ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Murgač, Dlhý, mať, žiaci, kostolník, farár, dve mladšie ženy, tri staré ženy, Majstrík a dvaja starí chlapi, bubeník.

(Doznie organ v kostole a z kostola pod lipy a na cestu vychodia ženy, chlapi; zostanú v skupinách, ukazujú a šuškajú si o Murgačovi. Zišiel Dlhý, vyšli žiaci. Bežia s knižkami, i sa pozastavia a pozdravujú: „Dičírtešík a Jézuš Kristuš!“)

MURGAČ (vyjde s veľkou modlitebnou knihou pod pazuchou a voľne zatáča do fary; zastaví sa).

BUBENÍK (dôjde z dediny, bubnuje, vopchá zapekačku za klobúk a číta z kartičky): Ctení občania! Dáva sa na známosť, že dnešného dňa bude obecné predstavenstvo so žandármi odberať medené, cínové, niklové, olovené a mosadzné veci. (Bubnuje a berie fajku do úst.)

MURGAČ: Mišo, dva razy nedáš jedno…

BUBENÍK: Len dušu môžeš dva razy dávať… Keď ťa jedľa pritisne, dávaš dušu raz, a ak ťa zle pritisla, dávaš ju pri smrti druhý raz, strýko Murgač! Hm! Že je tak; pán učiteľ? (Fajčí.)

DLHÝ: Kýho čerta smradľaváho vy to, ujček, páckate z tej fajky? Fuj!

BUBENÍK (pseudourazený): To si vyprosím! Civilný dohán: krumpľovú vňať a ružový kvet, poliaty močkou… (Odpľuje a ide preč.)

Ženy a chlapi (sa ticho vzrušujú: kývajú si hlavami, zalamujú rukami).

DLHÝ: Dobré ráno, strýko Murgač! (Podáva ruku.) Zdravý ste došli?

MURGAČ: Ďakovať Bohu, tu som! A vy?

DLHÝ: Ešte sa tu držím…

MURGAČ: Na svojich (nohách)?

DLHÝ: Ja myslím…

MURGAČ: Toť, mama vaša je rada, že vás ešte nestiahli do vojny.

MAŤ (bola sa vylúčila zo skupiny starších žien): Rada i nerada… Už mu ani zhovárať sa s nikým nekážem, len čušať a slúžiť ako rozkazujú… (Dlbe syna, aby šiel preč.)

MURGAČ: Len statočne mu kážte slúžiť.

MAŤ: Veď tak, tak, aby sa všetkým páčil, lebo všetkých potrebuje: aj ludí, aj pánov… (Šklbne Dlhého, aby šiel.)

MURGAČ: Ako deti som počul pozdravovať, nezvrtli sa predpisy ani za trištvrte roka. Maďarčíte ďalej.

DLHÝ: Nariadenie o materinskej reči samo sebou padlo, keď Rusov naši, teraz rok, zatisli.

MAŤ (ostatným ženám): Slovensky vedia, tak nech sa učia uhorsky. Čože by robili v tej škole za šesť rokov? (Ide do školy. Staré ženy sa tratia.)

MURGAČ: No, no! Čas všetko mení, i časy, čítal som kedysi. Ja neklesám na duchu. (Podáva ruku.) Držte sa i vy, mladí, bude to vám a vašim deťom! Rusi sa zase pohli…

DLHÝ (šepmo): Veď ja by sa, ale musím slúchať, sťahovať sa ako slimák. Majú ma v hrsti. Zdravý… (Ide do školy.)

MAJSTRÍK (Murgačovi): Vitajte! Kedyže ste?

MURGAČ: Tejto noci. A ty, Matej, čo? Upisuješ? Upisuješ?

MAJSTRÍK (hrdo): Už som päť tisícok!

MURGAČ: Vyžiješ z úrokov, ak dajú…

MAJSTRÍK: Už aj dali! Ani vy by ste nemuseli po áreštoch sa váľať, keby ste mali rozum!

MURGAČ: Rozumu, braček, nikdy nemáš dosť. To uvidí, kto dožije.

MAJSTRÍK (hodí rukou, ide preč): Tvrdá hlava…

FARÁR (prichádza cestičkou medzi farou a kostolom, zo sakristie): Od oltára som vás videl, videl veru, a vídal v duši! (Srdečne si ruky podávajú.)

MURGAČ: Pochválen Pán Ježiš!

FARÁR: Naveky! Naveky! Zdravý?

MURGAČ: Oblámaný, ale trvám!

FARÁR: Sláva Bohu! (Zamyslí sa.) Škoda, večná škoda a žiaľ brata Sýpaja… Už len sám budete chodiť do kostolíčka.

MURGAČ: Janka, brata, som stratil. Nevydržal.

FARÁR: Poďte, poďte mi rozprávať… (Objíma ho v chrbte a napráva do fary.)

MURGAČ: Pánu notárovi som sa už bol prihlásiť a zapísať znova do obce; prišiel som sa i vám, do cirkvi, ak ma prijmete — áreštanta.

FARÁR (pritúli Murgača k ramenu).

TRI MLADÉ ŽENY (pristúpia ostýchavo a chcú bozkávať farárovi ruky).

FARÁR: Čo je, ženičky? Adresy ruské? Napíšem! Nebojte sa, keď sú u Rusov, ako by boli doma.

1. ŽENA: Dokiaľ vás ešte budeme unúvať?

2. ŽENA: Kedy už ten svätý pokoj?

FARÁR: Bude i pokoj. Buďte pre mužov spokojné a trpezlivé. Rusi sú Slováci, naši bratia, s našimi dobre zachodia, a tam je chleba, kaše a mäsa dosť. Veď je to krajina — pol sveta. Vojdite — napíšem. (Murgačovi.) Nech sa vám ľúbi!

Ženy (idú do fary).

MURGAČ: Pôjdem si lúčky pozrieť, trávičku, zastavím sa, keď dovolíte.

FARÁR: Teda „do svidania“, ako vravieval brat Janko… (Podávajú si ruky.)

KOSTOLNÍK (vyjde z kostola, zavrie dvere a odchádza; Murgačovi): A doniesli ste jágerského?

MURGAČ: Vína nie, len smradu áreštantského. (Odíde.)

KOSTOLNÍK: Že sa zase pohli?

FARÁR: Rusi? A ako sa pohli! Ukážem vám zase na mape…

KOSTOLNÍK: Kedy koniec?

FARÁR: Vy ste ako tie ženy… „Koniec, koniec…“ a nie výsledok! To by dnes nebolo dokončené, ako má byť… Keby sa naši teraz, ked ich Rusi prelomili, poddávali…

KOSTOLNÍK: Našich prelomili? (Nechce chápať, krúti hlavou.)

FARÁR: Pre! Noviny, mapy, nepustia… Poďte ukážem vám. (Zachodí k fare.)

KOSTOLNÍK: Ach! Dnes nemám kedy hľadieť… Idem kosiť.

FARÁR (urazený ide do fary, ale otočí sa a zavolá za kostolníkom): Trpák!

KOSTOLNÍK (počuje, ale nevšimne si a zájde naľavo).

Notár, Dlhý, farár, ženy.

NOTÁR (za scénou): Neobracaj, pán učiteľ, ešte je rosa! Počkaj, prídu Rusi — pohrabú!

DLHÝ (za scénou): Ja si pohrabem aj sám!

NOTÁR: No, len pohrab, aby kozáci mali! (Vyjde zľava na scénu.)

DVE ŽENY (vyjdú z fary): Ponížene ďakujeme!

FARÁR (vyjde): Zbohom!

NOTÁR: Tak čo, nevesty? Ohlášky, krsty?

DVE ŽENY (akoby urazené, ale smejú sa): Pán notár — adresy…

NOTÁR: Pripíšte mužom, aby sa ponáhľali, lebo že nedôjdu na to veľké krštenie…

1. ŽENA: Aké, pán notár?

NOTÁR: Na ktorom všetci dostaneme jedno meno: Slováci! Ale vy nerozumiete.

2. ŽENA: Veru nevieme, na čo narážate… (Zájdu naľavo.)

NOTÁR: Zle sme vás učili. (Farárovi kýval rukou, aby šiel bližšie.)

FARÁR A NOTÁR (strenú sa pod lipami, podajú si ruky).

NOTÁR: Došiel honvédsky vyšetrujúci sudca na hostinec do Bačkov…

FARÁR: Na čo bolo dobré i svedectvo chlapcov. Už má muža doma…

FARÁR: V „panskej“ vyšetruje sudca; do šenku zháňajú svedkov, richtár mi povedal, že až dvaaštyridsať!…

FARÁR: Benkova žaloba — na mňa!

NOTÁR (s trpkým úsmevom): Keby len na vás… Lenže zvezú do mlyna s vami aj mňa!

FARÁR: Proti vám kto by sa odvážil? Ľud zrádza len seba alebo farára… Zavadziam tu „kráľovskému“ ľudu i pánom od prvého dňa, že nemaďarčím.

NOTÁR: Vojakov na frontoch že už vyšetrili, doplňujú si v dedine: čo sme kedy, komu…

FARÁR: Naše svedomie je čisté…

NOTÁR: Z nášho stanoviska. Ale z ich…? Zdá sa mi, že na tom veľkom krste, na ktorom má dostať meno celý národ a kraj slovenský, my nebudeme! Nás prv odbavia, než Rusi dôjdu… Vojaci na frontoch a teraz dvaaštyridsať svedkov: keď nám každý len po vlákne usúka na povraz…

FARÁR (teší): Len mne…

NOTÁR: Predvídam… Nás odvlečú ako Murgača a Sýpaja…

FARÁR: Nebojte sa! Ak „bieli orli“ poletia, ako sa už zdvihli na krídla… Kramářa, Rašína, Červinku odsúdili, a — nevešajú ich.

NOTÁR: Za tými stojí český národ, a za nami? Dvaja-traja, a proti nám: všetka hlúposť dediny a doliny…

Predošlí, invalid, stará mať.

INVALID (strmo prichodí zľava, o palici, s protézou od kolena).

STARÁ MAŤ (za ním volá): Syn môj, vráť sa, nežaluj na otca!

INVALID (notárovi): Večer som došiel zo špitála a už aj idem! (vyťahuje listinu): Prišiel som k otcovi, poznať ma nechceli…

STARÁ MAŤ: Privítali sme ho pekne…

INVALID: „Privítali!“ „Zdravý si šiel, čo sa vraciaš bez nohy?“ kričali mi otec. „Kde ťa ožobráčili, ta si choď chleba pýtať!…“

STARÁ MAŤ: Bože, syn môj! Hneď som mu varila krumplíky a mliečko…

INVALID: Peniaze som vykladal. Zmietli ich otec zo stola, že nepotrebujú!

STARÁ MAŤ (farárovi a notárovi): Prosím vás ponížene, spomôžte, dajte mi…

NOTÁR: Dobre má otec. Čo sa tam hlušíte, kaličíte? Mali ste už dávno byť v Rusku. Ale prvý raz mal vziať palicu a dodať vám rozum…

STARÁ MAŤ: Otec len od žiaľu nad ním sa hnevá… Vráť sa, syn môj krásny!

FARÁR (vyjde do domku a vynesie s kilo múky v papierovom miešku).

NOTÁR (vojakovi): S otcom sa pomeriť. Bude vám treba. Ste kalika! Ani do fabriky, ani do lesa. Iba kravy pásť…

INVALID (odchádza v zúfalom plači): Kravy pásť…

FARÁR (podáva miešok starej materi): Trochu múky…

NOTÁR: Raz na halušky…

STARÁ MAŤ (zakrúca do šatky): Pán Boh zaplať aj za to! (Ide za synom.)

NOTÁR (podá ruku farárovi a ide naľavo): Čo zviem — zviete!

Farár, zvonár.

ZVONÁR (pribehne sprava): Pán farár, zvon nám ukradli na Osádke!

FARÁR (spokojne): Zvon? Z vežičky?

ZVONÁR: Teraz prišli vojaci ho snímať, a zvona už nikde nič. Večer som ešte odzvonil „Anjel Páne“… a už zvona niet.

FARÁR: Istotne?

ZVONÁR: Niet ho, vravím vám. Ja tomu stobohov, kto ho vzal! Ale to ich muselo viac byť, veď mal zo dva centy.

FARÁR: Predbehli vojakov… Pomyslel si niekto: prečo nevziať na zvonce ovciam, keď vám liatovce z nich pobrali. Aby kedysi, hoci rozliaty, znel naším poľom slovenským…

ZVONÁR (nerozumie): Tak ho teda valasi vzali… A pán kráľ že z čoho bude strieľať na Rusov? Lebo že sa zase obracajú na nás, vravia vojaci.

FARÁR: Zvony otcovia naši k chvále božej vyzdvihli…

ZVONÁR: Ale rekviranti? Teremtetujú a idú aj s vozom sem. Ja som zvonár nevinný… (Vracia sa napravo.) Ahá, tu idú!

FARÁR: Zbohom! Uspokojte Osádku, že zvon, hádam, anjeli vzali, aby vám ho nesňali na kanóny proti bratom…

Farár, päť vojakov, Dlhý, Bielik, Murgač, Majstrík, Maxo, lesmajster, Bačko, bubeník, ženy, chlapi, deti.

FELDVÉBEL A ŠTYRIA VOJACI (na voze-doštenáku prídu sprava, zastanú na ceste, poskáču z voza).

FELDVÉBEL (prvý ide k farárovi, pozdraví): Rekvirujem zvony a organy…

FARÁR: Posledné, čo ešte máme…

FELDVÉBEL: Na Osádke… ale žandári ho nájdu! Veža otvorená?

FARÁR: Ako vždy! Svätokrádeže sa u nás nepáchajú…

FELDVÉBEL (zo spisov): Tu máte tri zvony a organ!

VOJACI (skladajú z voza náčinie: kladivá, haviar, železný kôl).

FELDVÉBEL (vojakovi): Aby prišiel organista sem!

VOJACI (s náčiním idú na vežu).

FARÁR: Nechajte nám, pane, veľký zvon; veď je zo šestnásteho storočia… Koľko búrok, tureckých a iných vojen pretrval… Nebude vám žiaľ, páni, rozbiť taký poklad? Veď je to viac, ako kostol rozbúrať, dom zváľať chudobnej vdove…

FELDVÉBEL: My takých citov nesmieme mať. V mene uhorskej svätej veci a nášho víťazstva ničoho neľutujeme!

DLHÝ (príde s vojakom): Rozkaz…

FELDVÉBEL: Pán organista, stiahnite si organ tak, aby ste nám mohli dať čím viac cínových píšťal… Obecné predstavenstvo?

DLHÝ (ukáže smer naľavo): Tretí dom…

FELDVÉBEL (odchádza).

DLHÝ (ide na vežu, vlastne k organu, zahrá niekoľko akordov z „Hojže, Bože…“).

FARÁR (nemo spína ruky ku kostolu).

ŽENY, CHLAPI, DETI (sa prihrnú): Čože sa to robí? Súdny deň! Bože na nebi!

VOJACI (otvoria okenicu na veži; počuť zvuky úderov na zvon).

ŽENY A CHLAPI (niektorí sa odvracajú, idú stranou, plačú; iní vydržia a hľadia, najmä deti).

FARÁR (zopne ruky, veľký dojem, klesá na kolená, nervy neovláda): Už ťa rozbíjajú… Ó, hlasy posledné… Slyšte nás nebesá… A modlitba moja k tebe, Bože, príď… (Zostane tvárou na zemi, zlomený cele.)

ŽENY: Bože! — Dvíhajte ich! — Ešte ich pošinie od žiaľu! — Srdce pukne…

CHLAPI (farára dvíhajú a odvádzajú do fary).

MURGAČ (ide s motyčkou): Skaza jeruzalemská sa tu páše!

1. ŽENA: Pán farár omdleli…

MURGAČ: Omdleli? (Ide do fary.)

2. ŽENA: Ostane nám iba umieráčik…

3. ŽENA: Aby sme pomrieť mohli…

MURGAČ: Tým, tým budeme zvoniť, aby sa otvoril hrob veľký krivde a neprávosti na národe a cirkvi našej páchaným. (Vojde.)

MAJSTRÍK (donesie kotol a rád kladie na voz): Musí byť! Keď vrchnosť žiada.

BAČKO (donesie panvicu a tiež tak): Posledný kus, i ten vďačne!

ŽLIEBOK (mažiarik a strašne vážne sa tvária všetci traja): Ukryla žena — tu je!

LESMAJSTER A MAXO (prídu prechádzkou a zastanú na uhle školy, čím viac stranou, aby videli, pozorovali a nebolo ich počuť, čo sa zhovárajú).

VOJACI (z veže): Viďáz! Pozor! (Vylomia sa šalogátre, obryje sa malta a kusy zvona zhadzujú a padajú pred kostol. Druhý zvon celý znesú vojaci schodmi a nakladajú na voz, i kusy spod veže.)

MAJSTRÍK, ŽLIEBOK, BAČKO (pomáhajú nakladať): To by bolo za moje pôžičky…!

Žien (príde ešte viac).

DIEVČATÁ A ŽIAČKY (prichodia v bielom, nesú kvety).

BIELIK (ide, pozdraví lesmajstra a Maxa; viac sebe než svetu): Tristo rokov ťa chránil Boh od ohňa a hromu… a tu padáš ľudskou rukou… a zlobou… — Kde sú pán farár?

ŽENA: Zle im prišlo!

BIELIK: A mne búria sa ľudia v konzume… (Ide.)

DLHÝ a VOJACI (znesú na rukách cínové píšťale organové).

BIELIK (založí si ruky na oči): Pán kolega, čo vy to?

DLHÝ (zlomene, šepmo): Rozkázali… Napľujte mi… (Ide k vozu, vykladá; zbadá, pozdraví a ide k lesmajstrovi a Maxovi.)

BIELIK (bol vzal píšťalu od Dlhého a dúcha do nej; hlas): Mólová — mólová… (Utrie si oči, citne narieka.) Žiaľ mi ťa, píšťaločka moja… Tridsať rokov som vyhrával na vás, na všetkých… A tak slávnostne, tak smutne zneli ste mi pod rukami, či na Vianoce, či na Veľkú noc, a odumiera už váš hlas…

KOSTOLNÍK (príde z dediny, ide do kostola): Teraz budú mať Veľký piatok…

BAČKO (to vidí): Len vyložte. Dobré to bude na Rusov!

VOJAK (berie od Bielika, lebo sú to už posledné): Cín! Na granát! Šrapnel! Viete, čo je to? Pú! Pú! (Rozhadzuje rukami.)

MAJSTRÍK: Nie som taký sprostý…

KOSTOLNÍK (vynesie čierne rúcho).

ŽENY: Máry, máry spravte!

KOSTOLNÍK: Baby! Neučte ma! Viem, čo sa patrí…

MAŤ DLHÉHO (vynesie kvety zo školy, položí na voz).

ŽENY (donesú kvety a obkladajú zvony).

DIEVČATÁ-ŽIAČKY (v bielom, sa množia, je ich dvanásť; jedny kvety kladú na zvony, druhé držia v rukách).

DLHÝ (zhovára sa s lesmajstrom a Maxom; donesie maďarskú zástavu a tou prikryjú čierne rúcho voza).

1. CHLAPEC (vynesie pohrebný kríž z kostola).

2. CHLAPEC (vynesie z kostola zástavu).

FELDVÉBEL (zastaví sa u lesmajstra, Maxu, Dlhého, ku ktorým odstúpili i Bačko, Žliebok a Majstrík; volá): Kés!? Hotové!?

VOJACI (oddajú česť): Igeniš! Hotové!

LESMAJSTER a OSTATNÍ PÁNI (blížia sa k vozu, stavajú sa do procesie).

ĽUD (stavia sa za nich).

VOJACI (po stranách voza).

FELDVÉBEL, 1. VOJAK (na voze).

LESMAJSTER (Bielkovi): Pán rechtor, sem!

BIELIK (sňav klobúk, dodupká k Dlhému a je nervózny).

LESMAJSTER: Ešte vždy som ja vaším pánom! A kde je pán farár? Či zapisujú do histórie Domus ochotu a vďačnosť ľudu, s akou zvony dobrovoľne obetujú na víťazstvo naše?

MAXO: Pansláv, vždy pansláv.

KOSTOLNÍK: Slabosť na nich prišla; ale že by nešli ani zdravý…

LESMAJSTER: Nechce! Maďarom nie, ale Rusom by šiel s procesiou… A pán notár? Je evanjelik, ale toto nie je cirkevná vec, ale vlastenecká — mal by tu byť!

BAČKO a MNOHÍ: Aha! Posla poslal!

BUBENÍK (pribehne, zabubnuje a číta): Ctení občania! Dáva sa na známosť, aby zajtra statky nikto na pašu nevyháňal, aby zostali gazdovia doma, lebo budú odberať dobytok vojsku na mäso. (Bubnuje.)

LESMAJSTER: To vás pán notár poslal? (Významne hľadí vôkol.)

MAXO: Schválne sem!

MAJSTRÍK a ĽUD (posmešne): Taký je on náš zástanca! Hanba!

FELDVÉBEL (dá pohnúť voz, sprievod sa hne).

BIELIK (predpovie): „Pod tvoj plášť…“ (a s Dlhým začnú spievať mariánsku pieseň): „Pod tvoj plášť sa utiekame…“ Umieráčik z veže znie).

Murgač, farár, notár.

FARÁR (znavený, bledý, zlomený, vyjde z fary, s plačom): Ozbíjali nás… Bože, stresci ich!

MURGAČ: Neodvrátite… Nerozčuľujte sa, aby vás nezašinulo…

FARÁR: Budem to mať za sebou. Dnes mi i tak výrok píšu… Uložíte ma k bratovi Jankovi…

MURGAČ: Chcel by som sa ísť Jankovi na hrob otčenáš pomodliť, než vykročím do polí. Neviem, kde spočíva…

FARÁR: Smutný pohreb to bol… Žandári a domáci špióni: čo budeme rečniť? Čo notár? Hneď dostal od slúžneho, nielen že bol na pohrebe, ale že sa nevedel „sĺz zdržať“. Práve ide! — Čo je?

NOTÁR: Nebojte sa! (Na vežu.) Čuš tam! (Zvon stíchne, chlapec zbehne a beží do dediny.) Svedkovia ešte nič nedokázali, len: „Povedala, povedala…“

FARÁR: Vy ma tešiť chcete a mne ešte raz nech tak srdce stisne — nebude treba ani žaloby.

NOTÁR (tvrdo): Ale ten bubeník načas došiel… Ľudožrúti! Líškať sa národu, stavať do procesie a kde možno-nemožno — ho ozbíjať…

FARÁR: A ľud vám kričal „hanba“!! Tu, starý pán, chce vidieť hrob…

NOTÁR: Ach, ako k otcovi! Ba viac! Tu boli vzťahy ducha! Žiaľ, že odišiel…

MURGAČ: Nevydržal v tých múroch studených. A doktor, viete, čo povedal? „Aj vy ste už tu? Chorý? Tak ležte a umrite, lebo ste nehoden po tejto uhorskej zemi chodiť.“ „Či ho do špitála?“ spýtal sa za dvermi náš Púchy, strážnik. „Nie, nech zdochne, stará sviňa! Bude o jedného pansláva menej.“ Potom si už ani obrancu nežiadal. „Moja pravda sa obráni sama, naveky, i teraz.“ — Ach, Bože, ak aj na mňa choroba príde… Dáme sa ospovedať. Púchy, kresťan a človek, viete, on už bol vachmanom, keď našich osemadvadsať Martinčanov sedelo v árešte, a tí ho osvietili, zašiel nám k pani Páričkovej a tá — pobožná osoba — hneď k pánu farárovi, doktorovi Kohútovi, a veru prišiel sám! Bože, tak veril a plakal s nami na strážnici, ani skoro slova povedať, a dal nám rozhrešenie a sviatosť… Janka som videl ešte tri razy. Púchy otvoril dvere jeho cely, keď som šiel na „luft“, a my kývali sme si rukami, bez slova… Že sa potom už len modlil: „Stvoril si ma, Bože, k obrazu svojmu. Vezmi si ma a nedaj, aby ma Maďari ako psa obesili…“ (Slzia všetci.) Za tri dni bol boží… Umrel v cele sám, bez svedka, iba Boh milostivý s ním… Vzali ste ho sem a mňa súdili a zavliekli do Jágra, aby mi nikto nič z blízkych, ani ruky nemohol podať. Jednak vám ďakujem, páni milí, za pozdravy. Tie mi živili ducha a nádej! Lebo i ja som ochorel potom na zimu. Ale našiel sa tam brat, dobrý, ktorý trpel za čo i ja — istý Sýkora, tu z Čeremošného gazda, a ten sa staral o mňa ako o otca… Boh mu daj dočkať vzkriesenia nášho národa! Veď nás tam vždy bolo desať aj pätnásť „panslávskych psov“…

NOTÁR (žartom): „Psi“, teda veľa cti ste nemali.

MURGAČ: Ani toľko, ako tam zavretí Cigáni. (Prechádzaním a postávaním zašli už za kostol na cintorín.)

Benko, žandár, ženy, deti.

DVAJA ŽANDÁRI (idú zľava).

BENKO (ide sprava s puškou, a za ním idú):

ŽENY a DETI (v otrhaných šatách a zlej obuvi, bosí s batohmi haluzia, trávy, s uzlíkmi húb, s hrnčekmi jahôd, naľakajú sa žandárov a chcú sa rozpŕchnúť): Ježiš, Mária… Žandári!…

BENKO: Stáť! Hneď ťa prestrelím!

ŽENY a DETI (zastanú).

BENKO: Ani jahody, ani huby, ani suchej halúzky nesmiete zodvihnúť na erárnom! To vy stokrát viete… Ani otčenáš sa pomodliť… (Pozdraví žandárov. Hlboko sníma klobúk.)

ŽANDÁRI: Pán horár, hľadáme vás. Tu je pán vojenský sudca… (Podajú si ruky.)

BENKO: Musím zbojníkov chytať i v takýto deň… Dnes sa úfali nakradnúť! Drevo a trávu zhodíte u mňa na dvore; huby, jahody do kancelárie! Marš!

ŽENY a DETI (idú, šomrú): Nech sa zadrhnú! — Pochabých ste mali nazbierať!

BENKO (neisto): Veď ale, páni, ja som odvolal.

1. ŽANDÁR: Nebolo to v poriadku: zatajovať nám vyše pol roka.

2. ŽANDÁR: Zato môžete aj sám prísť do vyšetrovania.

BENKO: Nemal som dosť svedkov… Iba takých… ženy…

1. ŽANDÁR: Už sú aj chlapi! A koľkí! Z dom na dom… (Zájdu naľavo.)

Farár, notár, Murgač, dvaja chlapci, kostolník, Bukovec, Babál, richtár.

FARÁR a NOTÁR (podávajú Murgačovi ruku).

MURGAČ: Bude ma tešiť! Upečieme si krumplíkov, slaninky pri studničke… (Odchádza napravo.)

FARÁR: Teraz by bolo na poli, pod lesom, od sveta preč, vyčkávať ten nový hukot diel bratských…

NOTÁR: Len nám vojenský súd trochu uši pripchá! Počkajte len, čo sa robí v dedine… Vy, v svojom optimizme, nedomýšľate, aký my máme dnes veľký deň! Dnes nás súdi národ. Oceňuje, vydáva počet z našich skutkov, rečí a úmyslov…

FARÁR: Čo, priateľu: uveril nám, či nie? Len my verme sebe!

NOTÁR: Dvaaštyridsať svedkov a k tomu tí na fronte — neuveril nám! Príznaky toho vlečú sa dva roky za nami ako tôňa… (Ironicky.) Nebojte sa nič! Veľa sme nespravili, iba hovorili, blúznili, ale svedkovia nás spravia hrdinami… a povýšia…

DVAJA CHLAPI (donesú do kostola krížik a zástavu skrútenú; vnesú, vyjdú a utekajú).

KOSTOLNÍK (donesie čierne rúcho na ruke, pozdraví nemo).

NOTÁR: A vy ste, pán kostolník, nezostali na kare?

KOSTOLNÍK: Ešte len pôjdem…

FARÁR: Ďaleko ste odprevadili zvony?

KOSTOLNÍK: Po Obrázok! Páni sa obrátili, vojak šibol do koní a ľudia sa ktorí rozišli, ktorých hneď zachytili žandári do hostinca a poniektorí postávajú okolo konzumu a vykrikujú vám… (Vojde do kostola, ale pozdejšie vyjde.)

NOTÁR: „Múky a masti!“… Hľaďteže ich! A vy že kam, priatelia? (Sprava idú: richtár, Bukovec v kováčskej zástere a Babál.)

RICHTÁR: Mne obec musí čižmy kúpiť, pán notár!

NOTÁR: Iba ak z diviaka, pán richtár! (Smiech.) Ale pán majster vám dá zo zástery na krpce…

BUKOVEC: Vraj svedčiť…

FARÁR: Proti mne, proti nám dvom! (Na seba i notára.)

BUKOVEC: Ja že za zvon…

FARÁR: Ten vám ukradli!

BUKOVEC: U…

BABÁL: Alebo sa rozlial pod zem…

FARÁR: Choďte, páni, aby vás špióni nevideli s nami…

BUKOVEC: S vami — to moja pýcha!

BABÁL: Do smrti! (Idú naľavo.)

KOSTOLNÍK (vyšiel z kostola): Počkajte ma! Aj ja mám ísť dolu…

NOTÁR: Pán kostolník — pravdu že… (Žartom.) A keď koho okydnúť — tak farára…

KOSTOLNÍK: Pravdu, pravdu! Akože ináč… (Zájde.)

NOTÁR: Ide učiteľ. Zavolať ho?

FARÁR: Kývnite mu!

DLHÝ (prichodí): Páni, zle je! Ja som ušiel zadnými vrátami. Ľud doráža na predavačku a Bielika pre bielu múku a krupicu. Ja som hneď mienil, že ani čierna noc neskryje tie biele vrecia…

NOTÁR: Čo len to!… Dnes ide o viac. Čo sú otázky?… Ak máš ešte za necht z toho ducha, čo si mával…

DLHÝ (rozpačite): Mal by som mať… Lenže ja chcem sa zachrániť od frontu, keď som mu dosiaľ vyhol… (Ukloní sa a odíde do školy.)

NOTÁR: To je úprimne rečeno… Ide môj richtár.

FARÁR: Lipa, v bránach Slavianov, kostola, skry nás, utaj, ševeľ môjmu svetu našu nádej…

NOTÁR: Nehasnite, keď nám šibenice krešú…

FARÁR: Pôjdete aspoň raz zase k svätej spovedi… Svetského súdu, ani vojenského sa nebojíte! A čo by nám po sto rokov dali, budeme len do konca vojny… To je moja viera!

NOTÁR: Tu sme, pán richtár.

RICHTÁR: Vás hľadám…

NOTÁR: Aké otázky?

RICHTÁR: Prvá otázka u pánov je o vašom panslavizme, ľudu sa spytuje: čo ste o Rusoch? Čo ste vojakom vy pri spovedi a vy v kancelárii? Vzdávať sa, nasledovať Čechov a neupisovať pôžičky! Trinásť-štrnásť otázok, všetko okolo tohto sa točí a zisťuje: kde, kedy, pred kým? A delenie ríše a krajiny… Lesmajster, poštmajster a vôkol ich verní líškajú sa, a ide to ozaj ako v krčme. Bačko nalieva v šenku… Majstrík sa tiež pritiera a ukazuje úpisy lesmajstrovi. Každý vie, čo kto hovoril sudcovi, lebo idú, prídu, posedia, vypijú, besedujú a znova idú do panskej pred sudcu a zase von. Všetko sa vie, každý sa chce pred kým-tým a lesmajstrom pochváliť. Dal rozhlásiť, že ak to farár s notárom neprehrajú, trovy bude obec platiť.

NOTÁR: Trochu uhorsko-kráľovského teroru neškodí. Ako vždy bývalo. A ten človek už s nami čakal Rusov!… Na moj dušu, ten Maxo bude ešte najdôslednejší charakter.

RICHTÁR: Potíska vás, veru, páni, každý! Šiklo sa to dnes pánom, lebo v konzume nemá národ, čo by chcel, na čo bol naučený: vrecia múky, pôlty slaniny… Idem, aby ma nehľadali…

NOTÁR (nemo podá a stisne mu ruku; idú spolu naľavo).

FARÁR: Nešťastný váš konzum! A ešte aj ja som sa dal doň… (Chytí si hlavu do dlaní.)

DLHÝ (vyjde, opatrne): Nechcel som pred richtárom…

FARÁR: To je priamy človek a nakoľko vie byť, je náš… Vy ste mi dosvedčili to podelenie ríše a krajiny? Aby som mal potvrdené, už či sa to dožijem, či nie.

DLHÝ: To som dosvedčil, keďže som sa bol Maxovi o tom zmienil…

FARÁR: Ďakujem! A čo sa notára týka?

DLHÝ: Tomu som dosvedčiť musel jeho reči, hlásané od počiatku vojny: že bude lepšie, keď Rusi vyhrajú, lebo že vtedy i nám bude lepšie!

FARÁR: Len keď ste neublížili ani notárovmu úprimnému slovanskému presvedčeniu, vyšlému zo spravodlivého, sociálneho jeho presvedčenia nielen pre jednotlivcov, ale pre celé národy…

DLHÝ: Ide svet! (Zájde opäť do školy.)

HLAS (za scénou): Kdeže bežíte?

HLAS INÝ (za scénou): Také máme trápenie a zlosť!

HLAS INÝ: A okrem pána Žliebka, nemá sa nás kto zastať!

HLAS INÝ: Iba dnes sme zvedeli od Majstríka, čo je naše!

ŽLIEBOK: Načo sa to berie do obchodu: notár, farár a rechtor, keď potom nevedia sa v tom hýbať!

MAJSTRÍK: To je nie noviniek na stenu navešať!

ŽLIEBOK: Aj chudobný človek sa chce najesť!

ĽUD: Najesť sa chceme!

Farár, Žliebok, Majstrík, kostolník, Benko, zvonár, bubeník, invalid s protézou, lesmajster, Maxo, Bačko, Dlhý a ľud.

PÁNI (zastanú stranou).

FARÁR (nezľakne sa, vystúpi a zastúpi ľudu cestu do domku v popredí napravo): Priatelia…

ŽLIEBOK: Nijakí priatelia!

LESMAJSTER (zo skupiny pánov): Teraz uvidíme, kto koho zmôže…

FARÁR: Páni, vy údovia správy konzumu…

MAJSTRÍK: To sme!

FARÁR: Vediete ľud na nás? Či ho idete tíšiť?

ŽLIEBOK: My sme ľudu uznali, že sme nemali pravdu…

MAJSTRÍK: …Keď sme skryli bielu múku a krupicu.

ĽUD: Uznali nám!

ŽLIEBOK: Lebo keď sme mu nedali, čo je jeho, tým do väčšej biedy ho tisneme, než v akej je skrze vojnu a drahotu!

1. ŽENA: Nám trochu kukuričnej!

2. ŽENA: Stuchnutej!

ĽUD: Tak je!

FARÁR: A som vám vlastnoručne nedelil, kým viac posielali?

KOSTOLNÍK: Ale ste prestali, skryli!

FARÁR: Lužete! I svoju som vám prepustil!

BENKO: Keď ste si napredok zapchali komoru!

FARÁR: A či sme vám z vašej dediny, z celej dediny, i len kilo ohlásili úradom, keď sme s notárom revidovali vaše komory a zásoby?

MAJSTRÍK: To vám uznáme…

ZVONÁR: Ale teraz už v konzume ani múky ani masti!

3. ŽENA: Ani petroleja!

KOSTOLNÍK: Ani podošiev!

BUBENÍK: Ani dohánu!

BENKO: A čo pošlú — skryjete si!

FARÁR: Tu ste, páni, ak ste svedomití: či sme celé predstavenstvo konzumu dôverne sa neuzhovorili…

ĽUD: Dôverne! — Na našu škodu!

FARÁR: …Že to vrecko belšej múky a krupice nebudeme deliť na deká, ale že to rozdelíme chorým ľuďom a najmä chorým deťom?

ŽENY (šepcú si): Dali… Dali…

1. ŽENA: Keď vám dali, ani my nebudeme z popola piecť! Aj nám! Všetkým!

INÉ ŽENY: Čušte! Vy!…

FARÁR: Či sme z nej už nedávali?

KOSTOLNÍK: Ale komu ste chceli!

FARÁR: Kto bol chorý…

ŽLIEBOK: Aj zdraví dostali!

FARÁR: Nedostali!

ĽUD: Dostali!

FARÁR: Tak ju vylúdili na nás!

2. ŽENA: Aj tohto mať dostala — na halušky!

ŽLIEBOK: Tomu sa patrí, ten bojoval za vlasť!

KOSTOLNÍK: Takých kalík je dosť!

1. ŽENA: A nemusí halušky žrať!

INVALID: Ešte som z nej nejedol! Vrátim vám ju!

2. ŽENA: Každému treba! Dobre urobíš!

3. ŽENA: Len by bolo krumple zapražiť…

KOSTOLNÍK: A keby ste boli zakúpili včas, mohlo ešte všetkého dosť byť v konzume! Aj do konca vojny!

FARÁR: Nevďační ste, ľudia, bezcitní a sprostí, keď…

BENKO (posmešne): Len farár je múdry!

FARÁR: …Kdeže sme my mali nabrať peňazí: zásobiť vás, celú obec, na dva roky, od vojny len dosiaľ? A nerozdelili sme vám vozy a vozy múky, slaniny a všetkého, čo sa dalo kúpiť?

1. CHLAP: To je pravda!

2. CHLAP: Inde je ešte horšie!

4. ŽENA: Nezastávajte sa ich tu, a doma: „Jesť daj! Chleba daj!“

1. ŽENA: „Dohánu dones — a čo sukňu predáš za fajku!“

MAJSTRÍK: Dohánu sa mohlo kúpiť…

ŽLIEBOK: Malo sa!

FARÁR: Teraz viete, páni? Veď ste vy vtedy kričali, že sa vojna za dva týždne skončí. Že doveziete srbského! Kdeže je? Z Ruska ste si sľubovali dovážať múku, masť — kdeže ju máte?

MAXO (zo skupiny pánov): Vy búrite proti nám!

FARÁR: Lebo nedávajte, čo nemáte!

ŽLIEBOK: Ale čo ešte máme, s tým si rozkazovať nedáme! Pán lesmajster, je múka pre všetkých?

LESMAJSTER: Či chorý, či zdravý, či veľký, či malý…

ŽLIEBOK: Už vydajte, čo ľudu patrí!

ĽUD: Vydajte!

MAJSTRÍK: Oznámiť pánu slúžnemu…

ŽLIEBOK: Do Pešti!

FARÁR: Ľudia, ďakujem vám za vašu lásku a vďačnosť…

ĽUD: Nám múku dajte!

FARÁR (ukáže na dom): Tak si ju berte! (Pánom.) Páni! Vy dali ste už a vy dáte ešte i nás pozatvárať, a dali by ste nás hoci aj povešať… Ale národ to prežije a budete si oči zakrývať…

CHLAPI A ŽENY (vošli do domku a vlečú, nesú dve vrecia). Tu je! To je naše!

ĽUD: Do konzumu! Nech rechtor váži!

FARÁR: Ľudia, vidíte, že sme vám ju s notárom nepožrali.

ŽLIEBOK: Nepožrali, ale skryli spred úst ľudu chudobného…

BENKO: Teraz nech povie farár, že my nezvíťazíme!

LESMAJSTER: Benko! Do revíru!

BENKO (skrotne, ide schúlený).

Predošlí, notár, Marína, deti.

NOTÁR (dochádza prudko, vzrušený, keď lesmajster rozkazoval Benkovi; stretne Benku): Vy psík z dvoch dvorov… A takí ste, občania, všetci! Česť áreštovanému Babálovi a Bukovcovi… Pred dvoma rokmi sedem osád ma pozdravovalo a dnes mi nedôveruje sedem ľudí… Hodno bolo za vás prstom pohnúť, strojiť vám lepšiu budúcnosť? Vy baby! Baby! Choďte mi z očú! (Ľud sa hýbe, ale zostane; i tí s múkou stoja.) Čo som komu zle spravil za tých dvanásť rokov! A vy mne čo za to?

BUBENÍK: Keď je teraz vojna a sme ako pomätení…

NOTÁR: To ste! A do toho pomätenia ženiete aj mňa. Mňa, čo by som za vás i z trónov postrielal cisárov a kráľov. A vy za tyranov zradíte brata, syna, druh druha, gazdík robotníka, robotník gazdíka, celý národ. Pozdravovali ste ma, vychvaľovali… Kde je stará dôvera? Vojna vás ohúrila? Čo vy chcete v nej vyhrať? Väčšiu metlu na seba? Ešte viac poddanstva, z ktorého vás dvanásť rokov driapeme?

HLAS: To bolo inšie…

NOTÁR: Inšie!… Že som žrať opatril vám a vašim kravám! Cestu spravil!

HLAS: Tá je dobrá…

NOTÁR: Tak? Tá je dobrá! Ale keď som chcel ukázať nové cesty vám i potomkom vašim, celému národu — zradili ste ma, že Rusov čakám, že vám Čechov-bratov staviam v tejto vojne za príklad; zradili ste ma, že som bol priateľom pokoja a nie vraždenia, že som bratov bratmi nazval… Krátkozrakí, slepí Slováci! Ponosovali ste sa mi na vojnu; z dom na dom už máte smútok, ale bozkávate pani veľkomožnej vojne ruky, slúžite jej bez hlavy; vysypali by ste jej cestu krvavými mozoľami za smeť, papier a falošný pohľad… (Ukazuje na pánov, lesmajstra atď. Lesmajstrovi.) Masku si zakladáš, či si sa sprdkavel, pán lesmajster?

MAXO: To je urážka!

NOTÁR: Ty si charakter! Podlý, ale charakter. Mňa s farárom pre štipku múky, ktorú sme chorým skryli, vydali by ste na šibenicu. Bože, pomôž nám k nej čím skorej, aby som nevidel dusiť sa vás v uhorskej múke a masti, čo vám chystajú od lesmajstra po ministra všetci tisícjutráši. (Hrozí päsťou.) Dočkajte len! Vládneš ako stredoveký feudál, ale ťa sparcelujeme, sparceluje ťa kto-ten, a budeš (smeje sa) takýto maličký! (Ukáže nízko pri zemi.)

LESMAJSTER a PÁNI (sa rozchádzajú, šepcú si): Pomiatol sa.

MAXO: Hotový blázon!

NOTÁR: Ale dolu maškary, páni, i vy, sprostáci! Tie si nechajte na fašiangy. (Ľudu.) Všetci by ste chceli, aby ináč bolo, ale bojíte sa si to povedať, vyznať! Založili ste si maškary na tváre a ste spokojní ako barani, oduševnení, štedrí… (Ukáže na vojaka s protézou.) Kaliky robiť!… Hlavy hore! Úprimnosť. Rozvaha! Dolu maškary!

ŽENA: O akých maškarách rozpráva?

ŽENY: Chudák… Zbláznil sa… Páni ho už ani nepočúvajú…

FARÁR (pristúpil k notárovi a vzal ho za rameno).

NOTÁR (sa vzpiera, zastáva, vytrhne sa ako nepríčetný): Modlitba nepomôže!

FARÁR: Pomôže… Pomôže… (Odvádza ho na faru.)

ŽENA: Taký pohan… Nevolajte ho do fary…

FARÁR: Volám! My dvaja sme sa porozumeli po duchu, vy ani po desať deka múky; tým menej srdcom — duchom… (Vedie notára do fary.)

KOSTOLNÍK: Ľahko vám… Nemáte ženy, detí… Kňazstvo vám nik nevezme… Ale my… Naše kravičky, ovečky… a robota kráľovská!

NOTÁR: „Otročina panská!“ — Oj, Bože, načo som sa narodil v Ľubietovej takým ľuďom ako ste vy! Blbotaví, zradní! Právu a pravde vašej som žil dvanásť rokov a teraz ma zrádzate… Tak zbohom, národ môj! Zle sa mi odplácaš a sám seba do zahynutia rútiš… (Vojdú do fary.)

HLAS: Pani notárka ide…

ŽENA: S deťmi…

ŽENY: Chudiatka! — A naše sú nie?!

ŽENY: Zmilujte sa, ľudia. — Majte svedomie. — Šanujte ju, matku drobných detí…

MARÍNA (ide vážne, hľadí do zeme; jedno dieťa vedie, druhé nesie).

ŽENA: Chudera, žena! Čo si počne, ak jej ho vezmú?…

ŽENY: Ach, žiaľ hľadieť na ňu…

ĽUD (nemo pozdraví, klania sa).

MARÍNA (mlčky kývne hlavou): Nepozdravujte ma… My sme už nie vaši… Keď vám môj muž je nepriateľom… ja som jeho žena. Nepozdravujte ma. (Vojde do fary.)

ŽENA (posmešne): Aká pýcha naraz!

ŽENY: Za muža si stojí…

Predošlí, farár, richtár, žandár, Murgač.

ŽANDÁR (i tak rozstupujúcemu sa ľudu): Haza! Domov!

RICHTÁR (ide prvý do fary, ľudu): Máte ísť domov! (Vojde.)

ŽANDÁR (zostane na ceste).

ŽENA: Do konzumu!…

ŽENY: Vážiť!… (Berú vrecia, ale už nie s takým krikom, ba s akousi nechuťou, lebo z notárových rečí čosi zasadlo na duše.)

FARÁR (holohlavý vychodí z fary).

RICHTÁR (za ním).

MURGAČ (prichádza sprava).

FARÁR: Babál a Bukovec… A tu prichádza tretí spravodlivý Slovan. Vojdite, pán Murgač, tam je pani notárka, potešte ju…

ŽANDÁR (pozdraví): Pán vojenský sudca chce vypočuť i vás, čo ste hovorili vojakom pri spovedi.

FARÁR: Pri spovedi? To je tajomstvo!

ŽANDÁR: U vás; ale nie u tých, čo sa spovedali… My to už známe!

FARÁR: Tak sa ma nespytujte!

ŽANDÁR: Predvádzam vás k pánu sudcovi… (Stane si za farára.)

FARÁR (strmo ide, hrozí päsťou nad hlavou): No, veď vy to oželiete neraz!…

(Opona.)