E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
Blúznivci

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Gabriela Matejová, Michal Belička, Filip Pacalaj, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Jana Leščáková, Lenka Konečná, Miroslava Školníková, Daniela Kubíková, Michaela Dofková, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Andrea Kvasnicová, Viktor Frischer, Jana Bittnerová, Boris Zápotocký, Matej Kohár.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 146 čitateľov


 

Obraz V.

(Javisko: na horskom sedle kostol s vežou. Zľava uhol školy, sprava uhol fary. Za kostolom cintorín a ďalej štíty, lúky, lesy, hole. Pred kostolom štyri lipy, ktoré kostol temer zakrývajú. Pod lipami lavice. Vpredu cesta napravo, naľavo a cele v popredí sprava oproti fare uhol dedinského murovaného domca. Čas: jún 1916. Ráno. Slnce.)

Výstup 1.

Murgač, Dlhý, mať, žiaci, kostolník, farár, dve mladšie ženy, tri staré ženy, Majstrík a dvaja starí chlapi, bubeník.

(Doznie organ v kostole a z kostola pod lipy a na cestu vychodia ženy, chlapi; zostanú v skupinách, ukazujú a šuškajú si o Murgačovi. Zišiel Dlhý, vyšli žiaci. Bežia s knižkami, i sa pozastavia a pozdravujú: „Dičírtešík a Jézuš Kristuš!“)

MURGAČ (vyjde s veľkou modlitebnou knihou pod pazuchou a voľne zatáča do fary; zastaví sa).

BUBENÍK (dôjde z dediny, bubnuje, vopchá zapekačku za klobúk a číta z kartičky): Ctení občania! Dáva sa na známosť, že dnešného dňa bude obecné predstavenstvo so žandármi odberať medené, cínové, niklové, olovené a mosadzné veci. (Bubnuje a berie fajku do úst.)

MURGAČ: Mišo, dva razy nedáš jedno…

BUBENÍK: Len dušu môžeš dva razy dávať… Keď ťa jedľa pritisne, dávaš dušu raz, a ak ťa zle pritisla, dávaš ju pri smrti druhý raz, strýko Murgač! Hm! Že je tak; pán učiteľ? (Fajčí.)

DLHÝ: Kýho čerta smradľaváho vy to, ujček, páckate z tej fajky? Fuj!

BUBENÍK (pseudourazený): To si vyprosím! Civilný dohán: krumpľovú vňať a ružový kvet, poliaty močkou… (Odpľuje a ide preč.)

Ženy a chlapi (sa ticho vzrušujú: kývajú si hlavami, zalamujú rukami).

DLHÝ: Dobré ráno, strýko Murgač! (Podáva ruku.) Zdravý ste došli?

MURGAČ: Ďakovať Bohu, tu som! A vy?

DLHÝ: Ešte sa tu držím…

MURGAČ: Na svojich (nohách)?

DLHÝ: Ja myslím…

MURGAČ: Toť, mama vaša je rada, že vás ešte nestiahli do vojny.

MAŤ (bola sa vylúčila zo skupiny starších žien): Rada i nerada… Už mu ani zhovárať sa s nikým nekážem, len čušať a slúžiť ako rozkazujú… (Dlbe syna, aby šiel preč.)

MURGAČ: Len statočne mu kážte slúžiť.

MAŤ: Veď tak, tak, aby sa všetkým páčil, lebo všetkých potrebuje: aj ludí, aj pánov… (Šklbne Dlhého, aby šiel.)

MURGAČ: Ako deti som počul pozdravovať, nezvrtli sa predpisy ani za trištvrte roka. Maďarčíte ďalej.

DLHÝ: Nariadenie o materinskej reči samo sebou padlo, keď Rusov naši, teraz rok, zatisli.

MAŤ (ostatným ženám): Slovensky vedia, tak nech sa učia uhorsky. Čože by robili v tej škole za šesť rokov? (Ide do školy. Staré ženy sa tratia.)

MURGAČ: No, no! Čas všetko mení, i časy, čítal som kedysi. Ja neklesám na duchu. (Podáva ruku.) Držte sa i vy, mladí, bude to vám a vašim deťom! Rusi sa zase pohli…

DLHÝ (šepmo): Veď ja by sa, ale musím slúchať, sťahovať sa ako slimák. Majú ma v hrsti. Zdravý… (Ide do školy.)

MAJSTRÍK (Murgačovi): Vitajte! Kedyže ste?

MURGAČ: Tejto noci. A ty, Matej, čo? Upisuješ? Upisuješ?

MAJSTRÍK (hrdo): Už som päť tisícok!

MURGAČ: Vyžiješ z úrokov, ak dajú…

MAJSTRÍK: Už aj dali! Ani vy by ste nemuseli po áreštoch sa váľať, keby ste mali rozum!

MURGAČ: Rozumu, braček, nikdy nemáš dosť. To uvidí, kto dožije.

MAJSTRÍK (hodí rukou, ide preč): Tvrdá hlava…

FARÁR (prichádza cestičkou medzi farou a kostolom, zo sakristie): Od oltára som vás videl, videl veru, a vídal v duši! (Srdečne si ruky podávajú.)

MURGAČ: Pochválen Pán Ježiš!

FARÁR: Naveky! Naveky! Zdravý?

MURGAČ: Oblámaný, ale trvám!

FARÁR: Sláva Bohu! (Zamyslí sa.) Škoda, večná škoda a žiaľ brata Sýpaja… Už len sám budete chodiť do kostolíčka.

MURGAČ: Janka, brata, som stratil. Nevydržal.

FARÁR: Poďte, poďte mi rozprávať… (Objíma ho v chrbte a napráva do fary.)

MURGAČ: Pánu notárovi som sa už bol prihlásiť a zapísať znova do obce; prišiel som sa i vám, do cirkvi, ak ma prijmete — áreštanta.

FARÁR (pritúli Murgača k ramenu).

TRI MLADÉ ŽENY (pristúpia ostýchavo a chcú bozkávať farárovi ruky).

FARÁR: Čo je, ženičky? Adresy ruské? Napíšem! Nebojte sa, keď sú u Rusov, ako by boli doma.

1. ŽENA: Dokiaľ vás ešte budeme unúvať?

2. ŽENA: Kedy už ten svätý pokoj?

FARÁR: Bude i pokoj. Buďte pre mužov spokojné a trpezlivé. Rusi sú Slováci, naši bratia, s našimi dobre zachodia, a tam je chleba, kaše a mäsa dosť. Veď je to krajina — pol sveta. Vojdite — napíšem. (Murgačovi.) Nech sa vám ľúbi!

Ženy (idú do fary).

MURGAČ: Pôjdem si lúčky pozrieť, trávičku, zastavím sa, keď dovolíte.

FARÁR: Teda „do svidania“, ako vravieval brat Janko… (Podávajú si ruky.)

KOSTOLNÍK (vyjde z kostola, zavrie dvere a odchádza; Murgačovi): A doniesli ste jágerského?

MURGAČ: Vína nie, len smradu áreštantského. (Odíde.)

KOSTOLNÍK: Že sa zase pohli?

FARÁR: Rusi? A ako sa pohli! Ukážem vám zase na mape…

KOSTOLNÍK: Kedy koniec?

FARÁR: Vy ste ako tie ženy… „Koniec, koniec…“ a nie výsledok! To by dnes nebolo dokončené, ako má byť… Keby sa naši teraz, ked ich Rusi prelomili, poddávali…

KOSTOLNÍK: Našich prelomili? (Nechce chápať, krúti hlavou.)

FARÁR: Pre! Noviny, mapy, nepustia… Poďte ukážem vám. (Zachodí k fare.)

KOSTOLNÍK: Ach! Dnes nemám kedy hľadieť… Idem kosiť.

FARÁR (urazený ide do fary, ale otočí sa a zavolá za kostolníkom): Trpák!

KOSTOLNÍK (počuje, ale nevšimne si a zájde naľavo).

Výstup 2.

Notár, Dlhý, farár, ženy.

NOTÁR (za scénou): Neobracaj, pán učiteľ, ešte je rosa! Počkaj, prídu Rusi — pohrabú!

DLHÝ (za scénou): Ja si pohrabem aj sám!

NOTÁR: No, len pohrab, aby kozáci mali! (Vyjde zľava na scénu.)

DVE ŽENY (vyjdú z fary): Ponížene ďakujeme!

FARÁR (vyjde): Zbohom!

NOTÁR: Tak čo, nevesty? Ohlášky, krsty?

DVE ŽENY (akoby urazené, ale smejú sa): Pán notár — adresy…

NOTÁR: Pripíšte mužom, aby sa ponáhľali, lebo že nedôjdu na to veľké krštenie…

1. ŽENA: Aké, pán notár?

NOTÁR: Na ktorom všetci dostaneme jedno meno: Slováci! Ale vy nerozumiete.

2. ŽENA: Veru nevieme, na čo narážate… (Zájdu naľavo.)

NOTÁR: Zle sme vás učili. (Farárovi kýval rukou, aby šiel bližšie.)

FARÁR A NOTÁR (strenú sa pod lipami, podajú si ruky).

NOTÁR: Došiel honvédsky vyšetrujúci sudca na hostinec do Bačkov…

FARÁR: Na čo bolo dobré i svedectvo chlapcov. Už má muža doma…

FARÁR: V „panskej“ vyšetruje sudca; do šenku zháňajú svedkov, richtár mi povedal, že až dvaaštyridsať!…

FARÁR: Benkova žaloba — na mňa!

NOTÁR (s trpkým úsmevom): Keby len na vás… Lenže zvezú do mlyna s vami aj mňa!

FARÁR: Proti vám kto by sa odvážil? Ľud zrádza len seba alebo farára… Zavadziam tu „kráľovskému“ ľudu i pánom od prvého dňa, že nemaďarčím.

NOTÁR: Vojakov na frontoch že už vyšetrili, doplňujú si v dedine: čo sme kedy, komu…

FARÁR: Naše svedomie je čisté…

NOTÁR: Z nášho stanoviska. Ale z ich…? Zdá sa mi, že na tom veľkom krste, na ktorom má dostať meno celý národ a kraj slovenský, my nebudeme! Nás prv odbavia, než Rusi dôjdu… Vojaci na frontoch a teraz dvaaštyridsať svedkov: keď nám každý len po vlákne usúka na povraz…

FARÁR (teší): Len mne…

NOTÁR: Predvídam… Nás odvlečú ako Murgača a Sýpaja…

FARÁR: Nebojte sa! Ak „bieli orli“ poletia, ako sa už zdvihli na krídla… Kramářa, Rašína, Červinku odsúdili, a — nevešajú ich.

NOTÁR: Za tými stojí český národ, a za nami? Dvaja-traja, a proti nám: všetka hlúposť dediny a doliny…

Výstup 3.

Predošlí, invalid, stará mať.

INVALID (strmo prichodí zľava, o palici, s protézou od kolena).

STARÁ MAŤ (za ním volá): Syn môj, vráť sa, nežaluj na otca!

INVALID (notárovi): Večer som došiel zo špitála a už aj idem! (vyťahuje listinu): Prišiel som k otcovi, poznať ma nechceli…

STARÁ MAŤ: Privítali sme ho pekne…

INVALID: „Privítali!“ „Zdravý si šiel, čo sa vraciaš bez nohy?“ kričali mi otec. „Kde ťa ožobráčili, ta si choď chleba pýtať!…“

STARÁ MAŤ: Bože, syn môj! Hneď som mu varila krumplíky a mliečko…

INVALID: Peniaze som vykladal. Zmietli ich otec zo stola, že nepotrebujú!

STARÁ MAŤ (farárovi a notárovi): Prosím vás ponížene, spomôžte, dajte mi…

NOTÁR: Dobre má otec. Čo sa tam hlušíte, kaličíte? Mali ste už dávno byť v Rusku. Ale prvý raz mal vziať palicu a dodať vám rozum…

STARÁ MAŤ: Otec len od žiaľu nad ním sa hnevá… Vráť sa, syn môj krásny!

FARÁR (vyjde do domku a vynesie s kilo múky v papierovom miešku).

NOTÁR (vojakovi): S otcom sa pomeriť. Bude vám treba. Ste kalika! Ani do fabriky, ani do lesa. Iba kravy pásť…

INVALID (odchádza v zúfalom plači): Kravy pásť…

FARÁR (podáva miešok starej materi): Trochu múky…

NOTÁR: Raz na halušky…

STARÁ MAŤ (zakrúca do šatky): Pán Boh zaplať aj za to! (Ide za synom.)

NOTÁR (podá ruku farárovi a ide naľavo): Čo zviem — zviete!

Výstup 4.

Farár, zvonár.

ZVONÁR (pribehne sprava): Pán farár, zvon nám ukradli na Osádke!

FARÁR (spokojne): Zvon? Z vežičky?

ZVONÁR: Teraz prišli vojaci ho snímať, a zvona už nikde nič. Večer som ešte odzvonil „Anjel Páne“… a už zvona niet.

FARÁR: Istotne?

ZVONÁR: Niet ho, vravím vám. Ja tomu stobohov, kto ho vzal! Ale to ich muselo viac byť, veď mal zo dva centy.

FARÁR: Predbehli vojakov… Pomyslel si niekto: prečo nevziať na zvonce ovciam, keď vám liatovce z nich pobrali. Aby kedysi, hoci rozliaty, znel naším poľom slovenským…

ZVONÁR (nerozumie): Tak ho teda valasi vzali… A pán kráľ že z čoho bude strieľať na Rusov? Lebo že sa zase obracajú na nás, vravia vojaci.

FARÁR: Zvony otcovia naši k chvále božej vyzdvihli…

ZVONÁR: Ale rekviranti? Teremtetujú a idú aj s vozom sem. Ja som zvonár nevinný… (Vracia sa napravo.) Ahá, tu idú!

FARÁR: Zbohom! Uspokojte Osádku, že zvon, hádam, anjeli vzali, aby vám ho nesňali na kanóny proti bratom…

Výstup 5.

Farár, päť vojakov, Dlhý, Bielik, Murgač, Majstrík, Maxo, lesmajster, Bačko, bubeník, ženy, chlapi, deti.

FELDVÉBEL A ŠTYRIA VOJACI (na voze-doštenáku prídu sprava, zastanú na ceste, poskáču z voza).

FELDVÉBEL (prvý ide k farárovi, pozdraví): Rekvirujem zvony a organy…

FARÁR: Posledné, čo ešte máme…

FELDVÉBEL: Na Osádke… ale žandári ho nájdu! Veža otvorená?

FARÁR: Ako vždy! Svätokrádeže sa u nás nepáchajú…

FELDVÉBEL (zo spisov): Tu máte tri zvony a organ!

VOJACI (skladajú z voza náčinie: kladivá, haviar, železný kôl).

FELDVÉBEL (vojakovi): Aby prišiel organista sem!

VOJACI (s náčiním idú na vežu).

FARÁR: Nechajte nám, pane, veľký zvon; veď je zo šestnásteho storočia… Koľko búrok, tureckých a iných vojen pretrval… Nebude vám žiaľ, páni, rozbiť taký poklad? Veď je to viac, ako kostol rozbúrať, dom zváľať chudobnej vdove…

FELDVÉBEL: My takých citov nesmieme mať. V mene uhorskej svätej veci a nášho víťazstva ničoho neľutujeme!

DLHÝ (príde s vojakom): Rozkaz…

FELDVÉBEL: Pán organista, stiahnite si organ tak, aby ste nám mohli dať čím viac cínových píšťal… Obecné predstavenstvo?

DLHÝ (ukáže smer naľavo): Tretí dom…

FELDVÉBEL (odchádza).

DLHÝ (ide na vežu, vlastne k organu, zahrá niekoľko akordov z „Hojže, Bože…“).

FARÁR (nemo spína ruky ku kostolu).

ŽENY, CHLAPI, DETI (sa prihrnú): Čože sa to robí? Súdny deň! Bože na nebi!

VOJACI (otvoria okenicu na veži; počuť zvuky úderov na zvon).

ŽENY A CHLAPI (niektorí sa odvracajú, idú stranou, plačú; iní vydržia a hľadia, najmä deti).

FARÁR (zopne ruky, veľký dojem, klesá na kolená, nervy neovláda): Už ťa rozbíjajú… Ó, hlasy posledné… Slyšte nás nebesá… A modlitba moja k tebe, Bože, príď… (Zostane tvárou na zemi, zlomený cele.)

ŽENY: Bože! — Dvíhajte ich! — Ešte ich pošinie od žiaľu! — Srdce pukne…

CHLAPI (farára dvíhajú a odvádzajú do fary).

MURGAČ (ide s motyčkou): Skaza jeruzalemská sa tu páše!

1. ŽENA: Pán farár omdleli…

MURGAČ: Omdleli? (Ide do fary.)

2. ŽENA: Ostane nám iba umieráčik…

3. ŽENA: Aby sme pomrieť mohli…

MURGAČ: Tým, tým budeme zvoniť, aby sa otvoril hrob veľký krivde a neprávosti na národe a cirkvi našej páchaným. (Vojde.)

MAJSTRÍK (donesie kotol a rád kladie na voz): Musí byť! Keď vrchnosť žiada.

BAČKO (donesie panvicu a tiež tak): Posledný kus, i ten vďačne!

ŽLIEBOK (mažiarik a strašne vážne sa tvária všetci traja): Ukryla žena — tu je!

LESMAJSTER A MAXO (prídu prechádzkou a zastanú na uhle školy, čím viac stranou, aby videli, pozorovali a nebolo ich počuť, čo sa zhovárajú).

VOJACI (z veže): Viďáz! Pozor! (Vylomia sa šalogátre, obryje sa malta a kusy zvona zhadzujú a padajú pred kostol. Druhý zvon celý znesú vojaci schodmi a nakladajú na voz, i kusy spod veže.)

MAJSTRÍK, ŽLIEBOK, BAČKO (pomáhajú nakladať): To by bolo za moje pôžičky…!

Žien (príde ešte viac).

DIEVČATÁ A ŽIAČKY (prichodia v bielom, nesú kvety).

BIELIK (ide, pozdraví lesmajstra a Maxa; viac sebe než svetu): Tristo rokov ťa chránil Boh od ohňa a hromu… a tu padáš ľudskou rukou… a zlobou… — Kde sú pán farár?

ŽENA: Zle im prišlo!

BIELIK: A mne búria sa ľudia v konzume… (Ide.)

DLHÝ a VOJACI (znesú na rukách cínové píšťale organové).

BIELIK (založí si ruky na oči): Pán kolega, čo vy to?

DLHÝ (zlomene, šepmo): Rozkázali… Napľujte mi… (Ide k vozu, vykladá; zbadá, pozdraví a ide k lesmajstrovi a Maxovi.)

BIELIK (bol vzal píšťalu od Dlhého a dúcha do nej; hlas): Mólová — mólová… (Utrie si oči, citne narieka.) Žiaľ mi ťa, píšťaločka moja… Tridsať rokov som vyhrával na vás, na všetkých… A tak slávnostne, tak smutne zneli ste mi pod rukami, či na Vianoce, či na Veľkú noc, a odumiera už váš hlas…

KOSTOLNÍK (príde z dediny, ide do kostola): Teraz budú mať Veľký piatok…

BAČKO (to vidí): Len vyložte. Dobré to bude na Rusov!

VOJAK (berie od Bielika, lebo sú to už posledné): Cín! Na granát! Šrapnel! Viete, čo je to? Pú! Pú! (Rozhadzuje rukami.)

MAJSTRÍK: Nie som taký sprostý…

KOSTOLNÍK (vynesie čierne rúcho).

ŽENY: Máry, máry spravte!

KOSTOLNÍK: Baby! Neučte ma! Viem, čo sa patrí…

MAŤ DLHÉHO (vynesie kvety zo školy, položí na voz).

ŽENY (donesú kvety a obkladajú zvony).

DIEVČATÁ-ŽIAČKY (v bielom, sa množia, je ich dvanásť; jedny kvety kladú na zvony, druhé držia v rukách).

DLHÝ (zhovára sa s lesmajstrom a Maxom; donesie maďarskú zástavu a tou prikryjú čierne rúcho voza).

1. CHLAPEC (vynesie pohrebný kríž z kostola).

2. CHLAPEC (vynesie z kostola zástavu).

FELDVÉBEL (zastaví sa u lesmajstra, Maxu, Dlhého, ku ktorým odstúpili i Bačko, Žliebok a Majstrík; volá): Kés!? Hotové!?

VOJACI (oddajú česť): Igeniš! Hotové!

LESMAJSTER a OSTATNÍ PÁNI (blížia sa k vozu, stavajú sa do procesie).

ĽUD (stavia sa za nich).

VOJACI (po stranách voza).

FELDVÉBEL, 1. VOJAK (na voze).

LESMAJSTER (Bielkovi): Pán rechtor, sem!

BIELIK (sňav klobúk, dodupká k Dlhému a je nervózny).

LESMAJSTER: Ešte vždy som ja vaším pánom! A kde je pán farár? Či zapisujú do histórie Domus ochotu a vďačnosť ľudu, s akou zvony dobrovoľne obetujú na víťazstvo naše?

MAXO: Pansláv, vždy pansláv.

KOSTOLNÍK: Slabosť na nich prišla; ale že by nešli ani zdravý…

LESMAJSTER: Nechce! Maďarom nie, ale Rusom by šiel s procesiou… A pán notár? Je evanjelik, ale toto nie je cirkevná vec, ale vlastenecká — mal by tu byť!

BAČKO a MNOHÍ: Aha! Posla poslal!

BUBENÍK (pribehne, zabubnuje a číta): Ctení občania! Dáva sa na známosť, aby zajtra statky nikto na pašu nevyháňal, aby zostali gazdovia doma, lebo budú odberať dobytok vojsku na mäso. (Bubnuje.)

LESMAJSTER: To vás pán notár poslal? (Významne hľadí vôkol.)

MAXO: Schválne sem!

MAJSTRÍK a ĽUD (posmešne): Taký je on náš zástanca! Hanba!

FELDVÉBEL (dá pohnúť voz, sprievod sa hne).

BIELIK (predpovie): „Pod tvoj plášť…“ (a s Dlhým začnú spievať mariánsku pieseň): „Pod tvoj plášť sa utiekame…“ Umieráčik z veže znie).

Výstup 6.

Murgač, farár, notár.

FARÁR (znavený, bledý, zlomený, vyjde z fary, s plačom): Ozbíjali nás… Bože, stresci ich!

MURGAČ: Neodvrátite… Nerozčuľujte sa, aby vás nezašinulo…

FARÁR: Budem to mať za sebou. Dnes mi i tak výrok píšu… Uložíte ma k bratovi Jankovi…

MURGAČ: Chcel by som sa ísť Jankovi na hrob otčenáš pomodliť, než vykročím do polí. Neviem, kde spočíva…

FARÁR: Smutný pohreb to bol… Žandári a domáci špióni: čo budeme rečniť? Čo notár? Hneď dostal od slúžneho, nielen že bol na pohrebe, ale že sa nevedel „sĺz zdržať“. Práve ide! — Čo je?

NOTÁR: Nebojte sa! (Na vežu.) Čuš tam! (Zvon stíchne, chlapec zbehne a beží do dediny.) Svedkovia ešte nič nedokázali, len: „Povedala, povedala…“

FARÁR: Vy ma tešiť chcete a mne ešte raz nech tak srdce stisne — nebude treba ani žaloby.

NOTÁR (tvrdo): Ale ten bubeník načas došiel… Ľudožrúti! Líškať sa národu, stavať do procesie a kde možno-nemožno — ho ozbíjať…

FARÁR: A ľud vám kričal „hanba“!! Tu, starý pán, chce vidieť hrob…

NOTÁR: Ach, ako k otcovi! Ba viac! Tu boli vzťahy ducha! Žiaľ, že odišiel…

MURGAČ: Nevydržal v tých múroch studených. A doktor, viete, čo povedal? „Aj vy ste už tu? Chorý? Tak ležte a umrite, lebo ste nehoden po tejto uhorskej zemi chodiť.“ „Či ho do špitála?“ spýtal sa za dvermi náš Púchy, strážnik. „Nie, nech zdochne, stará sviňa! Bude o jedného pansláva menej.“ Potom si už ani obrancu nežiadal. „Moja pravda sa obráni sama, naveky, i teraz.“ — Ach, Bože, ak aj na mňa choroba príde… Dáme sa ospovedať. Púchy, kresťan a človek, viete, on už bol vachmanom, keď našich osemadvadsať Martinčanov sedelo v árešte, a tí ho osvietili, zašiel nám k pani Páričkovej a tá — pobožná osoba — hneď k pánu farárovi, doktorovi Kohútovi, a veru prišiel sám! Bože, tak veril a plakal s nami na strážnici, ani skoro slova povedať, a dal nám rozhrešenie a sviatosť… Janka som videl ešte tri razy. Púchy otvoril dvere jeho cely, keď som šiel na „luft“, a my kývali sme si rukami, bez slova… Že sa potom už len modlil: „Stvoril si ma, Bože, k obrazu svojmu. Vezmi si ma a nedaj, aby ma Maďari ako psa obesili…“ (Slzia všetci.) Za tri dni bol boží… Umrel v cele sám, bez svedka, iba Boh milostivý s ním… Vzali ste ho sem a mňa súdili a zavliekli do Jágra, aby mi nikto nič z blízkych, ani ruky nemohol podať. Jednak vám ďakujem, páni milí, za pozdravy. Tie mi živili ducha a nádej! Lebo i ja som ochorel potom na zimu. Ale našiel sa tam brat, dobrý, ktorý trpel za čo i ja — istý Sýkora, tu z Čeremošného gazda, a ten sa staral o mňa ako o otca… Boh mu daj dočkať vzkriesenia nášho národa! Veď nás tam vždy bolo desať aj pätnásť „panslávskych psov“…

NOTÁR (žartom): „Psi“, teda veľa cti ste nemali.

MURGAČ: Ani toľko, ako tam zavretí Cigáni. (Prechádzaním a postávaním zašli už za kostol na cintorín.)

Výstup 7.

Benko, žandár, ženy, deti.

DVAJA ŽANDÁRI (idú zľava).

BENKO (ide sprava s puškou, a za ním idú):

ŽENY a DETI (v otrhaných šatách a zlej obuvi, bosí s batohmi haluzia, trávy, s uzlíkmi húb, s hrnčekmi jahôd, naľakajú sa žandárov a chcú sa rozpŕchnúť): Ježiš, Mária… Žandári!…

BENKO: Stáť! Hneď ťa prestrelím!

ŽENY a DETI (zastanú).

BENKO: Ani jahody, ani huby, ani suchej halúzky nesmiete zodvihnúť na erárnom! To vy stokrát viete… Ani otčenáš sa pomodliť… (Pozdraví žandárov. Hlboko sníma klobúk.)

ŽANDÁRI: Pán horár, hľadáme vás. Tu je pán vojenský sudca… (Podajú si ruky.)

BENKO: Musím zbojníkov chytať i v takýto deň… Dnes sa úfali nakradnúť! Drevo a trávu zhodíte u mňa na dvore; huby, jahody do kancelárie! Marš!

ŽENY a DETI (idú, šomrú): Nech sa zadrhnú! — Pochabých ste mali nazbierať!

BENKO (neisto): Veď ale, páni, ja som odvolal.

1. ŽANDÁR: Nebolo to v poriadku: zatajovať nám vyše pol roka.

2. ŽANDÁR: Zato môžete aj sám prísť do vyšetrovania.

BENKO: Nemal som dosť svedkov… Iba takých… ženy…

1. ŽANDÁR: Už sú aj chlapi! A koľkí! Z dom na dom… (Zájdu naľavo.)

Výstup 8.

Farár, notár, Murgač, dvaja chlapci, kostolník, Bukovec, Babál, richtár.

FARÁR a NOTÁR (podávajú Murgačovi ruku).

MURGAČ: Bude ma tešiť! Upečieme si krumplíkov, slaninky pri studničke… (Odchádza napravo.)

FARÁR: Teraz by bolo na poli, pod lesom, od sveta preč, vyčkávať ten nový hukot diel bratských…

NOTÁR: Len nám vojenský súd trochu uši pripchá! Počkajte len, čo sa robí v dedine… Vy, v svojom optimizme, nedomýšľate, aký my máme dnes veľký deň! Dnes nás súdi národ. Oceňuje, vydáva počet z našich skutkov, rečí a úmyslov…

FARÁR: Čo, priateľu: uveril nám, či nie? Len my verme sebe!

NOTÁR: Dvaaštyridsať svedkov a k tomu tí na fronte — neuveril nám! Príznaky toho vlečú sa dva roky za nami ako tôňa… (Ironicky.) Nebojte sa nič! Veľa sme nespravili, iba hovorili, blúznili, ale svedkovia nás spravia hrdinami… a povýšia…

DVAJA CHLAPI (donesú do kostola krížik a zástavu skrútenú; vnesú, vyjdú a utekajú).

KOSTOLNÍK (donesie čierne rúcho na ruke, pozdraví nemo).

NOTÁR: A vy ste, pán kostolník, nezostali na kare?

KOSTOLNÍK: Ešte len pôjdem…

FARÁR: Ďaleko ste odprevadili zvony?

KOSTOLNÍK: Po Obrázok! Páni sa obrátili, vojak šibol do koní a ľudia sa ktorí rozišli, ktorých hneď zachytili žandári do hostinca a poniektorí postávajú okolo konzumu a vykrikujú vám… (Vojde do kostola, ale pozdejšie vyjde.)

NOTÁR: „Múky a masti!“… Hľaďteže ich! A vy že kam, priatelia? (Sprava idú: richtár, Bukovec v kováčskej zástere a Babál.)

RICHTÁR: Mne obec musí čižmy kúpiť, pán notár!

NOTÁR: Iba ak z diviaka, pán richtár! (Smiech.) Ale pán majster vám dá zo zástery na krpce…

BUKOVEC: Vraj svedčiť…

FARÁR: Proti mne, proti nám dvom! (Na seba i notára.)

BUKOVEC: Ja že za zvon…

FARÁR: Ten vám ukradli!

BUKOVEC: U…

BABÁL: Alebo sa rozlial pod zem…

FARÁR: Choďte, páni, aby vás špióni nevideli s nami…

BUKOVEC: S vami — to moja pýcha!

BABÁL: Do smrti! (Idú naľavo.)

KOSTOLNÍK (vyšiel z kostola): Počkajte ma! Aj ja mám ísť dolu…

NOTÁR: Pán kostolník — pravdu že… (Žartom.) A keď koho okydnúť — tak farára…

KOSTOLNÍK: Pravdu, pravdu! Akože ináč… (Zájde.)

NOTÁR: Ide učiteľ. Zavolať ho?

FARÁR: Kývnite mu!

DLHÝ (prichodí): Páni, zle je! Ja som ušiel zadnými vrátami. Ľud doráža na predavačku a Bielika pre bielu múku a krupicu. Ja som hneď mienil, že ani čierna noc neskryje tie biele vrecia…

NOTÁR: Čo len to!… Dnes ide o viac. Čo sú otázky?… Ak máš ešte za necht z toho ducha, čo si mával…

DLHÝ (rozpačite): Mal by som mať… Lenže ja chcem sa zachrániť od frontu, keď som mu dosiaľ vyhol… (Ukloní sa a odíde do školy.)

NOTÁR: To je úprimne rečeno… Ide môj richtár.

FARÁR: Lipa, v bránach Slavianov, kostola, skry nás, utaj, ševeľ môjmu svetu našu nádej…

NOTÁR: Nehasnite, keď nám šibenice krešú…

FARÁR: Pôjdete aspoň raz zase k svätej spovedi… Svetského súdu, ani vojenského sa nebojíte! A čo by nám po sto rokov dali, budeme len do konca vojny… To je moja viera!

NOTÁR: Tu sme, pán richtár.

RICHTÁR: Vás hľadám…

NOTÁR: Aké otázky?

RICHTÁR: Prvá otázka u pánov je o vašom panslavizme, ľudu sa spytuje: čo ste o Rusoch? Čo ste vojakom vy pri spovedi a vy v kancelárii? Vzdávať sa, nasledovať Čechov a neupisovať pôžičky! Trinásť-štrnásť otázok, všetko okolo tohto sa točí a zisťuje: kde, kedy, pred kým? A delenie ríše a krajiny… Lesmajster, poštmajster a vôkol ich verní líškajú sa, a ide to ozaj ako v krčme. Bačko nalieva v šenku… Majstrík sa tiež pritiera a ukazuje úpisy lesmajstrovi. Každý vie, čo kto hovoril sudcovi, lebo idú, prídu, posedia, vypijú, besedujú a znova idú do panskej pred sudcu a zase von. Všetko sa vie, každý sa chce pred kým-tým a lesmajstrom pochváliť. Dal rozhlásiť, že ak to farár s notárom neprehrajú, trovy bude obec platiť.

NOTÁR: Trochu uhorsko-kráľovského teroru neškodí. Ako vždy bývalo. A ten človek už s nami čakal Rusov!… Na moj dušu, ten Maxo bude ešte najdôslednejší charakter.

RICHTÁR: Potíska vás, veru, páni, každý! Šiklo sa to dnes pánom, lebo v konzume nemá národ, čo by chcel, na čo bol naučený: vrecia múky, pôlty slaniny… Idem, aby ma nehľadali…

NOTÁR (nemo podá a stisne mu ruku; idú spolu naľavo).

FARÁR: Nešťastný váš konzum! A ešte aj ja som sa dal doň… (Chytí si hlavu do dlaní.)

DLHÝ (vyjde, opatrne): Nechcel som pred richtárom…

FARÁR: To je priamy človek a nakoľko vie byť, je náš… Vy ste mi dosvedčili to podelenie ríše a krajiny? Aby som mal potvrdené, už či sa to dožijem, či nie.

DLHÝ: To som dosvedčil, keďže som sa bol Maxovi o tom zmienil…

FARÁR: Ďakujem! A čo sa notára týka?

DLHÝ: Tomu som dosvedčiť musel jeho reči, hlásané od počiatku vojny: že bude lepšie, keď Rusi vyhrajú, lebo že vtedy i nám bude lepšie!

FARÁR: Len keď ste neublížili ani notárovmu úprimnému slovanskému presvedčeniu, vyšlému zo spravodlivého, sociálneho jeho presvedčenia nielen pre jednotlivcov, ale pre celé národy…

DLHÝ: Ide svet! (Zájde opäť do školy.)

HLAS (za scénou): Kdeže bežíte?

HLAS INÝ (za scénou): Také máme trápenie a zlosť!

HLAS INÝ: A okrem pána Žliebka, nemá sa nás kto zastať!

HLAS INÝ: Iba dnes sme zvedeli od Majstríka, čo je naše!

ŽLIEBOK: Načo sa to berie do obchodu: notár, farár a rechtor, keď potom nevedia sa v tom hýbať!

MAJSTRÍK: To je nie noviniek na stenu navešať!

ŽLIEBOK: Aj chudobný človek sa chce najesť!

ĽUD: Najesť sa chceme!

Výstup 9.

Farár, Žliebok, Majstrík, kostolník, Benko, zvonár, bubeník, invalid s protézou, lesmajster, Maxo, Bačko, Dlhý a ľud.

PÁNI (zastanú stranou).

FARÁR (nezľakne sa, vystúpi a zastúpi ľudu cestu do domku v popredí napravo): Priatelia…

ŽLIEBOK: Nijakí priatelia!

LESMAJSTER (zo skupiny pánov): Teraz uvidíme, kto koho zmôže…

FARÁR: Páni, vy údovia správy konzumu…

MAJSTRÍK: To sme!

FARÁR: Vediete ľud na nás? Či ho idete tíšiť?

ŽLIEBOK: My sme ľudu uznali, že sme nemali pravdu…

MAJSTRÍK: …Keď sme skryli bielu múku a krupicu.

ĽUD: Uznali nám!

ŽLIEBOK: Lebo keď sme mu nedali, čo je jeho, tým do väčšej biedy ho tisneme, než v akej je skrze vojnu a drahotu!

1. ŽENA: Nám trochu kukuričnej!

2. ŽENA: Stuchnutej!

ĽUD: Tak je!

FARÁR: A som vám vlastnoručne nedelil, kým viac posielali?

KOSTOLNÍK: Ale ste prestali, skryli!

FARÁR: Lužete! I svoju som vám prepustil!

BENKO: Keď ste si napredok zapchali komoru!

FARÁR: A či sme vám z vašej dediny, z celej dediny, i len kilo ohlásili úradom, keď sme s notárom revidovali vaše komory a zásoby?

MAJSTRÍK: To vám uznáme…

ZVONÁR: Ale teraz už v konzume ani múky ani masti!

3. ŽENA: Ani petroleja!

KOSTOLNÍK: Ani podošiev!

BUBENÍK: Ani dohánu!

BENKO: A čo pošlú — skryjete si!

FARÁR: Tu ste, páni, ak ste svedomití: či sme celé predstavenstvo konzumu dôverne sa neuzhovorili…

ĽUD: Dôverne! — Na našu škodu!

FARÁR: …Že to vrecko belšej múky a krupice nebudeme deliť na deká, ale že to rozdelíme chorým ľuďom a najmä chorým deťom?

ŽENY (šepcú si): Dali… Dali…

1. ŽENA: Keď vám dali, ani my nebudeme z popola piecť! Aj nám! Všetkým!

INÉ ŽENY: Čušte! Vy!…

FARÁR: Či sme z nej už nedávali?

KOSTOLNÍK: Ale komu ste chceli!

FARÁR: Kto bol chorý…

ŽLIEBOK: Aj zdraví dostali!

FARÁR: Nedostali!

ĽUD: Dostali!

FARÁR: Tak ju vylúdili na nás!

2. ŽENA: Aj tohto mať dostala — na halušky!

ŽLIEBOK: Tomu sa patrí, ten bojoval za vlasť!

KOSTOLNÍK: Takých kalík je dosť!

1. ŽENA: A nemusí halušky žrať!

INVALID: Ešte som z nej nejedol! Vrátim vám ju!

2. ŽENA: Každému treba! Dobre urobíš!

3. ŽENA: Len by bolo krumple zapražiť…

KOSTOLNÍK: A keby ste boli zakúpili včas, mohlo ešte všetkého dosť byť v konzume! Aj do konca vojny!

FARÁR: Nevďační ste, ľudia, bezcitní a sprostí, keď…

BENKO (posmešne): Len farár je múdry!

FARÁR: …Kdeže sme my mali nabrať peňazí: zásobiť vás, celú obec, na dva roky, od vojny len dosiaľ? A nerozdelili sme vám vozy a vozy múky, slaniny a všetkého, čo sa dalo kúpiť?

1. CHLAP: To je pravda!

2. CHLAP: Inde je ešte horšie!

4. ŽENA: Nezastávajte sa ich tu, a doma: „Jesť daj! Chleba daj!“

1. ŽENA: „Dohánu dones — a čo sukňu predáš za fajku!“

MAJSTRÍK: Dohánu sa mohlo kúpiť…

ŽLIEBOK: Malo sa!

FARÁR: Teraz viete, páni? Veď ste vy vtedy kričali, že sa vojna za dva týždne skončí. Že doveziete srbského! Kdeže je? Z Ruska ste si sľubovali dovážať múku, masť — kdeže ju máte?

MAXO (zo skupiny pánov): Vy búrite proti nám!

FARÁR: Lebo nedávajte, čo nemáte!

ŽLIEBOK: Ale čo ešte máme, s tým si rozkazovať nedáme! Pán lesmajster, je múka pre všetkých?

LESMAJSTER: Či chorý, či zdravý, či veľký, či malý…

ŽLIEBOK: Už vydajte, čo ľudu patrí!

ĽUD: Vydajte!

MAJSTRÍK: Oznámiť pánu slúžnemu…

ŽLIEBOK: Do Pešti!

FARÁR: Ľudia, ďakujem vám za vašu lásku a vďačnosť…

ĽUD: Nám múku dajte!

FARÁR (ukáže na dom): Tak si ju berte! (Pánom.) Páni! Vy dali ste už a vy dáte ešte i nás pozatvárať, a dali by ste nás hoci aj povešať… Ale národ to prežije a budete si oči zakrývať…

CHLAPI A ŽENY (vošli do domku a vlečú, nesú dve vrecia). Tu je! To je naše!

ĽUD: Do konzumu! Nech rechtor váži!

FARÁR: Ľudia, vidíte, že sme vám ju s notárom nepožrali.

ŽLIEBOK: Nepožrali, ale skryli spred úst ľudu chudobného…

BENKO: Teraz nech povie farár, že my nezvíťazíme!

LESMAJSTER: Benko! Do revíru!

BENKO (skrotne, ide schúlený).

Výstup 10.

Predošlí, notár, Marína, deti.

NOTÁR (dochádza prudko, vzrušený, keď lesmajster rozkazoval Benkovi; stretne Benku): Vy psík z dvoch dvorov… A takí ste, občania, všetci! Česť áreštovanému Babálovi a Bukovcovi… Pred dvoma rokmi sedem osád ma pozdravovalo a dnes mi nedôveruje sedem ľudí… Hodno bolo za vás prstom pohnúť, strojiť vám lepšiu budúcnosť? Vy baby! Baby! Choďte mi z očú! (Ľud sa hýbe, ale zostane; i tí s múkou stoja.) Čo som komu zle spravil za tých dvanásť rokov! A vy mne čo za to?

BUBENÍK: Keď je teraz vojna a sme ako pomätení…

NOTÁR: To ste! A do toho pomätenia ženiete aj mňa. Mňa, čo by som za vás i z trónov postrielal cisárov a kráľov. A vy za tyranov zradíte brata, syna, druh druha, gazdík robotníka, robotník gazdíka, celý národ. Pozdravovali ste ma, vychvaľovali… Kde je stará dôvera? Vojna vás ohúrila? Čo vy chcete v nej vyhrať? Väčšiu metlu na seba? Ešte viac poddanstva, z ktorého vás dvanásť rokov driapeme?

HLAS: To bolo inšie…

NOTÁR: Inšie!… Že som žrať opatril vám a vašim kravám! Cestu spravil!

HLAS: Tá je dobrá…

NOTÁR: Tak? Tá je dobrá! Ale keď som chcel ukázať nové cesty vám i potomkom vašim, celému národu — zradili ste ma, že Rusov čakám, že vám Čechov-bratov staviam v tejto vojne za príklad; zradili ste ma, že som bol priateľom pokoja a nie vraždenia, že som bratov bratmi nazval… Krátkozrakí, slepí Slováci! Ponosovali ste sa mi na vojnu; z dom na dom už máte smútok, ale bozkávate pani veľkomožnej vojne ruky, slúžite jej bez hlavy; vysypali by ste jej cestu krvavými mozoľami za smeť, papier a falošný pohľad… (Ukazuje na pánov, lesmajstra atď. Lesmajstrovi.) Masku si zakladáš, či si sa sprdkavel, pán lesmajster?

MAXO: To je urážka!

NOTÁR: Ty si charakter! Podlý, ale charakter. Mňa s farárom pre štipku múky, ktorú sme chorým skryli, vydali by ste na šibenicu. Bože, pomôž nám k nej čím skorej, aby som nevidel dusiť sa vás v uhorskej múke a masti, čo vám chystajú od lesmajstra po ministra všetci tisícjutráši. (Hrozí päsťou.) Dočkajte len! Vládneš ako stredoveký feudál, ale ťa sparcelujeme, sparceluje ťa kto-ten, a budeš (smeje sa) takýto maličký! (Ukáže nízko pri zemi.)

LESMAJSTER a PÁNI (sa rozchádzajú, šepcú si): Pomiatol sa.

MAXO: Hotový blázon!

NOTÁR: Ale dolu maškary, páni, i vy, sprostáci! Tie si nechajte na fašiangy. (Ľudu.) Všetci by ste chceli, aby ináč bolo, ale bojíte sa si to povedať, vyznať! Založili ste si maškary na tváre a ste spokojní ako barani, oduševnení, štedrí… (Ukáže na vojaka s protézou.) Kaliky robiť!… Hlavy hore! Úprimnosť. Rozvaha! Dolu maškary!

ŽENA: O akých maškarách rozpráva?

ŽENY: Chudák… Zbláznil sa… Páni ho už ani nepočúvajú…

FARÁR (pristúpil k notárovi a vzal ho za rameno).

NOTÁR (sa vzpiera, zastáva, vytrhne sa ako nepríčetný): Modlitba nepomôže!

FARÁR: Pomôže… Pomôže… (Odvádza ho na faru.)

ŽENA: Taký pohan… Nevolajte ho do fary…

FARÁR: Volám! My dvaja sme sa porozumeli po duchu, vy ani po desať deka múky; tým menej srdcom — duchom… (Vedie notára do fary.)

KOSTOLNÍK: Ľahko vám… Nemáte ženy, detí… Kňazstvo vám nik nevezme… Ale my… Naše kravičky, ovečky… a robota kráľovská!

NOTÁR: „Otročina panská!“ — Oj, Bože, načo som sa narodil v Ľubietovej takým ľuďom ako ste vy! Blbotaví, zradní! Právu a pravde vašej som žil dvanásť rokov a teraz ma zrádzate… Tak zbohom, národ môj! Zle sa mi odplácaš a sám seba do zahynutia rútiš… (Vojdú do fary.)

HLAS: Pani notárka ide…

ŽENA: S deťmi…

ŽENY: Chudiatka! — A naše sú nie?!

ŽENY: Zmilujte sa, ľudia. — Majte svedomie. — Šanujte ju, matku drobných detí…

MARÍNA (ide vážne, hľadí do zeme; jedno dieťa vedie, druhé nesie).

ŽENA: Chudera, žena! Čo si počne, ak jej ho vezmú?…

ŽENY: Ach, žiaľ hľadieť na ňu…

ĽUD (nemo pozdraví, klania sa).

MARÍNA (mlčky kývne hlavou): Nepozdravujte ma… My sme už nie vaši… Keď vám môj muž je nepriateľom… ja som jeho žena. Nepozdravujte ma. (Vojde do fary.)

ŽENA (posmešne): Aká pýcha naraz!

ŽENY: Za muža si stojí…

Výstup 11.

Predošlí, farár, richtár, žandár, Murgač.

ŽANDÁR (i tak rozstupujúcemu sa ľudu): Haza! Domov!

RICHTÁR (ide prvý do fary, ľudu): Máte ísť domov! (Vojde.)

ŽANDÁR (zostane na ceste).

ŽENA: Do konzumu!…

ŽENY: Vážiť!… (Berú vrecia, ale už nie s takým krikom, ba s akousi nechuťou, lebo z notárových rečí čosi zasadlo na duše.)

FARÁR (holohlavý vychodí z fary).

RICHTÁR (za ním).

MURGAČ (prichádza sprava).

FARÁR: Babál a Bukovec… A tu prichádza tretí spravodlivý Slovan. Vojdite, pán Murgač, tam je pani notárka, potešte ju…

ŽANDÁR (pozdraví): Pán vojenský sudca chce vypočuť i vás, čo ste hovorili vojakom pri spovedi.

FARÁR: Pri spovedi? To je tajomstvo!

ŽANDÁR: U vás; ale nie u tých, čo sa spovedali… My to už známe!

FARÁR: Tak sa ma nespytujte!

ŽANDÁR: Predvádzam vás k pánu sudcovi… (Stane si za farára.)

FARÁR (strmo ide, hrozí päsťou nad hlavou): No, veď vy to oželiete neraz!…

(Opona.)




Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.