Zlatý fond > Diela > Bohumil Valizlosť Zábor III


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Bohumil Valizlosť Zábor III

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Michal Belička, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Ivana Gondorová, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Ivana Černecká, Nina Varon, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Ondrej Dobias, Martina Kazdová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 91 čitateľov


 

8

Starať sa doktor Rosiar viac o klebietky na vidieckom dome, ako o červienku v Svojtíne, alebo úložnicu v Mutinej, nebol by sa dal zaviesť pánu slúžnodvorskému, že o Stupnického nestojí, alebo práve že by ho utopil v lyžke vody, lebo chodí na badišovskú faru a začína držať so Slovákmi. Slúžnodvorský vedel veľmi dobre, ako Stupnický prišiel na faru a čo tam hľadal. Žulovic mu to dávno vysvetlil. A inak Baltazár Ozubinský nedržal s nikým vlastne, ani s Elečkom, ani proti nemu. Pestoval pečlive svoje záujmy, a tie dneska mali ten istý výhon, ako záujmy raneného, smerujúc proti kurátorovi. Keď mal v ruke prísne visum repertum doktora a protokol o vypočutí chorého, ku ktorému poslal pisára hneď s doktorom, mohol ľahko zakročiť.

Odložil iné starosti na stranu a čítal pozorne oba spisy. Rozvažoval. Žulovic čakal, čo mu povie, či už raz mu dajú, čo viselo zhube kurátora. On ju videl, tú zhubu, kurátor alebo podloží šiju pod jarmo veľkého pána, alebo príde o spokojnosť vo vlastnom dome.

Slúžnodvorský pohladil hrubé, krátke fúzy, podobral mocné nohy a obrátil sa v kresle prudko k Žulovicovi.

„Tu je, na čom visel úradník.“ Položil dlaň na spisy a rozšíril prsty, aby pod nimi ostali všetky nitky záskoku, kde sa chytí kurátor. „Uvidíme, čo povedia u Drozdíkov.“ Sklopil oči, lebo nechcel, aby Žulovic videl v nich záblesky radosti. „Len aby sa nevyšmykli!“ Podvihol prst na výstrahu. „Neutečie mládenec?“

Žulovic sa zarazil, alebo skôr zľakol. Na to ani nepomyslel.

„Ak by utiekol, všetko by bolo nadarmo, celá táto robota.“ Pozrel s úsmeškom na Žulovica, ten vyčítal mu v oku škodoradosť. „My sa vyrovnáme, alebo keď príde sem kurátor prosiť a poddá sa, alebo keď zaplače nad sebou. Teda čo?“

Žulovic akoby videl úradík zavesený ešte vyššie, ako prvej. Myslel pred chvíľou, že ho už sníma z klinca, a tu odrazu podrazili mu pod nohami stolček, na ktorý si stal dostať sa ľahšie ku klinčeku. Vošla doň rozhorčenosť, ale i odvaha.

Stisol päsť a zahrozil kdesi k Badišovu.

„Neutečie! A ak utiekol, ja ho už dostanem, ej, dostanem!“ Zišlo mu na um, ako sa mu postavil syn kurátorov, keď mu rozkázal raneného odviezť. Ani čo by sa nebolo nič stalo. „Keby bol mal hneď ráno hajdúchov, už by bol tu. Ale môžem teraz ísť s nimi. Lapíme ho hneď, ako príde z poľa.“

Slúžnodvorský sa usmial. Ešte je nie v úrade, a už by chcel rozkazovať stoličným hajdúchom. Pomaly, šuhajko!

„Pôjdeš bez hajdúchov. Čakaj, kým prídu poň dnes večer. Po noci lepšie tú vec vykonať pri tichosti, ako vo dne. Daj tam pozor, aby neuskočil do tých čias.“

Žulovic by bol radšej hneď šiel s hajdúchmi, ale sa bál povedať slova. Veľký pán nie je veľmi zdieľny a nedal by si radiť. Jednako, idúc do Badišova chodníkmi, lámal si hlavu, prečo ho nechce dať zlapať hneď? Veď v lete je v dedine väčšia tichosť vo dne, keď sú ľudia v poli, ako v noci, keď sú doma.

Slúžnodvorský to tiež vedel, ani nestál toľme o tú tichosť. On chcel dať lapačke slávnostnejší náter, zvýšiť jej význam. Pred večerom si dal zavolať do úradu veliteľa ,Wallmodencov‘.

„Dnes večer pôjdu so všetkými ľuďmi a zlapajú Jána Drozdíka, syna Jána Drozdíka, tamojšieho obyvateľa.“

Rozkaz bol jasný a krátky, veliteľ si ho zachoval. Ale pomer, v akom stál k tomu, ktorý mu ho dal tak pánovite, nebol mu jasný. Pomer medzi vojenským veliteľom, či je vysoký alebo nízky v šarži, a civilným úradom je vždy nejasný, najmä keď civilná vrchnosť si osobuje právo rozkazovať a disponovať.

Dôstojník nebol vysoký, ale bol mladý a ctibažný. Sníval o postupe až hen na generála. Nebol rád, keď ho poslali s ľuďmi do Posadiny ako veliteľa brachia. Bol by radšej v Taliansku, tam je nádej na postup, a nie v biednej vidieckej diere. Bol nespokojný s kvartieľom i celým zaopatrením. Mal biedu i s ľuďmi, ktorých bolo ťažšie držať v reze, oddelených od regimentu. Ešte by to bol všetko preniesol, keby mal do činenia s hodnými ľuďmi. Poslali ho sem akoby na hlavného išpána, šiel sa mu hneď i predstaviť. Zdvorilý a veselý veľký pán sa mu hneď zapáčil: s ním by bol vyšiel kedykoľvek. Ale hlavného išpána už od tých čias nevidel. Najprv odišiel do Viedne a Budína, a potom, keď sa vrátil do stolice, držal sa v ústraní. Najprv bol v kúpeľoch zo dva týždne a potom, keď sa vrátil, neukázal sa na vidieckom dome. Nuž vychýrené stoličné gazdovstvo! Dôstojník nebol rodený z Uhorska, tá krajina mu bola už hodne v Ázii. Hlavný išpán preložil moc nad brachiom Michalovi Smoleckému. Vicišpán sa tiež zapáčil dôstojníkovi. Bol veselý, dobrý človek, hoc nebol ani zďaleka ako Uzdic. Jeho pohostinstvo bolo staromládenecké, ale malo veľkú príťažlivosť na mladého človeka pre Paulínku a Terku, pekné stvory s kvetom vo vlasoch. Ale Michal Smolecký ochorel na zlatú žilu, obľahol a musel si dať prikladať pijavice, tak moc nad brachiom oddal Baltazárovi Ozubinskému, lebo hlavný notár bol veľmi skromný a nechcel prevziať takú veľkú moc na svoju hlavu. Dôstojníkovi sa Ozubinský hneď nezapáčil. Teraz, vypočujúc rozkaz, bolo mu, akoby bol spadol na veliteľstvo nad stoličnými drábmi.

Veliteľ sa oprel na dlhú šabľu. Čierne fúziky sa mu naježili pod ohnutým trochu nosom. Čierne oči zasvietili pod namŕštenými obrvami.

„Čo urobil ten Čížik, či ako sa volá?“

„To už vieme my!“ Postavil sa mu slúžnodvorský, položiac päsť na spisy, ako stál pri svojom stole. „Poviem im len toľko, že zbil úradníka, jedného zemského pána, keď šiel v poli po povinnosti. Je nebezpečný človek.“

„Bol mnoho ráz pod trestom?“

Slúžnodvorský musel diktovať rozkaz pánovi. Naduli čite. Otázka ho trochu zmiatla.

„Myslel som, že bol mnoho ráz pod trestom, keď ho majú za nebezpečného.“

„V inom zmysle nebezpečný, v politickom. Je burič.“

Dôstojník prihol hlavou.

„Posielajú ma ako na buriča, pôjdem naň ako na buriča. Prosím úradný rozkaz, pod pečaťou.“

Slúžnodvorský musel diktovať rozkaz pisárovi. Naduli sa mu žily na čele od veľkého myslenia, aby v rozkaze nebolo dačo, do čoho by sa mohol zadrapiť vojačisko. Čo by bolo čo, ale po Drozdíkovho syna pôjde vojsko ako po zbojníka, i to večer, keď sú ľudia doma. Tak si on to premyslel hneď. Taká lapačka naženie strachu i najsmelším.

Bolo na mrkaní, keď cválali chlapi na koňoch cez Posadinu. Za mestom sa pobrali sepkom. Smolcami tiež preleteli cvalom. Ľudia vybehúvali pred dom, kde toľká sila ide. Za dedinou dali sa hore Dubkovom, hádam, aby obišli hradskú. Keď boli nad Badišovom, veliteľ dal rozkaz zastať. Ešte bolo vidno tu i tu ľudí vracať sa z poľa. Ženy sa zastavili a prezerali si vojsko, kde sa tu vzalo.

Veliteľ porobil obšírne poriadky, ako patrí pri lapaní nebezpečných ľudí. Na hradskú vyše a niže dediny poslal po dvoch chlapoch, na tomto záhumní ich nechal a druhých poslal na záhumnie z tamtej strany. Stráže mali rozkaz zadržať každého, kto by chcel vyjsť z dediny. Keď vošiel do dediny, mal len šesť chlapov, ale ľudia jednako už vedeli, že je dedina obstatá vojskom zo všetkých strán.

„Vojsko ide, vojsko ide!“ roznieslo sa po dedine. Ľudia zatvárali prestrašení dvory.

Dôstojník hneď na konci dediny zastavil ženy, idúce s motykami z okopávačky.

„Kde býva richtár?“

„Trochu povyše, skoro na vyšnom konci, má tabuľu na dome.“

„Len ta — domov!“ okríkol ženy, i tak už predesené. „Že sa nik neopováži vyjsť z domu, lebo ho dám zlapať.“

„Ide lapačka, ide lapačka,“ šepli ženy každému, koho videli. Kde mali rodinu, ak bol v dome mládenec, zabúchali na vráta, a kto vykukol špárou, šepli mu: „Idú lapať za vojakov. Schovaj sa do jamy na švábku.“

Chlapci si nedali povedať dva razy. Skákali do prázdnych jám a pokryli sa ráždím.

Pred richtárskym domom ostali chlapi na koňoch. Obďaleč už bola hŕbka žien a detí i niže i vyše richtára. Dôstojník vošiel do domu.

Richtár Hamuľa predstúpil pred neho s čiapkou v ruke. Druhou si naprával opasok. Tvár sa mu ligotala i teraz, ale sa neusmievala. Odchýlili sa i kuchynské dvere. Špárou pozerala do izby richtárka i nevesta Zuzka. Za nimi bol i Ondro. Počuli tiež čosi o lapačke, chceli by vedieť, čo je vo veci.

„Koľko je v dedine Drozdíkov?“

„Jeden jediný, prosím ponížene. Jano sa volá.“

„Má syna Jana?“

Richtár prisvedčil. Už vedel, ktorá bila hodina. Hneď v hore povedal, keď prišiel Ranostaj s mrcha novinou k nim, čo urobil kurátorov syn. „Bude galiba, pamätajte! Veľká galiba.“ A galiba je už tu.

„Pôjdete s nami k Drozdíkovi. Nieto viac úradských?“

Hamuľa sa poškrabal za uchom.

„Bol tu pán rechtor, ako notáriuš, ale vyšiel kdesi. Mohol by poslať po úradských, hupkom by prišli.“

Dôstojník premýšľal. Chcel narobiť čím viac kriku a bol by si žiadal, aby u Drozdíka zvedeli čím skôr, že prišiel po syna Jána. Videl pred sebou richtára, ktorému sa nedalo ľahko poznať na tvári, čo myslí. Ale sa otvorili kuchynské dvercia a predstúpil richtárov syn.

„Ja pôjdem po nich.“

Dôstojník sa mu usmial. Bol tiež mladý, počerný, ako richtárov syn; poznať na ňom, že má čosi za lubom. I postrehol, že pozreli jeden na druhého otec i syn. Tí si rozumeli. „Tak choďte po úradských, nech prídu hneď.“

„Prosím ponížene, len jedno slovo. Po úradských pôjdem ja.“ Vo dverách bol Samuel Primitivus a za ním Žulovic. Mútne oči rechtora boli veľmi jasné, kresali, kresali iskry.

„Kde sa budú ustávať, pán rechtor? Môj syn skočí podchvíľou.“

Richtár Hamuľa očervenel, čo sa má rechtor starieť do týchto vecí.

„Ja skočím tiež, ale len k hajtmanovi. Hajtman už potom môže skákať. No to má plácu.“ Jeho mútne oči pozreli s výsmechom na richtára. Potom pokročil, súkenné kapce prisvedčili tuho pyskom, roztriasajúc prach a obrátil sa na dôstojníka. „Bolo by istejšie nepustiť nikoho stadiaľto, aby sa nerozhlásilo v dedine, čo sa ide robiť.“

„To ako že môj syn pôjde do Drozdíkov! Ach, či sa len nehanbia!“

Dôstojník videl ženu v krpcoch, ako išla pred rechtora. Ale richtár chytil ju za ruku a zdržal.

„Ale, stará, čo sa ti robí? Pán rechtor majú pravdu. Keď ich je ďaka, nech pošlú sami hajtmana po úradských.“

„Nech idú,“ hodila richtárka hlavou zlostne. „I krky zlomia,“ dodala tichučko, aby len muž počul. Ten zakašľal, aby nebolo počuť tú kliatbu.

„A mne o toľko menej roboty,“ zašomral Ondrej. Stisol zuby: jed ho schytil, že rechtor uhádol, čo chcel urobiť. Bolo mu teraz ľúto, že Janka bránil veľmi slabo pred doktorom. Mal mu povedať toľko a toľko dôležitých vecí. Bol by ho nakriatol.

Ale Ondrej Hamuľa nemal pokoja. Kamaráta zle bránil pred doktorom dneska ráno, a večer by mu nemal dať znať, že idú poň vojaci? Zákaz vyjsť zo dvora, ale nie je zákaz vyjsť do dvora. Vyšiel do dvora, obzeral sa na všetky strany, ale máločo bolo vidieť. Mrak sa spustil dosť dobre. Podstenou šiel k dverciam a pozrel na cestu. Pred vrátmi boli vojaci na koňoch, dvaja pred samými vrátami, dvaja na moste a ostatní dvaja na ceste pred mostom. Kone dupotali pod nimi netrpezlive. Na ceste stáli ľudia, jedna hŕba zhora, druhá zdola, obďaleč od vojakov.

Vrátil sa do kuchyne a vzal putňu do ruky. Vyšiel s ňou z dveriec pred vráta a vojak na koni ho hneď okríkol:

„Kde ideš? Naspäť!“

„Ja som richtárov syn. Idem po vodu!“

Odpovedal smelo, čosi spurne, a nečakajúc, či mu dovolí, spustil sa dolu briežkom k vode. Vojak sa už oň neozrel. Na potok ísť predsa nemôžu zakázať richtárovi. Ondrej nabral trochu vody do putne a začal ju hádzať sem-tam, akoby ju vyplakoval. Pozeral na ľudí niže vojakov, či by nepoznal dakoho. Ale tváre už nemohol rozoznať v mraku. Nevedel, či by nemohol zavolať naverímboha ,Jano‘ alebo ,Mišo‘.

V tie časy prebehla mostom nižného suseda dcéra štúpla postavička a spustila sa chytro na potok. Prišla k Ondrejovi.

Bolo zakázané vypustiť dakoho na cestu, ale ísť z cesty do potoka nik nezakázal.

„Čo prišli vojaci?“

Hlas bol tenký, ako detský. Dievčatko bolo dosť vysoké, ale, ako vidno, chudé. Ondrej pozrel do tváre, či nerozozná, čie je dievča. Hoc videl dosť dobre vychudnutú tváričku, nemohol sa domyslieť, čie bude dievča. Prihol sa k nej a riekol ticho: „Prišli zlapať Janka Drozdíkovie, odvedú ho do Posadiny a dajú na vojnu.“

Dievča podskočilo a chcelo utiecť. Ondrej ho dolapil za zrebné oplecko.

„Pusťte ma, idem mu povedať.“

„Povedz mu, nech sa schová dobre. Nech neuteká, vojaci obstali dedinu, chytili by ho. Keď odídu, nech utečie, lebo by ho poslali do vojny. Povieš mu?“

„Poviem.“

„Čia si?“

„Z mlyna, od Mahútov, Hana.“

„Bež chytro. Nech ťa tam pred domom nechytia; ak by striehol dakto, náš rechtor, alebo kto.“

„Nedám sa chytiť.“

Vypustil ju a pozeral, ako sa vrátila na cestu. Ale nešla hore cestou popri vojakoch. Stratila sa kdesi v tme.

Ondrej bol spokojnejší. Čo ako, urobil, čo mohol.

Hanka z mlyna nedala sa hore cestou. Niže richtára, ale z druhej strany potoka, bol sad ohradený plotom. Vyškriabala sa hore múrikom k pletenému plotu a prešla cezeň. Poberala sa chytro sadmi, musela prechodiť cez ploty, niektorý bol urobený z tŕnia, musela rozhrádzať, bedliť, aby sa nezaklala, ak by stala na tŕň. Prišla na záhumnie Drozdíkovie. Ich dvor bol dobre ohradený, nemala kade prejsť. Vošla do mizierky medzi ich domom a susedovým. I tu bolo zle ísť pre tŕnie, ktoré tu bolo, aby sliepky a husi nemohli ísť do sadov. Prišla pod kuchynský oblôčik. Svietilo sa cezeň, zaklopala.

„Kto je?“

Hanka sa striasla, keď počula ostrý hlas. Poznala ho od prvej, vždy sa jej ohlášal takto ostro.

„Ja — Hana!“ Dolapila sa za prah oblôčika a škriabala sa na múrik. Na jej chudú podlhovastú tváričku padol pruh svetla z ohniska.

„Čo chceš. Máme dosť inej starosti. Čo zháňaš?“

Kurátorova žena, hoc mala starosti, nezabudla na časy, keď muž doviedol mladú vdovu do domu s dvoma dievčatami. Ktovie, čo by bolo z toho vykvitlo: najskôr nepokoj v dome a hryzovisko. Ale ona sa ohradila zahorúca. Nedala si do domu zapliesť hriechu.

„Prišli Janka lapať — nech utečie!“

Gazdiná mala habarku v ruke. Spadla jej na zem.

„Janko, Janko, poď chytro.“

Jej hlas odmäkol razom. Bolo v ňom strachu a ešte viac plaču.

Hanka o chvíľu zazrela miesto mrzutej tváre tú milú a drahú, ktorá sa jej neraz zjaví, keď sa zadíva pri ráštubni do hmly, ktorá vždy okolo nej stojí, odievajúc vŕby do ľahkého, priehľadného plášťa. Ak slnce svieti, plášť sa zajagá dúhovými farbami a zaligoce čistými diamanty. To je začarovaný svet, jej svet, vyhriaty slncom, chladený parou, ktorú rozsýpa veľké vodné koleso. Tam vída neraz jeho tvár, ale nikdy takú milú a drahú, ako teraz.

„Čo tu hľadáš, Hanička?“

V tvári sa mu ukázala starostlivosť, teplá nežnosť. Oblôčik bol otvorený pre horúčavu. Chytil ju popod pazuchy a vtiahol tesným oblôčikom do kuchyne. Prevliekla sa veľmi ľahko. Keď už bola v kuchyni, Janko ju podvihol dohora, ako dieťa, keď im privolajú: ,Hopsa!‘ Bola ako pierko. Poodstúpil nabok, aby svetlo z ohniska padlo na ňu. V očiach mu preletel smútok. Nevidel jej od tých čias, keď mu dala srdce. Od tých čias nenarástla ani o vlas, ale ešte väčšmi stenkla. Vrkôčiky boli biedne, tenké. Mala v nich vpletené hrubé tkanice. Zo zrebných rukávov vychodia ramienka ako paličky. „Neporezala si sa na sklo v tej mizierke? I tŕnie je tam. Čo si nešla dvorom?“ I pozeral jej bosé nohy, či netečie z nich krv. Oblapil ju okolo pliec a pritiahol k sebe. Pritisla hlávku k jeho prsiam. Bádali ju po hlave malé mosadzné gombičky, liate čosi na končisto. Ich hustý rad ligotal sa na jeho kabátiku bez rukávov. Bolo jej tak dobre, že zabudla na všetko na tomto svete. Slzy jej skočili do očí. „Čo ti je, Hanička?“ prihol sa k nej, pozeral jej dojatý do tváre. Utieral jej sivé oči, ktoré hľadeli naň cez slzy, širokým rukávom košele. „No, poďme teraz!“ Voviedol ju do izby, kde svietila svieca na stole.

Tu vo veľkej izbe, ktorú tiež neraz mala pred očima v začarovanom svete pod ráštubňou, zišlo jej na um, po čo sem prišla.

„Janko, prišli ťa zlapať. Je mnoho vojakov na koňoch, s dlhými šabľami. Nedajú nikomu ísť po ceste, i za dedinou všade strežú. Utiecť neutekaj, lapili by ťa, ale sa schovaj, dobre schovaj.“

Janko si sadol k obloku. Tvár mu stvrdla.

„Neutečiem, Hanka, ale sa ani neschovám.“

„I ja som ti povedal, slúchni!“ To mu dotušil otec.

„Ach, syn môj drahý!“ zakvílila mať a spustila sa na lavicu k peci. Zalomila ruky.

„Povedal som, že nie!“ Pozrel spurne na otca a mater. Ale mu ich zas prišlo ľúto. Preletel mu tvárou žravý bôľ. Zaťal zuby.

„Ondrej Hamuľovie ma poslal, aby si sa schoval, dobre schoval. Povedú ťa do Posadiny a z Posadiny na vojnu. Obstali dedinu.“

„Na vojnu!“ vykríkla mať.

„Ondrej mi povedal. Vie dobre. Bol dva razy v Posadine, s vojakmi sa zhováral.“

„Dobrú radu slúchni, a zaraz!“

Postavil sa otcovi, prvý raz v živote.

„Nie, čo by čo bolo! Ale ja pred nimi, oplanmi, čo mrzko hovoria o nás, že sme sprostí, nanič súci! Čo by povedali? Pozrite ho, ako číha!“

Schytil sviecu zo stola a chodil sem-tam s ňou. Jej svetlo padlo na cestu. Pri jednom zvrate osvietilo sivú postavu v čiapke a kapcoch. Kurátor tiež poznal rechtora. Prišiel napásť oči na jeho nešťastí; hádam i strežie, aby syn neuskočil. Vŕši sa mu za kurčatá a konope v školskej izbe, i za to, čo mu povedal pred vidieckym domom. Nuž má nepriateľa nie pre svoje veci, ale pre školské a národné. Prichodí znášať, dať pastvu nenávistným očiam. Syn má pravdu, lepšie preniesť krivdu, najhoršie súženie, ako utiecť, hanbiť sa…

„Dobre,“ pristal otec. „Nebudeme sa schovávať. Ukážeme, že sa nebojíme.“

Žena zakvílila, zalomila rukami.

„Ach, môj syn drahý, odvedú ťa, ostrižú. Kde sa ja podejem?“

Kurátor sklonil hlavu a prešiel si dlaňou po vlasoch. Hej, nebude inej cesty, ostrižú ho ako koleno. I Janko sa striasol. Bolo mu, akoby ho išli zvliecť donaha a vláčiť po svete. Ostrižená hlava, znak otroctva, vytvorenia zo spoločenstva svojich. Už nebude nikdy patriť medzi nich. Nikdy!

Najedoval sa. Buchol päsťou na stôl, prvý raz v živote, na ten stôl, za ktorý sedával s úctou, skoro nábožnou, akoby sa blížil k oltáru.

„Nech si ich strižú; keď vyslúžim cisárovi, vlasy narastú.“

„Ach, syn môj,“ skríkla mať bôľne, „nie sú vlasy ako vlasy. Ostrižené nenarastú; ak narastú, nemáš v nich potechy. Vojak budeš, Boha sa spustíš.“

Zmĺkli všetci. Len Hanka plakala, plakala, že jej srdce usedalo. Plakala mu na prsiach, sediac pri ňom na lavici. V nej sa skrušila veľká nádej, veľmi pekná nádej: plakala nad jej odrobinami. Darmo sa ponevierala od poludnia okolo richtárovho domu, od tých čias, čo dopočula od žien, keď prišli po mlyvo, čo Janko urobil pánovi a ako ho prídu hajdúsi odviesť. Striehla celé odpoludnie, triasla sa ako osika, ako ho zviažu a povedú.

Tu zodvihla k nemu vychudnutú tvár a riekla mu ticho:

„Ach, Janko, odvedú ťa. Nikdy ťa neuvidím.“

„Uvidíš ma. Vypustia ma.“

„Neuvidím.“ Začala mu skoro šepkať. „Zle je tu, Janko. Martin je ťažký, moje ruky ho nevládzu nosiť. Je ako mlynský kameň, ťažký — ťažký.“

Nahneval sa Janko. Čo, tieto útle rúčky musia nosiť vypaseného Martina.

„Nevezmi ho na ruky, odzgoňa. Kdežeby! Je ako hodné teľa.“

Krútila hlavou.

„Driape sa za mnou. Ak ho nevezmem, hodí sa horeznačky a vreští. Otec vybehne z mlyna, ak ho počuje; veľmi kričí na mater. A mater plače.“

Hladil ju po hlave.

„Ach Hanička, neborká, čo sa na teba zvalilo. Neborká.“

„Mne bude dobre, Janko; viem, dobre mi bude. Nebudú ma hrešiť, ani Martina dávať nosiť. Bude moc pokoja a veľká svetlosť, ako keď sa blýska. Ale ja som chcela, aby si mi ty bol družba, nosil by si jablko, a Žofka by niesla veniec, moja družica…“

„Ach, nehovor, Hanička, nehovor!“ prosil ju ticho.

Slzy sa mu tisli do očú. Hľa, čo premyslela. Myslí na pohreb. A keď pozrel lepšie do jej tváre, stislo mu srdce. Videl ju pod vencom zo samých bielych kvetov. Na rubáši všetko samá ruža, ľalia. A on kráča popredku. Na šabličke jablko. Kraje rubáša s bielymi čipkami visia spod vrchnáka, ktorý pribili klincami.

Zlomil sa v ňom vzdor i hrdosť. Neobkradne sestričku o veľkú, krásnu nádej; schová sa, až ho nik nenájde, nikto!

Na ceste zadupotali kopytá. „Jaj, idú, idú…“ Rozšírila tenké, chudé ramienka a rútila sa do pitvora. On letel za ňou. Išla podstenou k maštali, humnu. „Jaj — idú, idú…“ Tenký hlások doliehal až do izby. Otec a mať ho počujú; obzerajú sa, nevediac, čo sa robí.

Kurátor sa nevedel dočkať, aby sa už raz stalo, čo sa má stať. Chodil sem-tam po izbe. Upratoval, čo nebolo treba týkať, lebo všetko bolo na mieste.

Ozvali sa kroky pod stenou. Šabľa zaštrngala, ostrohy cvendžali. Mladý dôstojník vošiel, obzeral sa po izbe. Za ním išiel richtár Hamuľa. Zložil čiapku, hladil si hlavu. Za richtárom išiel Samuel Primitivus. Hlavu držal dorovna, tvár bola prísna.

Dôstojník stál naprostred izby.

„Kde je Ján Drozdík mladší?“

Kurátor predstúpil. Rozložil ruky. „Nevieme.“

„Tu bol do tejto chvíle. Pred chvíľou svietil na cestu, videl som ho.“ Samuel Primitivus hovoril hlasno, rozhorčene, akoby sa mu išla robiť veľká krivda. Vystrel ruku proti kurátorovi, pozrel naň mrchavo. „Nech povie tento človek, či nebol pri ňom, keď svietil na cestu.“

„Boja sa Boha, pán rechtor. Vedia, že sme nie vina.“

Kurátor vystrel ruku k žene, aby čušala. Dôstojník sa spýtal rechtora:

„Kto je ten človek?“

„Otec mu je.“

„A neviete, kde je váš syn?“

„Neviem.“

„Budete prisahať!“ prst zodvihol ako na výstrahu.

„Kedykoľvek.“

„A bol tu pred chvíľou?“

Kurátor prisvedčil.

„Vyšiel na dvor?“

Zasa prisvedčil.

Dôstojník vyšiel pred dom. Dal otvoriť vráta. Pred domom nechal hajtmana a boženíka Smelca. Do dvora postavil boženíka Pavka Koreňa. Dal otvoriť humno dokorán. Za humno dal chlapa na koni. Do susedovho dvora, ku ktorému priliehali zadné stavby, prišli zas dvaja na koni. Dvor bol na ten spôsob obkľúčený zo všetkých strán.

„Teraz do roboty.“ Veliteľ tľapol do dlaní. „Prezerajte dom rad-radom, pomaly, ale dokonale. Gazda s lampášom popredku, za ním vojaci, úradskí a ctení svedkovia. Nevynechať žiaden kútik.“

Prezerali najprv bývanie, izbu, kuchyňu a komory, schody a oba pôjdy. Tak prešli do dvora, do ciene, maštale, ovčiarne, rezačky. Vyšli na šop. Bolo čosi sena a šúpy slamy. Za nimi našli Hanku z mlyna. Triasla sa na celom tele. Doviedli ju pred veliteľa.

„Čo si robila na šope?“

„Bola som.“

Veliteľ, vidiac, že sa ho bojí, začal sa jej vypytovať vľúdne. Nemohol dostať od nej jasnej odpovede.

„Tak prezrieť ten šop a záčin, humno, všetko rad-radom.“

Naostatok sa vrátili všetci pred veliteľa. Nenašli nikde nič.

„Nieto nikde znaku, ani pamiatky po ňom.“

„Azda sa neprepadol do zeme, nevyletel kochom na omele alebo trlici,“ zasmial sa veliteľ. „Strážiť zadné stavy bedlive a prezrieť dobre u vyššieho a nižšieho suseda všetko.“

Ale ich zadržal na chvíľku. Bola ich plná izba. Hamuľa obracal čiapku v rukách, Samuel Primitivus mal naježené fúzy. Mrmľal čosi pod ne. Nemať solídnej vzdelanosti, filozofie a teológie, vyučenej od spoľahlivých učiteľov, bol by začal veriť, že sa toto všetko nestalo s kostolným riadom.

„Tu sedel pred chvíľou, na tomto mieste. Na vlastné oči som ho videl,“ ubezpečoval veliteľa, ukazujúc na štítnu lavicu. Položil dlaň na prsia, ako na znak, že hovorí pravdu.

Veliteľ mu prisvedčil s veľkou úctivosťou, že mu verí.

„Chyba je len to, že ho už nieto.“

Začal sa zas vypytovať Hanky: čia je, kedy sem prišla. Keď povedala kedy, ozval sa znovu Samuel Primitivus.

„Nie je pravda! Bol som pred domom celé odpoludnie, nevidel som jej prejsť. Prešla poza humná?“ obrátil sa na Nehemka.

Žulovic bol zronený. Kliny, na ktorých viselo, za čím sa ustáva, sa vylamujú, to, čo na nich viselo, zapadlo do zeme kdesi.

„Hej, bol som za humnom celé odpoludnie, ale táto svedkyňa neprešla tadiaľ.“

„A predsa prešla,“ istil kurátor. Vysvetlil, ako ju syn vtiahol oblôčkom do kuchyne.

„Prečo si išla mizierkou, cipôčka, a nie zjavnou cestou?“

Sivé očká Hanky pozreli s povďakom na veliteľa za pekné slovo. „Lebo sedel pred domom ten, čo má mrcha oči.“ Pozrela na rechtora. „Je ako drak, čo strežie na Janka. A Janko je dobrý.“ Dala sa do plaču. Zaplakala i gazdiná, čujúc takú pochvalu na syna.

„A čo si tu hľadala, Hanička?“

„Prišla som k Jankovi, povedať mu čosi.“

„Čo takého?“

„On už vie, čo. Nezabudne.“

Jej plaché oko dostalo razom hlboký, záhadný výraz. Veliteľa prehranulo.

Kurátor chcel dať veci obrat k ceste pochopenia. Vyrozprával, ako Hanka strávila v dome pár mesiacov a mala k jeho domu prítulnosť, najmä k najstaršiemu synovi. „On ju mal rád ako vlastnú sestričku.“

Hanka pozrela i naň s povďakom, za pekné slovo. Oko jej planulo horúcim citom.

Ale i gazdinej zišli na um tiež tie časy, keď bývala Hanka u nich. Koľko prestála nepokoja, úzkosti, ba i bôľu, že cudzia žena s deťmi ide vrásť do domu, sťa keď na konár zaštepila mládnik z iného stromu. Nie, nemala rada Teru, ale ani jej deti, najmä Hanu. Priveľmi pečoval o ňu Janko, o sestru by sa netrápil väčšmi.

„Čosi mu šepkala do ucha, nevedieť, čo. A vtedy akoby ho bol vymenil. Zobral sa za ňou a utiekol.“

Kurátor pozeral nabok. Nechcel, aby niekto zbadal, čo mu je v mysli. Bolo mu zle, že musel počuť tie slová od ženy. Z nich trčala neprajnosť, nechuť k sirote. Ale žena pozerala chmúrno. Najedal srdce žiaľ, že najstarší syn netúrnul na reči matere-otca, keď prosili, i hromžili, ale skočil ako vymenený, keď mu cudzie dievča šeplo čosi a dalo sa vnohy. Vtedy ukázal, koľko stojí o rodičov a koľko sa drží cudzích, cele cudzích. A potom kde sa podel? Veď sprevracali všetko, a o ňom ani chýru. Či je to s dobrým? Pozerala chmúrne i so strachom, akú moc má nad jej synom cudzie, nepatrné dievča.

„Povedz, čo si mu pošepla?“ Veliteľ pozeral so záujmom na dievčatko. Videl, ako opeknelo v tvári, na nej skvitol spanilý úsmev, sťa ružový puk skvitne a zaodeje sa krásou, keď ho slnce pobozká. Ale tu v tvári sa rozložil pokoj a tiché blaho. Šťastie hlásali oči ani ozajstné víťazstvo. „Niečo pekného si mu pošepkala?“

„Pošepla som mu, čo bude, čo si žiadam. Janko hneď pristal, lebo je dobrý. Oj, on nezabudne. Príde, keď bude čas, a čo by bol kde. Matka božia starohorská, Panna prečistá ho vyslobodí. Budem sa k nej modliť, veľmi modliť. Ona ma rada. Dá mi iste, keď príde čas, čo si žiadam. Oj, nebojím sa ja. Príde on iste.“

„Dieťa moje!“ Kurátor položil dlaň na hlavu, ktorá ťažela už priveľmi na štíhlom, vychudnutom hrdle sťa veľký, bohatý klas na tenuškom stebielku. Otcovi sa dotkli srdca slová o synovi, zazunela v ňom citná, sladká struna, lejúc voňavé balzamy na rozjatrené rany.

Gazdiná sklonila hlavu, plakala ticho. Rozdrúzgalo sa v nej na triesočky veľké roštovanie, kde vykladala na úslnie akési predpojatosti a rozblúdené mysle. Bolo jej i bôľne, ale sa i hanbila trochu, hanbila sa.

Veliteľ pozeral skúmave na dievča, čo to v ňom pučia za čudné mysle. Bolo mu ťažko týkať sa ich, prezerať na svetlosti. Tie akoby sa boli tiahli slávnostným sprievodom popod klenby velechrámov o prihasnutých svetlách od nádherných oblokov s divnými obrazmi. Pozrel i na iných, čo myslia o veci. Všade videl zarazenosť.

„Dáme dievčatku pokoj. Najlepšie, nech ide domov spať.“ Nevdojak i on pozrel nežne na Hanku. „Koho hľadáme, hľadajme ho.“

Odišli všetci na pohon. V izbe ostal veliteľ, gazdiná a Hanka.

„Dieťa moje, choď domov, ak chceš. Už ťa tu netreba.“

Dievča mu pozrelo do tváre s horúcou prosbou. Domyslel sa, kam cieli. „Nechce sa ti? Chceš vedieť, čo bude s Jankom?“ Dievča sa usmialo, už nevedel sám, prečo. Možno, lebo uhádol, čo si žiadala, možno, že ho volal tak, ako ona. Usmial sa jej. „Rada toho Janka, veľmi?“ Prikývla mu veľmi chtivo. „Povedz, prečo. Ak ti ťažko nahlas, pošepni.“

„Lebo je dobrý,“ riekla odhodlane.

„Dobrý je váš syn?“

Gazdiná podvihla hlavu. Vytratili sa chmáry z tváre, rozliala sa po nej žiara materskej lásky.

„Ako kus chleba.“

„Keď je dobrý, načo sa oboril na druhého, i to keď išiel po povinnosti. Dobrí nejdú päsťou do hlavy ľuďom len tak nič po nič.“

Mať bola od rána na mukách. Ona vlastne kopala jamu, kopala hlbokú, do ktorej padol syn. Z nej vyšla jeho skaza. Čo jej z toho, že obuškom cielila inde, nie ta, kde udrel, keď obuštek ohlušil vlastné jej dieťa? A s kým sa spriahala! S ľuďmi, ktorí ju zaobišli falšou a viedli po kadejakých cestách. A ona s nimi dobre a pekne. Ešte nosí v sebe i tú potupu, že myslela neraz na Kolomana Smoleckého, na jej hrubú šiju, obrastenú až dolu k hrbolku medzi plecami.

Bola trpká príchuť, keď musela opraviť veliteľa, že sa nestalo bez príčiny, čo sa stalo. Musela spomenúť i Žofku a čo robil Stupnický okolo nej.

Veliteľ sa zamyslel a potom, prebudiac sa z mysle, spýtal sa akosi spurne:

„To dievča je statočné?“

Materi sa rútilo srdce do samého hrdla, búchalo tam búrne ani kladivo, keď musela potvrdiť:

„Veru statočné. Nik nevie doň nič zlého.“ Čo neurobila, aby pochyboval jej vlastný syn o cti toho dievčaťa, ktoré ona teraz vyhlasuje ako bez úhony.

Ale dievčatko pri tých slovách zdvihlo hlavu a pozeralo vytreštenými očima na Jankovu mater. Bez úhony Žofka? Byť, aká mala byť, nebolo by sa stalo, čo sa stalo. Nebol by Janko bežal z domu pred vojakmi nočnou hodinou ako zlodej. Ale nepovedala Hanka nič. Nechcela hodiť ani kamenček na dievku, ktorú Janko rád.

Veliteľ sa zamyslel. Na aké veci upotrebujú brachium! Vlastne ho upotrebujú na obranu násilia, a nie pravdy. Ako inak jemu rozložili vec v úrade slúžnodvorského. On teda pomáha krivdiť, dláviť pravdu, a nie dopomôcť jej k víťazstvu!

Stisol zuby. Prešiel izbou sem-tam. Krv sa búrila. Ale sa začala tíšiť pomaly: jej var schladila dobrá rozvaha. Ktoré brachium kedy slúžilo pravde? Pravda vlastne nepotrebuje brachium. Háji sama seba, vnútornou silou víťazí bez brachia a často proti brachiu. U horného a dolného suseda nenašlo sa ničoho nič. „A teraz už čo? Kde by bolo hľadať?“

Veliteľ sa obrátil k všetkým, ale všetci nemali jednaký záujem o vec. Kurátor pozeral do lampáša, akoby v ňom hľadal, kde mu je syn. Richtár Hamuľa prestupoval z nohy na nohu. Čo by bolo hľadať podaromnici? Sedliak prešiel pánom cez rozum a zaľúbili sa Bohu. Jeho šťastie a prospech je, kde pán jajčí a škrabe sa za ušima. Boženíci si mysleli, že z tej roboty nič. Nebude ani zálohu, za ktorý sa napiť. Kurátor pozrel na dievča z mlyna. Pozeralo dohora, oči preniknuté vrúcim citom. Oj, Matka božia starohorská, Panna prečistá pomohla! Navráti ho ona, navráti, keď príde čas.

Žulovic bol, akoby ho bolo ohlušilo. Nechápal, čo sa to stalo, ako sa mohlo stať. Mali ho v ruke, vyšmykne im! S ním sa vyšmyklo i to, na čom visí všetko, čo si toľme žiada. Kde ho nájde, keď ho nenašli tu, kde ho mali pred samým nosom?

Samuel Primitivus predstúpil. Oprel sa na čugaňu, oči mu zasvietili.

„Môže byť i na fare!“

Čo sa mu rozum čistí? Pozerali naň s opovržením a hnevom. On buchol čugaňou o zem, pozrel na veliteľa naliehavo. Richtár Hamuľa predstúpil.

„Prosím ponížene,“ pozeral tiež na veliteľa naliehavo, „pani farárka ešte je za plachtou. Ešte sa jej sekne mlieko, ak sa preľakne nočnou hodinou.“

Samuel Primitivus buchol čugaňou o zem. Mlieko-nemlieko! On musel vyháňať kvočky zo školskej izby a teperiť konope. V nedeľu musí vandrovať do Ozubín, alebo sa zatvoriť do prednej, aby nik nevedel, že je doma. Pred vidieckym domom musel sa hanbiť pre nedeľné školy. Na seniorálny konvent neurobili ho za poslanca. Nie, neustúpi, kým mu nebude navrchu.

„Tak teda do fary!“ rozhodol veliteľ.

Chlapov na koňoch nechali na ceste. Veliteľ tiež zostúpil z koňa.

„Keď je tak, vojdite do fary sám a potichu,“ rozkázal richtárovi. „Zavolajte pána farára na dvor.“ Predo dvermi čakali farára. Za ním vyšiel i starý pán. Kostrnčeky nad ľavým uchom sa mu kývali hore-dolu. Veliteľ im vysvetlil, čo prišli hľadať.

Bohumil Valizlosť bol urazený trochu, ale starý pán vzal vec z inej strany.

„Ten mládenec, ktorého hľadajú, má známosť s poctivou pannou, ktorá je teraz vo fare. Nuž fara je tu, dvor a všetky stavy; nech sa páči hľadať. Ak ho vrchnosť nájde, nech bude k nemu milostivá. Je poriadny mládenec, hodný syn.“

„A medzitým by sa mohlo páčiť dnu,“ ponúkol farár veliteľa a ostatných.

Vošli do zadnej izby. Veliteľ sa hľadel očistiť pre túto pozdnú návštevu v pokojnom dome, kde je domáca pani ešte chorľavá.

„Povinnosť je povinnosť. Priestupky prenasledovať, zásluhy odmeňovať: pekný údel bohumilých vrchností.“

Veliteľ pozeral naň zboku. Hovorí pravdu človek s rozvlnenými dovysoka vlasmi nad čelom a okolo uší, s chudorľavou, trochu stlačenou tvárou. Nevedel, čo si myslieť, ostatne ani nebolo kedy. Z prednej sa ozval mekotavý škrek novonarodeného. Ním obyčajne ďakoval starej panej z Ozubín a panne Lujzke, keď ho povíjali a čistili.

„Žofka, prihotuj lampáše. Bez nich sa nezaobídu.“ Starý pán dozeral sám, aby boli sviečky v lampášoch a sklá nezajdené. „Inak veľkých chorôb tu nieto,“ smial sa, kým škrek z prednej rozliehal sa celým domom. „Máme sa k svetu, ako svedčí. Zato mohli i vojaci prísť do dvora.“

Zdupotali kone dvermi. Žofka vyniesla lampáše z kuchyne. Oči mala vyplakané, líca bledé. Z lampášov sa liala svetlosť na jej strojnú postavu, ohnivú hlavičku. Veliteľ si ju obzrel s úľubou. To už hej. Za ňu sa vyplatí dať sa preháňať a preniesť trochu strachu. Pravda je a bude, že od žien pochádza všetko, zlé i dobré, čo človeka môže zájsť od kolísky až do hrobu.

„Tak vezmú si ľudí a idú prezerať, ale dôkladne, keď stáli na tom,“ obrátil sa k rechtorovi. „Jeden boženík a vojak im je dosť. Ostatných potrebujem ja.“

Vyšiel na dvor a rozkázal obstať faru zo všetkých strán, ako prvej Drozdíkovie dom.

Samuel Primitivus vyšiel s ľuďmi, s Koreňom a jedným vojakom. Bolo mu, že mu je teraz omnoho lepšie. Pomsta je sladký balzam na rany dušiam, ktoré majú záľubu v nižších nížinách ľudského bytu.

A Žofka v kuchyni plakala. Najprv od radosti, že Janka už nenájdu, keď ho prišli sem hľadať, ale i od žiaľu, kedy ho uvidí.

Ej, veru lietačky! I ich schytila suďba do krútňavy. Letia naokolo, nevedia, kde stúpiť nohou. Hej, naboku, je i hŕbka dobre prerobeného hnoja. Zakrútila sa hlava, noha stúpila vyše členkov do hnoja. Či ju nezababralo na lietačkách? Tisli sa pred ňu obrazy, pred ktorými jej išla horúčava do tváre. Prešla chodníkmi, utekajúc pred suďbou, na ktorých surová noha zašliapala kde-tu kvietok pred svätyňou panenských pokladov.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.