ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kurátor prišiel o soľ a prevzal ju richtár. Ale najprv musel ísť k slúžnodvorskému vysvetliť, čo sa mu to bolo stalo na konvente, že nechcel slúchať. Richtár Hamuľa sľúbil budúcne slúchať vo všetkom vrchnosti. Ale v sebe už utvrdil, že ak by priháralo, našiel by, kde ísť. Umienil si, že od týchto čias nik sa nedozvie, s kým drží badišovský richtár.

Kurátor prišiel do Posadiny, keď sa chlapci vrátili s prvou fúrou zbožia z Trnavy a ohlásil sa u Šalamúna Schönbeina, kedy bude zasa fúra. V Trnave ostalo ešte dosť zakúpeného zbožia.

Schönbein bol veľmi zmätený, naostatok sa mu priznal: „Z furmanky je nič, gazda. Banujem za statočnými ľuďmi, ale vás nemôžem volať.“

Kurátor sa začudoval, ale zasa nie veľmi. Menilo sa mu, čo bude vo veci. Na kupca pozrel s pohanou, že dal pustiť strach na seba.

Kupec ho zatiahol do kúta.

„Vyjavil by vám čosi, keby ste ma neprezradili.“

„Kde by ich prezradil!“ Kurátor sa mu vysmial. „Viem, že boli u jeho veľkomožnej milosti pána slúžnodvorského. Oni im niečo pošepli.“

„Nepošepli. Nakričali na mňa. Bolo zle-nedobre. Kričali, veľmi leteli k hlave. Čo boli pri studni, boli by mohli počuť.“

Drozdík ho vysmial. „Prečo dajú kričať na seba? Azda sú mu dlžný? Mňa si tiež dal zavolať, ale na mňa nekričal. A ja som nie Šalamún Šembajn.“

„Nie Šalamún Šembajn, hoc vládzete hodne. Ale Šalamún je Šalamún, kým kričia naň.“ Vtedy sa mu podobalo, že sa mu robota nedarí, keď naň nekričia. „Viete, čo mi chcel urobiť, viete?“ Bol veľmi premenený. Tuším dovolil si nahnevať sa, lebo sa mu brada potriasala, keď do nej zaboril dlhé tenké prsty. „Chcel mi dať do sypárne husárov.“

Kurátor až teraz zvedel, že Posadina dostala šťastlivo brachium, ktoré odhlasovala ostatná kongregácia. Šestnásť chlapov na koni z pluku Wallmoden.^[18]

„Tých mi chceli dať do sypárne pán veľkomožný. Bolo by im nežiaľ merať si ovsíka zo štokov. Potom ich dali do krčmy za mostom. V pajte bude maštaľ.“

„Hm, hm,“ pokyvoval kurátor hlavou, Brachium v Posadine. Predsa sa len dostalo čosi i ubolenej rubárskej stolici. „Keď sa tak zľakli tej sypárne, nemajú ani mne za zlé, že koňom nedám zaháľať.“

Šalamún ho vyprevadil na prah skliepka. Ľak je vždy dobrý, po ľaku vždy pričrpne niečo.

Kurátor šiel hore mestom zabraný v myšlienkach. Vŕšia sa teda na ňom z kroka na krok. Či na tom ostane, alebo vyňuchajú ešte dačo? Proti nemu išli šnurovaní chlapi s ostrohami a ťažkou šabľou. Veľký gomb na čákove sa ligotal v slnci. Na lavici pred vidieckym domom sedel Števko Košinár.

Kurátor sa zastavil pri ňom.

Zavolal ho do ratúza na pohárik.

Košinár sa neodhŕňal, nebolo pilnej roboty. V bočnej sa nesedelo zle pri poháriku, čakajúc na porcie baraniny.

„Načo bude to vojsko, Števko? Bude nás preháňať?“

Košinár sa rozopäl, v bočnej bolo horúco. Začal rozkladať veľmi hrdo. „Nás preháňať netreba. Nie sme my ako repkári. U nás sa opozícia pojedná a tam zahradí cestu hlavnému išpánovi,^[19] že nemôže sadnúť hore, ako patrí.“ Nachýlil sa k nemu a zveril mu veľkodušne hlavnú tajnosť. „Toto vojsko neprišlo proti nám, ale proti buričom z Haliče. Počali vraj prechodiť za našu medzu.“

„Všade samé vzbury, Števko. Svet sa búri najskôr od hladu.“

Košinár oprel prst o čelo. „U nás bude pokoj. Neúroda bola, ale hladu nieto prístupu.“ Bodol kurátora lakťom do boku. „Ideme stavať cestu zo Záhradného na Lučariská a Mutinú až po Ozubiny, ak vystačia peniaze. Svet bude mať zárobok cez prednovku.“

Kurátor veľmi odobroval, že idú dať zárobok ľuďom. Košinár mu začal chváliť osvieteného. „Šiel do Viedne, len čo sa tam ukázal, vykonal peňazí. Ani nečakal, kým prídu odtiaľ, ale dal zo svojich, lebo má odkiaľ vziať. Začnú stavať na štyroch miestach, pôjdu s robotou proti sebe, kým sa nesnímu. Taký je na chudobu osvietený. I najchudobnejšieho má rád.“

„Ako koza nôž.“

Pozreli k dverám, kto sa to mieša do reči vŕzgavým hlasom. Tam stál chlap vo vyčaptaných krpcoch. Z kožúška mu trčali chlpy na chrbte i pod pazuchou z hodných dier. I na nohaviciach zívali veľké diery.

Kurátor sa mu usmial. „Čo sa jedujete, Adam? Sadnite si, vypite.“ Nadstrčil mu pohár s vínom.

Chlap urobil dva-tri kroky. Keď videl na stole fľašu s vínom, zmraštil sa. „Neužívam. To iba vrie v bruchu ako kapustnica. Ja by len tej našej, čo chudobu drží.“

Števko Košinár, čistý, vyobliekaný v šnurovaných šatách, pozeral naň s odporom. „Ej, Hudák, hanbi sa. Máš grunt a dom v Záhradnom a chodíš, ľaľa, ani žobrák. I váľaš sa na ceste, alebo ryješ nosom.“

Adam Hudák pozrel naň mútnym okom. Bol triezvy. Nebol osinetý ako vtedy, keď ho zobrali z hradskej, ale okolo očí bol ako podpuchnutý. Ruky sa mu triasli veľmi. V očiach mu šľahal blesk. „Nemám sa čo hanbiť, nech sa hanbia bujovia, oplani akýsi.“

„A nebreš!“ Števko Košinár mu pohrozil. „Viem, na koho brešeš!“ Víno mu rozpaľovalo krv a nechcel mu dať špintať pred kurátorom, na koho špintal. „Drž jazyk za zubami.“

„Jazyk nosí pochvalu dobrým; oplanom a hnusníkom hanu. Nie som pes brechať nič po nič. Pes je, kto sa vláči za sukami.“ Odpľul do kúta.

Košinár sa zberal chytiť ho a vysotiť, ale kurátor ho chytil za rukáv dolomána. Mihol krčmárovi, aby mu nalial do žajdlíka tej pospolitej.

Adam Hudák vzal fľašu do ruky, pozrel na ňu proti svetlu, sťaby v nej hľadal zmysel vecí terajších a minulých, a priložil ju k ústam. Odpil jej temer polovicu na dúštek. Zmraštil sa a odpľul s hnusením do kúta.

„A všetci sú psi, rad-radom, šarhovia!“ Ale sa spamätal, že má fľašu v ruke. Pozrel na ňu skoro nežne. Ukázal ju kurátorovi. „Nebyť jej, zle by bolo.“ Priložil ju k ústam a potiahol veľký dúštek, až ďaleko bolo počuť glg. Utrel ústa spakruky, ani sa nezmraštil. „Pálenka hojí rany, po nej nebolí.“ Usmial sa akosi veľmi krotko. „Ktorí robia zle a krivdu, mali by z páleníc svojich vyvaliť všetky sudy, všetky, a nabiť na pipňu. Čo narobia zle, pálenka by napravila.“

Kurátorovi sa ho uľútilo. V očiach mu zazrel niečo veľmi bôľneho. Ale to tiež netrvalo dlho. Dopil, čo bolo ostalo v žajdlíku a prázdnu fľašu niesol ku krčmárovi. Bolo niekoľko chlapov z dedín za dlhým stolom, začal sa mať okolo nich.

Košinár si utrel fúziská za porciou baraniny a hodil hlavou k Hudákovi, ako sa zaliečal chlapom. „Nebude mať pokoja, kým nebude ako snop a nepadne dakde pod stôl.“

Keď sa vracal kurátor domov, prišlo mu ísť po záhumní, lebo bolo bližšie. Idúc popri farskom humne, počul, ako bijú krosná. Nazrel špárou a zazrel Žofku za krosny.

,Robotnica bude — veru robotnica,‘ opakoval v mysli. Prizeral sa, ako pristúpa podnože a prehadzuje člnok z jednej ruky do druhej. Pri nej stojí farárka, opierajúc sa o lavicu, kde tkáčka sedí a učí ju: „Prvá tretia — druhá štvrtá.“ Žofka na jej rozkaz vyberá nohou, na ktorú stať podnož. Nečakali ani Turíc, navili osnovu na činovať a teraz Žofka sa učí, ako ju tkať.

Príduc domov, nemohol sa zdržať, aby nespomenul žene: „Dievka z fary tká na štyri niteľnice. Pani ju učí, na ktorú podnož stať.“

„Bude chýrna gazdiná, len aby sa vydarila.“

V sebe ocítila veľký hnev. Mala pred očima mrzký výjav, keď ju syn doviezol na zvlačuhách do dvora, i čo povedal, keď sa zvlačuhy obracali.

Ale už nemala pokoja od tých čias. Ťahalo ju do fary pozrieť tkáčku o štyroch niteľniciach.

Na Dzura sa farár zberal do Hrabovca vinšovať mena Ďorďovi Dechtiarovi. Starý pán sa chystal do Ústeľníc poprezerať sad, ktorý sám bol sadil kedysi svojimi štepmi. Mladá pani ostala sama s pani Alžbetou z Ozubín, lebo i Cyrilko šiel do Ústeľníc.

Janko prišiel zaránky s furmanským vozom. Žofka vyšla k nemu predo dvere. „Čo budeš robiť sama?“

„Nebudem sama. Doma je pani.“

Pohol plecom. Vedel, že pani polihuje už, pri nej je stará pani z Ozubín. Mama z Tesnej Bane sa nesľubovala, lebo Emka má tiež svadbu o Jáne. Vydáva sa za úradníka z hámra v peknej uniforme.

„Budem tkať celý deň.“

„Bol by prišiel k tebe, keby Ondrej bol doma; ale šiel do Ohradnice po tovar Mochúľovi na druhých koňoch.“

„Bol by si mi cievky súkal. Takto si budem sama.“

Ona sa žartovala, ale on sa zachmúril. Chytil ju za ruku. „A ten zo Smoliec chodieva skoro každý deň semka. Viem iste, máloktorý deň nie. Čo tu hľadá?“

Žofka sa zasmiala. „Chodí sa učiť. Starý pán ho učí. Ale ja myslím, že má tvrdú hlavu. Moc sa nenaučí.“ On sa nesmial s ňou, pozeral na Hundráč, obrvy sa mu stiahli. Videla, že je nespokojný. Nachýlila sa k nemu a šepla: „Ale ja nevyjdem z kuchyne, keď príde. Ani raz som nebola s ním zoči-voči. Ani by nemohla byť, i keby chcela. Starý pán ho odprevádza až ku koňovi. Veľmi sa vraj zhovárajú.“

„Len o čom, pane večný bože!“

„O pánu Kollárovi,^[20] Šafárikovi, Štúrovi.“

Janko pokrúcal hlavou. Koľké premeny v krátkom čase! I páni začínajú sa starať o slovenčinu. Bolo mu ťažko, že sa vláči, kde je ona, ale sa zasa uspokojil, keď zvedel, po čo chodí na faru.

Keď išli pozdejšie smoleckým chotárom, zazreli na Uzdicových lánoch moc záprahov. Siala sa ešte ostatná jarina. Elečko na koni stál nad nimi. „Robte, robte, čo sa obzeráte!“ napomenul ich, keď sa obzreli chlapi, čo to za voz ide.

Starý pán sa dnes neurazil, že duria do roboty poddaného. Ten, ktorý naháňal, nebol cele cudzí, ale človek dobrých zámerov. „Janko, postoj, mám mu čosi povedať. Zavolaj naň!“

Jeho volať on! To už veru nie, čo ako sa učí o Kollárovi a Šafárikovi. Spukal tuho bičom, že sa rozliehalo v poli. „Teraz skôr počuje, keď sem hľadí,“ vysvetlil starému pánovi. „Môžu zavolať naň.“

Elečko sa spustil na hradskú, keď mu zakývali. Po oráčinách sa ukázal malý obláčik prachu, keď kôň skočil. Starý pán sa mu začal vyhovárať.

„Oni v robote a my po pani matkách. Ja s Cyrilkom do Ústeľníc, on do Hrabovca jesť veľkou lyžicou.“ Ukázal na farára pri sebe. Ten sa tiež usmieval veľmi priateľsky na úradníka. Začal si ho obľubovať, odkedy chodil k nim zhovárať sa o veciach pospolitých. „Dal som ich zavolať, aby vedeli, že nebudeme doma, ak by chceli ísť do nás.“

Uradník mu zaďakoval za ustávanie, odobral sa od nich a vrátil sa k oráčom.

„Myšlienka, ak je mocná, nájde si prístup i cez zatvorené dvere, zúrodňuje mŕtvicu. Voda vyžerie jamu do skaly, padajúc na ňu kvapka za kvapkou. Kto by sa bol nazdal, že si osvojí človeka, ktorý sa oddal hmote a neslýchal nikdy o službe ducha.“

Bohumil Valizlosť snoval myšlienky o myšlienke, starý pán sa zabával s Cyrilkom a Elečko stál nad oráčmi, ani ich neduril veľmi. Zamyslel sa hlboko. Chodí do tej fary, poslúcha o Kollárovi, číta i Slávy dceru: ,Pracuj každý s myslí usilovnou,‘^[21] ale jeho veci nerobia pokroku. Dievka je tam, chodí popri nej, ale je ďaleko, ďaleko od neho. Vidno, vyhýba mu.

Dal doniesť krpku a skleničky, začal deliť pálenku chlapom-oráčom a potom i chlapcom, čo poháňali. Ľudia zazdravkali, vypili, zmrštili sa a striasli. Podajeden zaklial: „Prekliaty smrad!“, otierajúc ústa spakruky. Ale oči jednako zasvietili, robota po potúžení akoby išla lepšie od ruky.

Elečko postál na celine, popozeral na nebo, či sa neoblačí. Bolo čisté, slnce už pripekalo, škovránok spieval vysoko. Dažďa nebude, dopoludnia nedoorú. Popoludní kedysi budú rozsievať. Elečko zvrtol koňa a šiel z nohy na nohu na úvrate a potom dolu úvraťami na cestu. Zišiel až k potoku, prešiel na druhú stranu, a keď nevidel oráčov pre hustú vrbinu, poduril koňa a hybaj hore lúkou k Badišovu. Po úbočiach vidno tmavé pásy oráčin, ale medzi nimi sa už zelenie jarina. Z tamtej strany sa zelenie ozimina už dosť dobre, ba i zvlní sa nežne, keď vetrík poduje na ňu.

Ukázali sa mu najprv záhumnia Badišova. Sady sa sotva zelenajú na miestach, ale zato nejeden strom sa belie kvetom, sťaby ho bol zasypal hustý sneh. Humná a ovčiarne sa černejú, nad nimi sa už vzduch trasie od horúčosti. Bolo milo v Badišove. Elečkovi rastie srdce, že sa blíži doň.

Keď nechal koňa v pajte u Mochúľa, pobral sa hore cestou. Bolo mu všakovak; ako ísť do fary, keď mu dali znať farárovci, že ich nieto doma? Keď videl bránu o bielych pilieroch, srdce mu zabúchalo, opadli mu krídla. Šiel z nohy na nohu pustou ulicou, iba čo hus zasypela naň pri kŕdliku žltých babuliek. Keď poodišiel, rozbehla sa za ním s otrčeným zobákom. Bol v rozpakoch, nevedel, čo robiť. Keď prišiel k dverciam pri bráne, pozrel špárou do dvora. Ale hneď sa cofol a ustúpil za môstik na samú cestu. Videl, že k dverciam ide akási žena.

Keď sa ukázala vo dverciach, zaradoval sa, hoc bola kurátorova žena. Zvedel od Žulovica, že by mu dožičila dievku, trochu i šípil, prečo. Pozdravil ju veľmi úctive; keď videla, že je on, zbadal, že sa mu zaradovala.

„Nie sú doma,“ zvestovala mu, obzerajúc si ho s úľubou od päty až hore ku klobúku s úzkou, vysoko vyhrnutou strieškou. Pekný mládenec, rovný ani jedľa, urastený, s hybkými údmi. Krajšieho si nemôže žiadať ani panna z marcipánu. „Doma sú iba panie, ale i tie sú v izbe. Pani polihuje, sotva vyjde z izby.“

Elečko sa zaradoval. Keď pani nevyjde z izby, to je skoro akoby nebolo nikoho doma. Zasvietili mu oči i usmial sa na zhovorčivú gazdinú.

„Ja som len chcel dať znať, že zajtra neprídem. Budeme dosievať.“

Tu zasa gazdinej zasvietili oči. „Môžu povedať slúžke. Tá je v humne za krosny. Len nech sa prikrčia popod obloky a neklopkajú. Naľakala by sa pani.“ I usmievala sa mu a prikývla hlavou. Elečko akoby bol zbadal pri nej, že za slová veľmi nevinné pozakrývala veci veľmi dôležité.

„Bude naozaj najlepšie,“ pristal veľmi chytro. „Ďakujem za dobrú radu.“ A už vošiel do farského dvora, privrúc dvercia veľmi ticho, aby nezaškrípali.

Gazdiná postála pred vrátami, ale sa nemohla zdržať, priložila oko na špáru pri dverciach. Videla ho ísť nie podstenou po tľapkách, ale jarkom, ktorý spravil odkvap. I prihol sa temer vo dva konce popod obloky. Tak podišiel až k rezačke a od nej na dverce pri humenných vrátach.

Poobzerala sa, či ju dakto nevidí a šmykla do mizierky za domom Škôrovie. Prišla hneď za humno do sadu. Od slivky pod kuchynským oblokom našla chodník k zrubíku, ktorým chlapci chodievali pod slivku, alebo hádam i do farského dvora. Keď bola pred maštaľou, prebehla na prstoch do rezačky. Z nej mohla vidieť špárou všetko, čo sa okolo krosien robí.

Ďakovať Bohu, že jej vnukol ísť práve dnes ráno do fary. Zriekla sa, že zanesie prasiatko spod cecka prisadiť ho na chovu. Ťahalo ju mocne pozrieť, ako dievka tká o štyroch niteľniciach a aké plátno vychodí. Muž pristal hneď darovať prasiatko farárovcom, ešte jej prikrútil vybrať najväčšie. V tom ho už neslúchla, vybrala práve najdengľavejšie, ktorému sa ušiel najskôr najostatnejší cecok. Ona sama ho počastovala teplým mliekom, keď kvíkalo okolo tučnej matere, krochkajúcej nežne. Mívala si, že Boh skôr požehná farára, ako ju, dajúc vzrastu zaostalému prasiatku, aby k Vianociam alebo o Pavle bolo súce pod nôž. Bola i pri panej očistom, ale len na chvíľku; zato sa zabavila pri Žofke, chválila veľmi peknú robotu a prežierala horké sliny.

Hltala očima, čo sa robilo v humne. Čakala podchvíľou, že sa stane, čo si toľme žiada. Keď by dievke nebolo už pomoci, chcela predstúpiť a prichytiť ju s cudzím mládencom. Jej syn by si nevzal takú, na ktorú by padla toľká hanba. Možno by mu odpadla i chuť hľadať za ňou inú. Čakala tú chvíľu, triasla sa vzrušením, ale dievka sa bránila. Mocná bola, veľmi mocná. Nedala si pridusiť vládu ženskou slabosťou. Nebolo na nej badať tej slabosti, od ktorej padne vládnosť i najmocnejším ženám. Ona je tiež mocná, a tá slabosť ako ju bola nadišla, keď sa prichodilo brániť pred Kolomanom Smoleckým. Vtedy ju neobránila jej vôľa a sila, ale príchod Nehemka Žulovica.

Čo ako, Elečko bol mocný, dievka musí podľahnúť, čo akú pevnú má vôľu. Ale keď bolo najhoršie a dievča skvílilo nad vencom, ktorý idú roztrhať, stal sa div. Čiasi päsť zabúchala na zadné vráta. Zápäť počula mužov hlas:

„Žofa, otvor.“

Elečko pustil dievku a stal si zadychčaný k dverciam.

Kurátor šiel náhodou poza farárovo humno. Vracal sa od kováča s nakutými železami, lebo čakala ešte mrcha oračka v zadných zemiach, kde by strhlo statok priveľmi, orúc s vytupeným lemešom a čerieslom. Idúc tadiaľ, počul búchať bilnicu. Pristúpil k vrátam a špárou pozeral chvíľu na tkáčku, ako stúpa teraz už sama po podnožiach, tu na jednu, tu na druhú.

„Ej, robotnica je, robotnica,“ istil sám sebe. Bol by hádam i išiel svojou cestou, keby nebol videl otvorenými od humna dvercami na dvor, kde sa prikrádal ktosi veľmi opatrne. Zdúpnel, poznajúc Elečka Stupnického.

Zakrádavá postava zmizla z pása, ktorý ukázali mu pootvorené dverce, ale sa o chvíľu zjavila v nich, za chrbtom tkáčky. Zastal, vystrel sa a pozapínal si šnurovaný dolomán.

Ako bilnica bila, tak on robil kroky, iste aby ho nemohla počuť.

„Kto je?“ skríkla zmätená, hádam i preľaknutá, lebo odrazu nevidela nič. Elečko jej priložil dlane na oči a premeneným, tenkým hlasom riekol:

„Ja som, Žofka!“ Netrápiac sa o to, či uhádla, alebo nie, vyvrátil jej hlavu dosť nazad, nachýlil sa k nej a pritisol ústa na jej pery.

„Náhlivý!“ pomyslel si kurátor. „Ide, ako po svoje.“

Vtedy sa v ňom začala rúcať i dobrá mienka o nej. Nebol si istý, či ten náhlivý vošiel brať do zahájeného, alebo sa hádam vracia do svojho. Videl, čo sa vtedy stalo na tanci, počul čosi o pánoch zo Smoliec, ktorí prišli na priadky k badišovským dievkam. Bolo počuť spomínať i Žofku, ba i o krúpach sa šepkalo.

Stvrdlo mu srdce, umienil si čakať, čo z toho vykvitne: tuhý odpor, alebo len obrana očistom a potom ženská úslužnosť pod spôsobom slabosti.

Elečko sa pripil ústami na jej pery. Trvalo dlho, že kurátor videl iba jeho hlavu, naklonenú nad ňou. Sprvoti bol na nej klobúk, potom ostala bez neho. Žofke vypadol z ruky na zem, jej ruky zhodili klobúk o vysokej strieške, že sa skotúľal na zem, k člnku, jej prsty nanosili sa mu po žensky do vlasov. Boli trochu kučeravé, mali do čoho vojsť a čo stískať. Nohy sa zložili z podnoží a našli o čo sa zachytiť pod návojom; keď pocítila pod nimi plátno, vystrela sa ako-tak a tisla jeho hlavu, ale ju držala tuho za vlasy.

„Ale sa ťa bojím, zbojník!“ skričala červená od námahy. Kurátor jej videl tvár so stisnutými perami, nabratým obočím. Z očú sa sypali iskry nenávisti. „Ale som ti ja roveň?“ dychčala, naťahujúc sa. „Čo nejdeš do Mihálov?“

„Nekrič, Žofka. Dakto ťa počuje a príde. Čo si pomyslí, ak nás takto nájde?“

„Že si zbojník, oplan!“ skríkla. Ale sa predsa len bála kričať, aby nenaľakala paniu a potom — čo by zvýšila naozaj, keby ju takto našli? Vtrhol do nej bes a ľútosť, že si nemôže pomôcť. Čo mala sily, drmala ho za vlasy, že sa mu hlava hádzala sem a tam.

Ale mal ruky slobodné. Oblapil ju od chrbta, že mu ruky prišli medzi oplecko a šatôčku, čo mala okolo hrdla a na prsiach. Zhíkla od hanby, strhla sa, že nohy stratili oporu za návojom. Zato ho lapila poza päste. Posošila sa ako mohla, zvrtla sa driekom, až sa vymkla popod jeho ruky ani na tanci. Jeho ruky mala pred tvárou. Hľadel si ich vykrútiť, ale ich držala ani v kliešťach. Keď cítila, že sa idú predsa vymknúť, prihla sa k jednej a položila na ňu ústa.

„Tritisíc jasných striel!“ vykríkol, zoprel sa a vytrhol naostatok ruku. Začal ju otriasať, osŕkajúc. Ako ju otriasal, tak sa z nej valila krv. „Budeš hrýzť ako suka?“ Kľajúc hľadal šatôčku v dolomániku, lebo krv tiekla. Dolu každým prstom bol jarček. „Odhryzla mi kus ruky, besná suka!“

„Nebyť sprostá, bola by ti prvej odhryzla nos, aby si mal znak, nehanblivec!“ Odopäla spinku, ktorou sa vystiera plátno do šírky, ako vychodí spod brda. Na oboch koncoch sú zúbky, vboriť sa do plátna, v prostriedku je ôska, na ktorej sa dajú vystrieť i zložiť oba konce. Ona ich zložila, že zúbky padli dovedna. Mala dosť súcu zbroj, lebo spinky sú dosť mocné latôčky javorové zúbky sú nie veľké, ale ostré. „Len poď, ak chceš!“ letela doň zúbkovanými konci. Poodstúpil čosi a vtedy sa obrátila na sedadle a prešvihla sa na sedadle. Bola von z krosán, stála pred ním na zemi. „Poď len, vykolem ti okále, bezočivé!“

„Čo sa pajedíš? Jednako budeš moja. Tu hneď, na mieste. Bráň sa ako chceš, neubrániš sa.“

V jeho slovách bola hrozba, ale i výčitka. Jej prišlo zrazu ľúto, že je sama s ním, jej poctivosť v jeho rukách, ak by ju kto s ním našiel. „Prečo mi robia túto hanbu? Ale som ja taká? Čo mi nedajú pokoja?“

Zasmial sa; oči sa mu blyšťali, hltajúc jej postavu. „Keď sa mi veľmi páčiš, Žofka: ako sa ťa strániť, keď srdce piští za tebou.“ Ruka bola v šatôčke, krv netiekla, i bolesť pretíchla čosi. „Ak chceš, pôjdem svojou cestou, ale poviem každému, že si mi frajerka.“ Zasmial sa zas a dodal: „Ozajstná, milá frajerka.“

Zdúpnela od strachu, spinka jej klesla k boku. Ľudia uveria a najradšej, čo je najmrzkejšie, i Janko uverí, možno i jeho otec. A mať ešte! Zapľuje ju každý, i najhorší.

„Majú boha pri sebe, robiť mne nešťastnej toľkú krivdu? Čo som im urobila?“ Prišlo jej ľúto, prečo sú ľudia mrcha a kopú jamu tomu, od koho nezažili nič ako dobrého. Hodila spinku na zem, zakryla si tvár zásterkou. Už prichodila hanba na ňu, ako jej bude, keď začnú ukazovať na ňu a dievky bočiť od nej.

Pristúpil k nej a pritiahol ju k sebe nežne. „Neplač, Žofka. Ja ťa veľmi rád. Nikdy nepoviem na teba slova. Ale nebuď taká. Kto zvie, že sa schádzame?“

Slová boli nežné, i cit sa triasol v nich, ale jej zuneli ako urážka. Hanbila sa pred sebou pre ne. Nahnevala sa ešte väčšmi, odsotila ho; ale v ruke nemala ničoho. „Choď, pľuhavý, hovor, čo chceš, ale ťa zabijem. Vieš, zabijem!“ Nahla sa k nemu a napľula mu do tvári.

Utrel si tvár čo zväčšieho zaviazanou rukou. „Aká bosorka. Hej veru, veru!“ Priskočil k nej, schytil ju okolo pása. „Čo ja dbám, Žofka?“ Dychčal pred ňou, skrútil ju sem-tam dva-tri razy, podložil jej nohu, padla s ním na holohumnicu. Udrela sa o lakeť, ale nedbala. Už sa nebála ničoho. Schytila ho zasa za vlasy oboma rukami, ťahala mu tvár k sebe, akoby ho chcela bozkať. Dychčala i ona, srdce jej búchalo až hen kdesi v hrdle.

Ale on sa už bál jej úst, hlavu prihol, že sa mu tvár skryla kdesi pod jej bradu.

Kurátor sa zasmial v sebe. Aký vohľač! Neškodilo by, keby mu ešte odhryzla kus nosa. Ale by bola veľká ošklivosť. Šiel k dverciam, že ich otvorí, ale boli zaháčkované odo dvora. Vtedy zabúchal päsťou na zadné vráta a zavolal „Žofa, otvor!“ Ale nečakal, kým príde otvoriť. Podvihol dvere v pántoch, že sa dali odchýliť a bol vo dvore.

Elečko pustil Žofku, keď zabúchalo na vrátkach. Žofka možno nepočula, že ktosi búcha; možno nedbala. Držala ho za vlasy, ako prvej. „Pusť, Žofka, vstaň chytro, chytro!“ Vytrhol sa jej z rúk. V nich ostali chlpy vlasov. Bolo mu akoby ho boli olúpili z kože.

Kurátor ich našiel stáť proti sebe červených, zadychčaných. Ani ich veľmi neobzeral, iba sa jej spýtal: „A čo si sa pozatvárala toľme? Že ťa vari odnesú? Neprišla si otvoriť, tak som ti sňal dverce z pántov.“

„Zaháčkovala som ich,“ vysvetlila mu trasľavým hlasom. „Ale nie tie od cesty.“

„Len to ešte! Tak by sa už nik nedobyl do fary. A vieš, faru nezatvárať. Nevieš nikdy, či neprídu hľadať farára.“ Hovoril veľmi vážne, alebo skôr prísne. Až teraz, ako vidno, zbadal Elečka. „I pán urodzený hľadajú najskôr farára!“ V oku bol výsmech, keď si ho meral od hlavy do päty.

Elečko sa už upokojil, odpovedal dosť naľahko. „Nie pána farára, ale starého pána.“

„Viem, išli do Ústeľníc, nie, Žofka? Nuž keď prídu dnes večer, sám im poviem, kto ich hľadal.“

Predesil sa Elečko. Darmo bude sem chodiť; už mu neuveria, že chodí sem kvôli Kollárovi, Šafárikovi. Vidí na kurátorovi, že ten vie všetko: povie farárovcom, čo sa tu stalo práve, keď mu dali znať, že ich nebude doma. I banoval za dievkou, za ktorou túžil, že ju už viac neuvidí, ale sa i hanbil, čo mu povie Žulovic, keď sa dozvie o tomto nezdare.

Kurátor sa už oň neozrel, ale sa obrátil k Žofke. „A ty, Žofka, nevieš, či vám preorali hradu pod priesadu? Bol som ich predvčerom poslal z poriadky.“

„Včera preorávali.“ Hlas jej nebol veľmi pevný. Pri jeho slovách bledla i zapaľovala sa. Teraz jej bola tvár ako v pahrebe. Sukne si bola hneď popravila ako-tak. Teraz si naprávala šatku na prsiach. I tkanica od oplecka na hrdle bola roztrhnutá, vlasy pochlpené. Oči kurátorove pozerali posmešne na úradníka, na zaprášený rukáv a krídlo dolomána. Mohlo sa dovtípiť i dieťa, že sa váľali po zemi.

Elečko sa vytratil z dvora, veľmi ponížený. Škrípal zubami.

Keď ostali v humne sami, kurátor sa usmial Žofke. „Povedz, dievča, čo by bolo bývalo, keby nebol sňal dverce z pántov?“

Zbledla, prebehol jej mrázik po chrbte. Nemohla mu pozrieť do očí, priložila k nim rožtek zásterky. Nebola by sa už vzpierala dlho; nie pre nevládnosť, ale pre čosi sladko-bôľneho, od čoho počali ochabovať údy a chceli sa poddať. Hanbila sa, veľmi hanbila pre tú ochablosť. Čo by bolo potom? Bol by prišiel taký bôľ, taká zúfalosť, že by bola urobila alebo jemu, čo ju prevládal, niečo strašného, alebo sebe. „Necnej si, Žofka. Poriadna si dievka, môžem dosvedčiť. Čo ťa do oplana?“

„Urobte, čo chcete; verte, lebo neverte, len nepovedzte Jankovi.“ Nemohla sa zdržať, navalil na ňu veľký bôľ. Myslela, že jej pukne srdce. Ale sa vyrútili slzy z očú ani horúca, letná pŕška.

„Nemám mu čo povedať, iba čo by ti bolo na chválu. Neplač. Radšej sa očisť od jeho pačesov. Všade ich máš po sebe. Oskúbla si ho, ani zatúlaného kohúta, v cudzom dvore. Nenadariť sa ja, teraz by mal holú hlavu ani koleno.“

Utrela oči, zazrela medzi prstami chlpy, i po sebe. Pozrela naň vyplakanými očima, bola v nich veľká povďačnosť a prítulnosť. V nich kurátor čítal uveličený: ,Rada vás všetkých, veľmi rada.‘ A nadišla i jeho vôľa potešiť ju po tomto strachu.

„Jankovi nepoviem nič, ani jeho materi, ale sa musím pozhovárať s tvojím otcom, čo zamýšľa. Čo máme odkladať? Komora sa vyriadi ľahko, mohli by ste sa zobrať.“

Žofka sa zaradovala, srdce jej zabúchalo, ale pozrela na krosná, zišlo jej i ostatné na um. Bolo jej ľúto, že musela odporovať. „Keď ma treba pilne vo fare. Mnoho všakovej roboty, i tkať tuto. Ako nechám paniu, keď je takto?“ I kurátor uznal, že by sa nepatrilo odviesť im teraz slúžku. Žofka bola akási smelá, hnalo ju čosi povedať niečo viac Jankovmu otcovi za jeho dobrotu. „Chcela by slúžiť aspoň do Všechsvätých, naučiť sa dobre variť.“

„Tak dobre. Ja si rád dobre zajem.“

Vyšli k dverciam odháčkovať a zavesiť ich na pánty. Zhovárali sa ako veľmi dobrí priatelia.

Kurátorova žena pozerala z rezačky, čo sa robí v humne. Bola veľmi rozrušená, ani čo by bola tretia medzi nimi v tej borbe. Začiatok bol dosť dobrý, ale Elečko bol ťarbavý. Koloman Smolecký by si bol našiel zaraz rady: bol mocnejší i zručnejší. Pod jeho rukami ženský odpor nemohol sa uhájiť. Keď sa váľali na zemi, bola už istá, že dievka musí podľahnúť. V tých zápasoch, ak nenadíde nečakaná prekážka, podľahne obyčajne žena. I dievka by sa bola poddala, ani nie telesnej presile, ale prirodzenej slabosti, nech sa neozve kurátor. Keď vysvitlo, že i on videl pasy od prvopočiatku a pretrhol ich, keď mala dievka prehrať, zanevrela na muža ako najhoršieho nepriateľa. Keď začal hovoriť o svadbe, o vyriadení komory, bolo jej, akoby chcel uviesť ju do hanby a podložiť neveste.

„Príde do tej komory na svätého Vida, keď voda potečie na Hundráč.“ Tak sa zastrájala. Ak bolo zle, kde bola, mohli ju ľahko dolapiť, ak by dievka nazrela do rezačky. Kým boli pri sňatých dverciach, vyšla rebríkom na šop a schovala sa za šúpy slamy. Keď dievka sadla za krosná a začala tkať, znova zišla pomaly do rezačky a potom cez dvor do Škôrovie sadu.

„Bude na svätého Vida,“ opakovala si.