ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mihálik, Eva, Anka.

MIHÁLIK a EVA (poobedovali, Eva odnáša misku, taniere a príbory).

EVA: Už keď telegrafoval — príde!

MIHÁLIK: Idem ešte po drevo. Kým sanica trvá.

EVA: Šúrička dojí, Marka nemôže od dieťaťa, ktože ti pomôže naložiť, potisnúť? A ja chystám…

MIHÁLIK: Voniam — čože si?…

EVA: Tú krivú hus pečiem.

MIHÁLIK (vezme v obloku okuliare, založí na oči a berie telegram): „Prídem zajtra — Janko!“ Je to reč? Bolo by ho svet stálo doložiť slovo: ráno — na poludnie — večer?…

EVA: Ráno neprišiel, poludnie je tu, tak už musí prísť. Prišlo by mu ľúto nenájsť otca doma. Rob si na dvore. Strúhaj šindle ako vše, alebo zájdi Janíčka pokolísať. Marka s materou tiež chystajú… A keď sa ti nechce, fajč a čítaj…

MIHÁLIK: To ja budem vedieť, čo čítam, keď sa mi po roku syn vracia, a vracia sa ako legionár! Čože ty vieš, mati, čo je to, čo to bolo!

ANKA (z pitvora, otvárajúc dvere): Tetka, poďte si precediť.

EVA: Idem. (Vyjde.)

MIHÁLIK (zapaľuje si do fajky a krúti a len krúti hlavou nad telegramom).

ANKA (vojde vziať z kotlíka do šochtára teplej vody. Ani pani, ani sedliačka; dodiera panské a priberá sedliacku šatu).

MIHÁLIK: Tak, Anka, je to rozum: „Prídem — zajtra?“

ANKA: Vám je deň dlho — a ja som o svojom mužovi už pol roka ani slova… Predsa to len bude pravda, že umrel…

MIHÁLIK: Ešte never. Dochodia legionári, prídu aj zajatí. A medzi tými môže byť aj tvoj Samo.

ANKA: Dal by Pán Boh, ujček, ale to úradné písmo — padol za cisára a vlasť… a kamaráti iba potvrdzujú, čo aj inak.

MIHÁLIK: Čítal som ho neraz: „Za frontom preklatý — umrel.“ A to mi, starému vojakovi, nejde do hlavy. Keby prestrelený — no guľky fŕkajú, odrážajú sa… Ale preklatý… Iba že by si sám vzal život, alebo ak by ho kamarát v hádke. Ale front — nie kasárne. Aké hádky krvavé? Ani pre frajerky, ani pre majetky. To nemôže byť — príde ti! A dačo bude aj náš Janko vedieť.

ANKA (vychodí): „Ani pre frajerky, ani pre majetky.“ Len on dakedy býval zlostný, neústupný… Ale prečo by sa bol s kým klal! Moje siroty. Mám sa ja čo nachodiť s hrncom po dedine…

MIHÁLIK: Len ste nemali pole popredať a materi tvojej len že nechal domček. A z toho neodhryzneš, čo je aj drevený.

ANKA: On sa už len mestu úfal. Službe. (Vyšla.)

MIHÁLIK: A nemal by som ho ľutovať. Pomohol mi iba do áreštu.

Mihálik, Eva, Janko.

JANKO (v legionárskej rovnošate. Ešte v pitvore): Mama! (Radostne. Inak je veľmi vážny okrem krátkych výbuchov radosti s otcom, so synkom.)

EVA (vo dverách): Syn môj! (Objímanie, Eva radostne plače.)

MIHÁLIK (vstal od stola, utrel si fúzy).

JANKO (vnútri): Otec môj, drahý! Zdravý? Neznivočila vás temnica?

MIHÁLIK (bozkávajú sa): Robil som, čo prišlo, a zdravý sa vrátil. Vitaj, vitaj, syn môj! (Zasa ho bozkáva.) Ale to ti poviem, telegram nebol vojenský!

JANKO: Čože mu bolo? (Vyberá z mieška tabak a podáva.)

EVA: Otec sa už mal zmyšiť, kde si!…

MIHÁLIK: „Prídem zajtra!“ — je to reč?

JANKO: Z Hodonína pustil som sa a nevedel, kedy prídem.

MIHÁLIK: Ej, tabaček! Zle bývalo bez neho. (Uspokojil sa už, objal Janka.) Kus cesty. No, keď si už len tu. Budeme drevo, hnoj voziť…

JANKO: Joj, to ešte nie, otec. Ja som dostal iba tri dni dovolenej — kuknúť vás a ideme ďalej, zaberať Slovensko. Kde je Marka, kde je môj synček? — či je dievča?

EVA: Syn! Syn! Máme už Jana, Janka a Janíčka! Ale Chmeľku, a nie Mihálika.

JANKO: Bude aj Mihálikom.

EVA: Starý otec ho chodí kolísať. (Ukáže na maľovanú kolísku.)

JANKO: Otec?

EVA: A ktože?

MIHÁLIK (skromne): To aj bolo: pár doštičiek zrezať, zbiť a zatrieť. Ako keď som ti Betlehem robil. (Eve.) Máš ma čo chváliť…

JANKO: Odmenili ste ma, otec! Krásna kolíska! Ďakujem! A dvorom kto sa to mihol, keď som vstupoval?

EVA: Anka, Šúriková. Nešťastnica — dve deti, a majetku nič!

JANKO (mračne): A tá je u nás? V robote?

MIHÁLIK: Dáme jej vše zarobiť, má tie deti, svokru…

JANKO: Ahm! Deti! Ale otec ich… Aj vás… Aj mňa…

MIHÁLIK: Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom…

JANKO: Nemyslím, že je to vždy dobre.

EVA: Bože, chlapče, ani sa ťa nespytujem, čo chceš jesť? Halušiek s bryndzou ti hodíme. (Volá do dvier.) Anká-á…!

JANKO: Nič, nič. Navečer. Celou cestou som z kapsy vyjedal moravské klobásy…

MIHÁLIK: A na večeru nám mati sedemročnú hus pečie…

EVA: Netáraj, otec! Ešte nemá ani tri! A nemal ju kto zjesť. Ej, pusto bolo v dome bez teba… Len s Markou som sa tešila, že pod jej srdcom rastie nám tvoj potomok…

MIHÁLIK: Zle bolo… Radšej nespomínaj, mati, v tejto radostnej chvíli… keď sa nám syn vracia a legionár!

EVA: Ved ja, ja už nič! A to že je z čoho pero na tom klobúku?

MIHÁLIK: Z moriaka, mati, keď chceš vedieť!

JANKO: Zo sokola, mama!

Mihálik, Eva, Janko, Anka, Karolko, Vilko.

ANKA (otvorí a vopred seba púšťa sedemročného a trojročného chlapca).

KAROLKO (razom, naučene): Pochválen Ježiš Kristus.

VILKO: Pekne… Pekne…

ANKA (potisne deti): … vítame vás!

KAROLKO a VILKO (idú Jankovi „packy“ dávať).

JANKO (trpkým úsmevom): Mladí Šúrikovci, či Šárikovci? (Dá si ťapkať do dlane.)

ANKA: Šúrikovci! Veď sme zasa Slováci v Hrubých Horách. (Podáva ruku Jankovi.)

JANKO: A predtým sme neboli?

ANKA: Môj muž vravieval, že sme z Naďerdóva.

JANKO: Ty si Karol? A ma poznáš?

KAROLKO (kladne i záporne kýva hlavou).

VILKO (len hľadí a hľadí).

JANKO: A ešte vieš veršíky?

KAROLKO: Už som tie staré zabudol. My sme Slováci!

JANKO (bozká chlapca): Tak, tak, synku môj! To sme! Chodíš do školy?…

KAROLKO: Chodím!

ANKA: Od jesene…

KAROLKO: Aký ste vy vojak! Ja tiež budem taký!

JANKO (tuľká chlapca): Pekný?

KAROLKO: No! Pekný! Hm. Aj ja budem! My sa v škole hráme na vojakov. (Ukáže s Vilkom, vezmúc ho za ručičku.) Pochodom — pochod! (Vykračujú.) Čelom vzad! (Vykračujú.) Zastaviť — stáť! (Dupnú silne; vlastne to dupnutie je im najzaujímavejšie.)

JANKO: Ten váš otec mohol by si vás teraz cvičiť, keby bol so mnou išiel.

ANKA: Kde sa nám len podel, kde? Už pol roka… (Vyťahuje a podá.) Toto nám o ňom poslali…

JANKO (pozerá papiere, karty).

ANKA: Či ty nevieš o ňom, keď ste, čo aj len za čas, blízko boli? A prečo on nešiel s tebou?

JANKO: Rozdelili nás. Ale sme sa v duchu mohli zísť. Ale on nechcel už doma so mnou držať, a tam tobôž…

ANKA: A či ste sa nestretli?

JANKO: Stretli, ale už len ako nepriatelia… A ešte som ho volal…

ANKA: Nešiel! Aj tak ste sa rozišli?

JANKO: Naveky! (Chytá a chytá na hrudi jedno vyznamenanie.)

ANKA: Tak čo ty myslíš? Čo je pravda? To úradné, či to kamarátske písmo?

JANKO: To kamarátske… Ja tak viem…

EVA: Anka, Anka, ešte úfaj, ako náš otec vraví; ale Janko si ešte synka, ženy nevidel…

JANKO (vráti písma Anke).

ANKA: Nehnevajte sa. Ja len že, ak by predsa dačo o ňom. (Zaplače a stiahne deti za ruky a ide von.) O rozum prídem… Čo sa to len stalo s ním? (Vychodí.)

JANKO: Samo Šúrik, ty si mi zasa nepriateľom… Koľko ráz ťa ešte budem klať? Či ty mňa? Buď opatrnejší a pušku pevnejšie si drž!

MIHÁLIK: Ty vieš o ňom viac… Vyrozumievam…

JANKO: Viem, otec! A to — druhý raz! (Vychodí.)

EVA: Tak, teraz choď, aby sa neťažkali, že neskoro ideš, a mater Markinu pošli. Že sa máme zhovárať, a to pilne. (Tajomne.) Osobášiť sa musíte, syn môj.

JANKO: Hoci dnes, mama!

EVA: Veď tak — dnes…

JANKO: Zviazal nás naveky náš synček, nech pokropí aj pán farár. Bude väčšia úroda! (Vybehne.)

MIHÁLIK: Akože to chceš svadbu robiť?

Mihálik, Eva, Zuza.

EVA: Otec, dieťa nemá meno!

MIHÁLIK: „Janíčko“ mu je teraz dosť, a druhé bude mať, keď Janko demobilizuje.

EVA: No a ja práve preto, že Janko bude len tri dni doma, chcem, aby sa dali osobášiť.

MIHÁLIK: Ženský rozum! Či to možno za tri dni? Či sme pripravení na svadbu? To aby sme nočnou hodinou brava klali?…

EVA: Nie svadbu. Len sobáš. Čo pán farár káže. A večera bude. Ja chystám, Zuza chystá, znesieme, a vína v konzume kúpiš. A veľkú svadbu spravíme im až po žatve, pri novom chlebe…

MIHÁLIK: Prebité rozumy, tie ženské… A pán farár o ničom nevie. Ani neviem, či je doma, keď je tým poslancom.

EVA: Nato si otcom. Choď pozrieť a spýtať sa!

MIHÁLIK (oblieka kožuch, vychodí): A či zákon bude chcieť obísť?

EVA: Notára?

MIHÁLIK: Keby len toho. Stoličný dom! Dišpenzácie treba. Baby!

EVA: Hádam máme slobodu? To aj tak bolo bez požehnania.

MIHÁLIK: Hneval sa, hneval na tie matriky. Azda sa bude aj dnes a osobáši naše deti. (Vyjde.)

EVA: Len by prišla tá Zuza stará…

ZUZA (vstupuje).

MIHÁLIK (vo dverách Zuze): Eva ti povie…

EVA: Volám ťa, Zuzka!

ZUZA: Čože?

EVA: Sobáš!

ZUZA: Bože, Evka, ty už len na všetko myslíš, aj za mňa. Ja som od radosti, že mu otec prišiel, ako na hriech…

EVA: Zabudla! A Janko by odišiel bez poriadku. Čo chystáte na večeru?

ZUZA: Kohúta som chytro zadrhla. Teraz ho netreba. Sliepky nenesú. Darmo žrať…

EVA: Znesieme k nám…

Eva, Zuza, Marka, Janko (s deckom).

JANKO (volá): Otvárajte!

EVA (skočí): Čože sa robí?

JANKO (nesie dieťa v poduške a vysoko ho dvíha): Sláva! Tu je môj potomok!

MARKA: Ešte mu ublížiš, Janko! Daj mi ho, daj!

JANKO: Nedám, kým nepovarujem. (Prihovára sa decku.) Ty okáň. Že je na Marku? (Nešikovne ho pestuje.)

EVA: Zadkom na Marku a predkom na Janka.

MARKA: Mama vy už len poviete…

JANKO: Nech povedia, ako chcú; ale máme chlapca! Na rukách by ťa zaň niesol…

EVA: Bože, čo sme len strachu vystáli, ak sa nevrátiš a dieťa nebude mať mena…

JANKO: Žena moja!

EVA: Najprv do fary, do kostola…

JANKO: Do fary! Pred oltár! Na vežu! Zvoniť, že tu je mladý legionár, keď bude potreba. (Objíma Marku a bozkáva.)

MARKA: Mama, mama, vezmite mu ho!… Janko ho pritlačí a zadusí…

ZUZA a EVA (radostne hľadia a chcú brať dieťa obe).

ZUZA: Mne ho daj (Eve) a ty rozkazuj, čo robiť. (Povaruje a potom položí do kolísky a kolíše.)

EVA: Otec šiel do fary. Ak je pán farár doma, pôjdete na sobáš dnes; ak nie, pôjdete zajtra, pozajtre. Ale v týchto troch dňoch pôjdete!

JANKO: Marka, žena moja! Tá moja mama majú rozumu za fiškála! Ale mama, len takú malú svadbičku nám chcete?…

EVA: Už som povedala: veľká bude, keď sa vrátiš! Ponáhľaj sa!

MARKA: Nechoď už, Janko, nechoď! Zostaň! (Tuľká ho.)

JANKO (jej sníma ruky zo svojej tváre).

EVA: Dosť si sa už nabojoval. Nech zasa idú druhí, čo ešte neboli… Vy si už budete robiť a žiť. Majetok máš, má aj Marka. Jar príde! A otec nebude tak vládať! Aj árešt ho znivočil, keď aj nevraví…

ZUZA (si utiera oči od sĺz).

JANKO (zakrikuje ženy): Žena, matere, nemôžem zradiť dielo, za ktoré som temer odvisol. To by nebolo statočne dokončené. Sloboda naša je vybojovaná, ale ešte nie zabezpečená. Striehnu na nás, hľadajú naše slabiny… Musíme na hranice, aby ste vy mohli spokojne robiť a žiť…

MARKA (vážne hľadí a myslí): Bože! Kedy si mal odvisnúť, Janko? Čo to vravíš? (Objíma ho v plači.)

JANKO (objíma ju v páse): To ti už… to vám inokedy poviem… ak poviem…

EVA a MARKA (hľadia, nechápu).

EVA (sa prvá spamätá): Rozmyslíš, povieš, nepovieš! Len by si nemal už odchodiť…

JANKO (prísne): Pozajtre musím ísť!

MARKA (žiali): Zasa ťa vyprevádzať… na koľko?

JANKO: Marka, nefňukaj! Keď nechápeš, čo vám vykladám…

ZUZA: Bude to už radostnejšie vyprevádzanie…

JANKO (poteší sa): Tak je, mama. Vy ani veľa nevravíte a skorej pochopíte… A nebudem na svety vzdialený, keď budem na Slovensku.

EVA (uspokojene): Tak prídeš gazdovstvo pozrieť? Aby si!…

JANKO: Možno. Ak by nie… (Na kolísku ukáže.) Narastie mladý gazda…

MARKA: Prídem s Janíčkom za tebou…

JANKO: Aj to môže byť… Ale prv sa ešte musím ospravedlniť…

MARKA: Z čoho? Janko? Komu? Pred kým?

JANKO: Neviem, či pred svedomím a či pred ľuďmi! Na bitevnom poli… Som neistý: či z hriechu a či z hrdinstva…

EVA: Čože ti v tom?… My… naše ženské hlavy…?

Eva, Zuza, Marka, Janko, Mihálik.

MIHÁLIK (vchádza s demižónom).

EVA (pozrie): Už bude, bude sobáš, keď otec víno nesie.

MIHÁLIK: Bude! Osobáši!

EVA (vezme mu z ruky demižón a položí ho do komory).

JANKO (sníma a vešia kožuch na klinec): Bez matrikára?

MIHÁLIK: Bez. Je to vraj starý zákon, že prv matrikár, potom kňaz. No náš pán farár že to robí od prevratu bez neho. Zákon, ten že cirkev iba urážal, neuznával za prvú po Bohu, tak ho nebude v Československej republike zachovávať a pyšne vraj a po slovensky zapisuje do starých matrík, či krsty, či sobáše. (Jankovi.) Teraz aj v kostole máme už, synku, viac slovenčiny. Latinsky len čo musí… a pohreby čiste po slovensky.

JANKO: To je statočný, starý národovec! S ním sme boli v Martine… v múzeume slovenskom…

EVA: Tak, Marka moja, choď sa preobliecť… Mati ti pomôže.

MARKA: Ja aj sama… (Von.)

ZUZA (vstane od kolísky): Ale svedkov, svedkov nemáme, stvora božia. (Odchádza.)

EVA: Svedkov? (Rieši.) Jedným bude náš otec a, hľa… tvoj Ondrík nemal umrieť…

ZUZA (zodvihne zásteru na oči a vychodí).

EVA: A druhým… druhým…?

JANKO: Pán farár!

MIHÁLIK: Ten nemôže byť, keď sobáši. Netrápte sa: bude kostolník.

EVA (ide do komory, do pitvora, nastalo jej plno roboty, aj sa obliecť, aj prichystať. Vychodí, prechodí mlčky, do chlapov sa nestarie a tí aj tak sa holia, treba čušať. Len kedy-tedy kukne na kolísku. Odbehla aj po Karolka a Anku, alebo si ďubne prstom do čela a zas koná, vychytí sa a znova a znova niečo podniká).

Mihálik, Janko, Eva.

JANKO: To sa, otec, musím oholiť!

MIHÁLIK (vážne): To je úcta. Ohoľ sa! Ja sa preoblečiem. Máš britvu?

JANKO (vyberá z mieška): Mašinku…

MIHÁLIK: Samé nežnosti. Moja britva…! Ak by si chcel… ani oheň… A v légiách ste sa holievali?

JANKO: Keď bolo kedy, aj tri razy, a dakedy ani za dva týždne raz. (Holí sa.)

MIHÁLIK (sa preoblieka): A dostal si sa do légií ľahko?

JANKO: Vôľa bola a príležitosť prišla. Generál a dnes minister vojny, Milan Rastislav Štefánik…

MIHÁLIK: Bože, či som ho nepoznal? Ešte od pezinských hnusných volieb…

JANKO: Vtedy ešte ako podplukovník po celom fronte zhadzoval nám výzvy: „Drahí bratia Čechoslováci!“ Dôstojníci, poddôstojníci, aj Samo Šúrik, si robili zásluhy.

MIHÁLIK: Do súdu vraj poslal predsedovi fotografiu obesených troch legionárov a on že sa smeje a pridŕža ich za nohy k fotografovi… Že to videli noví sluhovia… Nevidel som… len počul…

JANKO: Šesťdesiatich-sedemdesiatich tak odpravili… Aj ja som mal byť medzi nimi. Behal po zákopoch a aj mne vytrhol leták, čo som vám chcel zasa príležitostne poslať…

MIHÁLIK: Kde som ja už vtedy bol! V Jágri, ale nie na víne, lež v árešte, medzi vrahmi a zbojníkmi.

JANKO: A že kto si zadrží leták, pôjde nepriateľské drôty strihať. Ani čítať nesmeli, len tajne. Ale sme čítali, aj si odpisovali…

MIHÁLIK: A čo, čože vám, čo tam stálo?…

JANKO: Mám to zachované. (Vytiahne z vnútorného vrecka.) Veď mi to bola legitimácia do légií… Čítajte. (Podá.)

MIHÁLIK: „Bratia Čechoslováci! Vieme, že aj vy rovnako cítite a už dnes ste v duchu s nami. Chceme len posilniť vašu vieru a oznámiť vám, že k nám a k italským druhom očakávame vás bratsky, s otvoreným náručím! Nedajte sa zviklať podlou a pokryteckou rečou vašich vrahov a nezabúdajte, že dopustil by sa zrady Čech a Slovák, ktorý by bojoval v službách rakúsko-uhorských proti svojmu národnému vojsku a proti svojim osloboditeľom. — Podplukovník Milan Rastislav Štefánik.“

JANKO: Bol by som vám to v liste poslal, ale nepustili vtedy nikoho z frontu, ako keď som vám ten prvý list poslal… Šiel kamarát otcovi na pohreb a bral listy od všetkých…

MIHÁLIK: A verne poslúžil. List došiel mne aj sudcom do rúk. „Ničevó“, povedal vo väzení starý Mudroň, prebolelo! Zabudnuté, syn môj. Len keď máme republiku! Keď som aj nič nevykonal, aspoň som za ňu trpel, i na zdraví i na majetku. Lebo mať gazdovala. S cudzou pomocou a s Ankou, a tú bolo jej i živiť i platiť. Ale mati naša vydržala. Hnala sa do roboty ako hasič do ohňa! Ako aj teraz. Prvý deň, a sobáš zmyslí…

JANKO: Radi majú poriadok!

MIHÁLIK (dôverne): Ale ozaj! Zajtra ráno na spoveď si vás žiada cirkev a pán farár.

JANKO: Na spoveď?

MIHÁLIK: Býva pred sobášom, ale v tomto výnimočnom prípade vašom ospovedá vás pán farár po sobáši. Pôjdeš, syn môj?

JANKO: Len či Boh odpustí, hneď, bez pokánia… Mne sa vidí, že mám veľký hriech na svedomí…

MIHÁLIK: Čo ťa ťaží, syn môj, čo?

JANKO: Otec, vidíte toto vyznamenanie? (Chytá si ho na prsiach.)

MIHÁLIK: Vidím!

JANKO: To mám za to… (Klesne na kolená pred Mihálika.) Otec, na vaše svedomie, povedzte mi…

MIHÁLIK: Syn môj, syn môj… (Túli hlavu svoju k Jankovmu lícu.) Vstaň! Mať si bude myslieť… (Dvíha ho.)

JANKO (vstane): … Otec! Keby mňa už ako legionára boli v boji zaskočili Rakúšania a Samo Šúrik ma už viedol horou na smrť, obesiť; ale ja by som bol vrtkejší a zaklal by som ho — som ja vrahom?

MIHÁLIK (s úžasom chytá sa za srdce): Hrdina!

JANKO: Ale už bolo po boji…

MIHÁLIK: Hrdina! Hodný toho vyznamenania! (Ukáže naň.) Rozprávaj chladne!

JANKO: Samo neprial, nechcel slobody našej, ani vôbec slobody človeka nechápal, tak ho služba zotročila, hoci vedel, čo sa chystá. Novinky, letáčiky nám zhadzovali z lietadiel, alebo vystreľovali k nám z talianskej strany. Čítal, musel čítať aj Samo, čo som ho aj nevidel. Všetci čítali, aj Maďari, pospolitý svet, dali si tlmočiť a vzdychali, keby už aj ani mohli byť na druhej strane. Všetci sme rozumeli — on sa kasal za cisára. On napísal Anke, že som zbehol…

MIHÁLIK: To ju mať súrila, keď nebolo zvesti o tebe…

JANKO: Dobre. Ale má to aj druhé slovo u dobromyseľného krajana — „zajali ho!“ Neboli sme v jednej kompánii, nevidel ma. A keď to predsa vyzvedel a tak napísal, schválne vydával vás prenasledovaniu.

MIHÁLIK: Vydržal som!

JANKO: Vďaka Bohu! Ale ste mohli aj nie.

MIHÁLIK: Vrav o sebe!

JANKO: Keď zvedeli, že istý úsek frontu zaujali sme my, Čechoslováci, legionári, besnelo sa ich komando, dali chytať, na cestách vešať bratov, týždeň nechávali ich visieť na šibeniciach, sľubovali dovolené, peniaze, metále a konečne pripravili útok na nás. Ja som sa drel dopredu, ako ste mi, otec, nakladali, ako mi duch môj kázal. Veď sme išli vydobývať slobodu človeku, národu. Človek má právo byť človekom, nie otrokom. Zaskočili ma traja, zrazili a vytrhli… vytrhli mi pušku a čo chcela náhoda — dvoch vojakov poslal kaprál ďalej v boj — a na šibenicu odvádzal ma sám Samo Šúrik. Zastavil som ho, krvou srdca mu líčil naše nádeje, zval ho na našu stranu… rehotal sa mi a puškou ma poháňal na šibeň. Neišlo mi o tú hanebnú smrť… veď ju posvätili toľkí bratia! Ale do mňa taká zlosť vstúpila nad tým otrokom, ktorý chcel z odmeny dať ma odfotografovať obeseného a vám poslať… že som mu vytrhol pušku a ho preklal a v jeho plášti, s jeho puškou prebil sa nazad k bratom. Za to nosím toto vyznamenanie. Či právom, otec? Povedzte mi, povedzte!

MIHÁLIK: Syn môj, právom!

JANKO: Ale mal som sa vari biť s ním, keď som ho nevedel presvedčiť silou slova? Ja som ho predsa len úkladne zavraždil.

MIHÁLIK: Veď si ty mal holé ruky; on mal pušku. Či to bolo rovný s rovným?

JANKO: Tak prv, v boji — hoci boli traja — nemal som si dať pušku z rúk vykrútiť, vyrvať… a keď ináč nie, vari hrýzť a vrhať sa… až by ma boli skolili — keď mi už tak bolo súdené…

MIHÁLIK: Nebolo ti, ďakujme Bohu Hospodinu, vraví mi srdce, a zajtra rozpovieš múdrejšej hlave, starému otcovskému priateľovi… a podľa toho… Ticho! Ticho pred ženami… syn môj… (Bozkáva ho v plači, utierajúc si fúzy.)

Mihálik, Janko, Anka, Karolko, Eva.

EVA (ešte vo dverách Anke): Ty vieš, kde čo u nás leží, tak prestri, polož taniere…

ANKA: Po dva?

EVA: Čo aj po tri! A v peci je pečienka… Víno…

MIHÁLIK: S tým budem ja zaobchodiť…

EVA: Tak ho nechaj! A ty, Karolko, pokolíšeš Janíčka, ak by sa rozplakal… Mala si aj Vilka vziať.

ANKA: Zavadzalo by, chúďa. Tento (na Karolka) ešte-ešte, ale Vilko si už nebude otca pamätať… Aj ho previjem, keď sa zobudí…

JANKO (Anke): Ty? Moje dieťa? A neublížiš mu?

EVA: Či ho už raz! Hádam vie, keď mala svojich dvoje. Tak. Ty to vieš z mesta krajšie, ako by sme my… Ja sa tiež ešte prehodím… (Vojde do komory.)

KAROLKO (stane si ku kolíske a drží sa jej).

ANKA (vyberá z truhly slovenský vyšívaný obrus a prestiera na stôl): Vy máte dvojnásobnú radosť… a ja? (Vzlyká.) Ako sa nám už len podel náš otec? Ako sa už len s ním stalo? Tak sa domov chystal… „Už! Už! Ešte jeden boj, a prídem…“

JANKO: Stalo sa a nemuselo sa. Ten jeden boj… prehral. A mohol tu byť so mnou.

MIHÁLIK (zdržuje Janka za ruku).

JANKO: Ale vyrodili ste sa z národa… Oba! Aj deti ste už ta zapísali…

ANKA: Ja som bola poslušnou ženou… a Samko nám bol dobrým otcom, čo aj dakedy prchký a prísny. (Rúhanie.) Že to už nemal Pán Boh dopustiť, aby umrel. Líhali, vstávali sme, deti ručičky spínali. Aj ja som k ich svoje pripínala, a nevidel nás Pán Boh. Kto mi bude deti chovať, keď si dopustil, Bože, aby im otec umrel?

MIHÁLIK: Je tam veľa v zajatí. Aj našich… (Jankovi.) Nechaj Anke nádej… (Berie ho zasa za ruku.)

JANKO: Ankin muž nebude medzi nimi. (Zadŕha sa v reči, nesúvislo, úryvkovite hovorí.) Tvoj muž dostal hlbšiu ranu, než by sa bol prebral. Ani ho iste nechcel tak zaklať — ten, kto ho — len raniť. — To by bolo, azda, stačilo…

MIHÁLIK (zopne ruky a hľadí na Janka úzkostlivo).

JANKO: Ale či to odmeriaš, keď ti ide o život a nepriateľ nešetrí tvojho života a je hluchý, slepý…? A ty tiež máš ženu, otca, mať a smutnú slovenskú rodinu…

ANKA: Ty to vieš, Janko, ako zahynul?

MIHÁLIK: Poďme, poďme, mati!

JANKO: Bol som s ním, ako teraz s tebou… Ani toľko nechcel obetovať, že by sa skryl, kým vlna protiútoku prehrmí.

MIHÁLIK (vo veľkej úzkosti): To je, Anka, vojenské, ty tomu nemôžeš rozumieť…

ANKA: Nerozumiem, veru… Žena som…

MIHÁLIK: Veď i mne je to v podrobnostiach záhadou, čo rozprávaš.

JANKO: Čudná rozprávka, Anka, a predsa pravdivá!

MIHÁLIK: Na sobáš. Ženy, kňaz čaká! (Otvára dvere.)

Mihálik, Janko, Anka, Karolko, Zuza, Marka, Eva.

MARKA (v kroji, nesie v obrúsku zaviazané jedlo. Stavia na lavicu a ide ku kolíske a bozkáva dieťa): Spí?

KAROLKO (prikývne).

ZUZA (to isté).

MIHÁLIK: Dlho ste sa, ženy…

JANKO: Nečudo, otec! Ako na sobáš!

EVA (vyjde z komory a vrhne sa s radostným plačom Zuze do náručia): Tie naše deti!…

ZUZA: Nech ich Pán Boh požehná!

MIHÁLIK: Daj, Bože! Poďme!

JANKO a MARKA (chytia sa za ruky).

EVA (kropí Janka a Marku svätenou vodou. Vyjdú. Zostane s Karolkom).

ANKA (smutná skloní hlavu a utiera si slzy).

(Opona.)