Zlatý fond > Diela > Bohumil Valizlosť Zábor III


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Bohumil Valizlosť Zábor III

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Michal Belička, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Ivana Gondorová, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Ivana Černecká, Nina Varon, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Ondrej Dobias, Martina Kazdová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 91 čitateľov


 

18

Keď prišiel do úradu, striasol zo seba nemilé dojmy, ktoré si doniesol zo Smoliec. Šiel do kancelárie fiškála a mal s ním dlhú poradu. Sám Ozubinský sa pobral do Smoliec so svojím pisárom, vypočul úradníka a vypracoval spis, ktorý hodil celú žalobu na hŕbu.

Fiškál by bol mal dosť roboty vyslobodiť Elečka spod trestu, že zavádzal úrady falošnou žalobou, ale tá robota mu bola ušetrená. Dal mu lístok na osvietenú a oznámil mu, že zajtra do dňa dve plte sa odbíjajú v Posadine. Ak sa poponáhľa, mohol by sa na nich odpratať na Považie.

Fiškál mohol náhlivý odchod žalobcu do iného vidieka vyhlásiť ako útek pred rukou spravodlivosti a použiť ho ako najväčší dôkaz proti falošnej žalobe. Elečko si myslel na to, že čo dnes vypovedal a podpísal, je vlastne zrada na slúžnodvorskom a Žulovicovi, ale to si nepripúšťal veľmi k srdcu. Tí držali s ním nie kvôli nemu, ale kvôli akejsi pomste na kurátorovi a farárovi. Žulovic ho vlastne privábil pod Mladiny do ľanu a dal ho zbiť, len aby bolo prečo preháňať kurátora. Jemu ostal zo všetkého krivý nos, posmech v okolí, že sa hanbí ľuďom ukázať na oči, a jeho protivníkovi neskrivil sa vlas na hlave. Teraz, keď vysvietil pravdu, aká bola, a odvolal žalobu, protivník sa vráti domov. Jeho už tu nebude, pozerať na to veľké víťazstvo: ba nebude ho tu až do smrti, tak že neuvidí ju, pre ktorú sa to všetko stalo.

Pred večerom prišiel Žulovic oznámiť mu:

„Dnes-zajtra ho budeme mať. Už vieme, kde sa pokrýva.“

Elečko sa zaradoval nad dobrou novinou, chválil Žulovica a rechtora z Badišova. Ale sotva Žulovic vytiahol päty z domu, začal znášať veci do truhlice. Mal pri sebe list osvietenej na správcu do Holian, plť sa úfal nájsť hotovú a nad ránom už pozdraviť z plte Čuháre a Korbeľovú.

V to ráno bola kurátorova žena sama doma. Muž a chlapci išli do hory hotoviť na zimu. Ona im chcela odniesť jesť a potom ísť trhať rané konope. Keď sa krútila okolo ohniska, počula spredo dveriec od cesty zvadu.

„Nie si z Podholeníc,“ hrmel hlas trochu prichrípnutý.

„Pustia ma. Ja som z Podholeníc, pán rechtor.“

„Ako vieš, že som rechtor?“

„Viem dobre. Pustia ma.“

„Čo si prišiel?“

Kurátorova žena vykukla na podstenu. Vo dverciach odo dvora bol Samuel Primitivus. Držal akéhosi chlapca za ruku, ktorý sa mu vykrúcal.

„Zajali sme im kone v ovse. Preto som prišiel.“

„Cigániš. Kone sú v maštali. Čo si prišiel?“

Chlapec sa mocoval a keď nemohol vyslobodiť ruku, prihol sa a uhryzol za ruku svojho protivníka. Samuel Primitivus zhíkol, chlapec sa mu vyšmykol a vletel do pitvora. Tam sa búšil do gazdinej, temer ju zhodil na zem.

„Nech príde kurátor k osvietenému pred večerom,“ šepol jej.

„A kde?“

„Do Ozubín. K môjmu otcovi.“

Prizrela sa mu lepšie, poznala po kabátiku bez rukávov o tľapkavých mosadzných gombíkoch, že by mohol byť dosť ľahko z Ozubín.

„Môj otec je hajdúch Ondrej.“

Nemala mu kedy odpovedať, lebo sa dohrnul podstenou Samuel Primitivus.

„Kde si, nepodarenec, canis tua mater!“ Z temnosivkastých očí sršali iskry, i mocné hrubé fúzy sa naježili. V ruke mal odpásaný dosť široký remeň od nohavíc, zložený vo dva konce.

Chlapec skočil za gazdinú.

Ona predstúpila pred rozpajedeného. I keď jej šľahali blesky z očí.

„Čo tu chcú? Ja ho nedám. Ani vlasa nedám sa mu dotknúť. Neboj sa, chlapče.“

„Čo tu hľadá? Musí povedať, odkiaľ je!“

„Mňa bude kto dochodiť? Čo majú s nami?“

Opýtala sa ho, čo má s nimi, ale nečakala odpoveď. Pričapila mu dvere pred samým nosom a zastrčila závoru. Samuel Primitivus búchal na dvere, ale ona sa neobzrela naň. Odkrojila v komore hodnú podkovicu chleba, namazala ju maslom a dala chlapcovi. Zaviedla ho do kuchyne.

„Kým on búcha, popit, ty môžeš ísť domov pomaly.“ Otvorila mu oblôčik do mizdierky a chlapec sa prevliekol veľmi zručne. Keď bol v mizdierke, podala mu chlieb s maslom. „A pozdrav otca.“

Keď chlapec zmizol, počkala chvíľku, kým sa prevlečie mizdierkou a odbehne kúsok cesty. Potom otvorila dvere.

„Môžu búchať, ak chcú, do noci, tu nieto nikoho.“

Obrátila sa do kuchyne a odkladala do misy trhance s vaječnicou a do dvojačiek kapustu s bravčovým rebierkom. Ani sa neobzrela oň, ako chodil po pitvore, nakukoval do izby i do komory. Urobila si batoh a priviazala si ho, do ruky vzala dvojačky.

„Vy ste ho pustili, gazdiná, cez oblok!“

Pohla plecom, ale mu neodpovedala. On stál pred ňou nerozhodne, či jej dať ísť, alebo nie. Pozrela naň dva-tri razy zboku, v jej očiach boli blesky hnevu. Mohla by ho ešte obariť horúcou vodou, alebo navdať naň muža. Beztoho už pourážal dosť kurátora. Raz by sa mohlo i zomlieť dačo znezrady. Z nohy na nohu vyšiel pred ňou zo dvora. Ale predo dvercami bol čistý kameň v podstene. Sadol si naň pred ňou, aby vedela, že sa nepohne odtiaľto.

Kurátor sa vybral pred večerom do Ozubín. Srdce mu mocne búchalo, keď vchádzal bránou pred pekný dom s címerom Uzdicovcov. Opatrný Ondrej akoby ho bol čakal. Viedol ho rovno k pánovi.

Osvietený šiel proti nemu k samým dverám a podal mu ruku. Zaviedol ho k neveľkému stolu, ktorý bol pokrytý pre dve osoby. Na prostriedku bola teľacina na mise, fľaša s vínom, dva poháre.

Osvietený bol veselý, až vysmiaty. „Pred chvíľou som prišiel z Posadiny, ani som neobedoval ešte. Moja tu prihotovila čosi pre mňa a seba, ale musela ísť na lúku. Tak by musel obedovať sám. Vy ste obedovali dávno, zíde sa vám trochu zajesť si po dlhej chôdzi a mne bude chutnejšie v kamarátstve.“

Kurátor sa uťahoval, ale osvietený sa nedal odbaviť naľahko. Voľky-nevoľky musel zhodiť halenu a sadnúť oproti domácemu pánovi. Obed nebol dlhý, ale dobrý, veselo sa sedelo oproti nemu. Zhováral sa s kurátorom ani s najlepším priateľom.

Nalial do pohárov vína, zdvihol svoj a štrngol ho o kurátorov. Ponad pohár pozeral na hosťa tak milo, že kurátorovi bolo, akoby sedel na žeravom.

„Drozdík, taký som veselý, čo nikdy, lebo vám mám povedať dobrú novinu. Váš syn sa bude môcť konečne vrátiť domov. Dnes je streda a v sobotu o tomto čase môže sa ukázať v dedine.“

„Osvietená milosť!“ vyriekol kurátor zajakave. „Ako sa odslúžim?“ Pohár s vínom musel položiť na stôl, lebo sa mu ruka triasla.

„Teší ma. Drozdík — na vaše zdravie!“ Štrngol mu zasa o pohár. Kurátor vzal svoj do ruky a odpil viac od polovice, veľmi zmätený. „Mne sa nemáte čo odsluhovať: málo som sa ja ustával pre vás. Vaši priatelia z Badišova sa už inakšie preukázali, najmä starý.“ Pozeral mu natešený do tváre i prikyvoval. „Hej, to sú priatelia!“

„Viem, osvietená milosť, nikdy im nezabudnem všetkým vo fare, rad-radom. Ale bez veľkej lásky osvietenej milosti sotva by čo boli mohli urobiť. Zato im ďakujem, lebo inak neviem, ako sa odslúžiť.“

„Poviem vám, Drozdík, my osvietení i neosvietení z jedného sme brda. Kto vie, na čom sa obrátilo, že ste vy dneska nie to, čo ja, a ja, čo vy. Mocná ruka riadi všetko, ako sama vie. Vás postavila do Badišova na gazdovstvo a mňa na úrad do Posadiny: ale vcelku sme jeden ako druhý.“

Kurátor vytreštil oči. Čudné to boli reči z úst vysokého hodnostára, hoc len pri víne. Nevedel im nájsť iný podklad, ako v náboženských náukách. „Nuž pred Bohom sme všetci rovnakí.“

Osvietený sa len usmial, neprisvedčil, ani neodporoval. O božských veciach málo rozmýšľal, ale vedel, že život nastaval veľkých rozdielov a priehrad medzi ľudí, ktorí prirodzeným behom v svete mali byť jednakí: ako on a kurátor, oba potomci tej istej rodiny.

„Máte priateľov v Badišove. Nezabudnite nikdy na ich priateľstvo: ale máte i nepriateľov. Čo im urobíte?“ Tu začal rozprávať kurátorovi, ako chlapec ledva utiekol pred rechtorom. „Čo im urobíte?“

Kurátorovi padol tieň okolo očí, jeho veľká, čistá radosť sa zamútila. Poschodilo mu na um, čo preniesla najmä jeho žena i poníženia, ale i surovej škodoradosti od rechtora a Žulovica. I on sa musel neraz utiahnuť pred ich štipľavými, opovržlivými slovami. Nebol by veril, že môže byť toľko zlosti nazbieranej v srdci človeka proti inému človeku. Prečo to? Veď on vcelku rechtorovi nikdy neublížil. Ale teraz pred veľkou radosťou, že syna bude mať zasa doma, všetky ústrky a potupy vybledli a stratili sa kdesi. V svojom srdci nemohol nájsť nikde žiadosti vŕšiť sa nepriateľom.

„Neurobím nikomu nič, pán osvietený. Bohu porúčam dobré i zlé, čo sa mi stalo. V jeho sme rukách všetci, naňho sa spúšťam.“

Osvietený zvážnel, hlboký pohľad uprel na hosťa. Bolo v ňom čosi i pošmúrneho, ale i dumného. Hľa, zasa jeden z tamtoho sveta, naučený chodiť cestou života tŕnistou. Ale či musí byť tŕnistá? Prečo si nezasadiť kde-tu kvietok, hoc v tŕní a skálí.

„Pekne hovoríte, Drozdík. Ale ak nedáte priateľom, čo im patrí, a nepriateľom po ňucháči, keď máte v ruke dobrý papek, neslúžite spravodlivej pravde. Priatelia k vám ochladnú i k spravodlivej pravde a nepriatelia podvihnú zasa rypák, keď nevidia papeka v ruke. Odpusť nepriateľovi, ale mu najprv pokolenkuj po prsiach. To bude zdravo i svetskej náuke i božskej. Prečo by ste sa nepovozili dobre po rechtorovi a Žulovicovi? Dobrá vec by z toho nemala úhony, ani veľkej štrbiny.“

Zajedli si, zapili. Kurátorovi sa rozprúdila krv. I jemu sa ukazovalo, že by neslúžil veci, keby priateľov zanedbal a nepriateľom neodplácal. Nie, nepatrí sa zaobchodiť s nepriateľom ako s priateľom; príde robiť rozdiel medzi nimi, aby sa priateľstvo rozmáhalo a nepriateľstvo kynožilo. Oči mu svietili, lebo premýšľal, ako by sa mohol povoziť na nepriateľoch.

Slnce už zapadalo, keď sa zobral domov. Osvietený ho ešte pristavil na chvíľku.

„Vy si urobíte, Drozdík, ako viete: vŕšte sa, alebo nevŕšte. Zato musíte urobiť veci kvôli, aby sa v dedine rozhlásilo čím skôr, že váš syn bude v sobotu doma, ale nesmie nik šípiť, že som vám ja dačo sľúbil. Mali by ste rozhlásiť, že sa ide vrátiť sám od seba, hádam, že sa mu zunovalo pokrývať. Ale i rozhlásiť musíte opatrne, aby sa myslelo, že sa vám to vyšmyklo z neopatrnosti. Vyzradíte tajomstvo pred takými, ktorí ho nezadržia pre seba, ale pôjdu s ním za horúca pred vrchnosti do Posadiny.“

Kurátor počúval pozorne s iskriacimi očima.

„Náš pán rechtor alebo pán Žulovic by hneď išli k pánu slúžnodvorskému. Im by musel vyzradiť, čo syn ide urobiť.“

Osvietený prikývol a usmial sa. „Nachodili sa dosť s inými novinami, môžu ísť i s touto.“

„Vrchnosť vypraví vojsko.“

Bolo v hlase kurátora čosi pochybnosti a strachu. Nezabudol, ako už raz vojsko dulovalo po dome. Ale osvietený len pohol plecom. „Vypraví, ak bude môcť. Ale vedomosť musí mať, a vy sa nemáte na čo obzerať. Vrchnosť je dnes ten voz, naložený našuchorenou hrachovinou. Ide dolu vrchom nazlomkrky, bez hamovky. Príde pod koleso skalka, čo i malá, a voz sa vyvalí v úbočí, až združdia rebriny. Zachovajte si: tú skalku vy podložíte.“

Dali si ruku. Kurátor sa poberal rovno Dubkovom. Posepkával halenu, zeme sa netýkal podošvami. Nuž on podloží skalku, a voz druzgne i povozí sa na nepriateľoch.

Z Dubkova sa spustil na hradskú hneď pred dedinou. Počal mesiačik vychodiť, máločo mu chybovalo z plného. Pred krčmou Mochúľa sa zastavil, poobzeral sa hore-dolu, i v pajte a vo dvore, ale všade bolo ticho. Ani len paholka nebolo vo dvore. Vstal na dlhú lavicu pod stenou a pozrel oblokom, kto je dnuka. Hlinená lampička čmudila pod povalou z knôta, utopeného v nečistom ľanovom oleji. Za stolom sedeli dvaja, Samuel Primitivus a Nehemko Žulovic. Nehemko mal hlavu opretú o dlaň. Prevrátená horná gamba sa potrhávala, prepúšťajúc tiché slová. Samuel Primitivus počúval, pokyvoval hlavou a pohol plecom ľahostajne. Žulovic mu dal znať temer do samého ucha, že je toto už druhý večer, čo nenašiel doma Elečka.

„Bude zasa v Sychrave, mamľas. Ta sa vláči za Gustíkom. Do nás by mu bolo bližšie.“

Samuel Primitivus sa úfal Elečkovi, že vtúpi k nim do kamarátstva, keď je dokaličený na nose. Ale vidno, je hanblivý a radšej sa pokrýva v dedinách, kde ho nepoznajú. I Žulovic tak myslel, ale predsa sa len hneval, že sa Elečko pokrýva. Už vypytoval i starú komorníčku, ale od nej sa nemohol nič dozvedieť. Zakaždým sa ho len spýtala, či hľadá ako Elečka, úradníka, ale že ho nieto ako doma. Ale prísť príde, ani sa nenazdajú, v noci alebo na svitaní. Zálety sú zálety.

Kurátor vošiel do krčmy, pozdravil a sadol trochu obďaleč od oboch hosťov.

„Len sem, kurátor!“ zval ho Samuel Primitivus a zasvietili mu oči. Robil mu hneď pri sebe miesto. „Ako sa máte?“

„Vidia, ako!“ pozrel naň kurátor temer s hrozbou. „Dnes-zajtra pôjdeme do sien, a ja bez pomoci. Tak sa ja mám!“ Podoprel si hlavu o dlaň, pozeral tu na jedného, tu na druhého, ako čo by čakal od nich rady.

Žulovic ožil. V hlave mu mihlo, že sa vec dá hádam naraziť na dobrú cestu ľahšie, ako si kto míva. Naklonil sa ku kurátorovi a šepol mu do ucha: „Slúchnite veľkomožného. Jedno slovo, viete ktoré, a synovi bude prístup domov.“

Kurátor buchol na stôl, až fľaše podskočili. „Ani slova, ani pol. Veľkomožný nech si vyhodí z hlavy.“ Kurátor pozrel upriamene na Žulovica. V jeho oku bolo prchkosti, ale i neurčitosti. Pozeralo kamsi po kútoch na veci, ktorých tam nebolo. Ten pozor i nerozumné slová presvedčili Žulovica, že kurátor je dobre frcnutý. Hovorí z neho víno, alebo mu koliesko vyskočilo z miesta.

Samuel Primitivus tiež videl, že je kurátor podnapitý. Prichodí kuť železo, kým je horúce. Podnapití ľahko sa dajú naviesť na to, na čo triezvy ani nepomyslí.

„Neurobíte nič, kým si neudobríte pána veľkomožného.“

„Urobím, práve bez neho urobím, a čo by sa čert na čertovi nosil. Netreba mne osvietených, ani veľkomožných.“ Buchol sa v prsia, až zadunelo. „Ak chcem, dovediem si syna domov. Čo je dnes?“ Začal rátať na prstoch. „Streda, hej, stredy je už iba kúsok, ale štvrtok je celý, piatok. V sobotu ho dovediem, pred večerom, bez čerta i diabla. Nech sa rozleje na kolomaž osvietený i veľkomožný.“

Vec bola veľmi šteklivá, kurátor sa alebo opil ako snop, alebo podstúpil z rozumu. Žulovic stal na nohu spoločníkovi veľmi tuho. Treba sa s ním pozhovárať, ale opatrne. I začal sa mu zaliečať, sivé oči mu s úľubou lipli na ústach kurátora, ktorý veru i žmýkol perami, ba i zaškrípal dva-tri razy.

„Musí byť kdesi ďaleko váš syn, keď treba dvoch dní doviesť ho.“

Kurátor si ani nevšimol otázku. Možno ju ani nepočul. Búchal päsťou na stôl.

„Dovediem ho, ale nie zadarmo.“

„Nedovediete ho!“

Samuel Primitivus sa mu postavil rozbesnený, naklonil sa k nemu, dlhý červený nos očervenel ešte väčšmi.

„Dovediem. Stavme sa!“ Drozdík skočil na rovné nohy.

„Stavme sa. Sto v striebre.“

Drozdík mu odsotil dlaň. „Sto žltých, ak chcú!“

Samuel Primitivus sa odvrátil. Sto v striebre by bol oželel na takú vec. Mal nádej, že by mu ich vďačne zaplatili v slúžnovstve. Ale sto dukátov, na toľko sa nemohol podobrať. Začal sa potupne smiať kurátorovi do očí.

„Najprv sa pechoríte, že ho dovediete, a potom hľadáte takú stávku. Kto vyhodí sto dukátov na pletku? Povedzte radšej, že vykrúcate. Vy ho nedovediete.“

„Dovediem!“ buchol zas o stôl. „Nech sa stavia, ak sa opovážia!“

„Ja nemeriam dukáty na merice. Nemám toľko.“

Kurátor sa podvihol nemotorne z miesta, temer prevrhol stôl. Pozeral rozpajedený na rechtora.

„Nemajú peňazí, dobre, nestavíme sa o peniaze. Ale majú poctivosť, ak ju majú. Stavme sa o poctivosť: ja o môj úrad, oni o svoj.“

„Prísť o chlieb nemilobohu?“

Kurátor sa mu začal smiať do očú. „Vidia, kto vykrúca? Nemajú grunt v Robkove? Nemôžu robiť na ňom, ako ja na svojom?“

Samuel Primitivus osinel. Slová kurátora ho bádali ani nôž. I krčmár sa priblížil k nim. V dlani miesil guľôčku z chlebovej striedky, spod rozčechraných fúzov sa mu blyšťali široké riedke zuby. Žulovic sa usmieval záškodne, pod gambou sa ukázal vankúš, na ktorom sa jej mäkko ležalo. Temer výskal, ako kurátor nahnal rechtora do pomykova.

„Viem, že zavadziam tu vám i komusi. Vyhodili by ste ma na metle. Ale sa nedám.“

Bola by sa strhla hádka medzi nimi. Kurátor mu vyhodil na oči, že mu číha okolo domu, a teraz by nedbal dostať jeho syna za sto v striebre. Tu sa zamiešal Žulovic a chytil stranu kurátorovi trochu, aby ho udobril, ale najviac preto, že za jeho syna bol by dal sto rechtorov. Čo mu je Samuel Primitivus? Ale kurátorov syn je mocný klin, na ktorom visí všeličo. Položil dlaň na palce rechtora, ktorý už zas bol červený ako moriak.

„Nemôžeme povedať, aby ich kto vyhadzoval, keď kurátor postavil úrad proti úradu.“

Kurátor prisvedčil, žmúriac posmešne na rechtora. „O chlieb nehrám nikomu, len o úrad. Rechtorstvu dáme pokoj. Stavíme sa o notáriušstvo v obci. Z neho sa nechovajú, len pijú.“

Samuel Primitivus sa trhol. Narážka na bruchatú, zájdenú fľašu ho urazila. A vôbec mu odpadla chuť hrať o úrady. Notáriušstvo nemalo v sebe nič hmotného, z čoho sa dá najesť, ale pod jeho kepienkom bola bruchatá, zájdetá a potom i výhovorka, chodiť poza školu a tiež i súca príhoda pchať nos do takých vecí, do ktorých by ho nemal pchať. Bol by i on odpovedal kurátorovi niečo hrubšieho, keby mu nebol Žulovic stal tuho na nohu. Samuel Primitivus i od neho sa odvrátil urazený, ale Žulovic sa mu sklonil k hlave a šepkal mu do ucha veci veľmi podivné.

„Nech sa stavia: ak prehrajú, pán veľkomožný im nedá vypadnúť z notáriušstva.“

Vec sa mu zapáčila. Tľapol dlaňou do dlane kurátorovej ako po dobrej jednačke. „Vypime si, kurátor. Budeme priatelia.“

„Neodhŕňam sa od dobrej veci. Ale tu nie. Tieto pomyje nestoja nič.“ Odsotil od seba krčah, v ktorom mu doniesol Mochúľ posadinského piva. „Poďme k richtárovi, napíšeme písemko o tej stávke a vypijeme oldomáš. Kmotra mi dá poriadneho vína a im, ak budú chcieť, dáme doniesť pálenky.“

U richtára boli oba boženíci, Ondrej Smelec i Pavko Koreň. Nikdy neboli na takom súde, čo teraz. Kurátor predstúpil širokým krokom pred richtárov stôl, ruky dal na opasok a vyhlásil slávnostne, na čom ostal s pánom rechtorom. Ak dovedie v sobotu o piatej popoludní syna pred richtársky stôl, Samuel Primitivus Robko bude povinovatý hneď zaďakovať z notáriušstva. Ak by sa so synom neustanovil tuná o tej hodine, bude povinovaný zaďakovať z kurátorstva. „Svedok je tuto urodzený pán Žulovic a vy všetci z poctivého úradu. Pán rechtor nech tiež povie, čo myslí o veci.“

Podstúpil trochu nabok, na jeho miesto sa postavil rechtor s čiapkou v ruke. Skoro od slova do slova opakoval tie isté slová, čo prvej povedal kurátor. Richtár stál za stolom pri kasničke. Jeho čierne oči blúdili udivené od jedného k druhému. Slávnostné osvedčenie počúval pozorne. Pery sa mu mimovoľne hýbali, keď ho počúval.

Ale sa poodchýlili i dvercia od kuchyne. Za nimi stála richtárka, nevesta Zuzka i mladý Hamuľa. Drgali sa lakťom od divu, pozerali špárou do izby. Richtárka riekla ticho: „Najskôr podstúpil z rozumu. Ľaľa, i podnapitý je. Bež, synku, ku krstnej materi, kým sa zle nestane.“

Ondrej sa potmolil po kuchyni a vykradol sa do Drozdíkov, po kurátorovu ženu, že by tá mohla hádam predísť nešťastiu. Ale veci za richtárskym stolom išli chytro. Richtár Hamuľa pozeral chvíľu nerozhodne, akosi ľútostive na kurátora, ale na tvári mu videl odhodlanosť a neústupnosť.

„My urobíme vďačne písmo,“ riekol naostatok, stisnúc plecia. „Vy rozkazujete, my slúchame. Ale i vám, kmotre, neviem, čo pomôže, či je na notáriušstve čert, alebo diabol, keď ste si za to ublížili vlastnému dieťaťu.“ Ale sa zhákol povedať viac, lebo i tak povedal viac ako treba. Žulovic šibol na neho zboku okom, ani bičom.

Kurátor mu len prikývol. „Ďakujem, kmotre. Nehľaďte na nič, píšte.“

Hamuľa vystúpil spoza stola, na jeho miesto sa vtisol Žulovic. Vzal papier, oproboval pero a začal písať chytro. Len jeho škrabanie bolo čuť v tichej izbe. Hoc sa Žulovic ponáhľal, nebol ešte hotový s písaním, keď pribehla kurátorova žena. Mala na hlave čiernu šatku prehodenú. Nechodila už v čepcoch o širokých lesklých kloptách. I bruslek mala skromný, tmavý. Plecia sa nedržali hrdo, ako donedávna, pekné, zaokrúhlené. Čosi podkľaklo pod nimi, hrdá stavba sa začína vypadávať. Jasné belasé oči sa tiež zamútili čosi, pozerajú vyplašené.

Pristúpila k mužovi a chytila ho za plece. „Jano, čo to robíš?“

Richtár pozrel k odchýleným dverciam. Vedel, že odtiaľ išlo heslo k Drozdíkovej žene. Nebolo s kostolným riadom, že leteli po ňu, ale veci samej neškodí. Žena je vždy dobré zubadlo na muža, ak sa priveľmi dal strhnúť pospolitej veci. A kmotor Drozdík zahryzol prituho, nechce pustiť spomedzi zubov tvrdú újesť, kým ich nevyláme. A vyláme ich pri koreni. On tiež sa pridal k Štúrovi, číta jeho noviny, váži si ho, ale nehrnie sa za ním medzi prvými. Nech sa najprv preukážu iní, on už len pociepka trochu nazadku a zo strany.

Kurátor pojal ženu za ruku a vyviedol ju do pitvora. Nebolo na ňom badať, že je podnapitý. Išla za ním poslušne. Srdce sa mu stislo, že jej nemôže vyjaviť, ako veci stoja. Zvedieť ona, že je Janko slobodný, nevydržala by mlčať do soboty. Pomyslel, že čo sa robí, musí sa robiť, a čo by bolo čo.

„Ach, Janíčko, neurob toto. Ak sa dačo stane môjmu dieťaťu, ja neprežijem, neprežijem.“ Zasa jej zišlo na um, že je vlastne ona na vine všetkému. Schytila ju triaška, ako podkladala nohy vlastnému dieťaťu, kým nepadlo, kde padlo. „Obmäkči srdce, veď si otec. Neublíž dieťaťu a zmiluj sa nad hriešnou materou, zmiluj!“

Pevnosť kurátora sa zakývala tuho. Čo ho po rechtoroch a Žulovicoch? Nemohol so stávkou počkať do zajtra, alebo pozajtre, keď sa už chcel voziť po kom. Žena vedela prosiť, vedela sa dotknúť srdca. Srdce mu odmäklo, stískalo sa od ľútosti. I tí z kuchyne počúvali pritajení, ženy boli dojaté.

Ale kurátorovi poschodilo na um, že vec jeho syna je kameň, na ktorom dostane násilie nepriateľa prvý úraz. Začal jej dohovárať, že on ľúbi syna a nedá naň fúknuť zlému vetru. Čo teraz robí, nebude mu na najmenšiu ujmu. „Pozri na mňa, žena, či by ja mohol skriviť vlasa dieťaťu, nieto ho zapredať. Ale som ťa oklamal toľko ráz, že mi teraz neveríš?“

Utíšila sa, plakala ticho, opretá o jeho plece. On jej dohováral s takým ohňom, že už nemohla pochybovať. Len sa triasla od strachu, či ich nezahrúzi nešťastie všetkých odrazu.

„Ja som vina, že nestojíš o kurátorstvo. Koľko ráz som zašomrala. Ale nebudem viac, nebudem. Nehraj oň kocky a stávky. Hriech by bolo, Boh by nás potrestal.“

„Ani nehrám oň, zachovaj si. Budem sa ho držať, kým vládzem. Ale i kurátorstvu by u mňa bolo lahodne, keby si nemohol syna doviesť v sobotu. Ak mi veríš, stará neboj sa.“

Bol jeho prízvuk taký mocný, presvedčivý, že uverila i uspokojila sa, hoc nechápala, čo sa robí okolo nej.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.