastúpenej cesty už neskrivím!…

FARÁR: To váš spôsob! (S plačom, žiaľom priblížil sa k mape ruského frontu a bije päsťou na ňu.) To nie naša slabosť, ale — týchto! týchto!… Kamže ste už odstúpili, veľkí bratia! Kedyže vaše kanóny zase počujeme? Brest-Litovský… Hanba! Vy ste ešte nepreložili front? Ja inšie už ani nerobím… Kdeže sa to len zastaví? Bože, Bože, či si tvrdý náš Otec! (So žiaľom, zúfale odchádza verandou.)

NOTÁR (dva-tri kroky ho vyprevádza): Vari im všetci čerti pomáhali pri tej Gorlici! (Zlostí sa. Maríne.) Úradná hodina… (Bozká dieťa.) Tata bude písať a Ružička bude s mamou mliečko piť…

MARÍNA (odchádza, ale trošku sa zastaví a bojazlivo, úryvkovite odvažuje sa hovoriť): A mamu tata nebozkal…

NOTÁR: Bozkám (urobí), ale nezdržuj! Slúžny mi príde!

MARÍNA (odchádza, ale odváži sa zastaviť a bojazlivo hovoriť): Slovo ešte smiem? Jožko, daj sa preložiť… A dovoľ… tie knihy previezť! Škodiť nám môžu…

NOTÁR: Ani jedno, ani druhé! To nie! Musel by som si do tvári napľuť.

MARÍNA: Nekrič, prosím ťa! Prečo si ty taký strmý do každého, i do mňa, že sa ťa až bojím, a mám ťa rada celým srdcom.

NOTÁR: Mňa moje presvedčenie veľa premýšľania, veľa úvah stálo — nemením nič na ňom, ani na radu farárovu. Do myšej diery sa pchať nebudem!

MARÍNA: Jožko, ja sa ťa už bojím prehovárať…

NOTÁR: Ani nie! Len slúchať…

MARÍNA: Byľku inej mienky neznesieš…

NOTÁR: Ja všetko vopred premyslím, uvážim, a potom tej byľky inej mienky mi netreba, lebo tá moja mienka rástla a zrela mesiace, roky! Keď sú barbari, nech si knihy berú…

MARÍNA: A keď ešte len aj bývať musíme na dvoje…

NOTÁR: Po vojne postavíme obecný dom, bude aj notársky byt. Mám vyše desaťročnú prácu, tú zaprieť, zradiť, povedať, že bola pomýlená? Že som robil, čo som nemal? A že idem preč?!

DVAJA VOJACI (vstupujú, pozdravia vojensky).

NOTÁR (slušne sa ukloní Maríne a ukáže jej gestom na verandu).

MARÍNA (tíško odchádza).

Notár, 3. vojak, 4. vojak.

3. VOJAK (vyznamenaný kaprál od spoločného vojska).

4. VOJAK (vyznamenaný honvéd; vojensky pozdravia; oba vyťahujú listiny a podávajú notárovi).

NOTÁR (manipuluje listinami a potom podáva): Á, hrdinovia! Koniec dovolenej! Znova na front!

3. VOJAK: Zase do toho pekla!

NOTÁR: A keď „do pekla“, tak čo ste už nie ďalej? V Rusku, na Sibíri! Slováci…!

3. VOJAK (nerozumel narážku): Keby boli všetci vojaci ako naši, už sme mohli ďalej byť. Ale Rusíni sa vyhýbajú angrifom, Česi sa poddávajú a Rumunov som sám videl šiestich odstreľovať, čo sa chceli poddať Rusom, ale ich naši chytili a museli si sami hrob vykopať…

NOTÁR: Tak vy teda víťazíte… Nuž ale vcelku, pán kaprál, viete vy, za čo bojujete?

3. VOJAK: Za pána cisára a kráľa…

NOTÁR (ironicky): To je veru heslo: To už stojí za to. Hladovať, všivavieť, krv cediť, dať sa zmrzačiť, zabiť za pána cisára a kráľa… Lebo veď aj on nemá čo jesť, kde bývať, ani kde kravu pásť… Tak len opovhrnite ženou, deťmi a choďte víťaziť, zaslúžiť si ešte metál a vyslúžiť barlu sebe i národu. Za čo ste boli vyznamenaní?

3. VOJAK: Že som ušiel z ruského zajatia. Zvalil som sa medzi mŕtvych a nocou ušiel.

NOTÁR: To je potom už cisársko-kráľovský vojak! A vy, Štefan?

4. VOJAK: Ja za zranenie…

NOTÁR: Za vlasť! Za uhorskú našu vlasť… Len si to rozoberte a rozvážte, čo máte v tej uhorskej vlasti! Čo ako človek a robotník kráľovský? Klobúk pod pazuchou a za prosby — ústrky od direktora a inžinierov. „Ale dali nám chleba“, a vy ste hlušili a čušali… Čo ste mali ako občania v tej uhorskej vlasti? Ani obecného pastiera ste nemohli voliť — nieby poslanca!

4. VOJAK (neisto): Nuž, veď je aj tak, aj tak.

NOTÁR: Tak je a bolo! Ani slovenského šlabikára pre šesťročné deti… To je tá vlasť, pán kaprál!

3. VOJAK: Vy ste ani zhovorení, tak, celkom tak nám aj pán farár pri spovedi. Ale ťažko je to. Kto tam nebol — neviete!

NOTÁR: A keď Česi vedia, či by ste nemali tak robiť aj vy Slováci a všetci v Uhorsku, v tej našej „vlasti“, utlačení? Myslíte, že Česi to robia z chabosti a nie po dobrej rozvahe, že vidia ďalej od nosa?

3. VOJAK: Nás ženú. Popri Nemcoch len Maďarov, nás a Bosniakov…

NOTÁR: A ste vy ovce? Nie je to vo vašich rukách a napred v hlavách?

4. VOJAK: Jeden by aj šiel a druhý sa bojí, a tak sa tlčieme, strieľame… A teraz Rusi cúfajú, to je nemožné…

NOTÁR: Mali ste od roka kedy… Len by mňa stiahli… Raniť, zabiť by som na nedal ani za cisára-kráľa, ani za takú vlasť, ktorá ma neuznáva ani za človeka, ani za občana, ani za Slováka…

4. VOJAK: Veru, u nás kto maďarsky nevie, veľa cti nemá…

NOTÁR (podá listiny): Tak… ku každému nepriateľovi… A myslite viac na seba, ako na cisára a uhorskú vlasť! (Podá ruku obom.) Nech sú vám na mysli a pred očami tí posmievaní Česi… Zbohom!

3. a 4. VOJAK (oddajú česť, vyjdú).

Notár, Murgač, Sýpaj, mladý Murgač, mladý Sýpaj.

NOTÁR (zapáliac si cigaretu, vyjde za vojakmi, ale hneď sa vracia; k príchodzím, vovádzajúc ich): Už vás čakám! (Mladým.) Odchádzate na front. Bolo by, kým odídete a začneme vyšetrovanie s otcom jedným i druhým, keby ste za nich, starých, nalomili väzy jeden Maxovi, druhý Žliebkovi… Čo sa vám môže stať horšie, ako že znova na front idete…

MURGAČ: To neurobia. Kdeže by! My s bratom Jankom máme iba žiaľ. Chceli sme ich ešte vidieť, synov drahých, od nich počuť slovo o vojne a našich nádejach, že sme starí, nad hrobom a že sypú sa na nás žaloby… Ale radšej mohli tam ostať, ako naše srdcia ešte viac zarmucovať.

MLADÝ MURGAČ (vojak): Otcovia naši sa hnevajú, keď im vravíme, že Nemci a popri nich aj Maďari vyhrávajú…

MURGAČ: To je nie, že „vravíme“, ale že bez ľútosti vravíte, syn môj…

ML. SÝPAJ (vojak): A my len čo sme skúsili. Už Rusom nestačíme za pätami…

MURGAČ: Ešte sa šťastie obráti! Nech sa Maďari nepýšia! A vy s nimi! Hanba vám! Pôjdete nazad, paholci! Napoleon tiež bol ešte ďalej…

ML. SÝPAJ: My za to, ujček môj, nemôžeme… My dvaja za nič nemôžeme.

NOTÁR: Stretli ste tých dvoch, čo vyšli. Tiež ako vy. Ale spolu ste štyria, štrnásti, štyridsiati…

SÝPAJ: A nemali by ste sa aspoň škriepiť a urážať na naše reči. „Za nič nemôžete…“ Za vieru, syn môj, môžete! Ja viem, že Rusov a nás Slovákov je na svete ako hviezd nebeských — ťažké milióny. Len my môžeme zvíťaziť! Túto vieru chovať čestne v duši, v tejto viere privádzať bratov k činom, ako pán notár hovorí…

ML. SÝPAJ: Aby nás vyzradili, žalovali, ako vás, a zastrelili! Pred rokom ste hovorili, že Rusi iste vyhrajú…

MURGAČ: Keby Slovania rakúsko-uhorskí a Rumuni boli hneď pochopili svoje úlohy, už mohli byť Rusi tu, už mohol byť koniec a my slobodní!

SÝPAJ: Viktor, brat tvoj je už pod zemou, Vojtech tam hynie, ale padni i ty, ak máš byť mojím zradcom! Vymrieť, vymrieť radšej taký rod, ktorý sám seba neváži a zrádza… (Zúfale si utiera oči.)

MURGAČ (tiež spolucíti so Sýpajom).

ML. SÝPAJ: To sa nám ľahko môže stať… Ale ak chcete mať, otec, aspoň jedného syna, ak vás teraz zavrú, tak rozvážte, pred kým čo poviete, lebo i brata z fabriky vysotia na jatku.

SÝPAJ: Ak nemá mojej viery, nech ide!

NOTÁR: Ja, že vy, mladí, toľkí synovia, pôjdete vyššie v zásadách a činoch otcov: zbierať sa čo chápavejší, aby prišlo, čo prísť má, ak veríme v spravodlivosť a pokrok!

MURGAČ: Príde obrat! Príde na fronte, príde i do víťazstvom ohúrených hláv našich synov.

NOTÁR: Vy by ste na obranu, za presvedčenie otcov svojich nikomu ani hlavy neprebili, ale kolete Rusov, Talianov, Francúzov, priateľov prvej slobody ľudskej… Koniec je ďaleký, ale pripravovať by ho mal každý povedomý Slovák, ako robia bratia Česi, Rumuni, Rusíni… kdebykoľvek bol postavený: či vo vojne, či tu.

ML. MURGAČ: Len ako, pán notár? Keď sme tam teraz už pomiešaní a niet dôvery za mačný mak…

NOTÁR: Hatiť, čo sa dá, i jeden môže. Česi vraj spievajú: „Červený šátečku, kolem se toč, ideme na Rusa, nevíme proč!“ Tu sme! „Nevíme proč!“ Tie dve slová si uvedomiť a plniť. Neochota, to bude svrab — len tú konať. Zadržovať a kedy-tedy otázku stavať: ba čo my, chudobní ľudia, z toho budeme mať, keď nás pobijú, alebo keď my pobijeme Rusov? Tak osádzať motolice do uší druh druhu, či po slovensky, či po maďarsky a v každom jazyku…

ML. SÝPAJ: Ja som ešte vedome nezacielil na človeka!

ML. MURGAČ: A ja som sa modlil, keď obstreľovali ruský aeroplán, čo nás priletel fotografovať, aby unikol skaze…

MURGAČ: Tak, syn môj, modliť sa a hatiť!

MURGAČ: Slovanovi neublížiť!

NOTÁR: Ľudsky sa chovať! (Podá mladým ruku.)

SÝPAJ: My vám, pán notár, ďakujeme za ich poučenie; ak by nás už nevideli, buďte im s dôstojným pánom učiteľmi i naďalej do života… Zbohom! (Podáva ruku, i ostatní.)

MURGAČ: A pamätajte, deti moje, my dožijeme, Slováci zvíťazia!

NOTÁR: Ďaleko, páni, synov nevyprevádzajte! Príde slúžny z poľovačky, aby tu bolo pár výborníkov, a potom to vyšetrovanie spravíme pre štátneho zástupcu. Maxu a Žliebka som už povolal. (Mladým.) A píšte nám. A čím prv z Ruska!

SÝPAJ: A v Odese sa držte, tam pomyslite na moje cesty kedysi… (Utrie si oči.)

ML. MURGAČ a ML. SÝPAJ: Daj, Bože, aby sme mohli…

NOTÁR: Do videnia (podáva im ruku) tu, alebo na fronte. Čakám, kedy ma stiahnu…

ML. MURGAČ: Aby ste nás neodsúdili. My sme preto Slováci…

NOTÁR: No veď aby ste neboli! Ale ste utajení v takejto jedinečnej dobe národov… Prekladajte aspoň slamu krížom, a mohli by ste polená klásť pánom otrokárom… (Vyjdú všetci.)

Notár, Maxo, Žliebok.

NOTÁR (vchodí prvý): Vy idete naraz? Svorní páni špióni a žalobníci…

MAXO: To si hneď vyprosíme!

ŽLIEBOK: Čo aj od pána notára…

NOTÁR: Stretli ste tých starcov?

MAXO: Ani nepozdravili!

NOTÁR: Ešte čo by si chcel?! A mladí vám nesekli po jednej za uši? (Vyťahuje spisy.)

MAXO: To by sa podíval!

NOTÁR: Tak vy ste obžalovali žandárom: jeden (na Maxa) Murgača, druhý (na Žliebka) Sýpaja. To za to lacné drevo a dosky?!

ŽLIEBOK: Ja som nežaloval, len kolegovi Vajsovi spomenul…

NOTÁR: Veď sa to tak robí… A ty za čo?

MAXO: Prosím ťa, neurážaj moje vlastenecké city! Keď ty, povolaný na to, znesieš pre pokoj a popularitu svoju — mne na nej nezáleží, ja som to už ďalej trpieť nemohol…

NOTÁR: Čo, čo si nemohol?

MAXO: Prosím ťa… Rusov naši ženú pod Moskvou… Aha (ukáže na mapu.) A tí dvaja starí somári…

NOTÁR: Urážaš neprítomných! Azda starí blúznivci?…

MAXO: Neprestávajú štvať, kam vkročia…

NOTÁR: Majú azda právo sa ohlásiť. Majú tam po troch synoch a po jednom mŕtvom.

MAXO: To mi je jedno! Mne moje vlastenecké city… Ešte sa opovážia ku mne prísť a dovedať, či im neprišli také a také noviny z Viedne, z Prahy, a že mali prísť v liste…

NOTÁR: A ty si skonfiškoval — fiškusovi poslal… Ba šplháš sa, šplháš…

MAXO: Zakazujem si v úradnej miestnosti také slová!

NOTÁR: Tak nie! Robíš sa len dôležitým, a tak zachraňuješ sa od vojny, a vlastenecké city a srdce triumfujú…

MAXO: Prosím ťa, mierni sa vo výrazoch! Volal si nás úradne, tak pokračuj úradne!

NOTÁR: Vás búril Sýpaj. Tou árendou?…

ŽLIEBOK: Mňa a moju ženu… Čakal Rusov, vítať ich chcel a sľuboval si skrze nich oslobodenie od Maďarov.

NOTÁR: Teda len vás dvoch… (Značí si to.)

ŽLIEBOK: U Bačkov v krčme…

NOTÁR: Tam vaša pani nebola!

ŽLIEBOK: Ale bola Bačková a jej synovia!

NOTÁR: Tí chlapci?

ŽLIEBOK: Starší je už učiteľom! A dosvedčí aj Benko…

NOTÁR: Ten bol v šenku!

ŽLIEBOK: Ale sme počúvali vo dverách!

NOTÁR: Fuj! (Zapisuje si.) To bude na zavŕšenie vášho pekného skutku! Tak o jednej popoludní príďte aj s vašou manželkou.

ŽLIEBOK (mykne hlavou).

NOTÁR: Ale hnevy nabok pri takej veci! Aby vás kedysi svedomie nežralo. Bude i po vojne.

ŽLIEBOK: Žmýkalo mne srdce, nech teraz žmýka jemu!

NOTÁR (značí si): Pomsta je v tom…

ŽLIEBOK: Každý človek má žlč! (Vyjde.)

NOTÁR: Ty si udal Murgača…

MAXO: Podozrievaš?

NOTÁR: Neskrývaj sa! Tu je prípis od štátneho zastupcu! (Ukáže.)

MAXO: Tak ja…

NOTÁR: Mám vyšetriť a vypočuť svedkov: čo sa v krčme Bačkovej v zime hovorilo. Veď si ty tam nebol!

MAXO: Ale mi povedali…

NOTÁR: Ešte i za reči pred vojnou, na mojom jubileu…

MAXO: To bolo vstupné slovo do rečí pod vojnou. Od tých čias všade, kde sa naši oduševňujú za boj a obetivosť peňažnú, sype z úst otravu a pochybnosť…

NOTÁR: Sú to ľudia svojho presvedčenia, dosiaľ čestní, bez úhony, a to národnostné blúznenie by si mal pochopiť, veď si rodák tohto kraja!

MAXO: To som, ale keď je vlasť v nebezpečenstve… nepoznám nikoho!

NOTÁR: Vojaci bojujú, cez tvoje ruky ide pošta… Vidíš, nikoho ani Sýpaj ani Murgač neodradili, ani vlastných synov…

MAXO: Ja som povinný vyššej dôvere…

NOTÁR: A čo s tou dôverou, ak sa Rusi obrátia?…

MAXO: Vtedy ja už tu nebudem!

NOTÁR: Tak ty zbrzgať sa strojíš zo svojej otcovskej zeme… Hroby otcov tebe nič nevravia?

MAXO: Tu som zrodený, Slovák koreňom, ale vychoval som sa za Maďara!

NOTÁR: I ja som bol… Ale pochop: skrivená bola naša výchova v školách!

MAXO: „Skrivená…“ Tak už aj ty ta ťaháš?!

NOTÁR: Prirodzená vec! A ty udávaš…

MAXO (hrdo): Neudávam! Oznamujem z presvedčenia…

NOTÁR: Tvoje presvedčenie je, že všetko v tomto kraji a s týmto ľudom je takto v poriadku? Ej, sto bohov sa mu v duši páralo! Si slepý, alebo si lužeš? Je tu sociálna spravodlivosť, je tu ľudská a občianska rovnosť, je tu národná rovnoprávnosť?

MAXO: Je! Len nech sa páči vyznávať uhorské vlastenectvo!

NOTÁR: Násilie uznávať za právo?

MAXO: Kto neuznáva, toho oznámim — a čo by mi bol vlastný otec! Tu je môj koncept… (Podá.) Pošli štátnemu zástupcovi. Čo chýba, svedkovia doplnia. Lebo to je predsa len svinstvo pre našu dedinu a celú dolinu…

NOTÁR (hľadí do hárka, podávaného mu Maxom): Je to svinstvo, ale toto, čo ty robíš! Ešte ti je nie dosť tých obetí vojny?…

MAXO: Keď sa ty nemáš k tomu: zbaviť takých zlosynov obec a vlasť…

NOTÁR: Ja mám vážnejšiu robotu! Kde vezmem kukurice na chlieb? (Číta.) „…aby pre poburovanie proti uhorskému štátu trestné pokračovanie začať ráčilo…“ (Ironicky.) Už ráči… Či ťa aj so Žliebkom srdce nezabolí, vieš — tak ľudsky berúc vec — osemdesiatročných ľudí dať preháňať po súdoch a áreštoch? A prečo si ich neudal pred polrokom? Blížili sa Rusi, však? Bál si sa kozáckeho chvosta…

MAXO: To boli isté obavy v zime…

NOTÁR: A teraz si ty na koni aj so Žliebkom. A ste si vy istí, že vás nezvrhne? Pomysli, Maxo, že tí dvaja starci majú hlboké duše osadené, že majú ešte štyroch synov a z tých niektorý len predsa sa vráti, môžeš sa dožiť pomsty, hoci len osobnej, i keď vojnu ty vyhráš… Čo si nešiel na front? Si kripeľ, alebo z „vyššej dôvery“?

MAXO (urazený narážkou, slabikuje): Aby som mohol pozorovať, ako sa delí krajina a monarchia!

NOTÁR (zarazí sa, ale ovládne): To ti Dlhý… baba! Ako? Na národné celky! A bude pokoj a radostné závodenie. Dám ti Jásziho knižku, otvoríš oči…

MAXO: Nepotrebujem, ja viem kde som! (Odchádza.)

NOTÁR (ironicky): Nebude ti ľúto od nás odpadnúť? Popoludní príď, spravíme zápisnicu. A dotiaľ uvážiš žalobu…

MAXO: Nezmiernim ani o pol slova!

NOTÁR: Tak si ty ctíš iného presvedčenia? Keď nevládzeš umom a dôvtipom, ideš žandárom? Nuž koniec nášmu priateľstvu! Sme si cudzí! Ty si sa ukázal, i svoju politickú mienku. Tak konaj svoje zrady na nás ďalej. Ale do domu mi viac „neúradne“ nepríď! Pohár vína, čo som s tebou na bratstvo pil, keby som mohol, by som vyvrhol!…

MAXO (odchádza, nenachodiac odpovede).

NOTÁR (ostane zamyslený): Vie o deľbe krajiny a monarchie… (Hľadí do Maxovho hárka.) Ako vraví farár? Perly pred svine nehádzať… (Zapáli si cigaretu a že spáli i hárok Maxov, ale odhodí zápalku, chytí sa za čelo, zaváha.) Nie! Tu budeš čakať lepšie vetry od Poľska… (Skryje do stola.)

Notár, Benko.

BENKO (vojde s flintou, kapsou a paličkou): Dobré ráno, pán notár!

NOTÁR (kývne}: Azda tiež žalovať niekoho? Rusi odstupujú…

BENKO: Pre slovenské slovo neudal som nikdy nikoho, len pre krádež, a na to som prisahaný.

NOTÁR: Tak čo ste prišli?

BENKO (škrabe sa): Ej, zapil som sa včera v meste. Opil a dozlostili ma, zahanbili…

NOTÁR: Kto? Ako?

BENKO: Prosím vás, pán notár, vezmite hneď papier a píšte štátnemu zástupcovi…

NOTÁR (pripravil sa písať): Mám…

BENKO: Včera, v staničnom hostinci, v Banskej Bystrici som sa opil a potáral reči, ktoré sú nie pravdivé a ktoré neviem dokázať. Pred polrokom mal som isté nedorozumenie s naším pánom farárom…

NOTÁR: Ale to sa vyrovnalo tým listom, čo farár napísal vašej žene…

BENKO: Sa… Ale ten chlapec mi to pripamätal… Akože ďalej? Priatelia ma pokúšali, že ma farár zbil… Ja, že keby som sa mu chcel pomstiť, že som ho mohol obžalovať za to, čo pohovoril pri spovedi vojakom a tí ženám a ženy v lesnej škôlke dozorcovi a ten mne. Ale ja to dokázať nemôžem a bol som opitý.

NOTÁR: A niekto vás počúval…

BENKO: Preto som k vám prišiel. Krčma plná sveta, my sme traja sedeli pri stolíku a na nešťastie pritrel sa k nám štvrtý; aj sa predstavil, vraj učiteľ — v civile bol… Popíja a akože nás nepočúva. Inde hľadí, myslí a píše si do notesa a odíde. A naraz vyjdú do dverí z druhej izby dôstojníci, škúlia na nás a idú k nám. Už sa nedalo tajiť, čo som povedal a potom zapieral, lebo nám všetkým trom čítal z notesa moje reči… Len toto písmo chytro pošlite do súdu.

NOTÁR: Podpíšte.

BENKO (podpisuje).

NOTÁR: Ako ste sa mohli dať naštvať, a nevšimnúť si vojenského špióna — v civile!?

BENKO: Bolo vypité a pohlo ma to slovo, keď mi ten chlapec povedal, že ma farár dobil… Aby som horársku pýchu zadržal, že sa my biť nedáme, tak som bľabotal, čo baby po siatinách si rozprávali o mužoch a farárovi…

NOTÁR (pripravuje list): Škoda, škoda. Vyšetrovanie z toho už bude.

BENKO: Veď ja som motaj, keď si vypijem, a že musím slúžiť… Ale myseľ som mal i vtedy na pána farárovej strane. Zapieram navonok, ale v srdci som Slovák. Ja som vás chcel iba vystríhať a preto som sa k vám do „panskej“ tisol a zdal sa pánu farárovi bezočivo dôverným, že ma zrazil a vyhodil… A ja som videl, že načúvali vo dverách, a my, všetci horári na doline, sme už mali od pána lesmajstra menoslov pánov občanov, ktorých máme pozorovať. Tu je! (Podáva.) Aj vy ste v ňom.

NOTÁR: Aj ja? (Ovládne sa.) Ako by ma a moju prácu náš lesmajster ani nepoznal! (Nevezme spisy.)

BENKO: Ukrutne sa zlostí na vás! Farár, že je pansláv a vy k tomu ešte socialista, ba horší. Zastávate sa príliš chudoby a že falšujete majetkový stav na pokuty popísaných ľudí.

NOTÁR: Nemali by ste zapisovať.

BENKO: My sme tiež striehnutí jeden druhým. To zase má v kancelárii a medzi robotníkmi takých našepkávačov pán lesmajster. (Ironicky napodobňuje.) „Už aj vrabci čvirikajú a pán Benko ešte o tom nič nevie? A či si oči, uši zapcháva?“ posmieva sa mi. Tu máte celú dolinu. Všetci, čo nejaké slovenské noviny čítali… To bolo hneď na počiatku vojny nám dané pod hrozbou vyhodenia, ak to ukážeme alebo stratíme.

NOTÁR: Ale vtedy Rusi víťazili, lesmajster nedovedal…

BENKO: Teraz pozor, pozor, pán notár, aj pánu farárovi úctive vzkazujem… (Skrýva hárok.) Lebo ja som tiež Slovák…

NOTÁR: Aj dnes?

BENKO: Aj dnes… Ale Rusi ďaleko, prichodí nám, služobníkom, zase s Maďarmi držať (podáva ruku), lebo mi chlebík vezmú. (Vychádza.)

NOTÁR: Na reči po krčmách pozor! (Vráti sa, otvorí obálku, číta a vopchá do vrecka; ide na verandu, volá napravo). Marína! Choďže po farára a Dlhého ohlás tiež. Že ich prosím do kancelárie na chvíľu… (Vstupuje do kancelárie už s Majstríkom, ktorý prišiel verandou zľava.)

Notár, Majstrík.

NOTÁR: Tak čo chcete, boháči?

MAJSTRÍK: Keby boháči! Bol som u pána farára, ale vošiel som ešte i k vám na poradu.

NOTÁR: Tak si sadnite.

MAJSTRÍK: Mne syn a zať píšu, že keby som dal na vojenské pôžičky, že by sa dostali na pár dní domov.

NOTÁR: Či sa tým pôžičkám dobre vodí! To môže vojna hýriť a trvať ešte roky. Bohatí môžu sa vykupovať a chudobní nech dochnú! Tak — ďalej…

MAJSTRÍK (obzerá sa, dôverne): Pán notár, ja som sa úprimne chcel s vami pozhovárať. Môžem sa zdôveriť?

NOTÁR: Poznáte ma, pán Majstrík?

MAJSTRÍK: Poznám. (Dôverne.) Keby tá vojnička ešte rôčik potrvala, ako trvá…

NOTÁR: Čo? „Vojnička“? Či je to ako „ružička“? Vojna! Hnusná vojna!

MAJSTRÍK: Jedni by si vyplatili dlžoby, druhí nagazdovali…

NOTÁR: A tretí hladom dochli. (Úprimne.) Vy ste sviňa, a nie človek. Len sviňa zožerie i vlastné mladé, len aby sa nažrala, ako vy napchali sa teraz peniazmi. Vy neľutujete syna, zaťa, čo na vojne hynú. A keď sa nevrátia, čo budete mať z tísícov?

MAJSTRÍK: K mladej vdove sa chlap vždy nájde, a keď má majetok — tobôž! Tak nie? Slúchli sme vás, keď boli Rusi za vrchom, no — keď sa tak zvrtlo — čo by ste mi poradili v tých vojenských pôžičkách? Mám ta dať peniaze? Vyplatí sa mi to?

NOTÁR: Vy chcete, aby som vám bol kaventom? Ej, to už, bohuprisám, nie! Ani čo by som mal milióny!

MAJSTRÍK: Ja by som tisíc korún… no, na víťazstvo našich, keď už vyhrávajú a šesť od sto dávajú…

NOTÁR: Tak načo ste sa prišli radiť mňa?

MAJSTRÍK: Ja len: či ešte aj vy ste taký skúpy, ako pán farár.

NOTÁR: Taký! A pamätajte, že sa vám to nevyplatí… Ale vášho syna a zaťa by som chcel vidieť tu — a vás s poviazanou hlavou.

MAJSTRÍK: Aby mi ju prebili?

NOTÁR: Boli by ste chvíľku na vojne… Zbohom!

MAJSTRÍK (nechápavo krúti hlavou a vyjde).

Notár, farár, Dlhý.

FARÁR a DLHÝ (vstupujú verandou zľava).

NOTÁR: Bože, to je národ nedomyslený! (Podávanie rúk.)

FARÁR (sadne si).

DLHÝ (necíti sa dobre, doma).

NOTÁR (pokračuje): Vy ste učili národ modliť sa, ja gazdovať, a teraz nevie politicky ani myslieť, nie by konať! Ani abecedu! Nestačí modlitebná knižka ani konzum! Musíme ísť hlbšie — na duše!…

FARÁR: Ba nemali sme, nemali začínať. Náš národ si sám nepomôže. „Ach darmo spevec žiali, prorok horlí — kým búrkou nedoletia branní orli!“ čítam si u nášho Vajanského.

NOTÁR (Dlhému): A ty kamarát, to je svinstvo, čo si ty spravil a čo robíš…

DLHÝ: Čo? Čo? Čo som?

NOTÁR: Rád sam ťa videl za pekné, kultúrne snahy. Dnes, aký si, taký si, ale buď aspoň úprimný, aby sme sa mohli brániť. Ty schodíš sa so žandármi… s poštmajstrom si jedna ruka! Po dedine ani vás už inak nepočuť, len maďarsky. A ty si riadil, hral slovenské divadlo, spev?

DLHÝ: Aj budem ešte! Teraz im sypem prach do očí…

NOTÁR: Mne sa vidí, že ho sypeš nám, farárovi a mne! Za to, že sme sa pričinili, aby si bol oslobodený od vojny, že som Bielika odrazil nastúpiť znova službu, dal mu plácu z konzumu, z ktorého i ty máš čo-to ako zapisovateľ: pcháš sa teraz úradom a špiclom, ako je Maxo. Fuj! Čo by som zdochnúť mal, kamaráta nezradím. Aspoň po detviansky sa drž, keď sa nevieš po gavaliersky! Prečo si ty hneď splašený, keď vidíš „pána“? Už si otrok, už si syn otcov svojich, poddaných hutníkov, baníkov zhrbených, ktorý, ak zle sňal čiapku pred hutmanom, už mal šichtu štrófu. Sme v dvadsiatom storočí! Ja pán, ty pán!

DLHÝ (ťazko sa chápe slova): Ale, kamarát, Jožko, pán farár, kedy som vás zradil, v čom, komu a kedy zaprel?…

FARÁR: Pokora je pekná…

NOTÁR: … Hnusná ctnosť! Teraz tu bol horár Benko! Ten zradil ožratý — aspoň ožratý — vyprovokovaný, včera v Bystrici, v krčme — vás, čo ste hovorili vojakom, a prišiel to odvolať. (Podá farárovi list.)

DLHÝ: Viem…

NOTÁR: Vieš aj to? A neupozorníš? Neusiluješ sa zapchať ľuďom huby. Ale povedzme, to nevieš, nemôžeš. Ale tu bol Maxo, udavač Murgača a keď som ho znosil, volal mi posmešne: že či už nedelíme ríšu rakúsko-uhorskú?! Vieš dobre, že keď sme to plánovali v konzume, boli sme tam len my piati: farár, Murgač, Sýpaj, ty a ja. Tí traja to nepovedali Maxovi, ani ja! Tak…?

DLHÝ: Ja som nie!

NOTÁR: Neluhaj aspoň!

DLHÝ: To už pár mesiacov… Ak som mu spomenul, tak v nadšení a očakávaní… keď Rusi víťazili…

NOTÁR: „Víťazili“… Teraz nevíťazia a Maxo to vyťahuje, a ako udáva tých dvoch starcov, tak udá farára, udá mňa, udá kdekoho, aby sa šplhal. A ty si mu poslúžil tým materiálom…

FARÁR (krúti hlavou): Pán učiteľ… Ej, ej…

NOTÁR: Vieš, čo je to?

DLHÝ (mlčí).

NOTÁR: Velezrada, urážka cisársko-kráľovského veličenstva, vojenský súd, a ten strieľa, vešia… Baba si ty nerozvážna!

DLHÝ: Hľaď, Jožko, aj pán farár… Mám matku-vdovu, sestru…

NOTÁR: Aj ja mám ženu, deti!

DLHÝ: A nechce sa mi, raz nechce na ten front, nuž sa akoby priatelím… Život je každému milý, čo aký…

NOTÁR: „Čo aký!“ Nie, braček! I život musí mať cveng, ako kov a nie ako lajno. Mali sme ťa poslať, kým bol v tebe ešte aký-taký duch; mohol si už byť v Rusku…

DLHÝ: … Alebo pod zemou…

NOTÁR: Aspoň by si bol charakter, a my ťa pekne spomínali.

FARÁR: Páni, tú moju vieru, tú deľbu ríše som vám ja vyznal a vyznávam… Tu som! (Notárovi.) Utíšte sa.

NOTÁR: S vami zvezú i mňa. Uvidíte, keď nám kolesá okúva tuto priateľ…

FARÁR (ukloní sa a ide na verandu a naľavo von): S Pánom Bohom!

DLHÝ (ide za nimi): Prosím ťa…

NOTÁR: „Prosím ťa“ — nežobri.

DLHÝ (vyjde).

Notár, Bielik.

BIELIK (rýchle dodupká s paličkou a fajkou dverami sprava): Pán notár, Jožko môj, ja ti nebudem v tom konzume…

NOTÁR: Tak! Ešte aj ty ma zraď!

BIELIK: Žandárom a každému mamľasovi na rane! Ja idem do svojej dedinky rodnej a nevytiahnem päty z domku…

NOTÁR: Boli u teba žandári — ľakol si sa?

BIELIK: Len ma tak triaslo! Čo som, reku, previnil? Ale oni hľadajú svedkov proti Murgačovi a Sýpajovi, lebo hneď o tých začali… Že čo viem o… Ale ja som prerušil, že ja nič neviem, a keď kto vojde, obsluhujem, zapisujem, objednávam, že tam mám myseľ, oči aj uši… a nestarám sa, čo ľudia hovoria v konzume alebo v krčme…

NOTÁR (so smiechom): Slovom, ty si sa zbavil zmyslov pred žandármi. Chlap si! Nie ako tá baba, Dlhý! A o farárovi a o mne čo?

BIELIK: O tebe, podľa mena, nič! Len či som bol prítomný, keď páni v konzume ríšu delili Maďarom, Rumunom i Slovákom a predávali ju Čechom a Poliakom. Ja som nepočul, ja do fary nechodím, čo som na penzii, ja nič neviem…

NOTÁR: A písali to?

BIELIK: Mal v ruke knižku, ale nepísal.

NOTÁR: Tak ťa azda vypustia zo svedectva. Ale ujsť nesmieš, lebo to by ťa práve vzali v podozrenie, že sa im skrývaš! A konzum je tak tvoje dieťa, ako moje, nepatrí sa ti ho zriecť! Teraz bež účtovať a čuš, ohluchni aj pre to, čo počuješ!

BIELIK: Veď tak, tak ešte nejaký čas vydržím… Servus, Jožko! (Ide na verandu vľavo a preč.)

NOTÁR: Servus, Náco! (Pauza; prehadzuje papiere, knihy, zapáli si cigaretu, dumá, vytiahne zákon, prehŕňa.) Velezrada… Urážka veličenstva…

Notár, Mydlár

MYDLÁR (zamračený, otrhaný domobranec vstupuje a po vojensky pozdraví): Hlásim sa…

NOTÁR (srdečne): Pán Mydlár! Vy ste ani invalid od Königréca… Olrait! (Podá ruku.)

MYDLÁR (chladno): A to všetko pre vás, pán notár. Prišiel som sa prihlásiť a hneď aj odhlásiť…

NOTÁR: Čo?… Vy nechcete viac ku mne…? Sadnite si! Porozprávať mi dôverne, ako bojujete… (Zapisuje podanú listinu.)

MYDLÁR (nesadne): Ja som pri pekároch…

NOTÁR: Tak ste doniesli chleba, múky?

MYDLÁR: Prišiel som sa vám poďakovať i za tú, čo ste odobrali môjmu dievčaťu…

NOTÁR: Podporu? Keby dievča, ale to už dievka na vydaj! Kedy-tedy i ja musím dodržať predpis. Vaše doláre nepotrebujú, aby závistník oznámil a ja z vlastného vrecka musel doplácať. Nie ste utisnutý na to!

MYDLÁR: Olrait! Ale mňa šesťsto korún stoja tieto tri dni.

NOTÁR: Keď len máte z čoho si kupovať po tri dni. Aj vy máte, aj vojna má. Myslíte, že je to tak olrait?

MYDLÁR: Mohlo by byť ináč, keby ste starého richtára odtisli. A ešte by mohlo byť… (Významne.) Ja s vami zmýšľam, aj s pánom farárom. Ja som dal na Slovenskú ligu päť dolárov.

NOTÁR: To už viem. Ale slúži statočne, nepodplatne už dvadsať rokov. Obec je za ním, to ste videli.

MYDLÁR: Trochu pritisnúť, šlo by to — olrait!

NOTÁR: Čo by na to iní občania, postavení dnes až na fronte? A tí tiež dávali, čo len aj korunky; ohrožovali si prácu vo fabrikách a predsa niekoľkí odoberali „Týždenník“, „Hlásnika“, „Robotnícke“… Nevidíte nemožnosť toho? Veď by zajtra mohol prísť druhý, tretí, aby vás zhodiť, že oni tiež s nami zmýšľali… Tam, na vojne, na fronte treba s nami zmýšľať, ba — konať! Nebolo by aj nám lepšie, keby Rusi vyhrali?

MYDLÁR: Olrait, že by bolo… Ale to povedzte tým, čo sú na fronte… (Oddá česť, vychádza.)

Notár, slúžny, lesmajster, Maxo, Dlhý.

SLÚŽNY a LESMAJSTER (dverami sprava): Už pracuje… Servus! (odkladajú pušky. Cítia sa ako v svojich miestnostiach).

NOTÁR (premôže vzrušenie, žartom, po svojom spôsobe): Služobník, pán slúžny. (Lesmajstrovi.) Servus! (Podávanie rúk.) Bojujem za dvoch, keď mi je „ľavá ruka“ na vojne.

SLÚŽNY (kukol na mapy): Načo to tu? Vytýkam mapy! Tu i v konzumnej krčme, ako počúvam…

NOTÁR: Kto vojde, každý sa vyzvedá o vojne. „Tak hľaďte na mapy“, vravím, a môžem pracovať. (Veselosť.) A svet hľadí ako na obrázky…

SLÚŽNY: Vraví sa — teľa na nové vráta… Pochybujem! Nie každý, najmä, keď vidia zástavky a dostanú poučenie z podaných časopisov (dôrazne) i cudzozemských!…

NOTÁR: Nemecké sú vari teraz ako naše…

LESMAJSTER (sadne, zrejme ukonaný).

SLÚŽNY (kuká po stole, prehadzuje písma, knihy, robí akoby revíziu): Vojenské, súdne, daňové veci v poriadku? Závislosti…

NOTÁR: Vojenské musia byť. Väčšie veci mám v poriadku a drobnosti doháňam…

SLÚŽNY: Viem, že ste pedant — notár.

LESMAJSTER: Tak sa patrí na vlasteneckého notára, najmä teraz…

NOTÁR: Vlastenectvo je dnes, páni, múka a masť! (Veselosť.)

SLÚŽNY: Ozaj… Nariadenie! Vyšetríte, koľko má ľud múky…

NOTÁR: Koľko dostane…

LESMAJSTER: A z Doluhronia donesie!

SLÚŽNY: … Lebo musí sa prídel znížiť. Kto by šiel s vami, aby ľud nezakrýval jeden druhého?

NOTÁR: Ja myslím, že len k farárovi budú úprimní aj s múkou, keď sú mu s hriechmi. (Smiech.)

SLÚŽNY: Ste vtipný, ale ja v úradnej svojej hodnosti vážne vám vytýkam konzum a čo s ním súvisí.

NOTÁR: Staral som sa tým odstrániť sociálnu biedu, úžeru. Konzum i teraz zakupuje všemožné zásoby od ľudu a rovnomerne delí i najchudobnejším…

SLÚŽNY: Ale ký čert to slýchal, aby notár zakladal konzumy, krčmy a spolky… Navrhoval som vám iný notariát… aby ste sa (s narážkou na farára) vymotali z osídel…

NOTÁR: Mne ich nikto nekládol. Ani farár. Ja by som už vari kdekoľvek bol rovnaký…

SLÚŽNY: Opozičný, protivládny, radikál, socialista, ba i v národnostných veciach tolerantný až povážlivo!

NOTÁR: I vláda bola nariadila povoľnosť v materinskej reči, ba i národné zástavy…

SLÚŽNY: Neopovážte sa… Ani farár na škole! To bol prach do očí, keď boli Rusi v Šariši… Vy už nevyvesujete ani uhorskú!

NOTÁR: Stále sme víťazili, nuž sa už rozsýpala na slnku a daždi.

SLÚŽNY: Nečudo, keď ste sa u farára osem rokov stravovali a sýtili i na duchu…

NOTÁR: Len stravoval… Farár nepolitizoval. Ak čo vyznával — to v duši. Čítal, kázne písal, o muzeálne zbierky pečoval a keď ste ho vytiahli, šiel s vládou pri posledných voľbách.

SLÚŽNY: Ale biskupovi na birmovke ste až tri anekdoty povedali po slovensky…

NOTÁR: Povedal, miestne, v dialekte. Ale nerozumel, až mu ich pretlmočili do maďarskej reči.

SLÚŽNY: A je to politické: dopomáhať všelijakým scelovaním daňových knižiek k volebnému právu, miesto nespoľahlivých vytierať? Už váš popis ľudu ako by nebol v duchu štátnej idei maďarskej…

NOTÁR: Zapísal som sedemnásť rodín za Maďarov. Každého licenčníka, kupca, trafikanta, horára, dozorcu a majstra.

LESMAJSTER: Moji horári, dozorci…!

NOTÁR: Aj seba — hoci moja mať v Ľubietovej vedela tri slová maďarské.

SLÚŽNY: Kvitujem, ale jednako politický dozor v obci bol a je malý, ba nijaký z vašej strany. Slovenské „Týždenníky“, „Hlásniky“, „Robotnícke“, „Rarášky“ a čertvieaké všelijaké časopisy vyhádzať ste mali, a vy naopak — zabávate sa a konzumná krčma rozvracia dedinu a dolinu vo vlastenectve… „Vídenský deník“ by ste neráčili?…

NOTÁR: Ľud cíti vojnu najviac a chce sa akej-takej pravdy dočítať…

SLÚŽNY: Zakríknuť! Nie mapy, časopisy rozťahovať, stratégiu robiť a tendenčne skresľovať víťazstvá našich armád… Vami pozakladané inštitúcie mali by slúžiť vlasti a teraz vojne! A koľko ste upísali na vojenské pôžičky? Ako ste využili svoju popularitu?

NOTÁR: Nič! Nejaké peniaze majú ak jeden, dvaja…

LESMAJSTER: Ja ti len to čudné chovanie sa a do krajnosti zastávanie sa ľudu vytýkam, proti mne, proti lesnému eráru! Svet kradne, a ty sa ho za pokuty zastávaš a dávaš mu — teraz už tlačené…

NOTÁR: Nestačím písať!

LESMAJSTER: … chudobné svedectvá, aby neplatili, ale šli odsedieť.

SLÚŽNY: To trpieť nebudem! To je nemrav!

NOTÁR: Akéže pohnuteľné majetky na týchto horách?! Jedna, ani jedna, najviac dve kravičky, alebo tri-štyri ovečky! Tie mám dať tomu ľudu predávať na pokuty pre malinu, brusnicu alebo chlp trávy?

LESMAJSTER: Nerob ich väčšími žobrákmi, ako sú. Majú zárobky! Vo fabrikách, baniach, lesoch a ženy z čipkárstva…

NOTÁR (smeje sa): Ha — ha! Len tie mladšie a krajšie… (Úsmevy.)

LESMAJSTER: Ja, len sa vojna skončí, dám zbúrať i tie (ironicky) komôrky, maštaľky, chlievce, pivničky, čo si im vybehal u riaditeľstva na erárnych pozemkoch postaviť. To je moje právo! Aj tá jedľa, kraj lúky, hoci ju kosí X. Y., je moja!

NOTÁR: Akože tvoja!?

LESMAJSTER: Lebo semä padlo zo štátnej hory, tú jedľu X. Y. nesadil…

NOTÁR: Ale na jeho lúčke narástla, ako jahoda alebo huba. Zbúraj, zbúraj! Ale samému ti neodporúčam! (Ironicky.) Ale, ozaj, povedal si — až po vojne. Lebo teraz by bolo nebezpečné, iba ak so žandármi. Vojaci naznášali už na pamiatku všetkých čertov z frontu…

SLÚŽNY: To ste mi mali už hlásiť a vyzbierať! Tým sa poškodzuje front… A teraz vážne! (Póza.) Pán notár — ale otvorene — ste vy dnes pansláv?

NOTÁR: Ak je inteligentnejší Slovák u vás pansláv, tak som i ja.

SLÚŽNY: Snímam z vás ochrannú ruku svoju. Dám vás narukovať!

NOTÁR: Na front priamo! Na každom sa vyznám; aha, bojujem už na nich, na každom druhý rok…

SLÚŽNY (na mapy): Tie strhnete! V úradnej miestnosti to netrpím!

LESMAJSTER: To je hazard s postavením…

NOTÁR: Preto si sa ty už zase sprdkavel…

SLÚŽNY: A tu sa osvedčujem, že len tak nechám konzum, keď z neho vystúpia: farár, Murgač, Sýpaj, Babál a kováč!

NOTÁR: Bukovec.

LESMAJSTER (urazený): I Bielik, pán hlavný, lebo nechcel ísť učiť, keď mladý učiteľ mohol ísť na front.

SLÚŽNY: Mladý učiteľ sa polepšuje…

NOTÁR: Bielik je najochotnejší sluha v konzume a do školy nemožný, hluchý. A tí dvaja starci vody nezakalia.

SLÚŽNY: To sú štváči ruskí! I s tými socialistami: Kalickým a Stančekom, ktorých som už z Podbrezovej na front potisol. Žijú, či podochli?

NOTÁR: Hrdinsky do ruského zajatia sa prebili…

SLÚŽNY: Banda socialistická, panslávska! Ale keď školu mali u farára a no — tá — ra! Dnes sa ukáže, či sú svedectvá základné proti tým starým dvom oslom.

NOTÁR: Pardon! Neškodným blúznivcom, ktorí už po jednom synovi stratili pod Ravou Ruskou a po dvoch majú na fronte. Nuž repcú na vojnu ako každý otec, lenže jeden v duchu a títo trochu hlasnejšie. Nie div. Bolesť za synmi ide všade s nimi.

MAXO (vojde sprava, s veľkými úklonami ide k slúžnemu a lesmajstrovi): Služobník ponížený!… Služobník!… Mal som šťastie počuť… (Vytiahne hárok a podá slúžnemu.) Prosím! Najnovšie dáta…

NOTÁR (pseudodôverne, až ironicky): Zoznam časopisov, listov a balíkov — komu a odkiaľ.

SLÚŽNY (hľadí do hárka, podá Maxovi ruku): Ďakujem, pán poštmajster môj vlastenecký! Budem mať starosť… (Potrasie mu rukou.)

LESMAJSTER (tiež podá Maxovi ruku, lebo Maxo otočil sa a čakal na to).

MAXO (sa ukláňa): Prosím, prosím… Len vlastenecká povinnosť…

SLÚŽNY (notárovi): Teraz je to trochu ináč, ako kým išla pošta cez vaše ruky. Nikdy som nevedel: Kto? Čo?

NOTÁR: Doručoval som riadne a zachovával listové tajomstvo…

MAXO (bodnutý, trhne sa): Mne prvé tajomstvo je uhorská vlasť moja!

NOTÁR: Bože môj, páni, aký ohromný hrdina mohol z tohoto pána byť! Pošlite ho ešte chytro na front…

SLÚŽNY: Vy si zahrávate s frontom!

NOTÁR: Ja už skutočne hrám hazard o front! Pošlite ma!

SLÚŽNY (nahnevá sa): Neprovokujte!

MAXO (nevedel čo počať, otáča sa): Úradné hodiny… Služobník ponížený, služobník!… (Vychodí.)

SLÚŽNY: Zbohom! Ešte raz: budem mať starosť o vás…

NOTÁR (volá za Maxom): A pán lesmajster o Žliebka!

SLÚŽNEMU a LESMAJSTROVI (sa notárove glosovanie nepáči).

NOTÁR (Dlhému, ktorý sa stretol s Maxom vo dverách): Vy ste mohli razom prísť. Hráte ako v divadle…

DLHÝ (vstúpi, klania sa): Ponížený…

SLÚŽNY (ruky nepodá, ale dosť priateľsky): Počúvam, že sa naprávate, pán učiteľ, len aby to bolo z vlasteneckého srdca…

DLHÝ (ľavú ruku na prsia a ukloní sa).

SLÚŽNY: Počúvam, chvalabohu, že i na dedine maďarsky hovoríte vy i dietky školské… A v škole že nepadne slovenského slova…

NOTÁR: Iba: „Ty somár!“ (Veselosť.) Pri otvorených oblokoch učí, len tak hučia hymny!

DLHÝ (veľmi vážne): Som prísny. Lenivých i ubijem, zatvorím a somárska lavica je vždy plná… (Veselosť.)

SLÚŽNY: Budem vás odporúčať (ukáže na lesmajstra) pánu patrónovi na definitívu…

LESMAJSTER (blahosklonne kývne).

SLÚŽNY: … A oslobodím od narukovania. Môžete ísť učiť a naprávať vlastenecké mravy.

DLHÝ (rozplýva sa vďačnosťou): Keby som nemal matku starú, sestru…

NOTÁR (dopovie): … a strachu plné nohavice, šiel by si na vojnu dobrovoľne. Služobník!

DLHÝ (nevie čo povedať, len sa otáča a vyjde).

NOTÁR (slúžnemu, lesmajstrovi): Poznám svojich ľudí…

LESMAJSTER (slúžnemu): Skutočne sa napráva. Boli obavy, ale pochopil dobu a jej príkazy.

NOTÁR (s narážkou): Mal krásny príklad charakteru… (Ukáže s úklonou rukou na lesmajstra.)

Predošlí, farár, Murgač, Sýpaj, richtár, Babál, Bukovec, Majstrík, Žliebok.

RICHTÁR (prvý a za ním vstupujú ostatní).

SLÚŽNY (nedal ani pozdravu povedať): Že sa dáte aspoň vidieť, richtár a výborníci, keď k vám príde hlavný slúžny… Dobre ráno, pán farár! (Farárovi podá ruku.)

RICHTÁR a ostatní (ukláňajú sa, ktorý viac, ktorý menej): Ja od včasrána chodím po osadách so žandármi…

SLÚŽNY: To je vaša úradná povinnosť!

RICHTÁR: Úctivo vítam za celú slávnu obec pánov veľkomožných… (Ide podávať ruky slúžnemu, lesmajstrovi a notárovi): Akože ráči zdravie slúžiť im aj veľkomožným paniam…?

SLÚŽNY: Dobre, že sa nespýtate, kedy zľahne!

RICHTÁR: To už nie, to ich vec, pán veľkomožný!

NOTÁR (už kýva richtárovi, aby prestal).

SLÚŽNY (vďačne podal a potriasol ruku Žliebkovi, ktorý sa pretisol).

LESMAJSTER (podal ruku farárovi): Proroctvá zlyhali…

SLÚŽNY: Pán farár, akože bojujete teraz?

NOTÁR (nemo aranžuje, aby si výborníci posadali; sadajú).

FARÁR: Ešte koniec ďaleko!

SLÚŽNY (istý víťazstva, ukáže na front ruský; povedome, hrdo): Kdeže sme už?…

FARÁR (prebije ho): Moskva, Paríž, Rím!

SLÚŽNY (miernejšie): No, no! Tam sme ešte nie!…

FARÁR (odrazil cele): Ale budeme!

LESMAJSTER: Veľmi dvojzmyselné!

FARÁR: Pán lesmajster, ak má byť Poľsko vzkriesené, ako ja verím, tak jasné sú slová blahoslaveného Bobolu…

SLÚŽNY: A to bol kto?

FARÁR: Polský mních v sedemnástom storočí!

SLÚŽNY: A čo ten?

FARÁR: Zjavil sa roku 1819 mníchovi Korzewieckému a predpovedal vzkriesenie Poľska…

SLÚŽNY: My, my vzkriesime Poľsko, a nie vaši Rusi! My a Nemci!

FARÁR: To nemôže byť! Či sa Nemci alebo Rakúsko zrieknu poľských častí, keby vojnu vyhrali?

SLÚŽNY: Ale my vezmeme Rusom Poľsko, a bude pod nami!

FARÁR: To by nebolo slobodné Poľsko, a blahoslavení majú božie vnuknutie a Bobola prorokuje slobodnú Poľsku.

LESMAJSTER: Tak dočkáme koniec vojny.

SLÚŽNY: Dočkáme a uvidíme! — Čímže ma potešíte vy, pán richtár? Pekne rukujú vaši chlapci?

RICHTÁR (vstane, príliš úprimne): Oj, už aj starí, nielen chlapci! Pekne! Ktorý plače, ktorý kľaje…

SLÚŽNY: Vy ste úprimný! A čo pôžičky vojenské? Upisujete?

MAJSTRÍK (vstane, hrdo): Ja zajtra pôjdem už s druhou tisíckou! (Siaha do vrecka.)

SLÚŽNY (podá ruku): Vlastenec! A páni: Murgač, Sýpaj, atď…?

MURGAČ (vážne): Nám zapísali už po troch synoch…

SÝPAJ (vážne): A po jednom už na večnosť…

SLÚŽNY (cynicky): To je pekne od synov! Ale otcovia ešte dlho budú stáť za slovenčinu, za Rusov?

MURGAČ a SÝPAJ: Do smrti! Do smrti!

SLÚŽNY (cynicky): To by mohlo už ani dlho nebyť!

LESMAJSTER: Len ešte tie koly z potoka vytrháte, lebo z druhého brehu je erárne!

MURGAČ: Dajte nabiť kolov i vy a prívaly pôjdu jarkom, a nebudú nám brať brehy!

LESMAJSTER (ironicky): Rozkážte mi! — Vytrháte koly!

MURGAČ: Tie ja trhať nebudem!

LESMAJSTER: Dám ich ja, na vaše trovy!

MURGAČ: Vaša moc a moja pravda!

SLÚŽNY: Pánu notárovi som už rozkázal: panslávi vystúpia z konzumu, lebo všetky licencie odoberiem!

MAJSTRÍK a ŽLIEBOK: Nech teda vystúpia!

FARÁR: Dôvera účastinárov! Keď nás tí zbavia výborníctva…

SÝPAJ (Žliebkovi a Majstríkovi): Tak? (Slúžnemu.) Moju a našu neodvislosť, naše svedomie, nikto nekúpi ani nezastraší!

MURGAČ: Závisť! Pomsta? Prečo? Že sme Slováci?

SÝPAJ: Tými budeme, už či nás obesia, či zastrelia!

SLÚŽNY (cynicky): Žili ste dosť!

SÝPAJ: Dosť! ale statočne chceme dožiť i posledný deň!

Predošlí, žandársky strážmajster, žandár.

STRÁŽM. (vojde sprava, vojensky pozdraví, ide k slúžnemu).

SLÚŽNY (vyjde so strážmajstrom na verandu, len na pár slov; vráti sa, berie pušku a nemo kývne, odchádza): Vy ste už a my sme ešte neraňajkovali…

LESMAJSTER (i dotiaľ schystal sa tiež na odchod a vychádza za slúžnym).

ŽANDÁR (otvorí im dvere a vojensky pozdraví).

ŽLIEBOK a MAJSTRÍK (v rozpakoch idú tiež von).

STRÁŽM. (vyjde za slúžnym z verandy, vyťahuje z kapsy hárok).

FARÁR, NOTÁR, MURGAČ, SÝPAJ, BABÁL, BUKOVEC, RICHTÁR (už tiež vstali od stola, s ustrnutím hľadia, ktorého to ide stihnúť).

STRÁŽM.: Z rozkazu pána štátneho zástupcu vás — Andrej Murgač a Ján Sýpaj-Štubňa — v mene zákona zadržujem!

ŽANDÁR (vyťahuje retiazku z kapsy): Sem ruky!

FARÁR (sa odvracia).

NOTÁR: Pán strážmajster, zaručujem: čestní ľudia, vážení občania, pôjdu i bez retiazok!

RICHTÁR: Starí, krotkí…

STRÁŽM. (kývne žandárovi, aby nezakladal retiazok): Už… Poďme…

BUKOVEC a BABÁL (utierajú si trhanými gestami fúzy, i prstom vytrú z oka slzu).

MURGAČ: Duchovný otče… Bratia…

SÝPAJ: Do svidania…! Alebo zbohom naveky! (Hlboko po rusky sa klania i s Murgačom všetkým.)

FARÁR (ich žehná): Verte v spravodlivosť večnej pravdy božej! (Podáva ruku.)

NOTÁR: Páni, spomienky a nádeje naše budú s vami. Dôverujte… (podá jednému jednu a druhému druhú ruku.)

(Opona.)