ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď Šalamún Schönbein našiel druhého furmana do Trnavy, Drozdík sa poradil s Jankom a vypravil ho s Ondrejom po zbožie, ale už nie do kupcovej sypárne. Janko vedel, kde ho dostane za nie drahý groš, a skutočne sa vrátil veľmi chytro s dvoma vozmi. Drozdík ho spredal veľmi chytro, i zarobil.

Šalamún sa veľmi pohoršil.

„Akože je to, gazda, budete mi kaziť kupectvo?“

„Koňom nemôžem dať zaháľať.“

Brada sa mu triasla, keď zaboril do nej dlhé, tenké prsty, v tmavých očiach preletovali blesky.

„Pôjdete zasa do Trnavy?“

Kurátor sa mu postavil, chytiac sa za opasok.

„Akože, čím skôr, koňom nedám zaháľať a zbožia tam dosť.“

Zatriasli sa mu prsty na brade. „Kúpim vám ho ja.“

„Predám kedykoľvek za statočné peniaze.“

Ale keď zacenil, Schönbein sa strhol. Malú čiernu čiapočku sotil nabok.

„Tak mi vyjde drahšie od vás, ako keby ste mi ho doviezli z Trnavy.“

Kurátor mu prisvedčil.

„Teraz je už zbožie moje a nie robota. Ja som nie na vine, že zohrdli moju robotu.“

Šalamún bol veľmi nespokojný. Išiel mať záškodníka, ktorý mu podkopával uhol na najväčšej sypárni. S bôľom sa zjednal na dva vozy zbožia, Drozdíkovi musel pustiť veľký diel svojho bývalého zárobku. Šťastný je, kto sa musí báť všetkého, lebo to je znak, že zo všetkých strán mu priteká zárobok: ale tentoraz sa necítil šťastným, že sa musel báť i Drozdíka.

Chlapci sa vybrali znovu do Trnavy.

Kurátor až po oračkách mal kedy prísť do fary. Našiel starého pána samého vo dvore; farár mal robotu, lebo Peter Spevák mu písal, že mu zavesili proces na hrdlo pre pálenku: radil sa, čo robiť. Bol hupol do richtárskeho domu znezrady a prichytil slávny úrad obce s pintovkou pálenky na stole. Chlapi z úradu i richtár boli v spolku miernosti i odriekli sa pálenky. Spevák ich pokarhal prísne, že zabudli na sľub a či vari skôr prísahu. Úradskí sa požalovali krčmárovi pre tuhú hubovú polievku a krčmár bežal zaraz so žalobou k slúžnodvorskému, lebo od neho kupoval okovitku. Tu už bolo zle-nedobre na Speváka pre urážku vrchnosti, richtárskeho príbytku i krčmárskej statočnosti. V tej veci všetky spolky miernosti chceli brániť Petra Speváka a Bohumil Valizlosť bol hýbadlom celej tej obrany.

Kurátor hneď pristúpil k veci pred starým pánom.

„Ten úradník zo Smoliec chodí ešte k nim na učenie?“

Starý pán veľmi zvážnel. V tvári sa zjavila starostlivosť.

„Nie veru. Sám hútam, čo sa mu stalo, že prestal chodiť. Škoda ho byť. Taký poriadny a učenlivý. Z neho mohlo byť niečo.“

„Ako zo psa slanina.“

Starý pán pokrútil hlavou.

„Vy ako iní, kurátor. A my obmedzeným rozumom neprehliadneme nikdy čudné cesty božie. Koľko Šavlov sa vyberie po nich a vrátia sa Pavly.“

„Bodaj by i tento, hoďas dnes, ale — ale…“ Vyrozprával mu, čo sa stalo oňahdy na humne. „O tej veci nik nevie, iba my, ale toho by vysánkoval, keby sa opovážil prísť do fary.“

Starý pán prikyvoval. Na chudej tvári prehĺbili sa brázdy od lícnych kostí k ústam. I oko prišlo o veselý výraz.

„Povážte, kurátor, že odrástol v rozpuste a telesnosti. Kde sa dosiaľ obracal, nevidel mnoho dobrých príkladov. Nazrite do tých kaštieľov, čo sa v nich robí. Chlapi hovejú bujnosti a roztopaši. Nešťastné ženy nedajú znať na sebe, že vidia, čo im robia mužovia a synovia. Koľko ráz sa musia hanbiť pred svetom za otca alebo brata poriadna nevinná dcéra a sestra z kaštieľa? Nejeden kvet zašliapali do blata svojou podošvou na tej ceste, nejeden ho ešte zašliapu.“

Kurátor sa najedoval. Predstavil sa mu znovu búrny výjav z humna.

„A my neudrieť na nich obuchom, ale hladkať ich peknými slovami?“

Starý pán mu prisvedčil.

„Veru len peknými. Obuchu a kianici pokoj. Zodvihnime ho a nahľadíte sa, doráňame samých seba.“ Kurátor pohodil hlavou, že nech, ak zle robíme. Starý pán hodil rukou. „Zle robíme všetci do jedného. Ak nerobíme, teda myslíme. Zle myslieť, verte mi, je len pitvorec zlého skutku.“

Kurátor zatíchol. Reči starého pána dotkli sa ho mocne. Starý pán mu vysvetlil hneď, ako veci stoja.

„Kurátor, my sme ako slimák. Keď je zle, stiahne rožky i vtiahne sa do domu. Ale keď pretíchne lejak, už vyjde z domu a vytrčí rožky. Tak i my sme v ohradách prísnej mravnosti len do tých čias, kým musíme. Nech sa nám šťastie usmeje ako-tak, alebo nadíde dobrá príhoda, už ideme za žírnou pašou zmyslov na kvetnaté lúčiny rozkoše, hoc i bŕdneme do kolena v močarisku a bahne zvrhlosti. Nuž ako vziať obuch, keď sme i my takí; práve preto sú naši, lebo sú náš obraz, akí by sme boli sami, byť na ich mieste.“

Zamĺkol. Jeho oko blúdilo po dvore, do ktorého pozeral prísno Hundráč.

Kurátor tiež tušil, že v nás je látky dosť i k tomu byť ako oni.

„Ale brániť mali by sme, brániť slabých a nevinných od nich i od seba, keď sa pridáme k zlým. Príde ich trestať, aby sa báli a polepšili.“

„Brániť bránime, až kde ruka dosiahne. Ale je krátka, verte mi. Trestať nemáme čo trestať, lebo hriech obsahuje v samom sebe i trest. Ten veru nevystane, kráča spätne za hriechom. Ide obyčajne i na potomstvo do tretieho i štvrtého kolena. Prizrite sa palácom a kaštieľom, ako brodia tresty po nich. Ak sa neobrátia, kurátor, zahynú, ako zahynuli všetci, čo sa váľali v telesnosti.“ Jeho slová zuneli pravdive, prorockým posvätením. Kurátora až zamrazili. „Nepatrí nám do ruky obuch pomstiť sa a zabíjať, kurátor, ale pomáhať a naprávať, ak sme z Boha, nezaglianili sme sa i my tam, kde oni. Kto hovie iba telu, vysmeje nás, že sme sprostí a smiešni, ale my jednako nemali by sme sa dať odstrašiť od roboty, lebo sú naši. Ich zhuba je naša zhuba, kurátor. Preto mi je ľúto, že prestal chodiť k nám. Úfal som sa veľmi, že ho vytrhneme, keď zabŕdol. Bolo badať, akoby sa ho chytalo slovo. A ja sa ešte úfam, kurátor, ešte sa úfam.“

Kurátor mlčal, nedal znať svoje mysle. Tie boli cele iné o Elečkovi. Ale videl u starého pána horúcu pachtivosť, že uzrie hasnúcim okom, ako sa dobrota rozmáha. Tá istá túžba žila i v ňom, chcel by napomáhať a šíriť dobro medzi ľuďmi; ale vedel, že sa dobro ľahšie chytá biednych a chudobných, ako tých, ktorým sa pridobre vodí. Nechcel by márniť čas na zahrdnutých. Keď by mohol osožiť sto ráz toľko pri poddajnejších a ochotných.

Starý pán šípil, aké má náhľady kurátor.

„Už viete, koho mi je najväčšmi ľúto.“

Kurátor pohol plecom.

„Mne biednych, ktorí znášajú krivdu.“

Starý pán mu odpovedal:

„A mne toho, kto búja v roztopaši. Biedny nevyjde nikdy tak ľahko na skazu, ako ten, ktorý nevie, čo robiť od hojnosti.“

Elečko sa vrátil zronený k oráčom. Bol stratený v dumách, do večera sotva povedal dva-tri razy: „Robte, čo sa obzeráte?“ Koňa uviazal o orací vozík, kde ťahal steblá z močarného sena a on chodil po brázdach sťa vrana, ktorá pasie za pandravami.

Večerom prišiel do Smoliec Žulovic.

„Čo nového?“

Jeho sivé, trochu zajdené oči sa vyjasnili, jastrili dychtive.

Elečko pohol plecom lenivo. Nebolo mu do hovoru. Ale Žulovic nedal pokoja. Jemu visí na tej jednej veci budúcnosť, zdar a šťastie. Elečko naveľa vyrozprával čo zväčšieho, ako sa mu povodilo. „Najhoršie, že neviem, ako ísť ešte k nim.“

Žulovic hodil nedbalo rukou. „Malá o to starosť.“ Bol veselý. Vec rástla a dužela, na ktorej visí to, čo jemu chýba. Čo na tom, ako sa povodí pritom Elečkovi alebo dievke? Jemu nezáleží na tom, či Elečko dostane slúžku z fary, ale na závažnejšej veci. A tá vec sa blíži a nadíde, čo kedy. „To je všetko dobre.“ Prevrátená pera sa utiahla ku kútiku v uškrnutí.

„Čertovská dobrota!“ zaklial Elečko. „Bodaj bol nohu zlomil radšej!“

Zastal pred ním vysoký, dengľavý, pred mocným a zdravým, ktorý mal podlomené sily a klesal ani dudy, keď im vyjde para. „Bolo treba skúsiť raz, ako veci stoja. Ja myslím, dievka by nebola vydržala dlho, nech nenadíde starý.“ Pozrel chladným okom na ochabnutého, v ňom bolo opovrženie a škodoradosť. „Alebo by bola odolala až dosiaľ?“

Elečkovi zasvietili oči. Pobadal dobre, že obrana ku koncu nebola taká rozhodná ako sprvoti. Tá vec neklame. Dobre cítiť, keď poddajnosť začne zadržiavať ruky.

„Do fary netreba ísť. Dovedieme dievča, kde nebude kurátora ani farára. Nech sa obráni samo, ak sa môže.“

Elečko ožil. Chcel vedieť, kedy, čo ako? Žulovic sa usmial pod nos a nadhodil mu: „Dočkaj času, ako hus klasu.“

Žulovic nelenil, už na druhý deň šiel do Badišova. Ohlásil sa najprv v škole. Trkotal to i to, hrubá horná pera sa dosť vyvracala dohora. Ale naostatok pristúpil opatrne k veci. „Bude u richtára dakto doma?“

„Ťažko do polvečier. Išli hrudy tĺcť.“

„A u kurátora?“

Samuel Primitivus nemal vôle veľmi hovoriť o nich. Len počuť o nich, či otcovi alebo synovi, hneď vrel v ňom hnev. Mútne oči mu svietili ani máčkovi potme.

„Tiež ťažko. Budú v poli, iba ak by ona bola doma.“ Tu sa mu čosi obmäkčilo srdce. Kurátorka je predsa nie ako jej nadutý muž. Práve dnes mu poslala do daru meričku tenkeľových krúp. „Ona bude najskôr doma. Predáva strovu a zbožie.“ Žulovic sa dozvedel, že darmo hrozili Schönbeinovi. On neposlal kurátora síce na furmanku, ale kúpil od neho voz zbožia a zaplatil mu ho dobre. Chcel mu vziať i druhý voz, ale to bola strava a jačmeň vraj pre Badišov.

Žulovic sa ponáhľal ku kurátorovi. Bola skutočne ona sama doma. Našiel ju v sypárni, merala jačmeň jednej gazdinej a druhej štvrtník pšena. Čakal, kým sa odbavila a začal sa jej pritierať. „Pomaly budete mať sklep. Narobíte škody Šalamúnovi.“

Zasvietili jej oči od uveličenia. „Veď sa i jeduje na nás, že sme mu nepredali i druhý voz. Ale škoda by bolo unúvať svet z Badišova k nemu, keď tu môžu dostať tú istú vec, najskôr i lacnejšie.“

Pochválil ju, že si vec dobre rozvážili. A napospol všetko sa poberá u nich dobrou cestou. „Deti vám sadnú do zagazdovaného poriadku: len by vedeli v ňom ťahať rovno napred a nerobili skrútky.“

Tu sa už zamračila gazdiná. Jej sláva nepotrvá hádam ani rok. Na takto rok bude tu mladá, sprvoti sa bude hádam i podkladať, ale pomaly bude počahovať za kľúčmi, ktovie, či sa nepriplichtí i do obitej truhly, kde sú tie ako srieň i žlté, veru i žlté. Celý svet sa jej zamračil. Ešte jej zišli na um i mužove reči, čo mal v humne k dievke. Hrýzlo ju vo dne, v noci, že dievka s ohnivou hlavou už zaobišla i muža. Bude i jeho okrúcať okolo prsta.

Žulovic si nemusel ani veľmi hlavu lámať, ako povyzvedať od nej, čo potreboval. Sama mu vyrozprávala, čo bolo na humne. Nič sa neokúňala ukázať pred ním veľkú ľútosť, že neprichytila dievku na hriechu s cudzím človekom. Prichytiť ju, bola by jej čo ako odšvacla vrkoč pri samej hlave.

Žulovic jej pohrozil prstom, nech sa neopováži. „Nie je dobre dotknúť sa dievčaťu vrkoča bez dobrých svedkov. Váš syn by neuveril ani najlepším svedkom, ani vám. Ľúbosť oslepí mládenca. A uveril by váš muž?“ V jeho sivom, trochu zajdetom oku mihali sa svetielka posmechu. Sklopila oči, že hádam i muž dal sa zaobísť. „Vrkoču dáme pokoj, ale mládencovi otvoríme oči i jeho otcovi. Čo oko vidí, srdce uverí.“

Tu už bola veľmi dlhá porada, čo by bolo treba urobiť. Gazdiná sa zhovárala veľmi dôverne, spomínala veci, o akých nikdy nestratila slova s postranným chlapom, ba hádam ani s vlastným mužom. Ku koncu sa už ani neokúňala veľmi. Prechodil ju akýsi sladký mrázik, pri ňom myslela na Kolomana Smoleckého, na jeho mocnú šiju ani u býka, zarastenú brčkavými chlpmi a na jeho tučné bezohľadné ručiská. Neušla by jemu iste ani najmocnejšia dievka.

Katrena kurátorova hneď sa prichytila práce. Vzala do uzla tenkeľových krúp a odišla do fary. Zakrádala sa opatrne, lebo na to, čo chcela, bolo treba, aby slúžku našla samú; ale hneď vo dvore zazrela dvoch mladých pánov v zelenkavých šatách s atlasovým obšitím, s veľkými čiernymi mašľami pod bradou, ktoré tam sedeli, ani veľký nočný motýľ. Kabáty mali zaokrúhlené krídla, takže spod nich vykukovali biele vesty so zlatými hviezdami, na nich viseli zlaté retiazky s visiacou pri gombičke pištoľkou, nožničkami a medailou zo zlata. S nimi bol sám starý pán holohlavý. Dlhý chlp sa mu knísal nad ľavým uchom, lebo ho zabudol zahladiť napravo.

„To sú našej Marienky strýčni bratia, Hoľúšovci z Tesnej Bane, Hancko a Nácko.“

Kurátorka si prezerala oboch strýčnych bratov. Mali jednaký oblek, ale neboli jednakí. Hancko mal veľký, rovný nos. Stál tak rovno napred, že potiahol za sebou i hornú peru, takže spod nej trčal trojuhol nie bárs bielych, ale širokých zubov. Očima žmurkal veľmi tuho. Nácko mal omnoho svetlejšie vlasy, sivé oči boli veľmi udivené a vypleštené dosť dobre. Nos tiež sa podobral mať vysoký hrebeň, ale na krídlach sa veľmi roztľapkal a rozšíril, že roztiahol i hornú peru naširoko. Zato boli jednakej postavy, dosť nízkej, ktorá by bola cele nepatrná, kurátorke hádam po plecia, keby nie opätky na štíbľach veľmi vysoké a klobúk tiež vysoký ani dobré vedienko o širokom venci, ohnutom nad tvárou a tylom.

„Kdeže sa tu berú?“ spýtala sa ich, keď ju pozdravili dosť nedbale, dajúc jej prst miesto ruky. I ten si potom utreli o tabličkované futro kabáta. V tvári im nebola protivná, ale sa im nepáčili nohy, obuté temer v nových krpcoch o naokrúcaných remencoch až do pol kolien, pokiaľ siahala sukňa. Prezerala si ich i ona dosť zvysoka. Jej Ondrej rozprával jej, príduc so zbožím, ako ich našli v žilinskom hostinci. Čakali tam Ondreja Hamuľu, ktorý mal prísť so soľou, hoc Ondrej Hamuľa nebol ešte ani v Ohradnici po ňu. Ísť do Badišova na iných vozoch ani počuť, aby ich nezaviezli do Prievidze dakde miesto do Badišova. Najväčšmi sa báli zablúdiť.

„Prišli sme z Viedne,“ odpovedal jej Hancko spoza pleca.

Zbadala, že ju majú za nič alebo veľmi málo; tvár jej podbehla krvou a pozrela na nich tiež dosť opovržlive. „To sú oni, čo nemohli nijakovsky trafiť do Badišova?“

„Ako trafiť, keď nemáte poštu každý deň?“

„Máme ju, keď si pošleme po ňu do Posadiny, hoďas i každý deň. A hovoria, ja som tam nikdy nebola, že každá cesta ide do Viedne. Poblúdiť nie je ľahko.“

„Do Viedne nik nepoblúdi, ale do Badišova ľahko. Nejdú všetko cesty doň, nejedna sem, a nejedna tam.“ Vystrel dlaň i s prstami a akoby sekol napravo i naľavo. Pritom sa trojuhol roztiahol doširoka a z neho vyšlo tiché: „Hi-hi-hi!“

Nácko si narovnal bielu vestu a z roztiahnutých úst vyšlo: „Fe-fe-fe!“

I mohli sa smiať obyčajnej sedliačke v krpcoch. V Jozefovom meste mali ,Greislerei‘ na rohu dvoch ulíc.^[22] Boli na ceste zapierať sa a stať sa ozajstnými mešťanmi slávneho cisárskeho mesta. Čo je proti nim obyčajná Badišovianka v krpcoch?

Neprišli veru od svojej náuky, ale že im písala pohnutlivý list strynká z Tesnej Bane, mať úbohej Márie. Preboha ich prosila, keď už musia i tak prísť do Tesnej Bane Emke za družbov, nech idú na Badišov pozrieť, čo je s jej Máriou. Čaká ísť po tieto dni do kúta. Ona by ju bola prišla obslúžiť, ale práve sa chystá svadba mladšej Emky. Svadba je už len závažnejšia vec, než rodenie a krst, najmä druhého dieťaťa. Nebude hádam ostatné; vieme, že chudoba je požehnaná na deti. Starosť o Máriu mala nie tak pre pôrod, lebo prvý bol veľmi ľahký, ako pre mrcha chýry, ktoré prišli do Tesnej Bane o Rubárskej stolici. Doniesla ich čipkárka zo Starých Hôr, vracajúc sa odtiaľ. Tam videla všade hlad po dedinách a nadišli i choroby, lebo nešťastie nikdy nejde samo, úložnica, červienka, obávali sa i od úplavice v letných horúčavách. Tak sa ohlásili v Badišove kvôli strynej, bárs im nebolo ľahko trafiť doň. Sotva by boli i prišli, nech sa v Žiline nestretnú s Jankom, ktorý ich poznal od prvej.

Nepozerala na nich veľmi prívetive Katrena. Klobúky na hlave ako vedierko sa jej nepáčili, ani kabáty, vykrojené napredku. Ale nepáčili sa jej najviac preto, že pozerali na ňu posmešne.

„Ako sa mávate? Jedli ste dnes ráno?“

Starý pán temer vyskočil z kože na tú otázku.

„Prečo by nebola jedla?“

„Jedia vraj iba raz za deň tu, i to kabáče z otrúb, slamy a brezovej kôry.“

Vytreštila na nich oči a ukázala im v uzle biele ako sneh, tenkeľové krúpy. „Kde by ich mohla dať? Pani bude v kuchyni?“

„Hi-hi-hi!“ zasmial sa Hancko a za ním Nácko: „Fe-fe-fe!“ Smiali sa, vidiac veľký dar sedliačky v krpcoch farárovi. Bude hostina ani na ryzkaši, a ešte väčšmi, že sa dopytovala na paniu, keď Mária bola už v kúte za bielou plachtou, vyšívanou jarabo: dar to strynej, keď prišla k dcére pri prvom pôrode. „Prišli ste na pupkovinu, dobrá žena.“

Na ,dobrá žena‘ gazdiná sa odvrátila od nich, červená ako pivónia. Bola by sa hádam zvrtla a šla domov, ale tu bol starý pán. Viedol ju veľmi úctive do kuchyne. Vyhováral sa, že ju nevedie do izby, ale zadná, jeho, je v neporiadku a v prednej je šestonedieľka, iste odpočívajúc, lebo v noci sotva mnoho spala. Oslobodila sa nad ránom cele šťastne. „Máme zasa chlapca ani dubca. Meno mu bude Metód, k Cyrilovi sa pýtalo.“ Keď pozrela naň, prečo by sa bolo malo pýtať, spomenul, čo boli solúnski bratia,^[23] Cyril a Metód.

Kurátorova žena podotkla čosi v rozpakoch: „Ja hneď, že nebudú z našich strán. U nás nieto takých čudných mien.“ Ale jej zišlo na um, že páni dávajú najradšej čudné mená. Nie je čudné meno Koloman Smolecký? „Do izby ani by nešla, iným časom skorej.“ K šestonedieľke sa nemôže dotískať zaraz v prvý deň i to s uzlom tenkeľových krúp. Ak príde ku kútnici, príde s vaječnicou aspoň zo štyriadvadsať vajec. Žofku našla v kuchyni v robote okolo obeda. Varila sama, iba čo tu i tu kukla k nej pani z Ozubín. Ešte dobre, že je aspoň ona tuná, i ostane ešte aspoň dva týždne. Jeho velebná milosť je už dva týždne v Tepliciach pre suchú lámavicu a ostane ešte najmenej toľko kvôli kúpaniu a viacej vari, aby si dal stavať dbanky.

Žofka sa zapálila, keď videla znezrady Jankovu mater v kuchyni. Prvý raz, že je tu nad ňou ani sudca, pozerajúc na jej robotu. Zapáči sa jej? Možno od tejto návštevy bude odvisieť mnoho. Bola by sa jej temer ruka triasla od rozčúlenia, miešajúc zápražku s mnoho cibule pod sekané kúsky baraniny. Iného mäsa nebolo dneska v Badišove. Ale zajtra zavčasu pôjde žena do Posadiny po hovädzinu mladým pánom z cisárskeho mesta. Ale daromné boli Žofkine strachy. Jankova mať bola veľmi prívetivá, ba skôr priateľská. Tiekli jej z úst samé sladké slová ako med.

„Veru máš moc na hlave, dievka moja, takto sama, v toľkej starosti. Dávaj si pozor, aby si sa nepresilila. Ľahko je zdrapiť, ale nie ľahko sa otriasť, čo si raz vypriadla.“ Keď Žofka pozrela akosi nedôverive na ňu, čo sú to za reči, potvrdila ich, i ešte doložila veľmi opatrne, že veru potkať ju dačo takého u Drozdíkov by bolo všetkým ľúto. „A najskôr mne najviac.“

Žofke bolo horúce, akoby jej bol šibol plameň nie pod rajnicu so zápražkou, ale rovno do tváre. Či by sa bola nazdala, že počuje také slová z tých úst. Odpovedala uveličená, že jej je nie ťažko, dozerá na všetko pani z Ozubín, dobrá a trpezlivá. Nie jej tak ťažko, vydržala by, i keby bolo horšie.

„Najhoršie ti bude s tými z veľkého mesta. Nepatria, ohavy, do fary, ale skôr do konopí.“ Všetko sa v nej triaslo od jedu nad kabáčmi zo slamy a brezovej kôry. Ešte ju volajú ,dobrá žena‘ a smejú sa pre uzol tenkeľa: ohavy, čo nemôžu trafiť do Badišova.

Žofka nepovedala nič na to, lebo čudní hostia sú strýčni bratia panej. I k nej sa držali trochu pyšne, ale ona si to nebrala k srdcu. Trochu sa im smiala, lebo sú smiešni a za pokutu postlala im na zem na šúpu slamy do zadnej izby, bárs starý pán chcel im prepustiť postele a on ísť i so synom na šop. Po milých slovách Jankovej matere ukazuje sa jej všetko onakvejšie. Dala by si skálie tĺcť na hlave a nepožalovala by sa.

Kurátorka sa poberala domov. Starý pán jej nanútil za dobrý žajdlík samotečeného. Zíde sa veru ku krúpam, už či tenkeľové alebo pohánčené sú dobré s medom. Bola tu darmo, návšteva vypálila naprázdno. Ako je teraz na fare, nedá ani pomyslieť na to, čo si bola zaumienila. Žofka nechala zápražku zápražkou a vyprevádzala ju predo dvere. Hancko pozerá na ňu, držiac ruky vo vrecku, jastrivým okom, Nácko pozerá zadivený, akoby ju chcel prehltnúť očima. Sedliačky v krpcoch si už nevšimli, pozerajúc na švárnu, bosú. Ale vtedy sa otvorili vráta od cesty a na štrku dvora zašušťali kolesá pekného vozíka, natretého na tmavo zelenkavo. Pred ním cifrovali pejky o bielych kopytách. Hádzali hrdo hlavami, hoc ich držal tuho v liacach chlap v bielej cifrovane] širici na prvom sedisku.

I hostia z cisárskeho mesta pozerali pekný záprah. Náckove oči vytreštili sa ešte väčšmi, keď zostupovala z vozíka driečna dievčina. Na chvíľku mihli biele pančuchy spod širokej sukne. Hancko sa premínal i vyrovnal ani sviečka, držiac bradu dorovna. Spod klobúčika o stuhách škoricovej farby hľadela tvár dievčiny s malými pehami. Tmavosivé oči hľadeli veľmi vážne.

Žofka priskočila k nej, že jej zachytí širokú sukňu, aby sa nezakvačila o stupník na drabinke, ale dievčina skočila rovno na zem, držiac sa rukami drabinky. Len čo si narovnala šaty, Žofka jej čosi riekla ticho, temer do ucha.

„Naozaj, Žofka?“ pľasla rukami a rozosmiala sa. Oči pritom žiarili radosťou. Potom dala obe ruky starému pánovi.

„Vy teraz veľmi pyšný, dva razy starý otec!“

„Len dnuka, Lujzka. Marienka, možno spí ešte, daj pozor! Nespala celú noc.“ Viedol ju k dverám, ale mu zišlo na um, že nepredstavil bratov. Lujzka, prechodiac popri nich, dotkla sa okom ich čudného zjavu. Držiac ju za ruku, predstavil oboch ,Johannes a Ignatius.‘ Ona sa zľahka uklonila a pred ich očima zmizla v pitvore.

Žofka sa vrátila k materi Jankovej. Hoc na odchode zastavila sa spýtať, čo prišla panna Ústeľnická.

„Sľúbila sa minulý týždeň, že príde v ktorýsi deň, a trafila prísť na radostník.“

Kurátorova pozerala vážne. „A nevydáva sa ešte?“ Žofka stisla plecia v neistote, že nevie povedať. „Už by sa mohla, taká hodná dievka.“

Hostia sa oborili na starého pána tiež s otázkami o nej: kto je, čo a ako, odkiaľ.

On vypučil prsia hrdo, chĺpok nad uchom sa zakolísal tuho. „Moja žiačka je, Lujzka. Pod mojou feruľou vyrástla.“

Prikyvovali uznanlive. Postava svižká, strunistá; tvár zdravá, červená, pehy jej neškodia. Okolo očí sedí akýsi tieň tichej zádumčivosti, doňho zablúdia často i oči, ak ich nik nepozoruje. Nuž pekná stvora vcelku, pekne oblečená v tmavosivých šatách s belasými kvietkami nezábudky. Pekný je i záprah.

„Sú bohatí Ústeľnickovci z Ústeľníc?“ spýtal sa Hancko, držiac ruky vo vrecku. Nácko sa tiež priblížil a čakal chtive odpoveď.

„Dobre si stoja — vcelku.“

„Veľký kapitál?“ Starý pán pozrel naň prekvapený. Nevedel iste, čo to kapitál. „Hodne v hotovosti?“ A šúchal palcom o ukazovák.

Poškrabal sa starý pán za uchom. „V hotovosti jesto čosi, ale dlhu.“

Hancko sa odvrátil na štvrť zvratu, ale sa hneď zvrtol nazad. „Chyba — veľká chyba. Škoda peknej dievky. Mala by odbyt.“

Starý pán sa postavil rozhorčený. „I bude ho mať — z takej famílie!“

Hancko urobil ,hi-hi-hi!‘ Nácko ,fe-fe-fe!‘ Hancko mu vysvetlil, prečo sa smeje. „O famíliu nieto starosti. Všade sa nájde. Za naším domom sú ešte stupy, kde sa tĺkla zlatá ruda. Čo máme z nich? Tiež família. Jeden Hohlhaus bol radným pánom, keď Tesná Baňa požičala peniaze cisárovi Žigmundovi. Tesná Baňa bolo tiež slávne mesto.“

„Čo len Žigmund! Ten všade požičiaval. Poliakom založil spišské mestá.“^[24]

Hancko nepočúval mrzutú odpoveď starého pána. Pozeral do zeme a hovoril pod nos: „Jednako škoda, bez kapitálu. Kto je dlžen, je súžen.“

„Aké ohavy akési, chceli by turáky, keby ich bolo,“ nadávala im kurátorova, idúc k vrátam. Čakali na ňu otvorené dokorán. Žofka jej prisviedčala horlive, hoc nevedela celkom, komu nadáva. Bola uveličená. Srdce jej skákalo od radosti. Jankova mať prišla jej povedať také milé slová. Ešte sa i bála o ňu pre veľkú robotu vo fare. Aká milá tá Jankova mať.

Keď sa vracala, postavil sa Hancko proti nej na chodníku a zatvoril jej cestu rozkročený. „Kde fáraš, zlatá jahnička? Staň trochu.“

„Nemám kedy, mladý pán.“ Obišla ho dosť vypučeným oblúkom, bežiac do domu. V pitvore len toľko, že sa nebúšila do starého pána, ktorý sa poberal na dvor.

„Darmo skáčeš, Žofíka! Zápražka je už tam. Plameň ti preskočil do nej, sám neviem, ako. Zbĺkla do zniku a z cibule tam máš uhlíky.“

Hoc bola mrcha novina, usmiali sa naň jej nevädzové oči. Hoc mal brázdičiek na tvári ako do roka dní, bola by ho vďačne bozkala. Čosi ju dvíhalo dohora, až k oblakom by vyletela. Celý svet sa jej smial.

„Daj ti mi, bože!“ Panvičku na troch nohách umyla a znovu dala na žeravé uhlie, nakrájala do zápražky novej cibule. ,Zápražka sa jedna skazí, druhá sa zrobí chytro.‘

V tie dni brala všetko naľahko, oči sa jej smiali. Bola plná fara ich lesku a jasu. Najprv Hanckovi porobili, začal pozerať za ňou. Dosť skoro zbadala i ona, že ho má za pätami, kde sa obráti. Smiala sa mu. Veselo dievke, keď mládenca oči pasú za ňou.

Podojila Rysuľu, s plným šechtárom išla cez dvor.

„Kde sa len tu beriete, zlatá jahnička!“ Ruky vo vreckách, veľký klobúk trochu nabok, zastavil jej cestu. „Ale tu rastú také panny, v tejto dedine?“

„I inakšie. Len by prišli na priadky, nahľadeli by sa.“

„Mne je dosť pozerať na vás. Keby ste ma chceli, na inú by nepozrel.“

Zazvonil mu v ušiach jej smiech ani strieborný zvonček. „Naozaj?“ Šibla naňho posmešným okom, kto sa to pechorí vyhodiť Janka zo sedla. Ak je tak, nech sa poponáhľa. Po advente už by bolo neskoro.

Hancko hľadel otvoriť jej iné výhľady. Hovoril jej o Viedni a jej nádhere. „Poďte do Viedne, tam vám bude inakšie. Nebolo by vám treba slúžiť, mohli by ste hneď rozkazovať.“

„Ani tu neslúžim, ale sa učím variť, priasť, tkať i tuto podojiť Rysuľu.“ Poklonila sa mu, keď vytreštil oči na ňu, aké sú to divné školy. Zaletela k nemu zboku očima. „Máme i nedeľnú školu. Chodia oni do nedeľnej školy?“

„Načo by mi bola? My vo Viedni sa učíme každý deň, nielen v nedeľu.“

„Keď sa učia: vedia, kto je pán Štúr?“ Pozrela naň škodoradostne, ako si poradí hneď s prvou otázkou. „Dávno. I zhováral som sa s ním neraz.“ Tu ona vyvalila naň oči ako na neobyčajný zjav.

„Kde ho videli. Ako?“

„Ostatný raz v slovenskej Besede. To je vo Viedni ako v Badišove tanec, ale hrá iná muzika. Bol i Štúr.“

„S ktorou tancoval?“

„Tancovať netancoval.“

Odľahlo jej, že ho nevidel tancovať. Štúra si vedela predstaviť všakovak, len nie tancujúceho. „Nenašiel roveň sebe?“ začala sa vyzvedať dychtive. „On bude najkrajší zo všetkých.“

„Jesto i onakvejších.“ Hancko postavil sa pred ňu, vypučil prsia i začal si riadiť fúzy.

Oči jej zasvietili, pučila sa od smiechu. Aký neborák! Ešte bude chcieť mať i v rožku aspoň toľko, ako on. „Čítajú jeho noviny?“

Otrčil ústa a mrdol plecom. „A načo?“ Čítať mi ich netreba, keď vidím na vlastné oči, o čom noviny píšu. Vidím cisára, Metternicha, arciknieža Ludviga, arcikňažnú Žofiu a jej synov.^[25] Načo by mi boli noviny?“

Prihlušil ju dosť dobre vychýrenými, veľkými menami, ledva sa zrepetila. Či ona zo všetkej tej vychytenosti uvidí kedy aspoň tôničku? Ale i ona mala trochu v rožku. Povedala mu: „Ja by ich čítala byť nimi. Aspoň by vedela, či píšu pravdu, alebo nie.“

Hancko sa rozrehotal a začal sa podhadzovať ako macko. Zľakla sa, že zastrelila capa akéhosi, len kde!

„Pravdu, hi-hi-hi! Noviny a písať pravdu!“ Potom sa stíšil, ba zvážnel veľmi, i pohrozil jej prstom na veľkú výstrahu. „Písať noviny samú čistú pravdu, bolo by jedných jediných novín dosť, zlaté jahniatko, ako je Písmo sväté iba jedno.“

Myslel, že jej dodal. Ale ona zdvihla hlavu a v očiach preleteli blesky. „Nech si zachovajú: ak iní píšu nepravdu, pán Štúr ju nepíše, lebo zastúpa pravdu. Či nie?“

Hancko stisol plecia, i utrčil ústa. „Čerti by sa vyznali.“

„Povedia, či nie?“ Z jej očí hľadelo naň čosi veľmi vážneho, skôr prísneho. „Len povedia!“

„Medzitým, zlatá jahnička, kto vie? Nebol som s pravdou za kmotra.“

Pozrela naň už nie prísne, opovržlive trochu. Obišla ho veľmi vypučeným oblúkom a zmizla v pitvore.

„Pekná dievka, veľmi pekná dievka,“ pukol prstami. Tej noci sa mu veľmi zle spalo na šúpe slamy. Ale sa už nemohol k nej priplichtiť, hoc číhal na ňu. Vedela mu veľmi zručne vyhýbať. Hodil rukou na ňu a začal sa mať okolo Lujzky. Kde sa pohla, musela sa potknúť oň. Naostatok sa neopovážila vystrčiť nos z domu.

V tom prenasledovaní sa neraz utiekla do kuchyne. Tam videla temer ustavične Žofku. Sprvoti sa len zďalej dívala na ňu, i jej sa páčila jej ohnivá hlava, nevädzové oči, z ktorých žiarila radosť, ale obdivovala i jej zručnosť v robote. So sedliačkami bola vždy opatrná, nedávala sa s nimi veľmi do reči. Ale pri Žofke pozabudla na tú opatrnosť. Nácko ju bol priveľmi urazil.

„Žofka, pred tými dvoma sa ťažko obhrnúť. Nech je tu vozík, šla by domov, kým sú tu.“

Žofka by sa bola smiala, i na ňu číhajú a číhali. Chlapská záľuba. Ale títo dvaja jedujú i ju. Hancko nechcel potvrdiť, že Štúr zastupuje pravdu. Tu jej zišlo na um, ako prišla rovno sem Jankova mať. Zabudla na Hancka a jeho výkruty.

„Neobhrnú sa pred mládenci, nie pred hocakými, ale tými, čo vedia zazrieť.“

Lujzka pozrela na ňu prekvapená. Čudne hovorí dievka z badišovskej fary.

„Mňa by mal dakto zazrieť?“ Hovorila trpko. Tu i tu bola ešte v hneve so sudbou. I v týchto slovách bola schovaná výčitka a nad ňou zavieval ešte zádych bôľu.

Ohnivá hlávka prikývla, veľmi chytro a mnoho ráz.

„A kto?“ pýtala sa hrdá panna.

„Ten, ktorý sa im najväčšmi zapáči.“ Ale Žofka videla, že hrdá panna nevystihla súvis, tak jej vysvetlila. „Tak akosi príde, že na koho najviac myslíme, ten sa najskôr prizrie.“

Hrdá panna sa zasmiala, ale smiech chcel vyjsť na iné hony, kde sa nesmiali veľmi. Potrhla ho nasilu nazad, kde si dvorí veselosť. „To sa prizrel i na teba dakto?“

Prikývla ohnivá hlava moc ráz. Veď po tieto dni prišla Jankova mať zhovárať sa s ňou pekne. Nemohla sa zdržať, vyrozprávala je] celé svoje šťastie. Panna Lujzka sa usmievala bôľne. Jej také šťastie neskvitlo a sotva skvitne.

Žofka zbadala, že je čosi bôľneho v nej. Má pekné vlasy, ako vďačne by ju pohladila po nich, keby sa nebála, že ju hrdá panna odmietne, i tvár milá, hlas čistý, zhlboka sa roniaci. Zaslúžila by šťastie, ako ho má ona, opravdivé a veľké. Vďačne by jej ho dožičila. Zišli jej na um bratia, čo prišli z Viedne. Či pri nich by kvitlo šťastie, alebo pri Elečkovi a takom Gustíkovi? Bola raz v ratúze, nakukla do veľkej osvetlenej dvorany, keď bol panský tanec. Videla všetko mládencov šnurovaných, hrdých. Jeden bol ako druhý, samí Elečkovia a Gustíkovci. Čo si vybrať medzi nimi? Nahla sa k nej náhle a šepla jej: „Vedia čo, vydajú sa za Slováka!“

Panna Lujzka pozerala na dievku prekvapená. Od nej počula slová, ktoré sa v nej často ozývali. Usmiala sa, ale úsmev bol trpký. Slová preleteli po pustých, hluchých nivách, kde už niet kvieťa, ale holé strnisko. Po ňom skučia podzimné vetry. Stála ako skamenená, bála sa hnúť, aby nevybúšili ututlané bôle oživenou silou. Pozerala do kúta, sťaby mala ta oči prikuté. Ak by pohla očima, začalo by z nich kričať na dievku, čo musí ostať pochované tamdnu.

Žofka miešala zápražku a štebotala bezstarostne. „Ich mládenci sú jeden ako druhý. Ak sa nepáči jeden, nepáčia sa všetci.“

„A čo ty vieš?“ riekla ticho panna pri nej, hľadiac do ohňa, ako sa uhybuje, krúti okolo hrncov v tenkých pradienkach i podskakuje plameňom, hľadiac liznúť kotlíček, zavesený čosi nabok s vodou.

„Viem, videla som ich!“ Panna Lujzka pozrela bokom na ňu, čo to hovorí. Čo môže vedieť sedliacka dievka o tých veciach. „Videla som ich na tanci v Posadine, všetkých, koľko ich je.“ Zasmiala sa veľmi veselo. „Keď si jeden z nich vykrúcal fúzy, vykrúcali si ich všetci.“

Lujzka stŕpala. Sedliacky prst chodil veľmi blízko jej rán, krútil sa naokolo. I ona sa obzerala vo svojom svete, keď sa stroskotalo šťastie, či sa ukazuje potecha v niektorom kúte. Bola i na hostinách, schôdzkach a plesoch, ale kadiaľ prešla mysľou, všade samá holota, chudoba. Dievka ju až ohlušila nevinnou poznámkou. Všetci mládenci v tých kruhoch boli z toho istého brda v nosení, hovore i pohyboch. Všetci dýšu tým istým duchom, trúsia okolo seba tú istú plevu šťúplych náhľadov. Duch je nie ich, náhľady si nevyvarili sami, ale doniesli skadiaľsi. Možno, ako ich obleky sú zostrihnuté z tej istej látky na tú istú módu, tak i duch, ktorým páchnu, a náhľady, ktoré natískajú každému, s kým sa stretnú, pochodia z toho istého žriedla. Ani jeden nepridal k nim zbla zo svojho. Čo mal hádam svojho niekde, zapratal do kúta a pokrýval jarabými handričkami, aby nebolo o ňom slýchať. Lebo akokoľvek, to svoje páchne naďaleko slovenstvom: nuž a priznať sa, že sú Slováci, neopovážili by sa pred kamarátmi dakde v Pešti, alebo Prešporku.

Skučali podzimné vetry po pustých, holých nivách. Nikde kúsok zelene, stebielka a tobôž kvietka. Hľadela do plápolu s túžbou, prsia sa dvíhajú búrne, smútky dušu krušia.

Vydať sa za Slováka! Tamdnu čosi, čo bolo, zanemelo, skvílilo. Slzy sa tisli do očú.

Žofku zarazila dlhá tichosť a keď pozrela na ňu pri sebe, videla ju s ťažkým smútkom v tvári. Vypadla jej skoro lyžka od ľaku. Nachýlila sa k nej s účasťou. „Vari im je dačo?“

Panna Lujzka nemohla slova povedať. Pokrútila tuho hlavou, že jej je nič. Skrútené pradienka vlasov poskakovali jej pri oblednutých bielych lícach. Ale i toho pohybu bolo primoc na jej ťažobu. Čoho sa obávala, stalo sa. Slzy navreli celým prúdom do očí a preliali sa dolu tvárou.

Žofka vypustila počernetú varešku do panvice. Sama nevedela, kde sa nabralo u nej odrazu toľko smelosti, že jej tvrdá, vyrobená rúčka oblapila hrdú pannu a položila sa na plece, že nad ňou tancovali rozhýbané skrútky vlasov. Ruka na pleci ležala sprvoti okúňavo, ale razom vošla do nej sila, kási vyššia vôľa, ruka zmocnela a začala ju priťahovať. Panna sa už nemohla zvládať, podala sa nežnému volaniu. Skrútila sa trochu a ukryla tvár na dievkinom pleci, kde visia strapce kvetovanej šatky dolu bielym opleckom. Žofka ju už oblapila oboma rukami. Nevyzvedala sa už, čo sa panne robí, iba ju začala hladiť nežne po hlave.

Dievka cítila, ako sa hrdá panna otriasla bôľom v jej náručí.