ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Eva.

EVA (s okuliarmi sedí ako Matka bolestná v obloku, zaliata slncom, s modlitebnou knihou — Nábožné výlevy 1850 — z ktorej pomaly, šepmo, polohlasne sa modlí a pravda, niektoré slová, vety preciťuje viac, zastavuje sa na nich a šatôčkou si slzy utiera. Výstup musí vyznieť veľmi vážne): Bože pokoje! Ty dopúštíš vojny, aby sme tím večmi za prvým večným pokojem túžili. Poprej cirkvi i vlasti naší pokoje. Treseme se, když si to neštestí predstavíme, které na nás i na našich bratuv vojna uvaluje. Smír národy, jeden proti druhému bojujúci. Srdce králuv a národuv v rukú máš a obracíš jich jako potoky, kde chceš. Ó, obrať jich tedy k pokoji! Obdaríš-li nás ale pokojem, dej, aby sme ho aj upotrebili, svorne vespolek žili a tebe hríchem neuráželi; skrze Ježiše Krista, syna tvého milého… (Eva tu už plače, lebo prenáša myseľ na svojho syna.) Pána a Spasitele našeho, který s tebou i Duchem svatým živ jest… (zasa je veľmi dojatá) a králuje na večné veky vekúv. (Modlí sa.) Otče náš… (Do toho vchádzajú Zuza a Marka.)

Eva, Zuza, Marka.

ZUZA (drží Marku za ruku, akoby ju silou viedla, dočkajú koniec vety): Modlíš sa za syna. Len sa… Ja už aj plačem nad dcérou, vašou nevestou. A že máme trochu stihu, poď, vravím jej. (Ukáže na Marku.) Nechcela, ale som ju pojala za ruku. Otec váš…?

EVA (zložila knihu do lona, ukáže miesto vedľa seba, aby si sadli): Šiel do poľa. Nemá doma pomešku ani v nedeľu. Do kostola a potom už tratí sa z domu ta, ta, do poľa, do hory…

ZUZA (prisadne): A tak by som chcela, aby bol doma…

EVA: Prečože tak veľmi…?

MARKA (sadla pod pec a je zlomená, založí ruky na život a hľadí do zeme).

ZUZA: Čo Janko narukoval, už sme dva razy háby zvárali a ja len myslím a čuším. Ale tretí raz: kde sú tvoje rubáše, dcéra moja? (K Marke.) Čo si povedala? Teraz vrav!

MARKA: Ja som si ich sama oprala.

ZUZA: Tak mi sekala, čo sa hádam držala Jankových karát, že jej na každej písal: chráň si zdravie, chráň si zdravie, aby si bola mocná…

EVA: To jej múdro písal. Šanovať si zdravie…

ZUZA: Veď! Keby…! Ale čo mu ona píše, to mi už nečíta… A čo, o Jankovi niet zvesti…

EVA: Čo som sa už tej Anky Šúričky naprosila, aby písala mužovi, či by ten nevedel o Jankovi. Písala si? Písala. Aj mi ukázala… A nič, nič, nejde odpoveď.

ZUZA: … plače vo dne, plače tajne v noci pri mne, objíme ma, modlitbu šepce a umrieť sa zberá.

EVA: Keby nám ho plač vrátil, už by musel tu byť… (Utrie si oči.)

ZUZA: Si chorá. Či ti je čo? Ani mi neje, len sa tak šťaví… Aká je bledá…

MARKA (zopne ruky): Mama moja… (Stíchne.)

EVA (ľútostivo): Málo máme trápenia o jedného… Tak musíš s ňou k doktorovi…

MARKA: Ja nepôjdem, radšej sa do vody hodím.

ZUZA a EVA (hľadia jedna na druhú, vážne, strašne vážne. Jednako myslia).

EVA: Márii Magdaléne odpustil Ježiš Kristus, bude milostivý i tebe, ak sa mu vyznáš a nám materiam.

MARKA: Mamičky moje… (Kľakne, zopne ruky.) Takto vás prosím… Netrápte sa. Už je môjho života aj tak namále…

EVA: Bože! Či ťa, syn môj — hrešiť, tam — kde si?… ak ešte si… (Plače.)

ZUZA (plače tiež).

EVA (ďalej): Navaľuješ nám trápenia, aj keď si ďaleko, keď o tebe nič nevieme, či žiješ, či už hniješ… A kedyže ste sa to už opovážili… nevesta moja?

MARKA (sucho, tvrdo): Keď sme sa lúčili…

ZUZA: Bolo by bývalo krajšie netrhať rozmarín…

MARKA: Prosil, aby som ho nezabudla.

EVA (smutne): Budeš mať teraz pamiatku. Budeme ju mať všetci, ak sa nevráti… (Žiaľ, pauza.)

ZUZA: Tak, tak. Jankov život na nitke visí… A čo otcovi, Janovi tvojmu? Povieme mu?

EVA: Dieťa si v živote dom nepostaví… Musíme byť úprimné my; aby to nepočul prvô od cudzích.

ZUZA: Ty? Ja? Marka? Má ju rád, nech by sa mu sama vyznala…

MARKA: Ani, ani čo sekerou budete do mňa rúbať. Keby tu bol Janko…

EVA: Keby… Takto prichodí len mne, materi, prvej Nám bude sa starať, keď na svet príde.

MARKA (bozká jej ruku).

ZUZA: Tak! Otec je otec! Aj povinnosť pred Bohom i svetom.

Eva, Zuza, Marka, Mihálik.

MIHÁLIK (vstúpi): Vitajte. Vitaj, nevestička. (Odkladá motyčku, sekerku do komory za dvere a vyzlieka kabát.)

EVA: Akože v poli?

MIHÁLIK: Trocha vyžaté, vypasené, ale ešte neveľa.

MARKA (pomáhala kabát vyzliecť, drží ho).

MIHÁLIK: To ja, to my, mati, budeme mať nevestičku, hľaď, ochotnú…

MARKA (vešia kabát za dvere na klinec. Oddane, detsky): Otec náš drahý, kde je Janko? Čo je s ním? Žije?

MIHÁLIK (vybral si bol z kabáta fajku, mechúr; sadá): Mala si ísť so mnou, Marka moja. Bol by som ti ukázal jeho stopy, kde sme spolu chodievali, robievali. Ohník si kládli, na studničkách vodu pili, aj slaninku vedľa piekli… Teraz istotne neviem o ňom viac ako vy všetci. Posledné karty, ako aj tebe z cesty na taliansky front. Odtiaľ jeden list pozachrbát, a dosť! Mne že nepíše… Možno (významne), že aj píše, ale karty nedôjdu. Pošta, cenzúra… nepúšťajú. Ale čo môžu nepustiť k vám…? Už keď ani tebe (Marke) nepíše, voľačo sa stalo s ním, alebo sa deje.

EVA: Veď si ty bol vojakom, mal by si vedieť, domyslieť.

MIHÁLIK (povedome): Ak aj domýšľam, vám ženám ne — poviem!

ZUZA: Len či ešte môže byť živý? — to mi len povedz; uľavíš môjmu materinskému srdcu.

MIHÁLIK: Ak ho náhodou nešťastie nestihlo (významne), tak je živý, keď aj nepíše. Majte trpezlivosť. (Zapaľuje si.)

EVA (viac Zuze): Musím Anke Šúričke, aby ešte a zasa napísala mužovi… Mlieka jej navidomoči prilievam, aj o prst. Dala som jej pod zemiaky, aj zemiaky, fazule, hrachu, na, nasaď si, budeš mať deťom, len píš mu, píš…

MIHÁLIK: Veď to vieme, čo Šúrik odpovedal: na fronte boli rozdelení po kompániách, doplňovať vypadnutých, a že len zriedka majú službu spolu a či vedľa… A že Šúrik sľúbil prezvedať sa ďalej o Jankovi… Tá vaša zvedavosť a netrpezlivosť môžu aj neposlúžiť…

EVA: Komu?

MIHÁLIK: Všetkým nám!! Iba upozornia poštu, cenzúru… Ja akoby som badal…

EVA: Tie vaše noviny, mapy, knižky slovenské, či to musíš mať? — rozťahovať? A kupuješ, čo to už ani nepredávajú, povedali mi v meste.

MIHÁLIK: V meste… Do myšej diery sa neschovávam, ani pekársku pec nevykúrim nimi. To by som bol baba.

EVA (pichnutá): A teraz nebudeš baba, ale (pomaly, určite) budeš, starý otec, aby si vedel.

MIHÁLIK (hľadí, vážne): Čo? Čo ty? Vy???

ZUZA: To — Jano, ani sa nespytuj. Stalo sa.

EVA: Janko vzal Marke veniec.

MARKA (kľakne a zopne ruky pred Mihálikom): Otec náš, drahý… Nevyžeňte ma…

ZUZA a EVA (zaplačú, utierajú si oči).

MIHÁLIK (podá ruku, dvíha Marku): Vstaň, Marka moja, a keď je tak… (ženám) chráňte jej zdravie, ako aj Janko písaval… Teraz už rozumiem. Je primladá. (Privinie Marku srdečne, rád.)

MARKA (chytá Mihálikovi ruku a bozkáva ju).

MIHÁLIK: Pán Boh nám požehnaj! Už nebudeme sami. Škoda, že už nemá aspoň tri roky, podal by mi uhlík do fajky.

EVA: Veď, už, ty, fajka! A čo by som sukňu mala predať, fajka musí byť.

MIHÁLIK: A keď je robota, viem ju aj odložiť…

Mihálik, Eva, Zuza, Marka, Anka.

ANKA (vbehne s kartou): Ani pozdravenie vám nevravím. Samko písal!

MIHÁLIK (vstal, ide v ústrety, berie, zakladá okuliare, číta).

ANKA (pokračuje): Teraz mi poštárka na dedine… Len som kukla, píše aj o vašom Jankovi, že počul, že…

EVA, ZUZA a MARKA (razom): Čo Anka? Čo počul? Žije Janko?

ANKA: „Poddal sa — vraj — nepriateľovi!“

MIHÁLIK (vzdychne, významne): Nevravím? Vaša netrpezlivosť… (Nedopovie, číta.) Vraj, vraj, ale či je to isté? (Číta ďalej, je aj rád, aj domýšľa, že z takých listov môže aj zlo vyjsť.)

ANKA: To „vraj“ ja vravím. Tam je to napísané, ako že sa istotne poddal…

MIHÁLIK (si prikyvoval čítanému): Ten tvoj muž, Anka, je nám nepriateľom aj vo svete… Radšej nemal písať, keď Janka nevidel a len to počul…

EVA: To ako že je už v zajatí…? Veď že je tam poniektorým dobre, tak píšu…

ANKA: Nuž keď sa poddal, hádam je už v zajatí a je mu dobre. A môj muž, somár, nejde. On sa musí biť „za kráľa a uhorskú…“ (Ukazuje na kartu, ktorú ešte drží Mihálik v rukách.) Čo je to už len za človeka?

MARKA: Ňanka, len či žije Janko? Len či žije, mi povedzte!

MIHÁLIK (uspokojený): Žije!

MARKA: A kedy príde? Kedy sa vráti?

MIHÁLIK: To už len po vojne. (Anke.) To nám necháš, či si vezmeš. (Podáva kartu.)

ANKA (berie): Vezmem, ujček; ešte som ju celú dobre neprečítala, čo som k vám letela. Nehnevajte sa! Ja len keď ma tetka Eva aj Zuza súrili napísať mužovi…

MIHÁLIK: Ostatné si domyslíme.

EVA: Ďakujem ti, Anka, a poď, dám deťom trocha múčky na rezance; aj maku ti dám. A zajtra príď, budeme zemiaky ohŕňať. (Ide von.)

ANKA (ide za ňou von): Tak, Marka, tvoj Janko je už istý so životom a môj muž ešte hynie a ani vraj na deň, ani na hodinu nepustia teraz z frontu… Že sa akási búrka chystá. (Vo dverách.)

ZUZA: Zdravá si choď, Anka. Aj k nám pošli deti.

EVA a ANKA (vyšli).

Mihálik, Zuza, Marka, Eva.

ZUZA: Jano, teraz už ty budeš otec nás všetkých — čo, ako súdiš?

MARKA: Čo sa stalo s Jankom? Dobre? Zle?

MIHÁLIK: Tá karta nemala prísť.

ZUZA: Nuž keď si ju Anka poprečituje, zapýtam, dá nám ju — hodíme do ohňa…

MIHÁLIK (dôrazne): Neskoro!

ZUZA: Tak dnes…

MIHÁLIK: Neskoro!

ZUZA: Tak ja už neviem…

MIHÁLIK: Anke, jej materi, ústa nezapcháš, a keby aj, vie už o tom poštárka, tá číta, čo roznáša, a horšia vec, že vie to už pošta, iste slúžny, žandári…

MARKA: Ale je dobre, že je Janko už v zajatí? Ňanka náš!

MIHÁLIK: Dobre je už… Ale teraz sa rozísť a nikomu nič. Ženské rozumy nevykladať. Vy vravte: „Ja neviem“, „nám nepísal“ a „čo druhí — to nie my“. A predovšetkým po robote, po robote… (Marke.) Ale zdravia si dbaj a (Zuze) dbaj, ty, mať! On, Janko, sa ozve, ale to potrvá. Robota dá nám prečkať aj ten čas.

ZUZA (Marke): Tak poďme my, dieťa moje! (Odchodí.)

MARKA (radostne): Budeme zajtra ohŕňať, ňanka? (Za Zuzou ide.) Ja budem koňa vodiť.

MIHÁLIK: Budeme, len aby nepršalo.

ZUZA (zamočí prst do sväteničky pri dverách): Prázdna vám je… (Jednak sa žehná, obrátiac sa k svätému obrazu.) Ďakujem ti, Bože! Spadli mi dnes dva kamene zo srdca. (Vychodí.)

MARKA: A zo mňa celý voz.

EVA (sa vracia): Nejdite, ešte nejdite. Potešíme sa, že je už v zajatí…

MIHÁLIK: Pusť ich, mati, a tešte sa v srdci, úfajte v mysli, ale bez rečí. To vám nakladám!

ZUZKA a MARKA (vychodia.)

Mihálik, Eva.

EVA: A čože sa stalo, otec?

MIHÁLIK: Už som tie (hodí rukou na dvere) poučil, teraz jazyk za zuby a robiť si svoju robotu!

EVA (urazená): Robiť mne nemusíš rozkazovať. Či sa málo kničujem, čo Janko odišiel? Kohút spieva — vstávam. Tri kravy, teľa, svine…

MIHÁLIK: Vidím. (Prísne.) A ja len, aby ste, ženy, nevymýšľali reči, a už nie nijak o Jankovi. To pochop v svojej ženskej hlave. Nezmýšľať, nevravieť, ani nehľadieť…

EVA: Ba, ktože sa to mihol?

MIHÁLIK: Čuš! (Ide do dvier.) Vari nás niekto pod oblokmi počúval?

Mihálik, Eva, notár, dvaja žandári.

NOTÁR (s aktovkou vstupuje): Ani klopať nemusíme…

EVA (nazrie do dvier, zalomí rukami, ale spamätá sa): Ježiš milostivý!…

NOTÁR: Pán Mihálik! Vráťte sa. (Podá mu ruku.)

MIHÁLIK: So žandármi, pán notár?

NOTÁR a MIHÁLIK (sadnú k stolu).

ŽANDÁRI (nemo a nedbalo pozdravia kývnutím ruky a druhý na stráž ku dverám, prvý k stolu ide).

EVA (v hrôze, zadŕha sa jej reč): Pekne vítam. Nech sa páči sadnúť. (Sadne sama pod pec, nevládna.)

NOTÁR: Z vyššieho nariadenia…

MIHÁLIK: Akéhože?

NOTÁR: Vojenského… Mám a majú páni… (Ukáže na žandárov.) Pero dajte.

PRVÝ ŽANDÁR (vyťahuje z kapsičky hárok): Rozkaz…

NOTÁR: Pán vyšetrujúci sudca poveril ma zistiť…

PRVÝ ŽANDÁR: A nás — spraviť u vás prehliadku.

NOTÁR (rozkladá aktovku, písma a berie pero): Nemilá vec i pre vás i pre mňa, ale dúfam, že skončí sa pokojne a bez protivenstva a násilia. Začnime.

MIHÁLIK: Začnite!

NOTÁR (píše asi formulu zápisnice).

PRVÝ ŽANDÁR (už obzerá policu, otvára truhlu, almaru, prekladá, vykladá šaty, knihy, časopisy, písma, listy. Slovom hľadá, a čo sa mu vidí, odkladá).

EVA (zalamuje ruky, plače a chce von): Bože dobrý, či už nebude konca?…

DRUHÝ ŽANDÁR (nepustí ju): Pani gazdiná, nesmiete von.

NOTÁR: Mihálička moja, sadnite si a ticho. Ani „nebožekať“, aby ste nás nemýlili…

MIHÁLIK (Eve): Ani som nekradol, ani nezabíjal — tak čože? Nestrachuj sa!

EVA (sadne a čuší, sleduje).

PRVÝ ŽANDÁR: Knihy, časopisy, mapy frontov… Svedectvá vášho zmýšľania a presvedčenia…

MIHÁLIK: Tak je; čo tajiť? Som dosť starý, aby som mal svoje presvedčenie.

NOTÁR: Mám vás vypočuť na otázky: či viete o tom, že váš syn, Ján Mihálik mladší, na fronte zbehol k nepriateľovi? (Kýva hlavou opatrne, ale záporne, naznačuje nič nepriznať.)

MIHÁLIK: Ja som od syna, hádam, štvrť roka už slova nedostal. Domýšľal som, prečo…

PRVÝ ŽANDÁR: Čo ste domýšľali?

MIHÁLIK (ostro): Že mi ich konfiškujete. (Potešený.) A tak úradne od vás prvého sa dozvedám, že zbehol.

NOTÁR (prikývne, že Mihálik dobre odpovedal, píše): „Nevedel.“

PRVÝ ŽANDÁR: Kde máte synove listy, karty?

MIHÁLIK: Mati, Eva! Aby nehľadali a v truhlách nebŕľali, podaj!

EVA (zazerá na muža, ale ide a z truhly podá niekoľko karát).

PRVÝ ŽANDÁR (prečituje, obzerá, našiel. Odkladá k časopisom, z ktorých vzal po jednom-dvoch číslach, aj nejaký zošit, knižky): Pamiatke Jozefa Miloslava Hurbana.

MIHÁLIK: Keby ste si to, páni, prečítali… poučili by ste sa o hyenách v našom kraji. Väčšieho citu človek málo zažije…

NOTÁR (Mihálika za ruku stláča, aby zamĺkol): Či ste vedeli, že váš syn sa pripravuje na útek a chystá sa zrušiť jeho veličenstvu, pánu cisárovi a kráľovi danú prísahu? (Naznačuje nepriznať.) Ak by vám to mohol niekto, pán Mihálik, dokázať, rozmyslite vaše úprimné priznanie (naznačuje nepriznať), bude vám uľahčujúcou okolnosťou. Lebo aj keď sa to syna týkalo, vy ste boli zákonne povinný úmysle synove oznámiť…

MIHÁLIK: Nech mi to súd dokáže. A spovedáme sa len priateľom a Bohu.

NOTÁR (píše): „Nevedel.“

PRVÝ ŽANDÁR: I to, prosím, zapísať: „Spovedáme sa len priateľom a Bohu.“

NOTÁR: To je bežná reč u ľudu. (Nasilu sa smeje.) Ako „nikomu, ani žene“…

PRVÝ ŽANDÁR: Čiastočné priznávanie sa. Len pobožná vytáčka, taká reč. (Podáva notárovi list a ukazuje prstom.)

NOTÁR (číta): „Už nás je tu pekný počet, kamarátov, rovnakého zmýšľania.“ (Ochabne.)

PRVÝ ŽANDÁR (vezme od notára a drží Mihálikovi pred očami): Ako ste dostali tento list?

MIHÁLIK: Ako druhé, poštou!

PRVÝ ŽANDÁR (strmo): Nie je pravda! To je prepašovaný z frontu, necenzurovaný.

MIHÁLIK: Tak ja som ho mal dať cenzurovať? Páni… páni…!

NOTÁR: Tá omluva, páni, vari stačí.

PRVÝ ŽANDÁR: Nestačí! (Pomyslí.) Ba stačí, k materiálu, čo máme, stačí, a ako stačí! (Postaví sa prísne.)

DRUHÝ ŽANDÁR (sa tiež vypne).

PRVÝ ŽANDÁR (notárovi): Zápisnica dokončená… Bez podpisu.

NOTÁR (nevládne pohyby, píše, balí).

PRVÝ ŽANDÁR (Mihálikovi): V mene zákona vás, Ján Mihálik starší, zatýkam!

MIHÁLIK (vstal): Vaša moc…

EVA: Čo si ja počnem v tomto dome? (Zalamuje ruky, plače.)

PRVÝ ŽANDÁR: Oblečte sa na cestu!

MIHÁLIK (vážne obzerá sa po izbe, zmätený).

NOTÁR (dopísal, zbalil, odchádza): Zbohom! Do videnia! (Ide von, nechá dvere otvorené.) Čo vy tu? (Zašiel.)

Mihálik, Eva, prvý a druhý žandár, Zuza, Marka.

MARKA (vbehne): Otec náš! (Hodí sa na prsia Mihálikovi a rukami ho objíma, s plačom.)

PRVÝ ŽANDÁR: Preč! Kto je to? (Trhne Marku za ruku.)

MARKA: Netrhajte ma!

PRVÝ ŽANDÁR (odtrhne): Pôjdeš s nami za protivenie sa vrchnosti.

MARKA: Vezmite ma! (Drží Mihálika za ruku).

MIHÁLIK: Synova nevesta…

PRVÝ ŽANDÁR: Rozlúčiť sa a von!

ZUZA (tíško zalamuje ruky, Eve): Lepšie nášmu otcovi pod zemou. Aspoň nevidí krivdy ľudské…

MIHÁLIK (Marke): Nevesta moja, Janko zbehol, mňa berú, nádej vám zostane.

EVA a ZUZA (plačú): Slabý náš kvet…

MARKA (nenávistne hľadí na žandárov).

MIHÁLIK: A tešte sa piesňou (gesto) „žije, žije, duch slovenský…“

PRVÝ ŽANDÁR: Dosť! Dám vám retiazky!

MIHÁLIK: Len ešte dajte ruku podať mojej starostlivej žene! (Podá.) Eva moja, tráp sa, máš sa pre koho. (Zuze podal.) Zuza, pomáhajte si a dôverujte.

MARKA (mu ruku bozkala).

MIHÁLIK (bozkáva ju na čelo): Bože, žehnaj môj nevoľný odchod z tohto domu a hospodárstva. Chráň ho a môjho syna v príhodný čas mi vráť!

EVA (spína ruky): Bože dobrotivý, pošli mi pomoc! (Klesá na kolená.)

(Opona.)