ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tú noc málokto odfukoval spokojne v Badišove. Keď Janka nenašli vo fare, hľadali ho u Ranostajov, v krčmách, u ujčekov a niektorých krstných otcov. Veliteľ sa jedoval, hrešil, dupkal, preháňal ľudí, ale on sám len dozeral. Pri sebe nechal richtára, ostatní museli chodiť sem-ta. Horlivý Samuel Primitivus a omrzený Žulovic museli sa krútiť po všakových kútoch, vymetať prach a zberať na seba staré, zaprášené pavučiny. Omrzelo ich to, omrzelo. Nad ránom Samuel Primitivus udrel na inú strunu.

„Boli sme všade, prekutali všetko. Zbojník uskočil akosi, len ako? Pred chvíľkou som ho videl v obloku. Svietil na mňa na cestu.“

Veliteľ sa usmial uznanlive, prisviedčal mu.

„Na to sme tu odviesť ho živého-mŕtveho. Poradia, ak vedia, kde ešte hľadať. Nás nech neľutujú.“

Naostatok omrzelo i Žulovica pretískať sa kade-tade nič po nič.

„Už je dosť. Uskočil kdesi. Ale príde kedy-tedy. Veď ho my uhľadíme.“

„Ak zvedia dačo o ňom, tu sme, skočíme na koňa, čo by klince padali z neba,“ veliteľ sa zastrájal, hromžil, oči sa mu smiali. S prázdnou rukou sa ustanoví na stoličný dom. I tam budú dupkať, bohovať. Poslal po ľudí rozostavených okolo dediny. Tí tiež prišli s prázdnou rukou. Ani myš vraj sa neprešmykla popri nich.

Svitalo, padala rosa. Prejímala ich zima. Tu richtár myslel, že nadišiel čas preriecť múdre slovo.

„Prosím ponížene, ustali sme, uzimili sme sa. Zišlo by sa zohriať sa trochu. I chlapom by sa zišlo.“

Veliteľ pristal, ale sa hneď ohradil:

„Iba na chvíľku, lebo nám je náhlo.“

Richtárka tiež nezažmúrila oka tej noci. Nevyhrešila muža, kde sa túla. Keď nebolo nikoho pri nich, drgla ho lakťom.

„A ste ho chytili?“

„Ja som ho nelapal, stará. Tí, čo ho lapali, chytili konopatého čerta za chvost. Teraz daj tej borovičky. Chlapom tam len tej našej. Prihrej im ju trochu a prifarbi škoricou. Drgol ju lakťom, usmial sa, že sa mu tvár rozšírila, s brunatým strniskom naokolo. „Vyber nám oštiepček z tohoročných, mäkký. Chlapom tam ujde i lanský. Ak je suchý, majú dobré zuby.“

Zahryzli si chleba a oštiepka, smrkli borovičky. Richtár bol zhovorčivý.

„Nech povie, kto chce, čo chce, naustávali sme sa tej noci. Potužme sa.“

„Pavko, klin klinom!“ posmeľoval Samuel Primitivus Koreňa.

Ten sa ledva bol dotackal domov z Mladín a dnes ráno mal dosť veľkú hmlosť okolo srdca.

Veliteľ šiel slúžnodvorskému oznámiť, ako sa nič po nič unúval do Badišova. Ozubinský prenocoval v tú noc v Posadine, čakajúc podchvíľou väzňa. Ale veliteľa vypočul veľmi blahosklonne. Pred ním už bol prišiel Žulovic a pochlípal veľmi korenenú hubovú polievku. Nezaobišlo sa bez babrákov, ťarbákov a štepených zajacov. Fučal ako mechy, potom sa stíšil.

„Hoc si trkvas, vezmem ťa do služby, ale že dávaš pozor na čeľadníka. Z Badišova mi nepríď, kým ho nedovedieš!“

Nehemko sa nenazdal, že sa mu povodí tak dobre. Podskakoval a pohvizdoval si, idúc z vidieckeho domu.

Slúžnodvorský večerom zašiel k osvietenému oznámiť mu, aká sa stala vzbura v Badišove a aké porobil poriadky. Osvietený ho počúval i nepočúval. Ktovie, kde lietala myseľ. Ale počujúc, že vojsko darmo chodilo za buričom, usmial sa.

„S bubnom nechoď na zajace, Boltko. I ja by uskočil. Nesladí sa nikomu líhať.“ Ozubinský stískal päste. Tie slová ho ranili po namyslenosti. Osvietený zbadal, že zadrel do živého. Musel napraviť chybu. „No, nič to, veď on príde. Nedá sa azda poza bučky. Náš človek je priviazaný všetkými svorkami o dedinu, sťa kôň, keď ho priviažu o kolík, aby sa pásol.“

Ozubinský vyrozprával i osvietenej grófke, čo sa stalo Elečkovi. Najedovala sa. Oči jej len tak iskrili v podlhovastej, chudorľavej tvári. Keď ju videl takú, nadal jej v duchu do trlíc.

„A bude dlho chorý?“

„Hádam šesť týždňov, ak si nedá napraviť nos.“

„Prečo si ho nedá napraviť?“

„Skáče vraj ako bez seba, keď sa mu ho dotknú.“

Pohla plecom ľahostajne. Nebola pekná, nebola šťastná, nestála o nič, len o jednu vec, s ktorou sa nikomu nezverila, a o druhú, okolo ktorej sa neúnavne krútila, o majetok a čo s ním súviselo. Čo ju do Stupnického a jeho nosa? Nech sa len vylíže pred žatvou.

Ale slúžnodvorský bol dobrý k svojim. Keď sa viezol druhé ráno do Posadiny, zastavil sa v Smolciach.

„Toho vtáka nechytili, ubzikol im. Dal som ho lapať, ani šľaku po ňom.“ Elečko vzdychol. Mrcha to bol chýr. Ostatne mu ho už včera doniesol Žulovic, ale i sľub, že ho zlapá, čo kedy. Ale Ozubinský mu pokazil i tú úfnosť. „Že sa vráti? Nevráti sa ten už. Vie, čo ho čaká. Bude už v druhej stolici. Možno sa pridal k chlapom, čo idú na Dolniaky na kosbu.“

Elečko sa díval do povaly, čítal hrady už ktovie koľký raz. Pohol sa razom a pozrel na vážneho hosťa. „Tak sa nevráti? Nuž nechže tam zlomí krky kdesi.“ Odľahlo mu dosť dobre. Myslel zasa len na Žofku. Ak nepríde frajer, ľahšie si s ňou dá rady. Len ozdravieť.

Ale Ozubinský sa usmial potuteľne, uhádnuc mu myšlienku. Ak sa nebude môcť vrátiť, pôjde ona za ním. Jesto i takých i medzi sedliactvom. Vedia držať vovedne, vedia, ani plot spletený z vŕbia. O tom mu už nepovedal, čo myslel, iba ho napomenul:

„Vyhodia pletky z hlavy. Dajú si napraviť nos.“

Elečko sa zmraštil a prevrátil neúctive na druhý bok. Vzácnemu hosťovi ukázal chrbát.

Ozubinský sa urazil.

„Ja idem, keď chcú spať; nebudem im prekážať. Ale dajú si ho napraviť, lebo na nich prischne i posmech i škoda. Škoda, lebo nechytia toho, kto ich zbil, a smiech, že budú mať krivý nos.“

Elečko zastenal hlasne. Nebolel len nos, ale zabolelo i srdce. Čo povedia dievčatá?

Dedina sa dosť chytro utíšila po lapačke. Začalo sa i zabúdať naň. Deň po nej bol veľmi smutný u Drozdíkov. Rodičom bolo, ani čo by boli pochovali syna. Veď nevedeli ani, čo sa stalo s ním, kde sa podel.

Pred večerom sa vybral kurátor do mlyna. Števo Mahuľa zbehol z mlynice a viedol ho do izby. Tam sedela na zemi, na prestretej plachte, Hanička. Jej brat Martin, vypasený ani bravec, sedel v košeli na zemi. Lenže košeľa bola prikrátka, aby sa bolo dalo sadnúť na ňu. Len tak naholo sa šmýkal, ale veľmi obratne, sediac na pravom stehne a nadhadzujúc sa ľavým.

„Čo mu dáš zametať zem holým zadkom?“ skríkol majster na dievča na rozsievke. Mal pochlpenú kučeravú hrivu, v ktorej bolo iste pol meričky múky. Bol zamúčený od hlavy do päty, i fúzy boli zaprášené, hoc chodil podchvíľou po nich spakruky. Na dievča vyvalil veľké čierne oči.

„Nechce sedieť na rozsievke, uteká.“

„Uteká tebe, lebo sa ti ťaží dozrieť.“ Prihol sa a ruky, stisnuté do pästi, trčali nazad ani dve kianice. „Uteká ti, keď sa ti lení!“ Obrátil sa ku kurátorovi, akoby sa vyhováral. „Sirota nevoľná, ale sebevoľná. Mať voľká dievkam. O chlapca nestojí.“ Rozbehol sa v pletených pančuškách za chlapcom, dolapil ho za plece a zodvihol k sebe. Chlapec sa rozrehotal, chytiac otca oboma rukami za pačesy.

„Ťa-ťa!“ vykrikoval natešený, tľapkajúc mu dlaňou po zamúčenej hlave, až sa z nej prášilo. Iste sa mu páčila tuhá múková vôňa, ktorá sa vliekla za otcom, kdekoľvek sa obrátil.

Mlynár sa zaradoval, ako ho bijú, prevrátil chlapca dolu bruchom na jednu ruku, druhou mu utieral, čo si zafúľal, šmýkajúc sa po zemi. Potom sa hodil náruživo na tučné miesta a sádzal na ne rad-radom bozky, až prehlušili mlyn.

„To bude chlap — čo?“ A zasa išla celá pŕška bozkov. Chlapec výskal, virgal nohami.

Kurátor tiež mal rád svojich chlapcov, ale sa nepamätá, aby ich bol bozkával tam, kde mlynár. Ale prisvedčil vďačne, že z chlapca bude chlap, ak ho muchy neopľujú a hnačka nepokazí. Pozeral na stvorenie na rozsievke. Nemalo na sebe polovicu mäsa, čo ho mal vykŕmený zurvalec.

Na šťastie počalo na mlynici klopkať, sťaby štekal psík: znak, že sa vymieľa. Majster položil synátora na rozsievku a bežal na mlynicu nasýpať.

Kurátor vzal nizučký stolček, sadol naň pri rozsievke, vzal dievčatko opatrne popod pazuchy a usadil k sebe. Chlapec sa chcel odšutrovať z rozsievky, ale kurátor mu pristúpil rožtek na košeli. Nemohol sa hnúť. Potom vyňal kresivo z opaska a zakresal ocieľkou na kremeni. Fŕkali iskry ani zlatá pŕška.

„Á — á!“ pýtal chlapec.

„Na, len mi kremeň neprežri.“

Chlapec prezeral divotvornú spravu, z ktorej prší oheň.

„Nuž, Hanička, ty nevieš, kde je náš Janko?“

Pokrútila hlavou. Pozrela na kurátora a usmiala sa.

„Zviete zajtra — pozajtre. Odkáže vám.“

„Utiekol hneď, alebo len keď odišli?“

„Keď odišli. Keď ho hľadali, tam bol.“

„Na šope?“

„Bol tam, mohli ho mať.“

„Ako ho nenašli?“

„Matka božia starohorská, Panna prečistá ho vyslobodila. Oj, ona ho navráti, nebojte sa. Keď počne padať lístie, bude tuná. Budem sa modliť, veľmi modliť.“

Kurátor sa už viac nespytoval. Bolo mu bôľne, ale i sladko pri krehkom stvorení. Od neho sa šíril blahý mier, ktorý učičíkal starosti a žiale. Ako inakšie by bolo, keby sa bola mohla uňho prichytiť žena z Mutinej s deťmi. I toto dieťa sa začalo poprávať, naberať mäso na seba. Ale Katrena, Katrena! Čo ju to preletelo, že hrýzla vdovu, hrýzla, kým ju nevyhrýzla?

Na tretí deň pred večerom prišiel Ondrej richtárov.

„Janko vás dá pozdravovať všetkých, že je zdravý.“

„Kde si ho videl?“

Otec a mať išli ho zjesť očima.

„Ja nie. Ale prišiel Pavko Hudák zo salaša k strynej, tak on.“

„Prečo neprišiel rovno k nám?“

„Že nepríde ani on, ani stryná: ešte by sa dovtípili; viete, že číha ten chudý, Žulovic ho volajú, i náš rechtor. Ak chcete poslať háby, dajte mne. Stryná príde po ne do nás. Tak sa nestarte už a nepovedzte nikomu, kde je. Tam mu je dobre. Strýk ho opatrí.“

Kurátor mu vystískal ruky. Spadol mu ťažký kameň zo srdca. Jeho žena plakala. Sĺz, čo preliala dosiaľ, by sa nazbieralo už do jarčeka.

Včera prichytila Žulovica pred domom. Neopovážila sa ho už volať do domu. Doktor Rosiar, nevediac, čo je vo veci, vyrozprával kurátorovi, ako svedčil Žulovic. Žena neverila vlastným ušiam, aby kto mal toľko falše v sebe. Stála vo dverciach od cesty a zakývala naň.

„Čože to nakydali na môjho syna? Ale majú Boha pri sebe?“

Žulovic len zažmurkal trošičku a istil:

„Čistú pravdu, gazdiná. Ochladil ho po nose znezrady, keď si odväzoval koňa, že pôjde do Podholeníc volať na robotu.“

„Ale nepovedali prečo. Vedia sami, že nešiel do Podholeníc.“

Vtedy zasa zišlo jej na um, ako sama pomáhala záškodníkom. Zalomila rukami, že jej syn to musel odniesť.

„Povedal som, čo som videl. Povedať všetko, ako bolo a čo bolo od začiatku? Ja nedbám, ale neviem, vám ako by vypadlo.“

„Mrcha ľudia, mrcha, mrcha.“

Obrátila sa, že vbehne do dvora a pričapí mu dvercia pred nosom, ale on priskočil a strčil nohu, aby sa nemohli privrieť.

„Nebojte sa, nepoviem nič, ani slova. Ja som poriadny človek.“

Vytiahol nohu spomedzi dveriec, dal ruky nazadok a začal sa prechodiť popred dom. ,Prečo by nebol? Bol by i poriadnejší, len dostať, čo visí po väčších klincoch.‘

Kurátorova žena sa zatvorila do izby. Šťastie, že nebolo nikoho doma. Veľmi plakala nad sebou, komu sa zverovala. Stŕpala, že sa Žulovic ešte zíde s jej mužom a povyzrádza, čo s ním plietla.

Vtedy sa otvorili pomaly dvere a vkradla sa do izby ženská postava v trávnom oplecku, zarosená temer po kolená.

„Kde sa tu berieš, Žofka?“ Gazdinej svitlo v hlave akosi. Nebola by sa nazdala, že ju prejme taká radosť, keď ju zazrie. Urobila jej miesto pri sebe pod pecou. „Prišla si nás pozrieť? Veru u nás je nie veselo.“

Žofka pozrela po veľkej izbe, v ktorej je všetko na mieste: kúty čisté, poriadok všade, na žrdiach sviatočné háby, posteľ vystlatá až skoro do povaly, misky a krčiažky v rámoch sa ligocú od čistoty, a jednako je tu akosi prázdno a clivo. Oči ako nevädza sa zamútili, prišla na ne ako hmla.

„Bola som v tom ľane pod Mladinami. Dneska som ho doplela.“

„Chodila si doň i potom?“

Jankova mať vytreštila oči. Mala predsa prečo prestať chodiť na také miesto.

„Chodila som, doplela som.“ Žofka mädlila obrubu trávneho oplecka. Pery sa jej chveli. Išla hneď na druhý deň, keď odišli vojaci z dediny, a chodila každé ráno. Ani raz neobišla miesto, kde sa váľala po zemi. Bolo celé ležisko, kde ľan bol pritlačený k zemi. Zo dňa na deň čakala, že sa ešte narovná, zdvihne vrchovčeky, ale už vidí, čo sa zdegvilo, zdegvilo sa. Prišlo jej veľmi clivo, i hanba akoby išla na ňu. I v nej ostalo čosi zdegveného, poľahnutého. Bolo treba, keď zhodila, ísť aspoň k jeho materi. Beztoho zajtra-pozajtre nebude môcť, ak prídu po pannu Lujzku z Ústeľníc. „Prišla som, tak mi je ťažko.“ Vyvalili sa slzy z očú. Zamĺkla, oddychovala búrne. Keby aspoň vedela, kde je on; či ho nechytia.“

Indy by bola zašomrala: „Čo ťa do toho, nestar sa do nás.“ Dnes jej lahodilo, že sa stará o to.

„Nechytia ho, oj, nie.“ Vyrozprávala jej, že je na salaši. Nič mu nechýba. Ak by ho prišli lapať drábi, hodí sa dolu grúňom, a je v hore. Hora je veľká, šíri sa hen do druhého vidieka. A v druhom vidieku slúžnodvorský z Posadiny nemá nad ním moci. „Nuž len tam ostane. Nevie nik tuná, kde je, iba my podajedni, čo ho nevyjavíme, lebo pasú za ním; ňuchajú ani tí psi.“

Zvedela, kde je, že ho nemôžu chytiť, môže jej byť duša na mieste. A predsa hlava sa kloní, slzy sa ronia. V gazdinej sa pohlo čosi materského.

„Čo ti je, dievča?“ I hlas obmäkol, zahrial sa citom, i dlaň sa položila na vrchhlavy dievky, na schlpené čosi, zlatisté vlasy. „Vari je dačo?“

„Ach, tak — nie pekne. Ja…“ tu jej nemohlo z jazyka, čo sa rútilo naň. Dlaň na vrchhlave ju pohladkala, akoby vábila slová, ktoré sa vzpierajú tiecť hladko. „Neviem, čo povie Janko. Ja som sa bránila, ale bol mocný. Ruky sa nedali zadržať, dojedali a na mňa ide hanba.“ Videla zasa, ako bola na lietačky, zakrútilo ju, že sa potočila do hŕbky nečistoty. Nedá sa utrieť vechťom slamy. Ľan zdegvený, nedvíha hlavy.

Privinula jej hlavu k prsiam. Veď i ona si naprávala oplecko, ba i sukne, keď Žulovic vošiel. Tiež vtlačila miesto na posteli vlastným chrbtom. I na ňu išli mocné, bezohľadné ruky. Dievka sa bránila tuho, rozhodne i obránila sa sama. A ona? Bránila sa ku koncu chabo, vydatá žena, i matka. Bola by sa obránila, nech sa nenadarí Žulovic?

„Hanba číha zo všetkých strán, dievča. Ja myslím, vždy sa pootiera dačo z toho, čo ženská duša nesie na sebe.“ Hovorila jej o motýľovi, ktorý tiež pootiera nádheru svojho prášku na krídlach. I zo slivy pootierajú ruky, čo ich oberú, to, čím na ne dýchlo slnce pred dozieraním. „Kde je dokonalosť, dievča? Tu nikde jej nieto. A smútky drž pre seba, dosť od teba, že si sa zverila mne.“

Zatíchla, zadumala sa. Upratala svoje žiale. Ona sa nezverí nikomu, ani živej duši.

Keď vyšla Žofka na cestu od kurátora, stretla sa pred domom s rechtorom. Mútne oči mu ožili, preskakovali v nich jasné plamienky.

„Prišiel už Ondrej, Marka?“ pýtal sa Žofky.

„Ondrej okopáva s Miškom za Dielom.“

Rozkročil sa a vypučil prsia.

„Ach, ba — nebude dakde v hore?“

„On okopáva a ja som nie Marka, ale Žofa.“

Zvrtla sa a išla svojou cestou.

Samuel Primitivus prikyvoval hlavou a smial sa za ňou.

„He-he-he! Zo ženy pohoršenie pochádza.“

Bol dobrej vôle. Začínalo už raz i jemu byť navrchu. Slúžnodvorský dal si ho zavolať, aby striehol, či uskočený neprikvitne do dediny. Vedel, že neprišiel, ale mu bolo nežiaľ prejsť sa po dedine a poprechodiť sa pred kurátorovým domom, alebo si sadnúť proti nemu na susedovu podstenu. Vyzeral kurátora, pozhováral by sa s ním. Nevidel ho dosiaľ, ale podbehla dievka. I tá dvíha hore hlavu, lebo je vo fare, a on je len rechtor. Zasmial sa pod fúzy: He-he-he!

Pred večerom sa ešte raz vrátil pred dom, idúc od richtára. Neprešiel dva-tri razy, a kurátor sa spustil susedovým intravilánom. Mal motyku na pleci.

„Z roboty, kurátor?“

„Z okopávačky.“

Rozkročil sa, oči mu žmurkali. Zapálené zore nad Mladinami bili do nich. Preskakovali v nich plamienky.

„Nemá kto robiť, musíte sami.“

„Chlapci boli so mnou.“

„Kedy príde syn?“

„Vidia, že neviem. Načo sa spytovať?“

„Vedeli by ste, len sa ísť spýtať tých, čo vedia.“

Kurátor pozrel naň s výčitkou.

„Vedomosť od nich, neviem, či by mi bola na dobrý úžitok.“

„Vedomosť je vždy na úžitok, len si ju nenalievať vždy z toho istého lievika.“

Kurátor mal veľké starosti, ale mu smiešok utiahol kútiky úst nabok. Badišov by tiež z posledného mlátil, nech by bol dodnes utisnutý na lievik svojho rechtora. Preto mu prisvedčil. Treba vyhliadnuť dobrý lievik. Samuel Primitivus, vidiac, že ho počúva pozorne, pristúpil k nemu, poťahoval ho za rukáv. Žmurkal toho mútnymi očima, ale v nich mu zasa preletovali blesky. „Čo si nevymáhate syna? Neodkladajte.“ Nachýli sa k nemu, dych po pálenke zašiel kurátora, že sa musel uhnúť. „Nech vám ho vymôže farár. Má za čo.“ Oddialil sa trochu od kurátora a pozeral naň posmešne. Vedel určite, že kurátor po tieto dni zasa poslal súdok modranského farárovi. Vraj na krštenie.

Kurátor pohol plecom a hľadel nabok.

„Farár ho ísť vymáhať? Šiel by darmo k pánom, nepletie ploty s nimi. Oni už skorej.“

„Dobre. Pôjdem s vami. Hneď zajtra.“

Tu zasa kurátor pozrel naň posmešne.

„Ďakujem za lásku, pán rechtor. Rozmyslím si trochu.“

Pohol sa domov, Samuel Primitivus pozeral za ním v neistote: či ho ide mať, alebo nie.

Kurátor sa nezložil dobre, keď ho prišli volať do fary. Pobral sa zápäť za poslom. Bohumil Valizlosť ho uviedol do prednej izby. V bočnej ležala ešte kútnica za plachtou, ale sa už pýtala vstať, keby jej bola dala pani z Ozubín. Panna Lujzka bola v kuchyni. Žofka sa jej zverila uveličená, že už vie, kde je Janko, ale nechcela vyjaviť, kde.

„Dnes som vás neunúval pre nás,“ riekol mu farár, sadnúc proti nemu. „Rozvážil som si, že by sme mali ozrieť sa lepšie o syna. Mali by sme robiť niečo.“ Kurátorovi blesla radosť na tvári. Padlo mu dobre, že vo fare pamätajú naň. To isté slovo, ako počul prvej od rechtora, zunelo mu cele inakšie z farárových úst. Vnuklo ho priateľstvo a láska, nie škodoradosť a faloš. „Mohli by sme, hádam, prejsť k nim, hľadieť ich udobriť.“

Kurátor sa zarazil.

„Budú sa im prosiť?“

„Čo by nie? I prosiť, ak bude treba.“ Prešiel sa izbou dva razy a stal pred kurátora. „Možno i im tam bude po vôli urobiť koniec tejto veci a nebudeme sa im musieť veľmi prosiť, a keby prišlo i veľmi prosiť, prečo nie?“

Kurátor vstal. V prsiach sa mu mocne rozbúrili city, ale z tej búrky vialo čosi sviežeho, tak, ako po blýskavici a pŕške, keď sa vyčistí povetrie a páchne ozónom. „Mám si za veľa toto priateľstvo.“

„Ale, ale drahý Drozdík.“ Ľavú mu položil na plece, pravou mu chytil ruku a stískal ju tuho. Pozeral natešený do jeho tvári, v ktorej videl mocné pohnutie. Od tých čias, čo mu syn pochodil zle, srdce mu odmäklo akosi. Ani slzy neboli už ďaleko. „Mám vás za najlepšieho priateľa v celom okolí, i ochotného pomocníka. My dvaja, úfam sa, urobíme ešte čo-to dobrého v našej dedine.“

„Ja som hotový kedykoľvek.“

„A ja zas hotový brániť mier vášho domu. Stojíme jeden za druhého.“

Z bočnej vyšiel starý pán. Pri neveste a vnukovi počúval rozhovor. Mal ruky vo vrecku a pokyvoval hlavou. Po chudej tvári sa ponevieral úsmev. Chĺpok nad ľavým uchom sa knísal hore-dolu.

„To mne za chrbtom. Nože, no!“

Farár sa vyhováral, že pôjdu pešky, bolo by ďaleko starým nohám. Najväčšmi sa bál starému človeku dať skúsiť zlosť a nepriazeň ľudí: tej tiež nebude chýbať na tejto ceste. Starý pán ich hrešil, nedajúc nič na výhovorky.

„Myslíte, že už neviem chodiť? Pekný je čas, i mne sa zíde rozkývať staré hnáty. Alebo si myslíte, že sa vám už nezídem? Ako by ste len vy vedeli zaobchodiť s pánmi! Neviete, že ja mám s nimi oddávna do činenia, a trafím im lepšie na žilku. Viem i prosiť, keď treba.“ Pohrozil synovi prstom. „Ale vy nebodaj zháňate fígle. Nadišla vás udatnosť ani Gedeona.^[34] Idete vymáhať nasilu, kde prichodí ísť podobrotky.“

Syn mu istil, že budú hľadieť lahodiť, lebo sila by všetko skazila. Ale neškodí ponáhľať sa. Čím dlhšie vec visí, že tým ťažšie bude vymôcť slobodu Jankovi.

V bočnej počúvali obe ženy. I keď chlapi odišli, ostali hodnú chvíľu v dumách. Mladá sa usmievala; vidno, mysle sú príjemné, lahodia srdcu. Tu i tu pozrela na dieťa, ktoré mala pri boku. Pani z Ozubín bola smutná. Tiež sa preberala v akýchsi myšlienkach, opretú hlavu v dlani, pletenie pohodené na lone. Potom zdvihla hlavu, vzala pletenie do rúk a zahľadela sa na mladú. Vybadala, ako žiari šťastím.

„Tebe, Marienka, nebolo poznať, že ti je clivo za Hanckom a Náckom.“

Mladá sa zasmiala. Čo jej neschodí na um ešte. Myslela na iné, cele iné veci. „Neviem, ako je to, ale sú mi už nie, čo bývali. Keď boli tu, neboli mi blízki, ako prvej. Neraz som sa divila, že pochádzame z toho istého hniezda.“ Zatíchla chvíľu, potom skoro pošepky: „Hreš ma, ak chceš, ale mne je môj muž všetko a jeho otec dôvažok. A moji vlastní? Bože, odpusť hriechy, neraz myseľ nemôže potrafiť k nim. Viem, to je nevďak, veľký hriech.“

„Ja ťa nehreším,“ riekla teskne. Srdce bolo preplnené, nepratalo sa doň všetko, čo sa natíska. Aby odľahlo, bolo zahodno vytiahnuť na úpuste stavidlo, ktoré zatvára hať. Vyrútil sa odrazu celý príval citov. Dôvernosť a zdieľnosť zviazala obe dovedna.

„Nehreším ťa. Ale tebe sa stal opak toho, čo mne. Ty si po vydaji vhupla šťastne do nového sveta, v ňom si už doma. Ja zas som vypadla zo svojho a vošla do cudzieho. Päť a dvadsať rokov v ňom a ešte je nie mojím; čím ďalej, tým menej môže byť mojím.“

V hlase zunela od samého spodku hrubá struna bôľu. Ihly lietali medzi prstami. Nebola by za celý svet pozrela dohora. Stavidlo by sa bolo v ten istý čas spustilo, úpust by sa bol prepĺňal. Mladá žena preložila dieťa na druhú stranu, primkla sa k samému kraju, oblapila staršiu okolo hrdla a pritiahla ju tuho k sebe.

„Ty sa máš zle, teta? Čo ti je?“

Staršia nemohla odolať. City jej rozbúril ten hlas, v ktorom bolo toľko účasti a prítulnosti.

„To mi je, Marienka, že som chudobná. Nemám ničoho nič. Okolo mňa prázdnota. Kým tu nebolo teba, nemala som nikoho. Vidíš, netužila som sa nikdy. Nebolo komu. Tu sa všetko zbieralo, hrnulo úvalom, srdce pukalo. Zle bolo, zle…“

„A — a,“ mladá sa veľmi zajakala. Ako udrieť na tú strunu neskúsenou rukou? Naveľa vydýchla: „A-a muž?“

Staršia sa trhla na to slovo. Prežierala horkosť a žiaľ a hľadela zaodieť žriedlo ľahostajnosťou. „Jemu sa tužiť? Sám by sa spýtal, odkiaľ vziať toľko lieku z galád. On vie, že mám čo jesť, kde bývať, čím sa odievať: načo sa zhrýzať a neradovať sa ako poľné kvieťa, ktoré nemá viac? Ale ja mám na čom ísť i do kúpeľov, alebo do Viedne kúpiť si pekné šaty alebo i náramky. Rusínsky majetok vynáša, peniaze sa zbierajú, zbierajú do hŕbky. Bolo by z čoho.“

„Prečo nejdeš do kúpeľov alebo do Rušína?“

„Poď so mnou. Pôjdeme.“ V čiernych očiach staršej zablysla radosť.

Ale mladá sklonila hlavu. V nej zaťaželi starosti. Čo by Bohumil Valizlosť, a apuško a deti a nová fara v Badišove?

„Bolo by mi ťažko, teta. Mám už veľmi rada i Badišov.“ Čo, iba rada? To je už čosi viacej. Zrástla sa so svojím svetom dotuha. Odtrhnúť sa, čo len na krátko, bola by ozorná obeť; bolelo by veľmi, veľmi.“

„Ja svojho sveta nemám, alebo čo má byť svet, je prázdnota. Nemal ho kto zmajstrovať, ako tvoj vystavili ti dvaja, tvoj muž a ten starý figliar. Ten ti ho ovešia okrasami, omaľuje a vybieli: obzeráš sa v ňom ani v začarovanom zámku. Tvoj svet je vysoko, v ňom tvoj muž je všetko a snaží sa dovysoka, vysoka.“

Mladá pritisla hlavu k jej hlave. Bolo jej sladko. Ako ju mala rada, že vynáša jej muža a starého. Ona ju učila poznať a vypozorovať krásy sveta, v ktorom ešte sama nepoobzerala dobre všetky poklady, ktoré jej ponúkal, lebo ich bolo primoc.

„Keď som bola na vydaj, tiež som sa zoznámila s mladým kňazom. Nemal faru, ale mi vedel ukázať zďaleka, kde by chcel prísť, povzniesť sa dovysoka nad iných, dávať im nové smery. Videla som čosi blyšťať a šla za svetielkom. Dosť ma odhovárali i prekážky robili. I vydala som sa, lebo som myslela, že tam je moje šťastie.“

Zatíchla. Sedeli, hlava pri hlave. Na ruku mladej, ktorú jej mala okolo hrdla, začali pršať slzy. Boli horúce, až pálili. Iste išli rovno od srdca, hasiac jeho páľčivý bôľ.

„A potom?“ napomenula jej mladá.

„Potom? Nič. Čakala som, čakala, čakám podnes, kedy sa vyberieme do toho nášho sveta. Že vraj cesta dlhá, mnoho zákrut, obchádzania i zaobchádzania, zavádzania i podvádzania. Medzitým sme sa zariadili v tomto obyčajnom, otupnom, že vraj dočasne. Naostatok mi dali znať, že sme už na ceste ta, kde sme chceli byť. A kde sme boli? Urobili muža za seniora. To vraj prvý stupeň do výšin, za ním prídu ozajstné hodnosti a vyznačenia. Slúžime, slúchame veľkých a mocných, čakáme, kedy nás potisnú dohora. Ale to je nízka služba, podkladať sa, lahodiť pánom. Ako prísť, kde sme mali, slúžiac svetu a nie svojmu poslaniu?“ Zatíchla chvíľku a dodala: „Zmýlili sme cestu.“

Mladá už tiež chápala čosi, čo je poslanie. Iste ísť medzi ľud, odpomáhať, naprávať, učiť. Nuž muž druhej sa zatvoril, zatvoril i oči, nevidieť, kde je zlo. Ale sa dá dohoniť, čo sa zmeškalo, i napraviť omyl. Pošepla jej to, aby sa netrápila.

Staršia pokrútila smutne hlavou. „Na tú cestu prichodí kročiť hneď od počiatku, bez bázne. Vidíš tvojho muža, ako ide rovno, doprosta.“

„A ty súhlasíš?“ zadivila sa mladá.

„I súhlasím i verím, tvoj muž je na pravej ceste. Zájde ďaleko, do výšav.“

„A iní nám prorokujú, že zle pochodíme. Prídeme vraj o chlieb.“

Staršia sa odtiahla od nej a riekla veľmi vážne:

„Nevedieť, čo vás čaká. Ale je isté, tvoj muž zanechá meno bez úhony. Bude vás spomínať potomstvo. Nás spomenú, že sme slúžili duchu, času a plávali dolu vodou ako mŕtve drievko.“