ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hneď po kongregácii začali chodiť čudné chýry po dedinách okolo Badišova, najmä kde boli evanjelické fary. Svojtín, starodávna cirkev, sa vraj uzniesla, že nebude platiť farára, ani rechtora a to nedávať ani angariu^[1] ani zosyp. Ulrich Oberčan, vlastenecký farár sám dal ten návrh na konvente^[2] a inšpektor Koloman Žulovic ho podporoval. Cirkev návrh prijala s oduševnením. I tak v kase nebolo nič, iba samé reštancie.^[3] Žulovicovia a Raškovci, írečití zemania a cirkevníci v Svojtíne, nebárs sa pretekali skladať cirkevné dávky.

Kurátor Drozdík počúval tie chýry na všetky strany v Posadine. Z Čuhár tiež mu rozprávali, že i u nich sa o tom mnoho hovorí, i v Zácelí a Ozubinách. Skokan onehdy sa tiež chválil, že o rok už sotva budú zosýpať farárovi a rechtorovi. Od týchto čias ide byť všetko inakšie, všetko ľahšie. Drozdík púšťal tie chýry jedným uchom dnu, druhým von. Mal dosť svojich starostí. V dome nešlo, ako by bolo malo. Žena bola akási nespokojná, bola ustavične po kútoch: málokedy sa s ním pozhovárala. Janko tiež nebedlil v dome, ako obyčajne. Večery trávili kdesi, nevedieť kde. Možno padol do mrcha kamarátstva.

Janko naozaj málo býval doma, ale ani inde nechodil. Zimné, studené večery, ba celé noci trávil okolo domu Miška Ranostaja. V jeho veľkej izbe sa toho roku schádzali priadky z pol dediny, samé dievky. Medzi ne chodila i Žofka z fary, s kolovrátkom, na ktorom sa už naučila priasť tak dobre, že už si nadeje na kužeľ pačies. On sám ju dakedy odprevadil do fary z priadok, ak sa pritrafil, inak musel s ňou chodiť sám otec. Po ňu išla obyčajne Katra, pomohla jej doniesť kolovrátok.

Raz bol veľmi znepokojený. Len čo obriadil statok, večerom šiel do Ranostajov. Tam ho pekne privítali.

„Čo si nám doniesol, synku?“

Janko pohol plecom. Čo by mal donášať? „Prišiel som vás len tak pozrieť, sváko.“

„Popozeraj, synku, popozeraj. To ťa nič nestojí.“ A Miško skladal chvojinu breziny poriadne a zväzúval vŕbím, aby sa z toho vydarila metla. „Vtedy ti sadlo bolo na nos, čo som povedal o ovsených posúchoch. Mladosť nechce uznať starším.“

„Vtedy!“ hodil Janko rukou. Hej, bolo mrkotno vtedy. Pozrel do zeme, akoby po nej zhľadával dobrú vôľu po zrnkách. „Teraz uznávam. Potrebné sú posúchy.“ Len teraz vidí, ako bolo dobre zaobísť sa pri posúchoch. Kde by sa podel dnes, keby bol vtedy začal hneď jesť najmastnejšie pirohy a pri jedení by bol zbadal, že veru z tej istej misy jedia ešte iní? Takto je ešte ta. Ak by bolo zle, mohol by misu rozbiť, alebo pirohy vykydnúť predo dvere. Stisol zuby, bol by škrípal, keď pomyslel, že iní tadiaľ chodili, kadiaľ on nikdy ešte nebol. Bol veľmi zamračený, keď povedal: „Myslím, ešte počkáme na tie pirohy.“

Miško Ranostaj pohol plecom, že nedbá.

„Mne sa páčiš tým väčšmi, čím ďalej mi chodíš do domu. Len neviem, či sa tebe páči u nás dnes ako vtedy.“

Jankovi zabúchalo srdce. Pritisol ho päsťou pod kožúškom.

„Nie ako vtedy, sváko, ale i tri razy toľko. Ak nás Boh zavaruje od nešťastia, všetkým nám bude srdce na mieste.“

Ranostaj prestal zväzovať metlu a vysvetlil mu:

„Nešťastie, Janko, nikto nepúšťa na nás. Čo ich znášame, tie sme si sami vypásli. Už sme raz takí, že za nimi pasieme.“

Janko neodpovedal, hoc vedel, že Ranostaj nemá pravdu. Byť Žofka, ako ju ohovára Elečko, on by bol nešťastný, hoc by nebol nešťastiu vina. On tiež nepásol za ním, iní mu ho nadobudli. Ale má pravdu, že to by nebol dopustil naňho Boh, ale mrcha ľudia.

I do Badišova prišli ľudia oznámiť z druhých dedín, že odteraz nemusia zbierať farárovi a rechtorovi angariu a robiť zosyp. Bol to pán Nehemko Žulovic a Koloman Smolecký. Chodili po domoch rad-radom a vysvetľovali ľuďom, ako sa zbaviť tých ťažkých dávok. Všade ich počúvali i sľubovali im o veci rozmýšľať. Vyplatilo by sa vždy mať kostol a cirkev a neplatiť.

„A kto si to vezme na svoju hlavu miesto nás?“ spýtal sa Miško Ranostaj oboch zemanov.

Nehemko Žulovic pobehal očima po novej izbe a zastavil sa na veľkej hŕbe brezovej chvojiny, z ktorej sa budú pliesť metly.

„Nik si neberie ťarchy na hlavu, ale sa nám odvalia z hlavy, ak sa chytíme rozumu.“

Ranostaj prestal obrezávať chvojku a pozrel do dlhej tváre Nehemkovej. Po sluchách sa mu šírili tenké belasé žilky. Pod riedkymi svetlými fúzikmi sa dvíhala horná pera, prevrátená dohora, akoby mala pod sebou úzky vankúšik, na ktorom ležala. „Museli by sme nechať, nech sa vec sama spraví a nestarieť sa do nej.“

Ranostaj pokrúcal hlavou. Veď nestarieť sa, ale sa ťažko nezastarieť, keď nevieš, skadiaľ vec vychádza a kde cieli.

Páni s dobrým chýrom prišli i k Drozdíkovi. Kurátora nenašli doma, bol v Ohradnici po soľ.

„Škoda byť, boli by sme sa pozhovárali.“

Kurátorova Katrena bola sama doma. Usadila hostí, uctila ich; doniesla chleba a vína. Odkrojili si po smidôčke, modranské poťahovali častejšie z pohárika. Pánu Nehemkovi sa začervenala dlhá, bledá tvár. Jeho sivé oči, trochu ustaté, ožili, ich svetlá hladina akosi potemnela. Prilepili sa žiadostive na herskú postavu gazdinej, na jej okrúhle, mocné plecia. Ona zbadala v nich plamienky; nevedieť prečo, zaliala ju horúčava v tvári. Husté vrásočky okolo očí sa vyhladili, oči zažiarili. Hľa, i na ňu pozerá žiadostivo oko chlapa, ktorý je bledý, dengľavý. Koloman Smolecký je mocný, neokrôchaný, pod nohou mu zem dudnie.

„Kedy by sme ho mohli zastihnúť doma?“

Nehemko Žulovic si umienil prísť ešte, ale sám a nie kedy by ho zastihol doma.

Vyhasli plamene v tvári. Husté vrásky okolo očí naskočili. Katrena bola zasa žena, ktorej sa robí krivda, a mať, ktorá sa dožila nevďaku.

„A kto ho tam vie,“ začala zasa žalobu ženy opustenej pre pospolitosť. „Nezohreje sa v dome pre cudzie starosti, nie pre svoje.“

Vyrátala im, koľko dní zmešká pre cirkevné veci, ale i iné: tu schôdzky, tu porady, zasa nedeľná škola, spolky gazdovské a miernosti, i tie noviny a knihy, čo treba roznášať.

Pán Nehemko sa pohoršil.

„A kto to všetko naváľal naňho?“

„Samo sa naváľa na toho, kto sa podzvolí. Naučia sa všetko váľať naňho. A my tiež nemôžeme všetko niesť. Mali by nás i vymeniť.“

„Farár ho zapriahol, nebodaj,“ ozval sa spurný hlas Kolomana Smoleckého.

„I farár čosi, ale najviac starý.“ Zasvietili jej oči od jedu. Dozvedela sa, že on prijal Žofku Ranostajovie a teraz ju učí z kníh, i písať. Vie dobre, i syna jej zvádza. Nebyť jeho, Janko by sotva šiel kedy do fary: Žofku by možno i tak nechal. Ale starý ich pletie dovedna. „Nemal by sa starieť, čo robíme, ako robíme. My by sme si už poradili i bez jeho rady.“

„Dajte mu po rypáku,“ poradil Koloman Smolecký surovým hlasom.

Nehemko Žulovic podvihol ruku, ako ma obranu. Nie je to len tak dávať po rypákoch. Jesú i subtílnejšie spôsoby. Vedieť, odkiaľ vec vychodí a kam cieli, môžeš jej pozatínať cestu a ohradiť ju garádmi, že nemôže ani sem, ani tam. Nehemko Žulovic počúval pozorne, rozväzoval. Nuž ani u Drozdíka je nie všetko zlato, čo sa blyští. Žena nesúhlasí so všetkým, hádam s ničím, čo muž berie pred seba, nesúhlasí so synom a jeho ženbou.

Nehemko Žulovic bol zamyslený, keď sa vracal do Ozubín. Baltazár Ozubinský vypočul ich dopodrobna, kde boli, čo skúsili. Koloman Smolecký rozprával mnoho, chvastavo; videl samé úspechy. Nehemko potvrdil tu i tu, prikývol. Ale keď odchodili, domáci pán si ho zavolal ešte raz do izby, kým Koloman sa zhováral s jeho matkou pri slivovici.

„Či je súci na dačo Koloman?“

Nehemko sa usmial, mykol plecom.

„Je súci medzi chlapmi v krčme. Keď majú pod forgovom,^[4] všeličo sa im môže hovoriť.“

Domáci pán váhal, pozeral na zem. Zrazu podvihol hlavu. „A v Badišove? Dá sa urobiť dačo?“ Roztvoril naširoko oči, podbehnuté čosi krvou. Krídla na nose sa tiež pohýbali.

Žulovic si hladil oholenú bradu, jeho veľmi sivé oči hľadeli do prázdna.

„Ťažká vec. Nevedieť, skadiaľ počať. V Badišove drží všetko dovedna. To je nový plot, dobre pletený: ťažko ho načať.“

„Rozhodiť ho treba, čo ako. Prizri sa lepšie, nájdeš, kde je slabina.“ Žulovic si nedal pozrieť do očí, mlčal, ale akosi záhadne. Za mlčaním dalo sa šípiť čosi dobrého, obsažného. „Musíme ho rozhodiť. Nehemko, povedal som ti, na tom visí všetko. Usiluj sa!“

Mnoho ráz počul Nehemko: „Na tom visí všetko!“ o rozličných veciach pri rozličných príhodách. Dosiaľ, keď prišlo sňať, čo viselo, zakaždým vyšlo, že neviselo vlastne nič. Nedostal sa pri ňom k ničomu. Obyčajne, keď pálenica prestala variť, Nehemko sa musel pratať z dvora. Úradníka pán Ozubinský si nedovolil, vstrčiť ho do stoličnej službičky nechcel, alebo nemohol.

„Pôjdem ešte do Badišova, ale sám. Koloman zavadzia.“

Ozubinský pristal vďačne.

Ale Smolecký sa držal tuho Nehemka. Bolo pekne chodiť po dedinách, prezerať hlad, pozerať do záprav, koľko je v nich švábky a vymetať krčmy. Po domoch sa hovorilo o hlade, a v krčmách o platoch farárovi a rechtorovi, o zosypoch. Bolo pekne sľubovať sedliakom, že onedlho nebudú platiť nikomu, ani mendíkovi, ani zvonárovi.

Vracali sa zo Zácelia. Tam už sedliakov mali: sľúbili sa hlasovať s Drobniakovcami, keď bude konvent. Na Homôľkach, keď vyšiel z panskej hory, ukázal sa pod Homôľkami Badišov a naľavo Smolce. Nehemko sa zastavil. Bol by sa nedbal dať do Badišova.

„Idem do mlyna, Koloman, či mi zomleli krúpy. A ty?“

Smoleckému sa nechcelo ísť domov. V dome je hundravá žena. V Badišove mu bolo dobre: sedliačka bola úctivá, dosť kaľavná a dala dobrého vína a chleba. Ale tie veci radšej držať pre seba.

„Idem domov, Nehemiáš. Krava dnes ráno bola chorá. Mlieko samá krv. Bude ju treba okädiť od porobeniny.“

Rozlúčili sa. Žulovic sa pustil do Badišova rovno, jeho priateľ do Smoliec. Ale keď zišiel do dúbravy, odrazil sa i on napravo. O chvíľu prešiel potok niže Badišova zmrznutný, že mohol voziť kláty po ňom, potom vyšiel na hradskú a záhumním sa poberal na horný koniec.

Žulovic sa šiel radiť do školy. Samuel Primitivus nevedel mu moc čo povedať, len hromžil jednostaj na farára a kurátora. Čo sa robí v dome u kurátora, netušil.

„Tam rozkazuje farár a jeho otec. Im je všetko Sväté písmo, čo im oni povedia.“

„Starší kurátorov má frajerku.“

Samuel Primitivus vytreštil naň oči, potom hodil rukou. Čo ho po frajerkách? Dávno zabudol na tie chodníky.

Žulovic šiel opatrne ku kurátorovi. Bol by sa nedbal pozhovárať so ženou. V nej vrelo, varila sa akási nechutná kaša. Ktovie, či by nebola veľmi chutná, keby bolo dať do nej dobrej omasty a korenia. Keď vošiel do domu, bola zasa doma len gazdiná. Bola červená ako pivónia. Čepiec bol čosi nakrivo. Na posteli, vystlatej temer po povalu so stôsom hlavníc, bolo na perine vyležané miesto. Zabudli ho vyrovnať. V izbe bolo badať vôbec čosi neporiadneho, čo sa tu váľalo sem-tam po kútoch a vyrušilo obvyklý mier. Na lavici sedel Koloman Smolecký hneď pri posteli, ale sedel len na samom krajíčku. Bol pochlpený, chvostíky zo šatôčky na hrdle boli von z lajblíka: jeden bol až na pleci. Pozrel rozpajedený na Žulovica, ký čert ho sem doniesol.

„Prišiel som ťa hľadať, Koloman. Máš ísť do Raškova, ale sa musíš prvej ohlásiť, vieš, kde. Ja prídem za tebou.“

„Tak poď so mnou.“ Smolecký sa mu postavil až hrozive. Oči sa mu krútili ako gule. Mocné fúziská, hrubé ani krvavá jaternica, boli pochlpené. Pod nimi blysnú tu i tu mocné široké zuby.

„Ja nemôžem ísť, Koloman, mám ísť ešte k richtárovi.“

Smolecký videl, že Nehemko keruje všakovak, aby sa ho zbavil. Prebudilo sa v ňom podozrenie, že Nehemko zmýšľa čosi, čo drží len pre seba. Nie je dobrý kamarát, lebo nevysvieti, čo myslí. Zobral sa urazený.

„Pôjdem, ale rovnou cestou k nemu. Uvidím, či ťa poslal.“

„Len choď, len choď, vyrozprávaj všetko,“ hovoril sebavedome, lebo len on vedel, čo všetko visí, na čom visí.

Gazdiná bola hneď spokojnejšia, keď sa stratila územčistá postava Smoleckého zo dvora. Prišiel jej znezrady do domu. Len čo prehovorili niekoľko slov, on narazil rozhovor na veľmi klzké chodníky. Začal hovoriť o nej, o jej kráse a sviežosti a znezrady sa oboril na ňu. Potom už nepreriekli slova, pasovali sa tuho. On ju držal opretú o posteľ, že sa ledva mohli pohnúť, a útočil tuho. Nebola nikdy v takej skúške. Všetka krv jej udrela do tváre; v najťažšiu chvíľu, keď mala zobrať všetky sily, ramená začali ochabovať, vkrádala sa do nich akási divná, sladká slabosť. V tie časy sa ozvali kroky druhého popod stenu; schápala sa a odsotila mocného chlapa, ktorý pred chvíľou zaťažel pri nej ani Hundráč.

„Už vám nikdy nepríde, nebojte sa. Nemóresník.“

Pozrela naň červená ako fakľa. Ponaprávala si oplecko a sukňu. Mohla si naprávať pred ním, ktorý vie, ako prišiel na ňu tento všetok neporiadok. V jej očiach bola hanba, čo sa jej stalo, ale i strach, že to zvedia i iní.

„Odo mňa sa nebojte. Viem, že sa držal nemóresne. Ja nepoviem nikomu. Hoc nebolo nič, ale ľudia by neuverili, keby sa dačo dozvedeli, že bolo iba to, čo bolo, lebo radšej veria viac, ako čo bolo, a nie menej.“

Až teraz sa začala naozaj báť. Čo všetko by nevymysleli ľudia! Ale jeho oči jej sľubovali, že od jeho jazyka sa nemá čo báť. Potom jej začal sľubovať, že i druhému zatvorí ústa, aby sa neopovážili o nej povedať najmenšej veci. Hoc sa bála jeho pery, podloženej ako poduškou, i protivili sa jej tie ústa, poslúchala jeho slová chtive, lebo jej lahodili. Prišla na ňu naraz akási povďačnosť k nemu. Doniesla chleba a vína, a kým hosť upíjal rozvažite, ona sa mu žalovala; žalovala najprv na muža, že je nie nikdy doma, potom na syna, že ide svojou cestou, na zlé osoby, ktoré ho zvádzajú. Vtedy odrazu pochopila, že sú všetci proti nej, lebo ju hľadia obrať o to, čo mala najdrahšieho.

Žulovic ju vypočúval s účasťou.

„Nedajte sa. Nakriatnite vášho, nech drží s nami, a nebude sa mu treba ozrieť viac o farára, o rechtora a kostol. Všetko sa bude samo starieť a zaopatrí si papu. Môžete mu povedať, že nebude treba meškať jemu svoju robotu pre cudzie starosti a ľuďom znášať a skladať sa, na čo sa teraz skladajú.“

Počúvala ho veľmi pozorne, čo to za nové časy idú. Zarazilo ju, že táto veľká poľahoda príde od pánov, a práve z Ozubín. Dosiaľ počúvala od muža, že od nich prichodia len dávky a zasa dávky a naostatok samé prieky a protivne. Pokrúcala hlavou, že sotva nakriatne muža držať s pánmi.

„Mne zakaždým povie, že kým je tak, ako je teraz, on musí robiť všetko, čo je nie pánom po vôli. Páni vraj nechcú nič dobrého, čo by bolo pre nás.“

„Ja neviem, čo chcú, čo nechcú: ale túto vec, čo teraz chcú, mal by i váš uznať, lebo by zbavila ľudí od tiarch a dávok. A čo nám prichodí hľadať v tieto hladné roky, ak nie snímať veľké dávky z ubiedeného ľudu.“ Prisviedčala mu horlive. Byť ona na mužovom mieste, spriahla by sa s pánmi, keď dobre zmýšľajú. Ale nemohla sľúbiť, že ho nakriatne. Vedela, ako si on nedá radiť, keď si čo zaumieni. Ale počúvala s úľubou, keď jej radil, aby nedala synovi po vôli. „Ja som človek na mieste,“ položil dlaň na prsia a pozrel jej vrúcne do očí, ale mamu slúcham. Nechcela, aby som sa oženil z Raškova, a neoženil som sa. Nech i on čaká. Má sa kedy oženiť. I ona nech čaká, alebo nech pohľadá iné šťastie.

Vtedy sa mu zverila, že dievke sa triafa šťastie. Tej jesene prišiel ozajstný zeman, úradník osvieteného vyviesť ju do tanca, ale ona ho zohrdila pred celou dedinou.

Nehemko Žulovic v ten večer sa vracal do Ozubín veľmi spokojný. Drozdíkova žena sa mu zdôverila temer úplne. On ju mal dosť dobre v ruke, vedel, že by ho slúchla. Pravda, treba sa ešte obracať okolo nej. V Ozubinách sa nezveril nikomu, čo dosiahol, ale Ozubinského prinútil poslať Smoleckého do Smoliec, a nie kaziť povetrie po dedinách.

Janko v ten večer šiel tiež svojou cestou. Bola veľká zima, že vyzul krpce a obul na kopice súkenné jančiarky. Na kožuštek prehodil bielu dlhú širicu miesto čiernej haleny. Pobral sa dolu dedinou, svojimi cestami. Sneh sa blyšťal pri mesiaci, až sa menilo v očiach. Na nebi sa triasli hviezdy, iste im bolo zima. Tak ďaleko jedna od druhej, nebožiatka! Nemôžu zísť do kuchyne, alebo sa hriať jedna od druhej, sediac na tom istom stolčeku. Starý majster mesiac stučnel, ale iba na jedno líce. Čo sa mu stalo? Azda mu opuchlo to jedno, alebo opľaslo druhé? Nuž smeje sa krásne, čisté nebo nad Badišovom, ale najľúbeznejšie nad domom Ranostajovým.

Janko zastal pred domom Ranostajovie, poobzeral sa, či nieto nikoho na ceste a vyšiel na podstenu. Oblokmi padajú pásy žltého svetla na dvor. Obloky zdnuka zašli tuho, tečie dolu tablami rosa. Zajtra ráno budú na nich iste čudné listy a byliny z divotvornej záhrady, ktorej divy mráz kreslí po malých tablách na oblokoch.

Popri rámikoch nezašlo toľme sklo. Vidno dievky sedieť na laviciach a na pracích stolcoch. Koľko dievok na jednom mieste, a aby čo v najmenšom bola jedna ako druhá! Každá inakšia vo všetkom a všetky dovedna pekné. Svák Ranostaj sedí naprostred izby, na hianci majstruje stĺpik na hrable. Vypaľuje doň dierky rozžiareným švalcom na kolčeky javorové, ktoré povsádza do nich ani nové, zdravé zuby. Metly nerobí, lebo brezina by zabrala moc miesta, ale pripravuje, čo bude treba k senám. Dobrý gazda myslí v zime, čo bude potrebovať v lete, ako v lete musí zadovážiť v poli, čo bude treba na zimu. Zaňho si sadla na samý hianec Evka Kuchárovie. Pri kozube sedí herská Katra Vojkovie. Na nej bola dnes poriadka, doniesť dobrých triesok a prikladať na oheň. Triesky presušila, že horia ani fakľa, praskotajúc veselo. Plameň poskakuje, chcel by sa hádam driapať hore kochom; ale koch je vysoký a odspodku sa šíri ani klonka nad kurčatami. Katrena kladie triesky krížom, do klietky, aby ohník mal kadiaľ podísť a podhrebá, keď sa narobí popola. Okrúhle, zdravé líca sa zapálili, čierne vlasy sa jej ligocú po sluchách a na temeni.

Dievky si rozprávajú, súkajú vretená a poťahujú ľan, vyťahujú dlhé, tenké niti, ruku s vretenom dvíhajú dohora, aby niť vyšla dlhá. Pradie sa dobre v spoločnosti, ale by sa priadlo veselšie, hoc nie pri pokoji, keby prišli chlapci.

Boli pekné všetky, ale jemu najkrajšia bola Žofka. Oči sa len k nej vracajú pod pecou, ako súka dlhé niti. Akoby čul až pod oblok frňať vretienko, ešte skoro prázdne, ktoré sa krúti samo od kolieska na kolovrátku a navíja hotovú priadzu na cievočku postupne, ako so sebou donášajú zúbky na rámiku. Na kúdeľ už nadela pačesov, ale onedlho začne priasť čistý, jemný ľan. Sedí v tôni. Medzi ňou i kozubom je veľká pec, ale i v tôni svieti jej krásna hlavička. Vzdychlo sa mu, odtrhol sa od obloka a vyšiel pred dom.

Dedina oddychuje pod nádherou belasého neba, na ktorom sa škerí mesiac a trasú sa hviezdy. Šiel na svoje miesto, za potok, kde je rad strojných briez popri plote a v kúte ich je hneď celý hájik. Zakrútil sa do bielej širice a stojí pod brezou. Pri bielych brezách ani ho nerozoznať v bielej širici na bielom snehu, ktorý len tak iskrí.

Ale dnu mu je temno. Ustavične mu hučia v hlave mrzké slová o nej. Od tých čias každý večer číha takto, či je pravda alebo nie, čo počul v ratúzi. Či len zvie kedy, či mu je ona verná, alebo či jedným okom nemihá jemu a druhým inému?

Zišla hŕba chlapcov dolu dedinou. Postáli chvíľku pred domom, ale hneď zmizli v Ranostajovom dvore.

Kdesi ďaleko zazvonili hrkálky, ale hneď zatíchli, tam na dolnom konci. Janko sa pohýbal pod brezami a pozrel mesiac. Bol sa i on dobre začal dvíhať nad brezy.

„Oni sú, oni sú,“ šepkalo čosi Jankovi. Z dolného konca išli hore dedinou tmavé postavy, pod veľkou baranicou. Dvaja prišli dívať sa na Žofku. Tak sa plazí hnusná húsenica po ruži, zababre jej čistotu lepkavou slinou. Prišli pred Ranostaja. Janko sa pritisol k breze. Skokan mu zišiel na um, čo mu hovoril v Posadine: „Vymlátiť ich klockami, vymlátiť.“

Nuž nezimil sa darmo toľké večery. Predsa ich len privábila jej krása, jas jej hlavičky.

I on prešiel pod stenu, pohľadal zasa pásiky pod rámikom, kde sklo nezašlo a ukazuje, čo sa robí v izbe. Hľadá zas ju pod pecou za kolovrátkom. Pred ňou sa kníše v ligotavých čižmách pán Elečko. Tvári mu nevidno, lebo je obrátený tylom k obloku. Vidí pána Ústeľnického, ako sa mu blyští tvár, doštípaná mrazom. Kútiky úst sa mu uťahujú, ako pozerá tiež na Žofku.

Z izby nedolieha k nemu hukot ako prvej. Dievky, vidno, zatíchli. Mládenci sedia pri nich a bokom pozrú tu i tu na pánov. Nejeden i zazerá spurno spod brčkavého prámika čiapky.

Gustík sa odvrátil od Žofky, lebo okolo nej sa má Elečko. Prezerá si dievky rad-radom, ktorá je najkrajšia. Za Žofkou najkrajšia mu je Katka Vojkovie pri kozube. Pri nej sedí Miško Široňovie, tu i tu jej povie slovíčko. Líčka jej horia, oheň ide na ne, možno od kozuba a možno i od Miška. Ako sa jej dvíha šatka s červeným kvetom, kde sa križujú oba konce na prsiach, prv než prídu za pás, kde sú zastoknuté. Bystré prsty poťahujú ľan z kúdele a rozťahujú narovnato, aby sa nerobili hrče a hľuzy. Ako sa ramená hýbu pri bokoch, vodiac vreteno. Sú mocné, ale i okrúhle, sťaby ich bol vytočil. Nadudané oplecko šuští na nich, zobraté do fercov na úhľadnom golieriku nad lakťom. Koža na nich sa pri ohníku mení ani ružový baršún. Gustík urobil krok sem, krok tam, ale naostatok sfučal dva-tri razy krátko a zastal pred Katrou, oprúc sa mocne na nohy do venca.

Popremínal sa na nich, že červenkavá kystka zacelembala na sáre. Katrenka nepozrela ešte naň, hoc stojí pred ňou, iba čo mu čižmy videla. Ale bokom pozrela dva-tri razy, kde sedí Miško. Chcela mu dotušiť očima: „Nechoď odo mňa, nechoď!“

Janko vytriešťa oči. Pán Elečko sadol si k Žofke. Na lavici nieto zbytok miesta, prilepil sa len tak zboku. „Nepomkla sa mu!“ kričí čosi v Jankovi pod oblokom. Dobrá vôľa začala lámať kolesá šírymi poľami. Koľko ráz sa jemu pomkla na krátkom stolčeku, koľko ráz sa pritúlila k nemu. Veru sa nepritúlila teraz, odvrátila sa čosi bokom, aby jej na tvár nevidel. Elečko jej robil protiveň. Vzal medzi prsty kučeravé zlaté vlásky, čo sa nedali vpliesť do vrkoča. Strhla sa prudko, i zazrela naň mrzko, v oku blyslo hnevom. I okríkla ho čosi. I Ranostaj prestal stružlikať okolo stĺpika a napomenul ho. Keď sa Elečko dotískal, pohla sa znovu prudko v pleciach a zas ho okríkla.

Nuž Janko sa radoval, že neuveril, čo nakydali na ňu v ratúzi. Vymysleli na ňu oplani oplzlosti z pomsty, že nechce pozrieť na nich. Zišiel mu zasa Skokan na um. Vyobšívať ich treba, aby už raz dali pokoj, pomacať im rebrá.

Gustík medzitým sadol si ku Katre, medzi Miška a ňu. Obrátila sa i ona chrbtom k nemu. On ju chytil za rameno pod lakťom. Vykrútila mu ho z ruky a odsotila ho, že padol temer na kozub. Ale Gustík sa nedá. Skočil pred ňu a sňal jej kužeľ. Skočil i Miško proti nemu a povedal čosi. Ale tu priskočil Elečko a zastal si pri Gustíkovi. Miško sa len zobzeral a vyšiel na dvor.

„Tristo okovaných ti do matere! Trhani kadejakí!“

Janko vošiel do pitvora a vytiahol ho pod stenu. „Hybaj, Mišo, nekľaj.“ Zaviedol ho k veľkým vrátam a zatisol ho za pilier. On sa postavil pred neho v bielej širici. Bielou hazuchou pokryl obe čiapky a začal mu dohovárať. „Neboj sa, nasádžeme im, ak nevyjavíš.“

„Nevyjavím.“

„Ani Katruši?“

„Nikomu.“

Čakali chvíľku, tu sa razom rozostrel pás svetla dvorom, v ňom sa mrvili a miešali tône.

„Dajú mi kúdeľ!“ bolo počuť hlas Katruše z pitvora. „Čo chcú so mnou?“

„Poďme krúpy trieť,“ bolo počuť hlas Gustíka. I zafučal krátko dva-tri razy.

„Pľuhavci pľuhaví! Čo majú tu? Miško, Miško!“ Hlas Katruše bol čosi pridusený. Miško chcel skočiť, ale ho Janko držal mocne. Myslel si, že tam v pitvore i bez Miška si dajú rady. A skutočne, museli jej pribehnúť kamarátky na pomoc, lebo už hromžila plným hlasom. „Taký bezočivý! Stojí kto o teba? Na, tu máš, pakuj sa za ňou!“

Gustíkova čiapka vyletela na stred dvora, skoro zápäť za ňou vyletel i on. Dievky sa chichotali, keď sa prplal v snehu. Elečka nemohli vyhodiť tak ľahko, chytil sa prahov na dverách, ale ho vysotili predsa predo dvere.

„Aké kľampy!“ odvráva Gustík, búchajúc baranicou o zasnežené šaty, že sa poometá zo snehu. Zafučal dva-tri razy krátko. Predsa ju len chytil v tej súre a všade našiel pevné, pružné telo. „Mocnejšia je od ktoréhokoľvek chlapa,“ pomyslel si.

Išli na cestu, skadiaľ prišli. Idúc popri pilieri, boli by mohli ľahko vidieť chlapov, nebyť ešte oslepení od plameňa na kozube.

„Poďme, Miško!“

Janko ho zaviedol do ciene, kde sú vozy a zvlačuhy. Hrkal reťazami okolo vozov. Potom zvliekol širicu a hodil ju do zvlačúh. „I ty zhoď halenu, vidí sa proti snehu. A vezmi tento švorec.“ Dal mu dlhý švorec na plece i on si naložil jeden. Miško ho slúchal, hoc nevedel, načo sa hotujú. On by ich bol radšej vypral hneď vo dvore.

Haluzina bola ešte na hŕbe, iba čo ju Ranostaj obkliesnil z čečiny, ktorú už pohadzuje ovciam. Z haluziny upletie hádam plot, alebo ju poseká na triesky. Janko vybral dve haluze ešte hybké a dal ich Miškovi. Viedol Miška k ovčiarni, pri ktorej ide mizdierka, zahradená nevysokým zrubom.

Boli za humnami pod stromami, ale Janko náhlil, len chytro do poľa. Sneh bol i vyše kolien miestami. Bežali poľom, a potom zišli na hradskú niže dediny. Dolu hradskou utekali hodný kus, až kde bol môstok popod ňu. Keď prší, voda steká z horného garáda popod môstok a potom jarkom do potoka, hen pod dúbravou. Pri môstku boli dve strapaté vŕby, skoro jedna proti druhej v hornom a dolnom garáde.

„Tu ich budeme mať, Miško.“ Miško sa zasmial; už vedel, ako ich budú mať. Dobre váľali švorce v sypkom snehu, aby sa oblepili. Reťaze zakosílili o jednu a druhú vŕbu, pretiahli ich ponad hradskú a späli ich, kde sa sňali dovedna. Ešte hádzali po nich sneh, ak sa kde černelo. Janko ho naúčal. „Ty tvojho — ja môjho. Neľutuj, ale hľaď, kde biješ. Po hlave nie, bojsa bys’ ho zabil do smrti, ani po bruchu. Po chrbte a ľadviech bi, čo len vládzeš. Ak zdvihne dačo na teba, zalomáz ho po ruke. Ak mu ju zlomíš, radšej ju zlom, ako sa dať podstreliť nič po nič.“

Ešte mu obrátil čiapku, aby zakryla jednu stranu tváre a na druhú stranu mu rozložil vlasy ani zásteru.

Nebolo nič vidno široko-ďaleko, iba bielu tichú púšť. I úboč sa stratila v nej, akoby sa bola uľahla a vystrela bielym rubášom, iba čo sa černejú kriaky v dúbravke z tamtej strany a okolo potoka.

Po veľkej tichosti ozvali sa hrkálky. Tentoraz nezatíchli, ale sa blížili náhlivo. Kôň zaberal tuho, dlhým sepkom. Onedlho bolo počuť jeho pridusený dupot. Dvaja na úzkom sedisku čosi hovorili, hádam sa i hádali, kôň odfukoval prudko. Tu zrazu zhrkotalo naliehave, akýmsi zhustnutým ohlasom, a nastala zasa tichosť.

Chlapci vyskočili spod môstka. Čiapku majú na uši, trochu zvrtnutú nabok, vlasy odhrnuté spoza ucha na druhej strane zakryli im druhú polovicu tváre.

Kôň sa hádzal sem-tam kdesi za švorcom, možno ho ani neprekročil a najskôr ho prudký náraz odhodil nabok, ak ho neprehodil cez švorec. Bol by chcel vstať, ale bol ako zviazaný medzi ojcami na vidličku. Sánky sa prekotili. Jeden z nich, čo sedel v nich, teperil sa zo snehu, ktorého tam navialo celý kopec. Ako sa dvíhal, Janko ho udrel haluzou po chrbte. Chlap podskočil a zasa padol. „Elek, rata, zbojníci!“

Janko poznal, že podbehol Gustík. Nechcelo sa mu zapodievať s ním. Obzeral sa, kde je druhý: videl, ako sa prplalo čosi v garáde. Skočil ta, ale ten, čo tam bol, nečakal. Začal skoky sádzať dolu garádom. Janko sa dal za ním, skákal i on zručne, lebo mal súkenné jančiarky, v nich mu bolo ľahšie ako Elečkovi v čižmách. Dohonil ho a ako bol nad ním, udrel ho drúkom po chrbte. Elečko jakol, bolo mu, že ho idú zabiť do smrti a začal sa driapať hore garádom, nie na cestu, ale do poľa. Janko preskočil garád, bol na brehu a druhým skokom bol zasa nad Elečkom. Tu ho zasiahol dva razy odzhora nadol. Koniec drúka ho udrel na jednej strane po sáre. Elečko sa hodil do garáda a vydriapal sa na cestu. Tu mu bolo už ľahšie utekať, bežal ako mohol k Smolciam. Janko skákal za ním ako hladný vlk. Keď mu prišiel pod ruku, bil ho ako na holohumnici.

Elečko sa mu postavil.

„Viem, kto si. Veď sa nahľadíš!“

„Ešte sa zastrájaš!“ zahrmel Janko premeneným hlasom, ale Elečko vedel naozaj, kto ho bije. I teraz dostal drúkom, že zjajkol. Na kožúšku zdudnelo a Elečko sa zvalil do snehu.

„Daj pokoj, Janko. Neprídem viac, neprídem. Nepoviem nikomu.“

Keď ho videl skladať ruky, kľačať v snehu, Janko spustil drúk na zem a odvrátil sa. Ani sa nevie brániť, trasie sa pred ním ako prút. Chýrny víťaz!

Vrátil sa k sánkam vytriezvený. Bolo mu skoro ľúto drúka. Ťažko sa biť s toľkým bojkom. Obzrel sa, či sa nedal za ním od chrbta, ale Elečko stál na mieste a ometal sa zo snehu. Gustík sa poberal k nemu vyskakujúc dohora na nohách tuho do venca, nahrbil sa, hlavu vtiahol medzi plecia. Za ním hrnul Miško, rozpajedený, že ho nemohol dosiahnuť viac ráz. Bol v krpcoch, nohy sa mu veľmi kĺzali, že ho nemohol dohoniť. Zato sa hodil naň Janko. Udrel ho raz popod kolená a raz po chrbte, kým dobehol k Elečkovi.

Janko zastal pred nimi, oprel drúk o zem. Boli dvaja, mohli sa i hodiť naň. Keď videl, že sa nehýbu, zahrozil im drúkom a vrátil sa k sánkam.

Rozopäli najprv švorce, podvihli koňa za uzdu a postavili sánky. Kôň mal okrvavené prsia a predné nohy. Vzali snehu a šúchali ho po odreninách.

„Nuž keď si len neublížil horšie. Škoda by ho bolo. I tak musí hoviadko vyhorieť pre oplanov.“

Napravili mu šíry, uviazali liace a koňa obrátili k Smolciam. Bežal, ale nie veselo ako prvej.

Keď sa vracali so švorcami, Janko by bol býval rád, keby ho bol videl Michal Skokan pri robote. Bolo mu veselo. Už bol istý, že bola vymyslenina, prázdny chvast, čo počul na ratúzi spoza koberca. Bola mu duša na mieste. Vyvŕšil sa za krivdu a naučil ich ohovárať statočné dievky.