ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Skrslo odrazu tajomnou príťažlivosťou veľké priateľstvo medzi dievkou a pannou z pekného kaštieľa. Utvrdilo sa úprimným bozkom na ústa, keď sa panna stíšila a podvihla tvár z dievkinho pleca. O bozku ťažko by bolo povedať, ktorá ho dala, ktorá ho brala. Bol najskôr dar obapolný, prišiel od každej na pol cesty a zahrial obe v šťastnom stretnutí.

Od tých čias boli najviac spolu. Panna z kaštieľa sa obracala okolo ohniska pri Žofke, učí sa vraj od nej variť a má sa vôľu učiť ešte priasť a tkať.

Veľmi sa zadivili ľudia v nedeľu po večierni, vidiac ísť do školy pannu z krásneho kaštieľa s dievkou z fary na nedeľnú školu. Keď vychodili z dvora, obrátil sa Hancko k Náckovi: „Nepôjdeme i my?“

Nácko pozrel naň zadivenými očima a vykročil hneď. „Nedbám, poďme pozrieť.“

Na ceste sa k dievčatám pridala žena kurátorova. Ibaže dnes nebola v krpcoch, ako vtedy, keď prišla s uzlíkom tenkeľových krúp, ale v čižmách. Ľudia sa jej vystupovali s úctou. Odkedy merala jačmeň a strovu v sypárni, vážia si ju ešte väčšmi. Janko spred školy pozeral uveličený na mater pri Žofke. Uškrnul sa, keď ho mládenci prekárali.

Keď prišli bratia z Viedne k škole, izba bola už nabitá ľuďmi. I pod otvorenými oblokmi stáli, ktorým sa neušlo miesta dnu. Nakukli do pitvora, ale im odpadla chuť pretískať sa dnu. Nadstavili uši a počúvali. Bohumil Valizlosť rozprával o druhoch skál, ktoré sa nachodia v Tatrách. Chvíľku počúvali a potom žmurkol Hancko na Nácka. Vyšli predo dvere.

Do fary sa im nechcelo ísť, keď všetko išlo do nedeľnej školy, najmä dievčatá. Postáli predo dvermi a potom popod stenu išli okolo prednej čiastky. Na štíte postáli zasa chvíľku, pozerali po okolí. Pred nimi bol nižný koniec dediny, utúlený medzi stromovím, za ním sa dvíhalo úbočie spočiatku úložito, potom čosi strmšie, na hrebeni vyzdobené peknou panskou horou, Mladinami. Pod Mladinami už sa hodne vlnili jariny, kde-tu sa zelenel záhon ľanu mäkkou, zamatovou zeleňou. Z Mladín doliehalo až sem ponad šum vody nad mlynskou ráštubňou clivé volanie ,ku-ku, ku-ku‘. Bol pekný, letný deň. Povetrie sa už triaslo horúčavou nad vŕbami.

Obrátiac sa, že sa vrátia k pitvoru, zazreli za sebou v obloku poprsie človeka s mútnymi očami, so šedivou mocnou šticou, hrubými fúzami a bočnou bradou na lícach v podobe tešlice. Sivkastý kabát bol šnurovaný. Ruky mal vo vrecku nohavíc. Vidno, že je doma, na nich pozerá, čakajúc, čo mu povedia prichytení takto pod cudzím oblokom.

Hancko podvihol vedierkovatý klobúk, za ním i Nácko, ktorý pozeral naňho vyvalenými očima. Hancko prehovoril po nemecky: „Tu je môj brat Ignatius, ja som Johannes Holúš, alebo skôr Hohlhaus z Tesnej Bane. Ale sme prišli z Viedne navštíviť sesternicu. S kým máme šťastie?“

„I ja som vedel ešte ta nemecky, ale teraz je už niks dajč,“^[26] zasmial sa ten s poprsím v obloku. „Vedia po maďarsky?“

Tu sa zasmial zasa Hancko. „Nem tudom maďarom, baratom.“^[27]

„Ja som Samuel Primitivus Robko, rektor z Badišova. A keď je tak, ako je,“ prešiel z lámanej nemčiny do slovenčiny, „budeme sa zhovárať po badišovsky.“

Hancko pozrel naň zadivený. „Po slovensky teda.“

„Badišovsky!“ Samuel Primitivus dal dôraz päsťou na prah obloka. „Mne je slovenská tá reč, v ktorej odbavujeme v kostole. Táto každodenná je dedinská: v akej dedine ju hovoria, taká je. Ergo^[28] v Badišove badišovská.“

Hancko sa poklonil a zasmial.

„To sme boháči: koľko dedín, toľko rečí.“

Samuel Primitivus prisvedčil, pozeral na nich nedôverčive. „To sú švagrovia s badišovským farárom.“

„Bohumilom Valizlosťom.“ Ale Hancko bol už hotový Viedenčan, rád trkotal, čo sa trafí, bez veľkého vyberania. „Oni nejdú ta učiť ľudí o skalách v Tatrách?“

Samuel Primitivus stiahol obočia, ale potom sa mu tvár vyrovnala. Hoc si ľudí nevšímal veľmi, najmä postranných zo zásady, na týchto zbadal, že nedržia veľmi s farárom. „Neužívam z toho pokrmu,“ riekol hrdo.

„Nesúhlasia s naším švagrom, že sedliaka treba učiť?“

„Nesúhlasím.“ Búšil zasa päsťou na prah obloka. „Kto sedliaka veľmi učí, hreší. Sedliak nech robí a nerozumuje. Naše zeme neorie rozum, ale dobré voly, keď ich sedliak zapriahne do pluha. Nech opatruje statok a reže dobrú sečku, nie prežúvať múdrosť, čo mu núka v novinách kadejaký horenos. I ja som Slovák, ale viem, že stojíme na sedliakovi. Ak si rozdrmeme fundamenty miesto podmurovať ich dôkladnými zásadami, prekopŕcneme sa všetci.“

Hancko ho počúval pozorne. Odkedy je v Badišove, toto bolo prvé rozumné slovo, čo počul. „Majú pravdu v tej veci. Sedliak nech ostane, kde je, aby sa mali dobre, čím ďalej, tým lepšie, zemskí páni. Na nich stojí náš kupecký stav i remeselník. Ak pán neutŕži, sedliak ťa nevytrhne.“

Samuel Primitivus veľmi zvľúdnel. Cudzí hostia boli mu po srsti. Len čo nakukli do dediny, pridali sa k nemu a nie k farárovi, hoc boli v švagrovstve s ním. Bol by ich zavolal do izby, ale cez oblok ich vpustiť sa nepatrilo a cez pitvor nijako nešlo. Keď nešiel do Ozubín hneď z večierne, obyčajne sa zavrel na kľúč, kým sa držala nedeľná škola, aby sa neprezradil ľuďom, že je doma. A potom nebol vyriadený, bol neobutý a Žanka tiež nemohla sa ukázať takým činom, ako bola. Neostalo mu ako prisvedčiť na to, čo počul z úst rozumného hosťa.

„Tie náhľady počul moc ráz, nie odo mňa, ale od smerodajných. Sám pán senior ho hľadel napraviť na lepšiu cestu i okolití páni, ale darmo. Slovo sa ho nechytí, ako husi voda.“

Hancko pozrel na brata, ten zasa na Hancka. Boli to mrcha chýry, ktoré im príde niesť do Tesnej Bane. Čo robiť? Bolo by sa dohovoriť medzi sebou. I zberal sa ísť do školy, kde bude sám s bratom. Na odchode mu zišla na um hlavná vec. „To švagra nebudú mať okolití páni radi.“

„Nuž veru by nebanovali, keby sa i tejto chvíle dakde podel znezrady.“

Hancko pozrel na Nácka. „Neborka Mária, čo sa jej ušlo!“

Nácko pozeral zadivený a potvrdil: „Veru neborka, tak či tak.“

Nemali už tu miesta, poberali sa. Samuel Primitivus ich pozval, aby sa páčilo iným časom. Sľúbili sa, čo ako prísť a pozhovárať sa dôkladnejšie.

Keď sa vracali popod obloky, postáli. Bohumil Valizlosť rozprával nedeľným žiakom ešte vždy o tatranských skalách.

Pokrúcali hlavou a odišli po záhumní hen k hradám, kde priesada už počala dužieť dosť dobre. Medzi ňou hnala loboda, potrava rubárskej chudoby v ťažké prednovky. Mladiny hľadeli na nich vážne tmavou, sýtou zeleňou svrčín, ale úbočie pod nimi sa smialo, vyodievané v novom plášti z rozličnej zelene.

Uhľadeli si čas, keď ľudia vyjdú zo školy, že azda sa budú môcť pripojiť k dievčatám. Ale pripojiť sa k nim nemohli, lebo išli s nimi ženy, medzi nimi zas kurátorova. Za nimi kráčal kurátorov syn Janko i Ondrej Hamuľa, ktorého mladá žena tiaž išla so Žofkou.

„Nedajbože dostať sa k nim, Nácko.“

„Budú azda i samy, dnes alebo zajtra.“

Hancko pozrel naň napajedený. ,Ak ani zajtra, tak na takto rok!‘ pomyslel si. Ale vtom zazrel vychodiť zo školy starého pána s kurátorom. „Pomaly, Nácko,“ napomenul brata. Z nohy na nohu išli, kým ich tí nedohonili.

Stali si k nim do jedného radu, Hancko k starému pánovi, Nácko ku kurátorovi. Hancko bol rozhorčený, najväčšmi na starého pána. Má rokov ako Matuzalem,^[29] ale rozstrečkovaného syna nevie krotiť. Ešte ho badurká a prikyvuje mu. Nadišla ho vôľa diať sa doňho. Bol rád, že je tu kurátor.

„Počúvali sme učenie o tatranskej skale. Ľuďom je veľmi treba vedieť, že v Tatrách sú skaly. Ešte by sa mohli nazdať, že sú pecníky chleba.“ Zasmial sa potichúčky pre seba.

Starý pán pokýval hlavou. „Hm-hm. Keby sa nazdali, nebola by toľká chyba.“ Pozrel na Hancka veľmi vážne. Ten už mal vybúšiť do smiechu, ale zazrúc toľkú vážnosť, rozpajedil sa. Vidno, starý odrheľ chce ho mať za blázna. Miesto smiechu vybúšil hnev z neho.

„Chyba by bolo ukazovať nevedomým, že skala je peceň. Povedať vždy to, čo je, a nie, čo sme vybrali z kníh, alebo čo sa nám mätie v hlave. Chyba je brojiť proti pálenici a krčme, keď by prichodilo brojiť proti korheľovi; z korheľa kvitne krčma a pálenica, ktorá by vyšla na psí tridsiatok, keby ju nedržal korheľ. Treba sa inak chápať, ako život učí a jeho potreby. Patrí sa hýbať, robiť, skusovať svet a nedržať sa toľme tatranskej skaly, lebo je skala, skala.“

Starému pánovi sa začervenali líca i oči sa zasvietili. Nenazdal sa, že po nedeľnej škole sa mu dostane takej lekcie. Teraz už zastal a pozrel mladému pánovi rovno do očí. Stál pred ním rozjarený, hotový pochytiť sa kedykoľvek za škuty.

„Čože my rechtori a farári, čoho sa máme držať? Ja sa už moc nepohýbem. My sme všetci domári, čiapočka na hlavu, pančušky na nohy. Môj syn, majúc úrad, sa už hýbe čosi viac. Robí, čo vie a môže. Kto má byť v stálom pohybe, boli by ste vy kupci a mešťania. Majte sa do roboty teda! Stavajte, ak nie pálenice, aspoň dobré vápenice, majúc v Tatrách toľko dobrých vápencových brál. Zakladajte plátennícke a súkennícke spolky, alebo si nedajte odňať, ó, potomci slávnych baníkov a hutiarov, gemerské maše a hámre.“

Hanckovi sa ziskrilo v očiach. Výčitka mu padla na hlavu ani dobrá frčka do nosa.

„Vidíte, pán rechtor, v hutníctve je ako vo všetkom: darí sa tomu, kto zná pokroky a lepšie spôsoby práce. My sme sa ich nenaučili, preto nás múdrejších vyhodili zo sedla. A potom, kde je kapitál na také náklady?“

Starý pán mu uprel prstom na prsia. „Kapitálu majú mešťania a kupci, ale ho zle užívajú. Ako vtedy požičiavali kráľom, tak požičiavajú teraz zemským pánom na dobré zálohy a mastné úroky. Im povedzte, ó, horlivec, nech sa hýbu a neprirastajú na holú tatranskú skalu. Na starých, vychýrených hutníkov jednako len bola hanba dať sa vyhodiť zo sedla pre pokroky a lepšie spôsoby pri výrobe kovov. Boli by ich sami vynašli tie pokroky a lepšie spôsoby alebo sa ich aspoň naučili za horúca od múdrejších, keby sa neboli prilepili toľme o tú skalu. Ale čože, my chudobní ideme po školách tu v krajine i v Nemecku, či nájdeme dakde pokrok a lepší spôsob vo vedách a umení, kým bohatí, írečití mešťania, zažití od storočí a bohatí kupci sedia doma, že naostatok už ani nevedia, na ktorej strane sveta bude tá Rubárska stolica. Prídu o obchod a dobré remeslá, ostane iba prázdna pýcha na meštianstvo.“

Hancko banoval, že bádal do osieho hniezda teraz, keď sa nevedel obohnať. Musel sa vyhovárať, že nenarážal nehybnosťou na nikoho tu, ale hovoril o celku, že sa nevieme vyšvihnúť. Ale už bolo pozde. Starý pán nedopovedal, čo mal na srdci. Chcel si odľahčiť úplne.

„Veď i ja hovorím, čo vy. Nehýbeme sa. Ak chcete prijať naučenie dedinského rechtora, tak si ho zachovajte. Dať vám ho musím, lebo ste strýčni bratia mojej nevesty, ktorú veľmi rád, a myslím i Slováci.“

„Ako repa!“ Položili si k tomu dlaň, čím väčšmi rozšírenú, na prsia.

„Nuž dobre.“ Starý pán pozrel akosi smutne na Hundráč. Bol trochu nabok, ale akoby sa bol usmieval a žmurkal na nich: ,Pravdaže Slováci, všetci do nohy, ktorých slovenská mať mala.‘ (Hundráč vedel neraz strúhať divné žarty.) „Tak vy do Viedne išli sa učiť na kupectvo. Urobili ste dobre, ísť, pochytiť všetky jeho nové cesty a spády. Len už, keď ste vo Viedni, nezabudnite na tatranský kraj a nezaviaznite tam, kde ste. Na Slovensku vás čaká veľká robota. Keď prídete do Badišova, načo sa vypytovať, koľko majú dievky peňazí, hľadajúc bohaté prístupky, radšej sa pousilovať založiť dobrý obchod. Ó, potomci mešťanov a peňažníkov, vezmite do ruky obchod Slovenska. Pozrite tuto kurátor, sedliak, musí predávať zbožie a strovu, čo doviezol z Trnavy. Robiť to dobrý mladý kupec, bol by predal viac a prišiel k statočnému grošu i bez bohatej ženy. To je moja úprimná rada.“

Hancko počúval jedným uchom dnu, druhým von. Nácko sa zahľadel na pannu z kaštieľa. Takto pri chôdzi bola, čo bola. Niesla sa na širokom zvone sukní so svojím úhľadným poprsím sťa hrdá loď na belasých moriach.

Hanckovi sa už nepáčilo v Badišove, bol by sa pobral stadiaľto, keď beztak už vie, že Mária neumrela, ale nebude už žiť, len živoriť, keby nie dievka s ohnivou hlavou a nevädzovými očima. Po večeri chodil hodnú chvíľu po dvore hore-dolu, ale naostatok sa pobral na tú šúpu slamy. Neborka Mária, nemá ani postelí hosťom!

Na šúpe sa prevracal hádam do polnoci, potom chvíľku zaspal a zas sa strhol, keď zaspieval prvý kohút. Keď sa počalo brieždiť, zvliekol sa z postele, obliekol sa potichu a vykradol sa do dvora.

Nad Hundráčom sa už začala šíriť jasná žiara. Prvá lastovička zaštebotala kdesi, vrabce tuho sčvirikali na streche Strakošovie, ale sa hneď hodili v klbku na slivu a tam sa klbčili ani Cigáni na námestí v Posadine.

Bol si premyslel, že nikdy sa k nej nedostať ľahšie, ako zaránky. Svieža, vyspatá, dobrej vôle skôr nachýli ucho k nemu ako vo dne, keď ju preháňajú, neborku, z roboty do roboty. Pritom teraz celý dom spí najchutnejšie, keď začína hasnúť dennica, bude sa môcť s ňou pozhovárať. Ak bude tak, bude prichodiť zaštrngať tými bielymi ako srieň. Má vraj vohľača, ktorého slúchať; ale i biele sa vedia pekne zaliečať.

Vošiel do maštale, vedel, že keď vstane, príde najprv dať Rysuli za drabinku. Keď sa zjavil vo dverách, Rysuľa podvihla hlavu. Retiazka zaštrkala. Pritisla sa tučnými bedrami temer k samej prejme a prihovorila sa mu priduseným „mú“. Zato teľa sa znepokojilo tuho. Premínalo sa. Naostatok vstrčilo spotenú hubu do špáry prejmy a zafúkalo dva-tri razy. Pravdaže! Nevídaný taký hosť na tomto mieste, v kabáte s pekne vykrojenými krídlami. Odložil vedierkovatý klobúk na rebrinku. Takto nepadne toľme do očí Rysuli a teľaťu.

Nemýlil sa. Zašuchotali i jej kroky. Bol sa utiahol za dvere. Prešla temer pri samom ňom s náručím trávy. Hodila ju za rebrinu, krava hneď sfučala a strčila širokú hubu do nej.

Mohol sa oboriť na ňu, keď mala trávu v náručí, ale si premyslel, že ťažšie sa jej brániť, keď bude sedieť pod kravou. Stolček sa prevrhne chytro a dievka bude na zemi. I vrátila sa so šechtárom, v ktorom bolo i vody. Prihla sa k vemenu, prihovárajúc sa Rysuli a začala jej vemä umývať. Krava sa neozrela veľmi o ňu, ťahala trávu spoza rebrinky. Voda bola i tak letná. Potom vzala stolček o troch nohách, štvrtá bola vylomená, ako na všetkých týchto stolčekoch. Tak aspoň tá, ktorá dojí, sadne si veľmi obozretne a nezadrieme pri dojení.

Teda teraz alebo nikdy. Začal sa prikrádať od chrbta, keď sa ozvali prvé cvrky v šechtári. Bol by prišiel až k dievke veľmi ľahko, keby nie Rysuľa. Tá ho zazrela, prikrádavý krok mala za číhajúce nebezpečie, zľakla sa, sfučala a odhodila sa od dievky.

Žofka ju chcela tíšiť, ale sa najprv obzrela, kam ukazovali nadstavené uši kravy. Stolček hneď odšupla pod žleb a so šechtárom v ruke stála pred Hanckom. Mal pravdu, svieža, vyspatá bola dobrej vôle. Oči sa jej smiali i keď sa ho spýtala trochu prísne:

„Čo chcú?“

Pred pozorom vysmiatych očí stratil smelosť. „Žofka, ja toto…“ Čo nepovedalo slovo, vysvetlili roztvorené v túžbe ramená, prosiace oči, nachýlená nabok hlava bez klobúka.

„Ale teraz!“ Obzerala si ho dôkladne. Obzerala sa i po miestnosti. Kde stáli, pomostinky boli čisté. Vôbec bolo čisto tu, len ku dverám bola kôpka hnoja na môstku, čakajúca, kedy ju vykydajú na veľkú hŕbu pred maštaľou. „A tuto?“ ukázala na pomostiny. „A takto!“ Postavila sa pred neho ako svieca. Ukázala na bosé nohy a trochu pochlpenú hlavu. Ešte sa dnes nečesala. Hancko prisvedčil, že sú to nie vážne prekážky ľúbosti. Pohla nedbalo plecom. „Nedbám. Ale odložíme najprv šochtár.“ Postavila ho i s tými prvými cvrkmi k stolčeku. „Nuž dobre!“ Postavila sa predeň, rozšíriac ramená.

Hodil sa jej do náručia, oblapil ju náružive. Pod rukami cítil jej boky. Opieral sa jej na prsia. Bol by sa pripil ústami na jej ústa, ale ich nemohol dočiahnuť. Bol čosi nižší od nej a pritom ona držala hlavu trochu nazad. Ale ju stisol tuho, bol by zvýskal od mocného opojenia.

Vtedy pocítil, že sa krúti, ale pomaly, okolo nej. I ona sa skrúcala, aby bola tvárou k nemu. Aká rozkoš krútiť sa s krásnou devou v náručí! Darmo by jej hľadal páru medzi viedenskými práčkami. Pozerala naň dolu veselými očima, z ktorých sa sypali iskry; krútila sa s ním už dosť chytro.

Pomaly by mohlo byť i dosť krútenia. Začal sa vzpierať, akoby zadržiavať. Ale až vtedy pocítil rozkoš i závrať skrúcania. Nevedieť, aká sila ho niesla, hnala tak rezko, že nemal kedy prepletať nohami. Rukami prešiel pomaly z bokov hore na okrúhle plecia. Pod nimi sa vzpierala bujná, mladá sila a pružnosť. Oči pritvoril a letel, letel akýmsi začarovanými krajmi.

Tu odrazu tá sila ho pustila. Bujná postava sa uhla, stratila kdesi. Rukami sa chytal, ale nebolo sa čoho chytiť. Chvíľku letel a potom stál.

Pred ním sa ozval chichot. „A čože sa nedržali? Na lietačky sa treba držať. Keby nie ja, boli by spadli.“

Spadnúť nespadol, ale sa zatočil a odletel na môstok, kde bola hŕbka hnoja. Štíble boli zababrané. Pozrel na ňu s výčitkou. V pozore mal čosi bôľneho, čo sa to zhrnulo trpkým sklamaním. I jej bolo trápne. Zakašlala sucho a obzerala sa za šechtárom a stolčekom. Ale vidieť ho, ako pozerá na nohy, chytal sa jej smiech. Pohodila mu hrsť mätienky.

„Tu majú, môžu si poutierať.“

„Nešli sme na nijaké lietačky, vieš dobre. Oklamala si ma, vieš dobre. Čo by ja šiel na sprosté lietačky? Čo mi je z nich?“ Odvrával nafúkaný, kým utieral obuv zmätenou slamou. Bolo mu veľmi trpko, ale cez trpkosť predsa cítil na rukách teplotu jej bokov a pružnú hybkosť pliec.

„Ja neviem inú hru,“ vyhovárala sa, sadajúc znovu pod Rysuľu.

„Nevieš, verím, hm — so mnou. Ale už nič.“ Poutieral sa čo z väčšieho. „Teraz ma vysmeješ. Iným budeš rozprávať. Povedz!“

Stál konča Rysule, hľadel na ňu s hrozbou, ale i so strachom. Usmiala sa. Zišlo jej na um, že sa bratia už dosť naboli v Badišove. Tu by sa už zaobišli i bez nich. Panna Lujzka nechce z kuchyne vytiahnuť nohu i pri stole sú nepohodlní. Nácko nespúšťa z nej vypľaštené, zadivené oči.

„Povedať nepoviem, ale smiechu sa nezdržím dlho. Najviac ak by dnes, zajtra neviem.“

Pokýval hlavou, že vie, čo to znamená. „Len by bola pošta. Vo Viedni je i päť ráz na deň a v Badišove ani raz.“

Hneď po raňajkách začali sa zberať. Poslali si po Ondreja Hamuľu. Hancko nechcel mať nič s Drozdíkovci, najmä s Jankom. Tušil, že preňho stúpil zaránky do hŕbky hnoja. Zdržiavať ich nik nepridŕžal veľmi. Ale im naložili veľkú kopu pozdravov do Tesnej Bane, i od Metódka.

Žofka, keď im vynášala veci na voz, stretla sa s Hanckom. Štíble mal už vyčistené: sama mu ich riadila, keď sa začal zberať z Badišova. Teraz mu podala voňavý biely klinec. „Nemajú za bánosť, mladý pán.“

Vo fare sa rozložila radosť po ich odchode. Keď neboli Lujzke na očiach, zabudla pomaly myslieť na to, že nebodaj číha na ňu kdesi šťastie, vydať sa za takého mládenca.

Po hosťoch ostali len ich dary: Márii zimný čepiec, podšitý atlasovým vankúškom, starému pánovi zamatová čiapočka so zlatou kystkou, farárovi kus bielej látky so zlatými hviezdičkami na vestu i sedem pozlátených gombičiek s uškami na ňu a Cyrilkovi husár na koni, ktorý mal píšťalku miesto chvosta. To boli všetko novinky vtedy v móde i v hračkárstve.

Keď sa vypratali z Badišova, kurátorova už neodkladala, ale sa vybrala zasa do fary s hodným uzlíkom pohánčených krúp. I jej bolo náhlo, aby už raz odľahlo mysli, ale nedal jej pokoja ani Žulovic. Neminulo dňa, aby nebol prišiel súriť, že čo má byť, nech už raz bude.

Žofke začala sa žalovať. „Toho roku zasiali viac ľanu, ako by sa patrilo. Pribudne vraj priadka, i to s kolovrátkom po Všechsvätých.“ Žofke zabúchalo srdce a udrela krv do tvári. Panna Lujzka sa obrátila chytro a pozrela jej na ohnivú hlavu. Na jeseň teda ju už začepčia, ostane len na čele a sluchoch pásik ohnivých vlasov. „Tak som veru nestačila vyplieť všetok. Ostal mi záhon, povoje sa v ňom rozmohlo moc.“

Dievke zažiarili oči. Čiže by bolo pekne ísť ránom do poľa, po rosičke, po studenej. Bola by zaplakala. Služba jej zaťažela na pleciach ako zakaždým, keď nemohla pre ňu ísť do poľa, keď iné ženy idú.

„Ja by vďačne, na holých kolenách, keby…“

„I patrilo by sa. Plátno bude nie mne, ale tebe.“

Bolo by pekne: plieť ho sama, trhať, rafať, močiť, urobiť, čo sa robieva pri ľane.

„Tu ťa už len vyprosíme čo ako.“ Drgla ju lakťom i zažmurkala na ňu. Bola veľmi milá, zhovorčivá. Chlapci sa chytili roboty, vyprávajú záhon v Úplazinách, ktorý ležal prielohom pre skálie. Vykopávajú ho a zvážajú na cestu. Budú z neho hŕbky tĺcť. Ale bude treba navážať zeme, našli jej vraj hodne pod samou horou. Bude iste s črtením, hotová výprava, akoby navozil hnoja.

Žofka sa divila dobrému priemyslu. I panna Lujzka počúvala so záujmom. Mala pred sebou gazdinú, ktorej sa všetko darí, do čoho sa chytí. Nie darmo sa vraví, komu Pán Boh, tomu všetci svätí. Ale pri božej pomoci je i rozmysel a zručnosť. Mohla ju obdivovať o chvíľu, keď jej chcel dať starý pán zasa medu.

„Jaj, máme ho ešte, kde by sme ho minuli toľký!“

„Ako sa vám odslúžime, ha?“

„Našlo by sa i to ľahko pri nás. Málo rúk na ženskú robotu. Jedny nestihnú na desiatich miestach.“ Pomaličky doviedla starého pána, kde chcela. Žofka môže každé ráno ísť do ľanu. Rysuli beztak treba zeleného krmu a kde ho nájsť chutnejší nad povoju a slimačie.

Vyprevádzala ju Žofka až na cestu, pred vráta. Nedajbože sa roztrhnúť, vždy jesto o čom hovoriť. Hovor, o čom chceš, Žofke je všetko milé. Veď myseľ jednostaj blúdi okolo domu, kde je jej potešenie.

Už sa rozlúčili. Keď sa Žofka spýtala: „A kde to mám ísť?“

I Jankova mať si pľasla od divu na zásteru, ako mohla zabudnúť hlavnú vec.

„Tam pod Mladinami, vidíš, ten záhon v tretích honoch od toho chĺpka hlôžiny, čo je okolo skaly.“

Žofka poznala ten záhon dobre oddávna. Bol hneď pod horou, piaty-šiesty od nej. Ľan sa už zelenal na ňom ani mäkká perina. „Vidno naň stadiaľto,“ radovala sa.

„I spred nášho domu, i kuchynským oblokom, keby nebolo susedovej ciene. Neboj sa, nik ťa neodnesie.“

Žofka sa zasmiala. Ak zvie Janko, že bude chodiť do ľanu, môže ju vidieť spred domu. A zvedieť zvie, povie mu mať. Aká to bude zas chutná robota.

Kurátorova už nemala účasti na jej veľkej radosti. Ponáhľala sa domov. Zo všetkých kútov volá na gazdinú práca a práca.