ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Okopneli polia. Mútne vody zo snehov postekali badišovským potokom do Belej. Hundráč sa zazelenel, iba čo mu na samom temeni sedí biela čiapka. Zem oddychuje tuho. Biele pary z nej vychádzajú, roznášajúc vôňu nového zúrodnenia pod siatbu, na ktorú čaká zem pachtive.

Deti sa zišli na záhumní, posadali dlhým radom na pažiti popri cestičke, kde je už cele sucho. Niektoré sú vo sviatočnom. Briežok sa spestrel ani od kvietia bielymi košieľkami a vigančekmi. Stranou stoja poniektorí mládenci a panny. Prišli sa dívať, ako budú častovať deti medom.

Vo včelíne pracuje starý pán a Bohumil Valizlosť. Pomáha im Pavko Hudák so sitkom na hlave. Starý pán nemá sitka, hoc sa dosť búria včely okolo neho, lebo im vyrezáva plné zapečatené plášte, ktoré si včely zgazdovali minulej zimy, a odkladá ich do bieleho šaflíka.

„Akáže je úroda tohoto roku?“

Starý pán otvoril chytro zadné dverce. Pred nimi stáli pán Jonáš, Lacko a panna Lujza. Oči sa mu smiali, že vidí toľkých vzácnych hostí. Chĺpok nad sluchom prikyvoval.

„Paša bola dobrá cez leto, podjeseň začala padať manna. Včely nanosili plné kláty. A zišlo sa im, lebo zima ich privrela zavčasu a držala tuho skoro do samého Jozefa.“

Pán Jonáš sa vtiahol do včelína, ale Lacko ostal vonku. Nebol oblečený v robotných šatách a bál sa i včiel, aby ho nepošpatili. Panna Lujzka sa odtiahla ešte ďalej ako brat.

„My už len zostaneme tamvon,“ zvolala, priťahujúc si okolo hlavy a tváre bielu šatôčku, ak by sa predsa daktorá včela hodila na ňu. „Počkáme, kedy nám nadelia.“

Bohumil Valizlosť sa obzrel a videl jej veselú, kvitnúcu tvár. Pehičky okolo nosa mali sýte farby, ale nemohli ani najmenej ubrať jej kráse a sviežosti. I v očiach blkotali akési tiché, žiarivé ohníky.

Keď sa robota vo včelíne odtisla dosť hodne, vyšli i panie. Bola tu zasa pani z Ozubín. Po tieto dni sa vrátila z Rušína. Ešte nebola ani na piaď z Ozubín, ale keď počula, že v Badišove podberajú včely, potiahlo ju mocne k priateľom. Domáca pani sa ani nehýbala od nej; radovala sa, že je zas tu.

Keď zavítala Lujzka, druhý veľmi zriedkavý hosť, domáca pani sa musela venovať i jej.

Starý pán, keď vyšiel zo včelína, medzi paniami zbadal hneď paniu z Ozubín. Bola spokojná, v rozhovore dosť živá, ale oči sa nerozveselili, pozerali dosť smutne na veselý, pestrý obrázok pred včelínom. Nechal všetko tak a pristúpil k nej.

„Naša oberačka ide byť zasa veselá. Prišli všetci priatelia.“

„Ja by nebola mohla obsedieť v Ozubinách v tento deň.“

Stisol jej ruku s teplým povďakom. „Keď ste len tu! Bez vás bolo zle.“ Dodal tichšie, hľadiac na ňu významne: „Keď ste mohli prísť, znamená, že ste sa pokonali výhodne s bratancami.“

„Pokonali natoľko, že som sa dala uprosiť. Uvidíme, čo bude ďalej. Ak by ma oklamali, bude vždy kedy urobiť, čo som už raz urobila.“

Starý pán prisvedčil. Dobre urobila, že sa dala uprosiť. Senior, čo ako premenil držanie, utiahol sa do úradu a nevychádzal medzi ľudí. Ak nerobil dobre, nerobil ani zle, lebo sa bál, že príde o ňu, čo znamená bohatstvo. Bez neho nemal by nikde váhy, ani v dedine, ani v senioráte. Pri svojich snahách dostať sa na superintendentstvo najviac sa úfal bohatstvu. Ono ho môže najskôr postaviť na nohy a dopomôcť mu k superintendentstvu. On veril v moc peňazí väčšmi, ako v moc slova a dobrého činu. Preto prosil, sľuboval i plakal, keď sa mu chceli vyšmyknúť.

Trochu ako na strane od iných bola mladá nevesta a panna Lujza. Panna dohovárala novopečenej neveste:

„Veru som sa nenazdala, Žofka, že mi ani nedáš znať, kedy ti bude svadba.“

Žofka bola už od fašiangov u Drozdíkov. Pomaly sa už začala i vžívať do nového stavu. Odkedy sa vydala, najmenší obláčik jej nezamútil domáce blaho. V jeseni, po Michale kedysi, umrela Hanka z mlyna, ktorej sa nesmierne bála, že jej zaberie, čo má najdrahšieho. Pochovali ju, ako si ona žiadala. Boli družičky a družba jediný. Všetky srdcia šli s ňou do truhly. Sám Janko ich ta položil. Drozda s klietkou vzal Janko domov. Ale nevedel hádam opatriť vtáka, alebo vták želel za svojou opatrovnicou: Janko ho našiel jedno ráno ustrnutého na dne klietky. S ním i zanemela smutná: ,Bože môj, otče môj z vysokého neba…‘

Bola Žofka veľmi šťastná. Nebolo ani spomienky o jej chybách, najmä o neochote k pospolitosti. V šťastnom nažívaní si ani nevšimla, že svokra má dakedy nabraté čelo, najmä keď sa mladí pridlho zabavili v komore.

Bolo jej ľúto, čo jej panna z Ústeľníc vyhodila na oči. Bránila sa i ona.

„Celú zimu nenazreli do Badišova. Ja, že zabudli dávno na nás.“

Panne sa vzdychlo zľahka, oči poleteli k zelenému sviežemu Hundráču za akousi vidinou.

„Veru nezabudla, veru nezabudla.“

Žofka pohadzovala hlavou a uškierala sa.

„Celú zimu nenakuknúť do nás. I teraz prišli, ale myseľ, hm, kde je? Hádam v Bystrici kdesi.“

„Bola som u tetky od Adventu do pol pôstu. Myseľ sa i k nej vracia sama od seba.“

„No, nieto sa čo diviť.“ A Žofka pozrela na ňu zboku, v očiach jej preskakovali iskry. Ohnivá hlava bola prikrytá bielym čepcom, ale oheň šibal zato z očí.

„Mali veselé fašiangy?“

„Iba na dvoch zábavách som bola.“

„To je málo. V Badišove tanec bol dva dni, ale ja som už bola pod čepcom.“

„Banuješ za slobodou?“

Žofka sa zasmiala.

„Kým som ju mala, chodila omrzená po kútoch. Vďačne som ju darovala. Uvidia, ako ju vďačne darujú, keď im ju prídu pýtať.“

Panna neodpovedala. Jej myseľ zaletela zasa kdesi do rajských záhrad. Myseľ privolala sem skutočnosť, lebo prichodilo mať sa okolo detvy. Všetci, čo stáli pred obsadeným briežkom, pospolití i tí, ktorí prišli z fary, kochali sa čistotou a krásou detí. Doma ich už napred museli vyriadiť matere, aby boli čisté, keď im prídu deliť med. Z fary vyšla s paniami i Zuzka, nevesta Hamuľovie. Na rukách mala povité bábätko, Katru, svoje prvé dieťa, ktoré dostalo meno od starej matere po otcovi. Krstenie bolo veľké, ale nie také, ako by bolo bývalo, keby bolo bývalo treba vziať meno starého otca po otcovi.

Žofka odchýlila šatku, čo bola okolo hlavy bábätku. Oči sa jej usmievali od kochania nad nežnou, okrúhlou tváričkou, v ktorej ešte všetko spí, i očká sú pokryté viečkami, iba ústa sa usilujú, akoby cicali.

„Spí deň i noc, akoby jej nebolo v dome, nebožiatka,“ žaluje sa mať. „Ani by nebolo treba iné, iba aby sa dievča ziapalo, ako chlapec. Všetci by naň šomrali.“

Žofka zhíkla:

„Takí sú i u Hamuľov?“

„Všade sú takí!“ riekla tvrdo. Nemohla zabudnúť, s koľkou starosťou sa mali okolo nej, kým neprišla za plachtu. Ale keď bolo len dievča, starosť opľasla akosi. Svokra, možno, i to meno ofrfľala, čo musela prepustiť. Ale zabudla na nemilú vec. „A tvoj nepríde, Žofka?“

„Prišla som len s otcom.“ Pozrela hrdo na vysokú postavu kurátora. Slobodné držanie, priamy pozor a trochu i tie červenkavé vlasy pod čiapkou označovali ho ako človeka, ktorý je medzi nimi ako iní, ale keď prišiel, vie, po čo prišiel. „Môj zapriahol junce prvý raz. Budú na nich brániť tejto jari.“

„Najskôr Pavko.“

„Veru nie. Toho roku bude ešte Miško brániť. Pavkovi dajú pár volov a pluh. Chce sa naučiť orať, ako svedčí.“

Pri kurátorovi stál Miško Ranostaj, vysoký, ale trochu nachýlený v páse. Čierne vlasy ani žúžoľ dávali jeho chudorľavej tvári o rovnom nose slávnostný výraz. Pri ňom stál Juro Hamuľa so založenými rukami. Jeho čierne oči prívetive chodili po briežku.

„My teda máme zasa výborne učeného notáriuša!“

Richtár sa trhol, oboma rukami sa chytil za opasok. Sivé oči kurátorove ho akoby bádali osťami. Slová mu vychodili ani výčitky na toľké zádrapky pre notáriuša.

„Keď nás prestavovali, chcel som zaďakovať vonkoncom. Ale nový slúžnodvorský ani počuť. Keď som ostal naveľa, pán rechtor začal pozerať veľmi ľútostive. Tak ho zasa len vyvolili. Ale už nepíše, len popoludní. Zaránky ho vymení Ondrej Koreň, keď sa ruky trasú.“

„A Pavko boženík je vraj zle?“ zastal sa Ranostaj. Richtár posotil klobúk do tyla.

„Veru, chudák, z ostatného mláti. Včera som ho bol pozrieť. Sedí za stolom v perinách, popíja vínko s borovkami a petržlenom. Je ako dieža. Nohy mu prekladajú ani hodné dbanky. Ale sa chváli, že mu už nebude nič, opucheľ nebude môcť prísť do srdca, lebo sa mu noha otvorila. Natieklo z nej hodne do šaflíčka, i opucheľ opľasla trochu. Chváli sa, že ho vytrhlo vínko s borovkami.“

„Mohol piť borovičku. Tak by bol ostal aspoň na svojej chove,“ podotkol Ranostaj.

„Zohudila sa mu borovička i pálenka. Ja myslím, že nepotiahne ďaleko. Keď nám odpadnú od srdca obyčaje, bez ktorých by sme si nevedeli miesta, ja myslím, že sa vtedy už zberáme na druhý svet.“

Prišiel naostatok i Janko. Obrátil sa sem-tam, ale napokon predsa len utkvel pri žene. Na očiach jej poznať, že je uveličená jeho pozornosťou. Zuzka pozerala na nich prešibane. V očiach len tak sršali ohne posmechu.

„Nepovláčili ťa junce, Janíčko?“

„Myslíš, že by sa im dal?“

Zuzka sa zachichotala a pozrela na mladú nevestu s čepcom ani piest, cez ktorého kvety prechodí svit zlatistých vlasov. Nie je ani pár, ale iba jedna, a predsa ho povláčila kade-tade.

„Ej, veru, Janíčko, povedz — hop, keď preskočíš.“

Páni vyšli zo včelína. Pán Jonáš a Bohumil Valizlosť sňali sitko. Lacko stál trochu obďaleč, nemohol sa spriateliť s včelami, ktoré boli zmútené do kúru a rozpajedené, že ich obkrádajú. Pavko niesol pred sebou šaflík, v ňom boli celé plášte, ale i kusy z nich. Kde ich narezali, vymokala z nich zlatistá šťava, ani keď na letnom úpeku vymoknú kvapky novej smoly na kôre svrčín. Okolo šaflíka poletoval celý roj včiel, vábený pohodlnou, bohatou pašou. Janko priskočil k Pavkovi, schytil za druhé ucho šaflík a pomohol ho čím skôr odniesť do fary, aby sa včely nebúrili toľme.

Starý pán v plátennom kabáte vyšiel a zastal pred cestičkou. Dva chĺpky nad ľavým uchom sa vážili hore-dolu pri každom pohybe. Bolo mu teplo. Mladé jarné slniečko rozohrialo i jeho krv, že mu udrela do tváre. Staré oči sa mu usmievali, vidiac toľké deti a potom švárne nevesty, dievky i vážnych občanov.

Lacko bol nespokojný, okolo uší mu húdli včely, kdekoľvek sa obrátil. Prišiel s otcom a sestrou im kvôli. Pán Jonáš doniesol mládniky starému pánovi na štepenie. Teraz prezeral za včelínom hriadku diviačikov, ktoré sa už budú môcť zaštepiť a presadiť. Lacko sa dostal k paniam, ale i tam sa rojili včely okolo neho. Lujzka si ho obzrela lepšie. Na rukáve mu našla hodný fľak, napustený medom. Panie sa začali smiať, že, nosiac toľko medu na sebe, nieto divu, že včely sa majú toľme okolo neho.

Pani z Ozubín ho začala prekárať. „Načo ste mysleli, že ste sa tak doriadili?“ Lacko bol v obyčajných nemeckých šatách. Nebolo na ňom badať uhorského zemianstva; bol ako Bohumil Valizlosť, alebo starý Zábor, pravda, vyriadený a omladnutý.

Načo myslel? Vyplatilo by sa to dať na veľký bubon? Nepodberal včely, iba sa prizeral, ako do nich kúria a vyrezávajú im z kláta najkrajšie plášte. Zapálil sa, keď ho oslovila pani z Ozubín. Nazdala sa iste, že myslel na dievčatá, že sa dal zamedovať tak dokonale. A on veru nemal mládeneckých myšlienok. Nemal ich, ani uhorských podarených, ale ako boli šaty, požičané kdesi zo Západu, i myšlienky boli požičané.

Prečo by neukázal z nich aspoň skromnú kytičku? I začal rozprávať, na čo myslel.

„Tu podberajú včely, aby ich oslobodili od zvyšku, čo nemohli stroviť cez zimu. A včely sa búria, hrozia žihadlom.“ Tu stíšil hlas a začal hovoriť len ako pre ňu. „Ale jesto moc nevčelárov, ktorým sa nechce robiť, spoliehajú sa na prácu robotných, z nej žijú a bohatnú. Ľahko prídu k tomu, čo nazhŕňali, ale nemajú tej veselosti v sebe, ako tí, čo žijú z vlastnej statočnej práce. Preto i ich manie nie je požehnané.“

Pozrela naň pani zarazená. Z cudzích úst vyšli slová, ktoré sa i jej tisli tak často na jazyk.

„To teda padá na nás?“

Prikývol.

„Zeme sú naše, čo z väčšieho, nadobudnuté nie vždy statočne, robotu na ne berieme sedľači, ale úrodu zadržíme sebe.“

Bolo mu poznať, že slová idú ako z rozjatrenej rany. Každé ho urážalo.

Ona sa usmiala a riekla mu ticho:

„A čo na to pán Ústeľnický? Poteší sa, že pán syn má také myšlienky v hlave?“

„Oh, on vie, že sedliaka čaká oslobodenie od robôt.“

Pľasla rukami na neslýchanú zvesť.

„Ako to vie, kto mu povedal?“

Lacko si bodol prstom do čela dva-tri razy.

„Povedala mu skúsenosť. Zemianstvo chce rozšíriť svoje práva a obstrihať moc kráľovu. Kráľ v pomykove bude hľadať spojencov, a nájde ich v sedliactve, ak mu dá slobodu od roboty a dávok. Tak bude i zeman musieť robiť, ak chce žiť.“

Pohla plecom.

„Jemu ľahko, má výsady. Vystaví si pálenicu. Pán Baltazár na dvoch zarobil vraj tri razy toľko, ako čo mu vynášajú Ozubiny.“

„Priemysel sa mi páči, ale taký, aby postavil kraj na nohy. Páleničiarstvo je večná škvrna na zemianskom štíte.“

Med sa počal deliť deťom. Prišla i Katra, ktorá od Všechsvätých slúžila vo fare, keď sestra vystúpila. Obliekla sa i ona do sviatočných šiat. Nebola pekná, ako sestra, ale Pavkovi bola veľmi pekná.

Domáca pani ponúkla panne Ústeľnickej, aby si vybrala deti, ktorým chce rozdávať. Panna Lujzka išla popred briežok a vyberala si ich. Boli všetko malé, nevládne, nie veľmi vyobliekané. Na daktorom bolo badať chorľavosť. Pousádzala si ich osebe a začala ich hostiť. Deti sa dívali, čo je to za nový poriadok. Tí, ktorí sa prví hostia i to od najkrajšej, mali byť zatisnutí za ostatný rad dakde.

„A ty najprv ubiedených, Lujzka!“ smial sa Lacko.

Prikývla.

„Ich treba obslúžiť: tí druhí sa už dotisnú sami.“

Pozeral, ako delí deťom lopatkou najlepšieho medu, z lipového kvetu. Ako rozdávala sladkosť, tak z úst jej tiekli milé slová so srdečným prízvukom, akých ubiedené neuspeli, hádam nikdy počuť dosiaľ.

Vôbec od nej zavievalo sviatkom. I jej je akoby sviatok, svet nový, začarovaný. Celá bytosť sa naplnila vôňou divnej jari. Nad uchom má zastrčenú kašku, ani kus zlata. Dala jej ju Katra na fare z tých, čo jej doniesol Pavko z bralísk. Keď si ju kládla do vlasov, cítila, akoby vôňa nevychodila z kveta, ale z nej. Jar sa rozkvitla, divne sa rozkvitla.

V tie časy sa odrazil na poľnú cestičku, ktorá vedie záhumním, nie veľký vozík, o nie veľkých mršinách. Hača sa tisne naľakané k materi, k posebnej. Na prvom sedisku sedí vysoký sedliak a rozháňa sa tuho bičom. Na zadnom sa obracia sem-tam pán v širokom klobúku. Kepeň sa mu rozopäl, za ním povieva v zvírenom povetrí viac golierov, naukladaných jeden na druhom ani šiare na streche. Pri ňom sedí vážna matróna v šatke na hlave. Hoc je dobre v sebe pri pánovi v kepeni, je jednako ako nepatrný prívesok, lebo ten predstavuje kópiu dobre naloženú s klobúkom navrchu.

„Kde sa to štveráte, po akýchsi kadejakých cestách? Ale nás chcete zmárniť?“

„Ako by ich tu zmárnil, dvojictihodná milosť pán farár?“

„Nuž tak, že nás prekotíte, kurátor.“

„Ako by ich prekotil, keď je rovná cesta, dvojictihodná milosť pán farár?“

„Nevidíte, že je z tejto strany breh, kurátor?“

„Neskerujem do brehu, budem sa držať cesty, dvojctihodná milosť pán farár.“

Ďorď Dechtiar sa rozpajedil. Kurátor Skokan našiel na každú výčitku dobrú odpoveď. Oči vytreštil na zanovito a žily mu napuchli na čele. Ešte nebol hotový so všetkým, čo mu mal povedať.

„Ale ste nevideli, kto ide za nami, kurátor?“

„Videl som akýsi koč, ale ten je ďaleko, dvojictihodná milosť pán farár.“

„Kdeže je ďaleko, keď nám je za pätami od Smoliec, kurátor.“

V tie časy skeroval z hradskej na poľnú cestičku kočiar. Pred ním bujné sivky, s jabĺčkami na stehnách, hádzali pyšne hlavami.

„Nie nám je za pätami, dvojictihodná milosť pán farár. Nemôže nás dohoniť nijakovsky.“

Ďorď Dechtiar vytreštil oči rozpajedený. Že ho vraj nemôže dohoniť, keď od Smoliec po Badišov nebolo nič iného, ako naháňačka. Kočiš desať ráz skeroval na kraj, že predbehne vozík, ale kurátor Skokan zakaždým sa mu podplietol pod nohy a nedal mu prejsť. Naostatok sa i kočiš uspokojil a šiel poriadne za vozíkom.

„Neviete, kto sedí v koči, kurátor? Zabudli ste, kto vás vypustil z vidieckeho domu?“

Skokan pošermoval bičom nad koňmi, zahanbený, že mu spomenuli mrzké dni, keď sedel za mrežou, alebo kálal hrčavé pne pánu Antolovi Raškovi. Zhodil zo seba nemilú rozpomienku a odpovedal, udobrujúc gazdu:

„Moje kone sú raz také, dvojictihodná milosť pán farár, že nepustia pred seba druhé, a, čo by boli aké.“

Táto hádka sa neskončila, lebo Dechtiar mu chcel vytknúť, že darmo dáva koňom vinu, keď ich vlastne ženie on, obšívajúc ich bičom jednostaj. Skokan i na to by bol odpovedal, že sa nedá predbehnúť od nikoho, keď vezie najväčšieho zemana Rubárskej stolice. Ale hádka sa musela pretrhnúť pred časom. Ďorď Dechtiar sa chytil oboma rukami drabiniek a spúšťal sa zadkom ako rak, z vozíka. Skokan sa prešmaril ponad predné koleso, chytil pod kepeňom čižmu farára, práve kde tvorila ako harmoniku, a položil ju na stupaj. Ďorď Dechtiar takým činom dostal sa na pažiť bez pohromy.

Skoro zápäť prifrčal i koč. Vyskočil z neho šibko sám osvietený a dal ruku panej. Schodila dosť ťažkavo, pohyby boli nemotorné. Jej chudorľavá, nevýhodná postava zbujnela, formy sa zaokrúhlili, v nej sa už hýbe nový život, ktorý dosť nešetrne sa dá znať budúcej matke, že je tu. Obzerala sa cudzo po toľkom svete na jednej kope, všetko samí neznámi. Ale sa jej čierne oči ani srnkine zasmiali, keď videli hlavu pod čiernym čepčekom. Pani z Ozubín nechala všetko tak a vítala sa s osvietenou.

„Kde sa tu berieš?“

„Boli sme v Smolciach a tam sme počuli, že je tu veľká slávnosť. Neviem, či by sme boli prišli, ale nás zviedol pán Dechtiar. Vybral sa k môjmu do Ozubín, a keď sme boli v Smolciach, naviedol nás ísť sem. A tu je ozaj slávnosť? Koľké deti a v sviatočnom!“

Prišla i domáca pani, celá zmätená pred hrdou návštevou. Ale vytrhla ju Lujzka. Bola veľmi milá a zastala svojím čudným zjavom prestrašenú Máriu.

„A ja ženiem za nimi, pán brat,“ vytýka osvietený Dechtiarovi, „a málo chýbalo, že ma nezbehli.“

„Práve som vyctil kurátora, že ženie ani vo víchre. Dušu nám mal vytriasť. Vyhovára sa, že nemôže zdržať kone.“

Osvietený prezeral kurátorov záprah, pokyvoval hlavou uznanlive.

„Musia vedieť, nie je ľahko zdržať kone, keď raz prídu do ohňa.“

Videl toľkých známych, oči sa mu smiali. Dával ruku rad-radom, i sedliakom. Zamiešal sa na chvíľku medzi panie. Domácej sa poklonil hlboko. Prvý raz ju videl pred sebou. Jej tichá krása ho zaujala veľmi. Keď jej vysvetľoval, ako už chcel prvej doviesť osvietenú do badišovskej fary, niekto mu schytil ruku, potiahol prudko a priložil na ňu bujné, horúce pery. Obzrel sa a videl zas vyriadenú Katrenku. Bola červená ani pivónia, očko jej skákalo sem-tam, sťaby chcelo zatancovať.

„Ja som už čosi urobil, Katra,“ riekol jej ticho.

„Hneď som vedela, z čej náuky kurátor vymieňal zálohy. Vedela som.“

Stisla mu znovu ruku a bozkala ju prudko.

„Ja som sa vlastne vybral do Ozubín pozhovárať sa o veľmi šteklivej veci.“ Po takom úvode všetci obstali s očakávaním Dechtiara. Bol pri ňom osvietený, pán Jonáš, Lacko i oba Záborovci. Badišovskí sedliaci boli tiež blízko a čujúc o šteklivej veci, chceli sa stratiť. „Netreba, môžete počuť. Veci i tak príde dnes-zajtra do reči na seniorálnom konvente a nebodaj i na dištrikte.“

Kutal po obšírnom bekeši a vytiahol z bočného vrecka dlhý prípis. Bol upravený naňho, ako na dekana, podpísaný od Tomáša Sztupayho, rechtora ozubinskej školy. Pojednávalo sa o škole, o nedbalosti miestnych predstavených, o nehodnej hre, ktorá sa robí so školou. Bolo tam najviac chrenu pod nos seniorovi a Baltazárovi Ozubinskému, že zanedbali hlavné povinnosti.

„Dobre im podkúril,“ šepol kurátor richtárovi a Ranostajovi.

Ranostaj prisvedčil, že sa mu vlasy pred ušima sknísali, richtár len prestúpil z nohy na nohu a chytil sa za opasok.

„Ak to pôjde pred dištrikt, pánu seniorovi neposlúži ako odporučenie na superintendentstvo.“ Osvietený to chcel povedať, ale potom sa zhákol. Pozeral zádumčive k Hundráču. Mohol byť rád, ako tu šibajú do živého jeho hlavných nepriateľov. Podpis bol Tomáša Sztupayho, i vety vystrúhal sám, ale na mnohých miestach bolo badať fiškálske pazúry. Bol istý, že spis pochodí od Mikuláša Ozubinského ako pomsta za to, čo sa s ním stalo. Bol by sa mohol smiať. Nech ide nečistá bielizeň pred seniorát a dištrikt.

„Čo teraz?“ spýtal sa Dechtiar.

„Pravdu vraví,“ riekol Bohumil Valizlosť. „Ale môže hlásať pravdu hoc najzaznanejšiu bez urážky osôb. Nemalo by ísť o seniora a inšpektora, ale o školu.“

Starý pán tiež pozeral z jedného na druhého ako pomýlený. Napokon riekol:

„To je hanopis na Daniela Kuchynku a Baltazára Ozubinského. Či s ním zvýši niečo dobrá vec? Najviac ak by podkosil nohy osobám, ktoré sa driapu dohora v ctibažnosti. Nech ich podkúša, ale školu nech neberie za viechu.“

Osvietený bol uveličený, keď počul prvým razom zlostné narážky a hanu svojich nepriateľov. Títo všetci by sa mohli tiež radovať nad potupou tých, ktorí im nežičili, a predsa nezbadal ani u jedného škodoradosti. Škoda byť. Nepriateľa biť, keď je v pomykove a keď sa nemôže brániť, lebo keď príde k sebe, skočí na nohy a dá sa do mrcha roboty. Prečo ho neodzbrojiť a nepritisnúť kolenom o zem? Aký by bol život prázdny a mĺkvy, keby v ňom nebolo odmeny a odplaty, hodne pomsty a škodoradosti? Či to uškodí veci, ak sa povláči meno úskočného seniora a Baltazára pred tými, ktorým sa tisnú do milosti?

Kurátor Drozdík videl, ako osvietený váha, nemôže sa na ničom ustáliť. Predstúpil pred veľkého pána a povedal:

„Spisov nebolo by bývalo treba, lebo škola by sa bola dávno prestavila, ešte keď sme my patrili pod Ozubiny, keby sa v nej bolo pilne a poriadne učilo. Teraz už niet inej pomoci, ako prestaviť školu čím skôr a učiť v nej ako patrí.“

Osvietený prikývol kurátorovi. Potom sa vyjadril Dechtiarovi:

„Spisu ja nezatvorím cestu, nech ide i pred seniorát a hoc i dištrikt. Nech mu zarúbajú cestu tí, proti ktorým hlási. Ak sa poponáhľajú prestaviť školu, spis ostane bez podkladu a sám sebou padne. Ak sa senior a Boltko neobhodia, potom už nebudeme čakať, ale vystavíme školu bez nich, im na hanbu.“

„Teda škola bude,“ riekol Dechtiar.

„Škola bude. Vystavia ju alebo oni, alebo my.“

Všetci už vedeli, že sa viac nedá dosiahnuť od osvieteného. On pozeral po priateľoch a usmieval sa. Veru nie, nie sú všetko samé zásady, piliere mravného života; v živote je pomiešané dobro so zlým. A zlo sa nedá premôcť iba zlom. Klin klinom. Ale naostatok i ľudia zásad sa uspokojili. Hlavné sa dosiahlo, nová škola bude v Ozubinách. Čo na tom, že senior a Baltazár budú, hádam, osŕkať?

Kurátor odviedol Pavka nabok, ako nosil šaflíček domácej panej.

„Mal by si sa poradiť osvieteného, keď je tu, čo by si mal robiť, lebo teraz ani mena nemáš. Meno Šušala si odhodil, ale to bude treba potvrdiť pred vrchnosťou.“

Pavko sa zapálil. Od pohrebu starého otca je vlastne bez mena. A bez mena chodiť je ťažko, človek je nie sám svoj, akoby bol bez osobnosti. Ale ťažšie mu ísť k osvietenému. Od tých čias, čo ho videl v kočiari, ho už nevidel, hoc keď hrmel akýkoľvek koč Badišovom, on musel pozrieť, kto sedí v ňom. Bola v ňom akási úfnosť, že zazrie toho, ktorého hlava spočinula pri jeho hlave. I teraz, keď ho zazrel vyjsť z koča, srdce mu zabúchalo, v ňom sa rozmohla radosť.

Osvietený videl dobre, že mu kurátor vedie syna. Dosiaľ sa ani neopovážil pozrieť naňho, aby ho nezahnal stadiaľto. Ale teraz, keď videl, že ide k nemu, oddelil sa od druhých a šiel proti nemu. Pozrel naň zasa slobodne, bez váhania a v pohľade mu poslal všetku lásku, ktorá sa v ňom pohýbala. Pavko sa vpil do toho pohľadu a bral všetko pachtive, čo v ňom našiel. Bolo mu zasa ako tam hore, že je už nie sám, ale má pri sebe mocný stĺp.

Vypadlo veľmi zle, čo Pavko mal povedať. Slová sa mu plietli sem a tam, medzi nimi nebolo veľkého súvisu. Osvietený hľadal súvis, ale ho nemohol nájsť. Pozeral i on zmätený na syna.

Kurátor sa zamiešal a vysvetlil osvietenému, o čo ide.

„Tak ty nechceš meno Šušalo?“ spýtal sa ho otec. V očiach mu blčala divá radosť.

Pavko tiež bol natešený, pozeral otcovi do očí synovsky.

„Nechcem ho, netreba mi ho.“

„Aké meno chceš?“

„Materino.“

Osvietený by mu bol mal vysvetliť, že tým akoby podkopával svoj zákonitý pôvod. S materiným menom sa prilepí naň i podozrenie, že nepochodí z manželského loža.

„Ty si len materino vážiš?“

Prikývol. Pozrel naň so synovským citom, slzy sa mu tisly do očí.

„Mne je materino vo vzácti. Nech povedia ľudia, čo chcú, nech si myslia, čo chcú: mne len materino treba.“

„Pekne, keď si mater tak vážiš.“ Nemohol sa zdržať, dal mu ruku. Pavko sa cele pomýlil, už ani nevedel, kde je. Schytil tú ruku do svojich, stískal ju, akoby chcel z nej vyžmýkať všetky city, ktoré sa v otcových prsiach rozbúrili. Naostatok pritisol ruku k ústam a pritisol k nej svoje pery. Potrvalo dosť dlho, kým prišiel k sebe otec. Zadržal synove ruky v svojich a riekol mu: „Keď je tak, príď kedykoľvek do Posadiny, keď som ja tam. Tú vec už donesieme do poriadku.“

„Prídem,“ prisvedčil syn, vypustiac otcovi ruky zo svojej.

Kurátor počul slová, badal pri Pavkovi niečo osobitného, ale netušil, že sa tu utužil zväzok medzi otcom a synom.

Panej niesla šaflík s medom Katra a panne Lujzke švárna nevesta Žofka. S medom delili i milé slová o čistote. Lujzka svojim dávala po viac, k daktorému sa i dva razy navrátila. Sú chudobné a nevládne, nevedia sa dotískať, ako bohaté a mocné.

,Nech chudoba a slabosť aspoň tu vidí, že nemá pred ňou prednosť bohatstvo a moc. Chudoba je nie hanba, kto vie v nej žiť poriadne a usilovne. Bohatstvo nie je chlúba, ak neprišlo statočnou cestou!‘

Bola by im to povedala i ešte iné veci, ale videla pred sebou malé deti, ktoré tie veci ešte nechápu. Radšej im pochválila čisté ruky a šaty a nadelila im viac medu.

Deti brali med, lízali ho opatrne a dívali sa na hostí, ktorí sa dívajú, čo sa tu robí. Ani si nikto nevšimol, že zo zadných dveriec fary vyšiel ešte jeden hosť na záhumnie a poberá sa k včelám. Mal tmavý oblek, svetlé nohavice, čiernu briadku a husté vlasy, ktoré sa rozvlnili tuho pod širokým vencom klobúka.

Bohumil Valizlosť ho zazrel a ponáhľal sa proti nemu.

„Kde si sa tu vzal, Janko? Ako sa teším, že si ma neobišiel.“

„Ako by ťa obišiel!“ Sňal klobúk, oblapil tuho mladého farára a vybozkával ho na obe líca. Janko Chlebnický obzrel sa po ostatných, ale sa hneď obrátil k nemu. „Doniesol som ti hodnú nošu kníh a časopisov. Ty podberáš včely, hovoria mi. A zďaleka sa vraj prišli pozrieť, čo robíš.“

„To môj otec ich sem vábi. Chcel by ich naviesť, aby sa dali do včelárenia.“

„Veď tvoj otec. Všade o ňom hovoria, kde som sa obrátil v Rubárskej stolici. Keď nie pre iné, preňho by sa bol ohlásil v Badišove.“

Vypytoval sa ho, koho to má všetko.

„Všetko priatelia a naši.“

Chlebnický ukázal na hrdý kočiar, a keď zvedel, čí je, povedal:

„Ten už len nebude náš.“

„Otec vraví, že je. Nuž neviem.“

Chlebnický sa zasmial a šepol s narážkou:

„Takej bielej vrany som nevidel ešte.“

Bohumil Valizlosť zvážnel.

„Nuž táto naša, ak je nie celkom biela, nie je ani celkom čierna. Má uznanlivosti, hádam, i čosi porozumenia pre naše snahy.“

Chlebnický ho počúval veľmi vážne, pokyvoval hlavou. Nemohol pochybovať o tom, čo Bohumil Valizlosť istí tak vážne.

O chvíľu ho už predstavoval svojim hosťom, i sedliakom. Vítali ho veľmi srdečne. Osvietený mal sa k nemu zdržanlive, pozoroval ho zo strany. Keď videl, že sa s Lackom Ústeľnickým oblapil a vybozkával, uškrnul sa. Pravdaže, iste i to schudobnený zeman, nie v uhorskom obleku a nie uhorskými myšlienkami v hlave.

Lacko bol trochu prekvapený, že ho priateľ vyoblápal. Usporiadal si trochu kabát, ktorý mu Janko strhol na jednu stranu, i prihladil si vlasy. Tvár mu zvážnela, temer sprísnela.

„Práve som ti chcel písať, rovesník, o tom, o čom sme sa zhovárali v Bystrici.“

„Dobre, dohovoríme sa hneď tuná, ak chceš.“

„Veci sa treba prizrieť dobre, zo všetkých strán. Nesmieme sa prenáhľovať. Nemieniš ostať dakoľko dní v našom kraji?“

„Veď len čo som prišiel. Neškodilo by sa zoznámiť s krajom a ľuďmi.“ Pristúpil k Lackovi a naprával mu vestu o tmavobelasých palmových listoch. „U vás som sa len ohlásil a hneď som sa poberal ďalej. Nebol by sa vás mohol dočkať. Tak som sľúbil mame prísť, keď budete doma všetci, hlavné osoby.“ Oko mu zaletelo k radu najmenších a chudobných. Delila med a zhovárala sa s nimi ešte krajšie, ako prvej. Slová jej tiekli hladko, i celý kraj sa jej zajagal akosi vo veľkej sláve.

„To je dobre,“ pochválil ho Lacko. „Bol by veľmi banoval, keby sme sa neboli stretli. Poviem ti hneď, Janko, už či sa zložíme, alebo nie, ja musím pracovať. Je i vnútorný popud k práci, ale pritisla i núdza. Musím sa starať o rodičov a nezaopatrenú sestru.“

Janko vytriešťal oči, čo mu to hovorí priateľ. V Ústeľniciach videl známky blahobytu a pohodlia. Nepreháňa priateľ, alebo ho neskusuje? A vôbec, prečo mu to hovorí?

Lacko pozrel naň vážne.

„Musím ti vyjaviť môj stav, rovesník, aby si sa nedržal na to, že budem môcť čím-tým prispieť na prvé zariadenie. My sa i takto držíme horko-ťažko. Ak sa zruší robota, náš dom padne na hŕbu. Hej, musel som ti to zveriť.“

Janko pohol plecom. Fiškálske zariadenie zmôžu ľahko. Nemusí byť sprvoti skvelé. Okrem toho vypadne lacnejšie, keď sa zaradia do spolku, ako keby mal každý robiť osobitne.

„Oj, nie ti je o zariadenie, Lacko, ale o niečo cele iného.“ Oko mu zaletelo k Lujzke, ktorá delila med a sotva tušila, že tu dvaja o nej pilne premýšľajú. Chlebnický zvážnel a pozrel hlboko priateľovi do očí. „Ty si mne hovoril úprimne, i ja ti vyjavím úprimne, čo tu hľadám. Poponáhľal som sa prísť k tebe, ale ešte väčšmi pre ňu. U nej nehľadám iné výhody, iba bohatstvo, ktoré zdobí jej bytosť. Bol by šťastný, keby sa mohol ja o ňu starať, Lacko. Môžem sa držať na to šťastie?“

Dali si ruku. Obom odľahlo po tom vysvetlení. Lacko sa rozveselil, lebo videl zjavne, že sestra prežíva novú vesnu a že jej kvety neobaria mrazy, ako predošle. Chcel ju ušetriť od bôľneho sklamania, preto vyvolal ten rozhovor s priateľom.

„Vy máte každý rok takúto slávnosť?“ spýtal sa osvietený starého pána.

Stáli trochu stranou a prizerali sa na pestrý obraz.

„Pred každou jarou. Hľadíme mať aspoň odblesk starých slávností a obyčají, ktoré mali naši predkovia, kým boli slobodnejší. Obyčajnú podberačku pretvorili sme deťom v slávnosť, na ktorú, hádam nezabudnú. Kto vie, či neožije v nich vôľa včeláriť a pestovať lipy, ako sa prvej pestovali.“

Osvietený sa zadumal. Ako všade, i tu berie sa zreteľ na ľud, aby sa v ňom budili lepšie city. Predsa len pekne pôsobiť dobrým smerom celý dlhý život. A, hľa, i jeho syn teraz v týchto umných, šľachetných rukách. Začal mať účasť na radosti a peknoduchom živote, ktorý sa tu začína rozkvitať.

„Môj syn rád včely?“

Starý pán sa zaradoval, že mu môže zdeliť samé dobré noviny.

„Je náruživý včelár. Keď robím okolo včiel, pomáha mi a vypytuje sa na všetko. Tej zimy uplietol pekný slamenák. Neraz sa divím, ako sa ľahko učí. I kurátor mi vraví, ako je zručný pri robote; vraj by sa spustil vďačne kedykoľvek na takého gazdu.“

Vyratoval, aké roboty všetko prešli cez jeho ruky tejto zimy. Osvietený hľadel zádumčivo do poľa, z ktorého sa dvíhali pary, sťaby zem oddychovala mocne pod nežným dychom jari.

„Ani som ho nemal, a už ho stratím nadobro. Všetci majú z neho potechu, len ja nie.“

Starý pán pohodil hlavou.

„A kto vie? Keď sme takto sami, najviac sa zhovárame o vás.“

„Čo mi nepoviete!“

Prikyvoval starý pán a usmieval sa potuteľne.

„On začína vždy tie rozhovory. Onedlho mu budem môcť vyjaviť, kto mu zadovážil Záhradné. Vám bude ďakovať za pekné gazdovstvo, vám, nebojte sa, i za pekné poslanie, ktoré ho čaká v rodisku matky. Nech sa usiluje a pomôže pretvoriť zanedbanú, chudobnú dedinu v snaživú obec.“

Osvietený sa zarazil. Na jeho syna teda čaká poslanie. Bude opravdivým Slovákom z povedomia, ako títo tuná: farárovci, kurátor, Ranostaj. Ním bude i on viazaný k nim. Znovu príde do rodiny s kurátorom a nová rodina budú Ranostajovci.

Slávnosť sa končila, deti sa počali rozchádzať. Prázdne šaflíčky niesli do fary. I spoločnosť sa pohla k fare. Janko Chlebnický ani nevedel ako, iba keď ocítil rúčku panny Lujzky v svojej. Žofka šla za nimi a uškierala sa škodoradostne.

Pri humne čakal kočiar so sivkami. Osvietený sa zachmúril. Preňho už prestáva slávnosť, treba sa poberať do Ozubín. Žena bude iste už netrpezlivá. Keď zastal pri koči, spoločnosť sa zastavila. Vidno na tvárach, že sa ťažko padne rozísť po takých chvíľach.

„To už nie!“ prosil starý Zábor. „Slávnosť sa skončila, ale iba s deťmi, naša ešte nie, a ja si ju nedám pokaziť.“

Pozrel na paniu, čo tá na to. Pohodila hlavou, zasmiala sa bezstarostne a pobrala sa do fary. Domáca pani a pani z Ozubín kráčali pri nej natešené.

Spoločnosť veselo vtiahla do fary. Osvietená sa obzrela v prednej. V takomto skromnom občianskom dome ešte nebola. Všade len potrebné veci, jednoduchosť, ale steny a celé zariadenie dýcha prítulnosťou. Sadla si na nízky divánik pri peci, obložený hlavnicami.

„I oni by mali prísť do nás. Obišli nás mnoho ráz,“ vytýkala domácej panej.

Osvietený videl Pavka v bočnej. Stál pred stojanom na knihy a noviny. Pri nohách mal nošu s novinami a knihami, čo doniesol Chlebnický. Vyberal noviny a knihy z batoha, ktoré patria do Badišova a rozostavoval na patričné miesto. Ostatné pôjdu svojou cestou, roznesú ich priatelia patričným odberateľom. Osvietený stál za ním, pozeral veľmi pozorne, čo syn robí. Videl ho, že prezerá veľmi dychtive Slovenskje Národňje Novini, číslo, ktoré vyňal z batoha.

„Ty čítaš noviny?“

„Čítam.“ Pavkovi klesla ruka s novinami, keď videl, kto stojí za ním.

„Kto ti ich požičiava?“

„Ja som sa predplatil na ne od nového roku.“

Otec mu vzal číslo z ruky a prezeral, koľko stojí predplatok. Vyňal toľko peňazí a dal synovi.

„To ti je na noviny.“

„Za tie by mohol predplatiť vás.“

Pavkovi zasvietili oči, keď pomyslel, akého vynašiel odberateľa. Osvietený sa zasmial.

„Mňa nie, predplať len sebe. Ale každé číslo, keď prečítaš, donesieš mi ho do Ozubín.“

Pavkovi zasa zasvietili oči. Vtedy im hlava bola na tej istej hlavnici, teraz budú čítať tie isté noviny.

Starý pán doniesol fľašu s tmavým nápojom. Žofka doniesla hrdo poháre a stála, kým nalieval.

„Deti vábi sladkosť, medom ich zvádzame, či by si neobľúbili včely. Nás odrastených by skôr mohol podviesť nápoj z medu, ktorý obveseľuje srdce ako prirodzená šťava viniča. Tento sa urodil na našej posvätnej lipe, medovina, nápoj predkov, kým sa nenakazili od iných národov a nenaučili sa piť tuhé opojné nápoje. Pri jeho užití vráťme sa mysľou k nim, ako boli vtedy, kým boli sami svoji, držali sa reči a dobrých obyčají, pre ktoré cudzinci radi sa navracali do ich prívetivých dedín. Starootcovským nápojom pozdravujem vás všetkých, ako bratov. Lebo sme bratia, keď sme deti tých istých predkov. Prosím vás, aspoň v dôležité chvíle života mať na mysli, že sme bratia, deti tej istej matere.“

Štrngal si rad-radom so všetkými. V očiach mu hrali slzy. Osvietený si s ním štrngol a riekol len: „Ďakujem!“ Ledva sa zdržal, aby i on nevyhlásil bratstvo. Bol by vďačne šiel ku každému a povedal mu: „Ja si vás, brat, dovoľujem osloviť našim starootcovským ,Vy‘, ktoré si už zachoval iba náš drahý ľud a užíva ho verne, keď chce uctiť starších. Nezabudnem nikdy na pekné chvíle, ktoré som strávil v láske a zhode medzi bratmi,“ takto povedal len bledé ,ďakujem‘, a čo nedopovedal, zaľahlo mu na prsiach.

„Buďme bratia,“ zahrmel mocným hlasom Ďorď Dechtiar. „Hoc ústa nevyslovia, ale v srdci všetkých by malo žiť povedomie, že sme bratia.“

Tu sa osvietený nemohol zdržať, aby nevyjavil niečo z toho, čo sa v ňom pohýbalo.

„Pravda je, že ústa nevyslovia často, čo sa v srdci hýbe. Bude preto, že náš život padá do ťažkých časov, ako bol vtedy, kým sme boli všetci na jednom koreni. Dobre je na to pomyslieť aspoň v zriedkavých príhodách. Nech teda medovina bude vždy dobrá ako táto, keď si pripomíname jeden koreň: pozor na ňu, aby sa nezatrúsilo do nej dačo, od čoho by mohla prekysnúť.“

Starý pán sa zaradoval. Spod narážok cítil city, ktoré rozoberali srdce veľkého pána. Ony predsa len svedčili, že on cíti ešte súvis so starootcovským pňom.

„Naša medovina nemá vlastne ešte ozajstnú chuť, akú by mala mať. Ešte je primladá. Víno zavrie, vyčistí sa a usadne za rok naša medovina musí vrieť dlho a pomaly. Myslím, že sme na ňu dobre zarobili a naliali ju do čistých nádob. Nech nám Boh pomáha a dá šťastia a príhodné časy, aby sa udržala čistá. Keď dozrie, nech bude taká, aby sme sa nezahanbili za ňu pred pamiatkou našich otcov.“