Zlatý fond > Diela > Bohumil Valizlosť Zábor III


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Bohumil Valizlosť Zábor III

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Michal Belička, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Ivana Gondorová, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Ivana Černecká, Nina Varon, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Ondrej Dobias, Martina Kazdová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 91 čitateľov


 

16

Vrátili sa ku kolibe. Mladé páry a Cyril išli pozrieť do grúňa, či bude malín a brusín. Sestry sa fúkali, bočili jedna od druhej, Janko a Pavko už neboli spolu. Žena sa vtisla medzi nich.

Bača odváral raňajší pôjd pri vatre. Mladá žena sedela na gelete s dieťaťom na kolenách.

„Bača, príde sa mi lúčiť už naozaj. Nemám tu čo pohľadávať.“

Bača pokrútil hlavou a pozrel s výčitkou naň.

„Ale takto na posmech? Počkajte, aspoň kým odvarím.“

Osvietený sa vyhováral, že on už odvaril, čo mal odvárať. Ale bača zrepetil sa sám, vošiel do koliby, keď nebolo komu rozkázať, a vyniesol črpák urdy. Osvietený vzal črpák a odpil hodný dúšok. Bača mal pekný žltkavý oštiepok v ruke, zamotal ho senom a vstrčil ho do rukáva hunky. Rukáv zaviazal motúzom, urobiac z neho ako kapsu.

„Nech vám bude na merindu, švagre. Červená Lehota je netu.“

„Nakŕmili ste ma, občerstvili. Keby bol aspoň z Ozubín, poslal by vám tanistru rožkuľky alebo kartunky.“

„Akoby sa bolo stalo, švagre,“ vzal bača narážku, akoby nebola narážkou, a zberal ďalej veľkou varechou trasľavú, bielu penu zo srvátky na ohni.

„Nech vás Boh opatruje a dá pekné časy ako dnes.“

Bača pokrútil hlavou. Z peknej misy sa nenaješ.

„Dažďa by sa skôr zišlo, dažďa, švagre. Pri dáždiku sa lepšie raduje.“

Osvietený sa spustil dolu horami a zasa videl horáreň hneď pod horou. V záhradke ho už vyzerala Judka.

„Dobre som sa prešiel, Judka. Tu sú tvoje háby. Ja ich už sotva kedy oblečiem. Daj ich synovi, i valašku.“

Zdúpnela, keď jej vysvetlil, odkiaľ ide. Začala plakať.

„Neplač, Judka. Zvedel iba, čo dávno tušil. Už nebudeš mať čo plakať. A mne prepáč, že som prišiel rozjatriť ranu. Ďakujem ti, že budem môcť starať sa o syna aspoň zďaleka.“

Odobral sa, i oštiepok nechal Judke.

Keď vykračoval z horárne horou, nekráčalo sa mu tak ľahko ako prvej v krpcoch. S panskými hábami pritisli ho i panské starosti a žiale. Zišiel do Mutinej, potom do Sychravy. Ľudia pracovali pilne, slnce bolo ešte vysoko. Pri dedine videl hŕbu ľudí, vychudnutých, v čistých hábach. Majú čo obliecť, ale nemajú čo jesť.

„Čo čakáte, dobrí ľudia?“

Jeden ho hneď poznal. Sňal klobúk.

„Osvietená milosť, prišli sme na robotu, ale nám jej nedali.“

„Prečo?“

„Nepovedali prečo.“

Mrvili sa v tej hŕbke. Nepovedali im, prečo, ale oni vedeli, že preto, lebo sú v spolku miernosti. O kom vedeli, že sa zariekol, darmo mu bolo pýtať robotu.

„Kde je pán Ústeľnický?“

„Budú v dedine. Hádam olovrantujú.“

„Zavolajte ho.“

Z chlapov ani jeden netúrnul. Osvietený rozkázal ešte raz chlapovi, ktorý ho prvý poznal.

„A keď nesmieme, osvietená milosť. Sľúbili sme pred svätým oltárom, že naša noha nevkročí do krčmy.“

Osvietený sa zarazil. Spolok miernosti teda odrieka ľudí nielen od pálenky, ale i krčmy a hádam i krčmára. Či nejde trochu priďaleko?

„Odriekali nás od pálenky pred svätým oltárom, krčmu nespomenuli. Ale my už zo svojej náuky priložíme k odriekačke ako pre seba: ,A do krčmy nevkročí moja noha.‘ Tak je istejšie. Vojsť do krčmy, mohol by i pozabudnúť na sľuby.“

Prezeral si chlapov dúžich, hoc vyhladnutých, akým kolíkom podopierajú svoju krehkosť, aby neprišlo na ňu pokušenie.

„Poďte mi aspoň ukázať krčmu.“

Nenazdal sa, že dnes vojde i do krčmy. Mal úmysel ísť rovno domov. Ale v rozhovore s čuhárskym rechtorom sa dozvedel, že keď príde vybrať z dvoch skutkov lepší, že si má vybrať vždy ťažší. Vošiel do dvora, kde visela viecha na vystrčenom kolíku pod odkvapom. Pri dverách stál pejko zo Smoliec. Prednými nohami vykopal celú jamu. Slnce naň pripekalo, padali naň muchy a ovady.

V prednej našiel Gustíka. Stál pri stole, nohy trochu do venčeka. Zapínal dolománik, zakryť košeľu. Dedina je Pánu Bohu za chrbtom, nevedia prať panské košele a tobôž vyhládzať golieriky. Vlasy na hlave by mu boli dupkom stali od ľaku, ale ich bolo málo a boli pridlhé, aby zatušili plešivosť. Elečka nebolo nikde vidno.

„Mnoho roboty, pán Ústeľnický?“ Oči sa mu zasa smiali. Čugaňu krútil v ruke, stojac naprostred izby.

„Hodne veru!“ zajakal sa. I odfúkol dva-tri razy nakrátko.

„Tak poďme. Keď je toľko roboty, treba sa obhadzovať.“

Gustík zobral klobúčik o vysokom zahrnutom venčeku. Usiloval sa kráčať dorovna ako po šnúre.

Pod stenou ich čakal krčmár.

„Čo robí môj kôň u nich?“

„Len tak prišiel.“

„Bez nikoho, sám?“

„Veru len tak.“ Pozeral kdesi k maštali a pomyslel si: ,Azda ho len nedoviezli v kolimahe.‘

„To je častý hosť u nich, keď vie potrafiť sám.“

„Dnes je toto prvý raz.“ A pomyslel zasa v sebe: ,Nepríde azda dva razy na deň. Dosť mu je i jedného razu.‘

Osvietený zazrel mládenca v hŕbe. Dal mu dvadsiatnik.

„Odveď koňa do Smoliec. Povedz úradníkovi, nech dozerá naň a nedá sa mu túlať po Sychrave. Nazad idúc sa ohlásiš u mňa a povieš mi, kde si ho našiel a čo mi odkázal.“ Potom sa obrátil ku Gustíkovi. „Teda veľká robota!“

„Veľká — veľmi!“

„Keď je toľká, doviedol som im pomoc. Samí dobrí chlapi. Prečo ich nevzali do roboty?“

„To jeho veľkomožná milosť.“ Pán Gustík sa premínal na nohách, pozeral sem-tam. „Vraj nevládni do roboty.“

„Lebo sa vraj nepotužíme,“ dodal ktosi z hŕby.

„Prešli moc ráz, kadiaľ potiahnu cestu?“

„Kýho čerta som mal chodiť!“ kričal Gustík, čo hrdlo stačilo, ale iba v sebe.

Takto len odfúkol dva-tri razy nakrátko.

Osvietený sa usmieval. Poprezeral sem i tam, naostatok sa odobral a napomenul Gustíka:

„Nech sa usilujú. Ak chcú byť cestový komisár, preukážu sa: že im nejde cesta sem-tam, ale rovno.

Gustík hľadel stáť dorovna, ale hlava sa krútila trochu. Utieral si znoj z čela.

Osvietený prišiel dozerať na robotu. Sám doviedol robotníkov, samých sľubníkov.

Keď osvietený prišiel pred bránu, Skorocel zabrechal, vyskakoval naň, trhal ho za rukáv. Opatrný Ondrej vyšiel spoza uhla, široká tvár sa mu usmievala, až sa zligotali líca.

„No, prišli!“ riekol a zohol sa bozkať ruku.

Chcel sa ho spýtať! „Ale som nemal prísť?“ — keď spoza uhla vyšla osvietená. Úzka dlhá tvár sa usmiala, i čierne oči zažiarili teplými plamienkami. Mala zasa jednoduchú sukňu, visela jej nadol a ometala sa okolo sár. Pritisla sa k nemu dôverčive. Chcel ju bozkať zbežne na kútik úst, ale ruka sa už zdvihla a pritiahla chudú, vysokú postavu, že priľnula k nemu, trasúc sa sladostným rozochvením, a jeho ústa sa priložili na teplé pery, ktoré akoby boli šli žiadostive oproti jeho ústam. Pozrel jej do očú usmievavo.

Oblapila mu rameno; pri boku cítil zasa chudú postavu, ktorá mu zaťažila. Niesol teda zasa bremä, čo mu naložil na plecia obozretný otec s domom v Prešporku a majetkom na Považí a v Novohrade s grófskou korunou, aby i budúci Uzdicovci mohli mať od cisára zlaté kľúče pre čistotu svojej krvi.

„Zasa v maštali robota?“ spýtal sa jej akosi zdieľne.

Pozrela mu živo do tváre jasavými očima. Prvý raz vari, čo je v Ozubinách, spýtal sa jej, kde bola, vidiac ju prísť z gazdovského dvora, alebo z poľa. Jej gazdovské práce sa ho netýkali, lebo jej ich naložil nie on, ale posledná vôľa obozretného otca.

Vyrozprávala mu obšírne, že Turoň dostal beľmo na ľavé oko.

„Slzil ešte z jari, najskôr ho šibla chvojka a zadrela mu do oka. Keď prestal slziť, ukázalo sa mu beľmo. Musíme ho liečiť, lebo by ho špatilo. Škoda by bolo takého vola.“

„Veru škoda!“ prisviedčal jej vďačne, hoc Turoňa hádam nikdy nevidel, a ak ho videl, nemohol by ho poznať medzi piatimi pármi. „Kto ho lieči?“

„Ja!“

Boli na prahu svetlice. Spustila sa mu z ramena, že pôjde svojou cestou, najskôr do izby preobliecť sa. Tu ju on oblapil okolo tenkého pásu a vtisol do svetlice. Chytil ju za ruku, chudé dlhé prsty sa striasli v jeho dlani. Doviedol ju ku kanape a usadil doň. Sám si sadol k nej. Čugaňu zavesil na šramkovanú ohradôčku písacieho stola.

„A to ako ho liečiš, chorého Turoňa?“

„Každý druhý deň mu zafúknem oko. Do chabzdovej rúročky nasype sa prachu, a Turoňovi fuk do oka. Musia ho uviazať o prejmu. Odtrhol by sa, keď ma vidí.“

„Musí bolieť. Ako obála osť alebo pleva, nie to hneď štipka prachu. Nedivím sa, že Turoň skáče. A aký je to prášok? Z apatéky?“

Vyrozprávala mu, že si ho sama urobí. Kúsok čistého skla rozdrví a potom ho trie na čistom kameni na veľmi jemnú múčku. To je liek na beľmo.

Pozeral na jej ruky. Mohli byť biele, jemné; nechty sú pekné, ale na bruškách koža nie je veľmi hladká a okolo nechtov badať zádery. Tie ruky sa strhali pri jeho práci. Vcelku nepracuje pre seba, má i tak z čoho žiť i hrať paniu ale pracuje pre bezúhonnosť jeho mena. Jej práca povyplácala dlhy, čo on nasekal, kde sa obrátil.

„A rožkuľky si zasadila tohto roku?“

„Zasadila som na jednu hradu do polovice rožkule a na druhú polovicu kartunky. Ale sa nevyplatí. Ktosi ju podhrabáva. Ledva ostane na semä. Strežieme dosť, kto je, nemôžeme ustriezť.“

„Keď taký zlodejisko vie lepšie striehnuť ako chudák hájnik, keby ho bolo dolapiť!“

Pomyslel na baču hore na salaši, ako vyberá prižiarenú rožkuľku z pahreby a šúľa ju medzi dlaňami, aby kožtička odpadla. Ten sa smeje pilnej gazdinej, keď pomáha vyberať chutné zemiačiky.

Tak sa zhovárali chutne, ako nikdy dosiaľ. Ona žiarila šťastím, hoc od počiatku tušila, že zaklope na jej dvere. Takéto pokusy zblíženia a dôvernosti medzi nimi sa odohrávali obyčajne vtedy, keď on potreboval peniaze a nevedel kam z konopí. Čakala podchvíľou obrat, že narazí na chodník k peniazom.

Miesto o peniazoch rozprával jej o stoličnej ceste, o neporiadku a bezhlavosti pri robote. Nezamlčal, ako slúžnodvorský drží s neodrečenými od pálenky. Neprijíma do roboty takých, čo nepijú.

„A náš úradník vo Smolciach sa kazí. Našiel som mu koňa v krčme na Sychrave. Jeho som zazrel v bočnej, ale krčmár ho zatajil.“ Vyrozprával jej, ako odpravil koňa do Smoliec a čo naložil mládencovi. „Uvidíme, čo povie mládenec, keď sa vráti.“

Večerali spolu pod lipou. Už dávno sa nezhovárali toľko po večeri. Prišiel i šuhaj nazad, idúc zo Smoliec. Koňa oddal vo dvore.

„Úradníkovi?“

„Úradník bol na Sychrave v krčme. Krčmár ho pritajil. Chodieva ta deň po deň.“

Mládenec bol rád, že môže zamočiť úradníka. Mal ho za neverného, keď chodil po krčmách potajomky a zanedbával gazdovstvo.

„Stupnický sa kazí,“ potvrdila osvietená sucho. „Bude treba urobiť s ním poriadok.“

Bola rozhorčená, bola by ho hneď odpravila zo služby.

Položil ruku na jej chudú ruku.

„Už urobíme poriadok. Poradíme sa.“

Mali sa rozísť, keď mu oznámia, že predpoludním bol tu Ďorď Drobniak, vyslanec na diéte.

„Čo si ho nezadržala? Bol by ťa zabavil v otupné odpoludnie.“

Pozrela naň zboku, naostatok sa rozosmiala. Drobniak, a zabaviť paniu, hoc nie rozmaznanú! Drobniakovci boli všetci mrzutí, nejeden i neokrôchaný. Pán Ďorď nebol tiež veľmi uhladený, hoc strávil dakoľko rokov na diéte.

Na salaši potom odvarili. Mladé páry s Cyrilom vrátili sa z grúňa. Doniesli na ukážku niekoľko jahôdok. Malín a brusín je dosť, ale treba počkať, kým dozrú. Čučoriedky sa už brnejú ako-tak. Nesúce sú jesť, ale súce okrášliť sa nimi ani čiernymi perlami. Dievky si ich nastrkali okolo bruselka. Cyril párne mal zavesené na uchu, že jedna visela pred ním, druhá za ním. Bača rozkrojil oštiepček, poplanok ostal v komore na polici, lebo farárovci vytiahli čerstvý chlieb z košíka.

„Chlapče, vyslúž!“ rozkázal Pavkovi, keď sa žinčica odvarila a rozdelila na urdu, na tenšiu obyčajnú a na psiarku.

Keď sa hostia napili a najedli, sám bača vošiel do komory. Najprv im nadelil päť oštiepkov z toho kúta od Badišova a potom vynášal divné veci. Cyril dostal kohúta, Metod kačku z chudého privareného syra. Nenajedol by sa veľmi tými výrobkami, lebo syr je v nich veľmi suchý a sypký, ale deti sa vracajú veselšie, keď si nesú zo salaša takú pamiatku. Syr z nej im tiež chutí väčšmi od najlepšieho syra. Katra a Žofka dostali každá hodné srdce s mnohými ciframi.

Janko, ani čo by už bol domáci, vkradol sa do komory a poduloval v nej trochu. Vyniesol z nej ešte dve srdcia, krajšie od predošlých. Doniesol ich Žofke.

„Srdce, čo ti dal bača, si nenechávaj. Čo by si mala z neho? Najlepšie, dones ho materi ako tvoj podarúnok. Odo mňa jej daj tieto jahody.“ Dal jej kytku jahôd, nie veľkú, ale s peknými zrelými jahodami. „Povedz jej, že to za to, čo sa neprotiví našej ľúbosti. Toto najkrajšie srdce odo mňa bude tebe a toto druhé, čo má tu v rožku záder, daj ho Hanke zo mlyna, ako odo mňa.“

Pozrela naň s výčitkou, trochu sa trhla vzdorovite.

„Janko, Janko, čo robíš, zle robíš!“

Chytil ju za ruku a dotušil:

„Nie zle. Dones jej i s klietkou. Hanka nie je dievka, ale anjel.

Odložila srdcia pre mater a Hanku na stranu s odutými dosť hodne gambami. Nepozrela na Janka, lebo sa jej tisli slzy do očí. Nepovedala mu slova, nebola by ho mohla vyriecť. I hnev ju popustil. Spomenula si, že ona tiež vzala srdce na Jánskom jarmoku v Posadine od iného mládenca.

Bača odprevadil týchto hostí temer na dolný kraj polianky. Pavko musel ísť do dediny, lebo košík s oštiepkami vážil, i klietka, bolo dosť nespratno niesť. Dolu kiarom už šli mladí popredku. Žofka smutná, lebo Janko sa odobral ešte na výhľade nad bralom. I to srdce, čo niesla mlynárkinej dievke, jej zaťažilo. Katra sa k nej mala zasa milo; zabudla, čo bolo pri dúpnej lipe. Bola by sa smiala na čomkoľvek. Teraz sa nebolo na čom smiať, iba na tom, že Cyrilko už načal kohúta. Zjedol mu hlavu.

Za mládežou šiel dolu kiarom Bohumil Valizlosť so šatkou ženy o stuhách. Kráčal miestami, ktoré vybral skúsený Pavko, aby sa dievkam neuviezla noha. Mal zasa hádku s filozofom z Havranova pre hmotársky svetonázor. Ducha a jeho prejavy mal za výtvor mäsa a krvi. Chytá ducha, nadstavujúc naň sieť, sťaby na motýľa. Nedbal by ho lapiť, poprezerať a opísať. Hádam by ho i rozostrel krídelkami na doštičke a pribil ho ihlami, aby tam ostal na diváky. Ako nenahliadne, že duch a čo z neho vyviera, nie sú hmotné veci, ale najskôr len vôňa, ktorú šíri hmota v požehnaný čas, ktorý na ňu príde, možno, ako na lipu čas kvetu, keď sa rozvonia naďaleko. Vec nehmotná nedá sa chytiť, najviac ak by sa dala naháňať a doráňať od neokrôchaného lovca. Dajú sa poobíjať a pozotierať čo nežnejšie okrasy krehkého pelového rúcha. Filozof z Havranova vychádza zo seba, majúc seba za stredobod všehomíra. Stredobod je večný Duch, jeho posol je myšlienka, ktorou sa nám zjavuje z času na čas z nadzemských výšin. Myšlienka blúdi po nesmiernych vzdušných sieňach, hľadajúc, kde sa vteliť. Ak nenájde, čo hľadá, pritají sa a čaká. Svet ostane pustý a otupný. Myslí si, že nad ním nieto nič vyššieho a nehmotného, lebo jeho otupené oči nevidia nikde ničoho. A myšlienka odpočíva ako semä v zemi, čakajúc čas a pôdu, do ktorej padnúť a obrodiť dokonalosťou a krásou.

Mladá pani už dávno privykla na tieto odlety mužove. Sprvoti sa urážala, niekedy si i zaplakala tajne, keď zrazu zamĺkol. Cítila, že odišiel kamsi, nevedieť, kde. Ale pozdejšie sa uspokojila. Vracal sa zasa k nej svieži a veselý, sťaby sa bol okúpal v horskom žriedle. I teraz tušila, ako kráčal pred ňou s jej šatkou, že má kohosi pri sebe, bárs nevedela, že je to filozof z Havranova. Ostala sama na kiari. Starý pán síce kráčal pri nej, ale i on má akúsi spoločnosť pri sebe. Pozabudol na ňu. Bude mrcha spoločnosť. Priehlbina od lícnej kosti k ústam sa mu ešte väčšmi prehĺbila.

Naveľa prišli na rovnejšie miesto. Bohumil Valizlosť sa spytoval protivníka, prečo myšlienka, súc hmotná vec, nepôsobí vždy jednako. Tešlica predsa, keď ju zatínaš do pňa, naveľa ho rozkála, hoc je samá hrča. Myšlienka neraz odskakuje, odbíja sa, čo ako tneš a šľaháš. Indy ju vyhodíš skoro nepovedome a ona letí, udrie na akési spruhy, pootvára srdcia a rozptýli v nich vatry.

Starý pán sa vrátil k neveste. Poobzeral sa po hore, z ktorej poťahovalo chladom.

„Marienka, máš peňazí niečo?“

Zadivila sa. Nikdy nespomenul pred ňou peniaze, nie to že by sa prezvedal, koľko ich má.

„Mám čosi. Oňahdy mi dal Bohumil Valizlosť letnú angariu. Osemnásť zlatých v striebre. I z jarnej čosi zvýšilo.“

Starý pán hodil rukou nedbalo.

„To viem, Marienka. Gazdovať vieš. Kto by ťa dochodil? Ale či máš takto svojich, čo ti dali z domu?“

„Keď som sa vydala?“

„Z tých, z tých. Viem, mladuchu nevypravia nikdy s prázdnymi rukami.“

Nevesta sa zapálila. Čo sa má vyzvedať také veci? Veď sa to nesvedčí. Bohumil Valizlosť sa jej dosiaľ nikdy nespýtal, čo dostala alebo dostane z domu. Raz mu, tuším, rozprávala sama, čo môže dostať z domu. Počúval ju, ale videla, len zo zdvorilosti. Videla, že si doviedol akéhosi iného, ktovie z ktorej knihy alebo časopisu, a dohadoval sa s ním.

„Mám, apuško, tristo zlatých. Ešte som ich nenačala.“ Pozrela naň, jama sa prehlbovala. Čo je to? Máli sa mu? Myslel, že bude viac. Kto by sa bol nazdal, že je taký úlipný na dudky? „Ale mi dali Rysuľu, a Rysuľa je tiež hodna čosi. Dali mi náradie do izieb a kuchyne i krosná a kolovrátok. I do komory dali čosi vo fľašiach a hrnčekoch. Len kávy bolo hodné vrecúško. Ešte ju míňame.“

Starý pán len počúval, počúval. Potom pohodil rukou netrpezlivo. Stŕpala, čo to znamená. Nikdy sa jej neukázal ešte takýto lakomý.

„Čo ti je z fľiaš a hrnčekov, dievka moja? Nerečiem, keby boli plné rimštiakov.“

Rozhorčila sa. Znevažuje ju, že nemá vrece rimštiakov.

„Mám zaušnice a sponky, náramnice a reťaz! Mám dosť vecí zo zlata.“

„Nepovedám, nepovedám, dievka moja.“ Krútil veľmi smutne hlavou. „Ale čo je to všetko? Ako psovi mucha.“

Hanbila sa sama pred sebou, ako ju haní. Chcel by zlata dve-tri opálky, alebo pol miery dukátov?

Ale on ani nepobadal, ako ju uráža. Zachmúril sa ešte väčšmi.

„A tvoji tam doma, v Tesnej Bani, majú dačo peňazí? Mohli by mať. Kupčia, a nie najhoršie, ďakovať Bohu už v štvrtom či piatom kolene. Kráľom tam u vás požičiavali groše. Vtedy išli dukáty. Na miery ich merali.“

„Ja neviem, apuško. Kto by sa ich to spytoval?“ Ledva sa jej slovo pretislo cez hrdlo. Slzy sa jej tisli do očí.

„Už len povedali azda, koľko padne na teba po ich smrti, keď sa budete deliť.“

Ako sa v ňom sklamala! Spomína smrť jej rodičov a deľbu, akoby sa nemohol dočkať, kedy z nich duša vypadne. Prežrela slzy a odpovedala sucho:

„U nás nie je obyčaj radiť sa o takých veciach. Viem, že ma neukrátia, čo má padnúť na mňa.“

On len krútil hlavou. Mrcha obyčaj. Sľubujú s dievkou hory-doly, a potom sa vykľuje Rysuľa, snovadlo, motovidlá. Kto chce prísť k svojmu grošu, musí prosiť Boha, aby k sebe povolal starých, čo sedia na truhle. Začal ju naúčať:

„Poriadok je poriadok, dievka moja. I Boh ho miluje.“ Ale ona pohla plecom vzdorovite. „No, nič to. Dajme tomu pokoj. Ale takto si vídala, že majú groše? Azda ich i čítali, keď ich odkladali. Mali by hodne? Mohlo by byť takto päťtisíc, Marienka?“

„Päťtisíc odrazu?“ Zasmiala sa, ale v hrdle je] zasipelo. Ako ju dochodí, sužuje. Už mu nikdy nepovie milého slova. Nikdy sa s ním nezažartuje. „Päťtisíc je veľký peniaz, apuško! Ten sa nepovaľuje kde-kade po šuplíkoch.“

„Hej, veľký peniaz, dievka moja, veľmi veľký peniaz. Bože, prebože!“

Hladil si hlavu, na ktorej podskakoval chĺpok nad ľavým uchom. A predsa v kupectve ľahko prísť k peniazom. Narába sa nimi, hoci sú cudzie.

Keď ju on dochodil, prečo by ho nepoobracala i ona. Spýtala sa ho spurne:

„A koľko vy máte peňazí, apuško?“

„Ani päťsto v striebre, dievka moja. I to je medzi ľuďmi. Úroky dávajú i nedávajú. Ej, keby sa bol dal na kupectvo, alebo aspoň len na dobré remeslo! Hoďas metly robiť alebo hlinu rozvážať. Ale takto? Ach, dievka moja, kde sa podejeme, čoho sa chytíme?“

Jeho žiaľ sa jej dotkol. Zbadala, že utiera ukradomky oči. Hnev sa ochladil, rozhorčenie sa tiež vyparilo akosi. Vzala ho pod ruku a pritúlila sa k nemu ako inokedy. „Apuško, čo vám je? Ach, ako je to mrzko, keď nič nepovedáte!“ Trochu ho i striasala, že sa tak zaťal.

„Keď by nechcel, dievka moja, aby sa roztrúbilo, čo má byť pod pokrývkou. Vidíš, ani vlastný syn nevie o ničom. Ale tebe sa zverím. Azda ma nevyzradíš, hoc tajomstvá sa nedržia ľahko na ženskom jazyku.“

Tu sa jej zveril, kto bol chlap v hunke i v akej tvŕdzi sa nachodí. O Judke a jej synovi sa nezmienil. Pravdu trochu zohol, tvrdiac, že sa hodili na osvieteného ako hladní vlci, lebo je trochu-trošičku žičlivý Slovákom.

Ľutovala mladá žena, čo sa stalo žičlivému človeku bez vlastnej viny. Bude iste pritajený Slovák. Svet sa zadiví v jeden deň, keď ho uvidí na čele rubárskych Slovákov, ďaleko pred Plochom a Dechtiarom. Odprosila veľa ráz svokra, že ho mala za lakomého vydierača, ktorý by sa nedbal prehrebať v cudzom vrecku. Keď i ona bola taká kalužka, ktorá, keď je na pokoji, nerobí nikomu nič, ale keď prebrnkne cez ňu koleso, fŕka a strieka nečistotu na všetky strany. Tak postriekala i jemu hábočky, hoc chudobné, ale vždy čisté, a milú tvár, v ktorej sedela starosť o iných.

Kráčali mlčky peknou mladou horou. Nenazdali sa veru, že sa skončí tak smutne výlet na salaš. I to pre koho!

„Neodpustia mu, keď je lepší od iných, dievka moja. Všetci sa oboria naň radom. Byť lepší je im veľký hriech.“

„Mrcha ľudia, mrcha, apuško. Neodpustia mu,“ istila i ona. On hľadal proti nim odpomoc, ale ona mu jej nemôže dať, lebo nemá peňazí.

Vyšli z hory na chotár, ukázal sa Badišov, roztiahnutý medzi sadmi v tôni jaseňov a ovocných stromov. Tu mladá pani zastala, akoby ju bolo čosi búšilo do pleca, sivé oči zajasali.

„Peňazí by sa našlo, apuško, dosť, koľko treba. I viac hádam, oveľa viac.“

I on zastal, pozeral na ňu ako na div sveta. Oči mu ožili.

„Vari ti zišlo dačo na um?“

„Ja len spomínam, že by ich bolo. Chyba je, že sú nie na hŕbke, rozkotúľané sú. Vy päťsto, ja štyristo, u Mochúľa by sa ich našlo aspoň troje toľko. Po sedliackych domoch by sa ich tiež nazbieralo. Má Ranostaj čosi, kurátor ešte viac. Prichodilo by ich zbierať, apuško.“

Starému pánovi zas pohasli oči.

„I ja som myslel na roztratené, ale — hm — pýtať u toľkých a rozpovedať, načo sú: vidím, nebolo by v poriadku. Skrsli by reči, mrcha chýry; prišli by do uší i tým v Ozubinách.“

Nehovorili viac o peniazoch. Zamĺkli. Nevesta mala teraz tie isté myšlienky, čo pred chvíľou svokor: aký zlý je poriadok, že jej nedali hneď celý výplatok, keď sa vydávala. Mohla by teraz vyčítať hotové zo svojich, koľko treba. On zasa myslel na roztratené v Badišove a Čuhároch. Bieda bola, že by sa nedali zosypať dovedna bez vysvetlenia, načo sú. Osvieteného by nevyzradil za celý svet, a tak roztratené nemôže ísť zháňať. Ale starý August Pulcheríny má toľko na hotovosti. Dal by vďačne na dobré úroky, ale by pýtal záloh. Potom nevedel by zachovať tajnosť ani deň. Šiel by sa pochváliť do Ozubín a do Smoliec, koho zratoval.

Mladá spala veľmi zle v tú noc. Omínala ju ustavične myseľ pre ten výplatok. Ale zarána nebola zronená. Oči jej svietili, keď sa sňala so starým pánom.

„Už viem, apuško, kde je peňazí, moc peňazí, i viac, ako nám treba.“

Uškeril sa nedôverive a pohol plecom. Jej pramene sú nie práve najvhodnejšie. Ale ona sa mu ovesila o rameno a vodila ho po záhrade. Odkvitali práve klince na strednej šesťuhoľnej hrade a ruta a majorán voňali tuho, osviežené mocnou rosou. Čím ďalej išli, tým ľahšie dvíhal nohy. I oči sa mu blyšťali od lakomosti.

„Len ako sa dostať k tej truhle?“ Prstami si pochlpil riedke dlhé vlasy, ktoré mali pokryť temeno. „Ako, Marienka? Nie ľahká vec.“

„Povedzte, že sú treba vám kúpiť mlyn v Podholeniciach. Podložte včelín.“

Musel sa rozosmiať. Mlyna v Podholeniciach vôbec nieto a na včelín by nepožičali ani desatinu tých peňazí.

Ale i keď ostal sám, myseľ na radu nevesty ho neopustila. Nevie nájsť výhovorky a výkruty, ale prameň je dobrý. Bude hľadieť načrieť z neho. Onedlho bol už vyobliekaný. Keď sa od nej odoberal, zveril sa jej:

„Pôjdem len s pravdou, Marienka. S ňou sa dá azda ešte naj ďalej zájsť.“

„Nedá ani groša!“ vystríhala ho nevesta. „Pre grófku nebude chcieť dať. Ona drží s grófkou od počiatku, ani teraz sa nedá na jeho stranu.“

„Jeho strana je i grófkina strana. Pôjdem ja k nej len s pravdou.“

I šiel Dubkovom rovno do Ozubín. Vykračoval veľmi chytro. Ani si nevšimol Smoliec, keď išiel úbočím popred ne, ako ležali roztiahnuté v neširokej dolinke. Dosť zavčasu sa spúšťal Dubkovom k Ozubinám. Keď bol pred farou, zastal. Vyutieral tvár veľkou šatkou s červenými kvetmi divého maku. Až teraz spozoroval, že sa ponáhľal prituho. Pot sa mu lial cícerkom dolu tvárou. Čakal, kým sa vyparí z neho tuhý kúr, okúňal sa takto vojsť do farského domu, a ešte s takou prosbou, od ktorej sa tiež bude štica pariť. Naostatok položil dlaň na kľučku; nemohol otvoriť dvercia, boli zamknuté na kľúč. Pošťukal, darmo, čakal na odpoveď, iba čo moriak kdesi zo dvora zadudral a morky sa ozvali:

,Piť-piť!‘ Stal si pod oblok, že nazrie do prednej, ale tu viseli pásikavé záclonky. Zaklopal okúňave bruškom prstov, že zbudí domáceho ducha, ak by driemal v kúte. Fara ostala tichá, akoby vymretá. Zdnuka sa neozval nikto. Zato z cesty sa ohlásila hus nad mladými, zgágajúc jedovate. Jedna žena, podkasaná do kolien, zastavila sa na ceste, nesúc v každej ruke po putni vody z potoka. Bolo jej nahlo nosiť vodu do dieže, naplnenej nečistými hábami. Pri dieži horel oheň z hrubých hrčí, okolo ktorého boli veľké hrnce s vodou. Medzi hrčami boli sa hriali zvariaky, doniesť do varu vodu v dieži. V šaflíku bol hodný uzol s popolom na lúh, keď sa precedí cez popol vriaca voda. Žena zastala a pritiahla si rožky šatky pod bradou.

„Darmo búchajú. Niet nikoho doma. Pán farár išli kázať do Prešporka a pani je nie doma.“

„A nepríde pani?“

„Nepríde. Darmo ju čakajú.“

Nuž tak sa stalo: ponáhľal sa do Ozubín ako bez duše, hľadať pomoci u pani Alžbety, a tu stojí pred zatvorenou bránou.

„Viete iste, že nepríde?“

„Iste. Darmo čakajú.“

Starý pán sa už poberal, že sa obráti a pôjde, skadiaľ prišiel, ale spoza uhla domu vyšla vysoká postava. Na tenkých hnátoch pod kolenami lupkali priširoké sáry.

„Čo ty vieš, Mariša?“ spiskotal tenký hlas rechtora Sztupayho. „Fu-fu!“ socal smiech cez ovesené fúzy, že ich dvíhalo dohora ani závoj, socajúc výbuchy smiechu z úst. „Ako by neprišla, keď príde?“

Žena podoprela boky urazená, že ju znevážil pred cudzím človekom. Chystala sa odpovedať čosi štipľavého, ale ju predbehol Sztupay.

„A ty, Mariša, pôjdeš do trlice ešte dneska. Čo kladieš oheň pod záčin Kľavého? Len nech zaletí iskra do slamy!“

„Neviem, do akej! Ani hrsti slamy nenájsť, ani len postlať do postele.“

„Všetko jedno. Jazyčná si. Trlica ťa neminie.“

Vzala do ruky putne. Neodpovedala mu nahlas, ale šomrala pod nos: „Keby ťa kto duril, korhelisko korheľský!“




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.