Zlatý fond > Diela > Bohumil Valizlosť Zábor III


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Bohumil Valizlosť Zábor III

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Michal Belička, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Ivana Gondorová, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Ivana Černecká, Nina Varon, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Ondrej Dobias, Martina Kazdová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 91 čitateľov


 

7

Bolo ešte do dňa, len čo sa brieždilo, keď Žofka vstala a vytratila sa z fary. Vzala si plachtu v rezačke a zadnými dvercami vyšla na záhumnie. Pozrela na Hundráč, zasmiala sa mu, že pozerá pošmúrne v také pekné ráno. Ale on ostal záhadný, hoc nebolo na ňom chĺpka obláčka. Žofka sa mu smiala, prečo sa mraští, keď si sám ľahol tak, že mu slnce ostalo za chrbtom.

Šla cestou, ktorá išla kosom úbočou až do Mladín, ale sa druhá i odrazila bokom. Potom sa dala chodníkom pomedzi zbožie. Keď podišla hore, bola by vďačne poslala dedine ,i-huhú!‘ i dve, ale ju vidí v tieňoch tam dolu medzi stromovím, hádam ešte spí. Škoda by ju bolo burcovať. Polia sa už prebudili. Na bielych cestách a chodníkoch, čo si rozložili medzi zeleňou, zabelie sa tu i tu chlap, alebo začernie žena.

Prišla na Drozdíkovie záhon, trávne oplecko si narovnala, aby sa nevyhŕňalo dohora pod výsypkom, uviazala si plachtu a stala na úvratiach. Z nežných byliek padala jej rosa na nohy.

Obliekla si naschvál biele trávne oplecko: ak Janko vyjde pred dom, zazrie ju hneď a jej pôjde lepšie robota od ruky.

Nezbadala, iba keď vyskočilo slnce spoza Hundráča. Rosa na byliach sa zblyšťala ani čisté diamanty. Celý kraj sa jagal, len Hrbáč bol vždy ešte pošmúrny i dedina sa rozložila v tôni na oboch brehoch potoka. Spievala si ticho. Pred Drozdíkovie domom nevidno nikoho, ale v záhradke pred domom je Jankova mať. Poznať ju po čepci, ako sa jej belie na hlave. Predsa len vyšla pozrieť pod Mladiny, či je tam ona. Robota jej šla dobre, kládla hrsť za hrsťou do výsypka.

Oblapili ju tuho zboku. Ani sa nenazdala, iba keď ležala v ľane. Obzrela sa, čo sa stalo. Jej tvár sa stretla na polceste s Elečkovou. Vykríkla, ale krátko. Ústa jej zatvorili jeho ústa, prilipli sa tak tuho, až ju špelo.

Od ľaku jej opadli ruky. Len potom sa schápala, keď ocítila jeho ruky na sebe. Bola na zemi. Plný výsypok jej prekážal v pohyboch. Ale prekážal i jemu, nedal ju prevrátiť horeznačky.

Elečko začal, majúc ju oblapenú, vyťahovať trávu z výsypka, že ho vyprázdni, keď ho nebolo ako odviazať. Robota mu nešla ľahko. Ona sa mu zaprela lakťami o prsia i udrela ho dva-tri razy do brucha.

„Nerob, Žofka. Načo ti to? Už neujdeš.“

Zamrelo v nej srdce, akoby sa malo skamenieť. Vidí sama, ide padnúť do hanby, prísť o panenskú poctivosť. Od Drozdíkov budú vidieť, čo sa jej stalo. Sám Janko — hádam.

Stisla zuby. Cítila novú silu v sebe. Hľadela sa prevrátiť a dostať naňho. Vymkla jednu ruku z jeho objatia, oprela sa ňou o zem. Nemala sa o čo oprieť poriadne, zem bola prisypká a suchá. Nemohla sa dostať navrch. Drobila tú zem v ruke; skvílila, keď jej vyprázdnil výsypok a prevrátil ju, že videla nad sebou temer popolavé nebo. Skrúcala sa ako had. Bránila sa. Nabrala plnú hrsť tej rozmrvenej zeme a ako dychčal nad ňou, hľadiac ju stisnúť, aby sa nehla, spoza jeho ramena čapila ho do tváre. Prsti mu čosi padlo do úst, dostalo sa jej i do očú. Najskôr ho schytila prudká bolesť v hlave, lebo obe dlane si položil na tvár.

Vymkla sa spod neho, skočila na rovné nohy a utekala do hory ani strela.

Elečko povytieral oči, naveľa mohol prehliadnuť ako-tak; mal zafúľanú tvár. Slzy sa mu valili z očú a miešali sa so zemou. Videl, ako Žofke málo už chýba do hory. Skočil na nohy a bežal ku koňu. Nechal ho obďaleč, aby ju jeho dupot neupozornil, čo sa chystá. Ale cestou si rozmyslel, že si v hore neporadí s koňom medzi stromami a pustil sa za ňou pešky.

Žofka bežala horou rovno dohora. Vyzerala húšťavy, kde by sa dalo schovať. Počula dlubkať kdesi pred sebou. Počula akési hlasy, zazrela chlapov. Jedni skočili za húšť borovčia a mladých smrečkov, dvaja sa hodili proti nej. Poznala otca a kurátora. Nevediac sama prečo, bežala k nemu, nie k otcovi.

„Čo je?“ čula jeho mocný hlas. „Čo tu hľadáš?“

Hoc hlas bol karhavý, sladko ho bolo počúvať. „Bola som v ľane, plieť.“ Doložila ticho: „Zasa prišiel.“

„On, čo vtedy?“

Prikývla mu hlavou.

Prezeral si ju bedlive. Bola zazemená celá. Trávne oplecko mala roztrhnuté na pleci. „Ublížil ti?“ Pokrútila hlavou. Oči jej jasali radosťou a hrdosťou. Položil tvrdú, ťažkú dlaň, kde oplecko bolo roztrhnuté. Cítila, ako jej stisol plece. „Obránila si sa?“ Prikývla hlavou. „Sama?“

„Sama a božia pomoc.“

Miško Ranostaj pozeral a počúval, ale nevedel, čo sa stalo. Kurátor mu vysvetlil nakrátko, čo Elečko zmýšľa. Pozrel pošmúrne na otca, ktorý nevedel ničoho nič. „Čo urobíte? Poviete mu dačo?“

Ranostaj tiež nabral obrvy. Tmavé oči pozerali k zemi. Keď sa upreli o kurátora, preletovali v nich blesky.

„Už mu len poviem dačo, teraz, keď viem. Prvej som nevedel. I cestu mu zasekám, aby sa nevracal.“

Kurátor ho chytil za lakeť. „Ošklivosť si nenadobúdajte. Keď povedať, nuž povedať ako patrí: ale nezodvihnúť ruky. Viete, zeman je, hoc trhan. Nehodno sa oškliviť pre pačmagu.“

Ranostaj mlčal spurne. Pustili sa dolu horou mlčky. Žofka išla pri nich, naľakaná tým tichom. Svrčiny stáli ani sviece, ale pomedzi ne dalo sa vidieť naďaleko. Onedlho videli Elečka obzerať sa a zaberať hore horou. Chlapi sa schovali za strom, Žofka ostala sama. Prirútil sa k nej, že ju schytí zasa. Ale vtom sa ukázali oba chlapi.

Prešiel ho mráz, keď zazrel kurátora a Ranostaja. Kurátor sa neusmieval ako vtedy na humne. Pozeral veľmi pošmúrne. Ranostaj ani nepozeral naň. Bol pred nimi zahanbený, ako pred nikým v živote. Vybral sa na zábavný pohon za dievkou a tu stojí zababraný od hlavy do päty zemou a rosou. Z očí sa mu ešte vždy valia slzy. Pekné zálety, bodaj neslýchal o nich nikdy!

„Čo majú s mojou dievkou? Nech povedia predo mnou a týmto svedkom.“ Ranostaj mal ruku na opasku. Jeho oko svietilo, keď sa stretlo s jeho okom.

Hoc sa bál, zobral sa dovedna. Riekol ticho, ako prvej Ranostaj. „Páči sa mi, tak chodím za ňou.“

„Chcú sa ženiť?“

Potrhlo mu kútiky úst. Na ženenie nemyslel pri tejto veci, ale nebolo hodno vysvetľovať tuná na čo myslel. Odpovedal spokojne: „Prečo nie i ženiť?“

Ranostaj pohol plecom. „Ja im nekrátim: nech im bude šťastlive. Ale s mojou dievkou nie. Tú sme nechovali takým.“

Slovo bolo kruté, zadrelo hlboko do jeho namyslenosti a hrdosti. „S akým?“ Chcel pozrieť naň s hrozbou, ale z očí sa mu vyvalila celá rieka sĺz. Musel zasmrkať.

„S takým, čo nemá ničoho nič, nevie remesla, ani sa mu nechce robiť. Kto nerobí, nemá sa na čo ženiť a už celkom nie s mojou dievkou.“

„Ja mám robotu, i viem robiť, hoc nehluším sekerou a čakanom.“

„Nech si tam robia v dobrom zdraví, ako vedia. Takú robotu nechválim, ani nezávidím. My tuná, keď sa zberáme, nezberáme sa kadejako, v ľane, alebo pod plotom. Najlepšie im pristane pohľadať si dievku, čo pôjde s nimi pod plot. Moja, čo ako, bude mať poctivú svadbu pred bohom a ľuďmi, aby každý vedel, že je vydatá.“

Elečko, i keby nemal zapálené oči, bol by sa hádam zapálil v tvári. Slová sedliaka ho urážali, akoby ho každé šiblo poza uši. „Nevystatujte sa, gazda. Boli onakvejší a padol im hrebeň.“

„I to býva. Nešťastie chodí po ľuďoch, nie horách. Ak i prídem o všetko, ale dievku si nedám doniesť o poctivosť, ani seba. Nachoval som ich dosť ráz, i pritúlil v dome, ale ak sa ešte raz dotknú mojej dievky, urobím chytrý poriadok. Vidím, hlava im je tvrdá, dobrá rada sa jej nechytá: ale ja do nej zatnem sekerou a rozotnem ju ako hrču. Tentoraz im prepáčim. Idú svojou cestou.“

Spustil sa dolu horou. Mrzké slová mu dudneli v ušiach, ale ako sa spúšťal nadol, tak tratili obsah, čím ďalej tým väčšmi. Naostatok dudneli naprázdno. Tam stála pri nich i ona, zazemená od hlavy do päty. Jeho ruky schodili jej vnady, hoc ich bránila, ani besná. Od takých pokladov nedá sa odohnať prázdnymi hrozbami.

Kurátor odobril všetko, čo povedal i ako povedal Ranostaj, ale neodobril ten, komu urážka zadrela hlboko do srdca. Janko vypočul koniec hádky, hoc nedopočul každé slovo. Jemu tiež dudneli slová naprázdno, najmä keď videl ju tam pri nich, zahanbenú, potupenú pred celou dedinou, hádam i pripravenú o panenské poklady, ktoré on držal vždy za svätyňu a nedotkol sa ich ani prstom. Ako videla jeho mať zo záhradky pred domom, i on z cesty, čo sa robí pod Mladinami, tak mohla vidieť i celá dedina. Takej hanby sa nestalo najhoršej rašme, ako jeho Žofke.

Bol doma od svitania ako na tŕňoch, keď sa ukázala na záhone v ľane. Včera večer mu pošepla, keď sa vyberá zaránky. On poslal mladších napred pod Úplaziny a našiel výhovorku nejsť s nimi. Mať mu bola pri tom na dobrej pomoci. Rozkázala mu: „Počkáš, Janko, kým navarím, odnesieš im jednou cestou.“

Keď ju zočil v ľane, zapriahol do hnojničiaka. Mal vyvážať skálie, čo sa vykopalo na neobrobenej zemi. Čakal to jedenie, čakal, ale materi sa nenáhlilo akosi. Naostatok išla do záhradky plieť medzi kvietím, kým sa navarí. Kone zapriahnuté čakali, on sa ponevieral sem-tam, nemal nikde miesta. Vychodil i k materi, či sa už raz nepoberie do tej kuchyne. Vtedy ju našiel stáť a pozerať pod Mladiny.

„V ľane je Žofka a kto to ide k nej, Janko?“ Ruku držala nad očima, pozerala.

Pozeral i on. Keď zazrel, ako sa cudzí chlap prikradol k Žofke a hodil ju na zem, strhol sa a otvoril vráta. Mať myslela, že sa bude dívať, čo sa robí tamhore. Ale o chvíľu už letel hnojničiak dolu dedinou. Janko ťal kone bičom. Tvár mal ako skamenelú, ale oči horeli divoko. Mať ostala v záhradke, zalomila ruky. Chcela ho mať pred domom za diváka a išla ho vidieť tamhore pomstiť sa. Nemala kedy myslieť, pozerala na voz, ako vyletel z dediny a letí, letí hore úbočou.

Nedával Janko pozor na kone, pozeral tahore. Ľan nebol vysoký, aby bol zakryl, ako sa tam váľajú, pasujú. Kvílil i on bôľne, že nemôže byť pri nej, pomôcť. Odľahlo mu, vidiac ju o taký krátky čas bežať do hory. Možno sa mu ubránila, možno, dravcovi.

Kone nechal na ceste i s vozom a on letel k hore. Videl i čierneho koňa uviazaného o svrčinu. I bez neho vedel hneď, kto je ten druhý.

Len čo ho oviala vôňa hory, vošla doň veľká opatrnosť a rozvaha. Neponáhľal sa veľmi, mať ho zaraz; chcel by ho prichytiť pri nej. Ak by ho nedolapil pri nej, bude ho mať dakde pri koňovi.

Tak ju videl zďaleka, počul slová Ranostaja. Prečo nie? Ranostaj mu môže prepáčiť, (znak, že sa dievka predsa len obránila); ale on neprepáči.

Vedel, kde je kôň, pobral sa chytro k nemu. Elečko odväzoval koňa, keď ocítil ruku na pleci.

„Pomaly. Nie je náhlo. Uvidíme najprv, kto je chlap. Zhoď, ak ti zavadzia dačo.“

Keď sa obrátil, videl Janka. Tvár mu bola ako skamenená. Oči mu horeli. Tie oči pustili strach naňho. Po chrbte mu šli zimomriavky. Ako vo sne hľadel na mládenca, ako zhodil čiapku do trávy a teraz zvlieka i kabátik bez rukávov.

„Tak poďme!“ Popľul si dlane.

Elečko stal za koňa, položil mu ruku na hrivu. „Čo chceš so mnou?“ Hlas sa triasol trochu, ale ruka sa triasla hodne koňovi na šiji.

„Raz si sľuboval: ,Nebudem už viac, nebudem,‘ vieš, vtedy niže dediny. Vidím, ty si zabudol; ja som nezabudol, čo som sľúbil.“

„Nedotkni sa ma — nedotkni sa ma! Neopováž sa.“ Slzy mu i tak tiekli, ale i v hlase boli slzy. V slovách bola hrozba, ale za nimi bol veľký strach. V očiach mládenca vyčítal, že sa ujednostajnil na čomsi. Zložil ruky dovedna v nemej prosbe.

„Ale si ty chlap? Ty vecheť. Nehodno sa babriť s tebou.“ Položil si čiapku na hlavu, i to chybne. Čo malo prísť napred, dal nazad. Kabátik obliekol a pobral sa k svojim koňom. Stáli na ceste, kde ich bol nechal. Ale šiel popred hlavu koňa, kde stál tamten, držiac ruku na šiji koňa. Chcelo sa mu ponížiť ho ešte väčšmi, pozrieť ešte raz na jeho strach, keď pôjde popri ňom.

I videl ho zasa, strach divý, netajený s triaškou. Odpľul si pred ním. Ale sotva urobil dva kroky ďalej, obzrel sa naň znovu. Vtedy už strachu nebolo. Ústa mal stisnuté, v zaslzených očiach čupela škodoradosť, výsmech.

Schytil ho divoký jed. Priskočil k nemu náhlive, lapil ho za prsia a striasol tuho, že sa nadrapil dolomán a klobúčik sa skotúľal na zem. Keď sa mu jed stíšil, vypustil ho z ruky, ale ho zadržal za plece, aby sa nevyvalil ako vykývaný kolík.

„Kľagan — tak sa báť chlapa!“ Búšil ho do tváre. Kôň sa zľakol, trhal sa na svorke, priviazaný o svrčinu. Elečko sa zvalil pred koňa ani klát. Kôň sa zduril znovu a odskočil.

Janko pozeral udivený na chlapa na zemi. Ležal naboku, na nos a na ústa valila sa krv. Čo sa to stalo, ako? Veď mu neurobil nič, iba čo sa ho dotkol rukou, a ležal ani zabitý.

„Čože to za robota?“

Janko sa obrátil a videl vysokého, štúpleho chlapa v obnosenom obleku. Lakte sa veľmi ligotali i nohavice vyše kolien. Hoc bolo krvi a pôvodca tu, sám predesený, čo sa stalo, mútne sivé oči sa smiali i vyhrnula sa horná gamba, na svojom vankúšiku.

Nehemko Žulovic priskočil v najpríhodnejší čas. Bol tu na postriežke od samého rána. Videl ťarbavosť Elečka, ako si nevedel dať rady s dievkou, on, chlap ako buk. Videl prihrmieť Janka. To vlastne i čakal. Zhrýzal sa najväčšmi od strachu, že sa Janko minie s Elečkom. Keď sa zišli pred koňom, čakal, či sa pochytia. Zaklial, spomenúc mu mater i otca, keď videl veľký strach Elečkov pred mládencom. Chytal sa za hlavu, že čerti vzali i to všetko, čo visí, i na čom visí, keď sa Janko poberal, neskriviac vlasa chabcovi. Ale náhoda premenila všetko. Janko predsa len zdrapil protivníka i dal mu, čo mu patrilo. Vtedy sa i zjavil, lebo treba kuť železo, kým je horúce. Majúc Janka, má i kurátora: môže ísť k pánu hlavnému slúžnemu pýtať, čo sľúbil, úradník ako-taký, keď vykonal všetko verne, na čom visí.

„Alebo si ho prihlušil, alebo najskôr zabil,“ odvrával Nehemko. Janko stál ako stĺp, nechápuc, čo sa to robí. Vzal do prstov záhyb na nohaviciach a žmýkal ho.

Tak ich našiel Miško Ranostaj, keď prišiel so Žofkou. Prišiel s ňou, lebo v hore nemohla ostať biela osoba. Kurátor a otec nechali chvíľku Žofku samu a vrátili sa ku kamarátom.

„Tak — čo je?“ Šiel proti nim richtár Hamuľa s vytrčenými prstami. Bol netrpezlivý, ale i nadurdený. „Čo za svet ste nám doviedli na krk.“

„Nedoviedli sme, ale prišiel sám,“ odpovedal kurátor. „I to nieto sa čoho báť: je len dievka tuto susedova.“

Ukázal na Ranostaja.

„Nieto sa čoho báť?“ Richtár okríkol kurátora, ako papľuha. „Koho sa báť pri tej veci väčšmi, ako bielej osoby? Všetko chce vidieť a čo vidí, neudrží na jazyku. Preto sme prišli tajne. Ani moja nevie, kde som. Taká je táto robota. Či nie?“

Hájnik so zelenými výložkami pri háčikoch nohavíc tam nad členkami podhodil hunku na pleci, strčil klobúk na čelo, posotiac ho plecami za široký veniec. „Táto robota je taká, že ak zvie len živá duša okrem nás, aká je, vezme bobo cici Badišovanom. Môžu doviesť i tri teľce do kancelárie, nik nepozrie na nich, ak sa podlupky vyjavia.“

Chlapi prisvedčili napospol, veľmi ustarostení. Bolo ich osem, všetko najlepší gazdovia z Badišova a dvaja panskí hájnici. Vybrali sa dnes do dňa do Mladín robiť podlupky. Svrčine nad samou zemou vezme sa dosť široký prsteň kôry. Podlúpená svrčina začne vädnúť, črtenie opŕchne a strom vyničie. Títo tajne zídení robili podlupky na najkrajších stromoch, z ktorých vystanú hrady, i kláty. Lebo panstvo vydalo prísny zákon, sedliakom prideliť drevo len zo suchých stromov. Zákon sa plní svedomite a sedliakovi nie je pri ňom cele ťažko, ak má šikovný úrad a najmä richtára ako Juro Hamuľa. V tých veciach zaň orodujú najlepšie teľce a jarky. Dnes zas pri podlupovaní krotia hájnikov oštiepčekmi a borovičkou. Nad žeravým uhlím sa zas krúti ražeň s jahňaťom, ktoré už začalo hryzať trávu.

Podlupkári sa uzniesli, aby Mišo Ranostaj odpratal nevolaný tovar naskutku z Mladín a vrátil sa čím skorej, lebo robota nečaká a baranec sa tiež bude dopekať čochvíľa.

Miško Ranostaj prikľakol tiež k ranenému. Žofka pristúpila k Jankovi a chytila ho za ruku.

„Nenazdala som sa, že ťa ešte uvidím,“ šepla mu. Pozrel na ňu predesený.

„Ako by to bolo?“

„Nikomu by sa nebola ukázala na oči.“ V jej očiach sa mu ukázala temná priepasť. Akoby čul divoký šum ráštubne nad samou hlavou.

„Ja by ti nebol vyhadzoval na oči, Žofka. Nebola na tebe vina, najmä keď som sa vypomstil.“ Ukázal na mŕtveho, pri ktorom kľačal Žulovic a Ranostaj.

Pokrútila hlavou. „Vieš, ako pozerajú na takú. Lepšie jej, keď jej nieto na svete.“

Jankovi zažiarili oči. „Už sa ho nemáš čo báť. Oslobodil som ťa od neho.“ Ale vtedy ho nadišla táto myseľ. „Teraz ja neviem, či ťa uvidím kedy.“ A keď pozrel na ňu, videl samu hmlu pred sebou.

Tí tam dvaja sa zaoberali s mŕtvym. Rozopäli mu dolomán a vestu. Žulovic si zakrvavil ruku na dolománe, ktorý bol na prsiach zakrvavený. Otrel si ju o plece mŕtveho. Vytiahol skadiaľsi šatku s červenými kvetmi. Oželel ju a začal mu utierať bradu a tvár. Fúzy sa premenili na červené pagáčiky alebo skôr na hrubé pijavice, nacicané krvou. Utieral mu ich, ani pečlivá matka. Potom prešiel na nos, opuchnutý ani ozorná pijavica. Keď ho utieral, mŕtvy začal kopať nohami okolo seba, až mu prsť fŕkala spod opätkov a zaryčal ako vôl.

„Nie mu nič, keď kričí,“ riekol Ranostaj.

Jankovi tiež odľahlo. Nezabil ho teda do smrti, ako ukazoval jeho parsún na prvý pohľad. Chytil ju za ruku a stisol mocne. „Dobre sa maj, Žofka. Neboj sa už nič. Vidíš, nezabil som ho do smrti. Ja na teba nezabudnem.“

Pozrel ešte na ňu. Ona ho už nevidela, slzy ju zaliali.

Žulovic podvihol hlavu od vzkrieseného. „Mládenček, počkaj. Odvezieš ho do Smoliec.“

Janko sa obrátil a pozrel naň spurne. „Ja nie jeho. Nech ho vozí, kto chce.“

„Obanuješ, mládenček. Hlava ťa zabolí.“

„Ak zabolí, nech bolí. Bude bolieť moja.“ Zišiel ku koňom, sadol na hnojničiak, zakýval Žofke a už hnal pod Úplaziny.

„Ešte i to!“ odvrával Žulovic. „Najprv zbiť na smrť a potom nepomôcť ratovať. Zbiera sa na rováš, zbiera.“

Ranostaj sa ozval, tíšiac jeho hnev. „Nech prepáčia. Mladosť nepováži.“

„Nepováži!“ okríkol ho Žulovic. „Čo tu bľaboceš? Skrotne on, skrotne, bujo. A ty choď do dediny a takoj. Doveď mi voz. Richtára volaj.“

Žulovic bol už cele iný. Rozkazoval, ani čo by už bol na stoličnom dome roky a roky. Predsa len má v ruke, na čom visí úradník a budúcnosť.

Ranostaj prišiel do dediny dosť smutne. Žofku nechal pred farou a šiel k richtárovi: nie po richtára, ale po voz. Ondrej sa bol včera vrátil z Tesnej Bane, kde odviezol oboch bratov. Teraz prichodilo priahať naponáhle. Celý dom sa zhŕkol okolo Ranostaja. Ženy zalamovali rukami.

„Čo bude s ním teraz? Prídu poň hajdúsi, hádam ešte dnes. Nasúdia mu dereš.“

Ranostaj tiež čakal niečo takého. Zbiť zemana, to je asi päť a dvadsať dobre meraných. Nevesta Zuzka bola predesená. Bola by plakala.

„Ešte ho nechajú na Jána. Keď bude jarmok v Posadine, odpočítajú mu ich pred vidieckym domom.“

Bola obyčaj pre veľké priestupky palicovať odsúdených a väzňov pred veľkou verejnosťou, keď bol jarmok v meste, alebo hostina.

Starý pán sa veľmi zarmútil, keď mu vyrozprávala Žofka, čo sa stalo. Jeho žiak zo zemianskeho stavu upadol teda do najhrubšej telesnosti, že sa jej neokúňa hovieť po bielom dni, akoby pred celou dedinou. Žofka plakala pre Janka. Až teraz sa jej vysvietilo úplne, čo ho čaká. Kedy ho uvidí? Starý pán ju tešil.

„Neboj sa, Žofka. On sám uzná, že schybil. Jednako sa len naň prilepilo dačo z našej pravdy: to mu nedá vŕšiť sa surovo na vlastných bratoch.“

Ondrej Hamuľa mal v ten deň dosť roboty. Pomohol naložiť na voz Elečka a musel ho odviezť do Smoliec. Čierneho koňa pod sedlom priviazal k náručnému a tiež ho viedol domov. Okaličeného musel temer sám teperiť do postele. Stará gazdiná mu držala hlavu. Raz v posteli, stará ho sama vyzliekla, Ondrej mu musel vyzuť čižmy. Boli čosi tesné. Bol im medzi rukami ako kuteľ, hlava mu celembala sem-tam, sťaby šla odpadnúť, ale keď už ležal pod perinou, ožil. Pýtal si zrkadlo najprv a prezeral si tvár bedlive.

Nebyť v posteli, bol by zutekal sám pred sebou. V tvári mu nesedel jeho pekný nos, rovný a dosť tenký, s citlivými krídlami. Vedel, že sa pekne chvejú, keď rozkoš hnala horúce vlny do tváre. Videl miesto neho akúsi nahnitú, pripučenú švábku. Najväčšmi sa mu hudilo, keď videl akúsi vodu cediť sa z neho do pekných čiernych fúzikov.

Odsotil zrkadlo, obrátil sa k stene. ,Doriadil ma, zbojník! ktorá dievka pozrie na mňa?‘ Začal plakať a zavýjať. „Doktora mi doveďte! Najlepšieho, najmúdrejšieho.“

Žulovic pristúpil k nemu, položil mu ruku na plece. Bol veľkodušný, vidiac, že druhý nie je o nič krajší od neho. Jeden má gambu podfutrovanú vankúšikom, druhý má rozpľaštený ňucháč. „Ideme rovnou cestou do Posadiny. Dovedieme doktora i všetko, čo vyhľadáva táto vec.“

Ondrej musel pošibať kone a ísť do Posadiny. Žulovic nešiel hľadať doktora, ale sa dlho zastavil na vidieckom dome. Hajdúsi chodili sem-tam. Prišiel i Daniel Rosiar, stoličný doktor naveľa, s fúzami vystretými dorovna, s klobúkom, ktorému veniec okloptavel na jednej strane. Na pleci mal prevesenú kapsu. Onedlho sa vrátil so Žulovicom a pisárom s papiermi pod pazuchou.

Vteperili sa všetci do voza. Žulovic nemal miesta na sedisku. Musel sadnúť dolu na dosky a spustiť dlhé nohy nadol, aby celembali. Doktor celou cestou hromžil. Bol sa zhotovil do Svojtína, len sadnúť na voz; stadiaľ mu oznamoval farár, že sa ukázali pády červienky. V také časy je nesvedomitosť doktora volať k darebákom, ktorí v bitke majú kratochvíľu.

Načakal sa pred domom, vlastne starým kaštieľom, ktorý Uzdic zdedil po matke, tiež Smoleckej. Kedy-netedy vyšiel doktor, ale sám. Napravil si kloptavý klobúk, kapsu hodil na sedisko a usalašil sa i sám k nej.

„Nože, preukáž sa, či ešte dnes prídeme do Posadiny.“

Ondrej pozrel do neba, je ešte kúsok do poludnia. Oznámil mu, že na poludnie budú tam. Doktor mrmlal čosi, bol veľmi napaprčený. Hoc videl, že je čas nie najpríhodnejší, Ondrej sa opovážil opýtať, či poranenie je nebezpečné.

„Čo ty vieš o nebezpečiach? Pravdaže nebezpečné, môže ísť hen ku obliečkam na mozgoch. A potom vykrivenina hore na samom sedle, ktoré preboril ten mamľas. Odsúdil by ho napraviť, ako vykrivil. Uvidel by, či by mu to išlo tak ľahko pri tomto maznákovi. Reve, akoby ho na nože bral, len keď sa mu ideš dotknúť ňucháča. Bude ukazovať nakrivo, miesto na dvanásť na desať.“

„Bude veľký trest?“

„Vari sa hotuješ za prísediaceho stoličného súdu?“ Jasné sivé oči ho premerali od hlavy do päty. Bol veľký ľudomil obetavého srdca, ale drsnatých spôsobov. Zaobchodil s ľuďmi i surovo niekedy, často ich hrešil a vytýkal im hriechy, ale ľudia jednako sa len vinuli k nemu; cítili najskôr, že uňho majú niečo svojského. „Dosť ich namerajú tomu loptošovi a naostatok ho vstrčia do vojska. Keď sa mu chce biť toľme, nech sa ide biť tam s Piemontom.“[30]

Ondrej sa nezľakol jeho zlej vôle. Nadhodil mu, že Janko nehľadal bitky, ale sa musel brániť, keď doň zapárali.

„Tak sa všetci vyhovárajú, keď im pripeká. Opekňuje sa každý. Ale čo urobil, zle urobil, a následky mačka nevylíže.“

Ondrej sa už neopovážil dohadovať sa s ním. Doktor bol rozpajedený, že nemohol ísť do Svojtína hneď, že v Mutinej červienka sa netíši, ale šíri, i včera odpoludnia natrafil na dva prípady úložnice. Okresní lekári sa neroztrhnú zato, robia toľko, čo musia, aby vyplnili naoko predpisy. On musí ťahať za nich. A potom i tento prípad Eleka Stupnického! Slúžnodvorský ho prijal s kyslou tvárou, prišla vraj žaloba od akéhosi Stupnického zo Smolníc, že ho zbili. On mu to dáva na známosť, či by ho nešiel navštíviť, ak by bolo zakročiť proti previnilcom. Akýsi Stupnický: akoby ho neznal a má ho v žalúdku i celý jeho tábor, že chodí do Badišova k farárovi a zaujíma sa za slovenčinu. Stať sa to inému pánikovi od sedliaka, nečakal by, či zakročiť. Bol by zakročil bez čakania. Inak sa on nedá mýliť, priateľ nie priateľ, predostrel mienku po svedomí. Do visum repertum[31] dal i možné trvalé pošpatenie, lebo nos je preborený a sotený nabok. Pošpatenie je, ale by nebolo toľké, keby si ranený bol dal narovnať zlomeninu. Príde spomenúť i túto neochotu ako obľahčenie previnilcovi. Škoda snaživého mladoňa s pošpatenou tvárou. Spomenie i nebezpečné susedstvo s mozgom a jeho blanami, ktoré by mohlo byť na príčine nepredvídaným obratom k zlému. Ale zajtra sa musí vrátiť pozrieť, či by sa chorý nedal nakriatnuť dať si napraviť zlomeninu a či nebude treba seknúť žilu, ak by boli príznaky horúčky. Ale v tomto prípade choroba sama sa poponáhľala liečiť. Vytieklo z nosa krvi samo od seba dosť, viac, ako by jej vytiahla doktorova lanceta.[32]

Tak uvažoval doktor Rosiar, kým prišiel domov. Ondrej mu ešte na rozlúčku podotkol:

„Janko mu neublížil bez príčiny, pán veľkomožný, ale preto, že mu pásol za dievčaťom. Nemohla nohu vytiahnuť z domu, aby nešiel za ňou.“

Doktor vzal svoju kapsu a riekol:

„Pre zásterku boli dlhé vojny a krvavé boje v starom veku. Viď Tróju. Pre náboženské zápaly bola tridsaťročná vojna a celá reťaz iných vojen.[33] Biť sa pre dievku je nie na čase dnes. Teraz nastávajú boje o reč a národ.“

Ondrej stál dosť dlho na tom istom mieste. Rozmýšľal, či doktor obmäkčil srdce, alebo nie.



[30] nech sa ide biť tam s Piemontom — t. j. do sardínskeho kráľovstva v Taliansku, kde sa odohrávali boje o samostatnosť krajiny

[31] visum repertum (lat.) — to, čo bolo nájdené (lekársky nález)

[32] lanceta (franc.) — chirurgický nôž

[33] Pre zásterku boli dlhé vojny a krvavé boje v starom veku. Viď Tróju. Pre náboženské zápaly bola tridsaťročná vojna a celá reťaz iných vojen — podľa gréckej mytológie vznikla vojna o Tróju pre krásnu Helenu, dcéru boha Dia a jeho milenky Léte, ktorá ušla mužovi, kráľovi Menelasovi s Parisom do Tróje. Tridsaťročnú vojnu (1618 — 1648) viedli katolícke štáty nemecké a protestantské štáty nemecké spojené s Dánskom, Švédskom a Francúzskom.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.