ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mihálik, Janko.

MIHÁLIK (okuliare na očiach, sedí pod lampou, fajčí z fajky a prehŕňa „Slovenský týždenník“. Po chvíli odkladá časopis): Nič, nič nezvieš z tých novín. Samé vyhrávanie, a vojne niet konca. Hej, Rusi, Rusi, nevčas ste vypriahli…

JANKO (o poznanie na jednu nohu kríva, ale krívanie nesmie byť karikatúrou krivého. Janko môže v celej hre fajčiť cigarety, ale nemusí, a keď bude, tak len mierne, slušne. Vzrušený vstúpi a hodí baranicu pod pec na lavicu): Dobrý večer, otec!

MIHÁLIK: Kdeže si, syn môj? Nechaj už staju i dvor a chystaj si…

JANKO: Aj vy ste ako mať. Aby som len nezmeškal hodinu neskoršie na vojnu dobehnúť… Otec, tie naše kone tak sa za mnou obzerajú ako nikdy, ani keby vedeli…

MIHÁLIK: Futruješ ich na zajtra, čudujú sa… A mať čo robí?

JANKO: Ešte teľa plekajú a mňa vháňajú do izby, ako aj vy.

MIHÁLIK: Ja len, keď ešte ideme do Chmeľkov… zahovoríš sa — ráno nebude kedy baliť. Pätnásť kilometrov! Do šiestej dobehnúť, čo aj na koňoch…

JANKO: Naše kone? V mojich rukách? Za hodinku sme v meste. (Z kúta lavice vezme truhličku s uchom a donesie ju na stôl.)

MIHÁLIK: Nebol by som pomyslel, že môj vojenský kufrík bude synovi na vojnu…

JANKO (otvára): Tieto písma, knihy…?

MIHÁLIK: Vylož na policu, do almarky. Azda nezapadnú prachom, kým sa vrátiš. Už len bude koniec dakedy.

JANKO: Ja by som si vzal niektorú z týchto knižiek. Vari sa len nebudeme celé dni strieľať.

MIHÁLIK: Dni ako dni; boje bývajú viac v noci, nad ránom. Vezmi, čo by sa ti videlo, synku; ale len čo unesieš. Na pochodoch, ja viem voľakedy z manévrov: ráno funt, na poludnie za päť a do večera zaťaží desiatimi.

JANKO (preberá, vykladá na policu, do almarky a tri-štyri na stôl): Vezmem, čo ma za ne zo škôl vyhodili: Chalupkove, Bottove „Spevy“, Vajanského „Spod jarma“, „Venček národných“…

MIHÁLIK: A dosť! Dosť, syn môj. To ti stačí srdcu i duchu.

JANKO: Ej, otec, môj, či sa mi nechce od tých našich prahov. Treba už hnoj voziť, orať; siať budete — ktože bude za vami brániť?

MIHÁLIK: Budeš mi chybieť, synku. Ale neboj sa, budem ti písať, aj o poli aj o statku; len hneď a vždy napíš numero feldpost.

JANKO (objíma Mihálikovu hlavu): Otec, keby to išlo (dôrazne) za nás — bolo by mi tiež ľúto za vami…

MIHÁLIK (na žart obracia): A Markou Chmeľkovou, dolož.

JANKO: Aj za tou (tvrdo)… šiel by som, čo aj oželený, že sa nevrátim… Ale čo nám z toho víťazstva cisárov a kráľov? Otec, ja za cisára a grófa Apponyiho ani vrany nezastrelím, nie by som ľudí strieľal…

MIHÁLIK (objíma Janka, citne): Pochopil si ma, synku; pochopil, čo sme čítavali v Týždenníku, v knihách, o čom s farárom v konzume, v dedine reči viedli. Za stáročné veľkopanské poddanstvo a násilie — bojovať, biť sa, umierať — bol by najväčší nerozum a hriech na chudobe… Škoda našej slovenskej krvi, namárno vyliatej. Tá volá o pomstu.

JANKO: Otec, ja im ujdem…!

MIHÁLIK: Keď sa ti ukáže možnosť, zbehni! To je pre nás zotročených jediná cesta. Do Srbska, do Ruska, išlo našich tisíce a Čechov ešte viac. Tí vedia — prečo; ale aj naši, hoci ubití, vravia vymenení invalidi, že sa tam v Rusku s bratmi Čechmi spolu zorganizovali a obracali proti… Ale Rusi vypriahli… Keby sa aj v iných priateľských krajinách zbierali… Veď uvidíš! (Bozká Janka.) A teraz ticho! Naša chlapská tajnosť! Materi, Marke o tom ani slova. Ženy sú bľaboty. Aj v kamarátoch — výber! Na dôveru buď skúpy. Chráň sa Šúrika a takých… Došiel sa vraj s materou rozlúčiť a doviedol jej popanštenú ženu a dve detí, aby tu ľahšie vyžiť…

JANKO: Už sa vraj ani nevolá Šúrik, ale Šári. Hrdý sluha panský.

MIHÁLIK: Vyrodil sa celkom z nás. Pole otcovské popredal, materi-vdovici len že nechal chalupu a na tri ovce lúčku…

Mihálik, Janko, Eva.

MIHÁLIK (proti vstupujúcej Eve): Kdeže si, mati?

JANKO: Mama, balím. Dajte mi, čo mi chcete dať.

EVA (donesie malú šunku na miske): Tu je, syn môj, tu. (Vše zaplače, ale zasa naučenie dáva, hmotné starosti má.) Či by som bola kedy pomyslela, keď som ťa chovala, že miesto na svadbu, budem ti chystať na vojnu?

JANKO (berie šunku, noviny, balí a ukladá): A to si celú vziať?

MIHÁLIK: Celú! Máme!

EVA (obráti sa a z komory donesie peceň chleba. Podáva): A gazduj si, dieťa moje, nerozdaj. Potrvá ti po kúsku dva týždne. A keď upečiem, chlebíka ti pošlem a otec odreže ti slaninky.

MIHÁLIK: Odrežem.

EVA: Len si gazduj, nerozdaj. Teraz je celý svet skúpy, buď aj ty, syn môj. Ani ukázať, čo máš na dne truhličky — a radšej si tajne zajesť.

MIHÁLIK: Už ho neuč takej pachtivosti. Ani na vojne nie sú všetko vlci, aj tam sa nájde kamarát…

EVA: No ja len, aby si gazdoval — nerozdal. — Aj knižky berieš? (Pozrie, vidí, že na polici alebo v okne knihy netknuté. Vezme a podáva malú, zlatom orezanú.) Aj túto, dieťa moje, vezmi, vezmi…

JANKO (pozrie): Vezmem. (Ukladá ju.) Budeme sa modliaci zabíjať… (Krúti hlavou.) A spodného oblečenia, otec, koľko si vziať?

EVA (otvorí truhlu).

MIHÁLIK: Dvoje, syn môj. Dosť! Jedno na seba, druhé oprať. A dáke handry erárne aj vyfasuješ. Len aby si ťarchu nevláčil, na to pamätaj. Lebo zahodíš aj čo ti treba bude.

EVA (vyberá).

JANKO (ukladá).

EVA: Radšej ti pošleme, ak by si mal — ako otec vraví — zahodiť.

JANKO: A šaty, otec?

MIHÁLIK: Staré. V kasárňach — potkany, myši. Iba ak by si ich nedával do magazína, ale by sme po ne prišli…

JANKO (rád): Tak oblečiem sviatočné! A s Markou prídete po ne všetci do kasární.

MIHÁLIK: Keď tak chceš, prídeme. Mati, pôjdeš?

EVA (plače túžbou): Čo sa ma to spytuješ? Aj keby to desiatku malo stáť, ešte pôjdem!

Mihálik, Janko, Eva, Zuza, Marka.

ZUZA (vstupuje tíško, aj tak tíško hovorí, akoby len šeptom): Pochválen Ježiš…

MARKA (za ňou s košíkom na ruke): Dobrý večer.

EVA: Naveky, naveky.

MIHÁLIK: Vitajte.

EVA: Len hľaď, Zuzka… (Ukáže na truhličku a zaplače. Potiahne Zuzu a sadnú si.)

ZUZA (tiež si oči utrie): Že ho to už neobišlo…

MARKA (ide k stolu a vykladá z košíka).

JANKO (podal Marke ruku a odberá, ukladá do truhličky).

MIHÁLIK: Preberajú už aj medzi dolámanými…

JANKO: To je čo?

MARKA (dôležite): Medovníky…

ZUZA: Z vášho medu…

MARKA (hrdo): Napiekla som, ako mi ňanka tvoj recept dali…

JANKO (už ukladá koláč): Ty si mudrc!

ZUZA: A kedyže prídete? Jedlo stojí.

EVA: Teľa máme. Roboty ako s dieťaťom.

MIHÁLIK: Len čo si Janko pobalí, prídeme.

JANKO (na iný balík): Toto?

MARKA: Kohút!

JANKO: A kto ťa bude budiť?

MARKA: Ty! Myšlienka na teba!

JANKO (na dne košíka nájde balíček, z neho vykrúti ručníček. Hľadí naň, na Marku, úsmevy): Ručníček? Od potu?

MARKA: Čítaj! (Číta školácky.) „M. Ch.“ Aby si mi meno nezabudol.

JANKO (ju nežne objíme v páse, šepne jej, zavrie truhličku, chytia sa za ruky a idú von).

MIHÁLIK: Už zbalené, synku?

EVA A ZUZA (sledovali a radostno-smutne hľadeli na deti).

JANKO: Báli ste sa, a už je, otec!

EVA: Kdeže sa vediete?

MARKA A JANKO (razom): Teliatko pozrieť… Kone napojiť… (Vyšli.)

Mihálik, Eva, Zuza.

MIHÁLIK: Ženy, ženy, mali sme tým našim deťom svadbu spraviť, vojna-nevojna. Už som mohol vnuka čakať.

EVA: Ba, a ja mať pomoc v neveste. Tuto Zuzka, tá nás odkladala.

ZUZA: Ach, ja len pre ten jej vek. Reku ešte ani sedemnásť.

MIHÁLIK: Vtedy ružičky trhajú, keď sa púčky rozvíjajú.

ZUZA: Teraz vám ju už sľúbim a len aby sa Janko zdravý vrátil…

EVA: To, Bože, to! Dáš mi ju vše pomôcť, lebo to bude veľa na nás, keď Janko bude chybieť.

ZUZA: Aj sama prídem.

MIHÁLIK (Zuze): A ja vám aj pooriem, aj zasejem, zemiaky zasadím. Budeme ako jedno gazdovstvo.

ZUZA: Pán Boh zaplať. Bude to našim deťom. A teda nech sa vám páči už k nám na skromnú večeru.

EVA: Veď si sa mohla netrápiť, Zuzka. (Oblieka kožuštek.)

ZUZA: Akože by to bolo! Aj sľuby, aj lúčenie — a neuctiť vás.

MIHÁLIK: Vy, ženy, choďte. Obzriem sa po dvore a prídem.

EVA (ide von): Ba, že si robíš starosti a škodu v týchto drahých časoch…

ZUZA (vyšla tiež): Aká škoda, čo sa zje.

Mihálik, na dvore Eva, Janko.

MIHÁLIK (po pauze voľne preoblečie lepšiu vestu a kabát. Aj vlasy zahrnie v zrkadle. Starý vojak dbá na seba).

EVA (kričí na dvore): Deti, kdeže ste?

JANKO (odpovedá tiež krikom): Ha-hó!

EVA: Čože tam máte?

JANKO: S teliatkom sa láskame…

EVA: Či je to dieťa? Poďte!

JANKO: Ideme!

MIHÁLIK: Ženy staré… Možno, že sa práve na to zmlúvajú… (Berie klobúk.)

Mihálik, Šúrik, Anka, Karolko.

ŠÚRIK (zaklope a vojde v uniforme súdneho sluhu, v čiapke, čiernom zimníku).

MIHÁLIK (zastal naprostred izby): Slobodno!

ŠÚRIK: Dobrý večer, ujček! (Podáva ruku.)

ANKA a KAROLKO (vstúpili): Pochválen Ježiš! (Pansky odená.)

KAROLKO (ide packu dávať): Čókolom!

MIHÁLIK: Naveky! Pán Boh daj. (Prijíma packu a dáva packu Karolkovi.) Čo si mi to povedal?

ANKA: To sa v meste tak učia.

ŠÚRIK: Bude mať šesť…

MIHÁLIK: Chodíš už do školy…?

ANKA: Len do úvody. Ale veršíky aké vie! A po uhorsky! Nože, no! Karolko, zarečni ujčekovi!

KAROLKO (krčí hlavou, zdráha sa).

ŠÚRIK (mu napovedá šepmo do ucha).

MIHÁLIK: A slovenské vieš?

ANKA: To sa neučia… Ujček! V meste!

MIHÁLIK: Chyba! To je tá apponyiovská panská výchova, zvrátená… Tak čože ste mi doniesli…?

ŠÚRIK: Ujček…

MIHÁLIK: Ale ja tebe, Samko, „ujček“? Veď si ma ty v meste, na ulici, už ani nevidel, nepoznal…

ŠÚRIK (zarazený): Nevidel, možno, ale že by nepoznal…?

MIHÁLIK: Iba ak huňu, kabanicu, že je ako bola tvojho otcova…

ŠÚRIK: Anka, tak povedz, čo chceš.

ANKA: Chcela by som tetku Evu poprosiť, či by mi deťom dávali liter mlieka.

MIHÁLIK: To sa jej spýtaj… či už teraz, akože ti? „Oni“?

ANKA: Len mi, ako ste mi za dievčaťa…

MIHÁLIK: Keď si teraz už v meste, a pani…

ANKA: A či mi nesvedčí? (Vstane a rukou si hladká sukne.)

MIHÁLIK: Ba, ba ti…

ŠÚRIK: No, ale vy jej len ako za dievčaťa… Doviedol som rodinu k mame. Na dedine teraz ľahšie vyžiť.

ANKA: V tom meste čo na nôž, to za groš. A keď Samko musí na tú vojnu…

MIHÁLIK: Ako môj syn, hoci krivý. (Šúrikovi.) Teda si sadni. (Anke.) A ty príď zajtra. Keď teľa odstaví, čoby nie, dá deťom. Poviem jej. Sme ľudia a deťom nedať bol by hriech…

ANKA: Prídem. Aj pomôcť vám prídem, ak ma zavoláte. Dobrú noc vinšujem! (Vyšla s Karolkom.)

KAROLKO (z dvier): … vinšujem!

MIHÁLIK (vyprevádza): Aj vám! Trafíš? (Podrží trocha otvorené dvere a zavrie.)

ŠÚRIK (si sadol, zapálil cigaretu a druhú podáva Mihálikovi).

MIHÁLIK (neprijme): To je mne nič. Ja už len vo fajke dusím všelijakú zelinu. Nechaj si, ja mám. (Sadne a zapaľuje si do fajky.)

ŠÚRIK: Ja som vás, ujček, prišiel poprosiť, či by ste ma ráno s Jankom nezviezli na železnicu. Nežiadam zadarmo.

MIHÁLIK (dvíha ruku, že o peniaze nestojí): No, no, zadarmo.

ŠÚRIK: Robí sa odmäk a ja mám kufrík.

MIHÁLIK: Zveziem. Všetkých, koľko sa vás vojde na sane, či už bude vozík…

ŠÚRIK (vstane): Tak. (Podáva ruku.)

Mihálik, Šúrik, Janko.

JANKO (prudko vošiel): Otec! Poďte! Čakajú…

ŠÚRIK (v ústrety Jankovi, podáva ruku): Servus, krígskamarát!

JANKO: Dobrý večer, pán Šúrik, či ako sa už teraz voláš?

ŠÚRIK (zamračí sa, urazí): „Šári“, ak ťa čo do toho! Páni chceli, a za korunu… Aj to mi štemplík na prosbu dal pán veľkomožný sudca…

JANKO: Tak nič ťa nestálo zahodiť otcovské meno?

ŠÚRIK: Nič, aj prosbu mi napísali.

JANKO: Ani trocha svedomia?

ŠÚRIK: Musíme ísť s prúdom…

MIHÁLIK: Dolu vodou…

JANKO: To budeme pekní Slováci!

ŠÚRIK: A otec sú mŕtvy.

JANKO: Tak? Mŕtvy? Aj pamiatka.

MIHÁLIK: Len si majetok dostal…

ŠÚRIK: Ten mi už zožrala vojna! Čo bolo — neveľa.

MIHÁLIK: Vojna? Tebe? Máš plat.

ŠÚRIK: A či vy viete, koľko mňa stál felmentéš?

MIHÁLIK: Aha, ako že odklad, oslobodenie od vojny?

ŠÚRIK: To! Sluhovia, čo sme z dedín, držíme pánov, aby zasa nás páni udržali doma. Od štrnásteho, a už je tu osemnásť! Robili sme, ako že z vlastného dedinského hospodárstva nosíme sudcom, úradníkom múku, masť, mäso, vajcia a pod., a ono za vlastné draho kupujeme a doplácame, keď aj dali páni peniaze… Tam išlo otcovské… a jednak! Driapu sa invalidi, vyťahujú penzistov na naše miesta — veľkopanstvo by musel človek mať, aby sa udržal. (Hrdo.) A ja som šarža, kaprál! Potrebujú ma na fronte. Ale že aj teba už vytiahli…?

JANKO: Vy…!

MIHÁLIK: Zlomená noha, dosiaľ nesúci…

JANKO: Nezlomil som nohu na tanci, ale v lese a (trpko) toľko posmechu som musel na deviatej už asentírke prežiť…! Noha o dva centimetre kratšia a doktor sa smeje: „Dáme ti vyšší podpätok, a budeš vojak ani svieca.“

MIHÁLIK: Už ti hnev nepomôže, syn môj. Azda ti dajú ľahšiu službu…

JANKO (pochybne): Dajú… Pušku! „Oči, ruky máš zdravé, strieľať budeš dobre.“

ŠÚRIK: Neboj sa nič, kamarát, my ukážeme Talianom! A bude koniec.

JANKO: Ja chrbát ukážem.

ŠÚRIK (zarazený): Ty tak? Za kráľa a vlasť?

JANKO (vzdorne): Tak!

ŠÚRIK: Ja Taliana roztrhám, keď naň prídem! A čo bude z poslednej krvi stekať.

JANKO (úsmešne): Či si vlastenecky rozhorlený…!

ŠÚRIK: Som. Lebo už dávno mohol byť koniec, keby oni nie; alebo keby boli šli s nami.

JANKO: S nami? S vami? S kým?

ŠÚRIK: No, s naším pánom kráľom a nemeckým cisárom.

JANKO: A to sú tvoji?

ŠÚRIK: A tvoji nie?

MIHÁLIK (výstražne): Janko! (Šúrikovi ironicky.) A keď vyhráte, bude nám, Slovákom, Rusínom, Rumunom, Srbom, aj uhorským Nemcom — kým sú Nemcami — tak dobre ako dosiaľ?…

ŠÚRIK: A či nám bolo zle do vojny?

JANKO: Len bolo trochu svedomie zaprieť a oči si zakryť a napľuť otcovi, materi!…

MIHÁLIK: Synku, keby to nebolo u nás, vaďte sa, čo aj pobite, aj tak idete na vojnu a s dvojakou nádejou, ale načo to Samovi rozprávaš, keď je on nie poučený?…

JANKO: Aby pochopil, vrátil sa k nám.

ŠÚRIK: No, to už, kamarát, zasa nie! Ja od vojenčiny žijem medzi pánmi, čo aj slovensky vedia, a počujem, čo vravia. Komu slúžiš, toho vyznávaj. A moje deti už aj mať učia uhorsky, a keď narastú, ani nebudú vedieť, že ich starý otec bol kedysi Adam Šúrik z Hrubých Hôr. V meste medzi pánmi je to, ujček, inakšie ako tu na sprostej dedine. (Jankovi.) Tak, kamarát! (Hrdý je.)

JANKO: Vidím, vidím na tebe!

MIHÁLIK (vstáva): Ale my ešte máme trocha povinnosti…

ŠÚRIK: Ale preto ráno predsa len ma zveziete?

MIHÁLIK: Áno, len včas príď. Pred piatou.

ŠÚRIK: Iste. Dobrú noc. A budeme kamaráti. (Podáva Jankovi ruku.) Ja som starý kaprál, ale nebudem hľadieť na to, ani čo si mi dnes nabrýzgal. Málo si bol medzi svetom.

JANKO: Málo. A ty zasa veľa si videl, ale málo myslel.

ŠÚRIK a MIHÁLIK (vychodia).

MIHÁLIK: Stiahni lampu a poď tiež. (Von.)

JANKO (nervózne začesáva si vlasy dlaňami): … A takých nevidomých je na tisíce… a otrocky sa kosia za cudzie záujmy.

Janko, Marka.

MARKA (vstupuje): Išiel Jób po Jóba…

JANKO: Ostali tam oba.

MARKA: Ňanku som už stretla a ty nejdeš…

JANKO: Chcem dočkať, kým Šúrik zájde…

MARKA (zvážnie): Čo?…

JANKO: Prišiel, či ho zvezieme, a pokasali sme sa. Škoda, že bol hosťom a nestretli sme sa inde.

MARKA (rozumie len prvú vetu. Smutno, naivne): A ja sa potom nezmestím na vozík…

JANKO (dojatý, rozveseľuje sa): Ty pôjdeš?

MARKA (len prisvedčivo mykne hlavou).

JANKO (srdečne): Vezmem si ťa na kolená a ty budeš pohoničom.

MARKA: Tak, ja! A ja zvrtnem na hory…

JANKO: Bolo by… Ale nekryli by ma. Veľa zvedavcov… Teraz už len, ako sa budeme lúčiť na ráno? Aby celý svet videl, že si moja, že ma dočkáš, ak ma nezabijú.

MARKA (chytí si ruku rukou): Prsteň už mám… To vidia a ináč čo? Ja neviem.

JANKO (objíme ju v páse): Ja ťa, Marka, verejne bozkám.

MARKA: Ale len na líce. Na ústa by som sa hanbila mamy, aj svojej, aj tvojej.

JANKO: A prečo? Aj ony sa voľakedy bozkávali…

MARKA: Radšej ma, keď už chceš, teraz, tajne.

JANKO (bozkáva ju): A otvoríš mi na komôrke okno? Ja už spať nebudem a po polnoci treba kone kŕmiť.

MARKA (odtíska hlavu Jankovu): Dosť. Čo ti to mysľou letí? Aké zimomriavky idú po mne…

JANKO: Povečeriame u vás. Rozídeme sa — a ja sa vrátim…

MARKA: Keď mama zaspia?

JANKO: Otvoríš?

MARKA (prikývne): Mhm. Ale ak nás chytia? Ešte ma vyhanbia…

JANKO: Zvalíš na mňa.

MARKA: A ty sa ich nebojíš?

JANKO: Ani obidvoch! Tvojej, ani svojej. A kde budeš, Marka milá, spávať, keď odídem?

MARKA: Kde? Ja myslím, ako dosiaľ… (Myslí.) S mamou. Či nemám?…

JANKO (schytí Marku a bozkáva ju): Ba! S mamou! S mamou!

MARKA (sa trošku bráni).

(Opona.)