ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V pondelok bol utešený deň. Bol tuhý mráz, obloky boli samý kvet z akýchsi divotvorných záhrad, uhly pukali, nad ránom skákali klince z dachov. Za rána vyskočilo slnce spoza Hundráča akoby vyumývané, čisté; usmievalo sa studeným úsmevom na učupený Badišov. Potok sa zdul, naplnil sa akousi čudnou stavbou, akoby vyšuchorenou z peny a mlieka. V ľadovej stavbe pretekala vodička tenkými jaročkami. Šepotala potichučky po kľukatých chodbičkách, sťaby zvolávala slabé jaročky zísť sa znovu a tiecť jedným prúdom do Belej pri Posadine. Z penistej smiešnej stavby dvíhala sa para, sťaby tamdnu varili všetky rubárske pálenice. Husi, kde sa mohli dostať k vode, stoja v nej a kúpajú sa na div. Husári gágajú akosi víťazne. Keď bolo vyjsť z vody, ide sa im veľmi nezručne po ľade a snehu. Keď ich omrzí ísť, sadnú si zohriať labky. Ale ich nezohrejú, iba čo primrznú tam, kde sadli. Keď sa im všetko zunuje, vezmú sa na krídla a letia ťažkavo, gágajúc ponad cestu.

Slnce sa oprelo tuho i o faru. Hoc štrbavé, vošlo do izieb na návštevu, kde dudali pece. Predpoludním sa vyhrnuli sliepky pred maštaľ a váľali sa v prachu s rozčapenými krídlami a odutým perím.

Starý pán akoby bol omladol. Predpoludním bol vo včelíne. Bohumil Valizlosť bol zaujatý práve otázkou, či myšlienka je číra duchovná vec a či ju pomáha vytvoriť i hmota. Mladý farár z Havranova, Pavel Ohnislav Boháč, sa klonil veľmi k strane hmoty. Bohumil Valizlosť mu zazlieval, že tisne hmotu, kde sa prejavuje duch. Či nieto dosť hmotárstva v samom živote, že ho ide hľadať i kde mu nieto miesta? Načo mu vyhrievať miesto medzi posvätenými? Ak hmota osvojí zapálencov, ich svet sa zrúti na hŕbku.

Starý pán vošiel do kuchyne, kde sa umýval riad po obede. „Poď, Marienka, ako je vonku krásne!“

Usmiala sa mu jej bledá, trochu vpadnutá tvár, v ktorej sivé oči svietili akési veľké, akoby zadivené. Cyrilko sa tiež pýtal von, ale Žofka zadržala, ukážuc mu rozsušený šmálok zo svrčiny, že je to zmrznutá ovečka.

Išli za humná svokor i nevesta, ona v peknom kožúšku, s vlnenou šatkou na hlave, on tiež v červenom kožúšku s veľkými tulipánmi hore, okolo hrdla, kde sa delia krídla. Na hlave mal čiapku z líščej kože, futrovanú ľahkým brčkavým barančekom.

Keď prišli k včelínu, tam bol veľký huk. Slnce prihrievalo na koše, medzi ktorými boli šúpy žitnej slamy. V čistom vzduchu pred včelínom bol celý oblak včiel, rozihraných akosi veľmi tuhým bzučaním.

Akosi vtedy sa poberal Nehemko Žulovic a Samuel Primitivus dolu záhumním. Žulovic pritrielil hneď zaránky, lebo ho vyhnal do Badišova Baltazár Ozubinský.

„Treba ísť pozrieť, či sa nedá dačo robiť.“

Žulovic hľadel do zeme a mrdal plecom, ale len v mysli, lebo čo by sa dalo robiť? Elečko prišiel žalovať slúžnodvorskému, ako prepadli nočnou hodinou sedliaci, i Gustíka Ústeľnického, s kolíkmi. I ukazoval hrubé, belasé klobásy po ramene. Naveľa sa i priznal, že bolo pre dievky na priadkach a jedného z nich i pomenoval, kurátorovho najstaršieho. Vtedy Ozubinský poslal hneď po Nehemka.

„Pozrieť môžeme, ale musíme dávať pozor a nestrašiť chlapcov nič po nič.“ Nehemko i dokázal náhlivému slúžnodvorskému, že by pokuta nebola veľká pre bitku, ktorá bola v noci a bez svedkov.

Šiel najprv ku kurátorovi. Zasa bola doma iba gazdiná, Janko bol v Ohradnici po soľ a kurátor v Posadine u kupca so zbožím, Šalamúna Schönbeina.

„Tamtú noc bola bitka medzi mládenci pre Žofku Ranostajovu.“ Katrena sa zadivila, nebolo v dedine nič počuť o tom. Ešte väčšmi sa zadivila, že mládenci boli zo Smoliec, Elečko a Gustík. „Tunajší ich nabili, našli ich vraj pri nich krúpy trieť.“

„Krúpy trieť!“ zhíkla gazdiná a pozrela naň v dive. Oči jej zasvietili, tvár akoby bola omladla. „Kto ich videl?“

Žulovic sa usmial. Pohol plecom v rozpakoch. „Tie veci, ak sa robia, hm, nerobia sa na jave. A večer je tma. Kto môže vidieť, čo sa robí potme?“

Gazdinej opadli krídla. Kto videl kedy koho krúpy trieť? O tých veciach počuť hovoriť, ale v Badišove nebolo dosiaľ dievky, aby ju v tom boli potvárali, najmä s mládencom z druhej dediny.

„A môj syn, keby bol videl na vlastné oči, neuveril by. Viem, ani vtedy neuveril, hoc sa bil.“

Hovorila s opovržením o jeho slepote, že sa dá vodiť za nos, hoc ju videl na tanci s pánom. Neuveril by on ľahko, nie.

Žulovic zasa myslel, že by uveril. Zaľúbený skôr uverí, ako nezaľúbený, lebo sa bojí o svoju. „Raz ich vidieť spolu, po vidne, ako ich nemohol vidieť tamtej noci pre tmu, uveril by. Nepozrel by viac na ňu.“

Katrena sa rozveselila zasa. Veď keby ich prichytil! Ale ako! Ona je teraz vo fare. Ešte keby aspoň doma bola, Elečko by aspoň mohol chodiť k nej. „Takto ani pomyslieť!“ Vzdychlo sa jej od žiaľu. Ani si nepomyslela, že si žiada takú vec, ktorú by nebola mala vyjaviť.

„A Stupnický nemohol by chodiť do fary?“

„Nemajú ho tam radi.“

Žulovic šiel do školy radiť sa rechtora, koho by bolo poslať za vyslanca na seniorálny konvent.

Samuel Primitivus nemal veľkej nádeje. Pôjde iste kurátor, richtár a akby on. On by mohol dostať richtára, keby ho slúžnodvorský trochu postrašil. „Len aby sa dal zvoliť! Ale keď zbadá, že bude musieť ísť proti farárovi, nedá sa zvoliť.“

„Nieto spoľahlivejšieho v celej dedine!“

Žulovic sa čudoval, ako všetko má farár v moci. Tu už neostane iné, ako kurátorovi podraziť nohy. Vybrali sa spolu k richtárovi vziať ho trochu do výrobku. Idúc záhumním, čuli i oni veľké bzučanie pred včelínom. Žulovic podišiel bližšie pred včelín, pozeral na hustý oblak včiel, ako sa krúti naokolo.

„Čie sú to včely?“

Samuel Primitivus stisol zuby, ledva vyšlo pomedzi ne:

„Nášho farára.“

„Hm, pekný včelín, bude zo tridsať klátov.“

Samuel Primitivus pozrel naň neprajne. Zabolelo ho, že počul chváliť farárove včely.

Z včelína sa ozval hlas mladej panej. „A čo sa to robí, apuško? Azda sa roja?“

„Prášia sa, Marienka. Slniečko ich zahrialo. Prebudili sa a vyleteli zahriať sa trochu. Skusujú krídla, či vedia ešte lietať, striasajú z nich nečistotu. Nečistotu vymetajú i z domu. Vidíš, vyhadzujú pred kláty i mŕtvych.“

Farárka pozrela pomedzi koše. Na snehu pred klátmi bolo čosi nečistoty i mŕtvych včiel dosť hodne. Mladá ich ľutovala. „Pri takom slnci myslia si hádam, že je už jar.“

„Ach, sotva. Vedia, že teplo je len o poludní. Poletia si, poharcujú, očistia krídla a telo a keď sa slnce nachýli, pôjdu do teplého domku hriať sa, ako my k peci. Ale polovica zimy sa minula. I macko sa vraj prebudí o Pavle a obráti na druhý bok. Príde Matej, nájde ľady, začne ich lámať. O Jozefe už bude kopnieť, o Ďure už bude vychodiť tráva zo zeme, že ju ani obuchom nevbiješ nazad, odkiaľ vyšla.“

Žulovic vyšiel zasa na cestu. Premýšľal o včelách, o prášení, o Pavle, o mackovi a Matejovi i Jozefovi. „Kto to naúčal tú ženu?“

Samuel Primitivus sa zmraštil. „Jonatán Zábor, čuhársky rechtor, svoju nevestu.“

Žulovic nič sa neobzeral, že sa jeho spoločník durdí. „Poznať, že bol dobrý rechtor. Pekne naúča.“

Samuel Primitivus sa urazil pre tú chválu, ani čo by ju boli odobrali z jeho majetku. „Musí rapotať ani straka. Keď by nemal koho naúčať, začal by kázať hrncom.“

„A naúčal by mňa?“

„Kohokoľvek! Kto len príde k nemu. Mládencov vábi k sebe, dievky.“

„Naúčal by Stupnického?“

Samuel Primitivus buchol čugaňou do snehu, ktorý už urobil hrubú ľadovú kôru, že sa rozpúšťal na povrchu v tieto slnečné dni. „Naúčal by ho, hoc toho sa nič nechytá. Jeho by chcel obrátiť na slovenčinu.“

Žulovic sa zamyslel. Starý rechtor by teda podúčal i Stupnického. A starý pán podúčal rád.

I na druhý deň, keď majstroval čosi pri ohnisku, zbadal, že Žofka pozerá k nemu ukradomky od pohánčených krúp, ktoré oberala, prihovoril sa jej teda.

„Pripáč sa len, Žofka. Zvedavosť sa mi nepáči, ale ju nekarhám, keď ju vedie za ruku chtivosť naučiť sa dačo súceho. Vidíš, v tejto fľaši je potiaľto dobrý ocot, ale z vína a koľko ho je, toľko som nalial dobrej pálenky.“

Žofka sa striasla, zmraštila a vyšlo jej z úst: „Hach!“ na znak, ako sa jej to hnusí.

„Striasaš sa, vykrivila si tvár, že som sa ťa zľakol: a to pre tú dobrú pálenku! Myslíš, že pálenka nemôže byť dobrá? I pálenka je dobrá, keď je tam, kde je jej miesto. Neviem, či jej i ty neoblizneš takto, keď ťa nevidia.“ Zahrozil jej dlhou čiernou vareškou, dosť obhorenou, čo mal v ruke.

Žofka sa zahniezdila nespokojne, v čom ju potvárajú.

„Neverím jej; viem, že je paškrtná. Videl som, rada líže med.“

Zasmiala sa i pani. Žofka sa priznala:

„Med nerečiem, ale pálenku!“

„Nuž dávaj pozor, Žofka. V tom octe s pálenkou utopíme túto hrudôčku. Vidíš, pekne vonia.“

Privoňala pani, nepovedala nič. Privoňala Žofka, zas sa strhla. „Veľmi tuhô akôsi.“

„Hej, tuhá smola, Žofka, ale nie zo smrečka. Gáfor je zo stromov, ktoré nerastú v našich krajoch. Gáfor sa rozpustí v octe a pálenke. A tak vložíme do fľaše týchto zelín: šalvie, promincle, ruty i trochu trifólie.“

„A odkiaľ ich vzali o Pavle?“

„Nazbieral som ich toho leta, Žofka!“ A ďobkal sa, jej na protiveň, ukazovákom do čela. „Šalvie na suchých lúkach, ruty a promincle v záhradách, trifólie na močaristých lúkach. Zviazal som zeliny a zavesil na pôjde, aby uschli pomaly na vetríku, ktorý tam previeva, keď sú výhľady otvorené. Vo fľaši sa budú močiť, odpijú octu a pálenky, lebo sú ako smädné, ale zato prepustia octu a pálenke tuhosť a silu, čo majú v sebe. Ale ju neoddajú odrazu. Fľašu musíme dať na oheň, horúčava vytiahne, čo je dobrého v zelinách.“

Keď poukladal zeliny do fľaše, ostalo hodne prázdneho miesta. Dolial čistou vodou. Žofka pozerala, čo robí a zasmiala sa. „A fľaša im pukne na ohni.“

„Nepukne. Ak si ty múdra, ani druhí sa nedajú previesť. Fľašu dáme do tejto mrvy v hrnci, nech jej bude všade okolo fľaše a na mrvu nalejeme vody. Mrva nedá fľaši puknúť na ohni.“

Divila sa, ako prejde fľaši cez rozum. Otvárala oči, keď vložil sena do handričky a urobil guľku. Ňou zapchal hrdlo na fľaši. Pozrel na Žofku bokom a žmurkol jej.

„A ty by si ju zapchala najskôr dobrým kolčekom. Tiež by nedal vytuchnúť, čo je vo fľaši a držal by lepšie ako handrička. Čo povieš na to?“

„Bolo by hádam lepšie.“

Zasmial sa jej do očú. „Vidíš, ako sa musíš učiť! Nedeľná škola ti nezaškodí. Tam ti ukážu, ako sa urobí para, keď voda príde do varu. Para má takú silu, že roztrhne fľašu i kotál, ak ju nevypustia. Ona teraz už ženie i ťažké železné vozy. Zabila by i Žofku a ktosi by hádam i plakal.“

Keď jej zažmurkal, vedela, s kým ju prekára, ale sa urobila nevedomá. „Vedia pekne naúčať.“

„Hm, všetci ľudia všetko vedia, ale kto sa viac naučí, je múdrejší od iných. Pán farár Madva pozná zeliny a vie, aká je moc v ktorej. Prídu k nemu chorí, a keď zvie, čo im chýba, dá im zo zelín odvarok a ten im pomôže. I on sa naučil viac od ľudí ako iní.“

„A načo bude ten ocot s pálenkou?“

„Nevieš, keď bola toho leta Veronka u nás, čo sa stalo Kristínke?“

Žofka sa rozpamätala, ako dávala čosi na lyžke staršej sestre. Jej pomohla tuhosť zelín, ale Veronke už nepomohlo mlieko. Chorela, chorela u mlynára Mahuľu. Keď bolo zle, Kristínka ju zasa odniesla domov a pochovala tam na cmiteri. Hej, donesie do domu i ona všeličoho, čo sa naučí tuná; najprv do Ranostajov, potom do Drozdíkov. Či kedy príde do Drozdíkov?

„Žofka, prejdi do Drozdíkov, že zajtra máme ísť do Posadiny.“

Temer sa strhla, keď počula rozkaz farára. Bol dnes veľmi vážny. Starý pán sa jej uškeril.

„Vieš, kde bývajú Drozdíkovie, Žofka?“

Zapálila sa ani fakľa na jeho narážku.

„Nech kurátor dá znať i richtárovi, povedz mu.“

Odela si kožuštek, trochu sa obriadila a išla do Drozdíkov. Vedela, kde bývajú, veľmi dobre, ale toto je prvý raz, že im pôjde do domu. Stŕpala, čo jej povedia, najmä pyšná gazdiná.

Našla ju samú v dome, chlapi mlátili na humne. Ozývalo sa, ,cupi-lupi, cupi-lupi‘ vo štvoro z holohumnice. Katrena vytreštila na ňu oči, v nich mihol zlostný blesk, ale zápäť sa tvár vyjasnila. Prívetivosť sa z nej usmievala. Ale oči pochodili po nej vystíhave akosi. Krúpy sa trú medzi dvoma kameňmi, budú obyčajne rapavé; ale tu nevidí kameň a tobôž zádrhlivý. Tu je samá hladkosť a klzkosť. Sľúbila, že chlapom povie, že zajtra nebudú mlátiť, ale pôjdu do Posadiny. Dusilo ju od jedu, že farár už zvádza i syna, nielen otca.

„Pôjdu, čo ako, Žofka, povedz pánu farárovi. Konvent je konvent. Vieš, čo bude na ňom?“ Žofka pokrútila hlavou. Zabudla sa spýtať starého pána. Jankova mať ju voviedla do izby o posteli vystlatej až do povaly, o veľkom ráme s peknými mištičkami a krčiažkami. Bolo v nej teplučko, akosi milo. Gazdiná sa usmievala a vysvetlila jej, že zajtra vyjde na konvente neskladať angariu na farára a rechtora, ani nezosýpať. Odteraz pôjde zosyp i plat sám od seba. Žofka vytriešťala oči, ako to bude môcť ísť samé. Ale všetci ľudia všetko vedia. Starý pán jej to vysvetlí.

„Hej, odteraz nám bude ľahšie, ľudia nebudú mať toľko platiť.“ Pán Žulovic jej to dobre vysvetlil. Ona spomenula mužovi dva-tri razy, ako by to dobre vychodilo. Ale muž bol veľmi mrzutý. Hodil rukou a zahriakol ju, aby neplietla. „A ty, Žofka, nebožiatko, vždy na tej fare. Nie ti je smutno? I večery dlhé. Nebude sa sladiť tam ťahať tie niti samej.“

Pochválila sa jej, že je nie zatvorená. Každý večer ide na priadky domov. Nekrátia jej na fare ísť medzi dievky. Jankova mať sa zaradovala. Napravila jej šatku okolo hrdla, ktorá sa bola akosi pošmykla nad prám na kožušku.

„A chodia mládenci, chodia?“

Žofka jej prikývla.

„A ozaj je pravda — budeš vedieť, keď ta chodíš — že onehdy boli mládenci z druhých dedín. Naši sa vraj pobili s nimi.“ Žofke bolo odrazu sucho v hrdle, bola by chcela prežrieť akúsi hrčku a nemohla glgnúť. „Prichytili ich vraj krúpy trieť s našimi dievkami.“

Žofka vytreštila oči. Bola by sa päsťami bila po hlave, lebo cítila, že ju var obišiel a hanba jej poliala tvár i čelo horúčavou. Oči Jankovej matere sliedili po nej, vystíhali zasa. Z nich sa škeril na ňu posmech a škodoradosť. Zdúpnela, čo sa to stalo odrazu, aká premena. Spod milých, hladkých slov vialo na ňu chladom, sťa keď poťahuje studený vietor od Dubkova.

„To len vymysleli. Z iných dedín boli nevolaní, bezočiví. Vyhnali ich zo dvora. Všetky dievky ich hnali; môžu svedčiť, čo tam boli.“ Tu sa jej hlas zlomil odrazu, potom zaviazol vo veľkom odmäku sĺz.

„Veď som ani neverila.“ Žofka pozrela s povďakom na ňu za to milé slovo. Bolo by mohlo byť v ňom i citu, ale ho vyhnal akýsi studený, veľmi studený zádych.

Žofka prišla do fary veľmi vzrušená. Cestou i plakala. Na očiach jej bolo poznať stopy sĺz.

Starý pán ich hneď poznal, keď mu prišla na oči.

„Čo ti je, Žofka?“

„Keď mi povedali… povedali…“ Začala sa zajakať a horúčava jej obliala tvár a hnala slzy na oči. „Všetko povedajú, že nebude treba skladať plat pánu farárovi a rechtorovi a zháňať zosyp.“

Pozrel na ňu akosi veľmi nežne. „Hej, povedajú. Chceli by uhasiť horlivosť a zaujatosť za svätú vec v našom ľude. Ale ju neuhasia. Jej plameň ešte blčí na tvári a v srdciach.“ Ukázal na jej tvár, ozaj v plameňoch.

Prihla tvár, bola by chcela zatajiť tie plamene. Hanbila sa, že ich nezažala horlivosť a zaujatosť za svätú vec, ale hanba nad zlými jazykmi.

Na druhý deň ráno prišiel Janko so zvlačuhami. Na koňoch bol srieň i na bokoch a stehnách, len sa tak z nich kúrilo. Janko mal čiapku na uši. Jej brčky sa tiež beleli od srieňa.

Vyšla Žofka predo dvere, keď počula hrkálky. Pristúpila hneď k nemu. „Ach, Janko, nespala som celú noc. Včera večer som ti nechcela povedať. Tvojej materi žalovali na nás, mrzko, veľmi mrzko.“

„Čo žalovali? Na koho?“

„Na mňa, nie na teba. Vymysleli mrzkú vec na nás, o tých zo Smoliec a nás.“

„Akú vec, povedz!“ V očiach mu mihli blesky, i pohľad zdivel. Pozeral na ňu, akú vec vymysleli, ale ona neodpovedala. Sklonila rozpálenú tvár.

„Hanbím sa, Janko.“

„Ty?“ okríkol ju, chytil ju za lakeť a stisol ho tuho. „Nemáš sa prečo hanbiť. Ja som bol tam vtedy, videl som, čo bolo. Neboj sa. Poviem i materi.“

Chytila ho za obe ruky. V očiach mala povďačnosť, ale i zápal. Ako ju bráni, nedá na ňu dúchať studeným mrcha zádychom. On bol tam teda. „Tak si sa i pobil s nimi!“

Nepovedal jej nič, ale zaťal zuby a pozeral veľmi tvrdo kdesi na Hundráč.

„Bil si sa, Janko?“ V jej hlase triasla sa úzkosť a nežnosť.

„To je iná vec, Žofka, cele iná.“

Kurátor a richtár boli v izbe. I farár sa už obliekal do cesty. Zhovárali sa o chýroch, aké idú po dedinách, že nebude treba platiť farárov a rechtorov.

„Akého fígľa sa chytili!“ hneval sa Bohumil Valizlosť, dupkajúc tuho čižmou, keď nechcela ísť dobre na nohu. „Chcú nám pomýliť ľud.“

Starý pán stál pri peci, ktorá dudala tuho.

„Prišli mrazy na cirkev, na jej životné žily. Idú podožrať, kadiaľ prichádza životná šťava, aby strom vyničel. Seje sa kúkoľ medzi pšenicu. Diabol obchádza verných a hádže medzi nich gebuľu omámenia. Kto sa na ňu ulakomí, otrávi sa. Ale zdravá družina vyhádže smeti, čo zanekľúdili dom, ako včely vyhádzali nečistotu a mŕtvych, keď sa prášili o Pavle. Mŕtvi pôjdu von, aby nešírili nákazu a dom ostane čistý.“

Richtár Hamuľa bol zmätený. Nebol by sa dal voliť za vyslanca na konvent, keby nie Žulovic. Ten naľahol naň celou váhou, nie svojou, ale jeho veľkomožnej milosti pána slúžnodvorského. Prichodilo slúchnuť, rozkaz je rozkaz. Neostáva iné, ako nahnevať pána slúžnodvorského alebo sa rozísť s farárom, s celou dedinou i znášať výčitky od ženy.

Keď vyšli predo dvere, kone fŕkali a hrabali netrpezlivo v snehu. Kurátor rozkázal synovi vyjsť rovno na cestu. Cyrilko skríkol, že i on, i on. Žofka ho posadila na šúpu, pokrytú kobercom do bundy jeho otca. I ona preskočila drabinku a sadla k nemu. Hrkálky zahrkali, kone rušili. Keď vyšli pred vráta, Janko ich obrátil do dediny, nie k Posadine. Len taký kúr stál za zvlačuhami, keď leteli hore dedinou.

„Janko, Janko, čo robíš!“

„Neboj sa, Žofka!“

Tak vyletel až pred samý dom. Spukal bičom, až kone podskakovali. Kŕdeľ strnádok vyletel kdesi spod ústrešia na záčine, kde sa bol zavliekol pred zimou. Vtiahol pred samé vráta a potom kone cofol zasa na cestu. Tri razy musel podísť k vrátam, že sa dlhé zvlačuhy vyrovnali ako-tak, aby mohol obrátiť k Posadine. Jankova mať pozerala oblokom, čo jej syn robí. Zaťala zuby, vidiac Žofku na zvlačuhách.

„Ach, Janko — Janko!“ zastenala Žofka.

„Veru tak, Žofka, pôjdeš takto do dvorca. Alebo ak ho neotvoria, skrútime sa takto a hybaj, kde nám ich otvoria.“

Keď vyšli tí z fary na cestu, zvlačuhy už leteli hore dedinou. „Mladosť — pochabosť,“ riekol kurátor. „Išli sa presánkovať. Čakajme.“

Stáli na ceste. Po vyhladených koľajach prechodili sa chochliaté strnádky, kde-tu i vrana, podletiac podchvíľou ťarbavo. Za cestou je potok. Z neho sa parí ani z kotla. Odul sa, že miestami našuchorená stavba z ľadu siaha temer na hradskú.

„Vidíte, ako ide pravda božia na tomto svete.“ Starý pán v kožuchu, s čiapkou z líščej kože na hlave, ukazoval na rozbúrený potok. „Tiekla by rovno, ani tá čistá vodička. Ale udrie znenazdania mrazisko nadutosti a zlosti ľudskej a tu máš: v tichej, čistej vodičke sa ti urobí táto záhať z akejsi nestálej nadetej usadliny a voda už nemá kadiaľ ísť prirodzeným tokom. Pozrite, koľko nevládnych, tenkých žiločiek sa narobilo z jedného zdravého, mocného prúdu. Hľadajú si všakové kľukaté priechody neprirodzenou haťou, zhľadávajúc sa trápne, aby mohli tiecť zasa jedným, mocným rukávom.“

Richtár Hamuľa pokyvoval hlavou. To tak pôjde, rozdelenými rukávikmi, až kým nastane odmäk. Kurátor tiež prisvedčil. To je preto tak, že mráz najväčšmi dotkol sa spodku a nie vrchu, lebo voda tiekla pribystro, aby mohla mrznúť odvrchu.

Zvlačuhy prišli. Žofka zišla z nich, akoby bola vyparatila veľkú nezdobu. Vzala Cyrilka a poberala sa do domu. Chlapi si posadali dnuka. Starý pán stál pri zvlačuhách. Držal sa oboma rukami drabiniek.

„Hľadajte pilne Krista a cesty jeho. O ostatok nepečujte. Spusťte sa na toho, komu slúžite.“

Rada bola dobrá, v nej bol celý program. Richtár Hamuľa by radšej nehľadať Krista, ale ho už mať tu, aby robil poriadok. Ej, poznať, že mačky nieto doma, myši majú hody. Keby bol tu s korbáčom, alebo dobrým drúkom, nebolo by treba dnešného zhromaždenia.

U Petra Speváka sa zišli farári Slováci i podajedni učitelia. Ulrich Oberčan, vlastenec — farár zo Svojtína, tam kdesi je s pánmi. Jeho velebná milosť pán senior Daniel Kuchynka práve sa dosánkoval z Ozubín na štvorke jeho osvietenosti, ktorý zastáva seniorálne inšpektorstvo. Zosadli vo vidieckom dome.

„Akože stojíme?“ počali sa vypytovať.

Ani sem, ani tam. Vyslanci boli najviac zemania. Len Badišov mal spoľahlivých sedliackych. V Ozubinách všetci držali s pánmi, v Zácelí s Drobniakovci, v Čuhároch s Ústeľnickými a Raškovci. Do Posadiny sa prihrnuli Záhradníckovci a stoliční páni a nastrašili mešťanov. V Hrabovci sám Ďorď Dechtiar ledvým činom dostal kurátora Skokana za vyslanca pri Rudolfovi Korbeľovi. On i Lacko Ústeľnický so Skokanom mali väčšinu.

„Budeme mať väčšinu!“ usúdil čuhársky Ploch.

„Ak nám ju nerozoženú,“ dodal Samo Uhliar hrubým hlasom.

Bohumil Valizlosť mal hotovú radu. „Napadneme tuho. Ak sa oboríme na nich prudko, oni sa zháknu.“

Ďorď Dechtiar vyskočil. „Len vymýšľaj! Drž sa svojho, naskakovať nemáš čo.“

Bohumil Valizlosť sa mu postavil. „Prepáč, ale my musíme vztýčiť vysoko naše zásady. Prídu medzi nás nepovedomí nepriatelia a inoverci, potom i mešťania: musíme im preukázať, prečo zmýšľame takto a nie ako páni.“

Dechtiarovi navreli žily na čele, v okáloch sa zažal plameň hnevu. „Ty musíš vynájsť zádrapu. Bráň sa, ale nezadieraj!“

„Dokáž im, že ich námera je proti cirkvi. Nech sami nahliadnu, že nemajú mravného podkladu.“

„Nebudeš nič dokazovať, iba sa chceš biť. A my sa biť nejdeme, chceme mať pokoj.“

„Zhniješ v takom pokoji, Ďurko. Krv zhustla od lenivosti a nechce slúchať príkazy pravdy. Tie nás zovú do boja, nie do hlivenia.“

Samo Uhliar vytiahol veľkú šatku zo širokého rukáva. „Ešte je nič, už sa klbčia. Počkajte chvíľku, budete sa mať prečo biť.“

Dechtiar bol najedovaný, sám nevedel na čo a hnev vylieval na badišovského, lebo mu podbehol. Jedovalo ho, že stála pred nimi ožihavá otázka. Príde ju rozhodnúť tak alebo tak, nedá sa odkladať a odročovať. Tu sa príde vystaviť za ňu, alebo proti nej. Zasa otvoria priepadlisko, zahádzané ľahkou šuchorinou. Na jeho dne uvidí ostrú protivu medzi záujmami národa a ľudu a medzi panskými čachrami.

Bohumil Valizlosť pohrozil Dechtiarovi svojou malou päsťou. „Osvedčíš sa ešte dnes, Ďurko, pred Bohom i svetom, či si na tej, lebo na tej strane. Maďarčinu nám tisnú už do cirkvi, ktorá bola naša pevnosť. Udierajú nám na hradby, slovenčina musí ísť na obranu. Musíme vysvietiť, či sme za maďarčinu, alebo slovenčinu. Kto sa uťahuje a nezavráti maďarčinu, drží s ňou. Vyber si, Ďurko!“

Ďorď Dechtiar mu tiež hrozil päsťou. „Veď ti ja vyberiem!“

Kurátor sa vracal ku kostolu. Bol na soľnom sklade konať si furmanku so soľou z Ohradnice po Žilinu. Po dlhých ustávaniach sľúbili mu konečne, že dostane i cestu z Posadiny do Žiliny. Tak mal zaistený trojnásobný zárobok. Zo soľného skladu šiel k Šalamúnovi Schönbeinovi proti ratúzu. V prízemí mal nepatrný skliepok so zbožím a strovou. Vrecia stáli na pomostinách rad-radom rozviazané. Okrem zbožia bolo tam pohánky, prosa, kukurice, lohazy, hrubých jačmenných krúp, tenkeľa. Bolo i ľanového, konopného semena vo vreciach. Šalamún Schönbein bol tichý, skromný človek, nevychodil zo skliepka, ale bol veľký obchodník so zbožím. Kupoval po žatve, pred jarou predával. Neukazoval bohatstvo, skliepok bol malý, ale za domom bola sypáreň. Z ulice sa vchodilo vozmi do dvora, z neho bol výhon na záhumnie k veľkej murovanej sypárni.

„Ja by vás potreboval, Janko.“ Kurátor mu prisvedčil. „S dvoma vozmi do Trnavy.“

Kurátor mu zažmurkal, že i toho roku zhrabne veľký peniaz. Schönbein rozšíril prsty o dlhých nechtoch a hýbal dlaňou z boka na bok v pochybách.

„Nevedieť nič, gazda. Vieme, že ho kupujeme, ale nevedieť, ako ho predáme. Kupectvo na to vychodí: raz zarobíš, dva razy utratíš.“

Kurátor sa usmieval, prisviedčajúc:

„A čím ďalej, tým väčšmi tučnieš a sypárne rastú.“

„Každý, kto kupčí, úfa sa zarobiť. Ale iba vy máte istý zárobok. Či kupec zarobí alebo utratí, furmana musí platiť.“

Znali sa od prvej, kým Šalamún nebol boháč, že mohol kupovať zemských pánov na koreni pred žatvou, alebo požičiavať veľké peniaze. Netrápili ho denné otázky, ale vedel, že bude v rubárskej stolici i toho roku ťažká prednovka, i pristavil k sypárni veľký kus a nakúpil moc zbožia hneď v jeseni v Trnave. Nevytiahol nohu zo skliepka, ale vedel, že bola v Trnave a okolí veľká úroda i po čom je zbožie. Vedel zas dopodrobna, aká je núdza po dedinách. Mal o rubárskej stolici dôkladnejšie prezvedy a údaje, než stoličné vrchnosti. Kurátor ho mal veľmi rád, lebo bol veľmi statočný človek.

Zjednali sa chytro, že kurátor pôjde s dvoma vozmi odrazu. Mal ich dva jednaké, mal i jedného koňa a mohol k nemu vypožičať od Hlavču párneho do druhého voza. Janko a Ondrej by odviezli soľ na dvoch vozoch do Žiliny a zo Žiliny by išli do Trnavy naprázdno, alebo s fúrou, ak by sa im trafila.

Vracal sa natešený na rínok, že si pokonal svoje veci. Myslel, že konvent sa už hádam začína. Tu ho zastavil pred vidieckym domom Štefan Košinár, dnes bez šable a visiacej taršuľky.

„Drozdík, zovú vás veľkomožná milosť,“ zvestoval mu, zarovnávajúc fúziská až po samé ucho.

„A ktorá, Števko?“ posmeškoval kurátor. Na vidieckom dome bolo všakových tých milostí ako červených myší.

„Pán slúžnodvorský tohoto okresu.“

„Nože, no, že sa unúvali!“ Bolo mu dobre, cítil sa istý na svojom, pánov sa nebál.

Košinár mu riekol tichučko: „Pozor si dajte. Chodia žalovať na vás. Nevyjavíte ma?“

Kurátor položil dlaň na prsia: „Na moj hriešnu dušu! Nevyjavím žičlivého priateľa. Viem, chodí žalovať náš pán rechtor.“

Košinár ho pochválil, že vie. Cnosť je poznať a vážiť si priateľov a obozretnosť dať si pozor na nepriateľov.

Kurátor nemusel čakať dlho. Z prednej ho zavolali naskutku do bočnej. Bola priestranná, na oblokoch na námestie mocné železné prúty vykuté dúžkovite, medzi nimi tľapkavé listy. Viseli i dva-tri strapce hrozna. Keď sa nerodí v rubárskej stolici, nech bude aspoň medzi mrežami na obloku. I kurátor pocítil, že ľahko sem vojsť, ale nie ľahko sa vypliesť. Ale kurátor sa obzeral smelo, videl stoličky i kožené kreslá, na ktoré by sa bola zišla nová koža, aby zo záhybov nevykukávali klky. V kúte bol stôl s veľkými machuľami, sťa vysušené rybníky, na ňom bol bruchatý kalamár z hliny. I podlaha bola hodne vychodená, lebo je z mäkkých dosák; vydrala sa a vyrusala, ale tým väčšmi odstávajú hrubé hrče.

Slúžnodvorský bol za stolom. Položil husacie pero medzi iné, kde ich je celá hŕbka, niektoré zababrané atramentom, iné biele, ako vyšli z ruky obhoditého kastelána Antola Raška z Raškova. Vystruhuje perá pre všetky kancelárie. Má s nimi moc roboty, kým ich vyriadi, ale i pri nej má kedy vystruhovať šparcháče na zuby z dobrého agátového dreva, ktoré si donáša do Posadiny až hen z Tekova. Jeho šparcháče sú tenké a hladké, poslať ich do Viedne, alebo Pešti, i tam by uznali, že rubársky kastelán je v tej veci majster.

„Sadnite si, Drozdík.“ Nepohol sa od stola, nedal mu ruky, iba čo sa oprel tuho o operadlo, že zaškrípalo. „Dal som vás zavolať, či by sme sa nepojednali.“ Kurátor sadol na stoličku, pozrel naň v očakávaní, čo to ide byť za jednačku. Ozubinský šuchol si po brade a začal mu vysvetľovať.

„Vo všetkých veciach fajzom. Ak chcete, bude medzi nami priateľstvo, ako bývalo.“ Pozrel naň prísne s hrozbou. Len predvčerom mu potvrdil Nehemko na veľké naliehanie, že by sa v Badišove dalo urobiť dačo. Ak sa neprihnú až po zem, rozdrúzga všetko na triesočky, celú badišovskú pevnosť.

Kurátor pristal chtivo. Zíde sa porovnať podobrotky. „Ja tiež nerád rozbroje a prieky.“

„Keď je tak, už sme doma!“ Udrel päsťou na stôl, že sa rozvalil stôs pier pri kalamári. „Držte raz s nami, Drozdík, a budeme odrazu priatelia.“

Drozdík prikryl. „Prečo by nedržal? V každej spravodlivej veci.“

„Aha — vyšlo šidlo z vreca!“ obrátil sa v kresle prudko, div, že sa neprekotilo.

„Aké šidlo? Ja inde nebudem, iba kde je spravodlivosť. Ale k nej sa ani nedám volať. Idem sám.“

Ozubinský vstal, plecitý, územčistý. Položil päsť na stôl a pozeral naliehavo naňho.

„Dobre teda, poďte hlasovať za Úniu. V nej je spravodlivosť.“

Drozdík vstal, pozeral tiež naň naliehavo. „Pôjdem vďačne, ale mi ukážu, načo nám je. Ak je na dačo, nebudem sa odhadzovať.“

Vystrel palec a začal: „Únia, je na to, lebo dvaja spolu mocnejší sú, ako každý osebe.“

„Pravda je, keď majú ísť do bitky. S kým sa máme biť?“

„S nepriateľom.“

„S katolíkmi hádam?“

„Nuž i s nimi.“

„Čo nám robia katolíci? Dnes máme zákony na obranu. Prečo nespravili Úniu vtedy, keď nás zákon nebránil? Keď sme sa vtedy chránili sami, obránime sa azda i teraz.“

„Kalvíni sú mocní, lebo ich je moc, sú bohatí, lebo bývajú v úrodných krajoch, majú základiny, staré chýrne školy. Byť s nimi jedno, znamená mať podiel v ich bohatstve. Nebudeme vyberať po groši od duše na školy a iné potreby.“

„To by bolo dačo, ale…“ Tiež začal rátať na prstoch, „to bohatstvo by nebolo naše. Potom by nám vyhadzovali na oči, že sme nedoniesli nič do gazdovstva. Ich školy sú ich školy, učia v nich v svojej reči a svojom spôsobe. Reč a spôsob v nich nepremenia kvôli nám, chudobným. A ako by sa nám malo ťažiť dať po dva groše na dušu, keď tak hlasno spievame: ,Nech príde na zmatek česť, hrdlo statek?‘^[5] Veru pekní evanjelici zľaknúť sa troch-štyroch groší na dušu!“

„Mali by sme vrchnosti spoločné, prišlo by nám na no menej platiť.“

Kurátor sa usmial. Vrchnosti spoločné! Čo stoja tie vrchnosti? Inšpektorov neplatia a predsa sa tisnú na inšpektorstvo i desiati. Kde by sa podeli toľkí svetskí páni, ktorým je cirkev len rebríček hľadať si hodnosti a úrady? Veď kalvíni by si nechali i hodnosti, keby museli prevziať ťarchy. Ale z toho všetkého nepovedal slova mocnému pánovi, lebo i tak už fučal a menil farby pre jeho odpor.

Zložil ruky na prsia, pozrel naň veľmi vážne. „Povedzte mi, Drozdík, ale úprimne, prečo ste proti Únii?“

Kurátor stisol plecia a rozložil ruky. „Ale som ja farár, alebo fiškál, rozpliesť tú motaninu, čo volajú Úniou? Je zmotaná, pochlpená a zahrdúsená, ja sa v nej nevynájdem ako oni. Ale im poviem doprosta, čo som si zložil o nej v svojej sprostej hlave.“

Ozubinský podvihol širokú bradu s jamkou vyzývave, nech len vykydne všetko, čo má.

„Spriahnuť sa my Slováci-evanjelici s kalvínmi, myslím si, že by mám tak bolo, ako bolo Badišovu, kým bol spolu s Ozubinami. Platili by sme ako druhí, hádam i za druhých, ale keď by prišiel konvent, tí druhí by sa zhŕkli zo všetkých strán a urobili by, čo by chceli. Pre tú vec bývali medzi nami hádky a neboli by prestali dodnes, keby sme my z Badišova neboli išli svojou cestou. Keď sme rozdelení, sme lepší priatelia, ako keď sme boli spolu. Veria mi, dve sestry neobsedia na jednom gazdovstve, ale sa budú hrýzť, najmä ak je jedna bohatá a mocná a druhá chudobná a nevládna.“

Ozubinský mu prikývol. „Tak hovoríte, Drozdík, lebo tú vec vám tak predstavil Štúr a najmä Hurban.^[6] Veríte do ostatnej litery, čo napíšu v novinách a knihách.“

Kurátor pozrel naň s výsmechom. Ozubinský osinel od jedu, lebo mu čítal v očiach: ,Tak musí i byť, ak sme akí-takí Slováci. Keby sme v Badišove boli Maďari, slúchali by sme pána Kossutha a pána grófa Zaya, ktorí chcú urobiť Úniu, aby Slovákov prerobili v Maďarov.‘

„Tak nebudete s nami!“

„Povedal som, že by bol vďačne v spravodlivej veci.“

Prikývol mu hlavou. V očiach mu tiahli tmavé mračná. „Len to som vám mal povedať.“ Hlas sa mu zatriasol mocnými vlnami náruživosti. Cítil v sebe popud vyrútiť sa na bezočivého sedliaka, ale stisol ruky v päste a zaťal zuby.

Pozerali chvíľku jeden na druhého. Kurátor čítal uňho zastrájania a hrozby, hoc z úst už nevyšlo slova. Keď videl, že mu už memajú čo povedať, zavinšoval tichým hlasom: „Nech sa dobre mávajú.“

Na chodbe, ako bol trochu rozobratý, temer sa búšil do richtára Hamuľu. „A kdeže, kmotre?“

„K nim tam,“ ukázal na dvere k slúžnodvorskému. „Hajdúch Števko ma zháňal po Posadine.“

Chytil ho za ruku, stisol ju mocne. „Budú vás obrábať, ale vy sa držte.“

Richtár sa striasol od ľaku. Bolo mu akoby naň číhalo veľké nešťastie. I hlas sa mu triasol, hoc sa premáhal. „Hneď som šípil, že nás neminie ošklivosť.“

„Dobre ste šípili, kmotor. Kto ide rovno, ako ukazuje božia pravda, nezaobíde sa bez ošklivosti.“ Hamuľa sa škriabal za ušima, jeho zdravá, červená tvár sa mraštila. Kurátorovi ho bolo ľúto, hľadel ho potešiť. „Odmenu za spravodlivú vec budeme mať len v nebi.“

Hamuľovi sa vzdychlo. „Ej, kmotre, nebo vysoko. Nie ľahko sa doň vyškriabať.“

„Veru nevedieť, či ho uzrieme, ak zbehneme spravodlivú vec.“

„Tak či tak vyhoríš!“

Ale už nebolo na čase zhrýzať sa: bolo treba ísť. Kurátor pozeral naň trochu posmešne, keď ho videl sňať čiapku, prihládzať vlasy a potom naprávať opasok. On zišiel ľahko pod klenutie stoličného domu. Cítil sa akosi dobre po rozhovore so slúžnodvorským.

„Števko, ani sme si nevypili,“ prihovoril sa Košinárovi.

„Iným časom, dnes sme vo veľkej robote pre tú kongregáciu farárov.“

Na richtára sa tiež oboril bez okolkov. „Budete, richtár, s nami, alebo proti nám?“

„A keď sám neviem, veľkomožná milosť.“

Slúžnodvorský zdúpnel. Pozrel naň najprv ostro, akoby mu chcel vidieť do brucha, lebo si míval, že sa mu richtár posmieva, ale ho videl pred sebou škrabať sa za uchom vo veľkej starosti. I v tvári bol predesený. Prejalo ho opovrženie. Chlap ako hora a srdca babského. Naskočil naňho, že ako by nevedel.

„Ako vedieť, veľkomožná milosť, keď som v tom nikdy nebol.“

Ozubinský kročil proti nemu s hrozbou na čele. „Nikdy v tom nebol! Ale ste neboli nikdy na konvente?“

„Veď bol, veľkomožná milosť, i skúsil všeličo, na konvente i inde. Obci vždy poslúžim, keď ma kde vypraví, hoc potom hundrú, keď stojí v počtoch: ,Strovilo sa vtedy a vtedy.‘ I volilo sa, i všeličo hovorilo, ale o takejto veci sme ešte nikdy neslýchali.“

Ozubinský vytriešťal oči, čo mu to bľaboce tuná. „O akej veci, človeče!“

„Nuž takej, veľkomožná milosť, ako keď prídu do richtárskeho príbytku dvaja a oba sa božia pred zákonom, že majú pravdu. Ja vypočujem, pozvážim si a odrežem pravdu. Ale rozsudzovať takýchto ja veru neviem. Ako by vedel?“

Slúžnodvorský ani teraz nevedel, čo chce povedať Hamuľa. Bol rozpajedený, v ušiach mu hučalo, lebo videl, že vykrúca. „Povedzte doprosta, o kom hovoríte.“

„Nuž o tých dvoch, čo sa nevedeli pomeriť za toľké roky, hoci vraj i probovali, veľkí doktori a bohabojní ľudia, ktorí nasledovali doktora Martina Luthera a Kalvína.^[7] Hľadeli sa spriahnuť, ale sa nemohli, lebo nebolo medzi nimi párnosti. Akože ich ja teraz, hriešny človek, zviažem dovedna a urobím z nich jedno telo, keď jeden ťahá čihí a druhý hota.“

Slúžnodvorský ostal akoby ho boli udreli obuchom po hlave. Toto hovorí richtár Hamuľa, ktorého on dal vyslať na seniorálny konvent, ktorého on obrába už toľké roky i Samuel Primitivus z Robkova. „Čo teda zmýšľate? Aké ste to zas našli výhovorky?“

Ale richtár Hamuľa sa zaťal. Zasa len osvedčil, že sa nejde pchať medzi dvoch, čo sa medzi sebou naťahujú a perú. „Nechám radšej všetko tak. Nech ich meria múdrejší odo mňa.“

„Ale tak, richtár?“ ledva vyriekol, lebo mu hrdlo stískalo čosi veľmi mocného.

„Veru tak, veľkomožná milosť.“

„Povedzte len pravdu. Vy sa bojíte farára.“

Hamuľa si šúchal bradu. Odľahlo mu, že prehrmelo, čo bolo najhoršie. Báť sa každý bojí dakoho, i on sa bojí, ale farára ako farára. Má on väčšieho kazára. Čo by povedala Katrena a teraz už i Zuzka. I tá by vyškierala naň zuby a badurkala by svokru proti nemu.

Ozubinský tušil, že richtára drží strach pred kýmsi. Kto sa opováži púšťať taký strach na ľudí, až sa protivia vrchnostiam? Obracal ho sem i tam, že sa dozvie, kto má richtára v hrsti, ale Hamuľa nevyjavil ženu. Dakedy je naň ako osa, i uštipne neraz, ale on ju nevyjaví, aby i ju preháňali takto. Radšej nech sa zmelie na ňom.

Slúžnodvorský pozrel naň s opovržením. Vidno, bojí sa richtár, ale je už taká baba, že sa bojí vyzradiť, koho sa bojí. Ale richtára jeho pohľad nezničil. S ľahkým srdcom vyšiel z úradu, natešený, že prestál, čo musel prestáť. Ba i vzdor sa v ňom začal budiť.

„Vari pre teba sa budem oškliviť s ľuďmi. Spriahaj si koho chceš, ale mne daj pokoj.“

Pochodil trochu sem-tam a šiel ku kostolu. Vchádzali práve doň i ostatní. Nebolo ich dvadsať-tridsať roztratených po laviciach, ako býva na obyčajných konventoch, bol ich plný kostol. Bolo čosi pospolitých z dedín, hádam prišli do mesta po inej práci a ohlásili sa pozrieť, čo sa robí. Bolo i katolíkov hodne, ba i židov kde-tu.

Pred oltárom bol prestretý stôl a za ním sedelo predstavenstvo seniorátu. Tam sedel osvietený, nie v takej paráde ako na kongregácii. Mal skromnejšiu šabličku, i pás nebol ten istý, lebo tento je z červeného remeňa vyložený striebornými ciframi. Pri ňom sedel pán senior, ako príklad skromnosti a poníženosti, v čiernom talári s tabličkami. Z druhej strany stola sedeli notári, Mikuláš Ozubinský a Peter Spevák. Na kraji stola sedel i Samo Uhliar, konsenior.^[8] Zabral i viac miesta i držal sa smelšie, než jeho velebná milosť pán Daniel Kuchynka.

Pán senior pozval v modlitbe Ducha svätého k tejto porade, ba pýtal i požehnania božieho na vchádzanie a vychádzanie k zhromaždeniu svätých: aby každý tu prítomný hľadal, čo by k dobrému cirkvi a k spaseniu duší smerovalo. Osvietený otvoril zasadnutie pár slovami a dal hneď čítať prípis o spojení dvoch sestár v jednotnú, mocnú uhorskú protestantskú cirkev, ako sú už spojené v Prusku a iných krajinách Nemecka^[9] k väčšej sláve a moci, lebo v jednote, láske a svornosti je sila a moc.

Tento spis mal už byť pojednávaný na riadnom konvente v lete, ale pán senior ho poodložil na tento mimoriadny, aby sa mali kedy pripraviť duchovia k jeho pochvalnému prijatiu. On a Baltazár Ozubinský zaujali sa horlive za toto dielo, čakajúc od jeho zdaru veľký prospech pre cirkev a čosi i pre seba. Po prečítaní spisu pán senior zhrnul dovedna dôvody za jednotu, aby sa predstavili tým vypuklejšie.

Prvý rečník bol Mihál Smolecký. Málo vystupuje ako rečník, ale bez neho by sa tu bolo ťažko zaobísť, lebo je inšpektorom v najslávnejšej cirkvi, kde je najviac pánov. On zastupuje i jeho osvietenosť, keď nemôže prísť na konvent. Za ním hovoril i hlbšie i ohnivejšie Baltazár Ozubinský. Kurátor Drozdík pod jeho rečou mohol si zdriemnuť, tie isté dôvody počul v úrade, čo tu počúva zhromaždenie. Štefan Raško, ako budúci vyslanec na diéte, povedal veľmi zápalistú reč za Úniu. Job Krajčo, slúžnodvorský susedného okresu, tiež sa preukázal, že zaslúžil svoj úrad.

Po toľkých rečiach ozval sa Bohumil Valizlosť. Sedel v druhej stolici kdesi. „Keby to bola jednota v Kristu a jeho duchu, ja by sa jej chopil vierou a oddanosťou, donesúc jej i najväčšie obete. Ale v jednote, ktorú nám núkajú, vidím len svetského ducha a ciele, ktoré sa protivia Kristovmu učeniu.“

Strhlo sa hundranie a mrmot. Šnurovaná mládež by najradšej vykrikovať. Badišovský pokračoval.

„Tento pohyb nejde vlastne za láskou a pravou jednotou, ale za premocou, ako by mocnejší mohol dostať do moci slabšieho. V strednom veku vykynožili celé národy, nesúc im znak kríža Kristovho, teraz ponúkajúc jednotu, menšieho chcú položiť pod päty veľkému.“

„Čo to pletie? Vari ide kázať?“ kričali šnurovaní.

„Sme v kresťanskom chráme, kázeň by patrila doň skôr ako svetácke výkriky. Ale nejdem kázať, iba odpoviem pánom rečníkom, že jednoty nebude v cirkvi medzi nami a kalvínmi, ani medzi protestantmi a katolíkmi a vôbec medzi cirkvami, už či sú malé, alebo veľké, kým nezostúpi Kristus medzi nás a nepríde k nám jeho kráľovstvo. Myslím, musel by prísť medzi nás vyhnať z nás márnu pýchu a nadutosť, ako vyhnal vtedy diabla z posadnutého a vohnal ho do stáda svíň, lebo inak neprídeme k veci, ale sa budeme priečiť, kto je prvý a kto ostatný v kráľovstve, komu prislúcha tá a nie iná hodnosť. Nejde nám o jednotu, ale o to, ako pripraviť iného o reč, starý mrav. Nevidiac v tomto návrhu Krista ani jeho ducha, ale iba ducha dnešnej politiky, ja ho neprijímam.“

Zas bol mrmot a hundranie i smiechy.

Badišovský pozrel s ľútosťou na zhromaždenie. Tušilo dobre, čo myslí, rozumelo, čo hovorí, ale sa robilo naschvál, že nevidí a nepočuje. Vtedy prichytil na sebe pohľad svetského predsedu, Mikuláša Uzdica. V ňom poznal, že ten, čo pozerá naň, videl, počul i rozumel.

Prihovoril sa mu i on očima. ,Nuž čo zamýšľaš? Rozumieš a súhlasíš hádam? Čo sedíš a nevystúpiš zjavne?‘

Flórko Záhradnícky nemohol mlčať. Bol v novej mentieke fialkovej farby s kunovinou na prámoch, oči sa zaliečali na všetky strany. Vyhľadali i badišovského a obskakovali okolo neho. „Môj drahý pán farár, načo skúmať duchov, keď by prichodilo preskúmať návrh? Ten predsa nezamýšľa zjednocovať duchov, ale sily jednej i druhej sestry, dnes rozcapartené, a postaviť im pekne zariadené, pohodlné gazdovstvo, aby nemuseli biedu trieť. Chce urobiť z dvoch chudobných majetkov jeden veľký, ako i my hovoríme: babka k babce. Že nemáme nepriateľov? Máme ich extra, ale i intra muros.^[10] Títo sú zlí a nebezpeční, idúci pod pokrývkou cirkvi za svojimi cieľmi. My ich musíme premôcť a cirkev zavrátiť, kde bola, do jej dvorov a polí, aby plnila svoju povinnosť a neprikrývala svojim plášťom zakuklených nepriateľov.“

Odobrovali na všetky strany. Začínalo sa hovoriť otvorene a úprimne, maska spadla. Návrh ukázal, že má ciele politické, prevládať Slovákov.

„Prečo sa búrite, milovaní bratia v Kristu?“ Ďorď Dechtiar sa obrátil nazad k stoliciam, kde sedeli hostia, nevyslanci, katolíci a židia. „Nastolili ste nám jednotu a pod ňu schovali nástrahy proti slovenčine. Vy ste vyšli na nás s kyjakom politiky, my sa len bránime. Ale vaša zástera jednoty má veľké diery, cez ne trčia rohy vašich pekných námer.“

„Čo má farár do záster?“ skríkol ktosi zo zadných lavíc. Strhol sa veľký rehot. Sám Mihál Smolecký smrkal a žmurkal na Mikuláša Ozubinského.

Dechtiar sa rozpajedil, navreli mu žily. „Vy ste ju sem doniesli, tak ju prezeráme. Akáže bude tá jednota? Vari ste sa spojili v dogmách? Či je to vari jednota, keď každý ináč zmýšľate o uholnom kameni viery? Jeden má Krista za pravého Boha a človeka, ktorý zostúpil z neba a vtelil sa, aby sa ním pripodobnil, iný ho má za židovského učenca a filozofa a vy ostatní ho máte za zručného mámiteľa a zavádzača národov. Tak v hlavnej veci nieto jednoty a nieto jej ani medzi nami a kalvínmi. Vy hľadáte s nimi spojenie nie vo veciach viery, ale sa chcete spojiť s nimi, lebo sú Maďari, aby ste nás prehlasovali a vzali nám slobodu v našich sboroch. Ale neviete, že viažete líšky za chvost; tie vyletia a zdepčia nám pšenicu. Či neviete, že všetky reči majú svoje posvätenie? Naša ho tiež má, ako iné, keď zostúpil Duch na apoštolov a naučil ich hovoriť veľké veci božie.“

Tu sa zrepetil August Pulcheríny. Chýbali mu predné zuby, zle sa mu hovorilo, že slová vychodili na bľabot. Mal na Dechtiara oko, že dal vyvoliť viceinšpektora, aby mu uštipol kus vlády.

„Môj drahý pán farár, ale sme my tu takí boháči, aby sme mohli odhodiť, čo nám núkajú? Nebola by poľahoba v našich chudobných dedinách, ktoré navštevuje hlad rok po rok, keby nemuseli skladať veľké dávky na farára a rechtora i na iné potreby? Bohatá sestra by nám vypomohla v našej chudobe a pomohla znášať veľké ťarchy.“

Tu už odobrovali napospol. August Pulcheríny ulahodil všetkým. Utieral si biele fúzy a bradu spokojne červenou šatkou a naostatok sa vysiakal z tabačku, ktorý posmrkal prvej.

Lacko Ústeľnický počúval dosiaľ spokojne pri svojom otcovi. Po reči staršieho inšpektora i on vstal. „Nebolo dobre spomínať dávky, ktoré skladáme horko-ťažko na všetky potreby a najhoršie bolo sľubovať odmeny a peniaze, ak sa spojíme, s kým sa nemôžeme spojiť, ak nechceme si len zabiť ostatný klinec na vlastnú rakev, kde sa chceme uložiť sami, dobrovoľne. Chudoba bola dosiaľ naša ozdoba a hrdosť, v nej bola sila našej viery. Nedáme si ju odobrať za misku šošovice výhod, ktoré nám podlomia životnú silu. Ostaňme pri chudobe a zháňajme horko-ťažko groš za grošom. Na tých grošoch spočíva božie požehnanie.“

Slováci sa pohýbali. Samo Uhliar spoza predsedníckeho stola zavolal: „To bolo slovo!“ Ondrej Ploch z Čuhár vykríkol: „Takých pánov nám treba!“ Protivná strana bola zarazená.

Pán senior zobral obrvy a pošuchal čelo. Vec brala taký obrat, aký si nežiadal. Spod peňažných výhod, na ktoré postavili baštu svojich nádejí, Lacko Ústeľnický vyrazil stolec, že výhody padli do bahna a zablatili sa. „Od veci sme sa uchýlili, nerokujme o jednote cirkvi, ale o mátohách a strašiakoch, ktoré vytvorila úzkoprsosť alebo strach o naše chúťky. Jednota je chrám vystavený na žule, pod jeho velebným klenutím bijú srdcia všetkých osviežení čistými prameňmi živej viery. Stavajme si ten chrám, v ktorom i náš Pán a Spasiteľ bude mať zaľúbenie.“ Poobzeral sa po zhromaždení, či sa ešte kto hlási k slovu. Zachmúril sa, vidiac badišovského, že zasa povstal z miesta. Riekol mu, že už raz hovoril, čo by ešte chcel?

„Len poznámku, nepatrnú opravu,“ hľadel ho uspokojiť Bohumil Valizlosť. Senior stisol plecia, že je to predsa len primoc. Kdesi zavolali: „Nech čuší!“ Ale skočil Samo Uhliar a zvolal: „Či sme prišli sem čušať ako nemí psi?“ Pán senior vtedy premenil mienku a dal znak badišovskému, že môže hovoriť.

„Evanjelium božie, ktoré nám zjavil Spasiteľ, tečie hriešnym svetom sťa oživujúci prameň vody čistej. Ale príde ľudská zlosť a vládychtivosť a dýchne tuhým mrazom na čistý potôčik. V ňom sa zodvihne nie velebný chrám o širokom žičlivom klenutí, ale našuchorená penistá stavba, aby bola v potôčiku ani záhať zastaviť čistý potôčik, alebo vyraziť z koryta jeho živú vodu. Ale zjavené evanjelium ide i cez napuchnutú záhať, razí si cestu ani voda cez ľad v našich odutých od mrazu potokoch. Rozdelené na mnohé pradienka tečie a čaká deň odmäku, keď umelá stavba sa roztopí na slnci pravdy božej. Prestanú i tieto mrazy, prídu teplé vetry, rozrúcajú našuchorené umelé záhate a evanjelium potečie do všetkých končín sveta, medzi všetky národy, nevyberajúc, ktorý je vyvolený, ktorý zavrhnutý. Slnce pravdy božej zahreje, skrehnuté duše ožijú a vyletia vítať veľký dar boží vo veselom plesaní, sťa včely, keď sa prášia, skusujú krídla k novým letom a vyhadzujú z úľov nečistotu a mŕtvych, ktorí tam skrehli od mrazu. Už či sa vystaví umelá, našuchorená stavba alebo nie, slnce pravdy božej ju rozrúca, naše sbory sa zahrejú vierou a vyčistia dom od všakovej nečistoty a najviac skúposti, ktorá by chcela tučnieť, ujímajúc cirkvi, čo je cirkvi, a Bohu, čo je božie.“

Pán senior sa uškrnul, ľadová stavba vo vode, ktorá ju zdúva a vyháňa z prirodzeného koryta, mohla by byť jednota medzi luteránmi a kalvínmi. Mohla by byť a i bude, ak sa uskutoční, aby zahatila chúťky zaslepených, ktorí v cirkvi dvíhajú pevnosť na obranu svojich bludov.

Keď sa chystali hlasovať, richtár Hamuľa sa zrepetil a pošepkal kurátorovi: „Kmotre, tu sme už pokončili. Hlasovať sa chytro odhlasuje. Ja musím ísť ku kasaperceptorovi pre počty; idem hneď, lebo by sa neodbavil.“ Prv, ako mu kurátor mohol odpovedať, richtár sa zobral a stratil ako gáfor.

Hlasovali cirkvi. Badišovské hlasy boli proti Únii. Čuháre boli proti Únii, lebo sedliaci a remeselníci zhlasovali zemanov. Zácelie bolo za Úniu, lebo Drobniakovci zhlasovali sedliakov, ale Posadina sa osvedčila proti Únii, lebo mešťania v ostatnú chvíľu hlasovali proti Záhradníkovcom. Ulrich Oberčan zo Svojtína ledva dostal väčšinu. Richtára a kurátora mu odvábil čuhársky richtár a Heverín a pomáhal im pritom Michal Skokan z Hrabovca.

Po hlasovaní začali ľudia vychodiť z kostola ani z dákej zasadacej siene, šomrúc i kľajúc. Nečakali jeho modlitbu prívrženci Únie, ktorá ostala v menšine. Sklamanie bolo veľké, lebo sa Únii spreneverili cirkvi, ktoré boli oduševnené za ňu pred konventom. Po krátkej modlitbe pána seniora vyšiel Imro Záhradnícky pred prvé lavice a rozhadzoval sa pred predsedníckym stolom.

„Pekne sme sa preukázali! Mohli sme mať Úniu a bolo by nám dobre. Čo máme takto?“

„Keď sa ti ťaží farára platiť, čo hľadáš medzi evanjelikmi?“

To ho zaťal akýsi sedliak zo Svojtína, ktorý sa spreneveril Únii a vlastnému farárovi.

„My sme vždy platili sami svojich služobníkov a tu sme,“ ozval sa sedliak-nevyslanec zo Zácelia. „Komu sa ťaží znášať ťarchy, nech nejde medzi nás.“