Zlatý fond > Diela > Bohumil Valizlosť Zábor III


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Bohumil Valizlosť Zábor III

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Michal Belička, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Ivana Gondorová, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Ivana Černecká, Nina Varon, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Ondrej Dobias, Martina Kazdová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 91 čitateľov


 

14

Bača sa prebral z myšlienok o sobote. Pozrel na valachov, ako sa pasujú. Bieli psi obskakujú okolo nich. Jano sa nepasoval. Držal sa pri bačovi; Pavko stál na strane, čakal, ako odskočiť k Jankovi.

„Chlapče, dones ten oštiepok. Akýže radšej, švagre, mäkší alebo zrelší?“

Osvietený pozrel naň s povďakom.

„Čo sa budete trápiť, bača?“

„Ja sa netrápim, švagre, keď je natrápené. O čo sa trápime, z toho i užijeme. Chlapcom sa tiež zíde povytierať zuby lecikedy, čo im od žinčice nasadá na ne.“

Chlapci počuli dobré slovo, uškerili sa a prišli k vatre. Jano vyberá z plachtičiek, ako stoja v nich horekoncom, taký, aby nebol celkom biely, ale zas aby bol, keď ho chytí, mäkký. Taký máva pod kôričkou dierky, z ktorých má čo vymokať. V pravom kúte komory od Badišova ich je naodkladaných dakoľko, čo nepôjdu do dediny nikomu, ale prídu na lopár na salaši.

Vyniesol hneď i lopár. Bača ho rozrezal napoly a podelil medzi valachov. Z tenšieho konca tej druhej odkrojil kúsok, ktorý sa už väčšmi vycedil a dal ho honelníkovi. „Na, hryz! Máš zdravé zuby.“ Hosťovi odkrojil zo samého prostriedka koleso. To bude najchutnejšie. Sebe odkrojil tenké koliesko z končitejšieho kraja. Chlapci si ujedali z oštiepka, v ktorom bola vôňa paše, i hory i dymu, ktorý ho zašiel pod povalou v komore. Bača zasa nemal tu čo robiť. Myseľ zaletela do hory, i ta dolu do chotára; spustila sa i do dediny a prezerá gazdovstvo. Hoc je tu hore do Michala, jednako je len tam dolu v svojom gazdovstve, ako hádam iný gazda, keď je od roka do roka doma. Dom nosí v hlave a srdci všade, nemal sa mu kedy zunovať alebo hádam spríkriť, ako podajedným, ktorí, i keď sedia v dome, blúdia po čertoch kdesi vonku a hádam i po pani matkách.

Chlapci zjedli, i hosť sa najedol. Noc sa začala zakrádať z hory na polianku, že sa na nej pováľa. Ovce meridzali v hlavnom košiari, podajedna i ľahla. Dunaj a Tisa ležia pri lesine, pysk na predných labách, ale uši čujné.

Osvietený vstal z gelety. Bača sa ponevieral zasa kdesi v Badišove. Chlapci sa ťahali za prsty, ktorý prevládze. Jano sadol pod smrečka, tuliká na píšťali. Poľana počúva pieseň, všetko akoby sa bolo pritajilo načúvať ju.

„Chlapče, zanes mu,“ dal bača Pavkovi kus poplanka a oštiepka. „Nech sa neukazuje, kým je tento u nás.“

Osvietený chodil hore-dolu, ale zazrel Pavka s črpákom a poplankom ísť do hory. Srdce ho ťahalo mocne za ním, bol by chcel byť s ním sám a pozhovárať sa s ním. Píšteľ tiež rozlieva akési sladké zvuky. Dal sa i on do hory, načúva, či nepočuje kroky. Pod svrčinami je už skoro tma, ledva rozoznať sivkasté pne. V nočnej tichosti bolo čuť hlasy. Šiel za nimi a v tej tme rozoznal skalu a dieru pod ňou. Pri skale stál najskôr Pavko.

„Už sa mi zunovalo, Pavko. Čo robiť u vás?“

„Vidíš, aký si. My sme celé leto tu, a nezunuje sa nám.“

„Máte robotu. Keby bolo aspoň polená kálať, pne váľať.“

„Ty stružlikuješ. Máš klietku a v nej drozda. Naučil sa dačo?“

„Piskne lecikedy, ale zas zmĺkne. Nechce sa mu spievať v klietke. Keby bolo aspoň vidieť dakoho z dediny. Ty tiež nerozprávaš o Žofke.“

„Nevídam jej. Vieš, že nesmiem ísť k nej. Okolo nás a okolo fary vždy strežú, rechtor a ten vysoký s prevrátenou gambou.“ Osvietený počul ťažký vzdych. Ale Pavko sa rozhovoril zasa. „Nech len číhajú. Mnoho vystrežú. Ja poviem jednako všetko, čo mám, Katre, a ona ide hneď do fary. Žofke je dobre, tebe je dobre. V sobotu príde totka Hamuľovie: zas od nej odkážeš, čo máš.“

Zamĺkli. Janko iste rozmýšľal, či je to dosť k šťastiu, čo sa mu tu dostane. Rozmýšľa teraz, či by nebolo lepšie ísť do Trnavy. Tam by našiel hneď robotu.

„Najlepšie ísť, už či do Trnavy alebo inde.“

„Počkaj do Michala, Janko. Pôjdem s tebou.“

„Čo povie mať?“

„Mať bude plakať, ale inému nebudem chýbať. Nik, okrem nej nepozrie tam pekne na mňa. Dosť sa ma nasocali po kútoch. Mať iba plače.“

Osvietený počúval pritajený. V hlase Pavkovom sa triasol bôľ a žiaľ. Jemu sa dvíhala horúčava do tváre a po chrbte mu prebehovali zimomriavky. Hľa, preňho znáša žena, ktorú chcel vyniesť na samý vrchol blaha, a syn ktorý ani netuší, že je pravý otec blízko.

Janko začal rozprávať, ako je jemu doma. Celú zimu sú najviac spolu; mať pradie, otec majstruje okolo riadu. „A ja už s nimi nebudem — nebudem.“ Osvietený počúval vzdychy, i slová boli spretŕhané slzami.

„Neborák!“ počul mäkký hlas Pavkov. Dobýjal mu mocne na srdce. „Ale vieš čo, Janko? Choď domov bez všetkého. Ak ťa zlapajú, ja sa zverbujem za teba. Mňa by nebolo škoda. Nemal by kto banovať za mnou.“

„A mať?“

„Veď mať — mať. Teraz, neborkej, bude jej plakať pre mňa. Ale hoci srdce puká, sama posiela ma z domu, lebo vidí, že mi je zle v ňom.“

„Vieš ty čo, Pavko?“ Hlas Jankov bol zasa veselý. „Ja pôjdem do Trnavy a ty do Badišova. U nás ťa budú mať ako svojho. Zájdeš i do fary. Budeš sa so Žofkou zhovárať o mne.“

„Žofka je pekná. Nemá páru v celom vidieku. Ale Katra je milá.“

„Vezmi si ju, Pavko. Budeme v rodine.“

„Kdeže by mňa u Ranostaja povážili!“

Prestal rozhovor. Pred skalou sa odrazu ukázali dve postavy. Boli tej istej výšky.

„Prečo sa mi zakázali ukázať, Pavko? Prišlo ľudí z dediny po oštiepky?“

„Prišiel akýsi nocľažník. Svák sa hnevá, že na výzvedy.“

„Z Posadiny? Mrcha človek najskôr.“

„Nie je mrcha. Viem iste.“

„Svák by mal lepšie vedieť. Bude mrcha.“

Osvietený počúval chlapcov. Srdce mu pukalo, keď sa syn žaloval, že nemá miesta v dome. Ach, čiže by ho vďačne pritúlil u seba! Nedal by zlému vetríku fúknuť naňho. Teraz ho majú ešte za mrcha človeka na výzvedách: to nemohol preniesť.

„Nebojte sa, chlapci. Ja vám neublížim. Janka nevyzradím.“

Mládenci sa strhli. Pavko si stal k Jankovi, akoby ho chcel brániť. Ale Janko predstúpil pred cudzieho.

„Ako viete, kto som? Čo máte so mnou?“

„Viem, kto si, keď som počul, že sa pokrývaš. Teba som nevidel, ale viem, čí si, odkiaľ. Onehdy som sa zhováral o tebe s tvojím otcom.“

„Poznáte môjho otca?“

„Veľmi dobre. Sňali sme sa, keď šiel z Ozubín. Bol u osvieteného.“

„Veď bol. Osvietený nasľuboval, čo len chceli, ale ja dosiaľ tuná. Panská láska na zajačom chvoste.“

Osvietený nepovedal slova. Hoc bola tma, videl jasne hlbokú jamu pred sebou, čo by kopal Baltazár; sotiť ho do nej holého, ozbíjajúc ho o moc. Za prašivých päťtisíc ide ho pripraviť o moc, o dobré meno, obľúbenosť medzi podanými a nadovšetko katuje mu najbližšiu rodinu z Badišova a ide ju rozprášiť svetom. Robí to z pomsty, ale nejde sa pomstiť svojou rukou, bijúc, koho chce biť, spoza chrbta iného. Stisol päste a pritisol ich na prsia. Zaťal zuby, že mu pukalo v hlave. Ach, bol u Šalamúna Steinera, Steiner mu nechcel pomôcť. I toho priateľa mu odňal Boltko. Ísť k Hrabinovi do Ohradnice a dať Smolce pod záloh? Teda musí zrušiť sľub, čo dal materi, keď ju držal v náručí na smrteľnej posteli? Alebo sa má ponížiť do prachu pred ženou a z jej vrecka nahradiť, čo utratil pre dážď od Oravy? Triasol sa od hnusu: ako by mohol platiť ten dlh tými peniazmi? A jednako platiť ho musí. Musí ich mať, a čo by ich spod kože vydriapal. Mal sa v úmysle zastreliť: ale či mu dochodí vohnať guľku do hlavy, keď necháva tu všetko v rozháraní a neporiadku? Ak sa zastrelí, jeho žena jednako bude musieť platiť Boltka, či tak alebo inak. Za dážď od Oravy musí platiť osvietená z Ozubín, už či je muž živý alebo mŕtvy. Ak sa zastrelí, ešte len potom bude Boltkovi nežiaľ. Títo dvaja mládenci, jeho najbližšia rodina, padnú do jeho moci. Na nich sa vyvŕši.

„Na osvieteného neváľaj všetku vinu, Janko. Bol by pomohol, keby mohol, na mieste. Čo sľúbil, buď istý, že splní, a čo by bolo čo. Neboj sa, ani nemáš po čo ísť do Trnavy. Čakaj tu, kým sa osvietený neozve. Bača má pravdu. Neukazuj sa nikomu, lebo číhajú na teba. Ak zbadáš, že idú po teba, obíď Hundráč, a budeš v inej stolici. Tam už nebudú mať moci nad tebou tí z Posadiny.“

Počúvali ho mládenci pachtive. Každé slovo bolo ako dobrý klinec do vrchnáka rakvy, kde by chceli uložiť svoje veľké starosti. V Jankovi sa postavila na nohu znova úfnosť, ktorá už poďakovala dosť hodne. Bolo mu, akoby už bol spolovice vyslobodený.

„Kto ste vy?“ spýtal sa nesmelo hosťa.

„Ja som tvojmu otcovi dobrý priateľ. Osvietený mi urobí k vôli, čo len bude môcť. Pôjdem k nemu do Ozubín hneď stadiaľto. A teraz idem. Nepovedzte nikomu, ani bačovi, že som bol tuná.“

Dal sa v tú stranu, odkiaľ prišiel. Keď vyšiel na poľanu, hlava mu bola ako v ohni. Srdce mu zaujala úzkosť. Nešťastie číha naň zo všetkých strán. Kdekoľvek sa obráti, neprejde bez úhony na cti, alebo bez veľkého nešťastia tých, ktorí sa mu úfajú a čakajú pomoc od neho. Zavrteli mu v hlave reči bačove, ani horúce železo. „Zle si bačoval, na posmech. Neusiloval si sa do Jána. Robil si naničhodne. Po Jáne nieto z čoho nahrádzať. Ako vyraduješ? Odkiaľ dáš každému, čo mu patrí spravodlive?“

Všade bolo tma, iba čo na kraji polianky sliepňa vatra. Bača sedí na klátiku. Iste sa túla po Badišove. Doviedli ho na polianku chlapci, rozšantovaní. Pochytili sa vážiť dvaja a dvaja na chrbte tretieho, ktorý urobil stojac štvornožky kobylinu zo seba.

„Chlapci, rozum, že si neublížite. Po smiechu býva plač,“ napomenul ich.

I nebo stemnelo. Bolo by sťa tá hora tmavá a záhadná, ale sa na ňom zažali hviezdy. Cez nebo sa roztiahla širokou stuhou mliečna cesta. Ani ona je nie rovná, pravidelne stavaná. Na miestach keruje. Čajsi obchádza mrcha miesta. Miesty je chlpatá akási. Má vraj pri garádoch kriaky a strapaté dúpne vŕby?

Pomaly sa stíšil osvietený a priblížil sa k vatre, kde tlie akýsi pník. Bača sa hneď vrátil z Badišova.

„Mrcha hostina, švagre, u nás. Jarky neničejú. Ak by daktorá slabá dojka vyničela, bože vás uchovaj! Byť o Jakube alebo Brtomile, boli by chlapi šli aspoň naťahať švábočky.“

„A kde, bača?“

„Vari len už nie do badišovského. Poznalo by sa zaraz. V grúni na pravú ruku je kiarik, spúšťa sa rovno do ozubinského. Tam je švábočka chutnejšia.“ Osvietený krútil hlavou, že dosiaľ netušil, aby švábka z jedného chotára bola chutnejšia než z druhého. Ale bača mu vysvetlil, ako. „Na jednu hradu nasadila osvietená kartonky a z druhých úvrati rožkuľky. Upečú sa ani pampúchy, a sú ako múka. I osvietený by si jej zajedol, keby ju vedel upiecť, ako svedčí.“ Osvietený prikyvoval, že by si jej zajedol vďačne, hoc on sám nevedel, že má takú chutnú švábku. Myslel, že idú do ozubinského na švábku, aby vyplnili zákon: „Zďaleka kradni, zblízka sa žeň,“ a ono ta idú, lebo je lepšia.

Bača sa zahľadel na valašku. Osvietený ju držal za porisko, že sa zablyšťala od ohňa. Nie blázon! Do tešličky vbili strieborných drôtov, že sa urobili cifry. Obuštek je na zúbočky a porisko z tisiny.

„Pekná valaška. Bisťubohu, bola by hodna mrcha jalovicu. Neviem čítať, iba končité litery, tieto sú poskrúcané. Chlapci, čo ste líhali na dereš u pána rechtora, mohli by ste vedieť, čo vyznamenávajú.“

Chlapci dali hlavy dovedna nad chýrnou valaškou.

„M. U.,“ oznámil najučenejší z nich.

„Kde ste ju len kúpili, švagre?“

„Veru som ju nekúpil. Ale ju robil majster v Radvani. Volal sa Hlaváč.“

„Veď mal i hlavičku. Povbíjať do ocele tenké drôtiky zo striebra! Mnoho ste za ňu dali?“

„Darovali mi ju. Jeden dobrý priateľ.“

I chlapci mali oči nechať na valaške, ako ju bača obracal, ba i švihol ňou. Ale najväčšmi vytriešťal nad ňou oči Pavko. Videl on tú valašku, videl, a nie raz. Keď ju videl prvý raz, bol ešte malý. Mať presúšala v to leto chlapský oblek: hunku, nohavice a krpce. Mastila ich i remence, valašku čistila a namastila tiež, aby sa jej nechytila hrdza. Plakala pri tej robote a nedala sa mu ničoho dotknúť. Ešte väčšmi plakala, keď zošívala rukáv na hunke, kde sa bol rozdrapil. Hunka bola takáto, vidno na rukáve, čo zošila mať trhlinu. Klobúk je tiež ten istý s bielymi kôstkami. Nemohol sa hnúť od divu, keď poznal na nocľažníkovi svoju košeľu. Mať mu všíva do tkanice červené krížiky, celý rad odrazu, hádam aby sa nepomýlila dať synovu košeľu Sušalovi. Pozeral na nocľažníka, akoby ho chcel pojesť očima; nocľažník tiež nespúšťa očí z neho, ale pozerá milo, že sa pohne srdce. Nikdy nik nepozrel naň takto okrem matere.

Začali sa zberať spať. Na salaši zavčasu líhajú, do dňa vstávajú. Ovce treba podojiť, bača má obriadiť syr a zavariť žinčicu. Bača sa poškrabal za uchom.

„Vy, švagre, už len ľahnite pod smrečka. Máme ich všade, ďakovať Bohu. Bude vám lepšie, ako pri vatre v kolibe. Psiská nasejú bĺch.“

Je pravda, keby bol iný človek, neozrel by sa, čo by sa naň oborili všetky blchy, ale je taký, že ho nehodno vpúšťať do koliby. Najlepšie dozerať mu na každý krok.

Hodil hlavou na Pavka, ako nezbadal hosť, a zaviedol ho za kolibu. Rozprával ticho, skoro pošepky.

„Kto je, ten je, ale ho prichodí uctiť, keď je u nás. Nájdi smrečka, aby mu šla haluzina čajsi po samú zem, a posteľ mu. Ty už vieš. Nocuj pri ňom, nespusť ho z očí, lebo je vták. Neprišiel on hľadať voly: zháňa čertov tu. Nebodaj zaňuchal Drozdíkovho syna.“

Pavko sa už nepriečil s bačom. Mal za moc, že uloží hosťa i prenocuje s ním. Bolo za kolibou sena. Rozostrel ho čosi pod peknú svrčinu, bude pod ňou ani v komore. Vyniesol hlavnicu i veľký koberec.

Tak si ľahli na seno jeden k druhému. Pavko mu ponúkol hlavnicu pod hlavu.

„Nebojte sa, čistá je. I koberec je čistý. Držím ho pod povalou v komore. Trochu razí dymom, ale psi doň nič nerozsiali.“

„Na hlavnicu si môžeme oba položiť hlavy. Koberca mi daj len trochu na nohy. Mám hunku.“ Pomlčal trochu s hlavou na hlavnici a doložil: „Ak sa ma nebojíš.“

Pavko sa zasmial.

„Čo by sa bál? Ani neviem, ako vás volať?“

„Ako ma volať?“ Hlas sa mu zatriasol, srdce zabúchalo búrne. Akým srdcom by ho naučil, ako by si žiadal, aby ho zavolal! Ale stala mu pred oči horáreň a v nej gazdiná. Len ona má právo naučiť syna, ako volať koho. Jemu neostáva, ako ostrý hrebeň. Na jednej úboči pod nimi je všetko, čo je jeho. Ta ťahá srdce. Na druhej úboči, pustej a skalnatej, čaká povinnosť. Z tej i tej strany čakajú najskôr, vyzerajú, kedy sa k nim spustí. Dva svety: kto ich zviaže v jeden? „Volaj ma strýkom, hoďas som ti nie strýk. Krstným otcom ma nemôžeš volať, hoc by bolo pekne; neodriekal som ťa pri krste. Ja ťa budem volať môj syn, ale iba ak ty chceš.“

„Veľmi vďačne, strýko.“

„Ďakujem, syn môj, za toľkú dôveru,“ pošepol mu osvietený.

Rozbúrilo sa v ňom akési sladké jazero, nemohol ostať nehybne. Vzal aspoň koberec, poukrýval ním syna až po bradu, sebe len na nohy dal jeden roh z neho. I Pavkovi bolo neobyčajne. Okrem matere nikdy nik nepečoval oň takto. Tej sa neťažilo vstávať po noci v zime a ukrývať ho. Nocľažníka nikdy dodnes nevidel, ale bolo mu pri ňom sladko na tej istej hlavnici. Nevedel, ako, prečo — pritúlil sa k nemu odrazu. Keď ho ukrýval, schytil mu ruku a priložil ju k ústam. Akýsi horúci, veľmi suchý smäd sa mu hasil, keď ju držal na ústach a ukladal na ňu bozk za bozkom. Dosiaľ mal len mater, na ktorej visel. V ostatné časy, odkedy je tu Janko, rodil sa v ňom nový cit ku Katre. Chodieval k nej s odkazmi od Janka, s malinami alebo jahodami Žofke. Tu odrazu sa mu zjavil mocný cit k neznámemu nocľažníkovi a prejal mu srdce.

„Kde bývate, strýko?“

„Býval som ďaleko, ďaleko, syn môj.“

„Tak už neprídete?“

Osvietený vycítil z hlasu žiaľ.

„Žiadalo by sa, syn môj, bývať blízko a prichádzať. Pousilujem sa, ak sa to i tebe žiada.“

„Ja by najradšej, keby sme boli vždy takto. Moja mať, vy a — a…“

Osvietený už vedel, kto sa to pýta k rodičovskému páru. Naozaj ho má za veľa, že mu zveruje sladké túžby, ešte utajené.

„Ty ju rád, Pavko?“

„Veľmi rád. Pozerá milo.“

„Maj ju rád, syn môj. Ak ťa i ona rada, nedaj sa odtrhnúť od nej.“

„Strýko, ona je z veľkého gazdovstva. U nich je plná maštaľ statku: štyri voly a pár koní i kravy. Jej otec je bohatý. Hneď sa spýta: ,čo si nám doniesol, synku?‘ A čo by im doniesol, ja, valach…“ Bolo mu na samom konci jazyka ešte niečo horšieho od chudoby. Už vedel dávno, že sa píše po materi. Mohol by sa písať po Sušalovi, ale by sa nepísal za celý svet. Sušalo mu vyhodil na oči dosť ráz, že nebude plátať svojím statočným menom diery na čej poctivosti. Ako predstúpiť pred bohatého, pyšného gazdu s materiným menom? Pritisol tvár k plecu nocľažníka. Oddychoval sťažka, trhane.

Tušil osvietený, že ešte niečo horšieho od chudoby zaľahlo na synovej hrudi? Položil mu dlaň na plece a hladil ho zľahka.

„No, nič. Nezabudni, si môj syn, ja tvoj strýk.“ Bol by vďačne dodal: ,I viac, omnoho viac od strýka.‘

Zatíchli. City sa rozbúrili v nich, bolo ich jazero, ale ťažko ich vynášať na svetlo, keď dosiaľ boli ututlané po tajných kútoch, ďaleko ľuďom od očí. Každý sa zavrel s nimi a bedlil, aby sa nerozlievali. Tu im zašušťalo kdesi za hlavou. Pavko sa zdvihol na lakeť.

„Kto je?“

„To ste vy?“ odpoveď bola veľmi tichá, ale rozoznal Jankov hlas.

I osvietený sa oprel o lakeť.

„Ľahni si k nám, Janko. Beztoho nemôžeme zaspať. Pomkneme sa ti.“

Ľahol si k nim. I v ňom bolo rozbúrené jazero. Nocľažník mu pospomínal pred chvíľou také veci, že sa už nemohol stíšiť.

„Ako sa má môj otec? Nepovedal, ako sa má mať? Nevidel som ich od toho večera. Ja nesmiem sa pohnúť odtiaľto, oni odtiaľ. Strežú ich vraj.“

Vie sa vŕšiť Boltko, vie. I osvietený cíti jeho tvrdú päsť. Ale mu ju zdrví, oj, zdrví: čo by prišlo zrušiť sľub, čo dal vtedy materi a podložiť Smolce, alebo ísť k žene, odhodiť hrdosť a slušnosť. Ona, len ona donesie do poriadku, čo rozbúral dážď od Oravy.

„Príde i tvoja hodina, Janko. Nebudeš čakať dlho, pôjdeš k otcovi sám.“

Zhovárali sa ticho o Badišove a o všetkých, čo tam bývajú. Rozkladali si, že po Michale pôjde Pavko do Drozdíkov, ostane u nich cez zimu. Rozvažovali a radovali sa. Osvietený rozvažoval, čo jemu príde urobiť. Ak chce vykonať, čo berie pred seba, musí dostať najprv moc do rúk. Načo berie pred seba. Nastávajú mu krušné dni, hádam bôľu a výčitiek svedomia, hádam poníženia, hanby pred sebou samým.

Noc sa míňala. Kedysi nad ránom zašušťalo za nimi. Janko sa vytiahol spod koberca a pošmykoval sa za jedľu.

„Ale ste tu?“ bolo počuť hlboký hlas bačov.

„Kto je?“ okríkol ho osvietený spurne, akoby sa bol strhol zo sna.

„Prišiel som pozrieť. Ja som,“ tíši ho bača. „Čosi šušťalo.“

„My sme spali,“ ohlásil sa Pavko. „Nepočuli sme nič.“

Zakresal tuho. Vyletel celý roj zlatistých iskier spod ocieľky. Pri nich bolo dobre vidieť urastenú postavu bačovu, sťaby čarodejníka v kráži mihotavých svetiel. Jeho oči bedlive strihali okolo i do húšťavy. Janko sa učupil za chvojinu, ani nedýchal.

„Ja, že je dačo. Čosi šuchlo. Nuž spite, keď je tak. Ešte nebila druhá.“

Keď zatíchli jeho kroky, ozval sa Janko spoza chvojiny.

„Pôjdem i ja na môj brloh. Ešte by ma napopáckal pri vás a poobháňal.“

I oni sa utíšili a zaspali.

Slnce už bolo na vysokom pánte, keď sa prebudil osvietený. Prihrievalo ho už dosť dobre po krpcoch i nohách do pol kolien. Ostatné telo bolo pod haluzinou, ani pod strechou. Bol poprikrývaný kobercom. Syn ho iste prikryl, keď odchodil od neho. Pretrel oči, vstal a poobzeral sa po polianke. Sťaby posiata perlami, menila sa pred očami hodvábnym iskrivým leskom. Bolo rosy, že ju slnce nestačilo vypiť. Prihol sa k tráve, prešiel rukami po nej. Netreba sa mu ustávať k studničke, umýval sa čistou vodou, akej sa nikdy nedotkli jeho ruky. O ovciach už neslýchať, chlapci ich podojili a odviedli na pašu.

„Ako sa spí, švagre, na našej hospode? Od rána netu. Mohli ste dosiaľ obísť Hundráč a byť dávno v susednej stolici.“

„Keby nebol zaspal!“ odpovedal mrzute.

Bol sklamaný. Kým spal, odišiel i syn. Ani sa neodoberie od neho. Mal veľkú starosť. Ani netúrnul, že si ho bača prezerá veľmi nedôverčivo. Pri raňajšom slnci poznáva na ňom ešte zjavnejšie, že je akýsi obšivkár.

Bača usúdil, že je nie to, za čo sa vydáva. Ruky sú nie záhradnícke.

„Chlapče, vyslúž!“ zavolal od putery. „Treba preliať hrdlo.“

Z koliby vyšiel Pavko, usmial sa na hosťa. Bača ho mal za poslušného a zadržal ho pri sebe na dnes. Na nevolaného hosťa treba pilne dozerať.

Bača sedel pri putere. Pristavil si ju temer k samým dverám, akoby chcel zacloniť, čo sa robí v kolibe. I Pavko vyšiel spoza neho ako slnce zaránky spoza Hundráča. Miesil v srvátke podlhovasté bochníky zo syra a kládol na ne furmu. Stískal a vytláčal z nich srvátku, kým bochníky nemali podobu oštiepka s úhľadnými pupčekmi. Hotové oštiepky Pavko odnášal do komory a staval hore koncom do plachtičiek.

„Už len počkáte, švagre, kým sa obriadime tuto. Zvaríme dačo žinčice. Teplá vám bude lepšia.“

„I studená ujde,“ oznámil mu osvietený, ukazujúc na črpák s urdou od včerajška.

Pavko vedel akýsi fígel, že mu jej začrel ešte hustejšej, ako bola včera.

„Z volov neviem veru, či ešte dačo bude,“ poznamenal bača, hodiac naň okom zboku. „Sotva ich budete priahať. Kmíni nespia do pol poludnia.“

Osvietený si zapil urdy z novej várky. Z nej dali všetku psiarku bravom, vypaseným a bielym. Keď oddával prázdny črpák Pavkovi, zaľahol naň veľký žiaľ. Minul sa nádherný sviatok, zálet do minulosti a do tej kvetnatej úboče. Prichodí sa driapať na ostrý hrebeň a doráňať nohy na skalách a kiaroch. Musí sa vrátiť medzi ľudí a ruvať sa s nimi o moc i obľúbenosť.

Začal ďakovať bačovi za lásku a odberať sa od neho.

„Keď sa vrátim do Červene] Lehoty, nikdy vám nezabudnem, ako ste ma uctili.“

„Už nás len príďte opáčiť. Červená Lehota nie je tak ďaleko. Psiarky sa vždy nájde, do Jána i urdy. Príďte hoc i nebude prichodiť hľadať voly. A ty, chlapče, sa zober. Ukáž chodník. Zídi na Krista Pána chodníček. Ten ide pekne okolo Hundráča do iného vidieka.“

Tak mal pri sebe ešte Pavka, nie tak, aby ho odprevadil, ako skôr, aby ho mal na muške, kým sa nezrediká až dolu. Nepotrvá dlho ich spoločná cesta.

Horou sa spustili až na bralisko. Zasa ležal pred nimi celý vidiek, až hen po veľké Roháče. Ale akosi nebol čistý. Bol akoby pod pavučinou, zatiahnutý plachtičkou tenkej hmličky.

„Sadnime si ešte, Pavko. Keď z volov i tak nič, nepôjdem okolo Hrbáča, ale sa vrátim domov.“

„A voly?“

Pavko vytreštil oči, ako mohol strýk premeniť úmysly cez noc a voly nechať volmi.

„Azda ich i našli. Moc ľudí sa rozbehlo za nimi.“

„Darmo ste sa ustávali.“

„Horký darmo, synku.“

Osvietený sa zahľadel naň, aby si odniesol jeho obraz sebou. Bude mu treba mať niečo pri sebe, čo ho pozdvihne z hlbín, kde ho sotili.

„Kedy prídete?“

„Sám neviem. Budem hľadieť prísť.“

Ako to povedal, tak neiste! Pavko cítil, že ako ich tej noci zviazal dovedna tajomný cit, tak ich teraz delí nie cit, ale hádam sama suďba. Bolo mu smutno. Ako sedeli jeden pri druhom, vzal do ruky rukáv hunky. Našiel na ňom rozpáraninu, ktorú vtedy zošila mať. I valaška bola tá istá, nad ktorou plakala.

Dnes už vedel, čo nevedel za malička: prečo starý otec Hudák neprišiel nikdy do nich, hoc sa túlal ustavične po kraji už či opitý, alebo triezvy, prečo mať plakávala nad truhlou s hábami, prečo bol Sušalo nachmúrený temer vždy a jeho volal nie menom, ale vždy ,podložok‘. V ostatné roky ho už tak nevolal, ale sa mu ani neprihováral. Keď prišiel k poznaniu, že nepochodí ako iné deti, z manželského zväzku, prišiel rad naňho plakať. Robil to potajomky, aby mať nezbadala. Ale ona vedela dobre, čo jej syna zjedá. Pred dvoma rokmi temer z nôh spadla, keď syn pred ňou a pred Sušalom povedal farárovi, že sa volá Pavel Hudák. Nebol by vtedy za celý svet podvihol oči od zeme, a i tak mu bolo, akoby bola povala strešťala a rútila sa na nich.

Pozeral i na toho, kto sedel pri ňom, inakšie ako včera. Valaška a rukáv na hunke i tkanice na košeli dali výklad k záhadám, pred ktorými stál dosiaľ ako pred žulovým bralom, ktorým sa nedá vyjsť dohora, kde je sídlo pravdy. Srdce sa mu triaslo, lebo tušilo, že pre človeka s valaškou a hunkou plakávala mať. Srdce mu šepkalo, kto je človek pri ňom, prečo mu je každé tretie slovo ,syn môj‘. Pri tom slove cítil i on teplotu prúdiť od neho na seba, i jeho srdce sa jej otváralo ako ruža slncu. Ale teraz sa zavrelo: od človeka pri ňom prúdi chlad. Keď pozrel naň, hoc opatrne, zboku, cíti, že mu je cudzí. Prvej, keď sa ho spýtal, kedy príde, odpovedal, že sám nevie, hoc dodal, že bude hľadieť. Háby a valaška pôjdu zasa do materinej truhly alebo s ním do Červenej Lehoty, a strýk bude synovi zasa cudzí, ako bol do včerajšieho dňa. Nikdy neprišiel pozrieť, čo sa robí s materou a so synom.

Nevedel sám, že sa odtiahol od strýka. Srdce začalo bočiť od neho. Nesedel mu, ako sprvoti, pri samom boku.

„Neviem, kedy prídem, syn môj, ako prídem. Rozkazujú okolnosti v tej veci, ako vo všetkých veciach. Šťastný, kto nemusí okolnosti slúchať.“ Zamĺkol a pozeral na tmavú horu zádumčive. Pokýval hlavou a dodal ticho: „Bez okolností by trochu inakšie vyzeralo na svete. Čo je ďaleko jedno od druhého, bolo by blízko. Čo je zasa poviazané dovedna, rozišlo by sa a neslýchalo jedno o druhom. Okolnosti sú ti ploty, čo ľudia nastavali medzi sebou, aby ich malo čo deliť a zahrádzať. Čo smelší ich presadzujú, ale nie všetci vládzu preskočiť na druhú stranu. Podajeden si prebije hlavu. Nie každý vládze preskočiť, nie.“

Pavko vtedy už vedel, aké okolnosti sú v reči. Jemu sa predstavili okolnosti ako výhovorky pozatierať trhliny a diery, ktoré pričinila chabosť. Ešte ďalej sa odtiahol od neho. Nechce počúvať o okolnostiach. Vtedy Pavko pocítil jeho dlaň na pleci. Stisla mu ho mocne.

„Okolnostiam sa nedaj, syn môj. Postav im oproti stálosť a pevnotu. Obľúbil si dievča, nedaj si ho odňať. Ak ti okolnosti budú chcieť odvliecť, neboj sa. Ja sa im postavím, ja!“

Stisol mu plece a potriasol ho mocne. Valaškou búchal zasa o bralo.

Pavko, hoc výhovorky ho odháňali od neho, cítil zasa teplý prúd od neho prúdiť k sebe. Od človeka pri ňom už nešli výhovorky, ale sa ťahala pevná vôľa.

„Nastavali tých plotov a ohrád, syn môj, vyše práva. Vieš prečo? Vraj vyskúsiť, kto je mocný. Nespočíva ich hlava na spoločnej hlavnici ako naša tej noci. A ak áno, nenadeli ju láskou, aby mala na čom odpočinúť ubolená hlava.“




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.