ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Janko, Šúrik.

JANKO (od potu a prachu sčernelý, ide voľne prvý a obzerá sa na Šúrika. Je v talianskej rovnošate, ale holohlavý, bez plášťa. Zajatý).

ŠÚRIK (zvinutý plášť cez plece, čiapku zatisnutú na oči, na pleci puška s bodlom, na páse granáty. Poháňa Janka): Avanti! Avanti! (Ukazuje hore na padajúce haluze, naznačuje, aby čím skorej vyšli z toho nebezpečenstva.) Lebo ešte tu zdochneme.

JANKO (obráti sa proti Šúrikovi, zastane): Tie letia vysoko. Postojme, Samo Šúrik.

ŠÚRIK (zastane, hľadí na Janka, slabikovane): Ja-no! Tvojho boha hrubo-horského, si to ozaj ty? Taký si ty Talian!?

JANKO: Som československý legionár!

ŠÚRIK: Ty? Dezertér, zbeh — legionár?

JANKO: Legionár!

ŠÚRIK (v čertovskej radosti): Tak už mám tri týždne dovolenej v hrsti! Éljen!

JANKO: Striebornú…

ŠÚRIK: …sa im na ňu…!

JANKO: Tristo korún…

ŠÚRIK: Za tie ťa dám odfotografovať, keď budeš visieť.

JANKO: Daj!

ŠÚRIK: Vezmem otcovi tvojmu…

JANKO: Bude hrdý…

ŠÚRIK: Nikdy ty viac Hrubých Hôr neuvidíš…

JANKO: Ty ich pozdravíš! Si ich synom, ako ja!

ŠÚRIK: Bolo vám voľakoľkým uveriť a zbehnúť? Na letáky akéhosi, vraj, podplukovníka Štefánika…???

JANKO: Nie „akéhosi“. Vtedy sme len verili, dnes vieme: to je náš rodák, hrdina vo francúzskej armáde. Ja som ho videl, on ma na čelo bozkal!

ŠÚRIK: A za to ťa o hodinu bozká smrť!

JANKO: Viem!

ŠÚRIK: A otec tvoj v árešte…

JANKO (trpko): V árešte? (Hrdo.) My mu ho otvoríme…

ŠÚRIK: Ty? Najväčšie bláznovstvo si spravil…

JANKO: Ej, Samo, nenazvi bláznovstvom boj za slobodu!

ŠÚRIK: Už ju dnes budeš mať: na doline v priekope. A Marka pred pôrodom…

JANKO: Buď zdravá! Viac sa neuvidíme. Vychovaj, vychovaj mstiteľa… (Hľadí hore ako vo sne) za moju smrť.

ŠÚRIK: Môžeš hľadieť, vzdychať do oblakov — nič to nepomôže.

JANKO (mäkko): Samo, zachráň ma! Sme predsa rodáci. (Určite.) Sloboda bude i tebe slobodou, keď pochopíš…

ŠÚRIK: Ja? Ale ja ťa mám? Keď sa mám dostať domov, do svojej služby? Si šialený??

JANKO: Budeš ju mať a nebudeš sa hrbiť, ani rod zapredávať a meno si kupovať…

ŠÚRIK: Nepoučuj ma! Nadožieral si sa ma, keď sme rukovali… Čo teba do toho, čo ja robím s menom, so ženou, deťmi?! Ešte slovo!… Ha — ha — ha! Čo ty mne môžeš sľubovať v hodine svojej smrti, a keď ja ťa mám v rukách?? Úzko ti je za tvoje bláznovstvo podstúpiť…

JANKO (mierne): Ja som život za našu myšlienku…

ŠÚRIK (skočí): … za svoju! Nie za moju!

JANKO: Tak za moju… podpísal nie dnes. Ale ty, ak by si mohol pochopiť ju… (vzrušene) Samo, niet v tebe už ani iskierky citu, rozumu k mojim slovám? Očami by si ma prepálil prv, než ma obesia? Tak ťa tá uhorská služba zotročila?

ŠÚRIK: Ba by som ťa sám spálil! Lebo aj vy predlžujete vojnu, pre vás sme museli aj dnes do útoku.

JANKO: Slováci a všetci zhrbení, čo otročíte uhorskej vláde, mali ste už byť s nami. Myšlienka slobody vôbec a slobody našej ťa nepohne?

ŠÚRIK: Mne je jedno, čo aj čertovi, nielen uhorskej vláde slúžiť, nech ma len platí… Ber sa!

JANKO: Ani trošku ma nevieš ospravedlniť v svojej hlave? A môjho otca a svojho otca, poddaných dedov našich? Náš spoločný rod, našu zem, reč a pieseň, čo mne i tebe nad kolískou matere spievali? S ňou sme mládenčili?

ŠÚRIK: A koľkože vás je? Ako to vyhrať chcete?

JANKO: Dosť! S nami sú všetky demokracie sveta, aj Amerika!

ŠÚRIK: To bije sa všetko za tvoj malý národ?

JANKO: I tvoj, Samo, i tvoj malý národ. A od Bavorska po Užhorod je náš národ už väčší. A bijú sa Juhoslávci, Poliaci, Rumuni a Rusi bili sa tiež. A my v právach ožobráčení Slováci a ukracovaní bratia Česi budeme slobodní, rovní iným ľuďom a národom, keď to väzenie národov našich rozvalíme. Budeme mať svoj štát, svoju republiku! Už nás uznávajú Taliansko, Francúzsko, Anglicko, Amerika… Pochop, brate…!

ŠÚRIK (nevrlo): Čo pochopiť? Ja som sa mal dobre, nebyť vojny.

JANKO: Na tele dobre, ale ducha máš spútaného. Poď so mnou nazad, zaplesáš, čo počuješ!

ŠÚRIK: Ja? Do toho pekla? Si ozaj pochabý?

JANKO: Až veľmi vážny. Veď vedieš ma na smrť!

ŠÚRIK: Moju ženu, deti, podporili tvoji… zaplatím hneď.

JANKO: Nespomínaj znovu tie hmotárske veci. Na ducha pomysli. Máš deti, strojme tým slobodu ľudskú, národnú. Ďalej mysli, vyššie hľaď, poď nazad!

ŠÚRIK: Prebíjať sa cez to peklo, front?? Za nič! Za nič!! (Streľba znovu silnejšie hučí, padajú zas vetvy, lístie.)

JANKO: Rozdelíme si šaty, ja povediem…

ŠÚRIK: Ja povediem! Ale (rozhodne) — k našim…

JANKO: Tri týždne ťa nespasia…

ŠÚRIK: Spasia! Viac ma sem nedostanú! A život, život mám zachránený! Možno, ty mi ho, Jano, zachraňuješ… Niečo sa tam deje…

JANKO (nádejne): Protiútok našich. Dočkajme ho…

ŠÚRIK: Bež! Ja sa tu nedám zabiť pre teba!

JANKO: Mohli by sme sa zachrániť oba na tej strane…

ŠÚRIK: Ja ešte raz do útoku? Ani za tvoju slovenčinu, ani tvoj krk! Čo si si uvaril — žer! (Ustrašený.) Bež! (Sníma pušku.)

JANKO: Dočkaj! Dočkajme! Kryme sa za stromy…

ŠÚRIK: Ani minúty! Mne je život drahý. Hni sa, inak ťa zastrelím.

JANKO (roztrhne blúzu): Streľ. Nechaj ma tu a ty choď!

ŠÚRIK: Stratím tri týždne…

JANKO: A ja všetko…

ŠÚRIK: Do podozrenia prídem… Hni sa! Alebo zavolám, alebo ťa bodnem! Zdochýnaj, povrazu predsa neujdeš!

JANKO: Bil si sa za cudzích, teraz nastáva ti chvíľka boja za svojich. Samo, reskíruj za brata — rodáka…

ŠÚRIK: Ja svoj život za teba?

JANKO: Pamätaj, spomeň si v tejto strašnej chvíli,

že máš dve deti, i mne sa rodí synček — dcérka… Požičaj mi plášť… Odopni granáty… Pusť ma…

ŠÚRIK: Ľutujem ťa, Jano, ale visieť budeš.

JANKO: Vyjdime do týchto haluzí, skryjú nás…

ŠÚRIK: Si hluchý!? Nečuješ v nich švist guliek? Bež, lebo ťa bodnem! (Napriahne pušku.)

JANKO (bleskurýchle vrhne sa na Šúrika, vykrúti mu razom pušku a Šúrika kole do pŕs, držiac ustavične pušku na jeho prsiach): Tak — padni — ty!

ŠÚRIK (padá): De-ti… (slabo volá) mo-je de-ti… (Zomiera.)

JANKO (vytrhne pušku, postojí, pomyslí, strhne zo Šúrika plášť, berie pušku, obrátil sa a vykročí, odkiaľ vyšli).

(Opona.)