ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol dosť dlho pri stole, s tvárou v dlaniach. Akoby bola prišla naň nevládnosť. Všetko praští, ide sa rozrútiť, čokoľvek mal, čím sa honosil. Ide ostať bez všetkého, s rozmrhaným dedičstvom. Pocítil, že ho čosi bodlo do kolena. Prebral sa zo zamretia, videl Skorocela. Zaskučal radostne a či s ponosou, schúlil okyptené uši k hlave.

Vzal klobúk, pobral sa do sadu. Pochodil popod stromy, rozvažoval. Ale na rozvažovanie nebolo stihu. Krv v ňom vrela, rozhorčenie mu hnalo krv do tváre.

Pred večerom sa vybral do nižného kaštieľa.

„Boltko, čo to robíš? Zle robíš, čo robíš.“

Ozubinský stál proti nemu s rukami vo vrecku. Mal moc v ruke, počúval pokojne, kým Uzdic hovoril, vzrušil sa. V očiach nemal svoj úsmev, ale starosť a strach. Videl, že je zle. Vyrátal prechmaty vrchnosti proti Drozdíkovi, Spevákovi, Zácelským, Čuhárom. Ukázal mu, že moc nevie užívať, len zneužívať: v ňom je var nespokojnosti, zášti proti ľuďom. Treba napraviť na mieste, čo pokazil.

„Ja chcem pokoj so všetkými, Slovákmi i Neslovákmi. Mne sú všetci jednakí. Peštiansky duch mňa nezakníše, Boltko; z neho skrsne len zlo, ak mu dáme prístup do stolice.“

Ale Ozubinský, ruky vo vrecku, mu dokázal, že je všetko v poriadku. Drozdík urazil zemianstvo, za to musí znášať, nepoddal sa vrchnosti, vrchnosť ho rozmliaždi. Spevák búri proti vrchnostiam, okúsi následky. Nedeľné školy sú politické školy, na prevrátenie poriadku: pre ne je vzbura v obciach, preto ich treba zrušiť. Moc treba užiť ako patrí, bude poriadok a pokoj.

Uzdic vyšiel z kaštieľa, nevedel sám, ako. Nevedel dobre, naisto, čo robiť. Postavenie celé od počiatku do konca bolo rozdrndané. Nemal sa už ani na koho obrátiť. Kde vziať peniaze, od koho?

Ozubinský sa díval za ním s úsmevom. Aký je smiešny bez moci, neistý sebe samému, rozdráždený. Dobre, že si nechce sám nájsť rady. Ako skočil, keď mu spomenul grófku. A grófka by dala peňazí, má ich dosť: ako by nedala, keď bez nich spraští všetko, moc i sláva?

Osvietený sa rozhliadol po nebi. Nieto obláčka, na nebi sa zapálili zore. „Bude chvíľa zajtra,“ tešia sa ľudia. Zbožia sa začínajú klasiť, žitá kvitnú, úroda sa ukazuje dobrá toho roku.

,Ako komu, ako komu. Mne nie. Moja nie je už moja.‘

Pomyslel na Schönbeina. Jeho Smolce on bude zberať toho roku. Ovos ešte sa drží gazdu. Dokedy? A švábku ak bude prichodiť predať cudziemu, kým vlastná pálenica halaškuje? Čo by povedala žena?

Utieral si pot z čela, ale chrbtom prechodil mrázik.

Na druhý deň išiel do Posadiny. Na vidieckom dome sa mu zaradovali napospol. Števko Košinár pozrel naň veselo a Anton Raško prestal strúhať perá a postavil sa ani psík, keď mu zahrozia: ,Slúžiť‘. Nezohrial sa v izbách, išiel dolu námestím do skliepka proti ratúzu. Jednu nohu podvihol ako hus, ale ju držal nie pod krídlom, ale tľapkou opretú o stenu. Nohavice a kamizol mal v jednom kuse šité, z tlačeného plátna i cedilko nazadku ako malí chlapci, hoc mu už bradu a odutú gambu pokrývalo dlhé, hoc nie husté chmýrie. Heršlík nemal na sebe známky svojho národa, skôr akéhosi ľudu, ktorý za starodávna býval okolo pyramíd a sužoval Izrael. Heršlík sa uškeril a strčil čiernu čiapočku nad ľavé ucho.

Keď vchodil osvietený do skliepka, pred vidieckym domom už stál Nehemko Žulovic s dlaňou nad očima. Postál chvíľku, vrátil sa do úradu slúžnodvorského a šepol:

„Išiel k nemu.“

Slúžnodvorský sa uškrnul.

„Šťastlivú cestu!“

A osvietený vyhladil vrásky, do oka zavolal úsmev. Bol veľmi veselý, hádam väčšmi než inokedy.

„Prišiel som hľadať, čoho nemám, a ponúknuť, čoho mám dosť i moc a tuná ho nieto.“

„Na tom spočíva šťastie synov ľudských, keď môžu dať iným, čoho majú, a mať od iných, čo im chýba.“

„Moja noha z tohto príbytku vykročí ľahká, z neho neponesie starosť, ktorú sem musela niesť.“

„Môj stánok sa vyvýši nad ostatnými domami tohto mesta, ako céder nad borovčím, akonáhle nájdu v ňom večný hrob starosti vzácnych priateľov.“

Bolo moc pekných rečí. Ale keď mu ponúkol úrodu zo Smoliec na budúci rok, Šalamún sa zľakol. Vysvetlil mu to veľmi obrazne.

„Na ceste do budúceho roku nachodí noha moja veľmi vysokú skalu. Je ako bralo v Tatrách, že nedá pozrieť, čo je za ňou, a najmä akou nás úrodou obdarí budúci rok.“

„Skalu tú prevýši ľahko, kto na ňu priloží poriadny rebrík viery a úfnosti.“

„Priložil by ho vďačne pozrieť, čo nás čaká za vysokým bralom, ale ako sa už prikladal primoc ráz, vylomili sa mnohé štebliny na ňom, že by sa už nevydriapal naň.“

Osvietený sa zarazil. Múdry Šalamún nedal mu pocítiť nikdy, že by mal nedôveru k nemu. Pozrel naň pozorne, keď mu kupec dal znať, že by mu dal peniaze na úrodu v Ozubinách toho roku. Chytil ho za prsia: ako prišiel na to zamiešať Ozubiny do veci, ale Šalamún sa zaťal, nechcel vyjaviť ani slova. Sám v sebe, vidiac veľkého pána znechuteného, zalomil rukami.

„Šalamún, teba navdal slúžnodvorský, Baltazár Ozubinský!“ Chytil ho za prsia a striasol ho.

„Ach, ponad ústrky a hrozby, krivdy a hanbu hľadá človek potuchnutý kúsok chleba. Ach, trpký chlieb, trpký, zmáčaný slzami.“

V očiach mal naozaj slzy, pozerajúc na osvieteného. Zložil ruky, prosiac za prepáčenie. Slúžnodvorský ho skutočne poobrábal dva-tri razy: zastrašil, že sláva osvieteného zájde, len čo Pešť príde k väčšej moci. Potom bude beda všetkým, ktorí držali horekoncom jeho rozkývanú slávu.

Osvietený vyšiel na ulicu. Pekný letný deň. Ako mu je v tej kráse dňa ťažko. Ani čo by sa Hundráč valil naň. Šalamún dosiaľ dával vďačne, začieral hlboko do vrecka, teraz ho zaobišli, iste zastrašili. Nuž syn ľudu, ktorý medzi útiskom a ústrkmi vie si prebíjať cestu zdaru.

Kde dostať peniaze? Gašpar Hrabina v Ohradnici má ich dosť, hádam viac ako Šalamún. Zalieča sa mu, keď sa zídu. I o Veľkej noci pri kartách mu núkal dudky, že si smelšie zahrá, majúc viac v mešci. Gašpar Hrabina mu dá, len ísť do Ohradnice. Dostane nazad moc, oj, dostane.

Spod brány vyšiel proti nemu chlap, ledva sa vlečie. Z kožúška trčia chlpy dlhej ostrej vlny dierami. Spod širokého klobúka hľadia na osvieteného smutné oči na podpuchnutej tvári. Osvietený zastal. Najradšej by utiecť. Pozrel hore mestom, či ho dakto nevidí.

„Tam nikoho, ani tam nikoho,“ ukázal chlap dolu mestom. „Osvietený, odpusť, čo som pošpinil na teba. Odpusť. Také boli časy.“

„Veľmi vďačne, Hudák, od srdca. Neťažkal som si.“

„Ťažkal si si, bál si sa ma. Odpusť.“

Osvietený pozeral naň zarazený. Aký vrtoch vošiel do pomýlenej hlavy korheľa? Také sú to hlavy, raz špintať, raz prosiť odpustenie. Ale sa mu ho uľútilo, s účasťou pozeral na smutnú, spustlú tvár, zlomenú postavu. Opierala sa na čugaňu a triasla sa i ruka, i celé telo. Nohy sa ledva vliekli.

Usmiali sa bledé pery, zvädnuté ako vyžmýkaný vecheť.

„Idem domov. Dosť som sa natúlal. Hej, treba ísť domov. A ty odpusť, osvietený. Boh ťa opatruj.“

„Čo vám je, Hudák?“ spýtal sa ho a v hlase mu previevala teplota. Iste zo srdca vyliala sa do hlasu. „Treba vám dačo?“

Pokrútil hlavou, obzrel sa okolo po domoch. Koľké bohatstvo naokolo, všade. Z toho všetkého mu netreba nič.

„Idem domov, osvietený, domov. A ty odpusť.“

Osvietený šiel, ani čo by mal centy na nohách. Srdce sa naplnilo bôľom, žravým, ktorý kdesi učupený čakal a vovalil sa doň celou povodňou. Bolo mu tak, horšie, ako vtedy, keď z Piťovej husle zakvílila bôľne: ,Od Oravy dážď ide‘. Obzrel sa. Dolu mestom sa vlečie o čugani zlomená, spustnutá postava. Taká teda sa vracia domov. Na čo vyjde skvelá, vyslnená minulosť.

Pred vidieckym domom sňal sa s Plochom a Dechtiarom. Prišli do Posadiny pre väzňov; keď už ich nemôžu vymôcť, aspoň hodia na kastelána Antola Rašku, aby im bol milostivý. Teraz počuli, že osvietený zavítal do vidieckeho domu, poúfali sa, že sa azda stane premena. Číhali naň.

Vyviedol ich do parádnej svetlice na prvom poschodí.

„Mne je bez Skokana ťažko,“ prosil ho Dechtiar. Do Zácelia som šiel per pedes apostolorum: stadiaľ ma doviezli inou príležitosťou. A prečo má trpieť Skokan toľké tresty? Veď vlastne doň zapárali,“ nachýlil sa k osvietenému a šepol mu, „najatí holomci, Imro a Relo.“

Ploch stál pred ním rozkročený vo veľkých čižmách. Päsťou zavesloval v povetrí, že sa vydul široký rukáv dlhého kabáta. „Najatí holomci od jeho veľkomožnej milosti pána slúžnodvorského tejto ochodze.“ Hlas jeho zhrmel, až obloky zdrnčali. „Nahuckal na nás besných psov, náhončích a teraz Wallmodencov pre školy.“ Urobil krok k nemu a zahrmel naň. „V tejto svetlici dala osvietená milosť slovo, že nám zastane nedeľné školy. Čo urobí osvietená milosť?“

Akoby ho boli sprebíjali, keď sadal do koča. Farárov utíšil sľubmi a peknými slovami. V koči prišiel čosi k sebe. Treba si moc vydobyť nazad, čím skorej. Krivda volá na ratu, čestné slovo kdesi kvičí, pricviknuté medzi dvere, nemôže prísť, kde mu je miesto.

A jednako nemôže vziať peniaze u Gašpara Hrabinu. Je ctibažný, chvastal by sa všade, že zratoval osvieteného Uzdica, Je úžerník, pýtal by veľké úroky a pýtal by záloh na Smolce. Je vypočítavý. Pýtal by, aby mu obľúbená osoba u cisára vymohla z povďačnosti zemianstvo. Je bezočivý. Doredikal by sa mu do kaštieľa i s tučnou paňou na návštevu; volal by ho na najbližšie krštenie za kmotra i s grófkou.

Krútila sa mu hlava. Nevidel východiska.

Keď sa doviezol domov, ani nešiel do domu. Bál sa svojich myšlienok, samého seba. Obrátil sa do sadu. Vráta do gazdovského dvora boli otvorené. Kočiš zatiahol s prázdnym kočom pred kôlňu, začal vypriahať kone. Skorocel obskakoval okolo gazdu. Bol by sa mu chcel dostať k ruke a polízať ju. Vrátami bolo vidno k maštaliam. Pred maštaľou stála osvietená, v čižmách, v tmavej sukni bez obručí, v ľahkej serbianke. Bola ešte štíhlejšia ako obyčajne, čierne vlasy boli zvlnené umelými vlnami nad vysokým čelom.

Prešiel popred vráta ako tôňa, rád, že ho nezazrela. Bola veľmi znepokojená. Červená stene, hádže sa. Možno kolika. Dala ju trieť octom, okadiť. Bolo by dať hádam žĺtky rozmútené v rumančeku a ľanovom oleji, ale od jednej veci by pomohlo a pri druhej by zaškodilo. Červená by mohla zvrhnúť. Hodil okom na jej postavu, nie vábnu, ale na ktorú už privykol. Ach, vstať z hrobu jeho otec a vidieť nevestu pred maštaľou a v čižmách, spokojne by si ľahol nazad do hrobu, presvedčený, že zaistil šťastie jedinému synovi tou uhádnutou, múdrou ženbou. Čo chýba synovi dnes? Oženiť ho menej múdre, bol by vyšiel na mindžáre a nemal by slanej vody chlipnúť.

Sadol na lavičku pod lipu. Skorocel sa mu uložil k nohám, pysk položil na čižmu. Pýtať osemtisíc od grófky? Má ich i desať i dvadsať, vypriadla by i sto. Chytro by vybrala kľúč zo zväzku ostatných a išla do truhlice. Dala by osem i desať s jasom v tvári. Dostala by za ne, to sa vie, ústupky. Koľko ráz utiekol sa k nej ponížený, v pomykove, nevediac kam z konopí! Našiel vždy otvorenú ruku dať, ale i pýtať ústupky.

Tak to už zariadil nebohý otec, vidiac, že syn vie rozhadzovať. Keď bol v Madride, nasekal mnoho dlhov, otec ich vyplatil a syna dal preložiť do Viedne. Tam sa znôtila svadba medzi ním a bohatou, nie veľmi peknou grófkou. Keď mal umrieť, mladý pár už bol v Ozubinách. Aby syn nestrečkoval priveľmi, otec na smrteľnej posteli vzal od neho sľub, čestné slovo, že sa nikdy nezastarie do gazdovstva v Ozubinách. Nevesta, ako dobrá, šanovlivá gazdiná, dostala kľúče do ruky. To isté chcel, aby urobila mať so Smolcami, ale osvietená priveľmi zbožňovala syna, hoc bol rozpustený. Vzala mu len sľub, že nedá nikdy na Smolce záloh a tým menej ich predá.

Osvietený bol teda bohatý, ale sám v sebe chudobný, ak nechcel odvisieť od ženy. Závislosť uznal, len keď musel a keď klopal u ženy na dvere, dal zakaždým kúsok neodvislosti, hádam i hrdosti. Ísť ju prosiť i dnes… Ach, nie! Všade inde, len u nej nehľadať pomoci v závoze, do ktorého vlastne vošiel pre dážď od Oravy. Nie, u nej v tej príhode nemôže hľadať pomoci.

Zašuchotal pri ňom piesok, Skorocel skočil. Práve bol myslel, ako je osamotený a pri ňom osvietená v čižmách, opľasnutej sukni, ktorá priliehala k telu. Čo robí v sade. Vlastne ak je nie v dome, je v poli v Ozubinách, alebo Smolciach. I v dome sa nasedí za knihami opisujúc, kto a čo platil dánku alebo dežmy zemskému pánovi. Pomkol sa jej, ak by si chcela sadnúť.

Ona len pristúpila, nesadla si.

„Čo urobíme so Stupnickým? Už ani do poľa nechce vyjsť.“

Usmial sa, ale v ňom vrelo na Stupnického.

„Zunovalo sa mladému pánovi na dedine?“

Bola by dupla. Posmešná poznámka ju pohla.

„Môžem svedčiť, že bol dobrý, súci v gazdovstve, ale len počúvať. Nedomyslí sa urobiť, ak mu nenapomenieš. Nepachtil za mestom, teraz ešte menej, keď ho zošpatili, chudáka.“ Rozosmiala sa pridusene. „Nos mu pozerá kdesi na Červenú Lehotu.“

„Hm-hm,“ pokrúcal hlavou osvietený.

Ona si prisadla k nemu.

„Pomysli si, ešte ho nemajú, zbojníka, čo to urobil. Schoval sa kdesi.“

„Hľadať ho, Evička. Čo kto hľadá, nájde.“

Nezbadala, že sa jej posmieva.

„Že je vraj v hore. Najskôr na Hundráči.“

„Hrbáč je veľký, nie ľahko nájsť koho, kto sa skryje v ňom. Bola si na Hundráči?“

Chcel ju odviesť od predmetu, ale ona si dala pozor. Nedala sa odvábiť nastranu.

„Ale jednako by ho len mohli lapiť. Pôjdu dakedy azda k nemu otec, alebo bratia. Mali by číhať na nich.“

Osvietený sa zahniezdil. Zišlo mu na um, ako prišiel o moc. Sľúbil, že vyslobodí Drozdíka, Skokana, Zácelanov, a nemôže nič urobiť.

„Kde oni idú, mali by ísť za nimi: našli by tam i zbojníka. Nemohol by si sa ty zaujať?“

„Keď mám moc iných starostí.“ Pozrel na ňu zboku, v očiach mu blyslo. „Ale poviem Boltkovi. On pošle lapajov za ním. Keď ho lapia, dám ti znať. Prídeš sa pripáčiť naň.“

„Pripáčiť!“

„Vyplatí sa. Budú ho vyplácať. Hneď, ako ho odvedú, vysádžu mu štyriadvadsať. Mohli by i päťdesiat, je mladý a mocný. Slané virgy naučia ho zbíjať.“

„Vari ich solia?“

„Akože! Tri dni v soli odmäknú, aby boli hybké a švihli naokolo i po bokoch. Uvidíš, ako sa zabavíš. Virga zhviždí, krv vymoká, kde šiblo; zbojník skríkne, bude sa zvíjať. Ale sa nebude môcť zvíjať veľmi. Ruky, nohy mu priviažu o dereš. Môže si zato hrýzť rukáv, ak sa mu dostane do úst.“

Osvietená pozerala naň zdesená.

„A ja sa dívať na to?“

„Prečo nie? Zajtra vyhreš Boltka, prečo ho nedal zlapať. Keď ho zlapajú, len zaslúžiš pokochať sa na tom, čo mu urobia.“

„Myslíš, že ma to baví?“

„Myslím, že ťa baví, keď pachtíš toľme dať ho zlapať.“

Zamĺkla. Pozrela naňho zboku. Pobadala, že to boli šľahy na ňu. O chvíľu riekla:

„Miklúš, ty si veľmi smutný.“

Pohol plecom, usmial sa.

„Ani chýru, Evička.“

„Smutný si.“ Skoro dupla nohou. „Vidím ja, smejú sa ústa, ale nie oko. Badám oddávna. I teraz si pri mne,“ položila mu dlaň na plece, „ale si nie pri mne. Prvej tiež iné si myslel, iné hovoril. Chválil si, ako ho budú biť, a tebe sa protiví na to len myslieť. Ale o mne si predpokladal, že ma bude baviť pozerať, ako ho budú biť a ako sa bude zvíjať. Ďakujem ti.“

Odvrátila sa urazená. On sa obrátil k nej. Bol podráždený.

„Nezabudni, že si si ty žiadala vidieť ho v rukách slúžnodvorského. Ja som ti len poukázal, čo ho čaká, ak sa ti splní žiadosť.“

Zamĺkla. Bolo jej ľúto, že jej nevyjavil myšlienku dorovna, ale ju viedol sem-tam, kým ju dostal, kde ju chcel mať. On vôbec jej neotvoril dvere k jadru veci, ukrýval ho kdesi pred ňou. Nevkročila jej noha nikdy do svätyne, kde je sama os, okolo ktorej sa krúti duševný život.

I teraz poodstúpil od nej ďaleko, ďaleko. Bola by mu rada povarovať hlavu na hrudi, pozotierať vrásky z čela: žiadalo sa jej požiť chvíľku jeho životom. Ale on sa vymkol i teraz.

„Mala si pravdu, trochu som smutný. Zíde sa mi trochu poprechodiť. Posadina sa mi sprotivila. Zajtra vybehnem do Záhradného a na Mutiny ta do Sychravy.“

„To musí byť ďaleko. Nikdy som tam nebola.“

„Nebolo cesty, teraz ju stavajú novú.“

„Išla by i ja.“

„Nemôžem ťa pojať. Tohto razu nijako. Najprv lebo idem pešky.“

„Pôjdeš na vŕšky! Išla by i ja.“

Krútil hlavou. „Všade vŕškami.“ Zasvietili mu oči divným ohňom. Koľko rokov, čo nešiel tými chodníkmi! „Cestou musím prezerať robotu, ako stavajú cestu, vyzvedieť sa, koho vzali do roboty, koho nevzali. Chcel by nazrieť i do dedín, či je hladu ešte moc a ako odpomáhať.“

Pozerala naň smutne. Vďačne by šla i pešky, jedla by čokoľvek. Ale on má robotu, toľkú robotu: mal by s ňou oštaru a ľudia po dedinách daromné rozpaky.

Osvietený vstal zavčasu zarána. Obliekol sa do obnosených šiat, ako keď ide do poľa pozerať na robotu. Vzal hrubú palicu a zakrádal sa z domu, aby ho nepočuli. Keď bol v pitvore, z dverí vyšla osvietená, celá v bielom. I na čiernych vlasoch mala biely čepiec.

Muž stál pred ňou a začal ju hrešiť, že je ešte len štyri. Vysmiala ho, že v roboty vstáva i včaššie. I dnes sa zobudila, keď vrzli dvere. Nešla si ľahnúť, sedela proti nemu pri tom istom stole, keď pil čokoládu.

Rozlúčili sa. Keď chcel zatvoriť dvere, ona stála pri nich.

„Choď spať. Ešte máš času vstať.“

Pokrútila hlavou a stala za dvere. Keď otváral dvere pri bráne, videl jej podlhovastú, vážnu tvár. Čierne oči pozerali za ním. Menilo sa mu, že sa blyštia vlahou. Zakýval jej hlavou. Skorocel obskakoval okolo neho.

„Neblaznej. Ostaneš doma.“

Zaprel dvercia. Skorocel skučal za nimi. Vo dverách vysoká, biela postava akoby smutne pozerala za ním. Veľký dom tiež bol akýsi smutný. Akoby sa ho spytoval: ,Prídeš skoro?‘ Pozrel k trnácu, vysoká postava ešte tam stála. Zakýval jej klobúkom.

I jemu bolo, akoby sa lúčil s domom. Nechal v ňom čosi, čo je zbytočné nosiť sebou, čo ťaží v ceste. Nemal pri sebe ničoho, čo teší a obohacuje. Cítil veľkú chudobu. Život svoj videl rozsekaný na kusy, hoc nebol ešte starý, kusy vychodia akési dlhé. Poprezerať každý o sebe, v každom sa nájde niečo cenného, ale nasledujúci je vždy chudobnejší od predošlého. Teraz sa odsekol zasa jeden kus, je v ňom veľmi málo, čo by zavážilo. A pri sebe nemá už ničoho nič, čo odniesť do nasledujúceho. Vyplatí sa ho vôbec začínať naholo? Či ho bude robiť z púšte?

Za dedinou sa obzrel ešte raz na Ozubiny. Bolo mu ako v cudzom svete. Tmavý krov, okolo neho zeleň a pod krovom celý jeho svet. Pod krovom vysoká, štíhla. Hádam plače, že je sama. On nad dedinou smutný, ako cudzí, tiež len sám. Či je to svet? Počuť zďaleka zavýjať psa.

Aha, Skorocel kvíli, tiež, že je sám.

Keď prišiel k Záhradnému, svet našiel pri robote. Kopali tu motykou, tu čakanom. Prerábali mrcha poľnú cestu na stoličnú, aby bola širšia, koľaje a jamy pozasýpané, garády popri nej. Niekde ju už vysýpali skálím, kde boli močaristé miesta. Ľudia robili sami. Zjednali sa od kusa a vyrábali ho v kamarátstve na ozajstnú cestu. Ani ho nepoznali.

„Kto tu dozerá?“

Chlap sa oprel o čakan a pozeral naň zadivený.

„Keď toto obriadime, príde Jakub odobrať robotu. Dá nám bliašky.“

„Načo sú vám bliašky?“

„Za ne nám dá pálenku, alebo takto strovy.“

„Iný nepríde?“

„Relko by prišiel, ale vraj nemôže stať na nohu.“

Zišiel mu Dechtiar na um a Michal Skokan. Predsa len doriadil chudáka Relka.

V dedine prešiel popri bielisku. Na brehu pri potoku bolo rozostreté plátno po žŕdkach. Podpäté ženy ho polievali. Boli v opleckách, v kloptavých čepcoch, ale poniektoré mali okrúhle čepčeky na hlave, i tmavé kabátiky. I bielisko si oddelili: nepatrí sa im ani v robote kamarátiť so sedliačkami.

Zastal pred dvorom o rozváľanom plote. Vráta viseli o jednom pánte, nachýlené nabok. Vo dvore narástla burina. Na humnových vrátach chýbajú dve dosky. V maštaliach a ovčiarni ticho. Pred maštaľou nieto hnoja. Jama je suchá. Stál pod oblôčikom do komory. Dve tably chýbajú, druhé dve sú zaprášené. Komora je zaprataná haraburdím. Za dverami je kôpka raždia.

Srdce sa mu stislo. Steny na komore nebielili dávno. Vidno veľké vyrýpané záplaty.

Potiahol motúz na dverách, vošiel do pitvora. Prevalil sa akýsi kolík, opretý o dvere. Pri dverách do kuchyne bola panva, opretá na dvoch nohách. Pri nej tešlica.

„Mara, kde si? Poď sem!“ Hlas znel akoby zďaleka, spod zeme skôr.

Za hlasom vošiel do izby. Tu bol ešte stôl, v kúte posteľ. I izba je zaprataná vecami, ktoré nepatria do nej. Pri štíhlej lavici sú orné kolieska, pri nich prešporská miera, ale bez jednej dúžky s obručami na spadnutí. Na posteli ležal človek, pokrytý handrami.

„Kde si bola? Čo neprídeš? Obráť ma, daj ruku.“

Osvietený odložil klobúk a palicu na motovidlo, opreté o pec. Nachýlil sa nad človeka, oblapil ho popod pazuchy a obrátil. Bol tvárou k stene, teraz bola obrátená k povale. Oči ako zájdeté dymom otvorili sa naširoko. S údivom chodili po tvári hosťa.

„Osvietený!“

„Prišiel som, Hudák. Nevyženiete ma?“

Hudák sa usmial a pohol plecom.

„Koho by vyhnal? Treba ma obracať, nieto ja obracať koho.“

Osvietený pozeral naň ľútostive. Až teraz videl, keď nebolo na ňom kožúška, že je kosť a koža. Prsia sa ledva dvíhali, akoby ležal na nich Hundráč. Prihol sa k nemu, oprúc sa päsťami o brloch v handrách. „Hudák, včera sme sa znezrady sňali. Ja som sa zbalamutil.“ Prihol sa ešte bližšie k vpadnutej tvári o širokých ústach. „Ja som vám odpustil. Bolo ľahko, keď nebolo čo.“ Priložil mu ústa skoro k samému uchu. „Odpustíte vy mne, Hudák?“

„Boh odpusť všetkým.“

„I takým ako ja?“

„Všetkým.“

„Ďakujem. Dáte mi ruku?“

Padla mu do ruky chudá, temer studená ruka. Osvietený ju držal, druhou dlaňou ju hrial. Nikdy nemal takej vyžiadanej ruky vo svojej. Bolo mu tu dobre, lepšie, ako vo Viedni v najnádhernejšej svetlici. Prihol sa znova k nemu a šeptal mu:

„A jej, neborkej? Odpúšťate?“

„Boh odpusť všetkým.“ Ledva vyšli slová z hrdla. Spretŕhali ich ťažké vzdychy.

„Mohla by prísť?“

Chorý sa díval naň ako na nevídané podívadlo. „A prišla by?“ Osvietený prikývol i veľmi mu hladil ruku svojou panskou dlaňou. „Ak má prísť, nech nemešká.“

Osvietený zvedel naostatok, ktorá je to Mara. Šiel na bielovisko spýtať sa, kde býva.

„Nie je veru doma,“ štebotali nevesty so šechtármi. „Bude u Adama.“

„Tam jej nieto.“

„Tak u Relka alebo Imriška. Bude ich obkiadzať.“

Zasmiali sa. Na bielovisku je veselo. Tu i utrpenie prevracia sa v radosť a smiech. Belelo sa na slnci plátno, blýskali sa i ich zuby. Ich blesk vyhnal i jemu smútok zo srdca.

„Ukážte mi, kde býva ten Relko, alebo Imriško.“

Ukázali mu neveľký dom. Napredku vraj býva Imriško, nazadku Relko: dvaja vraj veľkí magnáši v malom dome.

Stará Mara bola tam. Obkiadzala Relkovo koleno. Bolo dosť opuchnuté. Priväzovala naň psince stlčené s horcom a rutou. Pri tej opatere nemal sa Relko zle, koleno už nebolelo toľme. Temer skočil na rovné nohy, keď videl osvieteného. Poznal ho hneď.

„Nuž, pán brat, ako sa majú?“

Relko mu vyrozprával, ako ho Skokan nadelil na koleno, bez príčiny, rozpajedený, neskrotný sedliak, len preto, že zastal bratanca ako statočný zeman.

V prednej ležal Imro. Bratanci sa mohli i zhovárať, keď ostali otvorené dvere na prednej a na komore. Oboch, súc starí mládenci, opatrovala tá istá žena. K obom chodili tie isté muchy na návštevu, ktorých boli roje, hádam pre obkladky. Imro mal štyri dni na boku, kde ho klalo, ovčiu čiernu pečienku, kýmkoľvek neuschla. Už mládenec v rokoch zapustil v posteli i bradu.

„Hej, i v Zácelí sme boli na nedeľnej škole,“ chválil sa Imro. „Sedliakov sme vybili. Drobniakovcom poprebíjali hlavy, ale nám nič, ani vlasa nám nepohli.“

Osvietený chcel vedieť, ktorý Drobniak je zbehlý v dejepise, že chcel počuť, čo povie rechtor o Kumánskom Ladislavovi.

„O tom kráľovi nás učil Gustík z Ústeľníc.“

„No, treba sa učiť všetkému,“ pochválil ich osvietený. „V chorobe sa nezanedbať, liečiť sa. Ťažko stolici zaobísť sa bez najzručnejších synov.“

Ženu poslal k Jakubovi, aby doniesla Hudákovi, čo treba. Dal jej čosi peňazí, aby mu nič nechýbalo.

Zo Záhradného šiel kusom cesty, ktorú stavali. Ľudia, kde ho poznali, mali sa k nemu akosi mile. Hľa, prišiel ich pozrieť o paličke, bez pýchy. Keď prišiel, kde nebolo ľudí, na ceste za vŕškom, hodil sa šťúplymi ovsíkmi k hore. Bol sám, nikde v poliach živej duše. Z hory zakukala kukučka, ale akosi okúňave. Dnes-zajtra je Jána, príde jej zanemieť do takto roka.

Keď prišiel horou na hrebeň, občerstvený chladom, lebo v poli už pripekalo tuho, ukázali sa lúky až dolu do doliny. Ale pod horou je čosi i zemičiek, pri nich dosť úhľadný sedliacky dom.

Postál chvíľu, srdce mu búchalo. Skoro by sa vrátil: čo ide ešte, čo tu hľadá? Ale zas tamdnu rozkaz ísť, hľadať zmysel a vysvetlenie všetkého. Raz i tak musel prísť. Čo preto, že práve dnes, alebo možno práve dnes bolo najslušnejšie.

Okolo domu bol plot zo svrčinových haluzí. Na ňom boli rozostreté sedliacke biele háby. Spoza plota vyčnieva, ani veľké gomby, rad slnečníc ešte nerozkvitnutých. Cestou, vykladanou tľapkami, prešiel k dverám, otvoreným dokorán. Vpravo a ľavo je záhradôčka s kvietim a tam ďalej s kapustou. Hore motúzmi sa ťahá k ústrešiu mladá fazuľa. Je bujná, ale kvetu nemá ešte.

Načúval. Všade ticho. Má zaklopať, či volať? Jeho tôňa je dosť dlhá, zaľahla hodným kusom pitvora. Do prednej sú otvorené dvere, z nej iste videli jeho tôňu. Ozval sa váhavý hlas: „Kto to?“

Srdce mu zabúchalo ako na poplach. Myslel, že ho čuť do izby, do hory, ba i v Ozubinách, kde vysoká, štíhla iste sedí na trnáci a vyčkáva. Aké odseky života sa mu dostali za údel, že ho vyčkávajú v Ozubinách, a tu nemajú tušenia, že jeho tôňa ľahla temer celým pitvorom.

Bol by sa ozval, ale nebolo dúšku. Pokročil k dverám.

Naprostred izby stála žena. Obrátila tvár k nemu, ale tá tvár bola skamenela. Nespustila očí z neho predesených, ustrašených. Dala dva-tri kroky nabok a spustila sa na lavicu pod pec. Spamätala sa chytro. Tvár ožila, podliala sa krvou, oči zvlhli, dívali sa naň, kým sa na spodnej mihalnici nezozbierala krupaj, ktorá sa nalievala, rástla. Žena myslela, že je ozorná, sťaby šla zatopiť všetko, čo je a čo bolo a prešlo i neprešlo ešte.

„Kde sa tu berú, pán osvietený?“ počul divný, divný hlas zďaleka. Hádam hen spoza hory.

„Ohlásil som sa.“ Vyriekol to veľmi tenkým hlasom, bez chlapského zvuku. Nespúšťal očú z tváre medzi dlhými kloptami bieleho čepca s rozliatym rumencom po nej, ani v tých časoch vtedy. Ale vtedy nemala čepca. Slzy sa skotúľali dolu tvárou, tmavé oči horia plameňmi. Ako vtedy, ako vtedy. A on tu ani kolík v plote. Nevie prehovoriť. Hodil rukou rozhodne. „Horký tam jeho ohlásil. Prišiel som rovnou cestou, Judka, ak ma nevyženieš.“

„Kde by vyhnať, osvietená milosť.“ Vstala. Spotené ruky od veľkého vzrušenia, utierala do tmavej tlačenej zástery s hviezdičkami. Pozerala naň ešte vždy preľaknutá: či je to on, alebo azda lesný človek. „Nech sa páči sadnúť.“ Už bola na mieste. Zvrtla sa hybko, utiera zásterou lavicu na štíte.

Pekná je to žena. Tvár pekná, okrúhla, svieža, nieto na nej vrások. Oči žiaria radosťou, ústa sa smejú vábne, veru vábne. Z pohybov nevytuchala mladistvá pružnosť.

„Koho máš doma, Judka?“ sadá za stôl, utierajúc tvár. Oblieva ju znoj, hoc v dome je chládok.

„Jano je pri rubačoch.“

Prišiel pomaly k sebe. „Sadni si trochu, Judka!“ Položil dlaň na lavicu k sebe a tľapkal ňou. Prisadla si okúňave, ale nie tam, kde jej ukázal. Oprel čugaňu o zem a na ňu obe ruky. Tak sa obrátil k nej. „Ako sa máš?“

Ďakovala za opýtanie. „Dobre, chvalabohu. A oni?“ Tmavé oči sa ho dotkli zbežne, potom sa prichytili tváre.

„Veď ti rozpoviem. Ale sa ozaj nehneváš, že som tu? Ak hej, radšej pôjdem. Aby si nemala pre mňa ošklivosť.“ Pobehal očima po veľkej, čistej izbe, s posteľou v kúte, vystlatou dovysoka. Pripomenula mu, že má pri sebe ženu vydatú. Doložil ticho, nezdvihnúc oči: „I tak si vystála dosť.“

„Nech sa neboja, osvietená milosť.“ Oči jej zvlhli na jeho citné slovo i na to, čo vystála. Dvaadvadsať rokov bude na Michala, čo ho nevidela. Nemá ťažké srdce na nikoho. Ako sa stalo, tak sa muselo stať, nie inak. Mali sa veľmi radi, to muselo byť, srdce si nedalo rozkázať. Rozísť sa museli, i to muselo byť, keď ich suďba roztrhla. Keď zdvihol k nej oči, bola v nich ľútosť, hádam i zahanbenie, že si ju lepšie neobránil. Nebolo by škodilo viac smelosti a stálosti. „Nech si necnejú, pán osvietený.“ Jej hlas mu znel mäkko, ani hudba, v jej oku nevidel výčitky ani opovrženia. „Ja viem, že na nich nebola vina. Nikdy som nemala ťažké srdce na nich.“

Zasa mu kvílil jej hlas v ušiach, ako v tú jeseň, keď si spievala: ,Prišiel by on, jaj, Bože, pre zlé cesty nemôže…‘ Jemu nedávala vinu a z neho vyšiel počiatok.

„Či som nechodil za tebou a nezvádzal ťa, kým som ťa nezviedol?“

„Chodili, viem. Ale, myslím, prichodili, lebo museli. Pri našej ľúbosti, čo bolo, muselo byť. Ja som musela slúchať, čo mi kázala, nie, čo som ja chcela. Ľúbosť je mocná reťaz, tuhšia od železa. Ohnivá držia tuho dovedna jedno s druhým. Kto by ju roztrhal? I v ľúbosti tak idú kroky, ako tie ohnivá. I my prešli ohnivo za ohnivom.“

Sklonila hlavu a usmievala sa. I on pokyvoval hlavou. Veru vôľa a rozmysel nemali tam miesta, čo prebŕdli. Všetky kúty zaplnila akási radosť: všetko v nich spievalo, smialo sa, štebotalo sťa tie lastovičky pod odkvapom. Bolo tam kdesi ich hniezdo, i sem sa zatárali akosi. „Keď som sa, Judka, poberal vtedy k tebe, zeme som sa netýkal. Čosi ma nieslo, sťaby bol mal krídla.“

Doniesla mu chleba, kyslého mlieka. Bol smädný, ale nemohol ani piť. Bol zasýtený, akoby bol vstal od stola: a chlieb bol dobrý, čerstvý, jačmenný, maslo voňalo kvietím. „Málo by bolo treba k spokojnosti, Judka, ale my, blázni, myslíme, že moc. Preto sa máme zle. Nám dvom by i tu bolo bývalo dobre.“

„Hej, mohlo nám byť, ako nám nebolo.“

Tu odpil čosi mlieka, miešal po ústach jačmenný chlieb, ktorý sa mrvil. Bolo by ho dobre jesť, keby býval tu, s ňou. Ale sa chcel oslobodiť tých myslí. Pozrel na jej strojnú postavu.

„Máš mnoho detí, Judka?“

„Toho jedného.“ Niečo ju donútilo pozrieť k nemu, to, čajsi, čo jej vohnalo jas na oči, keď dodala: „Nášho.“

Postavil hrnčíček s mliekom na stôl. Ústa zastali v robote, oči sa otvorili naširoko.

„Máme chlapca? Koľko má rokov?“

„Bude mať dvaadvadsať v ten deň pred obrátením sv. Pavla. I volá sa Pavko.“

Prehrebal sa v rozpomienkach. Ostatný raz bol pri nej na Michala. Od Matky božej vzal ho otec do rezu. Zakázal sa mu túlať po dedinách večerom v sedliackych šatách. Vtedy sedliacky oblek prekryl a poslal ho jej: že utečie z domu k nej, preoblečie sa u nej na sedliaka a vyberú sa svetom spolu, do Banátu ako iní chudobní. Na Michala im utiekol. Vtedy počul, učupený za plotom jej hlas, keď spievala: ,Od Oravy dážď ide…‘ Nemal sa ani kedy preobliecť. Prišli hajdúsi, chytili ho a odvliekli do Ozubín. Lialo ako z cievok. Trhal sa im, kopal ich, ale hajdúsi ho držali dobre.

„Nech len bijú, pán urodzený, koľko chcú, ale ich nepustíme, na spasenú dušu!“

I dovliekli ho do Ozubín, pred nebohého osvieteného. Bol nahnevaný, čakal ho s korbáčom v ruke. Osvietená ho tíšila, plakala. „Dám ho stiahnuť a vyťať ako paholka!“ reval, trhajúc sa jej. Potom ho poslali do Viedne a z Viedne do Madridu.

Ona tiež myslela na noc na Michala. Priletel otec, počul kdesi, čo sa stalo. So sekerou chodil po stavoch, že zatne do nej. Tú noc ju mať schovala na pôjde pod ľan, ako sa sušil okolo kochu. Ju nenašiel, hoc tri razy prešiel popri nej. Zato zbil mater, že obľahla, a hneď v tú noc šiel z domu a opil sa prvý raz. Od tých čias začal piť. Ona utiekla do Posadiny, k svákovi Cajníkovi. I odtiaľ ju chceli vysotiť, keď vyšlo najavo, že bude mať dieťa. Totka nechcela pozrieť na ňu, svák by ju nedbal poobháňať lápsikom. Ale osvietený poslal hajdúcha Jana Sušalu; ten si ju vzal za ženu ešte pred Adventom a prešiel do služby u grófa za hájnika.

„Necnejú si, pán osvietený,“ riekla mu ešte raz. „Pri našej ľúbosti bolo všetko, ako muselo byť.“