ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tie dni prišli do Badišova i Čuhárčania, doniesli, ako každé leto v prednovku, starému rechtorovi angariu a súdok dobre vyležaného čuhárskeho piva. Ohlásili sa, ako po iné roky, u kurátora, aby prišiel v ten a ten deň na Machnáče, keď tam budú oni. Tieto tri roky nevystal kurátor ani raz na tej schôdzke.

Richtár Klaviaň od tých čias nenarástol, a Heverin neopeknel. Klaviaň, ako vždy, i teraz vyvracia hlavu nazad, keď stane pred neho a Heverin sa tisne medzi nich, predchytávajúc reči malému richtárovi.

„Toho roku mi nedochodí,“ vyhovára sa im kurátor, trochu utrápený. Hotový je dať výplatok Jankovi, ale srdce bolí.

„Robota ide nesporo?“ vyzvedá sa richtár.

Heverin sa hneď pomkol, zažmurkajúc svojimi zaťaženými mihalnicami.

„Ak by ste nestačili, prišli by sme vám pomôcť. V jeden deň vám zložíme žito, ak sa chytíme.“

Kurátor v tieto časy nebol tvrdý, ako indy; pôsobili naň veľmi také dôkazy ochoty, obmäkčujúce srdce. Zapakoval Heverinovi a jeho čuhárskym priateľom.

„V robotách nezaostávame. Chlapci sa usilujú. A naši tiež sa núkajú pomáhať, ak by bolo treba.“

„Ak sa núkajú, pekne od nich. Badišovanov neurazíme, predchytávajúc im, čo sami sa chystajú robiť.“

Richtár ešte doložil, že najväčší dar je sedliakovi, keď mu pomôžu, kde on nestihne.

„Nebyť to, čo sa stalo, nebol by ani vedel, že naši sa tiež vedia preukázať. Keď sme stavali kostol a faru, neraz pohundrali, že som prísny, ale teraz sa udobrili.“

Heverin si prešiel hladkou dlaňou po tvári o širokých ústach a potom uprel prst do kurátora.

„Nahliadli, že ste sa ustávali im k dobrému.“

Gazdiná doniesla vína a na zájedku chleba a klobásky. Posadali za stôl gazda i hostia, ona ostala pod pecou. Bola veľmi smutná. Hrýzlo ju, ako synovi urobila nástrahu, do ktorej padol nevinne. Keď sa šlo do Posadiny konať, bola sa poúfala veľmi, ale ju potom zronilo ešte väčšmi, keď muž začal spomínať výplatok.

Pri víne sa zhovárali o bitke v Zácelí i Čuhároch. Heverin bol zdržanlivý pred gazdinou, máločo povedal. Bál sa ženy, že mu bude letieť k hlave od žiarlivosti. Pri reči o nedeľnej škole zabudol na opatrnosť a rozhovoril sa, ale sa nachýlil ku gazdovi, aby ho Klaviaň zastrel od gazdinej. Musel sa nachýliť hodne, keď richtár bol takej malej postavičky.

„Náš Húska sa nedurí vyšetrovania, ani Rybárik zo Zácelia. Proti opitým zemanom majú sto triezvych svedkov, že nebúrili. Ale ani zemania už viac neprišli. Naši boli posocali Ústeľnického daromníka Gusta. Môj švagor pričapil za ním dvere, dvere ho búšili po hlave, a ako sa vzpieral, privrzli mu štyri prsty. Dobre, že mu ich vraj neodsekli.“

Richtár sa hodil nazad, že gazdiná mala zasa len pred očima širokú tvár Heverina s veľkými ústy. Heverin sa tiež chytro hodil nazad.

„Ani v Zácelí sa už neukázali v škole. Rybárik ju tiež odbavuje ako náš Húska.“

Heverin sa zas ukázal gazdinej na chvíľku, ale sa hneď skryl za richtára. Opatrnosť ho nepúšťala, ani keď mal čo takého zábavného rozprávať, ako teraz.

„Do Zácelia prišli robiť vzburu zo Záhradného, Imro a Relo.“ Nachýlil sa ku kurátorovi a riekol, nadložiac dlaň k širokým ústam. „Slúžnodvorský ich poslal.“

Kurátor buchol o stôl.

„Ešte čo! Neboli v priateľstve.“

„Znôtili sa. Sľúbil im službu pri ceste. I nášmu Gustíkovi. Teraz už vidíte, ako sa to všetko skladá dovedna proti nám a proti škole.“ Ešte väčšmi pridusil hlas. „A osvietený netúrne, hoc i boli uňho farári. Senior tiež na zdravej strane. Ale už sa nedáme.“ Zažmurkal namáhave lenivými mihalnicami, lebo prišlo vyjaviť veľké tajomstvo. Z Čuhár a Zácelia zberajú sa najlepší gazdovia, jedno tridsiati, do Ozubín k osvietenému. Podkúria slúžnodvorskému. Jednou cestou pôjdu i k veliteľovi Wallmodencov, aby k nim nechodili toľko, že sú nie buričia. Heverin zakyvkal kurátorovi prstom, aby sa nachýlil ešte bližšie. Pošepkal mu do ucha: „Veliteľ sám im dal radu, aby prišli.“

Kurátor vypočul dôležité noviny. Pokyvoval hlavou. Majú sa k svetu Čuhárania a Záceľania. Ale to je všetko málo. Vyslovil doprosta mienku.

„Dobre urobil, Pavko, váš švagor, že oplanovi dal po hlave a privrel mu prsty. Načo ich pchá medzi dvere? Ešte lepšie urobil Skokan. Dal obom trhanom, čo im patrilo. Teraz, chudák, sedí. Po Števkovi Košinárovi som mu poslal vína po žajdlíčku na poludnie a večer. Syna mi zastal ako patrí. Dosiaľ som vždy len, že si nenadobývať ošklivosti, ale odteraz len päsťou na nich. U osvieteného nevykonáte nič. Vraj netúrne, lebo vrana vrane oči nevykole. Päsť na nich a obuch.“

Buchol päsťou o stôl. Hostia sa vystreli a pozerajú, čo sa robí rozvažitému Drozdíkovi. Umienil si vandrovať za synom po svete, alebo odvisnúť, ak ho lapia? I žena pod pecou utierala slzy zásterkou. Nebola už herská, mocná žena. Kloptu čepca, ktorú podvihla prvej pri tajných šepotoch Heverina, aby dopočula čo-to, spustila dolu. Slová mužove i tak hučia v hlave. Vidno, že ide byť zle.

„Päsť na nich i obuch je Štúr.“ Zasvietili mu oči, nachýlil sa k nim a vyzradil im: „Najviac tuto,“ poklepal si na hlavu, „má náš farár, hoci je ako pierko. Vynašiel Štúra. Ten ich ohluší.“

Vyjavil im, čo sa robilo onehdy na fare v Posadine. Hostia skočili z miesta, chytili sa za opasok.

„Budeme zaň robiť!“ hrozili päsťami, najmä malý richtár. „Pôjdeme do Raškovej a Korbeľova obrobiť zemanov. Veď sa oni nahľadia, keď im vysvetlíme, čo sú hospodárske spolky!“

Kurátorova žena mnoho myslela od tých čias na Štúra. Jej muž tiež videl len v ňom čosi sľubného. Na druhý, či tretí deň zle ho malo, keď mu zdelil starý pán, že pôjdu do Ozubín k osvietenému. Skoro spurne ho zakríkol:

„Čo tam?“

Starý pán ho tíšil. Úfnosť je húževnatejšia od paciencie.^[41] Ohlušíš ju, zdegvíš, a zas podvihne hlavu a príde k sebe. Návšteva u Elečka ohlušila dosť dobre starého pána, ale pozdejšie si rozvážil tak, že ešte neprišiel čas zhovárať sa s Elečkom o veciach ducha. Príde hodina i jemu, ba i zatvrdnutému Ozubinskému. Každý človek prejde svoj Damask:^[42] jeden včaššie, iný neskoršie. Nejeden sa chytí pokánia v ostatnú hodinu sťa lotor na kríži.

Kráčali do Ozubín poľom. Bol utešený letný deň. Pred dedinou zišli z poľa na hladkú ozubinskú cestu.

Prešli popred sivý kaštieľ o ozornom krove; stará, rozčapená budova. Nepozreli ani naň. V ňom sedí, ani jazvec v diere, záškodný Ozubinský. Čosi ďalej od kaštieľa je rozsiahla budova, iba ovakovaná zhruba s hodným širokým komínom. Chýrna výnosná pálenica pána Ozubinského. Mať blesky z očú farárových, moc hromu, pevná budova bola by už iste na hŕbe.

Lepšie im padlo, keď prišli k úhľadnej ohrade o pilieroch vybielených, medzi ktorými idú šranky o končitom vŕšku. Za ohradou sú stromy, nie machnaté, zanedbané, ako okolo nižného kaštieľa, ale vyriadené. Pred domom, ako na stráži na oboch uhloch, stoja staré košaté lipy.

Len čo prekročili bránu, otvorenú dokorán, a stúpili na cestu, vysypanú bielym štrkom, prišiel proti nim Skorocel. Nebrechal, možno by mrdal chvostom, keby mu ho neboli odťali. Šiel k domu popri starom pánovi. Vyšli na široký trnác so stolom a stoličkami, ale otvorené dvere do domu volali ich, že lepšie ísť rovno.

Vyšiel opatrný Ondrej, oblečený za hajdúcha. Obzeral si ich, ale sa im hneď priznal, zložil čiapku.

„Radi by sme hovoriť s jeho osvietenou milosťou,“ oznámil mu Bohumil Valizlosť.

Skorocel šiel od jedného k druhému, oňuchávať ich.

„Ležať, Skorocel!“

Starý pán si ho obzrel lepšie, počujúc mu meno.

„Nuž, Skorocel, Skorocel,“ potľapkal ho po pleci. „Prišiel si o chvost i uši.“

Skorocel zaskučal, pohýbal okypteným chvostom, bol by iste stúlil i uši, keby ich mal, zato oblízal z povďačnosti starému pánovi suchú ruku.

Ondrej nevedel, čo urobiť s hosťami: vpustiť ich do izby, alebo ich najprv oznámiť. Na šťastie v pitvore sa zjavil sám osvietený. Mal popolavý oblek, šnúry, i to uzučké, boli len napredku na kabáte. Čižmy boli tiež dosť hrubé, neblyšťali sa veľmi. Bol holohlavý, svetlé vlasy sa mu dvíhali v mäkkých vlnách na hlave.

Oči sa mu usmiali, keď ich zazrel. Podal ruku veľmi ochotne starému pánovi, neobišiel ani kurátora. Ruku mu stisol, že kurátor cítil v tom stisnutí teplotu. Nepamätal, že by sa bol zvítal kedy v živote takto s pánom.

„Prišli sme k nim v jednej veci,“ začal starý pán. „Tak poďme.“

Držal starého pána za ruku až k prahu izby. Tam ich pustil pred sebou.

Svetlica bola veľká. Pod oblokom bol stôl s knihami a spismi. Pred ním drevené kreslo. Proti stolu bol kožený diván. Pomkol im kreslá a stoličku, on si sadol za stôl.

Obrátil sa k starému pánovi.

„Ešte nikdy neboli u mňa.“

„Bol som tu raz za nebohého osvieteného.“ Len toľko, že nedoložil: ,Ten bol pyšný, neprijal ma takto.‘ Ale radšej pokračoval inakšie. „Bude šestnásť rokov v auguste. Bol seniorálny konvent v Ozubinách. Po konvente bola hostina tu v kaštieli. Viem, že bol i hlucháň z panských hôr Teružnej.“

Hlucháň na stole — to sa mu zapáčilo. Usmial sa. Hej, tato bol taký: veľmi gazdovlivý, keď boli sami, ale keď vytresol traktu, nechýbalo nikdy niečo ozaj panského, jeleň, hlucháň alebo medvedie laby v octe. Staré, pekné časy. On bol vtedy v Madride alebo hádam vo vidieckom dvorci s kráľovskou rodinou. Bolo hej-haj, ale dlžoby ho už dusili. Vtedy dostal z domu po nose pre márnotratnosť a oznam, že potiahne domov, pod otcovskú feruľu. Prešiel si dlaňou po čele a vrátil sa k veci.

„Vtedy sme boli ešte lovci. Teraz sme zdreveneli.“ Ukázal na parohy na stene. „To všetko postrieľal nebohý tato, ale tak, že si sám vystriehol divinu.“

Proti poľovníckym pamiatkam boli na stene staré pušky, pištole a v prostriedku šable, podajedna s drahocennou rukoväťou. Slnce padalo oblokom do izby, opierajúc sa celou prudkosťou na brunastú kožu medveďa, prevesenú na operadle druhého divána o tenkých nôžkach. Sotva by uniesli ťažkého chlapa. Ostatne dnes by nesadol na rozhorúčenú kožu ani zimomrivý: len pozrieť na ňu, a už sa znoj tisne na čelo.

„Ako sa tam majú v Badišove? Museli mať roboty, kým si zriadili všetko znovu.“

Bohumil Valizlosť mu zdelil, že jej bolo dosť i bude ešte. Zriadili sa ako-tak. Nalieha starosť o novú školu.

„Vytrovili sme sa, roky sú nie najlepšie podoberať sa na stavby.“

Osvietený pochválil, že sa v Badišove usilujú.

„Po tieto dni som prešiel viac ráz hore dedinou. Všetko pekné, úhľadné domy, i nových čosi. Usilovní. Vidno, nepijú veľmi.“

„Veľmi nie. Ale ani nevylejú. V spolku miernosti je ich dosiaľ tristo. Robí sa prietrž pijatike, ale pomaly.“

Išla reč o pijatike. Bohumil Valizlosť brojil proti páleniciam. Osvietený zasa mienil, že pálenice stavia samo korheľstvo. Choroba pijatiky dokaličila Slovákov. Zmohla sa prudko a rozšírila napospol.

„V našich krajoch ju napomáha bieda a hlad. Menej biedy a ľudia by pili menej. Ak časom zbohatnú, odhodia sa od pálenky, ale nie od pitia. Budú piť víno, alebo pivo. Lebo, myslím, kým svet svetom bude, bude sa v ňom piť.“

Starý pán a jeho syn videli tiež našu utrápenú planétu. Zem v parách nie vody, ale alkoholu, tvoriac si z nich umelú atmosféru, v ktorej sa ľuďom pláva pohodlnejšie, ani rybe vo vode. Starý pán sa vrátil k svojej najväčšej záľube.

„Keby sa ľud chytil včelárstva, mohol by si robiť medovinu z medu ako jeho predkovia.“

Osvietený sa obrátil živo k nemu. Spod čuchratých fúzov blysli mu zdravé, pekné zuby.

„Naši predkovia, tí mali v dome pálenicu.“ Pozrel na farára, ktorý brojí proti nim, hoc ich niet v každom dome, ba ani každej dedine. „Boli múdrejší od nás, lebo si vedeli prihotoviť zdravý domáci nápoj. Mali i iné dobré obyčaje; škoda, že sa ich spustili a prijali horšie. Tak by, možno, i nám napospol bolo lepšie.“

Spustil oči k zemi, jeho ostatné slová vyzneli žiaľne. Kurátor sa pohol na stoličke, vytriešťal oči. Veď je to nie rozhovor s hlavným išpánom, ale ako s ktorýmkoľvek dobrým Slovákom. Teda i on sa číta medzi nich? Starý pán bol tiež naradovaný. Vidno, má hlavu a srdce na mieste tento veľký pán a túlil sa k svojeti. Bohumil Valizlosť prežieral trpké sliny. On videl v držaní a reči len panskú návyku ísť ľuďom po srsti: čo znamená zmýšľať medzi štyrmi očima dobre a verejne vystupovať v obrátenom kožuchu. Elek Stupnický pred nimi tiež hovoril takto i netakšie, ale keď mu priháralo, vedel ich odkopnúť surovo.

Ale hoc nevidel za slovom skutkov, — veď boli uňho Slováci so svojimi krivdami, a neturnul, bol uňho o hodne, hodne prvej Dechtiar pýtať od neho podpis na Štúrove noviny: vymkol sa mu i vtedy, vyhovárajúc sa, že úradné postavenie nepripúšťa taký krok — hoc videl, že nieto kremeňa a ocele v konaní veľkého pána, jednako myslel, že bude dobre skerovať k pálčivej rane života na Slovensku. Veru cudzie obyčaje, cudzie chyby a skazenosť. Veď panská mládež Rubárskej stolice prisvojuje si reč i kroj od Maďarov.

Medzi sebou nehovoria už po slovensky, hoc v ich domoch len do včera vládla slovenčina.

Osvietený len stisol plecia.

„Taký je už prúd v krajine. Maďari si vytvorili národné povedomie prvej ako my, keď prestala latina. Mládež si ho jednoducho osvojila. Možno z lenivosti nevytvorila svoje, ale si vzala cudzie.“

„Zemianska mládež, vieme už, nie je naša, ani nebude. Nestratila sa, tu je, hlási sa k činu. A k akým činom!“ Tu Bohumil Valizlosť vyrozprával, čo vyparatil Elečko v Badišove a ako pochodil kurátorov Janko. „Pokrýva sa teraz poriadny mládenec ani zbojník, sami nevieme, kde,“ zlyhal Bohumil Valizlosť, lebo pánom neveriť, i keď hladkajú po srsti. „Vrátiť sa domov: pán slúžnodvorský by ho dal zlapať brachiom. Hovoria, že ho chce vstrčiť do regimentu ako dákeho tuláka. Tak prišiel tuto kurátor, otec, prosiť osvietenú milosť, či by ho nezastala.“

Osvietený bol dosiaľ veselý, ale teraz veľmi zvážnel. Oči nemali prelietavý úsmev, naskočil na ne smútok.

„Bude hádam mýlka, nedorozumenie. Vynasnažím sa, dopomôžem im k pravde.“

Vstal od stola, pochodil po izbe. Pozerali jeden na druhého. ,Panské sľuby,‘ čítali v očiach jeden druhému. Vtedy ho čosi zašlo, bočnými dvermi vošiel do hlavnej svetlice. Z povaly visí luster, v ňom dvanásť sviec. Na stenách sú sviecne, každý o dvoch sviecach. Na oblokoch visia ťažké záclony, náradie oblečené v damašku svetloolivovej farby. Na stene veľké jasné zrkadlo a na stene oproti obrazy predkov. Podajedni sú v zemianskom obleku, v mentieke a so šabľou. Dakoľko ich je vo francúzskom obleku s čipkami pod bradou a okolo pästí. Starý otec sa vyobliekal po zemiansky, pozerá zo steny ako živý. Osvietený pozerá mu do tváre; čím ďalej pozerá do nej, tým väčší strach ide naňho. Tak sa mu mení, akoby z rámu pozerala naň tvár kurátora z Badišova. Videl ju prvý raz vtedy na kongregácii, podobnosť ho ohlušila. Červenkavé vlasy, trochu preriedené nad čelom, tie isté pásiky lícnej brady na stranách. I pohľad ten istý.

,Rodina sme, a blízka, strýčni bratia. Ako som k nej prišiel? Kto mi ju z vás zadovážil: ty, starý otec?‘ Nuž mohol byť ktorýkoľvek i zo starších. Zemskí páni mali veľkú moc, neraz ju vynakladali hľadať švagrovstvá po domoch komorníkov a poddaných. Také prechmaty ostávali obyčajne pod pokrývkou. Ženy a dievky, keď pokĺzli s pánom, sa nechválili veľmi, lebo nebolo sa čím chváliť, radšej hľadeli hanbu zatutlať, a keď boli následky, hľadeli mať i muža. Iba príroda sama vyniesla najavo po mnohých rokoch, o čom hádam nikto netušil vtedy, keď sa vec skutočne stala.

„Ako ho obrániť, starý otec — poraď, ako?“

Starý otec s vydrou na mentieke akoby mu bol žmurkol a usmial sa.

„Poraď si sám, synku. Veď si osvietený. Máš i brachium. Ja som ho nemal.“

„Nech čert vezme i brachium.“ Hrešil, klial ako najhorší paholok. Bol by dupol nohou, ale v susednej sedia, čakajú. Čakajú spravodlivosť, či už zostúpi stadiaľ, kde tróni, a sadne raz za ten stôl. Nečakajú daromne? A ďaleký strýčny brat zaslúži nielen spravodlivosť, ale i odplatu. Odviedol predsa Adama Hudáka, keď vykrikoval vtedy pred stoličným domom. Dal mu dvadsiatnik, hádam i rimštiak, aby mu zapchal ústa.

Tá kongregácia vtedy. Na nej sa mu zvrtla celá suďba.

Musel ísť do Viedne a Prešporka, potom do Budína. Bol vo veľkom pohybe, prekypoval silou, vôľou: také boli mesiace, ako ich býva iných, keď sila zmalátnie, vôľa zadrieme a priplichtí sa lieň, slabosť, nechuť.

Bolo sily i vôle ísť do miest, ale nebolo drobných. Od stolice si predsa nemohol dať platiť kelčíky ako dáky hladoš. Pred večerom, pamätá sa, šiel z ratúza rovno do skliepka múdreho Šalamúna. Bol oblečený dosť chudopansky. Sivý oblek obnosený, na kabáte mal kožuštek s čiernym barančím prámom okolo hrdla. Kto ho neznal, bol by ho mal za zemiančeka tam z Korbeľova, alebo Raškovej, a nie za hlavného išpána Rubárskej, cisárskeho komorníka^[43] so zlatými kľúčmi.

Múdry Šalamún ho poznal, i Heršlík ho poznal a uškeril sa mu, prestupujúc na širokých nohách, lebo ho oziabalo tuho. V ten deň bola čliapkanina, začínal sa odmäk. Skočil múdry Šalamún a podložil mu kreslo, upletené z koreňov borovčia.

„Nechajú, Šalamún. Sadnú si oni.“

On si sadol bez všetkého na vrece, ako stálo hore koncom, nevedieť už, či s ovsom, alebo jačmeňom. Malo uzlík navrchu. Heršlík vyskakoval, dúchal na štipku. Cedilko nazadku, čo mu trčalo z košele, podskakovalo hore-dolu. Čiapočku si strčil na stranu na kučeravej hlave.

„Prichádzam do tohto príbytku, nie aby odniesol, ale aby rozmnožil hojnosť jeho,“ začal osvietený akosi slávnostne, v akejsi žalmovitej reči.

Múdry Šalamún sa prihrbil, zložil ruky. Sivkastá už brada sa mu rozšírila po prsiach, pozrel oddane, oči mu svietili. Keď osvietený hovorí žalmovite, je znak, že potrebuje groše. Týmto žartom priodieva časté rozpaky, ako on dobrým zárobkom hľadí zladiť ústrky a urážky násilných.

„Máme v dome všetkého dosť, až primoc,“ pokračoval osvietený svojím jasným, zvučným hlasom, ktorý sa tisol rovnako k srdcu. „Zbytok, škodiac vo všetkých veciach, čo zvyšuje, nesiem sem, aby Šalamún z neho nasýtil hladných.“

Šalamún zdvihol ruky.

„Požehnaný od Hospodina, kto na cestách života nestratil súcit k hladným, súc sýty. Má srdce čisté a veselé; ani jedna cesta a námaha nie mu je na ťarchu, ale na pozdvihnutie ducha.“

„Aby cesta veselému bola ľahšia a podujatia sa mu darili, prišiel do tohoto stánku zbaviť sa zbytku. Chcel by predať tohoročný jačmeň na koreni.“

Tak sa jednali a pojednali. Odišiel zo skliepku s peniazmi na cestu do Viedne. V polopôste ho už čakal koč pred kaštieľom. Na trnáci lúčil sa s osvietenou, štíhlou a chudou. Len rojta okolo hrdla a pästí na serbianke miernila tú štíhlosť a či chudobu postavy.

„Bol by ťa prosil, aby si ma odprevadila aspoň do Prešporka, ale viem, že sú oračky predo dvermi. Nemohol by si nechať robotu.“

Sklonila hlavu. I keby bola nešla, dobre by jej bolo padlo počuť to ponúknutie od neho. Skorocel stál za ňou, videl, že gazda ide na ďalekú cestu. Núkal sa i on ísť s ním, hýbuc okypteným chvostom a ušima.

„Nebude ti treba dačo?“ spýtala sa ho. Úfala sa do ostatnej chvíle, že príde pýtať k nej, čo mu treba.

Stvrdla mu tvár a z očú odletel večný úsmev. „Na tento čas ďakujem.“ A vypustil štíhlu ženu z náruče, ktorá ju i tak zvierala slabo. Vysadol do koča a kývol jej rukou. Skorocel položil predné laby na stupaj. Pritiahol kýpte uší k samej hlave. Gazda mu vzal laby do ruky. „Pozor, Skorocel, že ťa neprejde koleso,“ riekol mu i spustil laby na zem.

Vo Viedni boli ešte úzke, tesné uličky vtedy, skrúcali sa všakovak. Vidiečan sa nevyznal ľahko v nich. Ale on mal školu, naučil sa chodiť a pretískať, kde je tesno. Vynašiel cestičky a chodníčky i mizierky. Najvyššia moc bola akosi rozcapartená v mnohých rukách. Jej kúsočky boli po kútoch a všakových komôrkach. On bol diplomat, úhľadný dvoran, vedel skladať pekne tie kúsočky dovedna. Nie darmo jeho predok vraj držal tú uzdu, na ktorej Svätopluk dal odviesť do maštale bieleho koňa, čo vykupčil od vlasť kupujúceho Arpáda za Veľkomoravskú ríšu.^[44] Bol všade po troche, v predizbách i svetliciach, kým nevychodil všetko, čo si vzal pred seba. Na pomoc si vzal kmotrovstvá nebohého otca a mocné švagrovstvá, ktoré mal po osvietenej manželke.

Do Posadiny doniesol istotu, že päť tisíc v striebre príde. Doniesol i vymenovanie Floriškovi na vysoké sudcovstvo. V Prešporku obrobil starého Ďorďa Drobniaka, rozprával mu o srnách, zajacoch, a najmä o vlkoch. Tie prichádzali i do dedín oňuchávať ovčínce, keď napadlo mnoho snehu. Starý vyslanec sa dal zviesť a sľúbil vrátiť stolici svoj poverovací list.

Bola zasa veľká porada na vidieckom dome, kde stavať cestu, kde začať a končiť, koho pripustiť na robotu, kto bude mať správu v rukách a kto dozor. Dlhá, nesnadná porada, potom zvada medzi Ozubinským a Záhradníckym. Protivy ožili, zaostrili sa. Floriš sa fúkal, že mu Ozubinský odvábil Imra a Rela, ktovie akými sľubmi. Floriš to bral za osobnú krivdu a hádky. Prišla naň zasa lieň, nechcelo sa mu ozrieť o nič, a potom bol zaujatý živými dojmami a skúsenosťami z vysokých a najvyšších miest. Porada naveľa uzniesla sa na tom, že Baltazár požičia päťtisíc stolici, kým prídu groše od komory, na veľmi nízke úroky. Zato bude mať správu v rukách, prijímať, vyplácať robotníkov.

On sa utiahol do Ozubín odpočívať na vavrínoch. Po Veľkej noci kedysi prišiel spis z Viedne, že môže vyzdvihnúť peniaze z komory na úrade. Horko-ťažko sa vykýval do Ohradnice po ne. Na pokladnici mu vyčítali hotových päťtisíc. Dávno nemal toľko peňazí v ruke. Tu, ako i v Madride, smrdel grošom. Bol jarmočný deň, vo veľkom hostinci sa zišiel s pánmi, ktorí predali jačmeň a polovinu, čo ostalo od siatia, podajeden i voly a jalovice. Po obede sa pokutovalo a zhováralo. Prišli i karty, čas treba zabiť, ak sa nechce míňať podobrotky. Lieň z neho spadla odrazu, nadišla ho veľmi dobrá vôľa.

Bol veľmi mrcha hráč, pri hre sa dal schytiť horúčke. Hádam sa plnilo na ňom i to, že v láske šťastie, v kartách nešťastie. Možno i vínko vošlo do hlavy. Tokajské je veľmi, veľmi náhlivé. Z viedenskej hŕbočky ubudlo dosť hodne. Štrbinu bude treba naostriť o múdreho Šalamúna. Pukne na to dosť ľahko i ovos na koreni.

V tých počiatočných starostiach chcel sa utiahnuť, ale sa odchýlili dvere a v nich sa zjavila pekná čierna brada Piťu. Za ním stálo triadvadsať počerných chlapcov. Páni skríkli, Piťo vtiahol opatrne a začal húsť. Sprvoti išlo akosi okúňave, ale onedlho sa zahrial, začal rezať dotuha. Páni popíjali, hrali v karty, hádzali papieriky na cimbal. On prestal hrať, oprel hlavu o dlaň, valil sa naň príval rozbúrených citov. Piťo videl, komu zadrela ,husľa‘ do srdca: videl v oku rozcítenú, rozbolenú dušu. V jeho husli je na to dobrý balzam. Pomaly sa blížil k nemu, husľa ho ta ťahala. Vtedy už husľa spievala nežne, sladko, tu i tu skvílila. To opíjalo väčšmi ako samorodné. Srdce pukalo od veľkej nehy a bôľu. Keď srdce prekypovalo, odľahlo mu len vtedy ako-tak, keď šmaril bankovku na cimbal a zareval:

„Ešte jednu z tých našich, zbojník jeden!“

Piťo hral, tokajské tieklo, bankovky lietali. Vtedy už nevedel, kde je, čo tu robí. Piťo húdol okolo uší. Naraz trafil na tú: ,Od Oravy dážď ide…‘ Nemohol vydržať, skočil ako besný, chytil sa za hlavu:

„Ale ty tak, oplanisko!“ Hodil na cimbal gundžu bankoviek, že cimbalista začal tárať. Ale Piťo hodil ta ľahostajne okom, husľa kvílila, kvílila o daždi od Oravy.

Bola v tú noc taká zábava, akej Ohradnica nikdy nevidela. Víno, karty a muzika — tiež žena, to pohýbalo spoločnosťou. Osvietený potom nepil, ale bol opitý, opitý. Slzy sa kotúľali z očú ani hrachy, tiekli do dlane. Hľa, čo neurobí ochmelenie, komu radosť a smiech, komu žiaľ. Keď šiel do pajty, cele rozobratý, nevediac, kadiaľ ide, Piťo tiahol za ním. Vrela dvorom na svitaní a niesla sa po nižnom konci Ohradnice: ,Od Oravy dážď ide.‘ Osvietený mu hodil do čiernej dlhej brady pugilár, čo mal v bočnom vrecku. Nepotreboval ho. Bol prázdny.

Keď líhal doma, slnce vykuklo spoza Hundráča a zasmialo sa.

„Ale som si dal! Obrali ma, zbojníci! Oholili ma bez britvy!“

Na druhý deň prichodilo ísť do nižného kaštieľa. V stolici sa vedelo, že peniaze prišli. Ozubinský čakal na ne ako kaňa na dážď.

„Ako sa ti vodilo, Mikuláš? Vykonal si dačo?“

„Veď vykonal, pekne vykonal. Bodaj by bol radšej nohu zlomil!“

Natešená tvár Ozubinského sa predĺžila, keď zvedel, že nieto ani groša. Slabá náhrada mu bola počúvať o veľkej zábave v Ohradnici. Chytal sa za hlavu. Keby sto-dvesto, ale tisíc. Remene mu lúpiť z chrbta! Obžalovať ho verejne pred stavmi a radmi, čo urobil. Napísať list do Viedne na cisárovu komoru, alebo skôr na Metternicha, Kolowrata, alebo starého palatína Jozefa.^[45] Ten ho naučí po kostole hvízdať.

„Čo, obžaluješ ma? Probuj.“ Osvietený zdvihol päsť naňho. „Myslíš, že sa dám zhodiť? V ten istý deň sa zastrelím, a ty pohľadávaj, u koho chceš, prašivé peniaze. Ale som ja hocikto, dáky Boltko Ozubinský, páleničiar a úžerník? Ja som Mikuláš Uzdic. Ďakuj Bohu, že sú ti pľuhavé peniaze u statočného človeka.“

Ale nakoniec sa stíšili oba. Ozubinský si rozmyslel lepšie. Peňazí mal dosť v truhle, zaobíde sa bez prašivých päťtisíc. Ale si vezme náhradu, ej, úroky, úroky, nie čo cvendžia, lepšie ešte.

A osvietený nechcel pristať na ne. Také ústupky! Vlasy mu dupkom stávali. Miška Smoleckého poslať na diétu, nie Raška, viceišpánstvo pustiť jemu miesto úrokov. Chytal sa za hlavu. Rubárska stolica bola v chýre pre ovsík a švábku s kapustou, a teraz má ostať v chýre pred celou krajinou, že nemá ani ľudí. Miško na viceišpánstvo zbaví, nezavadí nikomu, ale na diéte bude na posmech svetu.

Baltazár Ozubinský šípil, že je čosi nie na mieste medzi Uzdicom a paňou. Čo? Kto by to vyňuchal? Uzdic sa nepochváli, grófka zasa je veľmi hrdá: radšej vychudne na trlicu, ako sa zdôveriť komu, tobôž jemu, surovému starému mládencovi.

„Nuž dobre, Miklúško. Nemaj starosť o peniaze. Tu sú Ozubiny, zbožie býva ako múr, švábky viac ako u mňa. Predaj na koreni, vyplatíš ma i tri razy.“

„Nesužuj ma. Z Ozubín nemôžem predať ani byľky. Nie sú moje.“ Ozubinský vytreštil naň oči. Uzdic potvrdil: „Mojej ženy sú.“

„Ale, Miklúš, čo má žena, akoby mal i muž. Tak je v našich famíliách.“ Tu zasa Uzdic vytreštil naň oči a hodil hlavou, čo ho po famíliách. Ozubinský cítil, že je na dobrej ceste. Začal dokazovať: „Som istý, keby osvietená vedela, v čom si, dala by i desatoro toľko. Má z čoho. Dom v Prešporku, panstvá na Považí a v Novohrade.“

Uzdic sa rozpajedil. Hrozil mu päsťou.

„Opováž sa! Rozmlátim ti hlavu, a potom sa zastrelím. Do akých vecí pcháš nečistý ňucháč?“

Ozubinský sa schúlil nad stolom a čušal. Preľakol sa ho. Už videl, že nevyžmýkne z neho ústupku. Zložil ruky a pozeral do povaly, ukazujúc nebesám svoju krivdu.

Uzdic sa stíšil. Čo to vyvádza? Ale už nepríde k rozvahe? Drží sa svojho stanoviska, inému nechce povážiť jeho. Iným vytýka krutosť a násilnosť a on je horší od nich.

„Dobre, Boltko. Pôjdem k Miškovi; chorý je, hádam pristane. Ak nepristane, peniaze budeš mať do Brtomila. Kým ich nedostaneš, budeš zastupovať viceišpána.“ Pomlčal chvíľu, potom hodil rukou oželený: „Hoci i mňa. Mne sa všetko zohudilo, všetko. Pôjdem do kúpeľov, stratím sa.“

Ozubinský si šúchal ruky. Dosiahol niečo, ak nie všetko. Uzdic, hoc bol ako zmoknutá sliepka, počul, ako si Boltko šuchá ruky. Pohol plecom. Už vie, že je zle. Na ostatnej kongregácii i po nej sa vozil po Boltkovi, dával mu frčky, tu i tu i oflinček. Mal moc a obľúbenosť. Nuž ide dolu vrchom. Kus moci mu vykrútili z ruky, vykrútia mu i ostatok. Vyjedia ho z moci ako hrušku, keď vyje červiak. Ostane len kožka, škrupina.

Dneska už i on cíti, že ho vyjedajú a moc upotrebujú rovno proti nemu. Stojí pred obrazom predka a spytuje sa:

„Poraď, starý otec. Tvoji potomci zle prejdú, zákonití i nezákonití. Poraď.“

Starý otec pozeral naň posmešne, trochu s opovržením. „Ľahká rada. Máš brachium, nedaj si ho.“

Cítil, že brachium je tu, v ruke. Bude zas ako býval, mocný, obľúbený Uzdic. Vrátil sa k hosťom.

„Pousilujem sa, čím skôr sa prezviem, čo je vo veci. Odpomôžem.“

Myslel, že je všetko na mieste a hostia uspokojení. Ale sa nepohli z miesta ísť domov so sľubom. Starý pán si popravil vyplavený kabát o vysokom golieri.

„Jesú i iné sťažnosti, týču sa širších záujmov.“

Začal mu rozprávať o výčinoch v Zácelí a Čuhároch, o Wallmodencoch, o brojení proti nedeľným školám. Wallmodenci odvádzajú nevinných na vidiecky dom.

Osvietený vedel už o tom všetkom. Bol i major Wallmodencov uňho, prišiel na inšpekciu do Posadiny. Divil sa, že vojaci nechytili ešte ani jedného buriča z Haliče, ale majú po dedinách toľko roboty. Pozrel na osvieteného vážne.

„Vari je vzbura i v Rubárskej stolici? Ak je málo vojska, poviem komandu, aby poslalo posilu.“

Osvietený stŕpol. Dôstojník pýtať posilu, chýr o vzbure v Rubárskej zájde do Viedne. Zašpiní mu tam dobrý chýr ako dobrého dôverníka vlády. A tu teda žaloby z dedín proti násiliu v stolici. Jeho dobré meno sa mrví, mrví, pod jeho záštitou sa deje útisk ľudu i vzdelancov.

Starý pán mu tiež spomenul, že by mal brániť ukrivdených a nevinných. Tým by hájil svoje dobré meno.

„Nedajú robiť násilia pod svojím menom. Zakročia sami, kde je neposluch. V ich správu máme všetci dôveru a úfanie. Ak trescú, vieme, že trescú v záujme veci, a nie z pomsty. Hája si miesto i v senioráte, ľud sám ich posadil naň. Ak nezastanú nevinných, podsadnú ich iní. Už číhajú naň.“

Osvietený nevedel, na čo bije starý Zábor, ale videl, že hovorí úprimne, hoc nie jasne.

„Ak by prišla voľba nového inšpektora v senioráte,“ vysvetlil mu už určitejšie Bohumil Valizlosť, „my Slováci nevolili by sme pána Ozubinského, i keby nás zatvoril polovicu do vidieckeho domu, a ani jedného z našich pánov. Sú veľmi ľahostajní k veciam našim a poslušní Pešti, k cirkvi ani teplí, ani studení, nehotoví obetovať a pracovať za ňu. Nájdeme si široký štít, smelého obrancu. Pohľadáme si Štúra za inšpektora.“

Keď osvietený vyskočil a začal chodiť po izbe, predesený, čo sa mu to robí za chrbtom, Bohumil Valizlosť mu riekol:

„O jeho rúcho metajú lós. To rúcho je vaše, inšpektora i hlavného špána.“

Bohumil Valizlosť vstal, postavil sa proti nemu prísne, ani sudca, i vytrčil prst proti nemu. Jeho sivé prísne oči akoby ho mali preboriť. Z nich kričalo naň: „Dáš sa zvliecť do naha, chabý? Nieto v tebe hrdosti brániť sa?“ Starý pán pozeral do zeme, tiež už stojac, prichystaný na odchod. Keď už bol vo dverách, obrátil sa ešte raz nazad. Jeho suchá ruka schytila Uzdicovu a stisla ju tuho.

„Nedajú sa obrať o dedičstvo. Bránia si ho. My sme ešte pri nich. Nie sú sami.“

V slovách bolo napomenutie, ale i cit. I v hlase bolo rozoznať jeho chvenie. Osvietenému bolo i žiaľno, ale i sladko. Veď tie isté slová akoby boli povedali posmešné ústa tamtoho v ráme, keď sa ho šiel radiť.

Osvietený vrátil sa do izby, hodil sa na kreslo a zakryl si tvár dlaňami.