ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bielik, žiak a žiačka.

BIELIK (v „šlafroku“, fez na hlave, fajku na dlhej čútore v ruke, v druhej palička; láskavo, ale nervózne): Ešte sa prerectúvaj Jožko, ale hamuj! Odmondrkoval si to ani na mlynčeku! Čo sa strachuješ?

ŽIAK (s kartičkou v rukách): Ak sa pomýlim…

BIELIK: Budem tu, pošepnem ti! Len to oslovenie ešte doplníš. Za stolom budú sedieť páni z mesta: lesný riaditeľ, škôldozorca, hlavný slúžny, opát, dáky inžinier z Podbrezovej a dosť; ostatní budú samí známi. Keď sa páni usadia, vyjdeš z lavice (ukazuje komicky), takto sa pokloníš na všetky strany, zahľadíš na prostredného pána patróna a spustíš. No, začni!

ŽIAK (ide a príde a pokloní sa): Míltóšágoš, naďšágoš, fötistelendö, tekinteteš, íš méľen tistelt urak…

BIELIK (nervózne): Bác! Ak by boli aj panie?

ŽIAK: Hölďek íš urak!

BIELIK: Ale len ak by čert doniesol i panie, pobaviť sa na našom trápení. Lebo či vieš, čo je to? Hölďek — to je ako „dáma“, ale nie Murgašovie kobyla, ale pani veľkomožná. A to povieš prvé, pre úctu k ženám. Teda si to opakuj a poď ty Pepka!

ŽIAČKA (s plačom): Pán učiteľ, ja sa bojím.

BIELIK: Mesiac sa už s tebou trápim. Len začni, smelo! Ak budú i panie?

ŽIAČKA: Míltóšágoš…

BIELIK: Hölďek, Pepka, hölďek…

ŽIAČKA: Hölďek. Ríg óhajtot íletünk naď cílja… (Zasekne.)

BIELIK (narieka): Deti, pre pána boha, už na exámen ste to mali vedieť… Čo si počnem bez maďarskej vítanky a odobierky pred toľkými pánmi? Ja, ja s hanbou obídem pre vás — najlepších „Maďarov“ z celej triedy…

ŽIAČKA: Ja som to mame vedela ako hrachom sypať.

BIELIK: (trápi sa a napcháva si tabaku do fajky zo sitka).

Predošlí, Dlhý.

DLHÝ (vchádza, donesie kvety vo váze na stôl a veľký veniec poľných kvetov, ktorými obvešia Umučenie na stene. Vystúpi na stôl, na stoličku a tak sa zhovárajú): Hlavná próba, báči?

BIELIK (zalamuje rukami): Pán brat, to nepôjde s týmito deťmi. Aha! Plačú mi, trasú sa.

DLHÝ: Nešlo to ani na skúške. Zasekne a bude plač i hanba po dedine deťom i rodičom. Nechajte vinše. Je po exámene, už sú deti voľné a my tiež.

BIELIK: Tak by som rád sa preukázať teraz, teraz, keď mi páni dvere otvárajú zo školy… Mali ste mi pomôcť, vy vziať do rúk…

DLHÝ: Nepovedali ste mi.

BIELIK: Nepovedal, nepovedal. Chcel som si dobré oko spraviť. Už ma vytisnú.

DLHÝ: Ani vítanky by vás nezachránili. Oni chcú učiteľov — celých Maďarov, nie nás. Pošlite deti.

BIELIK: Tak, deti moje, darmo sme sa trápili. Nejde nám to. Choďte domov, Keď budú zvoniť, ticho, pekne do kostola; ale na ceste nepostávajte, keď budú páni na kočoch prichodiť; deti aby nevykrikovali a (dôrazne) nezhovárali sa po slovensky a pánom „dičírtešík a Jézuš Kristuš“ kričte!

ŽIAK,ŽIAČKA (potešení bežia von): „Neslobodno slovensky hovoriť! Nem sabat tótul besílni!“

BIELIK: A vám spev ide dobre?

DLHÝ: Dobre; aj latinský, aj slovenský.

BIELIK: Mali ste vari miesto slovenského — maďarský!

DLHÝ: Tu je bohoslužobná reč latinská a slovenská, tak nemôže nikto nič…

BIELIK: Ale že posviacka školy…

DLHÝ: Ale cirkevný obrad!

BIELIK: „Cirkevný spevokol“ bola dobrá myšlienka, krásne ste spievali na tom divadle. Len sa cvičte v organovaní, aby ste prišli na moje miesto. Mám vás rád… Ak dovolíte, otcovský rád. Dám vám všetky piesne, odobierky veršované, čo som sám naskladal a ktoré ľud rád spieva, čo aj neboli aprobované.

DLHÝ: Ďakujem báči, budem vám vďačný.

BIELIK (radostne): Vianočné! Valaské! Moje skladby! Dám, dám vám na pamiatku… Moji synovia o to nestoja, sú to veci slovenské… Ach! To divadla, radosť to bola, krása vidieť a počuť. Ak by ste prijali radu, ja mám viac skúseností.

DLHÝ: Prosím, báči, ako od otca. Veď ma odumrel chlapčeka… Mať ma vychovala a sestra.

BIELIK: Buďte opatrný. (Vyhŕkne, bozká Dlhého, objíme ho a chvíľu sú si v objatí, potom besedujú voľne, srdečne.) Ja som tiež bol kedysi Slovákom-národovcom; na jubileá kňazov, učiteľov verše, piesne skladal a harmonizoval… Nebohému dekanovi je aj vytlačená, (Spieva elegicky: „Päťdesiat liet Bohu slúžil, svätým slovom srdcia plúžil…“) To boli iné časy! (Slzí. Utrie si fúzy, dojatý spomienkou.)

DLHÝ: A už ste nie Slovákom, báči?

BIELIK: Len v srdci. Ani vari tam. Stratil som sa. Oženil som sa mladý, prišli deti, bolo po blúznení… A keď mi aj kňazi a kolegovia opakovali: „Buďte opatrný ako hadové a vrchnosti poddaný…“ Stiahol som krídla, lebo tých vrchností bolo mnoho a všetky striehli na mňa ako jastrab na kuriatko; — a predsa márne som vlastenčil. Už to slovenské slovo mi mali za zlé…

DLHÝ: A ja sa práve chcem cez prázdniny naučiť ako-tak slovensky pravopisne písať. (Vytiahne z vrecka knižočku.)

BIELIK (vezme knižočku, pozná ju): „Dĺžeň, mäkčeň, ypsilon“. Poznám, dobrá knižočka, pre školy bola by ako stvorená, ale už jej nebude treba, veď okrem náboženstva, aj to len za tohto kňaza, všetko ide maďarsky. Ale pre privátnu potrebu zíde sa vám. Vidíte, národ našej doliny živí sa i podomovým kupectvom a ženy pomáhajú čipkárstvom po svete; často treba firmám, fabrikám písať. Čipky, to sú „české“, a pletený tovar, ten je z Moravy. Tak len slovensky si píšeme. Oženíte sa, donesú ľudia za pár riadkov mliečka, masla, kuriatko, oštiepček… Žena vás za svet nedá…

DLHÝ: Ja sa, báči, neožením; chcem byť neodvislým so svojím presvedčením.

BIELIK: Ale na papieri sa musíte za Maďara hlásiť, ak chcete byť erárnym učiteľom! I ja som musel tak urobiť: i seba i ženu nebožkú a deti tobôž… Tie sú nielen im, Maďarom, zapísané, ale školami celé im vychované… Ťažko bol žiť, nie to sa boriť. I notár, hoci hlása rovnoprávnosť, priznáva, Ľubietovec, reč materinskú slovenskú, ale pozrite do hárku — Maďar i s rodinou. Tu z inteligencie len farár nezaprel svoj koreň. Tým divadlom trafili ste im obom do nôty: farárovi z národného ohľadu, notárovi zo zábavného. Ale ozvena na doline… Riaditeľstvo, škôldozorca, župný dom — celý pobúrený. „Opovážlivosť, panslavizmus, vlastizrada!“ Počty z divadla máte v poriadku?

DLHÝ: Podnotár má účty, konzumiar peniaze, na halier. Dnes odovzdáme stošesťdesiat korún zvyšku. (Odchádza.)

BIELIK (za nim, nečaká, aby vyšiel): Odvážny chlapec! Smelý chlapec! Tu je tri mesiace a dokázal, čo som si ja za tridsať rokov netrúfal. Ale veľa vrán i koňa zmôže… (Zapáli si do fajky, chodí po škole a vytiahol z vrecka chlieb, láme a rozhadzuje ho po škole na všetky strany.) Apage, satane! Apage, satane! Apage, satane!

Bielik, notár.

NOTÁR (tíško vstúpi, pozoruje Bielika): Čo to robíš, Náco?

BIELIK (vo vytržení, prst na ústa, otočí sa, vidí notára, spamätá sa): Apage, satane! — To ja vždy robím, keď sa obádvam sveta a zlých ľudí. Prosím Boha, aby boli dobrí, mäkkí, ako ten boží chlebík…

NOTÁR (veselo): Ak je chlebík z konzumu… (Zvrtne.) Náco môj, dnes čo celý peceň hodíš — ani ten nám nepomôže. Mňa by chceli zabiť pre divadlo, teba už zahlušila nadobro maďarčina! Málo vraj…

BIELIK: Málo? Veď som maďarčinu celú zimu nabíjal deťom od predku — od zadku.

NOTÁR: Ale poplietol si sa s tými otázkami.

BIELIK: Veď, veď… (Čliape sa po čele.) Stará hlava!

NOTÁR: Ký čert to slýchal deväťdesiatim deťom dať po otázke z osem-desať predmetov a nepotrepať si to v hlave: ktorú ktorému decku. Už sa to zle začalo hneď s tou modlitbou. Chlapec, keď sa modlil po maďarsky, vyskakoval, usmieval sa…

BIELIK: Od radosti, že to vie.

NOTÁR: I to bola chyba! Keď sa modlil po slovensky, sklonil hlavu, ozaj vážne modlil sa. To sa dotklo dekana, že si madarčinu nebral vážne a hneď si šuškali o tom s lesmajstrom a pomocným škôldozorcom.

BIELIK: Ten, ten keby sa mi nebol starel. Mal som ja v tých otázkach tridsaťročnú prax.

NOTÁR: Dnes im taká maďarčina nestačí. Kedysi stačilo nám v Ľubietovej, keď sme vedeli, že je trt^[2] — koleno a haša^[3] — poleno. Darmo si šiel s deťmi pod zástavou niže dediny vítať pánov examinátorov; darmo sadil májky brezové po školskom dvore — narežeš si prútia na metly; darmo spieval až dve hymny. Teba oni nikdy neuznajú za svojho, lebo minulosť máš slovenskú a nevieš maďarsky ako Petőfi. „Tohto človeka treba konečne vykúriť zo školy,“ šepkali si hneď. Ale neboj sa, obesiť ťa nedáme. Len sa ty nášho konzumu drž! Ty si účtovníkom a Dlhý bude predavačom, alebo budeš krčmárom. Táto uniforma ti aj ako krčmárovi pristane, a pustíš gramofón a tak budeme dubiť. Darmo si ty učil dejepis, podľa ktorého predkovia naši prišli z Ázie s Arpádom — moji do Ľubietovej a tvoji na Baňu. To si rozhodne presolil tým pánom.

BIELIK: Už ma, Jožko môj, neironizuj!

NOTÁR: Kým príde Dlhý s farárom. Len si nedoložil, či prišli z tej Ázie pešo, či na vozoch? Tvoji iste pešo, zato teraz krivkáš a máš otlaky a páni ti po nich šliapu a ty si ustupoval a ustupuješ, až ťa vytisnú. Už si odbavený, hoci si v divadle nemal účasti nijakej.

BIELIK: Ba, plakal som od radosti.

NOTÁR: Ale tajne.

BIELIK: Tajne.

Predošlí, farár, Dlhý.

FARÁR (vstúpi s Dlhým): Laudetur. (Podáva ruku notárovi a Bielikovi.)

NOTÁR: Dobre ráno! O vás nič. O vás už dávno nepochybujú, kto ste, čo ste.

FARÁR: Politikou sa nezabývam a cirkevne pracovať a odborne písať, to si zabrániť nedám.

NOTÁR: Dovolil som si vás zavolať, ak by sa nám dnes ústne prišlo brániť. Včera, už navečer, dostal som dôverný list od slúžneho, aby som podal zprávu o politicko zmýšľaní učiteľa Dlhého, podnotára a všetkých zúčastnených na usporiadaní divadelného predstavenia. O tebe, Náco, nič!

BIELIK (sebe): Tak tých vinšov nemal som sa zriecť, predsa len nemal!

NOTÁR: Náco, čuš! Úlohy zodpovednosti musíme prevziať my dvaja. Ja vezmem za politickú a policajnú stránku, vy za mravnú. Školské deti hrali biblickú hru, v škole, na najvhodnejšom mieste. Mládež doplnila hrou, v ktorej regrúti plačom a spevom rukujú na vojenčinu a želejú slobody a frajerôk… Teda nič politického, nič národnostne poburujúceho. Podnotára vykrútim ja, vy zakryjete učitela: „Cirkevný spevokol, biblická hra.“ Tá obrana pristane vašej dôstojnosti.

FARÁR: Už čo mne privalíte, azda s božou pomocou unesiem. Rád. Veď som slzil radosťou. Kedyže to človek počul — iba ako kaplán kedysi — štvorhlasne. (Spieva.)

(Utrie si slzu.)

BIELIK (slzí tiež, šatkou utiera oči, potom sa stratí).

NOTÁR: Hry mi podáš, pošlem im ich.

DLHÝ: Sú vytlačené. Donesiem.

FARÁR: Ale druhý raz by som už v škole, páni moji, nepovolil. Len som vykročil, bol tam tanec do rána, krik, spev po dedine.

NOTÁR: To tie ubité dušičky ľudské výskali a vyskakovali radosťou. A mládež spievať, tancovať bude a čo len na priadkach, a je zdravšie, keď v škole, ako v zadusených izbách alebo krčmách. Piť chodili sme do konzumu. (Smiech.)

FARÁR: Viem, bol to duchovný ples, radosť nad divadlom, čo ešte nevidel, nepočul tento ľud v svojej reči, i hoci je zmotaný, zhrbený, ubitý večnou robotou a službou.

DLHÝ: Ja spev a divadlo budem riadiť zase.

NOTÁR: Dnes čuš! My budeme hovoriť.

DLHÝ: Svet nie je doskami obitý. Som voľný ako vták.

NOTÁR: Ale my ťa tu chceme mať, tu musíš vydržať!

DLHÝ: Tak vydržím! (Vyjde.)

FARÁR: Úlohy rozdelené. Ja sa vám porúčam. Pomaly blíži sa čas posviacky. (Vychodia.)

Farár, notár.

NOTÁR (pri dverách zastane): A keď budú dve školy, dvaja mladí učitelia, bude nám prichodiť ešte hlbšie zaprieť i do sociálnych i do osvetových otázok tejto doliny.

FARÁR (vráti sa): Ja v duchu, pán notár, bol som proti novej škole, ak smiem byť s vami úprimným.

NOTÁR: Prosím! Budem i ja. — Prečo? (Sadnú si.)

FARÁR: Lebo to nie sú školy, kultúrne semeniská, ale maďarizačné mučiarne útlych duší a sŕdc detských. Budú dve školy, dvaja mladí učitelia nachovajú ešte viac janičiarov a zmaďarizovaná mládež bude sa nám topiť v cudzích vodách. To je moja skúsenosť v mestách, moje stanovisko dotyčne našich dedín.

NOTÁR: Nemôžem súhlasiť, pán farár. Vy nevedomosťou chcete zachovať národ, udržať v reči…

FARÁR: Áno, modlitebnou knihou, cirkevnými spolkami a novinkami ho pridŕžať…

NOTÁR: Ja to beriem ináč. Stavať školy a čím viac škôl a vzdelania, hoci i po žliebku maďarskej reči, ale hlavná vec: prebúdzať učiteľov, ktorí by mali odvahu — čo je už vybojované vo svete, i u nás — hlásať socializmus, demokraciu, rovnoprávnosť na kus chleba i jazyka, či je to Slovák, či Maďar, a tak vyženieme z ľudu robotného poddaného ducha, a tak prirodzene príde národ i k sebavedomiu a bude si žiadať žiť kultúrne vo svojej reči. To musí byť prirodzené uvedomenie, nie umelý kvet, prázdna pýcha! Ja som tiež Slovák, rodený Ľubietovec, ale necítim z toho nijakej pýchy, ba skorej akúsi úzkosť z mladosti našej…

FARÁR: Lebo ešte ste nie na tom stupni povedomia, čo ja; ešte vám je či tak, či tak hovoriť a cítiť. Ste Slovák, ale nie ste Slovan. „Ja som pyšný, že som Slovák! Moje plemä ladné sto miliónov duší číta, nad pol svetom vládne!“ — hovorím ja s naším Vajanským.

NOTÁR: Ide o väčší kus chleba, o dobrobyt ľudu, potom budú kedysi potomci môcť byť pyšní. Teraz je to rojčenie, blúznenie vás niekoľko sto idealistov.

FARÁR: Nie o dobrobyt ide. Ide o jazyk, kultúru, ktorú hatí nám maďarská vláda a jej úrady. Keď sa tá rozvije, pocítite hrdosť na svoj rod. Veď majetnejším márne hlásať socializmus; slovenstvo a slovanstvo, ale každému môžeš. (Vrúcne.) Vy sa musíte prebudiť i národne i slovansky. Dám vám „Slávy dcéru“ od nášho Kollára. (Ako vo víziách.) Hlboká v nej filozofia. Budúcnosť patrí Slovanom. Len nám Slovákom v babylonskom zajatí ťažko žiť veky a čakať na doby, ktoré i nás vyvýšia…

NOTÁR: Dám sa poučiť, prosím!

FARÁR: Vyhľadám aj iné.

NOTÁR: A navzájom: vstúpite medzi nás do spolkov do obce… Ako by nás to posilnilo!

FARÁR: Ako mi vstúpiť, keď ste navolili všelijakých ľudí? Popri verných, statočných, ľudí bez presvedčenia, len podľa účastín, ako aj v obecnom výbore…

NOTÁR: A v školskej stolici sú vari inakší? takí, tí istí; skúsili ste pri učiteľskej voľbe. Pán farár, nestačí mať troch-štyroch verných; tí nezavážia. Ja získať chcem všetkých, celú dedinu a po niekoľkoročnej „škole“ nespoľahlivých, nenapraviteľných, vyhádžeme. Ale nežiadať, aby sa rodili hotoví ľudia.

FARÁR: Vyhádžete a narobíte si nepriateľov. Už i teraz sa mnohí hnevajú, že len isté rodiny tisnete a volíte.

NOTÁR: Ja ich miešam a nových dávam voliť; len richtára si nechávam, hoci tisne sa Mydlár. A richtár je skutočne v istých veciach cenný človek. Jeho váhou koľkým pravotám ľud vyhne. Keď on povie: tu je cieľ, tu je medza — nepravotia sa pre chlp sena… Ale mohlo by už ináč byť — no nepomôžete!

FARÁR: Náš národ je maďarizmom taký zotročený, že musí byť prv oslobodený inými… Mamona, to je dnes všetko jeho myslenie!

NOTÁR: Nieže! Hľa, radosť s tými pracovať, ktorí čítajú. Idú s nami verne.

FARÁR: U tých zvláštna milosť božia sa prejavila, ale vo všeobecnosti nie.

NOTÁR: Hľa, to divadlo — naplnili školu dvakrát.

FARÁR: Dvakrát áno, ale dvanásťkrát nie. „Novota!“

NOTÁR: Do spolku som mal za dva týždne štyridsať zakladateľov. Národ je schopný pokroku, ale musí sa viesť, ukazovať mu cesty.

FARÁR: Sám sa nevydriape nikam. Proti nemu je veľká úradná presila. Ja som človek pasívny. Len o vernosť mi ide: k rodu, k Slovanstvu; zachovať, konzervovať, opakujem, národ pre veľké časy…

NOTÁR: „Konzervovať“, odpusťte, dajú sa vaše zbierky národopisné, ale nie sám ľud. Vidíte: život tečie, valí sa ako Hron a my s ním a v ňom. Už teraz musí ľud voliť a domáhame sa, i vaša strana, všeobecného tajného práva… Dajte múzeum svoje do Martina, neľpite na tom a poďte so mnou do života, do boja! Ide o život ľudu, nie o múzeum, o hrob jeho, čo ako vyzdobený. Ináč musíme. Vystierať mu chrbát proti pánom vladárom či lesov, či baní a fabrík. Aby nedával s robotou rúk a s potom čela i hlavu do jarma lesmajstrom a direktorom. (Dôrazne.) A militarizmu! Veď dnes je hanbou nebyť vojakom.

FARÁR: Keď nemá svojho kandidáta — mal by národ doma sedieť, ako ja. Nejsť nikam. Učíte, vodíte ho do opozície — a tam nie je jeho miesto: maďarská sloboda, rovnosť, bratstvo sú prázdne heslá.

NOTÁR: Aspoň ich počuje a možno zamyslí sa a rozhliadne. Ináče by išiel hlasovať za guláš, a takto sme predsa faktorom aspoň v obci, okrese a stolici. Máme vážnosť organizovanej akej-takej sily.

FARÁR: Ja do politiky nejdem. A všelijaké liberalistické, i v náboženstve, náuky hlásať, to nemôžem!

NOTÁR: Zľahčujete! Veď sú to ľudské, a tak azda i vaše kresťanské. Politika hospodársko-sociálna, cieľuvedomá pomoc ľudu. Vám ide o „zázrak“, až príde deň spasenia. Odkiaľ? Ja v zázraky neverím.

FARÁR: Ja áno. Kým rodičia i deti slovensky sa modlia — nebojím sa zahynutia.

NOTÁR: A rodičia požadujú už pre deti maďarčinu — kvôli chlebíku. Ináč, aktívne sa starať. Poďte do konzumu, do obecného výboru, do stoličného vás vyvolíme…

FARÁR: Ešte čo! Nesluší sa mi o svetské statky starať; o duchovné mi ide, o spásu duší…

NOTÁR: „Aby sa ľudu ľahšie umieralo“ — povedali ste…

FARÁR: Tototo! Teraz ste ma pochopili!

NOTÁR: Prosím, ale keby ste aj vy mňa chceli pochopiť, moju prácu napomôcť: aby sa ľudu ľahšie žilo! Tam sa už Boh zmiluje; tu si musíme sami pomáhať.

FARÁR: No, uvážim, uvážim…

NOTÁR: Do aktivity! Nečakať krízu a či jej rozriešenie od „bieleho cára“, ako sa vám posmievajú, ale sám si stať napredok — ináč si vás všimne i biskup, i stolica, a ľud vám bude ochotným žiakom. Nielen vaše múzeum, kostol, sväté spolky a kalvárie… tej má ľud dosť…

FARÁR: Nerúhať sa!

NOTÁR: Keď ste ma prebudili — tak nespať!

Predošlí, Marína.

MARÍNA (s poldruharočným dievčatkom v bielych šatočkách na ruke; sama v šatôčke, ľahko, vkusne odetá): Dobré ráno! (Ešte zvlášť sa ukloní farárovi.)

FARÁR: Ruky bozkávam! (Podá ruku a v líčko hladká dieťa.) Aj Ružička je už hore.

NOTÁR (trochu nervózne): Čo chceš, Marína moja?

FARÁR: Milostivá pani si ide s nami zapolitizovať.

MARÍNA: To robí môj muž. — Prosím ťa, čo mám ľuďom povedať? Už ich je tam plná kancelária a do izby sa mi tisnú, kde si?

NOTÁR: Je to prvý raz, čo si mi ženou? Ja viem, kto sú a čo chcú, a ty nemusíš vedieť, ani im nič hovoriť. Ba povedz im, aby išli do konzumu potúžiť sa a striehli, kedy prídu páni z mesta. A aby nepili v obchode, ale vyšli na trávnik, na cestu, nech páni vidia a sa hanbia.

MARÍNA: Aj horár Benko ťa hľadal… Že dôverne…

NOTÁR: Druhý raz.

FARÁR: Vystríham vás pred takými dôvernosťami s horármi.

NOTÁR: Pán farár, dvaja sú už ľudia a dvaja ešte kopovi lesmajstrovi, a musia byť všetci naši, aspoň znesiteľní tomu ľudu. Ja ich zaväzujem odmenami za srnca, diviaka, ba i zajaca. Dostávajú mäsa a duplovaný „šúsgeld“, a pri tom im bielim hlavy za popisy a pokuty, do ktorých ženú ľud. Ale sviňa, lesmajster, ten ho nivočí a sám kradne… Ja viem, koľko dreva sa zviezlo na druhú stranu, svedkami sami liptovskí furmani by mi mohli byť, keby sa nebáli o chlebík.

MARÍNA: Už si raz platil koľké trovy pravotné.

NOTÁR: Nevedel som, že je celá lesná správa v tom; zatušovali, zbojníci, a ľud od strachu nedosvedčil, ako mal, ako mi sľúbil.

MARÍNA: A dnes ťa zase čaká… Rozprávajú si. Už sme nie sami. (Privinie k srdcu dieťa na rukách.)

NOTÁR: Bojíš sa, že ma vyhodia? Ja mám ruky čisté a úrad v poriadku, a čo privátne robím, v tom mi nerozkáže ani slúžny, ani vicišpán! Čo sa ma slúžny naprosil, nastrašil, že ak pri posledných voľbách nebudeme všetci úradníci, notári za grófa, že nás poprehadzujú, vyhodia. Som ja ovca? A tu som! Spoľahni sa na môj úsudok a iď domov, že prídem!

MARÍNA (ukloní sa, odchádza).

FARÁR: S Pánom Bohom, milosťpani, už ideme! (Kýva hlavou, že notár nemal Marínu tak nešetrne poslať.)

NOTÁR: Nemôžem zniesť, keď sa mi žena do mojich vecí a rečí starie. Rozmyslím, uvážim, a pochybnosti vlastnej ženy, ktorá by mala byť najdôverivejšia, ma v prvom rade vynesú z miery.

Farár, notár, Benko.

BENKO (úctivo vchádza): Dobré ráno! (Obzerá sa, či sú len dôveryhodní tam.)

NOTÁR: Čo je, čo je, najväčší pán úvalský, „pán horár“?

BENKO: Ej, zase posmech robia, pán notár…

NOTÁR (žartovne): Aký posmech? Či nevraví národ: „Idem k pánu horárovi“ a „idem k farárovi, k notárovi, k učiteľovi“? Srnec?

BENKO: Leží!

NOTÁR: Na ležisku strieľať nebudem.

BENKO: Ja zlomím halúzku, vyskočí — môžete strieľať a pasiu si vyplniť.

NOTÁR (podá ruku): Dnes nie. Prídu vaši páni. Zajtra, kedykoľvek. Ďakujem!

BENKO (k farárovi): Čo som to divadlo videl, pán farár, a vás tak tlieskať a slzy v očiach… i ja som ožil, i ja som Slovák. Lebo mňa boli preložili sem z trestu, že som spieval v spoločnosti v hostinci „Hej, Slováci…“

FARÁR (nedôverčivo): Vy? „Hej, Slováci“?

BENKO: Ja. „Hej, Slováci“! A farár Petráš, katolícky, ako ste vy, ma udal a len že ma víno obránilo a jednak ma vyštval z rodiska. To bol, pane, maďarizátor! Nehoden ten katechizmus do rúk vziať, v ktorom stojí „Cti otce svého, i matku svú…“ (Vyjde.)

FARÁR: Zvonia! Tu sú. Poďme. (Vyjdú, počuť zvony.)

Bielik a žiak.

(Bielik dovedie za ruku žiaka hodne prestrašeného a odohrajú nemou hrou výstup 1. Nástup, poklony pred stolom. Žiak šepmo odrieka verš do ucha Bielikovi.)

BIELIK (spína ruky, krikom, nervózou starého človeka): Bože môj, len aby si sa, chlapče, nepomýlil.

ŽIAK (utiera si oči, začesáva rukou vlasy a dodáva si smelosti): Nech sa neboja, pán učiteľ. Azda to tým pánom šťastlivo vytresnem. Len ak by som za zasekol…

BIELIK: Ja si stanem tuto (ukáže a postaví sa) a budem ti hľadieť na ústa a ty mne, ak by ti mala pamäť zlyhať.

ŽIAK: Len či tie panie…

BIELIK: Čert ich vie, či vojdú a či pôjdu na faru alebo do notárov. Veď to už budeš vidieť: sukňu od nohavíc rozoznáš…

ŽIAK (smelo prikývne).

BIELIK (nazrie do obloka): Tak už sa hrnú, staň si do kúta dolu a ja hore a tu sa stretneme. Pohneš sa, kedy ja. (Rozídu sa. Bielik zopne ruky ku krížu.) Bože, Bože, zachráň mi chlebík, daj mi doslúžiť!

(Vonku koná sa posviacka školy. Počuť „Asperges“ a štvorhlasný nábožný spev piesne „Duchu svätý, príď z neba a vydať ráč zo seba žiaru svetla svojeho.“)

Predošlí a páni: riaditeľ, škôldozorca, opát, slúžny, lesmajster, farár, Maxo, notár, richtár, Murgač, Sýpaj, Babál, Žliebok, Bačko, Majstrík, Mydlár, kostolník, Stanček, Kalický, Bukovec, bubeník, Dlhý, za farárom miništranti.

(Farár a páni vošli podľa hodnosti k stolu a s veľkou pózou, nevrlí; farár v ornáte kropí a kadí kríž. Páni posadajú, kostolník sníme rúcho z farára a ide von i s miništrantmi.)

RIADITEĽ (už za vrchstolom): Pekný spev, ale predsa len slovenský…

BIELIK (bol už celý zhrbený od poklôn vo dverách, ale nikto mu ruky nepodal, len on bozkal opátovi ruku. Keď sa páni usadili, kývol žiakovi a postúpil i sám trochu do popredia).

ŽIAK (z úzadia vystúpi, klania sa a začne vysokým detským hlasom): Méltóšágoš, naďšágoš, fötistelendö, tekinteteš íš méľentistelt höldek íš urak… (Zatrasie hlavou, že sa pomýlil)… „Höldek nie! Höldek nem!“ (Všeobecná veselosť, smiech.)

BIELIK (hrá pri tom tragicko-komickú úlohu): Už si mi dal! Už som si dal…

RIADITEĽ a páni (dusia sa smiechom): Dobre, synku, dobre! (Bielikovi). Uznávame dobrú vôľu, ale už je pozde… (Keď šum stíchne). Uraim! (Obzrie sa na pánov vôkol stola.) Tistelt iškolasék!

SÝPAJ: Nebudeme rozumieť! Sme tu číri Slováci!

MAXO: Ohó, pán Hodža!…

MURGAČ: Prosíme slovensky, popravde!

KALICKÝ a STANČEK: Slovensky!

SLÚŽNY (Kalickému a Stančekovi): „Robotnícke“ — pôjdete z Podbrezovej…

KALICKÝ: Ruky nám neodtnete…

BABÁL: Za nás nebolo takých škôl…

MAJSTRÍK: Dosť zle, že nebolo; už by sme všetci hovorili po uhorsky.

RICHTÁR: Čušte! Nám to pretlmočí pán notár, ako všetky reči a písma.

RIADITEĽ (schválne nechal, pozoroval ľudí): Čend! — Vysoké ministerstvo orby, ktoré mám česť tu zastupovať, postavilo dietkam vašim túto druhú školu a vyvolili ste si už mladého učiteľa…

DLHÝ (sa ukláňa).

RIADITEĽ: Neukláňajte sa, ešte sme vás nepotvrdili… Hovorím: mladého učiteľa, ktorý i po prvých chybných krokoch — úfam, je srdcom — duchom pravý Maďar… (Dlhému.) No, teraz sa klaňajte!

DLHÝ (v rozpakoch, ale ukloní sa).

RIADITEĽ: Erár ho bude platiť, dá mu byt, drevo, kus lúky, len aby dietky vaše, nové pokolenie, i v týchto vysokých horách, kde už ani vrabcov nieto (slúžny a páni sa smejú), boli vzdelanejšie, aby poznali myšlienku jednotnej uhorskej vlasti, naučili sa krásnu maďarskú reč a mohli s ňou do roboty a služby, lebo na týchto skalách a horách sa nič nerodí okrem dreva a trávy, a to hrýzť a žrať nemôžete… (slúžny a páni zase v smiech.)

MAXO, ŽLIEBOK a spol. (prisviedčajú).

RIADITEĽ: Čend! Lebo bez maďarskej reči vaši chlapci ani do roboty, ani za sluhu, dievčatá ani deti varovať v Bystrici, ani šerble — pardon — v službe nebudú môcť vynášať.

MAXO a iní: Úď van! Igaz! (Potlesk.)

RIADITEĽ: Čend! (Vezme kľúče zo stola a podáva farárovi): Veľadôstojný pán farár!

FARÁR (sa ukloní).

RIADITEĽ: Dnes oddávam vám kľúče tejto školy úradne a slávnostne za vysoký patronát, aby ste ich oddali učiteľovi, že by boli symbolom otvárania uší, jazyka a srdca: tlkotu šľachetného maďarského citu a vlastenectva! (Podá.) Páni a maďaróni z ľudu (potlesk): Éljen! Éljen! Éljen!

FARÁR (teraz sa vypnú Murgač a Slováci, lebo farár hovorí slovensky; vzal kľúče, Dlhému): Pán učiteľ! Oddávam vám tieto kľúče novej školy, aby boli, ako pán patrón po maďarsky sa vyslovil (so zápalom, vnútorným, hlbokým presvedčením, povýšeným hlasom) — symbolom do brány poznania Boha, kresťanskej náuky, praktickej múdrosti, rodolásky a vlastimilstva v pravde až naveky! (Murgač, Sýpaj a spol. potlesk.)

PÁNI (sú zarazení, že farár neverne tlmočil reč riaditeľa).

DLHÝ (prevezme, pokloní sa a je zmätený).

ŠKÔLDOZORCA: Ste zarazený, mladý pán učiteľ, rečou pána riaditeľa a pána farára. Neviete, čí ste! Ja, štátny škôldozorca, vám kladiem na srdce a apelujem na vaše maďarsko-vlastenecké city, aby ste sa usilovali vychovať z týchto biednych Slováčikov nielen dobrých vlastencov, ale pokolenie, ktoré s hrdosťou bude sa biť v prsia (udrie sa v hruď): „Ja som Maďar!“ (Potlesk.) Nech vám tak boh Maďarov pomáha! (Potlesk.) Lenže ako sa vy modlíte?

DLHÝ (skromne v rozpakoch): Matka ma…

ŠKÔLDOZORCA (vyrozumel): Tak ako vám môže pomáhať boh Maďarov, keď sa vy slovensky modlíte?

FARÁR: My sa modlíme k Bohu všetkých národov!

ŠKÔLDOZORCA (farárovi): Pardon, pán farár! Ja hovorím! (Dlhému.) Vy ste túto školskú budovu ešte pred posvätením pohanili slovenským divadelným predstavením. Kým sa nepolepšíte, nenavrhnem vás slávnemu patrónovi (ukáže na riaditeľa) na definitívu. Vás tu nechceli občania…

MAXO, BAČKO, ŽLIEBOK, MAJSTRÍK: My sme číreho Maďara chceli…

SÝPAJ, BUKOVEC, KALICKÝ, BABÁL, STANČEK: Nechceli!

FARÁR: Svojho rodáka sme chceli a vyvolili.

MAXO, ŽLIEBOK, BAČKO: My sme ho nevolili!

ŠKÔLDOZORCA: A teraz vás, starý pán učiteľ Bielik, ľutujem a vyhlasujem vám, že vás navrhnem do penzie. Skúšky vám vychodia z roka na rok horšie z maďarskej reči, lebo ani sami nemáte ohňa vlastenectva, akoby ste počúvali, aké vetry dujú od Prahy, od Moskvy a nie od Budapešti.

PÁNI (škôldozorcovi gratulujú): Éljen!

BIELIK (vyhŕkne s výčitkou, plačom): To za to, že som všetky svoje dietky, troch synov, vám vychoval, zaprel rod i jazyk a všetko, v čom som bol zrodený ja a matka ich; dobre, že sa nedožila vašej vďaky, páni. Zaprel som ich materinskú reč, že sa mi dnes, vlastnému otcovi, posmievajú; že som seba i celú rodinu za Maďarov zapisoval už tridsať rokov. Nuž vyžeňte ma, veď je Boh dobrý a viac má, ako rozdal… (Ukloní sa a vyjde.)

ŠKÔLDOZORCA: S pánom bohom.

DLHÝ: Prosím o slovo… Skutok, že som usporiadal s deťmi a s mládežou divadelné predstavenie, prosím ospravedlniť tým, že keď som účinkoval medzi Maďarmi, riadil som maďarské divadlá; keď som prišiel medzi Slovákov, zdalo sa mi prirodzeným…

ŠKÔLDOZORCA: Zakazujem raz navždy! To by som nebol veril, že ste taký slepý politik. Nuž aká je toto krajina?

DLHÝ: Maďarorság…

ŠKÔLDOZORCA: Teda…? Nehovorí vám to dosť? Stačí daňová knižka slovenská! Ste schopný, preto radím vám ísť nazad medzi Maďarov… Vy sa tu nevyznáte…

OPÁT (Dlhému): Okolo stohu slamy sa nefajčí. Netreba budiť, čo spať môže. (Potlesk pánov.)

FARÁR (položí ruku na prsia): Mea culpa. (Ukloní sa.) Predstavenie v škole som ja povolil…

OPÁT (glosuje): Bez školskej stolice!

MAXO a skupina: My áno, vždy!

OPÁT: Pán farár! Vy ste duchovným otcom — vodcom tohto chudobného ľudu, a ak mu (rýchle, zlostne) prajete nielen nebeského kráľovstva, ale i chleba v uhorskej krajine, tak nakladám vám v mene biskupa, ako cirkevný škôldozorca, aby steny vašich škôl ozývali sa z úst milých dietok aj maďarským „Miaťánkom“…

PÁNI (potlesk): Éljen!

FARÁR: „Otčenášom“, pán opát, s Kristom: „Iďte a učte všetky národy!“ To vám i pánu biskupovi!

MURGAČ: Za Kristom pôjdeme!

SÝPAJ a iní Slováci: Za ním!

RIADITEĽ: Ticho!

SÝPAJ: Žiadame vyučovať aspoň v jednej škole slovensky.

KALICKÝ, STANČEK: Žiadame!

MAJSTRÍK, BAČKO: Nie všetci…

MURGAČ: Ako to predpisuje zákon z roku 1868, 44. článok.

SLÚŽNY: Aký advokát!

RIADITEĽ: Ja, patrón, nariaďujem učiť všetko maďarsky!

OPÁT: My rozkazujeme! (S ľahkovážnym úsmevom.) Starí páni, vaša už bude len tá: „Zahučali hory, zahučali lesy…“ (Potlesk.) Kristus pre nebo, maďarská reč pre život.

PÁNI (potlesk): Éljen!

SLÚŽNY (k riaditeľovi sa nakloní, že on chce hovoriť): A kto vám povolil slovenské divadlo?!

NOTÁR (vstane): Už to vie pán hlavný slúžny: ja!

SLÚŽNY: A tanec?

NOTÁR: Všetko ja!

SLÚŽNY: Akým právom?

NOTÁR: Právom šľachetnej zábavy a veselosti.

SlÚŽNY: A notár nevie, že je to moje právo?

NOTÁR (prikývne): Viem! Ale je to prirodzené právo každého človeka a tobôž celých národov našej krajiny…

SLÚŽNY: Vy ste známy radikál, jászista! Nereálny fantasta! Pomaly s tým demokratizmom, lebo tu zhyniete aj s ním! A podnotárovi povedzte, aby prvý jeho krok ku mne bola prosba o preloženie do maďarského kraja, lebo nebude notárom! Ja vám rozbijem to hniezdo konzumiarske, radikálno-socialistické, panslávske!

NOTÁR (kývne, vstane, pristúpi desať-dvadsať občanov temer všetci Slováci).

RIADITEĽ: Čo je to? Čo je?

NOTÁR: A ja práve — hoci miestnosti školy nie sú primerané kulisy — predstavujem pánu riaditeľovi naše výbory, aby obci darom alebo kúpou vydelený bol kúsok pozemku pod obecnú budovu, na ktorú plány už máme. (Drží v ruke hárky, ktoré riaditeľ odmieta prijať.) Pána hlavného slúžneho, prítomnými občanmi a tristo podpismi (podáva hárky — slúžny odmietne ich prijať), žiadame navrhnúť konzumu licenciu, aby sme si mohli zo zárobku obecnú budovu postaviť.

SLÚŽNY: Nebudem odporúčať!

NOTÁR: Zákon je i pre nás!

SLÚŽNY: Dosť!

NOTÁR: Občania, nájdeme cestu…

MURGAČ, BUKOVEC a OBČANIA (sadajú, nahnevaní): Sme poplatníci ako druhí.

NOTÁR: Pán Bukovec…

BUKOVEC (rýchle vyšiel von a vovedie päť-šesť občanov).

NOTÁR (riaditeľovi): Títo občania, pán riaditeľ, vás prišli prosiť, aby horári ustali s udávaním osádky Polianky pre pašienkové priestupky a nestrieľali hydinu a statok

RIADITEĽ: Čo „nestrieľali“?! Pozor!

NOTÁR: Pán lesmajster tuto (ukáže naň) dal Polianku oplotiť…

LESMAJSTER: A pán notár poradil občanom ploty rozhádzať, hoci som jednu cestu povolil…

NOTÁR: Veľká milosť!… Do kostola a na cintorín, lebo Polianci nevedia lietať. Ale keď preletí sliepka za plot, zastrelí ju horár; keď pastierikom ušla ovca za plot, rozohnal chlapcov a v „mene zákona“ ovcu zastrelil. Do pokút zapisuje dve kravy i tomu, kto má na celom majetku len jednu. Že deti zle zavrátili teliatko od erárneho a pán hlavný slúžny (ukáže naň) otca odsúdi na dvadsaťštyri hodín zátvoru, pán riaditeľ podbrezovský prepúšťa ho z roboty…

RIADITEĽ: Nech sa nepožíva z cudzieho!

NOTÁR: A keď je na krok všetko cudzie… Ale nebolo… (Na Bukovca.) Tento pán prísažný obecný za dva roky bol odsúdený na päťstopäť korún…

RIADITEĽ: A zaplatili ste?

BUKOVEC: Päťdesiatpäť korún som zaplatil, kým som vládal, a…

NOTÁR: Nehanbite sa, Bukovec! Ostatné odsedel.

SLÚŽNY: Za korunu dve hodiny. Ale vám to povýšim!

NOTÁR: Spisov, žalôb, citácií a výrokov, áreštantských kvitancií má — koľko?

BUKOVEC: Sedem aj pol kila, pán notár!

RIADITEĽ: A máte svedkov, že vás nespravodlivo zapisujú?

NOTÁR: Proti horárom svedok neplatí.

RIADITEĽ: Vás by som už mal poznať…

BUKOVEC: To by ma mohli, pán riaditeľ!

RIADITEĽ: Vy chodíte za celú dedinu do Pešti k poslancom, ministrom a hlavne k novinárom s prosbami a ponosami a novinárskymi článkami…

BUKOVEC: Veru trafím už aj potme. Advokáti bystrickí nechcú sa s vami zapodievať, nuž hľadáme novinárov, aby svet zvedel…

RIADITEĽ: A kto to píše?

NOTÁR (Bukovcovi láskavo): Nebojte sa… Povedzte… Tu som!

BUKOVEC: Pán notár sa trápi s nami.

LESMAJSTER (na Bukovca): Tento človek má tri kone a už vo februári mi ich vodil po hore pásť…

BUKOVEC: Cigáň ste!

LESMAJSTER: Ešte raz mi to povedzte…

BUKOVEC: Cigáň, cigáň ste!

LESMAJSTER: Žalujem!

BUKOVEC: Pán hlavný slúžny, vy chodíte sem na hlucháňov v apríli, a ešte je sneh, a čo by sa môj kôň napásol na ňom vo februári, keď ho je každú zimu na dva metre?! To horári, že poviem slovo, spravím krok za celú osádku…

RIADITEĽ: A čo s tým chcete?

BUKOVEC: Vrátiť nám tie pasienky a lúky, ktoré naši otcovia vyklčovali na týchto horách a užívali a ktoré páni nám zhabali, vytisli nás z nich, dali zasadiť horou a konečne nás oplotili…

Piati-šiesti Polianci: Áno, tak je! Pamätáme!

RIADITEĽ: Pozriem, mapy preštudujem… Môžete ísť!

BUKOVEC: Lenže, pán riaditeľ, ak to bude dlho trvať — musíme sa vysťahovať…

RIADITEĽ (urazený): Šťastlivú cestu! Nedostanete nič!

BUKOVEC a deputácia (vychodia).

FURMANI a RUBAČI (nová deputácia ide dnu).

ŠEĎO, VOZÁR, päť-šesť občanov (v horských liptovských krojoch vojdú).

RIADITEĽ (notárovi, kým deputácia vchádza): Pán notár, to je úmyselné, to je demagógia!

NOTÁR: Inokedy nechcete nás prijať, a dnes vás tu máme, nuž využívame príležitosť. Predvádzam vašich rubačov a furmanov. Pán lesmajster proti prelimináru stŕha týmto ľuďom alebo volá cudzích rubačov a furmanov, ktorí z toho majú tiež mozole a biedu.

ŠEĎO, VOZÁR (riaditeľovi): Tak, tak, pán osvícený…

RIADITEĽ: Neprijímam takéto apeláty! Všetko len cez ruky pána lesmajstra, na písme, a v riaditeľstve riešime, aby slávny erár nemal škody. Vy gazdujete pre seba!…

VOZÁR: Čože nagazdujeme… My len žiť chceme…

RIADITEĽ: … My gazdujeme pre štát: Ste vy vlastenci?

RUBAČI, FURMANI (obzerajú sa rozpačite).

ŠEĎO: Prosím (ukazuje na skupiny), my sme jedni rubači a druhí furmani…

RIADITEĽ: A sprostáci! Môžete ísť!

ŠEĎO, VOZÁR a deputácia (vychodia).

NOTÁR: O lesné ovocie prosí celá dedina…

RIADITEĽ: To už nie! Mladinu dláviť nedám. Nech lesné ovocie tam zhnije, kde narástlo!

NOTÁR: Chudobný svet…

RIADITEĽ: To je mne jedno! Do siatin ani otčenáš sa pomodliť!

NOTÁR (ukáže na girland čečiny): Aj za túto chvojinu platil učiteľ Dlhý pokutu…

LESMAJSTER: Samovoľne šiel do lesa…

RIADITEĽ: Tak v poriadku! Pokuta naň! (Gesto, hodí rukou k zemi.)

Predošlí, Boriak.

BORIAK (vrúti sa ako bez duše zadnými dverami, náhli celou školou k riaditeľovi a podá): Méltóšágoš úr — telegram! (Utíšenie.)

RIADITEĽ (ľahostajne): Telegram? (Otvorí, prečíta, pózovite treskne rukami na stôl, nemôže dychu popadnúť.) Úžas! Strach a hrúza! Zverstvo! (Vyťahuje ručník, utiera oči.)

ŠKÔLDOZORCA, OPÁT: Čo je? Čo sa stalo?

RIADITEĽ: Ani vypovedať… Následník trónu s manželkou zavraždení!

LESMAJSTER: V Sarajeve!

RIADITEĽ (krúti hlavou, podá telegram pánom): Zapriahať! (Vstáva a mnohí za ním.)

BORIAK (beží).

OPÁT: Anarchisti?

RIADITEĽ: Srbi!

SLÚŽNY: Všiváci!

ŠKÔLDOZORCA: Psia Srbia!

LESMAJSTER: Bude vojna skorej, ako sa čakalo…

SLÚŽNY, MAXO, ŽLIEBOK, BAČKO, páni: Nech žije vojna!

RIADITEĽ (pyšne): Za dva týždne zorie naša armáda celú Srbiu! (Vychodí.)

ŠKÔLDOZORCA, OPÁT, SLÚŽNY, LESMAJSTER (za ním): Nech žije vojna!

RIADITEĽ a páni (vychodia, i mnohí občania — Žliebok, Bačko, atď.).

FARÁR: Padlo jeho „Veľké Rakúsko“… Daj mu, Bože, ľahko duši za úmysly o nás a s nami… (Počuť umieráčik — zvon. Zostane ticho.)

Farár, notár, Murgač, Sýpaj, Dlhý, Babál, Bukovec, Kalický, Stanček.

(Všetci stoja nemo, spytujú svoje duše a hladia skúmavo jeden na druhého a nabývajú odvahy a vzájomnej dôvery.)

FARÁR: Anexie…

NOTÁR: Manévre…! Triumfálne pochody po pokorených!

BUKOVEC: Panebože, čo to bude?

FARÁR: Bude požiar, svetový požiar.

NOTÁR: Vojna! Budeme sa biť za demokratické práva všetkých ľudí, všetkých národov a stvoríme neodvislý, nový štát uhorský.

FARÁR (snivo): Ja sa už necítim v Rakúsko-Uhorsku, ak bude vojna…

DLHÝ, KALICKÝ, STANČEK: A kde, pán farár?

FARÁR (snivo): Vy ste mladí, ak dožijete — uvidíte… Ja si spomínam, teraz si spomínam… Ja mám knižku, nemeckú knižku, proroctvá vyvolených božích…

NOTÁR: Reálne, pán farár! Reálne!

FARÁR (nedá sa vyrušiť, prorocky do konca hovorí): Blíži sa predpovedaný čas… Áno, ako verím v Boha a v jeho najvyššiu spravodlivosť, tak verím, že po tejto vojne bude i slovenský národ slobodný a povstane z hrobu Poľsko… Tam stojí: „Uhorský národ zmizne“; doslovne: „Die ungarische Nation wird verschwinden…“

NOTÁR: Ja i bez proroctiev viem, a to z maďarských, moderných sociológov, že buď sa štát uhorský pretvorí na demokratický, na základe všeobecného, rovného a tajného volebného práva, rovnoprávnosti národov k šľachetnému závodeniu všetkých so všetkými, alebo ho čert vezme…

FARÁR: I vezme; áno, v mojej knihe stojí: „Tri ríše, ctihodne staré, sa rozpadnú; tri rody kráľovské zmiznú…“

DLHÝ: Nevravte tak… to je príliš politické!

FARÁR: Nechcete ma rozumieť, bojíte sa chápať; ale mňa utvrdzuje v tom spravodlivosť božia, proroctvo blahoslaveného poľského mnícha Bobolu, a keď vám to málo, i predpoveď filozofa Hegla; budúcnosť patrí Slovanom. Osveta išla z východu na západ, vracia sa, aby zase z východu vrátila sa a vzala na krídla i nás Slovákov… (Dlhému.) Vám dám o tom „Slovenské pohľady“, a vám, pán notár, tú knihu proroctiev…

NOTÁR: Múdreho slova — áno, bude nám potrebné, ale proroctvá… No, dajte! Prečítam, už kvôli tomu Poľsku!

FARÁR: Verím! Viem! a uveríte aj vy!

DLHÝ: A vezmú nás žandári… (Chce ísť.)

FARÁR: Len telo… Duch bude voľný, Bože, voľný!

Ulica (krik: „Bude vojna! Vojna bude! Nech žije vojna!“ Spev: „My sa Srba nebojíme, zabijeme ho!“).

Všetci (ustrnú — pauza).

DLHÝ: Čujete?

FARÁR (zopne ruky ako k modlitbe, v nečakanom prekvapení): „To je ulica“; štvanie, návod a duch krstných otcov tejto školy… Z toho národ vytriezvie!

NOTÁR: Preto budeme hovoriť a konať rozvážne, vedomí, čo z toho má pre ľud vykvitnúť.

NOTÁR a všetci (podávajú si ruky a stoja v kole).

(Opona.)