ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mihálik, Janko.

JANKO (sprava prichodí, roľnícky, čisto oblečený, ale aj v nedeľu je robota, tak v košeli).

MIHÁLIK (tak isto sviatočne oblečený, od ľava vstupuje, vo veste, ale vysúkané rukávy po lakte, s fajkou, v rukách uterák, do ktorého si utiera ruky).

JANKO: Otec, tie naše kone ma zasa poznávajú…

MIHÁLIK: Poznávajú, pravda, za ovos, čo im prisýpaš… Ale čože tvoje kone! Iba ťa budú vláčiť. Moje bravy si pozri! Ak tak budú žrať do Vianoc, budú mať po stopäťdesiat! To bude svadba! Akej Hrubé Hory ešte nevideli.

JANKO: Nerobte, otec! Načo?

MIHÁLIK: Ej, to mi už nepovedz! (Sadne.) Máme z čoho. Dobre nám ide gazdovstvo. Všetko má cenu. Štyristo korún obilie, za šesťsto sme teľa predali. Radostne sa mi robí. Hospodárstvo mám čisté; nielen zachováme otcovské — zveľadíme ho, len by nás už teraz, slobodných, aj uctených roľníkov Boh chránil v našej republike. Len ty, syn môj, neovesuj hlavy… Ale vše si niekam zahľadený; slova vľúdneho z teba nedostať; zamyslený, naopak mi odpovedáš…

JANKO: Šesť týždňov som doma, zabudol som už na boje okolo Nových Zámkov a boli to boje tvrdé… Okupačné sú mi už len ako sen… Ale na ten boj so Samom Šúrikom — nezabudnem nikdy! Otec, keď som ho preklal… oči stĺpkom… z úst, nosa krv sa valí… „de-ti“ volá, nevládze hlasom, dusí sa, umiera… a ja stŕham z neho plášť, s jeho krvavou puškou ženiem sa nazad…

MIHÁLIK: To bola tvoja duchaprítomnosť, odvaha, o akej nepočuť, nečítať…

JANKO (zlomene): Len ja som ju musel zažiť… Z očí, z umu mi neschodí.

MIHÁLIK: Čas raní, čas hojí. Zabudneš v práci, len chci! Obracaj myseľ inam, odvracaj oči na veselšie veci. Máš synka…!

JANKO: Ale tu ostali dve deti… (Ukáže rukou na kuchyňu, naľavo.) A zvláštny osud ich: Anku ste vzali do služby…

MIHÁLIK: Ponúkla sa! A bolo treba, keď som vám izbu pristavoval (ukáže napravo), Marka nemohla od Janíčka…

JANKO: Anka u nás v službe, deti každý deň tu — neviďte, nezabúdajte. Ale nie, aby ste ju vypovedali! To mi nepomôže. Ja to musím sám v duši prekonať, ak sa dá…

MIHÁLIK: Prekonáš! Staráme sa o nich: o Anku a deti, oba. Dám ja, dáš ty, aj penziu dostane teda, deti — sirotské…

JANKO: Ale už aj veľmi krivo hľadia mama aj Marka.

MIHÁLIK: Podudrú, ošomrú, nič si z toho nerob! Ja som gazda, ty si gazda! A ženy musia čušať. A kdeže sú?

JANKO: Marka s chlapcom, Anka vari s mliekom po dedine.

MIHÁLIK: Aj to mlieko má cenu! A hlavná vec, že ho doma predáme! A ženy nemusia do mesta na chrbtoch vláčiť. (Žartom.) Bude ti žena rovná ako jedlica! I to je zisk z našej slobodienky!

Mihálik, Janko, Marka (s Janíčkom).

MARKA (sprava, s dieťaťom v bielej, dlhej košieľke na ruke. Viac z povinnosti ako z lásky. Marka akoby materstvom bola preskočila desať rokov; je staršia, zmizol peľ a úsmev, i cit. Reč stvrdla): Dobré ráno, starý otec!

MIHÁLIK: Pán Boh daj, synku! Ty si už hore? Mládenec! (Vstal.)

MARKA: Ja som sa už okúpal, aj najedol — idem spať…

MIHÁLIK: Spi, synku, aby si mi rástol, žeby sme mohli skorej do záhrady jabĺčka, slivôčky zbierať… (Vychodí.)

JANKO: Nekrčte sa, otec, pozbierame…

MIHÁLIK: No, to ja viem najlepšie: ktoré na predaj, ktoré nám a čo kravám alebo sviniam. Ale radšej kravám, sviniam zuby tŕpnu, potom mi nežerú kukuricu. Aj čo usušiť, čo na slivovičku… (Vychodí.)

JANKO: Očká mu klipkajú, ulož ho…

MARKA: Uložím… a povieme si slovo. (Ide s hnevom napravo a vráti sa bez dieťaťa.)

JANKO (s pauzami, viac sebe, prikyvuje si): Čo aj dve… Zaťatá… Umienená… (Keď sa Marka vráti.) Preto si nemala pre mňa slova…

MARKA: Kedyže?

JANKO: Keď si s chlapcom vošla. Len starému otcovi dobré ráno…

MARKA: Neviem byť falošná. Včera večer s posledným vozom zastal si pred Šúrikových domom a zhodil, ba aj vniesol si na vlastnom pleci dve vrecia zemiakov.

JANKO (vydýchne): A bude nám menej, že zo sto vriec dve ubudli?!

MARKA: Anka slúži, má plácu, deti sú viac u nás pri stole ako doma, a ty jej ešte vozom vozíš!

JANKO: Netáraj, žena. Čože vozím?

MARKA: Obilie, ešte sme len mlátili…

JANKO: Kto ti to…?

MARKA: Ankina mať ťa chválili… Do mesta Anku vozíš, keď je najviac roboty…

JANKO: V prijímacie dni musím po úradoch, aby dostala vdovské a deti sirotské…

MARKA: Na to je vari starosta, sirotský otec, notár a nie ty. A kto v jarmoku zaodel, zaobul jej chlapcov? Ty! Chodíš sa s jej deťmi baviť, na kone, na voz ich berieš!…

JANKO: Už si mi to vyčítala…

MARKA: Aj ešte ti budem. Ku mne si ochladol, si neveselý, zahľadíš sa, zamyslíš, môže ma v izbe nebyť, jedno ti je. A preto radšej nech nám nerobia veľkú svadbu. Ja by sa nemohla veseliť.

JANKO: Celkom s tebou súhlasím.

MARKA: Mňa srdce bolí už dávno. Ešte si od Komárna doma nebol. A v Komárne si bol, málo písal, raz bol doma a mňa si nezavolal…

JANKO: Bola vojna, nestačil, nemohol som viac…

MARKA: Ale Anke si stačil napísať, že sa budeš o ňu a jej deti starať!

JANKO: Napísal som, a…?

MARKA: A teraz; prečo jej tak, ako mne dary kupuješ, šatky, vlniaky, deťom cukríky, hračky, pletky…?

JANKO: Ozaj — pletky! Z ľudskosti, že im to muž-otec nemôže a že sú to siroty, koreňom deti našej dediny, ba už, povedal by som, našej, mojej rodiny. Ale ty to nerozumieš ešte…

MARKA: Som sprostá… Nech ti bude Anka múdrou! Ja odídem k mame svojej, maj si ju. Je ti v dome. Aj tak si k nej ako med, a nie gazda. Mne viac rozkazuješ ako jej.

JANKO: Jej rozkazujú mama, otec. Čo mi ešte nevyhodíš na oči?

MARKA: Ty ju ľúbiš! Ľúbiš ju. A ja idem domov…

JANKO: Nebál som sa smrti za našu myšlienku, ani teraz sa jej nebojím, ak Anka pomstou zahorí alebo sám uznám ten východ — ale by si ma nemala do nej hnať pre trocha jedla a nejakú handru…

MARKA: Keby len to… Ale je to Anka sama, tá mne myseľ berie, srdce vypíja…

JANKO: Len ty si mojou ženou! Neblázni sa. Srdečne ti to opakujem: Len ty…!

MARKA: Tak prečo, prečo si jej deťom viac otcom ako svojmu?

JANKO: Táraš!

MARKA: Prečo uberáš vlastnému dieťaťu?

JANKO: Odbavené otázky. Ale opakuješ ich — vŕtaš… Nuž… Lebo ja už mám, vravím ti, tri deti. Áno, jedno svoje a dve Šúrikove!

MARKA: Nie si im otcom!

JANKO: Ale som ich otcovrahom!

MARKA (prehradí ju, ale nezlomí): Ty? Ich otcovrahom?? (Pauza.)

JANKO (prikyvuje nemo — po chvíli): Už si mohla začuť, domyslieť z našich rozhovorov s otcom… Ale vo vás, ženách, iba slepá zlosť a závisť za mierku zrna, zemiak a lacnú handru. Ja viem, kedy, ako Samo Šúrik umrel a mne život vykúpil svojou smrťou… Na ako dlho, takto — bohvie! Svoj plášť mi smrteľne nerád a nechtiac, ale dal, či som si ho z neho, mŕtveho, vzal, keď ma mali už vešať…

MARKA: Kto ťa mal vešať?

JANKO: Rakúšania!

MARKA: Akože to teda bolo, keď si ty bol legionárom a on ti plášť dal… A on padol na tejto strane?

JANKO: Na tejto!

MARKA: A tebe plášť požičal?

JANKO: Strhol som mu ho, umierajúcemu…

MARKA: Ako? Bože, nerozumiem… Nikto by ťa nerozumel…

JANKO: On ma chytil, ja som ho zaklal a v jeho plášti naspäť utiekol do légií.

MARKA: Ty si zaklal Šúrika?

JANKO: Ja! Tak už vieš všetko a pochop moje činy k vdove a k deťom.

MARKA (pauza, myslí, tvrdo): Nech si dá deti do sirotinca…

JANKO (mäkko): Dala by si ty svoje? — Je mať! A niet toľko sirotincov, koľko teraz sirôt.

MARKA (z materiálneho i z osobného egoizmu nabýva znovu na tvrdosti, čo troška od slova „vrah“ klesla): A keď on teba neľutoval vydať na šibenicu, čo ty máš ľutovať jeho a jeho ženu, deti? Ty si bol chytrejší, zaklal si ho ty. V poriadku, vraví mi môj sprostý rozum. A ja sa ešte opýtam pána farára…

JANKO: Ten mi už odpustil práve v mene tej ľudskosti, ktorú máme konať k deťom…

MARKA: A ešte sa opýtam vojaka a hoci legionára… Ale nie sme takí bohatí, a máme svoje dieťa…

JANKO: Nerozoberáš, nechápeš horkosť duše mojej… Matere nepochopia, Anka nemôže… Iba otec môj… Ale ten je starý, umrie… Čo ja budem medzi vami, ženami robiť? Kto ma podoprie niesť ťarchu na svedomí…??

MARKA (bez súcitu, naopak, formálnosťou chce pomôcť): Ja poviem…!

JANKO: Povedz! Materiam, a komu chceš!

MARKA: Poviem, a mama ju vypovedia zo služby! (Vyjde na ľavo.)

JANKO: Krič, hoci verejne a žeň ma do smrti!… Čím prv, tým menej mučenia (chytí sa za hlavu) a hryzoviska.

Janko, Anka.

ANKA (zľava): Smiem ešte, kým ma vypovedia?

JANKO: Ty si v kuchyni? Počula si?

ANKA: Neskoro som vošla, ale počula a čo som nepočula, domýšľam.

JANKO: Anka, čo domýšľaš?

ANKA (veľmi vzrušene, ale nie krikom, vnútorne): To si ja domýšľam… proti všetkej tvojej láske k mojim deťom, že si ty mal účasť na smrti môjho muža. Toho podozrenia sa už nezbavíš. Veľa som počula, vyrozumela, čo som u vás v službe, a ty zasa doma a s otcom reči máte… Hrýzlo ma to, čo si vravel o Vianociach, sama som sa ponúkla do služby… a mám dosť, nad čím sa zamýšľať…

JANKO: Ty u nás vyzvedáš? Ty si ma raz volala i na noc k vám, že si čistá od muža… mi šveholila… Len aby si vyzvedela…?

ANKA (v plači): Tak bolo a tak je. Ty si zničil — všetko mi tak vraví — manželský môj život… rozvrátim ja tvoj… som pomyslela, len istoty, istoty nebolo.

JANKO: Teraz sa to už skoro dozvieš, aj bez tejto obeti…

ANKA: Áno? Dozviem si istoty?

JANKO: Áno, len aby mňa videli žena, mať, k vám zaniesť niečo.

ANKA: Nenos už nikdy nič! A čo žobrať pôjdem…! Sú ešte ľudia aj okrem vás. Idem, idem preč z vašej služby, aby deti moje neprekročili už nikdy tento prah za kúskom chleba. Lebo ja šípim, tuším len — Bože svätý — istoty, istoty daj! Ty si mi muža, deťom otca… Tvoja žena kričí… Len či pravdu? Či závisť? Či žiarlivosť, či zlosť z nej kypí?

JANKO: Všetko to — s pravdou zmiešané…

ANKA: Ty si vrahom nášho otca?

JANKO: Vrahom!

ANKA: Tušila, tušila som. Kdeže by v ľuďoch toľko lásky k cudzím deťom…? Farizej! Ach, keby si vedel, ako ťa v tejto minúte nenávidím… vyhnal by si ma z domu a nechoval mi deti nikdy viac!

JANKO: A predsa — zostaň, Anka! Daj mi starosťou o tie malé deti vykupovať si svedomie. Veď mne ustavične ide tvoj muž pred oči ducha môjho… Ale vtedy, vtedy nebodol som tvojho muža ani otca tvojich dietok, ale bodol a klal besnú, slepú šelmu… Lebo človeka nemohol som z neho dostať živého ani všetkou výrečnosťou rozumu a srdca. Dosť som mu, že sa nebojím ani tej hnusnej smrti — povrazu, ale chcem ťa získať pre našu slobodu, pre slobodnú budúcnosť tvojich detí… Nie! srdce kamenné… ak chápeš, Anka, pochop; ak nie, hoci ma tak zabi, ako som ja jeho.

ANKA: Kde si ho pichol?

JANKO: Do pŕs!

ANKA: A padol…

JANKO: Padol, a krv ústami, nosom…

ANKA: A volal!

JANKO: Nevládne, „de-ti mo-je, de-ti“ volal…

ANKA (založí si ruky na oči, ide do kuchyne).

JANKO (stojí a čaká vchádzajúcich).

Janko, Eva, Zuza, Marka, Anka.

EVA (vchádza s modlitebnou známou knižkou, so šatôčkou a kytkou v nej, v rukách, odkladá).

ZUZA (tiež tak, zostane stáť).

MARKA (za nimi, hľadí do zeme ako podpaľač a zastane v kúte pri peci).

EVA (Jankovi, viac šeptom): Ja som sa aj teraz bola pomodliť za teba, syn môj; za pokoj tvojho ducha… Čo si ho aj… Bola vojna…

JANKO (nevrlo): Mama, modliť sa, to vás nič nestálo a mali ste kedy. Ale dajte deťom, Anke…

EVA (skočí zlostne do reči): „Dajte!“ „Dajte!“ (Hnevá sa.) Ba, budeme len robiť a rozdávať!

ZUZA (zostáva tichá, pokojná): Ale, Eva, Eva, Janko vie, čo robí. A keď otec nebráni, nechajte mu tú radosť — tri deti chovať. Nezjedia svet.

MARKA (myká sebou, vzdorne): Máme len jedno!

JANKO (Zuze): Ďakujem vám, mama; vy by ste mali najviac citu…

EVA (Zuze): Daj, Zuzka; nech rozdáva…

ZUZA: Nuž aj som dala, aj týmto, aj druhým, aj ešte dám… Nebuď mi, Bože, za chválu počítané…

JANKO: Ja som chcel, že deti za svoje…

EVA: Nie na môj majetok! Ja som nevstávala štyridsať rokov o tretej ráno pre cudzie deti!

MARKA: Ja mám svoje dieťa!

ZUZA: Ak sa ti tým uľaví, syn môj, pripoveď si ich… (Vyšla.)

MARKA (okríkne Zuzu): Mama… (Eve.) Alebo Anka, alebo ja v tomto dome!

JANKO (za Zuzou): O to ide, či si tým uľavím svedomiu. (Vráti sa, aby povedal ešte): Toto je otázka! Ale vy, žena, mať, nechápete vec, iba po vrece zemiakov. (Vzal končiarik zo stoloviny a vyšiel.)

EVA: „Za svoje!“ Ešte čo nevymyslíš! (Hnev.) Anka!

ANKA (vojde z kuchyne): Rozkážte!

EVA: Vypovedám ťa zo služby a poviem ti aj to, aby si mi syna nešarpala. Dosť sa ti nadávali aj s otcom. A keď muža nemáš, nájdi si, ale nie môjho syna vábiť… ako jeho žena, Marka, lepšie vidí…

ANKA: Kedy odísť?

EVA: Kedy sama chceš!

ANKA: Odídem, alebo ma četníci vezmú…

MARKA: Pomstiť sa nám chceš? Dali ti otec, Janko za muža dosť. Aj vdovské, sirotské vám konal…

ANKA (trpko Marke): Si hrdá, že ty máš! Tebe nebude treba sirotských (slabikovane) ak — sa — oželiem… Ty pýcha gazdovská! (Eve.) „Dosť dali!“ Keby som vám to mohla vrátiť…

EVA: Čo ti dali — máš, čuš! Choď si po robote!

ANKA (ide do kuchyne).

EVA: Postav obed! Var! — My pôjdeme do kostola na svätú kázeň. (Marke.) Vezmeš aj Janíčka? (Berie zasa modlitebnú knihu, šatôčku a kvety, ide napravo.)

MARKA (vďačne): Ak sa už vyspal… Na zadných dverách môžeme byť… (Za Evou.)

Mihálik, Janko.

MIHÁLIK (zľava, nesie za chvostík krticu).

JANKO (za ním).

MIHÁLIK: Krtica! Potvora! Som ťa dochytil! Celú záhradu mi prevrátili!

JANKO: Chúďa… Ak má malé krtičky — už sa jej nedočkajú… a hladom zhynú… (Ide napravo, oblečie vestu, kabát, kroj a vracia sa.)

MIHÁLIK (hľadá v stolovine): Nech ide do hory ryť, nie do záhrady. Kdeže je môj končiarik?

JANKO: Ja ho mám pod cieničkou.

MIHÁLIK: Zvlečiem a na špajdličky… už ich mám osem! Suchých! Ešte zo šesť a bude na zimu čiapočka — oravka — Janíčkovi, ani zo zamatu!

JANKO: Tej mojej krtice v prsiach, ako sa tej zbaviť, otec? Vŕta, vŕta…

MIHÁLIK (so srdečnou otcovskou výčitkou): Ba čo počínaš, synku, pod cieničkou, a — v nedeľu! Ľudia idú dedinou a ty píliš, zbíjaš… Janíčkovi? Hračku nejakú?

JANKO: Tomu… Nie tak hračku, ako pamiatku…

MIHÁLIK: Uvidím, či bude nad moju kolísku…

JANKO: Otec, našiel som pol cieničkou dosku dubovú — dáte mi ju?

MIHÁLIK: Vozík? Sánky? Na husle a sánky javorové drevo, synku, dub ťažký!

JANKO: Odrezal som meter a z toho mi vyjde… (Tajne sa prežehná, alebo rukou naznačí kríž náhrobný.)

MIHÁLIK (nevidel): Ten končiarik… (Von ide napravo.)

JANKO (za ním): Podám vám ho!

Anka, Karolko, Vilko.

KAROLKO a VILKO (dovedú sa za ruky a ťahajú z kuchyne na javisko, hoci ich Anka zdržuje).

KAROLKO: Mama, pusť nás! Dobré ráno, ujko! — (Hryzú jabĺčka a nevidiac nikoho, točia sa po izbe.)

ANKA: Kde ste vzali jablká?

KAROLKO: Čo kričíš, mama? V záhrade sme našli. Ešte máme! (Vyťahuje z vrecka.)

ANKA: Deti! (Schytí ich za ruky.) Učila som vás, že ujko Janko je druhý váš otec. A teraz ako vás budem odúčať…? Rozprávala som vám, že ujko Janko najďalej videl vášho otca v živote; teraz vám budem, že mu on život vyhasil… Vravievala som vám, že čo vám dáva, dáva z dobrého srdca, z lásky — teraz vám budem rozprávať, že horká jeho láska; dáva, aby mohol zabúdať na neslýchanú krivdu na nás spáchanú…

KAROLKO: My pôjdeme do kostola…

ANKA: A kde sú stará mama?

KAROLKO: Pustili nás!

ANKA (hrá ďalej, hoci s nemými deťmi; ale berie ich, tuľká, odtíska, ako hnev, pomsta, žiaľ v nej búri sa): Tu ste bývali, deti moje, celé dni, už ani vkročiť od dneška. Ja tu už slúžiť nebudem. Dnes už viem, čo som celý rok márne vyzvedala a dala si slepiť oči jedlom a handrou… Keď som už mala sa pomstiť za otca vášho. Skrývam nôž… a bojím sa pichnúť… Čo robiť, Bože? Či v žobráckej vďačnosti žiť a slepiť aj vám očká a ešte prijímať almužnu a či vás vysotiť so starou materou na ulicu a sama ísť do temnice? Či zabiť vraha vášho? A či ďalej prijímať dary jeho? Dať sa podplácať, deti moje, pre vás, za vás? Muž môj, čo mi radíš spod tej čiernej zeme? Či žiť pre deti, či v árešte hynúť pre teba a deti opustiť? Keby len vedela, kde ho, ako pichnúť… Poďte, poďte, deti… krvavé mám v očiach… Choďte do kostola, kľaknite, modlite sa…

KAROLKO: Ja viem, otčenáš, zdravas, andele boží, desatoro… a Vilko anjelička…

VILKO: „Anjeličku, môj strážničku, opatruj mi mú dušičku; opatruj ma vo dne, v noci a buď mame na pomoci!“ (Vybehli naľavo.)

ANKA: Buď, Bože, aby som videla, kadiaľ naša cesta… (Vyjde za deťmi.)

Mihálik, Janko, Anka.

MIHÁLIK a JANKO (sprava).

MIHÁLIK (nesie biely kríž z dosky. Vzrušený): Do ohňa! Porúbem!… (Smerom na kuchyňu kročí.)

JANKO (ho zastaví, prosebne): Dajte dokončiť… Nebudete vy mať roboty s tým…

MIHÁLIK (číta z dosky): „Hrdina, či vrah?“ Aký vrah?

JANKO: Aký hrdina?

MIHÁLIK: Čo to robíš?

JANKO: To mi dajte za hlavu, keď ma pochováte.

MIHÁLIK: Syn môj, neurob mi to… (Objíma, prosí, plače starecky.) Len teba mám…

JANKO: Majte za mňa tri deti…

MIHÁLIK: Deti živiť budeme, hoci Anka u nás nebude… Len načo si ty svoju veľkú tajnosť sveril Marke? Materi??

JANKO: Aby deťom Ankiným úprimne dopriali tú smidku chleba u nás.

MIHÁLIK: Boli by sme spolu dali: ja, ty, dôverne. Ja už im kupujem kúsok lúčky, aby kravu vychovať… Neurob mi to, nes ťarchu, unesieš, očistíš sa s božou pomocou…

JANKO: Kňaz v mene Boha mi to už odpustil… Svetský súd ma trestať nechce… Vojaci, bratia, komu sa zdôverím, vravia, že som hrdinom… A ja si odpustiť neviem. Žiadne vytáčky! Lebo nie v sebaobrane som ho klal. Veď Šúrik ma nenapádal, len odvádzal, aj keď na šibenicu. Šlo mu o život, nerád šiel na vojnu, veď sa jej bránil celým majetkom; chcel domov, hoci do otročiny, ale domov, a len že také podmienky postavili — šiel do útoku a šťastlivo zajal si ma. A ja…? — Pomyslite, otec môj, ako by ma teraz Šúrik pred vami obžalúval? Čo som mal mu povedať, čo som mu mal ešte povedať, než som oprel doň zbraň? Akoby želel dôvery, že ma nedal viesť aj tým dvom vojakom, aby sa delili na sľubovanej legionárskej koristi…

MIHÁLIK: Zbavíš sa tej múry ducha, len dôveruj! Čas raní, čas hojí.

JANKO: Otec, s vami by som sa udržal azda… Ale vy máte vyše sedemdesiat rokov. Koľkože ešte? a umriete…

MIHÁLIK: Všemohúci má viac, ako rozdal…

JANKO: Ale raz ma tu predsa necháte. Čo si ja potom s materou a so ženou? Komu sa budem opätovne žalovať a spovedať…

MIHÁLIK: Máš synka… Ten ťa bude chrániť. Komu toho necháš? Kto ho vychová verne mne, tebe? K smelosti, k obeti aj v tej najtvrdšej dobe rodu a vlasti?

JANKO: Škola, otec môj, naša škola. Lebo ja sa už toho nedožijem. Ja už vyše roka čo zabúdam; chcem v robote, v knihe, v živote ani nemyslieť, a len vše ho, Šúrika, vidím… Zabil som ho a nie je mŕtvy. Ešte raz, ešte ďalej musím ťa klať, otroka? Už sa mi vidí, že je mŕtvy. Iste? Mal by byť. Či si ožil? Otrocký duch môže žiť a strašiť?

ANKA (zľava vstupuje).

MIHÁLIK: Anka, ty veľa trpíš, od najväčších dlžníkov, od nás, i hádam, božou vôľou… (Zopne ruky.) Pomôž mi Janka vrátiť životu…

ANKA (vytiahne zo záňadria končiar, drží v ruke vystretej, akoby k bodnutiu): Spravil si ma vdovou… Chcela som ťa zaklať, ako si ti môjho muža. (So žiaľom.) Ale som aj matkou sirôt a (tvrdo) ženou z toho koreňa, čo vy… (Prikročí, položí nôž na stôl a pokloní sa obom.) Ponesiem svoj údel, len aby deti vychovať…

MIHÁLIK: Moja starosť, Jankova! Deti dáme učiť, len aby rástli!

ANKA: Ďakujem vám, čo ste mi až dosiaľ v tvrdej biede a nedostatku pre deti urobili, dali… (Vyjde.)

JANKO: Len vykupovali život, ale či vykúpili…?

MIHÁLIK: Máme roky budúcna…

JANKO: Teraz už len aby mi Šúrik odpustil. Môžu mŕtvi odpúšťať? To je otázka posledná… Anka! Prečo si ma radšej nebodla? Ja som sa nebál smrti tam… Tu som ju hľadal a ako hľadal pri bojoch v máji, v júni v Nových Zámkoch… Nechcela ma a zahodiť pušku, zložiť ruky a vletieť do guľometu, to sa mi protivilo… A Anka mi odpúšťa… Či je to smutné, keď človek umrieť nemôže…

MIHÁLIK (kľakne, ruky zopne): Syn môj, zľutuj sa nado mnou!

JANKO (zodvihol otca, posadil).

MIHÁLIK: Môj život bola robota, gazdovanie, odtŕhanie si od úst… Keď sme sa s materou zobrali pred štyridsať rokmi, pečené zemiačky sme si rozčitovali a surovej kapusty k tomu… Dve deti oplakali, teba vychovali! V poriadku si už, synka máš… A teraz, keď by sme mohli pokojne pracovať a šťastne žiť… (ukáže na mapu) v slobodnej vlasti…

JANKO: Otec môj, môžem dajak prekročiť, čo mi bolo súdené už na fronte?

MIHÁLIK: Môžeš… Len si nesmieš prekážkami hory, hroby stavať, ako toto… (Na kríž.) Skrešem, zničím i pamiatku na čiernu myšlienku. (Schytí kríž a ide napravo von.) Sekeru, sekeru!… (Vychodí.)

Mihálik, Janko.

JANKO (zastaví Mihálika): Otec môj, horou prekážok zostanú mať a žena moja. Vojnou zmamonárené, nikdy nás nepochopia. To bude nesmierne ťažký boj.

MIHÁLIK: Nebude, synku, nebude! Vďačné bremeno, čo pomáha! Len by deti Ankine vládali v robote pomôcť, a čo aj len Janíčka zabaviť, húsky, jahence napásť — ženy pochopia, synku, pochopia! (Myšlienka.) A potom, veď aj pre ne, ženy naše, bude v slobodienke našej viac času, viac školy a poučenia: žiť a myslieť na ducha, na srdce, nielen do poľa, na kravy, (s výčitkou sebe) ku ktorým sme ich sami hnali, im iba rozkazovali, od snára a kalendára ďalej ich nepustili, neviedli.

JANKO (berie mu kríž z ruky): Otec môj ste starý tuhý peň. Ako tá spílená lipa v záhrade, čo z koreňov znovu sa zmládza, znovu ženie tri lipky…! (Objíma ho.) Bol som už na kraji hrobu… Otec, zostávam s vami… s dôverou vo vašu vieru, v pochopenie a pomoc všetkým, ktorí tej vašej pomoci budú potrebovať…

MIHÁLIK: V slobode našej budeme pracovať, obetovať a dávať núdznym, vojnou zničeným a osiroteným predovšetkým, aby sme všetci v novej vlasti našej mohli spoločne a radostne sviatkovať… Naučíme ženy naše myslieť: nie majetky, ale z nich a na nich vychované deti — sú naša nádej a budúcnosť vlasti!

JANKO (podá kríž Mihálikovi): Tak, otec, dobrý môj otec, odložte… Ale siroty Šúrikove…

MIHÁLIK: Neboj sa, synku! Len keď si ty vybojoval boj, čo ti ducha zmáral a čo ťa na smrť kormútil (objíma Janka). A Písmo sväté hovorí: nebude vedieť ľavá ruka, čo robí pravá, kým ženy naše v srdciach uznajú, že chlieb rodí sa pre všetky deti na svete. (Odchádza s krížom.)

JANKO (ho zadrží, bozkáva mu ruku, tvár): Otec môj, daj vám Boh dožiť a vznešený ten boj vybojovať.

MIHÁLIK: Uslyš, Bože! Daj, Bože! (Objímanie.)

(Opona.)