Zlatý fond > Diela > Bohumil Valizlosť Zábor III


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Bohumil Valizlosť Zábor III

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Michal Belička, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Ivana Gondorová, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Ivana Černecká, Nina Varon, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Ondrej Dobias, Martina Kazdová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 91 čitateľov


 

21

Pred večerom zišiel Pavko zo salaša. Bol oblečený dopoly sviatočne. Miesto čiernej valaskej košele mal bielu ľanovú. U Drozdíkov bola len gazdiná doma, ostatní boli na lúkach.

„Kde sa berieš u nás, Pavko,“ vítala ho vysmiata. Ometala mu miesto na lavici ani najvzácnejšiemu hosťovi. Janko jej tu i tu zveril niečo, ako sa mal k nemu Pavko tam na salaši „Sadni si, odpočiň!“

Pavko bol veľmi vážny. V očiach akoby mu bol zaľahol smútok. „Sedieť nebudem, len som sa ohlásil tak. Idem do Záhradného.“ Pomlčal, preglgol čosi veľmi bôľneho a dodal neistým hlasom: „Na pohreb.“

„Starému otcovi!“

Prisvedčil so smutným pozorom. „Zajtra predpoludním je pohreb.“

Gazdiná stála ako zmútená. Utierala si dlane inak čisté do zásterky.

„Necnej si, Pavko. Nech ho Boh prijme na milosť a dá mu slávu večnú. Ďakuj mu, že ho k sebe povolal.“

Boli pekné slová, ale pod nimi bolo trochu i odsúdenia. Bolo mu bôľne. On ďakoval Bohu, že starého otca povolal k sebe, ale niesol spolu i jeho obraz, ako bol vtedy, keď sa zhováral s ním ostatný raz. Od tých čias ho mal v srdci, ako najdrahšiu bytosť po materi. Ale čo mohla tušiť o tom kurátorova žena z Badišova? Ona poznala Adama Hudáka len ako verejného korheľa. Teraz si húta, či by sa nepatrilo predsa ísť na pohreb, nie kvôli mŕtvemu, ale kvôli vnukovi.

Večerom sa vrátili domov traja synovia s otcom. Doviezli voz sena temer suchého, len ho dosušiť zajtra. Kurátor bol veselý, oči sa mu len tak smiali. Mal zasa všetky deti pri sebe. Keď sa dozvedel, že bol tu Pavko a kde išiel, zamyslel sa trochu.

„Do Záhradného pôjdeme i my. Jednako nejdeme zajtra na lúky.“

Gazdiná sa obzrela naň trochu zadivená. Zajtra sa zberali do Lazín, i ona mala ísť s chlapmi na celý deň. Už ju dávno pozval čuhársky richtár a najmä Heverin. Muž jej hneď vysvetlil, čo je vo veci.

„Zajtra je kongregácia. Zberajú sa do Posadiny Záceľania a Čuhárčania. Tak je ani z našich Lazín nič.“

„Čo majú toľkí meškať pre kongregáciu?“

Kurátor sa nachmúril trochu. Čo majú meškať toľkí robotu? Ako má vždy za nič pospolitosť, hoc sa o tých veciach zhovárajú každý deň. Záceľania sú ešte vždy za mrežami. Zajtra sa rozhodne, či sa dostanú na slobodu, alebo nie. Chlapi zo Zácelia a z Čuhár pôjdu valom čakať do Posadiny.

„Keď sa odbavíme s pohrebom, ostaneme i my v Posadine čakať, čo bude.“

Žena sa odvrátila. Nechcela dať poznať na sebe nechuť.

„Nebude tam vzbura? Ešte sa vyhrnie vojsko.“

Janko sa zasmial. On už vedel, kto rozkazuje nad vojskom. „Nevyjde vojsko len tak. Musí mať na to rozkaz.“ Mať pohla plecom s pochybou. Nehodno sa spoliehať na pekné sľuby. Vojsko sa jednako môže vyhrnúť a sekať šabľou po hlavách. Čo kto dolapí, má. Janko, vidiac jej nedôveru, začal jej rozprávať. „Zajtra uvidíme prvý raz i kurátora z Hrabovca. I jeho vypustili včera a či predvčerom.“

Mať sa predsa len rozveselila. Keď Skokan vyšiel z temnice, to je už čosi. Do týchto čias prorokovali napospol, že Skokan zhnije niekde v smradľavých dierach, lebo dokaličil dvoch poriadnych zemanov.

„Ako sa to vyslobodil?“

Janko jej riekol ticho: „Vyslobodili ho pán farár, mamo, vždy len za tým pásol.“ Doložil ešte tichšie, materi skoro do ucha: „Ako mňa vyslobodil náš.“

„Nech ich Boh požehná,“ vzdychla zbožne.

Na druhý deň sa poberali do mesta oba Drozdíci a pridal sa k nim, keď išli popred jeho dom, i bača Hamuľa. Oholil sa, vyobliekal sa sviatočne. Vlasy sa mu ligotali pod klobúkom, čo ich tak vymastil. Okolo uší už začali hrať trochu do oceľova. Opasok sa tiež černel od masti, šajby napredku sa blyšťali. Bačovskú hodnosť v ňom prezradzovalo cedilo o pekne upletenom vrchnáku, z ktorého visia dlhé strapce, a valaský chod vynútili krpce, podložené na päte zubatou podkovičkou, aby bolo ľahšie chodiť po nízkej tráve tamhore.

V Posadine už bolo veľmi živo. Keď prišli pred faru, zastali pod oblokmi a pozerali po námestí. Na vidieckom dome bola otvorená brána. Števko Košinár stál s vytasenou šabľou pod vysokým čákovom, ani vedierko. Nad pätami sa mu opálala taršuľa, fúzy, nasmolené dotuha, trčali nabok ani klince. Slúžky jednostaj krútili hriadeľ na studni a vylievali vodu z vedra do putní a kanví. Hriadeľ pískal prenikave, slúžky vyškierali zuby a drgali sa lakťom. Na námestí stáli dve skupiny ľudí, jedna veľká, druhá obďaleč veľmi malá. Tu čakajú páni bratia, kedy sa otvorí zasadnutie. Sú sviatočne vyobliekaní, podajedni v mentiekach, ale nemajú ich v rukávoch, len tak prehodené. Biele rukávy zemianskych košieľ, nadudané do tvrdého krochmeľu a zobraté za päsťou do golierika, dodávajú predsa len čosi veselosti trochu tmavému prifarbeniu. Poniektorí Valovici, Korbeľovci a Drobniakovci majú krpce, hunky do drieku a nohavice z čierneho valaského súkna.

Rozdelili sa na dvoje, obe skupiny, veľká a malá sú triezve, nezadierajú jedna do druhej. Skupina mladých v dolománikoch do drieku, je nepatrná. Nevidno v nej Gustíka Ústeľnického.

Mešťania stoja pred domami, ich panie sú v oblokoch, podajedna kuká spoza záclony. Cigán Hadík sa ustanovil so svojimi, žmúri na všetky strany trochu prihrbený.

„Nášho rechtora nieto,“ podotkol bača, kývajúc hlavou. „To písmo mu zahradilo cestu dokonale.“

Drozdík nič neodpovedal, ale dal bačovi za pravdu. Od tej soboty sa neukazuje nikde Samuel Primitivus. Nebol ešte ani u richtára.

Od ratúza blížila sa hŕba sedliactva v kožúškoch červených a bielych s bielym prámom okolo hrdla. Drozdík videl Heverina i malého richtára z Čuhár. Záceľania v bielych kožúškoch kráčali vážne. Včera večer ich uistil pán Dorď Drobniak, že mládenci vyjdú dnes z temnice.

Nebyť starého Drobniaka, besného prívrženca konzervatívcov, mládenci by sotva boli vyšli spoza mreží. Vec bola veľmi šteklivá, zapáchala nedeľnou školou a štúrovčinou; ľahko jej bolo dať protivlastenecký náter. Sám Štefan Raško bočil od nej, nerád by si naštrbil vlasteneckú bezúhonnosť. Ale Drobniak sa nebál kadejakých strašiakov. Poradil sa fiškála Mikuláša Ozubinského a našiel dobrých svedkov medzi Drobniakovcami, že sa v nedeľnej škole prednášal vlastenecký dejepis o Ladislavovi Kumánskom, keď niektorí podpití začali robiť nezdobu. Nato vypočuli mnoho svedkov i medzi sedliakmi. Všetci dosvedčili, že pre vlastenecký dejepis stala sa pračka, lebo podnapití nevedeli vlastne, čo robia. Učiteľ Rybárik dostal i pochvalu, že v nedeľnej škole pestoval vlasteneckého ducha a štepárstvo. Dosť stálo práce Mikuláša Ozubinského, kým vylámal obžalobe veľmi ostré vlastenecké zuby.

Naši sa zvítali s Čuhárčanmi a Záceľanmi. Jankovi dobre nerozmliaždili sedliaci ruku, ktorá buchla poriadne do nosa opovážlivého zemaníka. Oči mnohých zaiskrili od nenávisti i zuby zaškrípali. Zemianske prechmaty sa už mali nie za krivdu na jednotlivcovi, ale na všetkých. Medzi dedinami, ak i boli prieky pre medze a svrčiny, bolo už hodne iných, mocnejších záujemcov, ktorí ich tisli pod ten istý klobúk.

Malý richtár z Čuhár povedal Drozdíkovi: „Čo sme tuná, stojíme všetci za tú istú vec.“

Heverin počúval zboku, dosvedčoval horlive a dodal, podvihnúc prst:

„A vieme všetci, ktorá je to vec.“

Vtom sa blížil od ratúza vozík so sediskami s plátennou obliečkou. Vo vypučených vankúšoch sa červenejú veľké kystky, vsadené do nich pri prešívaní. Na prvom sedisku narába pilne bičom kurátor Michal Skokan. Na zadnom sa rozložila mohutná osobnosť hrabovského farára Ďorďa Dechtiara. Má ľahký bekeš, iste kvôli prachu. Dva, či tri široké goliere pokrývajú plecia a visia temer pod lopatky. Pri ňom sedí, ani prívesok, čuhársky Svorčík. Tak sa mu odsluhuje Dechtiar, že mal na jeho vozíku útulok, kým kurátor úpel vo väzení.

Všetci na námestí, i sami stoliční páni pred bránou vidieckeho domu, zadívali sa na príležitosť farára z Hrabovca. Vedeli, aká ho galiba zašla, keď mu kurátor prišiel za mreže a čo vystál, kým ho vyslobodil. Temer celý vidiek obrátil preňho hore nohami. Teraz sa ukazovalo, že vozík má vôľu zatiahnuť pred vidiecky dom, ak nie práve vtiahnuť cez bránu do parádneho dvora, sťa štvorka hlavného išpána. Števko Košinár pozrel dva-tri razy bokom, čo to ide byť a kastelán Anton Raško sa zamračil tuho, ak by sa stal taký neporiadok pred očima celého vidieka.

Chudé mršiny kurátora sa usilujú, preberajú nohami. Hača sa zľaklo toľkých ľudí, tisne sa k boku matere na podsebnej strane. Idú rovno na menšiu skupinu, kde sú Krajčovci, niektorí nepatrní Smoleckovci a Žulovicovci. Bolo by sa zle porobilo, nech sa v ostatnú chvíľu nerozskočia a neurobia vozíku cestu. Zazerajú mrzko na nemóresného sedliaka, ako sa opováži poháňať rovno na nich. Poznali Skokana, škrípu zubmi, sňali by naň lievč a zalomázili ho, nech je nie na zadnom sedisku ozorný Ďorď Dechtiar.

Veľkú skupinu predsa len obišiel naokolo. Z nej sa mu smejú ktorísi Valovici a Drobniakovci. Skrútil sa pri hŕbe chlapcov zo Zácelia a Čuhár.

Ďorď Dechtiar od prvej chvíle bol znepokojený.

„A kdeže to ťaháte, kurátor?“

„Do fary, prosím, dvojctihodná milosť pán farár.“

„Ale takto prídete do fary, kurátor?“

„Veď skerujeme, keď podídeme rúče, dvojctihodná milosť pán farár.“

„Načo zachodiť toľko, kurátor, keď je vozík nie dlhý.“

„Prichodilo, dvojctihodná milosť pán farár. Zavadili by sme do piliera.“

„Eh, vy na všetko nájdete výhovorku, kurátor.“

„A keď tak vynáša, dvojctihodná milosť pán farár. Do dvora ťahať rovnou šnúrou.“

Hádali sa cestou, celým tým oblúkom, čo urobili cez malú skupinu a okolo veľkej skupiny zemanov a popri sedliakoch. Ďorď Dechtiar vypleštil oči, i žily mu navreli na čele. Čuhársky Svorčík sedel cele spokojne. Skokan odvrkoval farárovi, ale šibal zlostným okom na zemanov, najmä na tých, v malej skupine. Na sedliakov mihal očima, usmieval sa veľmi prívetive, ako dôležitá osoba z ich vrstvy, ktorá dokaličila dvoch zemanov a i teraz je hotová pochytiť sa za pačesy s tými, ktorí sa mu neuhnú z cesty. Čo ako Skokan bol hrdina, sedliaci pozerali naň s úctou. Dechtiar sa jedoval i kričal naň, ale predsa sa len inakšie cítil teraz vo svojom vozíku, ako vtedy, keď sa musel utiecť k čuhárskemu Svorčíkovi.

Do farského dvora vtiahli ani po šnúre. Vybehol Peter Spevák celý vysmiaty, bez klobúka privítať takého hosťa. Čuhársky Svorčík skočil skoro na rovné nohy pod stenu. Ďorď Dechtiar sa držal rukami za drabinku a redikal sa zadkom. Ľavou nohou hľadal vo voľných priestoroch stupaj, na ktorú stať. Kurátor Skokan sa obrátil rezko, chytil hľadajúcu nohu, kde čižma robí harmoniku a položil ju rovno na miesto.

Dechtiar už dávno zabudol na predošlú nepríjemnosť. Bozkal sa so Spevákom vo tri vrhy. Spevák bol celý natešený.

„Pomysli si, Jurko, dobre mi radil starý Zábor predošle, že pravdu hľadať tam, kde je. Dnes sa boli opýtať u mňa od richtára, kedy budem doma. Prídu odpytovať. Budúci viceišpán im pohrozil a Mikuláš Ozubinský im nahnal strachu. Vyšetrovanie je dnešným dňom zastavené.“

Ďorď Dechtiar mu tľapol na plece, že sa uhol.

„No, aspoň to lásčisko už raz príde na miesto.“

Spevák už bol istý, že na Ludviga bude môcť ísť na Boraď. Ludvig Pulcheríny nemá prečo pričapiť mu dvere pred nosom.

Michal Skokan vyšiel na námestie medzi sedliakov. Chytil Janka za plecia a striasol ho, ako hrušku.

„Dobre si urobil, že si mu nakrivil nos. Preňho som bol i ja v chládku. Neopovážili sa ma stiahnuť.“

Obstali ho chlapi, počúvali, ako dôležitú osobu, ktorá už skúsila čosi. Čistá pravda bola to, že sa povadil pre Janka s Reľom a Imrom. Imrovi pomacal dve rebrá, Reľovi dal nohou do kolena, do samého jabĺčka. Ale potom sa zastarel do veci dvojictihodná milosť pán farár. „Musel posoliť hladošom, a dosť dobre,“ hromžil kurátor. I nový viceišpán im musel sľúbiť cestárstvo. Tak sa pravda zamútila. Mikuláš Ozubinský ju trochu poohýnal. Imrovi druzgali rebrá, keď jeho kolesá, na ktorých sedel s Reľom, zavadili o voz s chvojinou kurátora Skokana a jeho šmarilo do garádu. Rela vyšmarilo zápäť a hodilo ho kolenom o vyjarčenú, tvrdú brázdu.

„Hej, ohýnajú,“ prisvedčovali sedliaci, „nedýchnu pravdou.“

Záceľania a Čuhárania tiež trochu ťažko niesli, že ich pravda nejde zvíťaziť ako pravdivá pravda, ale ovešaná a pristrihnutá fiškálskymi fígľami. Nebolo čo šomrať, ani si ťažkať: darovanému koňovi nehľaď na zuby. A pravda, či pravdivá, alebo pristrihnutá a zababušená, nech len vyjde navrch.

Sedliaci sa ešte tešili z pravdy na svetle, keď z horného konca bolo vidno vyjsť urasteného hajdúcha na peknom pejkovi. Kapsica na remeňoch lupkala koňovi o bok. Kôň ohol šiju, cifruje trochu bokom. Hádže bielu penu okolo seba a jastrí nabok ohnivými očima. Onedlho sa ukázala spoza uhla rozložitej Drobniakovej kúrie hrdá štvorka hlavného išpána. Pri kočišovi sedí hajdúch na vysokom sedisku.

Spoza boka kočiša vykukne tu i tu biele pero, alebo kývne panská ruka na mešťanov spod stien. Osvietený bol v mentieke, hoc je horúčava. Rukoväť šable sa mu ligoce temer pred prsami, kde je tiež široká spona ťažkej mentieky. Oči sa mu smejú na skupiny, ruka kýva veľkopansky. Sedliactvo sňalo klobúky, široké a ťažké, kývajú proti nemu rozvažite. I naši z Badišova kývali, len čosi chytrejšie. Jeho oko, keď ich zazrelo, jasalo proti nim. Zakýval im rukou veľmi živo. Páni bratia z veľkej skupiny zobzerali sa, koho to pozdravuje tak nápadne. Videli samých sedliakov, nepovedali ani slova; keď ten chlap má veľmi divné vrtochy.

Bača drgol Janka do boku, keď kočiar vtiahol bránou na slávnostný dvor. „Či si ho poznal?“

„Však ver’ je to on, strýko?“

„Bisťubohu! Ja hneď vtedy jednostaj som si lámal hlavu, kde som ho videl, kde? Ale kto by sa bol nazdal,“ krútil hlavou. „Bodajže ho, bodaj, že je vraj z Červenej Lehoty, hľadá vraj voly. Ktovie, aké voly hľadal. Ale poďme i my.“

Pobrali sa dolu Posadinou. Okolo ratúza je hŕba vozov, ale i vozíkov. Kone s pobočkami na chrbte ťahajú seno spoza rebrinky, alebo driemu s podtiahnutou zadnou nohou. Sedliaci stoja pri vozoch s bičom v ruke, ale i vo veľkej ich je dosť. Veľký hostinec je ako úľ, v ktorom sa včely prášia. Heršlík vykračuje pred štítom, ruky nazadku, široké tľapky prehrebajú sa v prachu. Čiapočka je nastranu a okolo úst sa potuluje záhadný úsmev.

Vo fare je mnoho hostí. Sú tam i plebáni Chovanec a Maduniak.

„Ako sa majú spolky miernosti u vás?“ spýtal sa Bohumil Valizlosť.

„Držia sa. Ľud sa nedá od nich odvábiť.“

„Základ sme urobili, teraz by patrilo dať pohybu širší dosah.“ Obstúpili mladého Zábora, ktorého oči horeli. Ďorď Dechtiar sa postavil proti nemu, ruky vo vačkoch.

„Aký širší dosah?“ Pozeral naň zvysoka, okolo úst sa mu túlal smiešok.

„Taký. Navrhnite kongregácii vyzvať susedné právomocnosti k účasti.“

Dechtiar kýval hlavou sem-tam, i celý sa kýval. „Ach, brat môj, skadiaľ si prišiel? Spadol si z mesiaca? Stolice ti budú zakladať spolky miernosti!“

Bohumil Valizlosť sa zachmúril. Tvár mu bola ešte väčšmi stlačená zhora nadol ako obyčajne.

„Prečo by nedali prečítať náš prípis v kongregácii, keď dajú prečítať prípis Peštianskej alebo Sabolčskej? Čítané dobré slovo môže zapáliť lepších duchov. Alebo spolok miernosti a striezlivosti nemá pre slovenskú stolicu aspoň toľký význam, ako pripojenie Sedmohradska k Uhorsku?“

Dechtiar mu ukázal, o čo je teraz verejný záujem: podporovať všetko, čo je ,honi‘:[53] robiť háby z domáceho súkna na svoj kroj, kričať na kamarilu vo Viedni a šomrať proti brachiu. Kto vezme hore prípisy proti pálenke?!

„Nech ho i zahodia, ak chcú, ale ho musia vypočuť a zvedieť, čo ľud ničí.“

Hádka bola zasa prudká. Ozval sa Chovanec z Mutinej. „Pravdu treba hlásať i tým, čo ju nechcú počuť, lebo ich uráža. Ona sama si nájde cestu do sŕdc vnímavých.“

„Oboriť sa na pálenku!“ zahrmel Samo Uhliar zo Zácelia. „Tu sme jej už trochu zahradili cestu. Nech sa pohnú aj inde.“

Keď vyšli na námestie, idúc na vidiecky dom, zazreli kráčať k nim Daniela Kuchynku, seniora. Jeho vysoká postava, trochu prihrbená v dlhom, až po päty čiernom kabáte, odrážala sa tuho od pestrej živosti námestia.

„Počkajme pána seniora,“ navrhuje Bohumil Valizlosť svojim. „Uvidíme, čo povie.“

Ďorď Dechtiar sa zasmial. „Uvidíme. Pošleme ho do susedných stolíc kázať proti pálenke.“

Málokto sa zasmial na narážku. Lacko Ústeľnický riekol Dechtiarovi ticho: „Mohol by ísť, keby chcel. Je výrečný, má chýr učeného človeka, starosti ho nehatia. Mohol by ho schytiť i apoštolský zápal.“

Vítali sa srdečne, ani najlepší bratia, on po dlhej, trochu záhadnej ceste po Tepliciach a susedných vidiekoch.

„My na kongregáciu!“ oznámil badišovský. „Vy hádam tiež?“

Usmial sa skromne, behajúc po nich sivými očima. Trochu dlhšie sa pristavili pri katolíckych plebánoch. „Vyznám, že idem i ja. Dneska robím výnimku. Mohli by sme ísť jedným vrzom, ak nemáte nič proti tomu.“

„Bolo by ešte krajšie, keby sme ostali vôbec spolu,“ nadhodil sychravský Maduniak takým hlasom, že sa hŕba sedliakov obrátila k nim počuť, o čom sa zhovárajú tak zaujate. „Bolo by nás o jedného viac, ktorý zaváži za desiatich.“

Poklonil sa plebánovi, ale ho prosil netisnúť do popredia osoby. Jeho váži toľko, koľko jej dáva váhy dôvera priateľov.

Bohumil Valizlosť mu oznámil za horúca, s akým návrhom sa poberajú na sbor. „Naša stolica mala by počať vážne bojovať proti pálenke.“

Najprv pozeral veľmi pozorne na badišovského, akoby ho videl prvý raz, potom sivé oči pobehali opatrne i po ostatných.

„A ako to, pán sused z Badišova, vystupujete ako osobitná skupina, že sa uznášate na návrhoch?“

Bohumil Valizlosť prisvedčil, že sú trochu ako osobitná skupina.

„To je novina v našej stolici, toto delenie. Dosiaľ sme vystupovali spolu. A ku ktorej strane sa pridala skupina?“

Samo Uhliar sa ohlásil mocným hlasom, že sa rozliehal námestím. „Ani k jednej strane. Vystupujeme ako Slováci.“

Pán senior sa usmial. „Slováci sme tu všetci. Načo robiť osobitné skupiny?“

Dechtiarovi zasvietili oči. Potmehúdstvo nemal rád a záskoky v rozhovoroch. „Keď sme Slováci, kde vystupujeme ako Slováci?“

„Nemáme čo vystupovať vo verejnom živote osobitne ako Slováci, keď vystupujeme ako Uhri.“

Hádka sa obrátila okolo takého predmetu, že ju bolo ťažko viesť na námestí na skoku do sboru. Ale pán Daniel Kuchynka bol zručný, dával hádke obraty znezrady. Spomenul nerozvažitosť Štúra, že má v krvi deliť a kúskovať. Z veľkých a mocných celkov robí obkliesnené kusy. „U nás v Rubárskej stolici skrsla tá istá snaha kúskovať sa a deliť. Boli sme tuhý, mocný celok pod štítom uhorskej vlasti. Teraz sme už hŕbky a skupiny, ktoré sa budú biť a nenávidieť. Načo nám to bolo?“ Vydýchol po dlhej úvahe, pozrel na nich odcudzeným okom. „Choďte ako osobitná skupina. Ja nemôžem ísť s vami. Osobitnosti mne netreba, radšej sa zmiešam so všeobecnosťou.“

Vo dvorane práve dočítal zprávu hlavný notár. Rady a stavy vzali ju hneď na známosť.

Pristúpilo sa k hlavnému predmetu. Stavy a rady uvážili prosbu poslanca na diéte a oslobodili ho od zodpovednosti. Vstal hneď pán Štefan Raško, vo vzletnej reči popretriasal veľké zásluhy Ďorďa Drobniaka. Stavy a rady povstali z miesta, strhol sa potlesk a zhučalo dvoranou starosvetské ,vivat!‘ Šnurovaní mladí, stojaci naboku, kričali ,éljen!‘

Senior dostal miesto pri veľkom stole. Naši, ako vošli, tak i ostali v skupine, hoc ich i roztiahli v stisku. Senior pozrel tu i tu na skupinu, hádam, či ostane spolu, alebo sa rozíde vo všeobecnosti.

Vyslanec Ďorď Drobniak zaďakoval za toľkú lásku. Za svojho nástupcu navrhol viceišpána stolice, Mihála Smoleckého. Zhromaždení čakali len to, zatlieskali a skríkli ako z jedného hrdla: „Vivat!“ Mihál Smolecký vstal v novej skoro mentieke škoricovej farby s dobrou kunovinou. Vlasy sa mu ligotali, vymastené voňavými olejmi, i brada dodávala vážnosti tvári, ale skoro až žltkavá bledosť tvári dosvedčovala verejne, že ho doriadila dokonale zlatá žila a že bol najvyšší čas poslať ho do Prešporka zalátať natrhnuté zdravie. Reč vysolil veľmi poriadnu, sľuboval zastupovať záujmy drahej vlasti, slávneho uhorského národa a tiež i drahej stolice.

„Posielame do Prešporka hotového Ciceróna,“[54] drgali sa lakťom podajedni pri veľkom stole.

Ktorýsi nadhodil veľmi ticho: „Mikuláš Ozubinský má súcosť do všetkého. On by vykresal Ciceróna z hocijakého polena.“

Keď sa stíšil veľký potlesk a mnohé výkriky, osvietený oznámil Stavom a Radom, že týmto činom sa uprázdňuje miesto viceišpána, keďže ani najnadanejší by nemohol zaplniť sám dve také dôležité miesta. Nastalo ticho. Bolo trochu trápne a urážlivé po predošlom hluku. Podajedno oko šiblo ukradomky k Baltazárovi. Sedel za veľkým stolom, hneď tretí, či štvrtý od hlavného išpána. Oprel sa o zadné operadlo, zložil ruky na bruchu a búchal palcom o palec, ako keď sa dva barany bijú. Bol trochu bledý, ale okolo úst poletoval mu úsmev cele opľasnutý, prázdny. Vytratila sa z neho všetka radosť a srdečnosť.

Strom bol označený, že ho treba zoťať, ale nikto nemal vôle priložiť k nemu tešlicu, lebo, vidno, strom je veľmi hrčavý.

Tu sa zodvihol kdesi, skoro na samom konci stola sám Ferenc Záhradnícky. Odkedy Floriša nieto v stolici, on nesie štít famílie dosť zručne a berie na seba i niektoré jeho zástoje. Bol dosť vyskúsený v bojoch o stoličné úrady. Mentieka o líščom práme vyplavela, šnúry sa tiež obdrali v stisku a socaní okolo uprázdnených miest.

„Myslím, že budem hovoriť zo srdca slávnych Stavov a Radov, keď navrhneme za viceišpána pána Štefana Rašku, skúseného vo verejnom pôsobení a požívajúceho všeobecnú dôveru.“

Vivat, éljen a potlesk ukázali, že Ferenc Záhradnický hovoril Stavom a Radom zo srdca. Vivat a éljen malo na sebe ten náter, akoby bolo bývalo dotiaľ zatvorené kdesi a čakalo len na súce slovo preboriť dvere a vletieť do dvorany.

„Potvrdiť, potvrdiť!“ kričali netrpezliví, keď osvietený chodil usmievavým okom po zhromaždení, či sa ešte kto nevytasí s iným návrhom. Osvietený čakal, prezeral Stavy a Rady, či držia spolu a naostatok vyhlásil, že voľba bola jednohlasná, ktorou sa stal jeho veľkomožná milosť pán Štefan Raško viceišpánom stolice.

Všetko stalo na nohy, kričalo a tľapkalo. Keď sa hluk trochu stíšil, zahrmel trochu prichrípnutý hlas bývalého poslanca Ďorďa Drobniaka:

„Jednohlasná s veľkým oduševnením.“

„Tak je, tak je!“ odobrili zo všetkých strán.

Pán Štefan Raško ďakoval dojatý za vyznačenie, ktorého je účastný, verabože, cele neočakávane. Bude sa usilovať nesklamať dôveru slávnych Stavov a Radov. Posľuboval pán Štefan Raško stolici i krajine, čo pred ním už toľkí posľubovali. Boli i vlastenecké snahy, i záujmy drahej vlasti v reči, spomenul i pokoj a poriadok, záruku každého zveľadku.

Osvietený sa už zberal, že pôjde, ale z obyčaje sa spýtal: „Má niekto zo slávnych Stavov a Radov niečo predostrieť slávnemu sboru?“

Tu vstal Baltazár Ozubinský a riekol krátko: „Ja mám poníženú prosbu pred slávne stavy a rady, aby ma oslobodili povinnosti slúžnodvorského dolného okresu, ktorý úrad im vraciam s úctivým poďakovaním.“

„A prečo?“ ozval sa ktosi z úzadia.

Ozubinský vdýchol hlboko, že sa mu prsia rozšírili, stisol zuby, že sa mu temer vylámali, ale sa nemohol prevládať. So zamračenou tvárou vyriekol:

„Preto, že keď som bol nesúci za viceišpána, mám sa za nesúceho i na úrad slúžnodvorského.“

Tu sa už ozvalo mnoho hlasov. Ten dôvod veľmi kuľhá. Kto je nie súci za viceišpána, môže byť veľmi súci za slúžnodvorského.

On stál na svojom. „Slúžil som pridlho ako slúžnodvorský. Nech slávne Stavy a Rady pohľadajú inú osobu viesť ďalej úrad, za ktorý ďakujem so všetkou úctou.“

Tak sa pretiahlo zasadnutie, kým sa všetko ujednostajnilo. Doterajších slúžnych potisli do významnejších okresov a do ostatného vyvolili jurasora Emericha Valovica.

Osvietený sa ešte spýtal: „Či má ešte dakto návrh, alebo otázku pred slávne stavy a rady?“

Vstal senior Daniel Kuchynka. „Málokedy pozdvihol som hlasu v tomto slávnom sbore. Nič menej činím dnes výnimku, lebo vidím odberať sa z verejnej služby služobníka verného, predstaveného podriadených spravodlivého, záštitníka slabých, mocného, obrancu spravodlivých smelého, mstiteľa zlých neúprosného. Jeho zásluhy o stolicu ukážu sa čím ďalej, tým vypuklejšie a budú sa spomínať i vtedy, keď jeho pôsobenie dávno prestalo.“ Potom spomenul hodného nástupcu, ktorý nedá okresu pocítiť veľkú stratu, ktorú dnes utrpel. Navrhuje pri odchode „úradníka príkladného, muža nepoškvrneného, aby mu slávne Stavy a Rady vyslovili uznanie a povďačnosť za preukázané dosiaľ služby.“

Senior po rečníckom výkone sa poklonil a sadol. Slávne stavy a rady sa zahanbili trochu. Až teraz začali cítiť, aká ich strata potkala odchodom takého záslužného muža. Klasické zvraty v reči seniora strhli poniektorých priateľov rečníctva.

„Škoda, že sa dá tak málokedy počuť. Ktovie čo ho dnes k tomu priviedlo, že vystúpil verejne.“

I osvietený dumal, hladkajúc vyloženú drahými kameňmi rukoväť na šabli. „Čo to znamená, že pán senior vystúpil zo súkromnosti na verejnosť s takým osvedčením? Nemá obyčaj odoberať sa citlive od tých, ktorí odchádzajú, skorej víta tých, ktorým vychádza hviezda.“

Osvietený teraz už myslel, že je všetko hotové, len rozpustiť sbor a podpisovať vokátory, ale tu predstúpil badišovský farár so svojím návrhom. „Prajeme si, priatelia ľudu, aby sa spolky miernosti rozmohli v našom kraji tak, aby v našich stoliciach nebolo najmenšej obce, v ktorej by neboli zavedené a spolu s nimi dobrá nedeľná škola. Naša stolica by vykonala pekné dielo, keby susedné stolice predišla dobrým príkladom, ale i prípisom ich vyzvala do tejto práce.“

„Urobili sme, čo sme mohli,“ ozval sa hneď Baltazár Ozubinský a hneď vyrátal, čo všetko zakázali. Ľud nesmie svadbovať päť dní, svätiť krstenia okázalo, krčmár nesmie dať na borg viac od dvoch zlatých v striebre. Druhým stoliciam nemáme čo predpisovať. Malí sme. Povedia nám: Coky! Zametaj najprv pred svojim prahom.“

Osvietený pozeral na badišovského, ako prechádza zásady z morálneho sveta do života, ba hneď do stoličného sboru. Mrcha robota! Neusmieval sa, keď videl, ako sa vystierajú iné ruky vytrhať dengľavú priesadôčku. Badišovský stál zamračený, tvár mu bola ešte väčšmi stlačená odhora nadol než obyčajne.

Tu prišla pomoc znezrady. Ďorď Dechtiar sa postavil pred neho, že ho zastrel svojou ozornou postavou.

„Padne na nás hanba pred potomstvom, že sme zameškali, čo bolo urobiť. Nám píšu iné stolice pre menšie veci, prečo by nám mali mať za zlé, že ich vystríhame od zhuby, čo na nás ide?“

„Celý kraj je veľká jama,“ ozval sa Lacko Ústeľnický skoro pri samom dlhom stole. Jeho vysoká, štíhla postava v brnavom kabáte panovala dosť dobre nad zhromaždením. Toto bolo prvý raz, čo vystupuje verejne. Jeho zvučný hlas sa zalieča poslucháčom mladou teplotou. Zaráža ich na jeho zjave, že sa nenosí ako zeman, ale ako dáky učený zo stredného stavu. Poslúchali so zvedavosťou, akú to jamu spomína. „Do nej sa zlieva všetok smrad a nečin, čo sa zbiera v našom kraji. Hnilobou svojou nakazila nám dediny a mestá. Ak nezahádžeme čím skôr hnusnú jamu pálenčenej zhuby v našej stolici a susedných, všetci sa udusíme jedovatým smradom.“

Ktosi odzadku počúval prihorlive a keď počul že sa udusíme, vzdychlo sa mu: „Ach — jaj!“ V dvorane sa ozval rehot na miestach.

„Čím ju zahádžu, pán cestár?“ zakričal tenký hlas z kúta. Dvorana sa rehotala. Slovákom bolo ľúto, že ich obracajú na posmech.

Ale Lacko sa nedal pomýliť, odpovedal hneď: „Dobrými naučeniami tým, ktorí majú vôľu slúchať, ale neposlušným a čo si posmech stroja z vecí veľmi vážnych, prísnymi zákonmi a ustanoveniami. Kto sa rúti do záhuby samochtiac, ako hoviadko do ohňa, keď ho gazda vyženie nočnou hodinou z horiacich stavov, toho musíme priviazať mocnými predpismi. Ak sa budeme dívať ľahostajne, alebo s úsmevom, ako okolo nás hynú ľudia, neboli by sme ľudia a nezaslúžili by sme zľutovania v deň navštívenia.“

Slová boli jednoduché, ale mocné, zavrátili posmešníkov. Skupina počúvala ich pobožne. Bohumil Valizlosť stískal ruku dobrému kamarátovi. Ostatní sa oduševnili, tušiac, že sa prihlásil do radu nový súci pracovník.

„Zahádžeme jamy,“ ozval sa Samo Uhliar. „Pochováme v nej i starého Slováka.“

Senior sa usmial zlostne. Pod starým Slovákom iste myslia jeho, ktorý nechce počuť o ich novotách. I iní pozreli naň a zbadali ten výsmech. Ale nikomu sa nežiadalo pochovať práve jeho: skôr zobliecť z neho starého skostnateného a obliecť ho v nové rúcho.

Osvietený počul Lacka druhý raz hovoriť verejne. Tento raz prišiel na sbor a pred celým zemianstvom ukázal, akého je ducha. Nebál sa ísť cestou osobitnou, akou nešiel dosiaľ ani jeden zeman. Vzal sebou i batoh prísnych zásad a nebál sa k nim priznať na sbore. A nestalo sa mu nič. Job Krajčo, uveličený, že sa dostal do Posadiny za slúžnodvorského, začal podporovať jeho návrh. Sbor sa pridal k nim bez šomrania. Uzavrel trestať korheľov prísne, ktorí sa ukážu opití na ulici. O tom uzavretí prijalo sa uvedomiť i iné stolice.

„I prísne zásady sa zmestia,“ dumal osvietený, „ale ich treba niesť smele. Neurazia nikoho, lebo každý sa im vyhne z cesty.“



[53] honi (maď.) — vlastenecký

[54] hotového Ciceróna — Marcus Tullius Cicero (106 — 43 pred n. l.), rímsky štátnik, spisovateľ a predovšetkým známy rečník




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.