ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prechádzka do Smoliec bola utešená chodníkom pomedzi žitá. Boli podarené toho roku, práve sa klasia. Byľ ich šibne tu i tu po tvári, otrasúc na nich sviežu rosu. Prešli pod smoleckú Homôľku, na tably švábok, ktoré sa černeli, len čo ich boli okopali po tie dni. Pozdejšie zo zemi uzdicovských opustili sa na lúky.

Prišli k veľkej záhrade, ohradenej skladmi z hrabovskej píly. Popri ohrade je vŕba, medzi ktorou si tečie badišovský potok ta do tichej Belej. Vošli do záhrady zadnými dvercami a tu našli skoro všetky smolecké sliepky skákať na kriaky ríbezlí a pôľok a oberať, čo sa dalo, z bohatej úrody, ktorej je všade moc popri ohrade a cestičkách. Na jednej strane sa pýši i dakoľko zamachnatených jabloní a hrušiek.

Keď vošli do pitvora, zavrčal odkiaľsi pes i zďavkol dva-tri razy. Na to vykukla na jedny dvere stará komornica. Ledva sa dorozumeli s ňou.

„Ako, Elečka prišli opáčiť? Už veru mu zdravie dušu honilo. Zje si schuti i kľaje.“

„A kde sú, kde, dobrá žena?“

Nedala nič na starého pána, len trkotala a vypytovala sa, odkiaľ sú. Bohumil Valizlosť chcel urobiť koniec veci a vojsť cez prvé dvere, ale ona ho zakríkla:

„Skočí na nich Hucko.“

Kurátor už videl, že takto je nič. Chytil komornicu za ruku a potiahol ju ku dverám.

„Choďte popredku, dobrá stvora, tak azda nás neuhryzne Hucko.“

Hucko zavrčal, začal sa k nim blížiť rozpajedený. Ona ho okríkla: „Ideš ležať, ohava!“

Izba bola pekná, ale v neporiadku. V kúte rozváľaná posteľ, periny v obliečkach nie najčistejších. Pri stene bola lavica s operadlom, v inom kúte truhla a proti nej armarija. Medzi oblokmi bolo iste zrkadlo, ale ho obrátili sklom k stene. Vidno mu len tenkú doštičku, ktorou je podložené. Na kresle pred širokým stolom sedel chlap; nevedieť kto, lebo držal pred tvárou široký lopúch.

„Dobrý deň pán boh daj!“ pozdravil ho starý pán natešený. Po čižmách poznal, že je to Stupnický.

„Dobrý deň,“ odvrkol spoza lopúcha.

„Prišli sme vás navštíviť z Badišova. Tuto kurátor, môj syn a ja.“

„Sadnú si.“

Posadali si na lavicu, jeden k druhému. Starý pán chcel povedať to i to, samé príjemné veci, ale mrzutá privítanka ho zmiatla. Radšej prikročil k veci.

„Tuto môj syn a ja prišli sme s kurátorom uprosiť vás, či by ste neprepáčili synovi, čo mal s vami tie — tie prieky. Vidíte, túla sa bohviekde. Radi by sme, aby sa vrátil domov.“

„Nech sa vráti pre mňa, hoc s muzikou. Majú ma za blázna, odpustiť mu len tak? Neodpustím. Vyvŕšim sa, a čo by popod nebo lietal.“

Popozerali jeden na druhého. Slabá úfnosť bola, že ho uprosia.

Bohumil Valizlosť sa pohoršil nad neúctivým odvrkovaním hosťom a ešte starším.

„Čo majú z pomsty? Môže byť sprvoti sladká, ale po nej ostane len horkosť.“

„Takto ostane žiadosť pomstiť sa.“

„Pomsta pomstu zovie,“ napomenul ho starý pán. „Kto odpúšťa, je boháč. Rozdáva, čo prevyšuje rozum ľudský, pokoj a lásku.“

Zmechril sa na kresle netrpezlive. „Čo je ich pokoj a láska? Keď pozriem do zrkadla, zľaknem sa sám seba, ako ma zohavili: Ja odpustiť, ja?!“

„Ak vás zohavili v tvári, zohavili vás iní. Len si vy nezohavte dušu. Pomsta ju zohaví pred ľuďmi i Bohom.“

„Nepôjde sa duša nazerať do zrkadla! Ale tvár mi každý vidí.“ Odvrátil sa od nich i prevesil na kresle. Ukázal im, ako mohol neúctivejšie, aby už šli.

„Zabudli ste na naše rozhovory? Neostala od nich teplota v srdci?“

Stupnický si sadol zasa dorovna. „Naše rozhovory? Či mi napravia nos ich rozhovory? Azda pán Kollár a Šafárik, hoc delí múdrosť na lopaty?“ Odhodil lopúch, videli jeho tvár, ktorá bola cele iná, ako prvej. Rovný, pekný nos, na ktorom sa hybké krídla neraz pohýbali v časoch pôžitku a pachtenia, stál nakrivo, ukazujúc do kúta, jeho úmerná stavba mala sedlovitú vhĺbeninu trochu vyššie. Položil obe dlane na tvár, ledva zdržal bôľny výkrik, vidiac, že i títo chlapi sa zarazili, keď im ukázal svoje zohavenie. „Ktorá pozrie kedy na mňa? Utečú odo mňa ako od boba!“

Starý pán vstal. Obzrel sa po peknej izbe, ale neriadenej. Čo je z krásy, keď nieto poriadku? Krásu ľahko pokazí hoc päsť. Poriadok by sa nedal pokaziť, keby ho bolo. Akú útechu mohli udeliť chudákovi, ktorý sa mal za lazára, lebo ho vysotili z paláca krásy. Ponáhľal sa pitvorom, opakujúc:

„Poďme, deti, poďme. Tu nieto čo hľadať. Samá telesnosť, ducha tu nieto ani poriadku.“

Vyšli druhými dvermi a vstúpili do veľkého dvora. Starý pán sa zobzeral v ňom zmätený. Aký veľký a prázdny!

„Hej, deti — veľké to majú, priestranné. Či nie? Máme my toľké priestranstvá? Ale tá prázdnota a neúhľadnosť! Pozrite, po kútoch nečin, stred dvora jamy, najskôr od bravov, a zas hŕby smetí a hnoja. Kopu hnoja rozhriebli sliepky. Strom oškúlený — pozrite, naša lipa — iste zavadili do nej hnojničiakom. Mláka hnojovky okolo hnoja, jarok z nej ide popred kuchynské dvere. Neporiadok a nečin. Kto očistí naše veľké dvory? Či si sadneme kedy v nich na lavičku ochladiť sa v ťažkej spare pod našou lipou? Kto ich ohradí naokolo, hoc len živým plotom z hlôžia alebo tŕnia? Od cesty nezatvárajú vráta. Piliere sa narútili, vráta ľahli nabok.“ Vzdychal a božekal, kým vyšli na hradskú i potom ešte.

Bohumil Valizlosť ho tíšil. „Necnejte si, apuško. Nemali ste ísť s nami. Neboli by ste videli neporiadok a skazu: nebolelo by vás srdce pre nich.“

„A keď musíme ísť, ratovať, veď je to naše, naše…“

Bohumil Valizlosť nechcel sa s ním hádať, videl ho vzrušeného priveľmi. Ratovať treba, ale najprv tých, čo volajú na ratu. Kto vzkriesi Veronku, ktorú uložil do hrobu hlad? Kto zdvihne Adama Hudáka, ktorý sa váľa na hradskej otrávený pálenkou?

Kto poučí nevedomých, keď idú na stoličný sbor, aby nekopali jamu samým sebe?

Bolo veľmi pekne cestou. Polia sa zelenali, na nich sa vlnila nová úroda. Slnce pripekalo, ale cestou ich neraz oblapil chládok topoľa alebo starej vŕby. Cvrčky vyhúdali po medziach, z dúbravy sa ohlásila kukučka a zo zbožia prepelica. Ale krásy akoby sa ich netýkali. Kurátor niesol starosť o dom, rodinu. Z jeho stromu idú odťať mocný, zdravý konár, nedajú ani dozrieť tomu, čím už bol obrodil. Kurátorovi spoločníci tiež niesli ťažkú starosť o veľkú rodinu a ten dom, ako pustne a hynie, kým sa medzitým sused nanosil doň, rozchytávajúc, čo bolo ešte hodno dačo. Už dvíha sekeru na samý zrub.

V Posadine išli na rínok. Na fare boli otvorené obloky a vráta. Naši neslúchali vľúdny pozyv. Obrátili sa k vidieckemu domu. Anton Raško, kastelán, sedí na lavici vo vyplavenom zelenkavom dolománe, klobúk položil k sebe, plešina sa mu ligoce, temer po samú hviezdu. Vystruhuje ostrým nožíkom perá z bŕk. Ani sa neozrel o nich, keď prechodil popri ňom. V bráne bol Števko Košinár. Fúzy mal vymastené, ale bol v ošúchaných šatách a na čižmách sa belel prach.

Kurátor sa mu potešil veľmi. „Bude tu jeho veľkomožná milosť?“

„A ktorá, gazda?“ Nachýlil sa k nemu a riekol mu ticho, aby nepočul kastelán. „Máme ich moc. Skoro v každej izbe aspoň jednu.“

„Nuž pán Baltazár Ozubinský.“ Košinár prisvedčil, že ho nájdu v úrade. Kurátor sa tiež nachýlil k nemu a spýtal sa ho ticho. „Nemá primoc roboty? Máme sa s ním zhovárať o pilnej veci, ale ak je pri robote, radšej by sme pozhoveli. Keď vstúpil pod toto sklepenie, v kurátorovi sa prebudila sedliacka opatrnosť. Ak mocný pán je v robote, nerád by ho najedovať, keď ho má prosiť.

Košinár sa usmial a zodvihol prst na výstrahu. „Už som nejeden rok tuná, ale som nevošiel ani raz do úradu, či toho, alebo toho, aby veľkomožná milosť tá alebo tá nesedela za stolom a aspoň sa neprehrebala v spisoch. Najskôr i ak nemajú roboty, ukážu, že jej majú vyše práva.“

Tak vošli do pobočnej. Slúžnodvorský, ako predpovedal Košinár, prehrebal sa v spisoch. Kedy-tedy sa obzrel, kývol hlavou a obrátil sa k farárovi. „Môžem poslúžiť?“

Bohumil Valizlosť stojačky, ako i jeho otec a kurátor čakal, kým si slúžnodvorský sadne a preloží nohu, aby sa mohla dobre vážiť na kolene, hoc nebola dlhá, ale bola dosť závažná. Jeho tmavé oči pozerali vážne na farára. V tej vážnosti zabudol ich i privítať a ponúknuť sedením.

Ten pohľad urazil farára i to, že ich drží ako na prehliadke. „Ak dovolia, predstavil by im môjho otca, urodzeného pána Jonatána Zábora, vyslúžilého rechtora školy čuhárskej. Je už v rokoch, prišiel z Badišova pešky. Prosil by o milosť, aby si smel sadnúť.“

„Nech sa páči, to sa už vie, všetkým, všetkým.“

„Ja z mojej strany ďakujem,“ ozval sa starý pán. Zamrzelo ho, ako ho prijali na stoličnom dome. Vystrel svoju chudú postavu, že vyplavený kabát dostal záhyby na chrbte. „Hoc som starý, ešte uvládzem stáť.“

Kurátor podhodil halenu. Začal sa báť, že sa i starý pán začne priečiť, ako sa ukazovalo.

Na šťastie nestrhla sa hádka. Farár prešiel hneď k veci.

„Prišli sme prosiť, či by sa nemohla vec mladšieho Jana Drozdíka pokonať, aby sa mohol vrátiť domov.“

„Ani nečakám nič iného, iba aby sa vrátil. Ak sa nevráti, jeho vec sa nepokoná.“

Starý pán sa zastarel znovu. „Hádam by už bol tu predstúpiť pred súd, ale vidí, že vrchnosti držia jeho priestupok za veľký zločin. Poslali vojsko zlapať ho.“

Ozubinský vstal. Pozrel na nich pošmúrne a prísne.

„Vrchnosť urobila, ako vedela najlepšie. Iného pokonania nieto. Kto je vo vine, nech príde pred súd.“

Popozerali jeden na druhého, potom naňho, ako stál pri stole. On si ich meral od hlavy do päty.

„Tak pôjdeme?“ radili sa ešte. Poklonili sa a vyšli.

Ozubinský poslal pisára za kurátorom, aby sa vrátil. Pisár zostal v prednej, kurátora vpustili zas do bočnej. Pán stál na tom istom mieste. Pozeral spurne na kurátora.

„Ak chcete pokonať vec na mieste, môžete i bez farárov. Nahradíte Stupnickému škodu a trovy, ale musíte sľúbiť, že nebudete šíriť zlé spisy a noviny a urobíte, čo som spomenul tu pred konventom. Budete držať s nami.“

Kurátor zbledol, ale oči mu svietili vzdorom. Pozeral pánovi rovno do očí. „V akej veci?“

„Pri voľbách i pri každej veci.“

„Budú voľby?“

Hoc bol rozčúlený, zadivil sa. Nevedel, aké majú byť voľby.

„Budú. V senioráte. Sľúbte, a váš syn môže hneď dnes prísť.“

Kurátor očervenel. Schytilo ho rozhorčenie. Ale sa prevládal, nepovedal, čo mal na jazyku. Vyratoval, koľko by prišlo výplatku Jankovi: či uvládze jeho mešec. Nadišla ho akási dobrá vôľa. Načo povedať pravdu? Pri pravde príde len znášať ústrky. Prečo by ho nepovodil trochu za nos? I odpovedal mu:

„Ďakujem za lásku veľkomožnej milosti. Vec si najprv rozmyslím.“

Slúžnodvorský priskočil k nemu, chytil ho za lakeť. Kurátor cítil pri tvári jeho ťažký dych. „Nerozmýšľať mnoho, Drozdík. Prikryte.“

Kurátor pokyvoval hlavou, i pozeral do zeme sem-tam.

„Nezariekam sa, veľkomožná milosť, ale nesľubujem. Rozmyslím si.“

Naháňal ho, zavracal sem-tam, ale ho nemohol dostať. „Sedliacka nerozhodnosť! Kým sa to rozkýva. Ale je už môj, oj, môj!“

Kurátor vyšiel z úradu červený, oči mu iskrili. Na chodbe stáli farár a jeho otec. Čakali. Tušili čo z väčšieho, prečo ho zavolal slúžnodvorský.

„Či ste si rozmysleli?“ spýtal sa ho farár. Kurátor sa zarazil a pozrel naň jasnými očima. „My vám uznávame: vieme, že vám je ťažko bez syna. Sľúbil vám dačo?“

„Všetko,“ odpovedal mu a tvárou mu preletel potuteľný úsmev, aký sa tam zjavoval málo. „Ihneď na mieste. Ale budú vedieť za čo.“

„A vy?“

„Rozmyslel som si. Synovi dám výplatok, nech sa opatrí, ako môže. Ale jemu tam,“ ukázal prstom na úrad, „som nepovedal, ani nepoviem, na čom som ostal. Že si rozmyslím.“

Bohumil Valizlosť schytil ho za ruku, i starý pán pristúpil k nemu a obzeral si ho. Teda obeť na oltár národa! Prvá, ale veľká, temer abrahamovská.^[35] Nehovorili, ale srdcia sa zviazali dovedna. Zväzok bol už veľmi mocný.

Naostatok sa rozstúpili a vrátili k svojim starostiam.

Išli navštíviť pána Mikuláša Ozubinského. Pohodil plecom a vyrovnal sa, keď vstúpili. Urobil dva-tri kroky na dlhých nohách a bol pri nich. Jednou rukou viedol otca, druhou syna a usadil ich. Kurátorovi sa ušla stolička, vysedená dosť dobre, ako i diván.

„Čím môžem poslúžiť, páni bratia?“

Počúval pozorne, čo mu rozprával Bohumil Valizlosť. Zažmurkal, kde bolo badať prsty Baltazára. Pokýval hlavou a naprával šnurovaný kabát, ktorý akoby visel priširoký na ohnutých pleciach.

„Hm-hm — preháňačky. Ale ja nemôžem pomôcť. Viceišpán je chorý, hlavný špán tiež akosi nesvoj. Moc nad všetkými vecami má môj strýčny brat a moc starostí, veľmi mnoho. A nedá si poradiť.“

Zamĺkol, hľadel podvihnúť ovisnuté fúzy, prihládzal pochlpenú hlavu a okúňavé, sivé oči šibli k nim ukradomky tu i tu, či budú ešte dlho uňho.

„S ním by sa prislúchalo pozhovárať. S ním.“

Potľapkal ich, uhladkal i vyprevadil na samú chodbu.

„Aspoň je človek. Má trochu citu,“ pochválil ho starý pán.

„Ale my sme tam, kde sme boli,“ jedoval sa Bohumil Valizlosť. „Všetko ako v staré časy. Ludvík XIV. povedal ,štát som ja‘^[36] a Baltazár Ozubinský môže povedať, ,Rubárska stolica som ja‘. Minulosť sa vracia, ale zmenšená, scvrknutá od štátu na stolicu.“

Na námestí bolo slnečno, akosi veselo. Kastelán Antol Raško reže perá na lavici, nachyľujúc hlavu zboka nabok, keď bolo hotové, či bude súce. V otvorených oblokoch fary videli prejsť obrovskú, plecitú postavu.

„Poďme pozrieť, čo tu robí Ďurko z Hrabovca,“ navrhol Bohumil Valizlosť. „Akosi spyšnel. Videl nás dobre pred chvíľou a neozrel sa o nás.“

„Aspoň nám svitne v hlave,“ pristal starý pán. „Mnohohlavosť nie je zdravá stolici, ale ani to, keď stolica padne na jednu hlavu a tá je tvrdá ako kiahnica.“

Musel ísť s nimi i kurátor. Nech sa mu aspoň rozoženú myšlienky a starosti.

Vo fare nenašli Dechtiara, ale bol tam i čuhársky Ploch a zácelský Uhliar a rechtori z Čuhár a Zácelia. Bola plná fara. Samo Uhliar sám zabral hodne miesta v dlhom kabáte o širokých rukávoch, a vari ešte viac Dechtiar, ktorý chodil sem-tam, že sa ometali krídla slávnostného kabáta. Privítanie bolo až chladné, ani divenia, ani výkrikov. Povinný bozk tiež bol ozaj ako z povinnosti, viac chladil, ako zohrial. O domácom pánovi ani slychu. Dvaja rechtori, Húska a Rybárik, okriali, vidiac vyplavený kabát starého Zábora o vysokom golieri. Jeho príchod vyvábil ich z kúta, kde sa boli utiahli.

Ale ani mlčanie nemohlo trvať do Všechsvätých. I domáci pán sa ukázal. Bol ani fúra. Vlnisté svetlé vlasy nad ľavým uchom zhrnuli sa akosi do veľkej kopy, oči sa neusmiali na hosťov.

„Niet horšieho, čo ženský regiment, keď je ženská nájomná. Veľký kus teľaciny jej odvliekol pes do ciene. Nemám vám raz čo dať!“ Zdvihol ruky dohora a spustil ich bezvládne dolu. „A povedať slova, božechráň. Že pôjde, lebo nemôže vydržať. A či som ja taký tyran?“

Samo Uhliar sa postavil predeň, rozkročiac sa v ozorných čižmách. Uprel naň prstom.

„Omrzený si, carissime. Niet horšej veci, čo lásčisko, keď začne hačkovať šiky-miky.“

Tu sa dozvedeli badišovskí, že Lotka odpísala Spevákovi, aby sa neukázal na Ludviga v Boradi, lebo apuško sa zakázal, že mu pričapí dvere pred nosom. Spevák sa chytal za hlavu. Na Ludviga mali byť verejné sľuby pred hosťami. Apuško, pán Ludvig Pulcheríny, konečne privolil na toľké prosby Lotky, bohatej, švárnej dievčiny, ktorá donesie mužovi pekný majer v Boradi. Bolo by i hotového, ale z toho nedostane ani babky farárske vrece. Inšia by bola vec, keby bol zeman a patvarista. A keď už boli cesty vyrovnané, Ludvig Pulcheríny dostal z Posadiny lístok, že budúci zať je vo vyšetrovaní, lebo v richtárskom dome búril proti vrchnosti.

„Nech mi nejde na oči, kým sa neočistí,“ hromžil apuško päsťou nad Lotkou. „Teba pošlem k tetke do Tešína na večné časy. Buriča ja nechcem vo famílii.“

Bol pyšný na zemianstvo, ktoré prišlo nie z bojišťa proti Turkovi, ale z dobrých obchodov so zbožím. Pulcherínovci pochádzajú vraj hen z Arménska.

„Dobrá som Slovenka,“ písala mu Lotka, „ale apuška musím slúchať.“

Buričstva sa Spevák dopustil vtedy, keď vyhrešil úradských v posvätnom hneve, nájduc ich pri fľaši s pálenkou. Boli sa zariekli pokrytci a cigáni, kým ich nevyvolili do úradu a keď už raz tam boli, rozpustili gágor. Spevák čosi dopočul o tom i dolapil ich in flagranti.^[37] Spomenul vtedy podlosť úradských, prešibanosť, škodlivosť krčiem a hnusné zvady krčmárov, ba i nesvedomitosť páleničiarov a ich prekliatych kotlov. Úrad ho zažaloval a teraz je pod vyšetrovaním.

„Ale sa to zahladí, ruka ruku umýva. Pán Boltko sľubuje.“ Uhliar sa rozosmial zlostne. „Voda na Boltkov mlyn, ale chudák Peterko musí sa pojednať.“

Tu spomenuli zasa seniorálne voľby.

„Koho máme voliť?“ skríkol Bohumil Valizlosť.

„Inšpektora.“ Ustrnul ešte väčšmi, keď Uhliar nadhodil: „Bude Boltko.“

Bohumil Valizlosť vyskočil. Jeho malá piastka hrozila nad hlavou, ktorej tvár akoby bola väčšmi stlačená od inokedy. „Nebude!“

„A čo ty vieš!“ okríkol ho Dechtiar, vypľaštiac naň oči. „Koho ta vsadíš? Pulcherínyho s odpustením?“

Rozosmiali sa.

„A Uzdic?“

„Uzdic sa poberá.“ Dechtiar mu letel prstami pod nos. „Naničhodník je, leňoch, nedbajisko. Kým sa bolo pýšiť, ukazovať v sláve inšpektorstva, chutilo: ale tu prišlo zahryznúť do kyslého jablka. Ide ho zahodiť. Nechutí vraj.“

„A ty si sa slúbil Boltkovi?“ Badišovský chytil za prsia Speváka.

Spevák krútil hlavou, ale veľmi lenivo. Potom pohol plecia a nepozrel na Zábora. Naostatok zašomral: „Čo príde urobiť. S Uzdicom je nič, ani sem, ani tam. A mne je ťažko.“ Vošla ruka do tej kopy vlasov nad ľavým uchom a nakopila ju ešte do väčšej kopy. Do očú sa tisli slzy. Jednostaj ho hrýzlo, čo urobí Lotka na Ludviga, ak sa vyšetrovanie nezastaví. A Boltko mu to sľúbil, ak sa preukáže pri voľbách.

„A čo nám zbýva iného?“ naskočil naň Dechtiar náružive, chytiac ho za prsia. „My tu všetci potrebujeme Boltka. Bez neho sa už nezaobídeme.“

„Veru, — veru pochybujem, veľmi pochybujem,“ prisvedčil Uhliar. „Tak veci stoja, a nie inak. Zahryznúť len do kyslého jablka, ak nechceš do blenu.“ Vyrozprával mu, že má päť mládencov na vidieckom dome za mrežami. Najlepších chlapov. Bola nedeľná škola, dohrnuli sa na ňu opití Drobniakovci. Sadli do prvých lavíc Paľko Rybárik začal rozprávať o Matúšovi Čákovi Trenčianskom. ,O Ladislavovi Kumánskom!‘^[38] začali revať zemania. Voľky-nevoľky musel rozprávať o Ladislavovi. Ale keď spomenul, že sa rád zdržoval medzi Kumánmi, že ho priťahovali k nim švárne kumánske nevesty, strhol sa vresk. Zemania búchali päsťami o stoly, ako sa opovážili vysmievať maďarského kráľa. Sedliacki mládenci ich tíšili sprvoti, ale zemania udreli na nich. ,Pakujte sa, štúrovskí psi!‘ Začali sa socať, potom biť. Porozbíjali si hlavy. Večer prišli Wallmodenci a piatich mládencov vpratali do chládku. Ak ich nevymôže, budú ich súdiť, na dereš. Učiteľ je pod vyšetrovaním, že búril proti Maďarom.

V Čuhároch sa tiež tak stalo. Martin Húska rozprával o hlbokom oraní. Tu Korbeľovci začali vrešťať, nech číta ,Zalán futása‘.^[39] Martin Húska nechcel čítať, že ho nemá, ale im ponúkol, že im bude čítať Svätopluka od Hollého.^[40] Bola trma-vrma. Čuháranov bolo moc, vyhodili zo školy škrekľúňov. Tí zvonku povybíjali obloky na škole. Farár Ploch ich uprosil rozísť sa v pokoji. Večerom i ta prišli Wallmodenci, neodviedli nikoho, ale Martin Húska je pod vyšetrovaním.

„To sa zhovorili proti nedeľným školám,“ zvolal Bohumil Valizlosť.

„Proti nám. Nemá nás kto zastať,“ hrmel mocný hlas Uhliarov. Uzdic má moc, je inšpektor a posiela brachium proti nám, proti školám. Sám veliteľ povedal, že sa hanbí, keď musí rozháňať ľudí zo školy.“

„Boli ste u osvieteného?“ Bohumil Valizlosť sa rozpamätal na teplý pohľad Uzdicov po konvente. Úfal sa, že v ňom jesto citu spravodlivosti.

„Darmo ta chodiť,“ hodil rukou Ploch odmerane. I pozeral a hovoril odmerane. „Nemá citu pre nás. Počúva, čuší, naostatok povie: ,To všetko už usporiadame príhodným časom.‘ Medzitým učiteľ je pod vyšetrovaním. Korbeľovci sa búria, chcú ho vyhodiť zo školy, inšpektor Pulcheríny drží s nimi.“

Bohumil Valizlosť počúval zarazený. Videl, že tu udreli na nedeľné školy. Vniesli rozbroj a neporiadok do seniorátu. „Senior a inšpektor mali by zakročiť prísne.“

Ploch hodil odmerane rukou, stál nehybne s nachýlenou hlavou, len oči mu behali po prítomných. Naostatok utkveli na badišovskom. „Zo seniora nič. V Tepliciach sa kúpe a stavia banky. Konsenior bol u inšpektora, prijal ho pekne, ale málo vôle.“

„Letná voda — ľahostajnosť. Nepreloží krížom slamy. Lepší Boltko. Hoc je oplan, ale sa aspoň hýbe. A toto usmrdená mláka od nehybnosti.“

„Nik nás nevytrhne, ak nie Boltko,“ zamiešal sa Dechtiar. „I mne iba on môže pomôcť.“ I on sa mal čo túžiť. Voňahdy bol v Posadine, kurátor Skokan ho doviezol. Kurátorovi sa málilo, čo vypil na fare, šiel na ratúz. Ta prišli za ním Imro a Reľo Záhradnický. Začali sa hádať o tom, čo urobil mladý Drozdík v Badišove. ,Dobre urobil, dal mu po rypáku. Mal mu vybiť zuby.‘ Z reči do reči. Skokan sa pochytil s Imrom. Imro ho bil po hlave, ťahal ho za vlasy. Skokan ho stisol okolo rebár, že mu hneď opadli ruky, i vlasy vypustil z nich. „Taký Imro dať sa tak stisnúť! Kto by povedal do kurátora!“ Relo ho chcel odzadku zdrapnúť za opatok, ale Skokan ho kopol do kolena; len toľko, že mu jabĺčko nevyronil. „Teraz je i Imro i Relo v posteli. V Imrovi čosi sprašťalo, rebro či čo, a Relo má koleno ako hodný bocheň. Skokan je už piaty deň na vidieckom dome za mrežami. Taká je to hodina!“

Žaloval sa, ako sa nemôže zaobísť bez kurátora. I dneska ho došutroval sem čuhársky sused. Ale či on bude zakaždým unúvať brata Plocha? Ale je už spokojnejší. Uzdic stisol plece a nič. Smial sa ako Skokan obriadil dvoch pánov bratov odrazu. „Skokan si nedá popod nos brnkať. Hej, teraz sa ukazuje lepšie. Boltko mi sľúbil, že vypustí kurátora.“

Bohumil Valizlosť vošiel rukou do vlasov. Zvlnili sa mu ani more v búrke. Sivé oči svietili.

„Tak vy, bratia, všetci za Ozubinského! Aká náhlivosť a ochota urobiť capa za záhradníka, pliesť korbáč na vlastný chrbát. Aký náramný obrat vo vašej mysli. Pri tom skrute hlava sa mi krúti. Nevidíte, ó, zaslepení, že idete do osídiel, ktoré vám prihotovil. Slučka čaká, podbehnite a budete ju mať na hrdle.“

Mlčali bratia, začalo im svitať, že sa dali na trasovisko, kde sa môžu utopiť, chcejúc vyhnúť mláke.

„Nie zo svojej náuky, z prisilenosti by sme ho volili. Keď niet nič lepšieho, dobrý musí byť i Boltko.“

To povedal Peter Spevák. Rozhodol, že keď nieto teľaciny, budú rezance s makom a hovädzina s kôprovou omáčkou. Odľahlo mu, začal stopovať, o čom rokujú bratia. Stŕpal, že sa dajú prevrátiť od badišovského a rozpajedia Boltka. V tom obrate by on prišiel iste o Lotku.

Bohumil Valizlosť mal odpoveď hotovú. „Aká prisilenosť u ľudí povedomých? Nieto prisilenosti, ale chabosť. Čo stratíš, ak najeduješ Boltka? Lotka je dobrá Slovenka. Ak sa nevydá toho roku, počká. Ak sa starý nenakriatne, počká, kým umrie, a potom pôjde za teba.“

Spevák sklonil hlavu; vyratoval, či je slovenskosti v Lotke toľko, aby vystačilo na toľké čakanie. Hm, a ak bude chýbať? Stisol zuby od žiaľu. Závidia mu, že dostane Boraď a on vidí, že nebyť Borade, nebolo by ani týchto výkrut. O koľko by radšej mať Lotku bez ničoho, ako s tou Boraďou.

„A čo bude mládencom zo Zácelia, ak si posedia na stoličnom dome? Ak sú Slováci, vyjdú stadiaľ tuhší, ako keď vošli. Alebo čo bude Skokanovi, ak ho podržia týždeň-dva? Nebolo by mu prvý raz.“

Dechtiar skočil, ani čo by ho bola osa uštipla. Čo by bolo Skokanovi? Jemu nič. I indy sedel pre bitky. Bitkár je veľký, Skokan, pačmaga. „Ale ja ako? Či celý rok budem bez furmana? Ale ma bude zakaždým teperiť tuto brat Ploch?“

Rozosmiali sa. I sám Ploch sa uškrnul jedným kútikom, hoc nebol veru smejko. On voziť Dechtiara, ktorý neobsedel dva dni v Hrabovci, aby nešiel dakde, on, ktorý sedí v Čuhároch od roka do roka, ledva sa vykývajúc na nevyhnutné schôdzky.

Bohumil Valizlosť zdvihol neveľkú päsť hroziť Dechtiarovi, ale i iným. „Zazubadli, brat, už raz divokého žrebca sebectva, aby nezatiahol vec pospolitú do závozu. Pozri tohto tuná,“ položil dlaň na široké plece Drozdíkovo — „človeka, ktorý sa nevynáša, že chodil do školy odriekania, aby mohol vyvýšiť pravdu. Bez školy odriekania našiel ho dosť v sebe, aby obetoval syna, keď nechcel zradiť vec spravodlivú. Radšej neuvidí syna v svojom dome, ako dať hlas na vášho Boltka.“

Kurátor sa zahanbil sliepňať ako sviečka pred toľkými slncami, v ktorých žiari pravda. Podhodil halenu a odvrátil sa od toľkých zadivených očí.

„Teda necháte syna, kurátor, po horách?“ vypľaštil naň veľké oči Dechtiar.

„V horách nie. Dám mu výplatok, nech ide do Prešporskej alebo na Dolniaky. Ozubinského znám, mrcha je človek. Nejdem mu otvárať do ovčínca. To je vlk pažravý.“

Všetkých zháklo. Nepovedal kurátor mnoho, ale každé slovo bolo skutok, a nie prázdny zvuk. Ani jeden sa už neopovážil nadstrkovať Boltka. Sám Dechtiar nahliadol, že je už po Boltkovi. Preberal v mysli rad-radom gazdov z Hrabovca, ktorí držia kone. Niet medzi nimi jedného, ktorý by bol súci za nástupcu Skokanovho. Ale i Uzdicovi prichodí hľadať nástupcu, keď nechce povstať, ako Gedeon, brániť svojeť. „Koho vyvolíš — koho, keď si taký?“ Strkal mu prsty pod samý nos i vytreštil naň oči. Bolo všetko dobre, kým ho nepriviedla sem nie práve betlehemská hviezda: boli sa ujednostajnili rúče na Boltkovi. „Máš ich na výber, súcich?“

Bohumil Valizlosť sa mu postavil smelo. Zvlnené vlasy nad tvárou ako stlačenou, stáli ani hrebeň. Stáli proti sebe ozaj ako dudravý moriak a bojovný kohútik. „Výberu niet. Čo vyberieš z tých smetí? Jediný Lacko, ale ten nie. Primladý je. Jeho otec zasa pristarý.“ Dechtiar mu prisviedčal hlavou i slovom.

„Vidíš, mudrc, sám — vidíš!“

„Ale mám vybratého. On je súci i hoden, naša ozdoba a sláva.“ Tu už ho obstali a pozerali naň, koho to vezie v takom triumfálnom voze. Sám starý pán zastal, ani chĺpok nad ľavým uchom sa nehýbal. „Voľme nášho Ľudovíta. Posaďme už raz hodného na stolicu, kde sa rozťahovalo dodnes toľko nehodných.“

Slová ich ohlušili. Ani jeden sa nepohol. Ale nikto nepochyboval, že zápalistý Zábor vynašiel chlapa na mieste. Naostatok sa ozval hrubý hlas Uhliarov. Bol veľmi mäkký.

„Hodné meno si spomenul, brat: ale z toho nič. Zhlasujú nás. Hodia sa na nás všetci svorne, ak bude o Štúra, ako besní psi. I Uzdic sa preberie z driemot.“

Všetci prisvedčili. Povedal dobré slovo, ale i opatrné. Načo vystaviť chlúbu národa istému poníženiu a porážke?

„Nejde o Štúra, ale o vec. Jeho meno treba počať spomínať medzi ľudom, aby privykol naň. V takých menách je svetlosť, zrkadlo pravdy a sľub budúcnosti.“ Prisviedčali všetci. To meno je ozaj obsažné a ťažké, nesie v sebe všetko, za čím sa môže snažiť jeden národ. „A nazdáte sa, že by si Štúr nemal za veľkú poctu, keby ho niesli na štíte práve tí, ktorých má rád a váži si ich? Čo znamenajú hlasy skortešovaných zemanov proti našim povedomým?“

„Bolo by za koho kortešovať!“ vykríkol Drozdík. Oči mu svietili, zabudol na syna i na výplatky.

Starý pán, keď oznámilo nebo, sklonil hlavu a rozvažoval. Či sú už dosť otužení niesť mocne také meno na štíte? Pozrel po prítomných, len sa dotkol letkom tvárí. Synova i Drozdíkova horela zápalom. Ale to sú len dvaja. Ostatným v očiach je starostlivosť. Spevákovi sa temer slzy tisnú do nich. Trasie sa on, ak sa uznesú na dačom rozhodnom prísť o blaho celého života, alebo o bezúhonnosť a česť pred bratmi.

I ostatní vážili, dobre prezerali, čo leží všetko na tej miske, ktorú preváži ťažké, slávne meno.

„Nech ostane nateraz medzi nami, o čom sa hovorilo,“ radil starý pán. „S menami vystúpiť, myslím bude dosť času, keď príde na lámanie chleba.“

Všetci vydýchli ako oslobodení od ťarchy, ktorá priveľmi tlačila plecia.