ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rechtor dopočul niečo z toho dudrania, ale sa už neozrel o ženu. Veď si on už uhľadí čas dať jej po pysku. Z trlice by i tak sotva čo bolo. Ani úrad sa nerád babre s jazyčnou Marišou. Obrátil sa radšej k starému Záborovi, ktorý stál pred zatvorenou farou, nevediac sám, čo si počať. K nehode, že sa darmo unúval do Ozubín, dostalo sa mu i nepríjemnosti, že sa sňal so Sztupaym. Už vedel napred, že ho zájde od neho čo-to nedobrého. Nikdy sa s ním nezišiel, aby nebol želel, že sa musel s ním zísť.

„Pána seniora darmo hľadajú. Šiel kázať do Prešporka.“

Kázať do Prešporka! Zábor vedel, že je v Prešporku na zasadnutí akéhosi dištriktuálneho odboru.^[47] Čo mala pri tom kázeň za robotu?

„Školský odbor je zásterka,“ nadhodil mu Sztupay žmurkajúc. Chytil ho dôverne za rameno a naklonil sa k nemu. Ovial ho ostrý, nepríjemný dych po pálenke a na ňom, ako na všeobecnom podklade sa dal znať dych slivovice, práve užitej. „Pod pokrývkou je dôverná porada koryfejov.^[48] Superintendent^[49] pochorieva, pochorievajú vlastne všetci. Hľadajú sa, ktorí majú prísť na ich miesto. Na jedno z nich príde náš pán senior. Dali mu kázať, aby ho poznali v meste a pamätali naň, keď budú voliť farára. Superintendent nemôže byť predsa zastrčený v takých Ozubinách.“

Zábor pozeral naň zadivený: či hovorí pravdu, alebo balamutí. Nemohol sa v ňom vyznať. Jeho čierne oči pozerali naň ostro, ale nie s nenávisťou, ako obyčajne. Skôr sa pásli na jeho prekvapení. V ostatné časy stali sa dosť veľké premeny v Ozubinách, v Badišove, ani inde nemohli im nájsť pohnútky. Slová rechtora im hneď dali dištrikt za úzadie. Zábor sa divil, že verný sluha Ozubinských dal mu nakuknúť za zásterku.

Na toľké zadivenie Sztupay vysotil dva-tri razy cez ovisnuté fúzy: „Fu-fu-fu.“

Zábor sa zamračil. Možno, Ozubinský brat ho má za blázna. Zhodil zo seba zadivenie a prehodil plášť ľahostajnosti.

„Nehľadám vlastne pána seniora, ale paniu. Dávno čo nebola u nás. Nevesta jej čosi odkazuje a ja som len posol.“

Sztupay tiež zvážnel. „Pani je doma, ale je nie doma. Bude najskôr u grófky.“ Chytil ho za rameno, stisol ho významne, naklonil sa nad ním, dýchol naň slivovicou. „Pani neodobruje. Viem dobre, neodobruje. Nevraví nič nikomu, ale neodobruje, haní, karhá.“ Pohli sa spred fary chodníkom popod pletený plot z vrbiny. Zábor mlčal, ale v sebe prisvedčoval, že pani sotva odobrí, čo sa stalo po tieto dni v Ozubinách. Rozniesol sa chýr po okolí, že pán Mihál Smolecký zaďakoval z inšpektorstva pre chorobu, a to v prospech pána Mikuláša Ozubinského, hlavného fiškála stolice. Ale po konvente sa rozniesol chýr, že inšpektorom ostal Ozubinský, iba že nie Mikuláš, ale jeho strýčny brat, Baltazár. Šuškalo sa, že pri podstrčení Baltazára mal prsty pán senior, hoci si ruky umýval, že nevie o ničom nič. Sztupay poodstúpil od Zábora, pozeral naň prísne a búšil sa v prsia. „Ani ja neodobrujem, haním, karhám. Pľujem na neporiadnu robotu. Nie neporiadnu, ale nestatočnú.“

Prišli k školskému sadu. Živý plot vyhúkol do výšky, v ňom sa ešte najlepšie darí lieske, ktorá dodáva škole veľmi dobré lieskovice. Prešli pod rozčapenú jabloň, ktorá akosi veľmi osivela, akoby sa chcela porúčať. Konáre len na vrcholčekoch majú lístie, tiež sivkasté akési. Jabĺk nevidno ani na ukážku. Okolo pňa je lavica zo zeme a či z pažite. Sadli si na ňu.

„Ja som ich, pán brat, dušou, telom. Odriekam sa diabla a jeho holomkov.“ Tak začal Sztupay svoju spoveď. V nej pripomenul, ako šiel pán senior do Smoliec obrábať pána Mikuláša, aby i on poobrábal pána Mihála v prospech Ozubinského. Pán Mikuláš ho poobrábal a naviedol zaďakovať. „A keď prišiel konvent, inšpektorom ostal Ozubinský, ale Baltazár. Pán Mihál, veria mi, nemohol ústa otvoriť. Chorie na zlatú žilu, ale raz bol ako stena a raz ako rak. I ja som ledva napísal v ten deň protokol. Pán Mihal šiel na faru a vytýkal pánu seniorovi. Pán senior sa skrúcal ako had v rázštepe. Pani počula tiež čosi z druhej izby. A pán Mikuláš čakal doma pod šabľou, že príde poň deputácia po voľbe. Pán Mihál šiel k nemu na obed a pojal i mňa. Obedovali sme smutne. Pán Mihál horekoval: ,Oborili ste sa na mňa, Miško, aby zaďakoval, že príde stavať novú školu, pokryť kostol, a ja už neuvládzem pre zlatú žilu.

A ono horká škola a kostol. Fígeľ bol posadiť Boltka do sedla. Chce byť i seniorálnym.‘ A pán Mihál má pravdu: školu a kostol napomenuli pre fígeľ, aby sa nevedelo, čo majú za lubom. Pán senior sa ľahko strasie starosti o školu a kostol, ak pôjde za farára do veľkej cirkvi a pán Baltazár ešte ľahšie, ak podsadne osvieteného.“

Zábor temer podskočil, keď počul spomenúť osvieteného. Zišlo mu na um, po čo sa vybral do Ozubín.

„Bol by chcel povedať panej, čo jej odkazuje nevesta. Ohlásim sa ešte raz na fare, pôjdem i ku grófke, ak príde na to. Ak by jej nenašiel, povedia jej, pán brat, že jej má čosi osobitného povedať moja nevesta. Nech príde do nás čím skôr, keď je i tak sama.“

„Poviem, všetko, čo len chcú. Odteraz som s nimi. Dobre majú neveriť pánom. Veľmi dobre!“ Stál pri ňom, jeho čierne oči pozerali naň strnule sťa pribité na jedno miesto. „Ich telom i dušou!“ Buchol sa v prsia, že zdunelo. Zábor mu chytil ruku a držal vo svojej, tu i tu ju stisol.

Dobre mu padlo počúvať tie slová z takých úst. Možno, sú predzvesť iných premien úplného znovuzrodenia a možno len prázdne zvuky, výkriky sklamania pre školu, vlastne pre bývanie, lebo ho učebná sieň nikdy neomínala, alebo pre urazenú samoľúbosť. Rád by veriť na úplný obrat, ale vie, ťažko sa obrátiť na iné cesty, ťažko.

„Ani pán Mikuláš nedá fačkovať so sebou. Ukáže mu on zuby.“

Tak mu duplikoval až po faru, kde ho odprevadil. Našli ju zasa ako prvej. Len moriak, čo vykrikoval zo zadného dvora. Rozlúčili sa konečne, vrele, ani najlepší priatelia.

„Samuel Primitivus bude vinovatý dať sa vodiť za nos od pánov. Ja mu nalejem čistého vína, keď sa snímeme. Fu-fu-fu!“

Zábor sa pobral ku kaštieľu Uzdica. Brána bola otvorená dokorán, na bielom štrku boli vtisnuté úzke koľajky ľahkých vozíkov. Skorocel vyskočil proti nemu a vedie ho pod trnác, podskakujúc dohora na krídlo dlhého kabáta. Opatrného Ondreja nevidieť nikde. Podišiel až k vrátam do gazdovského dvora. V ňom boli dva cudzie vozíky i jeden pohodlnejší koč. Pri vozíkoch zazrel chlapov zo Zácelia i jedného hajdúcha v obnosených šatách.

Bol by sa vrátil ku kaštieľu, ale vo vchode do sadu stál osvietený, v obnosených sivých šatách. „Len sem, pán brat, len sem. Tu sme všetci!“ Podišiel proti nemu, stisol mu ruku veľmi vrele a pozrel mu do očí s uzrozumením. Len včera o tomto čase sa zhovárali na salaši dôverne. Tu už neboli sami. Zábor poznal a pozdravil vyslanca Rubárskej stolice na diéte, pána Ďorďa Drobniaka, Števka Rašku, slúžnodvorského strednej ochodze. Pristúpil k nemu i pán Mikuláš Ozubinský, rozčechraných fúzov. Spod koženej čiapky, kde miesto kystky na dienku bol gomb upletený z tenkých remenčekov, trčali mu neposlušné vlasy. Mal šnurovaný krátky kabátik. Nohavice orechovej farby tvorili hrubé záhyby na tenkých stehnách. Boli priširoké. Pristúpili k nemu i Samo Uhliar, zácelský a Ďorď Dechtiar z Hrabovca. Oba ho vyudierali tuho po chudých, vystavených lopatkách. Boli vzrušení, oči sa im smiali a iskrili.

Zábor musel si sadnúť do bieleho záhradného kresla. Veľká stará lipa voňala nad nimi, obsypaná kvetom. Včely na nej hučali. I jeho včely majú bohaté pracovné dni. Ktovie, či nedostal i roj dneska. Ak ho dostal, Bohumil Valizlosť ho už obriadi. Pozeral po prítomných, z jedného na druhého. Hoci sa hovorilo po slovensky, Drobniak, trúsiac hodne latinčiny, rozumel toľko, ako keby hovorili po hebrejsky. Spomínali sa voľby, stoličný sbor, ale nemohol pochytiť, v akom súvise. Štefan Raško hovoril mnoho, náružive, z očí sa mu sypali iskry a slová sa hrnuli so sykotom cez špáru medzi dvoma širokými hvizdákmi. Hromžil, ale nemenoval osoby; uspokojil sa narážkami.

Od Dechtiara vyrozumel nakrátko, čo sa stalo. Samo Uhliar získal starého Drobniaka, aby zastal mládencov zo Zácelia. Ďorď Drobniak vzal vec za svoju veľmi horlive, lebo ho Baltazár Ozubinský urazil dosť surovo, žiadajúc, aby zaďakoval hneď z diéty a nečakal riadny stoličný sbor. Ozubinský hľadel Smoleckého vytisnúť z viceišpánstva teraz, keď má Uzdica v moci a dať mu credenciale^[50] na diétu. Dozvedel sa od Dechtiara i Štefan Raško, ako ho chcú podsadnúť na diéte. Raško sa dorozumel chytro s Drobniakom. Ako Baltazár potiahol za viceišpanstvom, tak on mu ho chcel predchytiť. Vyslanectvo ponechal chorľavému Mihálovi, nech sa môže dať liečiť v Prešporku a vo Viedni od chýrnych doktorov. Viceišpánstvo, keď už má premeniť gazdu, nepremení ho na jeho škodu. Raško bol obhoditý, smelý. Pochodil zemanov i s Drobniakom, rozbúril ich proti nezmestnému Baltazárovi. I Mikuláš Ozubinský pomohol, kde mohol.

„My sme sa pridali k Raškovi, Uhliar a ja. Sľúbil napraviť všetky krivdy, len čo sa stane viceišpánom. Vypustí z vidieckej temnice Záceľanov i môjho kurátora. Vyše mesiaca, čo sa trápim bez neho.“ Pokyvoval Dechtiar hlavou veľmi starostlive. Dosť sa natrmácal po cudzích vozíkoch v ostatné časy, lebo doma nemohol obsedieť; túlal sa sem-tam po vidieku, hútajúc ako by mohol vyslobodiť kurátora. „Drozdíkovi povedzte, že i proti jeho synovi prestane proces, keď príde náš kandidát na viceišpánstvo. Speváka som navádzal, aby sa k nám pridal, ale ten sa bojí. Starý Pulcheríny je s Boltkom ako necht a mäso.

Zábor mu zaďakoval, že nezabudli na Drozdíka. Ale nedôveroval veľmi, či sa podarí prevrhnúť Ozubinského, kým Uzdic nebude mať rozviazané ruky. A mať ich rozviazané, napravil by i bez Raška všetky krivdy.

„Prišli sme s ultimátom^[51] k osvietenému: alebo Boltko, alebo my. Nech si vyberie, čo sa mu lepšie páči. Ukazuje sa vysmiaty, ale tamdnu mu je všakovak. Ťažko sa zaobísť bez Boltka.“

Dechtiar sa uškieral, šepkajúc mu svoje podozrenia, drgal ho lakťom. Bol rád, že nahnal veľkého pána do úzkeho. Nech si zachová, že je nie len tak fačkovať s ľuďmi ako on a vodiť ich za nos.

Zábor videl usmiatu tvár osvieteného, ale i videl oči, keď ich iní nepozorovali, zatiahnuť sa chmárami, alebo sliediť sem-tam nepokojne a starostlive. Vstal z pohodlného kresla, nemal tu čo robiť v tejto dôvernej porade. Domáci pán ho vyprevadil temer pred kaštieľ. Tu vysmiata tvár zvážnela, z nej pozerali veľmi smutné sivé oči na hosťa.

„Veci sa ponáhľajú väčšmi, ako naše zámery. Boltko sa pobil so všetkými odrazu a, náhli s rozhodnutím. Nuž rozhodnutie nedá už dlho čakať na seba, ale sa mu nezaraduje. Nie veru. I mne sa príde rozhodnúť, či nedodržať slovo materi, alebo si dať od ženy platiť dlhy pre inú ženu.“

Záborovi sa chcela tvár stiahnuť k úsmevu, ale z toho vyšiel akýsi veľmi trpký úšker. Odobral sa náhlive od Uzdica, okúňajúc sa mu pozrieť do očí. Hanbil sa, že zo všetkého, čo si bol zaumienil, vykvitlo veľmi pekné nič. Chcel zaopatriť peniaze, aby utrápeného človeka vyslobodil z postavenia, kde sa mu naštrbí česť a úcta pred sebou samým, a, hľa, nezaopatril ani groša.

Keď sa vytmolil zasa na cestu, zastal. Bol tu, a predsa nevykonal, po čo vlastne prišiel. Neprišiel za Dechtiarom ani Raškom. Vrátil sa znovu pred kaštieľ. Prešmykol sa do gazdovského dvora medzi Záceľanov.

„Dobrí ľudia, nevedeli by ste, kde je Ondrej?“

Raškov hajdúch v ošúchaných šatách sa podobral vypriasť Ondreja. I doviedol ho z kuchyne, kde čosi pomáhal. Iste sa netrápil zadarmo, lebo sa oblizoval.

„Je pravda, Ondrej, že pani z fary bude u vás?“

Ondrej si utieral ruky do bielej zásterky. „Býva, ale nie vždy, a nikdy nie pred obedom. Nie je doma?“ Zábor mu rozprával, ako sa darmo dobýjal do fary len pred chvíľou. Ondrej ho viedol pred kaštieľ z nohy na nohu. „Cnie si pre čosi, a vieme, prečo.“ Priklonil sa k Záborovi a riekol ticho: „Tento nepokoj pochádza rovno od jej muža. On zmiešal habarkou kašičku, a teraz, keď by sa mohol popiecť, ušiel na zdravú stranu. I gazda vie dobre, kto habarkuje. Ona si čnie veľmi preto. Keď je nie doma, bude na hradách. Nie je ďaleko, len prejsť cez cmiter.“

Zábor sa poberal zasa k fare a od nej poľnou cestičkou k cmiteru. Ozubinský cmiter nebol veľmi nádherný, nebolo v ňom pomníkov a náhrobných ozdôb, ale bol veľmi milý na kopčeku v tôni starých líp. Pod najkošatejsou zazrel ženu v čiernom. Sivé vlasy svietili pomedzi riedke pletivo tmavého čepca. Hlavu mala sklonenú, ruky, zložené ako na modlitbu, ležali na kolenách. Pobral sa k nej, ale na polceste sa zastavil. V jej inak prívetivej, pokojnej tvári bolo vidno toľký žiaľ a bôľ, že sa nohy nechceli hýbať. Bolo mu, že by ju nemal vyrušovať, ale čakať niekde, kým sama nepríde. Bol by sa i utiahol z cmitera tichučko, ale ho už ona spozorovala. Podvihla sa z hrobčeka a pobrala sa pomaly k nemu.

„Ani by nebol prišiel, keby bol vedel,“ začal sa vyhovárať.

Ona pohla plecom a pohodila rukou, aby dal pokoj. Pozeral na ňu veľmi vzrušený. Nikdy nevidel na nej toľkého žiaľu. Jedna hŕbka z neho akoby sa bola zvalila naň. Prišlo i jemu veľmi smutne. Pozeral na ňu rozžialene, ba akoby prežieral niečo veľmi trpkého, bôľneho.

„Niečo vám treba? Ak áno, povedzte. Vidím, čosi vám treba. Neobzerajte sa o mňa. Povedzte dorovna.“

Tu začal veľmi chytro hovoriť. Áno, prišiel pre potrebu, i nie malú, ale mal prísť nie dnes, ale dávno. Bol by ju mal odviesť do Badišova, lebo tam už dávno nebola, a tu je smutno. Bola by mohla prísť pozrieť na Metoda. Plietol všetko dovedna, reči nemali ani hlavy, ani päty. Ona pozrela naň tu i tu, čo sa mu to stalo, že sa nevie prebrať k veci. V tom prívale slov sám nezbadal, kedy jej vyslovil svoju žiadosť.

Pozrela naň zarazená, čo to povedal za podivnú vec.

„Osemtisíc! Načo sú vám tie peniaze?“

„Bez tých peňazí nemôžeme sa tu zaobísť.“ Zastala na cestičke z cintorína pred faru a pozerala naň veľmi nedôverčive. Čo sa stalo starému priateľovi z Badišova? Prišla naň horúčka a prevrátila mu rozsudok? „Potrebujeme ich, aby sa napravili hlavné chyby a vyrovnali najkrikľavejšie krivdy.“ Pozrel i on na ňu, ale oddaným, prosiacim okom. I klobúk zložil pred ňou. Nemal by jej vlastne vyjaviť tajnosť, ale bol by nevďak nevysvetliť, o čo ide, a pýtať odpomoc naslepo.

Ovisli jej ruky a pozerala naň v dive, keď zvedela, aké peniaze je dlžen Uzdic Ozubinskému. Zahral jej úsmev okolo úst.

„Tak mu treba, nech sa potrápi. Čo sa mal dotknúť tých peňazí? Ale má ženu, nech jej len nadštrkne, vďačne mu pomôže.“

„I zberá sa pýtať od nej, ale ja ho odrádzam. Nechcel by zadať toľkú štrbinu jeho cti.“

Vysvetlil jej, ako sa do veci vplietla. ,Od Oravy dážď ide‘, ktorú zahral Piťo v tú chvíľu, a čo pieseň znamenala preňho. I sama nahliadla, že nemohol pýtať peniaze od ženy, o ktoré prišiel pre staré, nevyrovnané zápletky s inými ženami.

Potom sa jej ukázal súvis medzi tými peniazmi a zámermi Ozubinského. Iste sa poradil jej muža a siahol za viceišpánstvom a inšpektorstvom v senioráte. Zabolelo ju ťažko, že jej muž také stupníky si vybral prísť k vyššej hodnosti. Za oporu si vybral Baltazára Ozubinského a za zbraň veľmi nízku lesť a klamanie dôverčivých ľudí. Oči jej zasvietili, tvár sa podliala krvou. Cítila sa, akoby bol vprúdil nový život do nej.

„Choďte povedať osvietenému, že peniaze dostane hneď zajtra. Vy mu ich donesiete. Dohovorte sa s ním, kde sa snímete. Ja vám ich oddám zajtra ráno u Speváka v Posadine.“

„Peniaze budú iste!“ zvolal on, zodvihnúc ruky dohora. „Ako iste — toľké peniaze?“

„Celkom iste. Ale mňa nespomeňte nikomu.“

Zábor sa znovu vrátil do kaštieľa. Našiel veľkú napätosť medzi hosťami a domácim pánom. Hostia nemohli nič vykonať u osvieteného. Koľko ráz ho nahnali do tesného, ale zakaždým našiel zadné dvierka, vyslobodiť sa z pasce. Mnoho ráz si už utrel pot z čela, keď videl neodkladnú vec, prihnúť šiju, zdrviť hrdosť a ísť pýtať od ženy peniaze, ktoré utratil pre inú ženu. Vďačne by si koniec sveta urobil vykúpiť sa od hanby a poníženia, ale jeho smrť by nenapravila krivdy, ktoré pochodia rovno od neho, lebo ich urobila moc, ktorú si dal vykrútiť z ruky.

„O peniaze sa nestarte,“ pošepol mu Zábor. „Dostanete ich odo mňa zajtra predpoludním.“

„Od vás?“

„Odo mňa.“

„Ako?“

Ale Zábor už nechcel vyjaviť ani slova. Uzdic sa i radoval i stŕpal. Ako veriť starému, chudobnému rechtorovi, že mu preukáže toľké peniaze do zajtra poludnia? A zasa ako mu neveriť, keď z očí volá naň toľká radosť a celé držanie hlása, že sa stala veľká vec.

Osvietený naostatok popustil. Súhlasí s nimi vo všetkom, nepreloží krížom slamy proti nim, skôr im pomôže. Vec by mala ostať pod pokrývkou, kým nepríde na lámanie chleba, aby sa ešte väčšmi nejatrilo v stolici. Zajtra popoludní on dá určitú odpoveď Mikulášovi Ozubinskému a ustáli s ním, čo sa bude robiť. Vydýchol si s obľahčením, do zajtrajška má predĺžený termín, keď bude treba predstúpiť pred ženu. A možno, i nebude treba, ak Zábor neklame.

Hoci grófka bola rozchýrená ako skupaňa, zadržala ich všetkých na obed. Musel ostať i Zábor. Sám Dechtiar nemal čo vytknúť obedu, lebo bol dobrý, vína bolo dosť a spoločnosť sedela dosť pozde za stolom. Zábora odviezol do Smoliec sám Ďorď Drobniak na svojom koči. Chcel ho zložiť pred samou farou v Badišove, ale sa starý pán veľmi vzpieral, že sa mu žiada prejsť sa trochu.

Na druhý deň bol ešte do poludnia nie tu, už bol v Posadine. U Petra Speváka bolo ako v úle, ani o jarmoku alebo stoličnom sbore nevídať toľko ľudí. Dechtiar a Uhliar prenocovali v Posadine. Dnes na poludnie chcú zvedieť z hodnoverného miesta, čoho sa držať. Odkladať a preťahovať veci nedajú ďalej. Pred vidieckym domom bola kôpka Záceľanov, žien a chlapov. Tiež dopočuli čosi, že sa ide rozhodovať o väzňoch, a prišli pozrieť, na čom sú. V tej hŕbe bola i Skokanova žena: vysoká, chudorľavá, ako on. Doniesla mužovi biele šaty, kus pečienky a pol bochňa chleba, čo jej dala tichá pani Anna.

„Oj, môj muž sa nedurí,“ hlásala smelo medzi ľuďmi mocná žena. „Druhý raz im vybije zuby, kujonom, a kopne ich rovno do srdečnej jamky.“

Peter Spevák chodil ako na mukách po dome. Dal gazdinej na mäso, koľko pýtala, a keď sa ho chcela poradiť, čo uvariť a pre koľkých, len zvesloval rukami neriadne pred sebou, aby mu dala pokoj s haraburdami. On sám od dakoľko dní nevie, čí je a čo je. Ludviga sa blíži, Lotka už tri razy písala srdcelomne a on nemôže prísť s dobrou zvesťou, že proces bol zastavený, čo mu úradskí a krčmári zavesili na krk. Teraz sa už blíži rozhodnutie. Proces by sa dal zastaviť, len sa osvedčiť pred slúžnodvorským cele určite. Na to osvedčenie napiera i Lotka, ba i sám jej pán otec mu ho radil po iných osobách. Ale Peter Spevák sa bojí toho osvedčenia, lebo by ho oddelilo od všetkých priateľov, a potom i váha, či slúžnodvorský ozaj prevládze Uzdica i mocnú protivnú stranu. Pred tým rozhodnutím chodí ako na mukách.

„Nebola tu pani Alžbeta z Ozubín?“

Peter Spevák potrel si dlaňou utrápené čelo. Pozeral na starého pána, akoby ho toto videl prvý raz.

„Najskôr bola, ak je furman vo dvore. Ak ho nieto, nebola.“

„Akože ti nebola, Petrík! Sám si ju vyprevádzal pod stenu, keď išla do sklepu. Kdeže si pre to nešťastné lásčisko!“

Na dôvažok mu dal Dechtiar dva-tri buchnáty po chrbte a iní sa rozrehotali. Spevák pozeral na nich odcudzene, ako na čriedu surovcov bez uznanlivosti a porozumenia. Otierajú drapľavé jazyky o najútlejšie jeho city. U starého pána predpokladal aspoň čo-to porozumenia. Zatiahol ho do kúta a začal sa prezvedať:

„Čo myslíte, spytujem sa vás ako otca, komu ostane navrchu v tejto rozopre?“

Sivé oči starého pána spočinuli na ňom s láskou. Akoby mu rozlievali hojivý balzam na rozjatrenú ranu.

„Pravda zvíťazí, syn môj. Nespusť sa pravdy a Boh ti pomôže.“

Speváka mocne otriasli tie slová, ani dáky víchor. Schytil suchú ruku, ktorá sa mu položila na rameno, a pritisol ju k ústam. Kvapli na ňu i dve-tri horúce kvapky.

Šalamún Steiner temer z nôh spadol, keď mu zdelila, že potrebuje desaťtisíc. Povedala radšej o dve viac, Steiner sa azda nedomyslí, pre koho sú peniaze. Sadol na vrece šošovice, odfukoval sťažka.

„Zaiste dobrodinka sa rozhnevala veľmi na sluhu svojho, že mu vyťahuje stožiarny stĺp z jeho stanu. Zakvílil, že ide vyjsť na mindžáre, lebo mu neostane ani groša do kupectva. Načo sú jej toľké peniaze? Ak ich potrebuje do gazdovstva, on by jej dal veci, ktoré potrebuje. Zadovážil by ich na bradu.

Počúvala ho nachmúrená. „I ja som dlžna. Povinnosť je platiť.“ A keď podskočil ako urazený, dodala: „Vedia, že Rušín vyhorel. Strýčni bratia vyhoreli, prichodí sa im stavať naskutku. Mám ich ešte držať na reči, keď treba peňazí? Dlhy musím platiť hneď, a keď vymlátim, neviem, či si nevynahradia.“

Steiner sa vzchopil, mlatba mu vliala novej úfnosti. Dostane zasa celú úrodu, predá ju dobre, zarobí na nej statočne a peniaze mu ostanú zasa v obchode na nízky úrok. Rozkýval sa, vzdychol bôľne, ale vyčítal desaťtisíc na stôl. Keď odchodila zo skliepku, Heršlík prestupoval na širokých nohách, podpierajúc uhol. Čiernu čiapočku pomkol nabok na brčkavej hlave. Jeho strýc pozeral za paňou špárou medzi dverami. Škrabal sa po hlave, či veľké peniaze pôjdu naozaj do Rušína. Byť osem a nie desať, bol by skôr hádal, že pôjdu na vidiecky dom. Pre ne sa rozkmotril s osvieteným. Mrcha robota, veľmi mrcha.

Starý pán sa zobral s peniazmi na stoličný dom. Pán Anton Raško strúhal perá, netušiac, aká závažná návšteva prešla popod bránu. Na prvom poschodí ho čakal opatrný Ondrej a voviedol k pánovi do svetlice.

„Tu je viac peňazí o dve tisícky. Aké sú to peniaze?“ Podoprel si bedrá a pozeral s úsmevom na Zábora.

„Tá osoba povedala, že mu treba dať dobré úroky, aby nevykričal na sbore, alebo na ulici.“

„Nevykričí, nebáť sa.“ Zábor sa temer odťahoval od neho. V pozore mu nemohol nájsť Uzdica, oko pozeralo veľmi chladno, i v hlave zunelo čosi tvrdého. Pred ním bol iný človek ako na salaši. Ale človek zbadal odcudzenie u Zábora a chytil ho za kabát. Pozeral mu zasa uzdicovsky do očí. „Veru tak, dva svety. Vo vašom vývodí krotkosť, dobrota, apoštolská prostota a bratstvo: v tomto sa pritrafí úskoku, násilia i ukrutnosti. Ide o výhody a moc, ide sa i na nože. Česť, dobré meno, statočnosť sú pekné slová, ale pod nimi neraz je skrytá pomsta alebo i obyčajná lakomosť.“

Starý pán by mu bol zas privolal: ,Poď s nami bojovať za výhody nie svoje, ale národa.‘ Nepovedal mu radšej nič. Dva svety stoja, každý osebe. Či sa kedy zlejú v celok? Možno, ostanú oddelené navždy a poniektorí budú sa horko-ťažko prebíjať medzi oboma, alebo byť tu i tu hosťom v prvom, keď je duši ťažko.

„A osobe ďakujem, veľmi ďakujem, že sa ustrnula nado mnou. Viem, ktorá je.“ Položil mu ruky na plecia a usmieval sa mu do očí. „Býva v Ozubinách, neďaleko nás. Ďakujem za dobré susedstvo.“

Tu zvrtol odrazu starého pána, že stál obrátený k obloku. Ukázal mu na vozík, v ktorom sedela vážna tmavá postava seniorovej ženy. Peter Spevák ju vyprevádzal holohlavý až na cestu.

„To je osoba — či nie? Vidím, usalašila sa vo vašom svete. Rada by doň naraziť i kohosi iného, ale z toho nebude nič, ja jej dám na písme. Ona bude vo vašom svete, ale on bude bočiť od neho ako diabol od kríža. Ja budem tu i tu hosť, ak ma nevyženiete.“

„My radi hostí, z nich sa vyberajú prívrženci.“ Osvietený pozeral naň s výsmechom, že by chcel prísť lacno k prívržencom. A vtedy starý pán doložil: „Zo súcejších.“

Starý pán sa pobral pred večerom z Posadiny, keď sa minul najväčší úpek. U Speváka už pred obedom zvedeli, že osvietený pristal na všetky podmienky. Sám Dechtiar doniesol novinu. Keď sa vstávalo od stola, ohlásil sa ešte i nádejný viceišpán. Štefanovi Raškovi svietili oči.

„Volajme hlasne vivat, éljen, alebo sláva, veľmi hlasne!“ riekol im, skloniac sa nad ich hlavami a obzerajúc sa opatrne. Zasmiali sa všetci, lebo im dotušoval pošepky, že majú volať. „Do tých čias opatrnosť. Neprezradiť sa, že je s nami, kým nebude koláč upečený.“

„Keď je len zamiesený!“ smial sa Uhliar.

„I podkvasený. Pekne sa dvíha, narastie. Každý pôjdeme svojou cestou, ale spoločne hľadať prívržencov.“

I okolo vidieckeho domu nastalo ticho, Záceľania sa kdesi podeli i Skokanova žena odišla do Hrabovca.

Keď vyšiel starý pán pred faru, už bola i brána vidieckeho domu zatvorená. Pred ňou stál pár netrpezlivých sivkov, kopajúc kopytami do zeme. Pri vozíku bol opatrný Ondrej a kočiš.

Nad Posadinou zadupotali kone za jeho chrbtom. Keď sa obzrel, videl sivky hádzať hlavami. Zastali pri ňom a osvietený tľapkal dlaňou po sedisku pri sebe. Starý pán sa vyškriabal opatrne a zaujal ukázané miesto.

„Zaveziem vás kúsok. Pred faru.“

„Po Smolce!“ podvihol starý pán prst na výstrahu. Doložil tichšie: „Lepšie, keď nás nevidia spolu.“

Osvietený pohol plecom. „Čo nám to môže škodiť? Vec je tak, či tak už odpoly hotová. Skokana budeme môcť vyslobodiť onedlho, i Záceľanov: tie dve veci patria spolu. Drozdík nech príde zajtra popoludní do Posadiny. Možno, i on sa dozvie už niečo istejšieho.“

Vyviezol ho dosť ďaleko za Smolce a potom sa obrátil do Ozubín.

Na druhý deň za rána vybral sa do Posadiny. Bolo pol deviatej, keď šiel cez Smolce. Keď prišiel pred svoj dom, urobil, čo neurobil nikdy dodnes. Dal zastaviť vozík a zišiel.

Hodne rôčkov, čo neprešiel popod bránu. I nachýlila sa trochu na stranu, vráta visia o jednom pánte. Mama rada mala Smolce, ale on sa narodil a odrástol v Ozubinách. Z Ozubín chodil na zálety do Záhradného. Ozubiny prirástli k srdcu, na Smolce sa moc nemyslelo. Či je on vina, že srdce má priestoru na málo vecí? Ak ich je viac, neuloží ich v sebe na sklad, ale ich drží v akejsi komore, čo si dalo pristaviť. Tam hlivejú už odpoly zabudnuté.

Poberal sa do kaštielika. Z neho sa jeho mama Barbara vydala za Gregora Uzdica. Dvoma schodíkmi vyšiel do pitvora. Tľapka na spodnom schodíku zašlabikovala tuho. Zišlo by sa jej postlať rozmiesenou hlinou, alebo aspoň podopchať ju prsťou. ,Ešte frungne nabok,‘ uvažuje osvietený, ,zhodí dakoho, že rozbije hlavu.‘

Z jedných dverí vykukla žena, územčistá, v rokoch. Dlane si utiera na bedre o vyplavenú tlačenicu. Jedna klopta na čepci prevrátila sa dohora, ukazujúc vlasy hodne ošedivené.

„Kohože hľadajú?“

Pokýval hlavou. Dosť je tu cudzí, keď ho vlastná komorníčka nepozná.

„Hľadám gazdu. Bude doma?“ Žena si pošuchala lakte zásterkou. Gazdu tu nieto. „Dakto len rozkazuje. Kde je úradník?“

Tak sa musel s ňou dohadovať, kým vyrozumela, koho hľadá. Naostatok zvedel, na ktoré dvere vojsť, ale ho zastavila jej poznámka: „Len neviem, či neskočí Siváň.“

Urobil i on, ako kurátor vtedy. Vstrčil ju pred sebou do dverí.

Siváň ležal pri posteli, pri ňom boli pánove čižmy, pod ním iste jeho onucky. Na posteli ležal Elečko horeznačky. Nos mu ukazoval hodne nabok, nie na dvanásť, ale akosi na desať. Obliečka je deravá na miestach, na nich sa ukazuje perina zo zrebného plátna. Perina leží krížom, nestačí pokryť nohy. Oba palce o mocných nechtoch trčia rovno dohora.

Osvietený ho chytil za plece a zdrmal dobre. Elečko sa začal vracať do Smoliec, kto vie z ktorých ďalekých krajov. Oči pozerali na osvieteného nevinne, nevediac, kto je. Ale o chvíľu skočil do nich veľký nepokoj. Pohýbal sa prudko na ležisku, potom sa trochu nadvihol, oprúc sa o lakeť.

Osvietený sa obrátil k žene. „Choďte, dobrá stvora, spraviť fruštik pánu urodzenému.“ Aby išlo chytrejšie, schytil ju za rameno a vyviedol zo dverí. Keď sa vrátil k posteli, podoprel si boky a usmieval sa. „Čo nového, pán brat? Ako sa majú?“

„Ach, osvietená milosť,“ zajakal sa ten v posteli.

„Onehdy som im bol poslal pejka zo Sychravy. Doviedol ho ten sedliak?“

„Oj, v poriadku, v poriadku.“ Hľadel nohy schovať pod perinu i zatušovať aspoň najhoršie diery.

„A čo hľadal v Sychrave, i to pod sedlom?“

„Bol som ho osedlal, že pôjdem do Podholeníc. Pejko sa odviazal akosi a hybaj na Sychravu.“

Osvietený pokrúcal hlavou. Divný pád s tým pejkom. Poobzeral sa po izbe, i po kútoch. V tom pri dverách bola opretá metla, skoro nová. Jej široký, nezodratý koniec pokryl asi opálku smetí. Vidno, smeti tu vynášajú, možno, len vo zvláštne príhody. Potom sa obrátil k tomu v posteli.

„Povedia, pán brat, aké to majú procesy na vidieckom dome?“

Zľakol sa dosť dobre, keď mu ho napomenul gazda.

On pomaly začal i zabúdať na svoj proces. Začal sa vyhovárať, že vtedy ležal toľké dni ani snop, nemohol prísť rozpovedať, čo sa stalo. Ale jeho veľkomožná milosť pán slúžnodvorský iste dal znať, čo sa stalo.

„Povedal čosi osvietenej i mne. Ale keď vyzdraveli a pejko chodil až hen na Sychravu, mohli prísť dačo povedať. A proces na vidieckom dome stojí. Dokedy ho tak nechajú?“

„Stojí, jeho veľkomožná milosť ho držia, že vraj kým chytia toho zbojníka.“

„A nechytili ho? Prečo?“

„I vojsko ho hľadalo, i ľudia z vidieckeho domu, a nemôžu ho nájsť.“

„Čudujem sa. Ja urobím chytro koniec procesu. Dám zlapať zbojníka na mieste.“ Elečko sadol na posteli. Tvár sa mu vyjasnila. Ale osvietený obrátil sa k nemu veľmi vážne. „Musíme vysvietiť pravdu, kdekoľvek je. Prišli ku mne žalovať na nich, že nedali pokoj jednej dievke. Videli svedkovia, že ju vyvalili vo dne pred celou dedinou, ledva vraj utiekla pred nimi. Nechcel som veriť, že to urobil zeman, môj úradník. Je to pravda?“ Elečkovi sa urobilo v hrdle sucho, nemohol odpovedať napochytre. Osvietený sa neusmial, pozeral veľmi vážne. „Ak ho zlapám, zbojníka, a ak je tak, ako žalujú na nich, dám zlapať i ich. Pôjdu pod proces, ako on. Zemianski mládenci priveľmi zadierajú do sedliakov. Čo moc, to moc. Nedáme sa pánikom po sedliakoch voziť a ešte ich preháňať po súdoch bez viny.“

Elečko stŕpol. Takto ešte nik nehovoril s ním. Nebol by sa nikdy nazdal, že by osvietený bol taký prísny. Videl v ňom čosi hrozivého. A keď osvietený kročil k dverám, že hádam pôjde, on nemohol ostať nečinne. Odhodil perinu, skočil na nohy a hodil sa pred ním na kolená.

„Tak, čo je? Hovoria už raz, ale pravdu. Čo viem, to viem, ale chcem počuť od zemianskeho mládenca, ako vie povedať pravdu. S nepravdou nech nejdú predo mňa.“

Vtedy Elečko vyrozprával dosť poriadne, čo a ako bolo. Osvietený sa odvrátil od neho. Žaloba znela cele inakšie, bola prekrútená, falošná.

„Pán fiškál teda príde k nim čím skôr. Hádam ešte dnes.“ Bol celkom spokojný, že predsa dopomohol pravde k víťazstvu.

„Ten proces treba zastaviť. Ak sa pohne len na dva kroky, oni prídu pod kolesá. Poradia sa hlavného fiškála. Ten im nájde rady. Najlepšie idú hneď do jeho úradu.“

„Ako ísť do Posadiny takto, a ešte na vidiecky dom!“ zhrozil sa úradník.

Osvietený si všimol krivého nosa; uveril mu, že sa mu nesladí ukazovať sa veľmi medzi ľuďmi. A potom, možno, lepšie, keď ho nevidia na vidieckom dome.

„Tak príde pán fiškál k nim. Hádam ešte dnes,“ riekol veľmi dobrotive. Bol vcelku spokojný, že vykonal, na čo sa podobral: zohol vôľu úradníka, aby sa vec pohla dobrým chodníkom. O ostatok sa už postará fiškál, drusa Mikuláš Ozubinský, ktorý z tohto procesu chce urobiť krvavú porážku Baltazárovi, vidiac, s akou náruživosťou sa pustil doň. On bude vedieť dať i pravde tvar a podobu, aby sa Boltko urazil ešte väčšmi.

Bol by mohol ísť, ale trafil nakuknúť do druhej izby. Videl v nej pošmúrny neriad. Starý stôl, lavicu s operadlom, zrkadlo, z ktorého vybil celý roh a ostatok, kde by sa mohli nazerať, je zastretý lopúchmi. Smutne je tu, v tejto spustlosti a zanedbaní. Pod zrkadlom akoby bol videl matku v bielom čepčeku, nevysokú, okrúhlych líc, teraz nie vysmiatych. Pozerala naň s výčitkou, ako dá takto pustnúť jej rodisku. Vrátil sa k Elečkovi i on pošmúrny. Pozeral naň s účasťou, skrytou pod omrzenosť.

„Oni sa štítia ísť medzi ľudí?“

„Vidia, aký som!“

Elečko temer zaplakal, lomiac rukami. Osvietený videl pred sebou život prelomený napoly. Bolo mu ľúto toho útvaru. Prišiel ohnúť vôľu úradníka, aby sa nezatvárali pravde dvere: ale prečo by i on nemohol urobiť niečo dôkladného, bez rady fiškála?

„Prečo sa neodpracú dakde, kde ich nepoznajú? Kde nevedia, akí boli prvej, nebudú sa im diviť, akí sú dnes.“ Stupnickému zasvietili oči. To si žiada najväčšmi, to, dostať sa do takého kraja: len kde! Osvietený pohol plecom. „Mohli si pýtať službu u osvietenej v Novohrade alebo na Považí.“

„Na Považie, na Považie!“ zložil ruky ani k modlitbe. „Tam nik nechyroval o mne. Keby mohol, dneska by išiel!“

„Plte idú každý deň dolu Belou. Schystajú sa. Keď spravia spis, fiškál im dá lístok odo mňa na osvietenú.“

Pozdravil a vyšiel. V pitvore vyšla proti nemu komorníčka, išla za ním po dvore, po bránu. Videl vyryté jamy a hŕby smetí, čo nazmetal vietor v závetrí, i jarok hnojovky, ako ide dvorom popred kuchyňu. Ale pri ňom išla i nebohá osvietená v bielom čepčeku a húdla mu:

„Ej, synku, zle gazduješ. Prečo nepozrieš nikdy na moje Smolce? Dajže, daj dom pobiť. Múry sa rútia, ak bude tiecť dolu nimi. Daj ho obieliť zvonku a dnuka, vymiesť smeti poriadne. Ak nestačí na dobrú dlažbu, daj zem vymazať aspoň hlinou, ako u sedliakov. Kto to slýchal, syn môj, alebo si sa naučil odo mňa predávať úrody na koreni? Hanba je, dieťa moje, žiť z budúcej úrody, lebo značí, že si nevedel zarobiť na terajšiu. Nie, synku, to je prevrátenosť plátať diery dneška zajtrajškom.“

Hrešila ho veľmi stará pani. Neopovážil sa ani nakuknúť do maštale, na šop a do záčina. Vyskočil na vozík, stisol zuby, pozeral zamračený po vysmiatych dúbravách do Posadiny.

Sadla si i do vozíka k nemu a vytýkala mu chyby nemilosrdne. Počúval zamračený.

„Ach, syn môj, máš dom pekný! Nebolo škoda dať mu spustnúť? Nie ti je ľúto, že neostalo v ňom nič vzácneho a pekného? Kde sú pekné obrazy, kde maľovka z veľkého teremu?“

Zunovalo sa mu naostatok počúvať. Začal odvrkovať ako vzdorovité deti. „Čo mne dávate vinu samému? Či odo mňa vyšlo spustnutie? Dom pustne oddávna, od predošlých pokolení. Na naše koleno, mamička, dostali sa len holé steny. Vy ste, mamička, začali zhľadávať, čo kde bolo za cudzími parkanmi. Nás ste už odchovali v dome cudzom z väčšej čiastky. Akých ste nás odchovali, mamička, takých nás máte.“

„Čo mi to hovoríš, syn môj!“

„Hej, za vás sa kopala veľká jama. Do nej ste uložili, čo bolo naše. Prsť ste nosili po hrstiach a hádzali na živú pravdu. ,Odpočívaj v Pánu, nech ti bude ľahká naša zemička!‘ Iní prišli, keď mohyla narástla, vyhrabávať pravdu nechtmi. Kedy odhrebú, čo ste vy nanosili? Vy ste nás naučili predávať budúcnosť, keď ešte nebola ani na koreni. Čo vám za ňu hodili, uložili ste a strovili ako statočný zárobček. Oddávna sa my dlžíme a predávame budúcnosť na nestatočné dlhy, ktoré sme premárnili v pletkách…“