ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tých dňoch sa dozvedela Katra Ranostajovie, že priateľ z Červenej Lehoty je vlastne osvietený z Ozubín. Janko to spomenul náhodou pred Žofkou a Žofka pred Katrou.

Katra to len tak nezabudla. Rozmýšľala, kedy bolo lepšie, či teraz, keď sa vozí na štvorke do Posadiny, a či keď prišiel o valaške na salaš, a tu vďačne uznala, že lepšie mať dobrého priateľa tak, ako je osvietený teraz. Záhradníctvo v Červenej Lehote nevynáša nikdy toľko, ako hlavné išpánstvo čo ako malej stolice.

Rozmýšľala mnoho vôbec. Poprezerala brezy v sade, či budú mať dosť prútov. Jej otec ich sám spotrebuje mnoho cez zimu. Vystačia pre dvoch dobrých majstrov? A potom otec nepustí nikoho po dedinách a jarmokoch miesto seba. Čosi začína šedivieť, ale vlasy sú mu vždy ešte ako žúžoľ. Postava je trochu nachýlená, štíhla, ale drží sa pevne. Keď prídu do ruky rohy pluha, alebo zbožová kosa, nechytí jej vo vláde ani ohnivý náhly mládenec, lebo on vie silu upotrebovať opatrne, aby nevyhúkla razom, ale pôsobila vytrvale pod mierou.

V jedno ráno, keď už slniečko hrialo dosť vysoko, postavila sa niže Smoliec na ceste do tône vysokého topoľa. Vyzerala k Smolciam, čakala dosť dlho. Naostatok začula hrmotať vozík spoza zákruty cesty, až ho videla vyjsť hore na kopec. V ňom dupocú sivé kone, hádžuc veselo hlavou.

Keď prišiel vozík pred ňu, zavinšovala šťastlivé dobré ráno. Vo vozíku bol naozaj priateľ, iba že mal sivkastý šnurovaný kabát, nie hunku a miesto klobúka s kôstkami okolo dienka, mal obyčajný panský, neširoký ryndzik na hlave. Priateľ zaďakoval za šťastlivé dobré ráno, kývol jej i rukou, keď ju prešiel trochu, ešte sa obzrel, práve keď myslela, že by hádam lepšie bolo bývalo, keby bol prešiel o valaške a nie na ohnivých koňoch, ktoré letia ani šarkany. Alebo ju už nepozná, keď nemá na sebe hunku? Očko jej tuho odskočilo na stranu a robilo prudké kotrmelce, práve keď sa obzrel.

Osvietený si veľmi hlavu lámal, čo za dievčina tam stála so šťastlivým dobrým ránom. Bol istý, že ju videl, i dobre videl: ale kedy, kde, pri akej príležitosti? Potom zazrel tie kotrmelce. Nuž videl ju, pri neobyčajnej príhode, len kde, kde? Napokon sa mu rozbrieždilo. Mal pred sebou salaš, polianku, mladý svet, farárovcov z Badišova. Dal kočišovi odrazu zastať.

„Čakaj tu. Tabatierka mi vypadla, idem ju pozrieť, kde je.“

Kočiš by bol radil obrátiť na mieste a vrátiť sa tou istou cestou.

Ale osvietený mu vysvetlil:

„V Smolciach som ju ešte mal. Vypadla kdesi niže Smoliec.“

Osvietený sa poberal k Smolciam, ale dievčiny už nevidel v tôni topoľa. Keď prišiel bližšie, zazrel ju za cestou sedieť v zaprášenej tráve na briežku. Dlane mala na tvári, pomedzi prsty padali slzy, že priateľstvo bolo prirastené len na tú hunku.

„Čo tu robíš, Katra?“ Strhla sa, lebo ten hlas poznala veľmi dobre. Taký bol i vtedy, keď bol v hunke. Šuchla si rukami po tvári, pozotierať tie slzy, ktoré nemajú už čo hľadať tuná. „Ty plačeš, dievča!“

Preskočil garád a stál pred ňou v zaprášenej tráve. Skočila i ona na rovné nohy a stála pred ním. Nuž hej, slzy viseli na riasach ešte, ale tmavé oči sa usmievali, jagajúc sa tuho. Schytila ho za ruku a pobozkala ju svedomite. Cítil na nej vtisk, kde sa boli pripili jej pery.

„No, poďme!“ pojal ju za ruku a keď zišiel ku garádu, schytil ju za driek a presadil na cestu. Zaviedol ju do tône toho istého topoľa, kde bola prvej. „Čakala si mňa. Povedz, čo si chcela?“

„Keď je ťažko rozpovedať. Na salaši bolo nežiaľ, boli sme všetci jednakí; ale tu naše starosti sú len ako prázdna plevička.“

„A prečo, Katra?“

„Lebo sú nie z Červenej Lehoty, ale z kaštieľa v Ozubinách.“

Položil jej dlaň na plece. „Len rozpovedz. Tebe som vždy z Červenej Lehoty.“

A počúval ju chtive, akoby mu predkladala najväčšie starosti, týkajúce sa vidieka. Rozpráva mu, čo už vedel, ako zahlobili obloky a zapreli dvere. Vnukovi neostane nič z materinského, iba tie dva klasy a píštel. A potom i Hudákovo meno, lebo sa už nechce písať po mrcha človeku, ktorý špince na starého otca a zjedá mater, že nebude mať výplatku.

Osvietenému svietili oči, rozhoreli sa v nich veľké vatry, z ktorých blkotala radosť. Skoro sa rozosmial od radosti, že Ranostaj nemá dosť briez pre seba a zaťa. Prikyvoval hlavou. Dvom majstrom treba ešte raz toľko briez. A bol by sa zašiel od smiechu i nad tým, že Ranostaj je ešte chlap na mieste pri pluhu i pri kose. Nie je utisnutý ešte hľadať prístupníka.

Osvietený jej povedal: „A keby bol i utisnutý, prístupky sú výstupky. Zachovaj si.“ A uštipol ju v líce pod chybným očkom, že podskočila. „Hej, na prístupky ho nedáme, ale mu zaopatríme dačo. Už sa len dačo nájde. Budete robiť na svojom. Tak mu povedz.“

Vtedy sa mu zdôverila, že nepovie nikomu slova, s kým hovorila tuná. „On je nie taký ako ja. Onehdy bol smutný, akoby ho bolo zašlo veľké nešťastie. Mne zakázal ísť k nim sa poradiť. Teraz už viem prečo.“

„Povedz, dievča,“ stisol jej mocne rameno. „Povedz!“ I on videl vtedy, keď sa previezol popredeň, akým ustrašeným okom pozerá naň.

„Lebo boli na štvorke!“ riekla, zasmejúc sa veselo. Tľapla rukami ako v dive. „Nemohol sa im priznať.“

„A ty sa mi priznáš, keď som takto?“

„Ja ešte radšej, keď priatelia letia na štvorke, ako keď idú o valaške.“

Osvietený sa vrátil k vozíku. Škatuľu s tabačkom našiel, ale zato bol zamyslený až do Posadiny. Bolo by mu teraz dobre, v úrade má poriadok, zas drží moc v ruke. V dome je tiež spokojnejší, začína sa v ňom cítiť ako vo svojom. Začal i on pracovať okolo gazdovstva, hoc nie je taký zbehlý ak ona.

V tie dni sa oddávali úrady novým vyvoleným. Do viceišpánstva už zasadol Štefan Raško a pohýbal veci, že spadla z nich dlhoročná pavučina a pleseň. Teraz sa hemží najviac hajdúchov okolo izieb viceišpána. Slúžnodvorský v prízemí nie je taký rozpínavý ako Baltazár. Dal sa poťahovať od predstaveného, viceišpána.

O pol večier kedysi prevzal úrad Job Krajčo a bol hneď uvedený od viceišpána. Pán Baltazár Ozubinský pocítil konečne, že nie je, ako si myslieval, nenahraditeľný, naopak, bolo mu, akoby bol tu zbytočný. Môže ísť svojou cestou a neobzrieť sa viac na stoličný dom. Bol by škrípal zubmi, dupkal po zemi od jedu, že im sám odstúpil a zaďakoval, aby im bolo viac miesta, ale sa uspokojil. Nebesnel, skôr sa usmieval, ako človek, ktorý dobre zakeroval.

Keď pred kongregáciou schodil dediny a všade našiel len odcudzenosť a odmietanie, vrátil sa do Ozubín zronený. Bolo mu, akoby sa bol pochoval v jame, ktorú si sám vykopal. Vtedy prišiel k nemu senior a vlial doň iného ducha. Treba sa utiahnuť v nepríhodné časy a čakať doma, kým zaklope doba na dvere. A doba sa blíži, vlastne je už tu. V Tepliciach sa zhováral s ľuďmi, ktorí ,dobe‘ kliesnia cestu, v Sliači sa spriatelil so smerodajným spomedzi nich. Mnoho sa radili, uznášali a pretriasali veci. ,Doba‘ je tu, už nemôže vystať; dnes-zajtra zaklope na dvere a vtedy nech je každý pripravený.

„Utiahnuť sa, čakať v ústraní, akoby ich ani nebolo,“ radil mu senior a pozdvihol prst na výstrahu. „Sily zbierať, mnoho síl!“ A keď Baltazár pozrel naň ako ohlušený, aké to sily a mnoho síl, senior sa usmial a ukázal rukou na dlani, akoby sádzal dukáty. „Toho bude vždy treba. Kto bude mať sily nadostač, môže dobu čakať dúfanlive.“

Baltazár uveril každé slovo. I on videl, že sa blíži, počul jej prudké, netrpezlivé kroky. Tak sa i poďakoval z úradu bez váhania a teraz sa ide utiahnuť do ústrania. Teraz, keď už i oddal úrad, pozrel ohnivým okom na doterajších kamarátov, od ktorých sa prichodí lúčiť. V nejednom oku vidí sa jasať radosť, v tvárach sa odráža netrpezlivosť, kedy už odíde. Lúčia sa srdečne, oddane, ako úprimní priatelia, stískajú mu ruky. I on sa lúčil okázale, stíska ruky priateľovi — nepriateľovi. Uisťuje o priateľstve a oddanosti. Ešte i osvieteného len toľko, že neoblapil a nevybozkával. Ale osvietený sa už mal pred tou láskou na pozore. Pod bránou boli hajdúsi, pozdravil i ich. Prvý raz sa stalo, že si ich povšimol. Vtedy sa usmial a pomyslel si: ,Onedlho budete stáť zasa v rade a klaňať sa, keď príde doba.‘ S tou veselou myšlienkou vysadol i na vozík. Chcel sa pohnúť, keď pri vozíku zazrel známu osobu.

„Prišiel som ich pozdraviť, veľkomožná milosť.“

„Ach, Nehemko! Majú robotu? Ak nemajú, nech idú so mnou!“

To zvolal radostne. Videl ho smutného pri vozíku. Sivé oči pozerali bojazlive, dotknúc sa jeho rozrastenej postavy len tu i tu zboku. Vyhrešil ho bol vtedy, keď Elečko zmizol tak hrozne, že po búrke musel sa hodiť na diván a vydychovať, ako po ťažkej robote. Žulovic sa vytratil z úradu, vidiac, že sa klinec zlomil, na ktorom všetko viselo. Ale neodišiel z Posadiny, úfal sa, že sa predsa hádam nájde slamka, o ktorú sa zachytiť. Dnes úrad prešiel do druhých rúk, ale jeho nepribrali do nového gazdovstva ani za hajdúcha, nieto za pisára. Teraz, keď počul priateľské slová, zaradoval sa. Oči sa mu vyjasnili.

Postavil si klobúk a zabral trochu miestočka na zadnom sedisku pri mocnom pánovi.

Pri pečienke za stolom sa rozveselil domáci pán. Nalieval miškovského pilne i hosťovi. Myslel na seniora. Drgol hosťa do lakťa.

„Keď je najhoršie, že nevieš ako z konopí, príde ti opatrný človek a ukáže dobrý chodník!“

Ukázal mu vtedy, že ,doba‘ príde iste, nedá čakať dlho na seba. Treba ju len čakať a zbierať sily.

Vtedy vošla doň nová úfnosť, nová vôľa k novým námahám. Premýšľal mnoho o zbieraní síl. Bol práve v Korbeľove u Rudolfa Korbeľa, kasaperceptora. Hneď pri prvých slovách pobadal, že domáci pán je už Raškov a bola by ho daromná vec nahovárať. Celá Korbeľová bola za Raška, iste Drobniaci poobrábali tak tuho nie veľmi náruživých Korbeľovcov. Keď sa zberal domov zronený, padol mu pozor na veľkú pálenicu, z ktorej sa odrypol hodný kus steny, lebo nad ňou bol dach veľmi deravý.

„Čo majú v tej pálenici, pán brat?“

Rudolf Korbeľ pohol plecom omrzený. „Čože by mal? Tejto jesene ju dám zbúrať.“

Baltazár sa prešiel k opustenému stavisku. Ako skúsený páleničiar len hodil okom sem a tam a už vedel, že pálenica halaškuje len z nedbajstva. Neopovážil sa prezerať dopodrobna, ale vyňuchal, že sú kotly a druhé spravy ešte súce. Trochu reparácie a pálenica by mohla ísť do úžitku.

„Škoda byť, že ju idú búrať. Mne by sa zišla, mal by kde držať švábku, ak by jej dačo kúpil v Korbeľovej a okolitých dedinách.“

Rudolf Korbeľ sa zadivil.

„Až tu budú kupovať švábku?“

„Tak prichodí. Keď vypadnem z úradu, budem aspoň páliť, aby sa mi čas minul lepšie. Na zimu by vystačila švábka z Ozubín, táto by mohla čakať do jari.“

Začali sa hneď jednať. Nejednali sa dlho a Baltazár mal za malé peniaze i budovisko i hodný dvor okolo neho. Rudolf Korbeľ bol uveličený. Nikdy si netrúfal dostať toľké peniaze za ošarpanú búdu, ktorá už ani za pajtu nie je súca, ak ju nepopravia.

Baltazár poťahoval z pohárika a premýšľal, akú si našiel novú činnosť, užitočnú a výnosnú. Pohľadá majstrov podmurovať zrútený kút, a majstrov dať nový krov. Kotly dá očistiť, poplátať do jesene. Tejto zimy bude páliť v dvoch veľkých páleniciach. Tak mu ide vykvitnúť šťastie z nezdarov. Kým iní halaškujú, alebo lovia v povetrí márne predstavy, za ten čas on bude robiť peniaze, čakajúc svoju dobu. Doba sa blíži, ona podvihne nových ľudí.

„A čo budú oni teraz robiť, Nehemko?“

I Nehemko, kým poťahoval vínko, blúdil po poliach, ale suchopárnejších. Bude hádam pisáriť, ak sa nájde fiškál, aby si ho vzal, alebo pôjde obíjať prahy u osvieteného za službičkou. Bude mu na závade u iných, že bol priveľmi spriahnutý s Baltazárom.

Pozrel smutne na gazdu, pohol plecom nedbale.

„Čo ja viem, veľkomožná milosť? Dneska som jedol, pil, koľko mi duša ráčila. Zajtra? Možno príde priťahovať remeň.“

Pozrel naň kosom náruživými očima, v nich sa hýbali teplé plamienky. Uľútilo sa mu bedára. Tľapol ho rukou, trochu už ťarbavou, po pleci.

„Prečo by nešli ku mne do služby?“

„A ako, keď zaďakovali? A nepatrilo sa, veru nie.“

Baltazár sa rozrehotal a nadštrkol mu o pálenici v Korbeľovej. Môže nazerať na robotu, keď bude kopačka, bude kupovať švábku a pri pálení bude treba tiež opatrný človek.

Nehemkovi sa tvár vyjasnila, oko zasvietilo. Predsa len našiel tôničku na tomto veľkom úpeku, kde nebolo vidno ani kriaka, ani, hádam byľky naďaleko.

Osvietený sa chytil do gazdovstva. Ľudia ho videli neraz samého, ale najviac s paňou chodiť po poli. Už vedel dobre, kde je i rožkuľka a kartonka, na ktorú chodievali chlapci z badišovského salaša. Vedel, i kde je truhla a v priečinku, kde boli peniaze, sa často prehrebal. Vysoká chudorľavá naodkladala čosi do priečinka. Bola by to veľká špára, keby vybral odrazu osemtisíc? Nuž bolo by badať, bolo, že tu gazdovala jeho ruka. Ale osem tisíc treba vziať odkiaľsi a vrátiť starému Záborovi. Beztoho sa už domyslel, skadiaľ ich vypriahol starý rechtor.

Vzal ich z priečinka a položil do písacieho stolíka. Čakal, či truhla nezgaudží priveľmi. Truhla bola tichá, ako inokedy a keď vysoká chudorľavá išla po čosi do priečinka, vrátila sa, akoby nebola zbadala pri ňom špáru.

Položil jej rameno na chudorľavé plecia a pritiahol ju k sebe.

„V priečinku som bol ja. Vybral som čosi drobnejších poupchávať staré špáry.“

Usmiala sa mu a povedala, že keď je raz gazda, môže z priečinka vynášať, tak ako bude doň donášať.

„Donášať?“ pokrúcal hlavou v pochybách. „Dosiaľ som nevidel, ako sa to robí. Vedel som iba vynášať. Teraz som vybral takú sumičku, že som ju musel predsa spomenúť, aby si sa nenazdala, že v truhle boli zbojníci.“

Táto šteklivá vec sa prepiekla v žarte, kde pred dakoľko dňami sa mu stavila do cesty ani ozorné bralisko. Dnes sa vôbec všetko robilo ako v žarte. Život bol odrazu veľmi hravý.

V jeden deň sa zastavil, idúc z Posadiny v Smolciach. Mal murárov, ktorí stavali bránu od cesty a podmurúvali chutnú ohradôčku z kovového železa, popreťahovaného na prúty. Išiel o polvečer i do poľa a pomedzi žitá vyšiel na samú šticu Dubkova. Ňou sa pustil potom už k Badišovu. Pri včelíne sa zastavil a zaklopal na bočné dverce, lebo sa mu videlo, že sa tamdnu ktosi kutí.

Otvoril mu starý pán. Pozdravili sa natešení.

„Prišiel som vás pozrieť, čo porábate, ale i ďakovať.“ Sadli na lavicu vo včelíne, osvietený vytiahol peniaze, ktoré bol vtedy vyňal z truhly. „Toto nie sú ženine,“ upozornil ho osvietený. „Pochodia z ozubinských zvyškov, ktoré žena ukladala svedomite do truhly. Ja som ich, ľaľa, načal, veľkým záhryzom. Budem z nich odhrýzať po kúsku. Na Smolce príde nakladať. Musím vám i ďakovať za dobrú radu. So ženou som sa dorozumel, teraz nažívame lepšie spolu ako dosiaľ. Otvorila mi srdce a ako vidíte i truhlu s ozubinskými zvyškami. Nemám už starosti o peniaze, ako vtedy.“

Starý pán prikyvoval. „Všetko príde do svojej koľaje, všetko. I jej srdce bude prístupnejšie i nám. Včera som počul, čo poslala hladujúcim do Sychravy a Mutinej. Už sa to rozchýrilo v celom kraji. Ona bude matka chudobných a vy náš stĺp a štít a hádam i vodca.“

Osvietený pokrúcal hlavou. Nebol istý, či neprídu hajdúsi odvliecť ho od vodcovstva. Bol i zádumčivý.

„Viem, že po Hudákovi neostalo nič. Dom je prázdny, zeme sú pod zálohom. Bolo by treba urobiť dačo, aby vnuk nastúpil starootcovské. Rád by povyplácať dlhy, zálohy vymeniť. Mal by materinské, ako bolo v iné časy a odo mňa by mal pamiatku.“

Starý pán sa zamračil. Z tej pamiatky už sotva čo bude, syn by nechcel o nej ani počuť.

Osvietený, vidiac pri ňom váhanie, dotušil: „Ja som na vine, že prišli o všetko. Pre mňa sa dal Hudák na ten život; ja by chcel napraviť, čo sa napraviť dá.“

Starý pán nechcel mu raniť srdce, ukážuc mu, čo syn myslí o ňom. Ale hoc mu neukáže celú pravdu, ukázal mu aspoň, že je kdesi zatutlaná.

„Tej veci dáme nateraz pokoj. Na nápravy a pamiatky príde azda čas, ale teraz ich nebudeme hýbať. Musíme zvedieť, čo myslí o veci sám on.“

Osvietený sa usmial a prikyvoval. Tušil, čo mu starý pán pritajil. I on sa dozvedel kus zatušenej pravdy po dievčine.

„Viem, že by nevzal odo mňa daru. Nechce mať so mnou do činenia, a, možno, má pravdu. Rodičia nesplnili, čo mi vtedy sľúbili a ja som sa neprezvedal, keď som sa vrátil domov, ako sa im vodí. Má pravdu. Ľúto mu je, že som mu otcom taký nehodný.“

„To možno nie. Skôr bude to, že bol pridlho bez otca a teraz sa mu nemôže priznať takému, ako je. Keď privykne, možno bude inakšie myslieť o vás.“

Osvietený hľadel so sklopenou hlavou do zeme. „Ja som skoro istý, že sa mi nikdy neprizná.“ Vdýchol hlboko, že sa prsia bôľne rozširovali a ani tak nemohla sa do nich popratať všetka úzkosť a horkosť, ktorá sa do nich natisla. Zobral sa nasilu a pozrel smutným okom na spoločníka. „Natískať sa mu nebudem, ani nebudem čakať ničoho od neho, nie lásky, ani prítulnosti. Ale bude mať starootcovské odo mňa, i dom i majetok, hoc nebude tušiť ani zďaleka, že je to odo mňa.“

Tu sa mu oko vyjasnilo, i okolo úst mu poletoval úsmev. Odcudzený syn môže i nechyrovať o otcovi, ale otec môže mať syna pod záštitou. Citom sa môže vzoprieť a vykántriť ich, ale nikdy už neodškriepi, že mu je syn. Sám to uznal, keď mal hlavu pri otcovej na tej istej hlavnici.

Starý pán ho chytil za ruku a stískal mu ju mocne. „Tak teda by ste chceli tajne. Dobrá vec je to.“ Pozrel mu veľmi vážne do tváre. „Máte osobitné cestičky zaberať srdcia. Moje, môžem povedať, je už u vás v zajatí. Nepotrvá dlho, uvidíte, že bude mať i jeho. Jeho srdce nie je tvrdé, podlieha citom.“

I tak sa dorozumeli, že kurátor sa zaujme o Záhradné, bude hľadieť dostať dom a gazdovstvo ako pre seba. Osvietený sa zobral z včelína spokojnejší, hoc nie veselý. Ale keď dával ruku starému, uškrnul sa pod nosom. Tamdnu ho niečo badkalo, že on je predsa trochu iný, ako býval prvej, kým nebol na salaši. Odniesol si odtiaľ dobrú radu od starého a vzal si čosi i zásad, ktoré mu starý a jeho syn podstrkoval. Poprizeral sa im zblízka a jednu-druhú hľadel postaviť na nohy. I to robil tajne, machľujúc, ako teraz túto pomoc synovi. Lebo darmo je, robiť dobre zjavne a okázale, šteklivá je vec. Prebudí sa hneď odpor, ktorý nedá zmocnieť dobru.

Starý pán sa vybral na druhý deň do Ozubín, len tak cez vŕšky. Keď sa spúšťal popri škole nižšie k fare, obzeral sa, či nezazrie dakde Tomáša Sztupayho. Škola bola nedotknutá. Nový inšpektor nepustil sa ešte do opráv. Učiteľa nikde okolo školy nebolo.

Aby sa mal na čo zriecť, niesol pletenie, ktoré pani bola začala ešte tejto jari, keď bola v Badišove opatrovať kútnicu. Vedel, že senior je teraz najviac doma, málokde ide, takže sa bude ťažšie dostať na dôverné slovo k panej, ako inokedy. Zarazil sa, keď našiel vráta na fare dokorán. V úzkom dvore stál široký vozík s košinkami, veľmi zaprášený. Vidno, že prišiel zďaleka. Ojom bol obrátený k zadnému dvoru. Hostia u seniorov! Darmo sa ustával z Badišova; s paňou už sotva príde na slovo. Z prednej bolo čuť vravu, iste je oblok otvorený. Chcel sa obrátiť prv, než ho zočia, ale spoza brány zalupkalo, pod ňou, kde odstávala od zeme, bolo vidno čižmy o širokých pyskoch.

„Dobrý deň, pán brat!“ počul tenký hlas, dosť pridusený. Tomáš Sztupay pristúpil k nemu, vialo od neho pálenkou, po ktorej pláva čosi slivovice. Priložil mu ústa k samému uchu. „Che-che! U pána seniora zle-nedobre.“

„Má hosťov?“

„Mrcha, veľmi mrcha. Odnesú mu spanie.“ Okolo úst urobil trúbu z dlane a šepol mu tuho. „Pani sa zberá.“

„Kde?“

Miesto odpovede chytil ho za ruku a previedol ho tíško na druhú stranu brány. Na podstení bola opálka z borovčieho koreňa. Sztupay ju obrátil hore dnom a vtisol na ňu starého Zábora. Podvihol prst dohora na výstrahu. Dnu nebolo hostí, boli len domáci, pán a pani.

„Idem ja s tebou,“ čuť skoro prosebný hlas muža.

„Nemôže byť. Neviem, dokedy sa zabavím.“ Hlas znel veľmi sucho, bez ohebnosti, sťaby z neho bola vytuchla životná teplota. „Toľko nemôžeš vystať, máš tu pilnú robotu. Máš prestaviť školu, kostol s novým inšpektorom a čo ja viem ešte. Ostaň tu, pilnuj okolo tých vecí, beztoho sú zanedbané. Treba ťa tu, treba, ale pravého kňaza.“

Tu už hlas navrel akousi horúčavou i zmohutnel, že až dunelo. Alebo len starému pánovi hučali mohutne v hlave rozhorčené slová. Tomáš Sztupay hýbal dlaňami pred sebou, akoby slovám dodával dôrazu.

„A nevieš, kedy sa vrátiš?“

„Neviem — neviem sama. Či ja viem, kedy zabudnem na veľké podlosti, ktoré vidím tu vo všetkých kútoch? Utekám pred nimi, nevidieť ich, neslýchať o ničom.“

V izbe bolo čuť zatvoriť dvere a potom nastalo ticho. Sztupay vyšiel na podstenu a vstrčil hlavu do otvoreného obloka.

„Natrela mu dobrého chrenu pani, aje, dobrého,“ riekol, zohnúc sa k Záborovi. Ten sedel na opálke ako omámený. Netušil, že je toľká napätosť v dome, hoc vedel, že nebolo nikdy zhody a tichého súhlasu. Premýšľal, či by sa predsa nemohol dostať k panej prv, než odíde z Ozubín.

Steperil sa z opálky a pobral sa ticho pred bránu. Za ním sa vliekol Sztupay lupkavými krokmi. Tu pozreli jeden na druhého. Sztupay sa uškrnul a pokýval hlavou.

„Hej, naučí ho fačkovať, ak mu odíde!“

Starý pán strhol klobúk, chĺpok nad sluchom sa mu zaknísal. „Ja by mal s ňou hovoriť, čo ako. Čo mi poradia, pán brat?“

Sztupay sa poobzeral, nikde nebolo vidno živej duše. Zore sa i dnes rozliali po nebi. Obloky na kostole akoby blčali plameňom. Kdesi spoza vŕška dolieha trochu tupý klepot klepáčov, len kde-tu zazunie živý ceng spiežovčeka. Bujak tam kdesi mrmle. Sztupay sa nedal strhnúť od večernej nálady, ale tuho si hlavu lámal, ako seniorovi nedať dohovoriť sa so ženou. Žena je krehká, ľahko jej prevrátiť rozum a odhovoriť ju najmä človeku s takou výrečnosťou a mnohými fortieľmi. I premyslel si vec ako vedel najlepšie.

„Pôjdem najprv ja a keď ma počujú s ním, môžu ísť potichu k nej.“ Zažmurkal naň, položil si prst na čelo a šepol mu: „Prikrútia jej, nech ide, vonkoncom so všetkým, i s dudkami.“

Vyrovnal sa a už mu sáry lupkali dvorom. Vošiel do pitvora, pričom udrel lakťom do dverí že zahrmelo. Moriak v zadnom dvore zadudral. Potom začal klopať a či búchať na dvere do prednej.

Senior vyšiel zo zadnej do pitvora. „Oni, pán rechtor?“

„Ja, po práci, i náhlivej. Nemôže sa odkladať.“

„Zajtra by sme mohli všetko usporiadať.“

Sztupay cítil, že mu ide ostať navrchu. Ako bol senior habkavý, tak bol on rozhodný. „Tých zajtra sme sa načakali dosť a búda sa rúca. A oni, velebná milosť, dneska sú tu a zajtra, hádam, za horami. Vidím, príležitosť čaká.“

Seniorova štíhla postava sa prihrbila. Ruky, ako mal zložené, rozšíril ich a hýbal sem-tam, že z toho predpokladu je nič.

„Ja nejdem nikde,“ riekol stiesneným hlasom, i oči mu odbehli kdesi do kúta.

„A zajtra nečakám. Búda nemá kedy čakať. Začala podkľakať, zarúti nás.“

Starý pán počul o chvíľu tenký hlas ukladať slová jedno k druhému z akéhosi obšírneho spisu, kde pánov patrónov burcujú, priložiť ruky k reparácii školy. Zábor zaklopal tichúčko na dvere do zadnej. Pani sa trochu cofla zarazená vidieť ho tak znezrady pred sebou. Potom ho vpustila do izbičky.

„Musíte prepáčiť, všade neporiadok,“ vyhovárala dosť nepredpojate, hľadiac dať i hlasu prirodzený spád. Ale on, len čo sa jej dotkol tváre očima, videl, že je ustaraná. Oči pozerali smutne. Ukázala na dve truhlice už hotové, a na nich batôžky, možno, s posteľnými vecami, alebo nepranou bielizňou. „Prišli po mňa znezrady. Musím ísť do Rušína.“

Zábor sa pohol prekvapený, čo sa to v Rušíne stalo, že ide tak náhlive.

„V Rušíne horelo. Moji bratanci tiež vyhoreli. Začali sa stavať a kláty si vraj vyberajú v mojej hore.“

Starý pán ju poľutoval, že ju doma, miesto radosti z návratu čakajú nepríjemnosti s rodinou.

„Samé nepríjemnosti, verte. I to s najbližšou rodinou. S najbližšou!“

Ako sedela proti nemu, ústa jej pouťahoval sem a tam pritajovaný plač a v oku sa jej zaligotala slza. Obzerala sa po izbe, ktorá už mala na sebe znaky, akoby sa sem vkrádalo spustnutie.

„Oko nemá na čom spočinúť,“ žalovala sa tichým hlasom. „Keď je rozpor a nesúhlas, kde by mala byť jedna myseľ, jedna vôľa. I oku sa zunuje pozerať na samé zrúcaniny a nevydarené poprávky a stavbičky.“

„Kedy sa vrátite?“

Poobzerala sa znovu izbou spustošenou, jej smutné oko obrátilo sa k nemu. Stisla plecia a rozložila ruky.

„Neviem sama. Uvidím, čo bratanci. Ak sa nepopravia, neprídem tak skoro. Aspoň trochu vôle musia ukázať. Na sľuby už moc nedám. Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú. Koľko-toľko vôle i úprimného zmýšľania, bez fígľov a výkrut. Keď sa ukážu dobré znaky, prišla by, ak Boh dá zdravia a života.“

Starý pán bol pomútený hodne. Nikdy dosiaľ nepovedala slova proti strýčnym bratom, a tu odrazu vnesú taký zmätok do jej života. Premýšľal sem-tam o strýčnych bratoch a pokrúcal hlavou, že ťažko nakriatnuť zatvrdnutých na dobrú cestu. Tým sa väčšmi tešil, že jej môže vrátiť peniaze ešte pred odchodom.

„Sám on mi ich doniesol,“ rozprával jej s obľahčením, rád, že jej môže zdeliť niečo pekného. „Pomyslite si, sám ich vyňal z truhly v Ozubinách. Teraz i on má prístup do nej.“

Vyjasnila sa i jej tvár, i oči zahoreli hrejivými ohníkmi.

„Viem, že ide do truhly, sama mu ju otvorila. Teraz oba vynášajú z nej, a ešte vždy stačí a stačí.“ Usmiala sa, ako v iné časy, keď bola u nich v Badišove, a badla ho do ramena. „Ako vchodia do tej truhly oba, vnášajú do nej dôveru a úprimnosť. Dneska sa mi pochválila, že sa medzi nich vkradla ľúbosť.“

Tu sa oba zasmiali odrazu. V izbe, kde bolo pustnutie a otupnosť, rozľahol sa ich smiech.

„Tak veru. Prvej vraj bola len hosť, veľmi, veľmi zriedkavý, teraz sa už usalašila ani v svojom dome.“

Starý pán uveril. Blaho ľúbosti vialo včera i od muža. Bolo ho cítiť zjavne.

„Vaša zásluha,“ ukázal na ňu. „Nebyť vás, u nich by tiež bolo pustnutie.“

„Nebyť vás!“ ukázala naň. Ale on sa pohol veľmi prudko, akoby chcel vstať. „Každému, čo mu patrí.“

Stisla plecia a prihládzala si zásteru, zaprášenú pri náhlivej robote.

„Zajtra idú do Sliača na tri týždne. Pohneme sa spolu. Kus cesty urobíme spolu.“

Vyčítal jej peniaze a vstal, chystajúc sa na odchod.

Stála proti nemu v tmavých šatách, zasa oči zamútené bôľom. Jeho sivé oči, blúdiac po jej vážnom zjave, dotkli sa ich i videli, ako na ne zaľahol bôľ. Sklopil všetečné oči, podal jej ruku a riekol:

„Nuž tak. Prídu neraz na miesto veci rozhádzané na všetky strany. Napraví sa, čo by sme mysleli, že sa nedá napraviť. Azda i bratanci vstúpia do seba prvej, ako si myslíte, a vy sa nám zasa vrátite. Budeme vás vyzerať. Budete nám chýbať.“

Neodpovedala nič, iba mu stisla tuho ruku. Naveľa i hlas mohla vytisnúť z hrdla:

„Pozdravte, pozdravte všetkých.“