Zlatý fond > Diela > Bohumil Valizlosť Zábor III


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Bohumil Valizlosť Zábor III

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Michal Belička, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Ivana Gondorová, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Ivana Černecká, Nina Varon, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Ondrej Dobias, Martina Kazdová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 91 čitateľov


 

24

Keď odišli cudzie ženy s Judkou, chlapi ostali v pustom dvore, zarastenom burinou. Bača Hamuľa zle sa tu cítil. Bol by najradšej v ceste do Posadiny alebo skôr v Badišove. Ale Pavko bol zachmúrený, jeho otec zazeral naňho mrzko. Strhne sa bitka medzi nimi, ak ostanú chvíľku sami.

Janko pristúpil k Pavkovi, chytil ho za rukáv. „Poďme, Pavko.“ A doložil veľmi ticho: „Musíš sa zastaviť i v Badišove. Budú nás čakať.“

Pavkovi sa vyjasnila tvár. V očiach mu bola mäkkosť a hladkosť ani na hodvábe. „Len nech poupratujem dačo!“

Vošiel do izby zapratanej gazdovským riadom, ktorý už dávno okyptel a vyšiel z úžitku. Nebolo čo upratovať, len ak by vyniesť a porúbať na triesky. Ale na štítnej stene zazrel dva jačmenné klasy medzi oblokmi, kde kedysi viselo zrkadlo. Prešiel na miesto, kráčajúc po hiandzi, potom hriadli a naostatok po štrbavej bráne s vypadnutými zubmi. Dostal klasy, zdravé, fúzaté, plné zrna. Boli zastrčené v slučke tmavého, zamasteného galúna. Steblá boli suché, ale zrná sa ešte držali, z nich trčali dlhé fúzy, nepolámané. Klasy neboli tohoročné, lebo len čo sa žitá vysýpajú do kvetu. Možno sú lanské, predlanské. Zahľadel sa na divnú vec, ktorú našiel tu náhodou. Starý otec vybral kdesi zdravé plné klasy a zastrčil ich na popredné miesto. Vážil si on božie dary, vážil, rád mal zem a čo rodí na nej. Okyptený riad neporúbal a nespálil, ale ho tu držal na hŕbe.

„Čo si to našiel, syn môj?“ Bola totka z Posadiny, vyobliekaná v mnohých sukniach, s kordovánkami na krátkych širokých nohách.

Zišiel k nej s klasmi medzi prstami. „Nebol neverný šafár, totka. Vidíte, mal vo vzácti, čo bolo v gazdovstve. Nerozhadzoval, i domov nosil klasy.“

„Hej, nevieme, čo je kto, verný alebo neverný. On v sebe nosil, synku, čo nešťastie doň naváľalo. Bolo toho moc, on nevedel si pomôcť, ako si iní pomáhajú, vytiahnuť spodnú doštičku, nech sa z voza odsype cestou, čo je na ňom primoc. On všetko bral do seba a pozatváral všetky špáry, aby sa nič neodsypalo.“

Spod hiandza s odlomenou hlavou odtisla starú dbanku, na ktorej držali už len dve obruče. Zodvihla tešlicu s hodnou štrbinou pri brade o veľmi krátkom porisku.

„To bola jeho tešlica. S ňou mal moc do činenia, keď ho zašlo nešťastie. Vtedy ju i oštrbavil. Tento kríž na ňu vyrezal. Bola som pri ňom, keď ho vyrezával, prosila som, ale bolo darmo. Bol ako tá oceľ.“

Pavko sa prizeral na kríž, krátky a hrubý, vyrezaný na porisku temer pri obuchu. Každé rameno nieslo tri zaokrúhleniny. Pri ňom sa zakázal, že jej zatne do chrbta, kdekoľvek ju nájde, prisahal, zaklínal sa.

Sadli si na lavicu s operadlom, k prázdnej posteli, pokrytej bielou plachtou.

„Materi!“ strhol sa Pavko.

„Hej, našej Judke, lebo ťa už nosila pod pásom a nebola vydatá.“

Prvý raz počul vypovedať triezvymi slovami vec, ktorú len bol tušil. Spustil hlavu na prsia, že sa mu klobúk zviezol z nej a odkotúľal k hiandzu, kde bola prvej košeľa.

Dotkla sa mu hlavy tvrdou dlaňou.

„Neboj sa, syn môj. I druhým sa stalo, čo tebe a tu sú. Nebyť on náramný, všetko by bolo inakšie. Nič by sa nebolo stalo. Mohlo byť všetko na mieste.“

Pavko počul čosi hovoriť, ale nerozumel jednotlivé slová.

„Ten vonku je otec?“ Zodvihol hlavu a pozeral na ňu smutne.

Otázka bola taká ožihavá, že rozohnala i strnulosť, do ktorej padol po slovách totky.

Prichýlila sa k nemu a pozerala naň veľmi vážne. I prísnosť sa jej ukázala v tvári. „Otec je poriadny, driečny mládenec, nie ohava akákoľvek. Ale v ten večer, o Michale akosi prišli hajdúsi v daždi a odvliekli ho. Nikdy ho nik nevidel v Záhradnom od tých čias.“

On pohol plecom. Nevideli ho od tých čias, keď nevedia pozerať. On ho videl na salaši.

„A ten druhý ako prišiel?“

„Prišiel — neprišiel. Bol hajdúch vtedy a hneď prišiel s pytačom. Oddávanie bolo u nás, lebo musela utiecť pred ním. Ej, nebyť tešlice a divu, čo on robil v Záhradnom, bolo by všetko inakšie dnes. Mládenec by bol prišiel, čo i nie hneď. Ty by si mal svojho otca a gazdovstvo.“

Zahľadel sa na klasy. V rozručanej duši starého otca ešte ostalo čosi neporušeného. Nebol by doniesol klasy do izby a nezapratal izbu všakovým gazdovským riadom. I on, hoc valach, mal v sebe tú istú lásku k poľu. Srdce sa mu stislo, že starootcovský dom vyničel. Zatvoria dvere a zahlobia obloky.

Keby nebol býval náhlivý starý otec, vnuk by mal svojho otca, svoje meno, hádam, svoje gazdovstvo.

Mládenec vstal z lavice s operadlom, v údoch cítil, akoby mu boli zavážili centy.

„Poupratovali sme, totka. Tešlicu zahoďte do studne, alebo aspoň porisko spálte. Starý otec obanoval, že ju vtedy nosil. Máte vy čo upratovať?“

„Poupratovalo sa.“ Obzerala sa smutným okom po izbe. Nenašlo sa nič, na čom by sa zastavilo oko. Z jej čias, čo tu bolo, všetko sa kdesi podelo.

I Pavko sa obzeral po izbe, po troskách a odrobinách, čo život nazhŕňa okolo seba. Ale zazrel i jednu celú vec. Pod ornými kolieskami bola píšťala, vytočená z dreva s dierkami. Zodvihol ju, položil k ústam. Vyhrnuli sa z nej čvirikavé hlasy, ako rozradované, že ich ktosi prebudil zo zakliatia.

Píšťalu si zastrčil do pazuchy, preľaknutý ešte trochu jej veselými hlasmi v dome smútku.

Vyšiel pod stenu, predo dvere, za ním vyobliekaná stará totka. Utrela si oči, lebo kým vychodila z izby, vypadli z nich dve-tri kvapky a tiekli tenkými jaročkami dolu tvárou.

Jej muž, v mestskom obleku, ale s kabátom, prehodeným na pleci, pozrel na ňu karhave. „Bolo ti to treba? Nebolo lepšie ísť domov?“ On bol pyšný na svoj dom a záhradku v Posadine. Zazlieval, že žena, majúc ho aký je, môže lipnúť i za druhými domami.

Pavko zazrel zachmúreného hájnika. Vtrhol doň prudký hnev ako víchrica. Čo sa mal natískať nevolaný a mrzký i s jeho pytačom? A teraz tu stojí ani mrákava, lebo nesadol do Hudákovho, ako do páperia. Šiel k nemu a ukázal mu klasy.

„Nebol neverný šafár. Bola v ňom vernosť a záľuba k poľu. Čo si nosil do domu a držal na prednom mieste!“ Ukázal im dva klasy, všetkým naokolo. Pozerali na ne s úctou, na plné, urastené. Kurátor Drozdík i prikývol hlavou. Potom ich ukázal zachmúrenému, tisnúc mu ich k samej tvári.

Zachmúrený sa zahnal rukou. Len toľko, že nezachytil klasy a nedodrúzgal ich.

„Choď mi z očí, nech ťa nikdy nevidia!“

Pavko stisol zuby, z krotkých očí vyleteli blesky.

„Ani ma neuvidia — nebojte sa. Nič od vás nepýtam, len pokoj. Nie ste otec, nebudete otec. Vaše meno nechcem. Netreba mi ho.“

Zachmúrený sa uškeril a pozrel zlostne.

„Budeš si v menách preberať?“

„Ja mám moje, Hudák. Nesúce odhodím.“

„Poraď sa mňa, čo ti poradí žena? Ale bola v Miškovci alebo Prešporku?“

Janko medzitým odtiahol Pavka. Kurátor odtisol Šušalu. „Dajte pokoj, choďte domov.“

Tri obloky zahlobili chytro doskami, i štvrtý oblôčik od Judkinej komory. Dvere zatvorili a zavesili na ne ťažkú zámku. Kľúč odniesla sebou vyobliekaná totka do Posadiny.

Prišli spolu do mesta, spomínali starého Hudáka. Pavko vložil dva klasy do píštele a naspodku ju zapchal trávou. Tak mal pamiatku po starom otcovi. I on si ho spomínal. Hoc blúdil i padal do jám, ale naostatok uzrel predsa slávu. Pred ním bol veľký zámok so zlatými guľami na hálke.

V Posadine by nebolo bývalo roboty, ale sotva prišli na nižný koniec, proti nim sa hrnula veľká hŕba sedliakov. Kurátor videl Heverina i krátkeho richtára, ale videl i Záceľanov a Čuhárčanov v sviatočnom a na samom predku mládencov v zaplátaných nohaviciach a zasmolených košelíach. Išli valom dolu mestom. Spievali pieseň slávnostnú, temer ako nábožnú. Ľudia vybehúvali z domov a stáli na priedomí. Niektorí mešťania sa pripojili k hŕbe a kráčali so sedliakmi. Heršlík kráčal za hŕbou sedliakov, sám, rozhŕnajúc širokými tľapkami prach cesty. Čiapočku mal nakrivo, na brčkavej hlave, ktorá sa hýbala zboka nabok, kým na ústach blúdil odpoly zabudnutý úsmev.

Kurátor sa oddelil hľadať farárov. Chcel by vedieť, čo sa stalo, či sú všetci na slobode. Bačovi zišlo na um, ako sa ukázať doma a nedoniesť nič deťom. Odišiel pod bránu a navyberal z hŕby pečiva pletenákov. Deti ich rady. Potom mu zišlo na um, že sa Jurko už kosy chytá. Na Jána nebol na jarmoku, prichodí mu kosu vybrať v sklepe. A vyberal, vyberal, udieral končekom o kameň, počúvajúc ako zvoní.

„Kým svák vyberie kosu, i ja kúpim dačo,“ šepol Janko Pavkovi i mihol naň okom.

Bol tam neďaleko skliepok. Pri dverách viseli dve-tri šatky na ukážku.

„Majú tu stužky?“

Pavko sa díval, ako sa kupujú a vyberajú stužky. Keď kupec zacenil, Janko sa zarazil. „Toľko? Ťu-ťu-ťu!“

„Kto chce ženu mať, musí na ňu nakladať,“ uškeril sa kupec.

Janko niesol peknú stužku. Pristane Žofke do vrkoča. Usmieval sa, kráčalo sa mu ľahko. Ako je pekne mať kupovať komu. I on má komu kúpiť, ale ako? Stužky mu nepatria. Nie je on z dobrého gazdovstva ako Janko. Nemôže sa pechoriť.

„Ja by tiež kúpil dačo, Janko. Súcu kotúľku.“

„I kotúľku kúpime, ešte najskôr, kde sú tie kosy.“

Bača naostatok vybral súcu kosu, i obrúčku, nabiť ju na kosisko.

„Chlapci, počkajte ma ešte trochu. Prídem hneď.“ Bolo mu poznať, že má čosi dôležitého pred sebou, i čelo sa mu nabralo.

Janko vtisol Pavka do obchodu. „Vyber si sám, Pavko, ako vieš. Ja ťa počkám.“

Kupec mu predložil celú truhličku s kotúľkami. Boli i prosté olovené, ale on si vybral jagavú žltú a v nej boli vyrezané všakové čierne cifry. Pristane na vreteno s tenkou ľanovou priadzou. Zapýtali i jemu hodne; nejednal sa, platil hneď.

Bol šťastný. Pochoval starého otca, ale osláveného, ktorý videl nádherný zámok o zlatých guliach na hálke. Nebolo na ňom ani znaku blatiska, ktorým sa brodil. Utratil ho, keď mu bol najbližšie srdcu. Zato oslobodil človeka, vrátil mu meno, ktoré nosil s hnusením. Ostala mu mať, dobrá a pekná, stará totka a priateľka v Badišove a nadovšetko srdce, ktoré mu darovala jeho Katrenka. Má otca, pozná ho, švárneho mládenca, poriadneho. Pri jeho hlave spočívala už raz jeho hlava na hlavnici.

Janko ho chytil za ruku, viedol ho k skliepku, kde prvej kúpil stužku. „Strýk čosi kupuje,“ šepol mu.

Bača sa preberal medzi šatkami. Biele ani sneh, mali vtkané palmy a veľké kvety, tiež biele. Také šatky nosia matróny na hlave, vedúc ich potom krížom cez prsia. Bača odhrnul od seba biely výber.

„Ja chcem dačo pre mladú ženu.“

Kupec pristal vďačne. Rozložil na rukách dlhú úzku šatku. Tiež sa menili na nej biele kvety.

„Pekná podvika mladej neveste!“ chválil kupec, dajúc hrať proti svetelnosti nádherným kvetom.

Bača vedel, ako pôjde okolo hlavy ponad čepiec a potom okrútená okolo hrdla spustí konce po prsiach. Ale sa zachmúril, keď kupec zacenil.

„Bohaprázdna cena!“

„Kto chce mladú ženu mať, musí na ňu nakladať,“ smial sa kupec.

Bača šiel do opaska po peniaze, kupec zakrútil podviku do tenkých papierov.

Čakali ho skoro na predošlom mieste. Vyšiel k nim vzrušený. Netušil, že vedia dobre, čo on kupoval v skliepku.

Kurátora vyvolali z fary a pustili sa hore mestom.

Cestou nehovorili. Každý mal o čom rozvažovať, hádam sa i pokochať.

Keď prišli pod Smolce, chceli prejsť potok a pustiť sa chodníkom popod dúbravu. Tu začuli hrmot za sebou a o chvíľu ich prešiel fulajtár na koni, ktorý sa ledva dal zdržať, nepustiť sa domov vo výcval. Vystúpili sa ku garádu a postavili do radu. Štvorka sivých koní zdupotala mocne. Pohadzujú hlavami, vetrík si zahráva s ich dosť tmavou hrivou.

Zložili klobúk. Hajdúch a kočiš, vidiac sedliakov stáť a čakať, pridŕžali kone, lebo osvietený chce zaďakovať, keď ho pozdravujú. Tu sa osvietený vyklonil, keď ich poznal, tvár sa mu zajasala radosťou. Kýval im rukou.

„Ako sa máte? Pozdravujte tamhore všetko, čo tam bolo.“

Ako prechodil popri nich, jeho sivé, iskriace oko nemohlo sa odtrhnúť od Pavka.

„Nech sa mávajú dobre, osvietená milosť,“ zavolal mu bača Hamuľa v odvetu. „A nech prídu.“

Zakýval im rukou nad hlavou, keď už kočiar prehrmel.

Vydýchli všetci radostní, uveličení. Dnes mali šťastie pozdraviť ho dva razy zblízka. Rozprávali si o tom. V tej radosti ani nezbadali, že jeden z nich ledva sa mohol pohnúť z miesta, akoby bol prirastený naň ani jedľa. Menilo sa mu, že musí mať korene dohlboka, keď ho nevyvrátila besná víchrica, čo mu preletela ponad hlavu. Bola i víchrica i búrka, čo sa strhlo v ňom; nad hlavou zhrmelo, jasné strely párali. Divné svetlá hádzali do všetkých kútov. Pri ich oslepujúcich bleskoch videl jasne i kde bola prvej tma.

Švárny mládenec prichádzal teda z veľmi panského domu do Záhradného. Rodičia nič nemali proti tomu, kým nezbadali, že sa ide priveľmi zapliesť so sedliackou dievkou. Potom začali najskôr zakazovať a naostatok poslali poň hajdúchov. Odvliekli ho, zatvorili hádam. Nadlho? Ale nebol vždy zatvorený, i pustili ho hádam.

„Je osvietený oddávna v úrade?“ Keď tie slová vyriekol, začul tam kdesi lom a treskot ako keď sa hora váľa, ale ich vyriekol, hoc sa mu spriečili v hrdle.

„V úrade bude dobrých osem rokov. Oženili ho a potom o rok, či o dva umrel starý osvietený.“

Nuž áno, keď sa ženil, vtedy mať najväčšmi plakala, pred desiatimi rokmi. Pamätá sa, že ju v tie časy videl nariekať nad hábmi v truhle. Iste dopočula, že sa i on žení. Do tých čias sa neozrel už o ňu, akoby jej nebolo na svete.

„A pred ženením bol osvietený v Ozubinách?“

Kurátor sa o tie veci veľmi nestaral nikdy, ale sa predsa rozpamätal, že ho nebolo moc rokov doma. „Bol kdesi ďaleko. Najskôr mal službu.“

Odvliekli ho hajdúsi a on potom utiekol. Neozrel sa viac o nič, až donedávna. Čo hľadal na salaši? Načo sa mu dal do známosti?

Hanbil sa, hanbil, ako mohol uveriť pekným slovám. Tak im verila i mať. On mal hlavu pri jeho, na tej istej hlavnici. Bral každé slovo za hotový peniaz, čakal naň ako na mannu z neba. I ona jemu otvorila srdce, podelila sa s ním o všetko, čo mala, i o svoj veniec.

„Chlapci, každý máme inde čo robiť,“ nadhodil bača, keď sa spustili na hradskú, pod Badišovom. „Iba ak by si ty, chlapče, šiel so mnou. Zajedli by sme si spolu.“

Ale kurátor sa ohlásil. Pavko pôjde s nimi, inak by sa neobstál pred ženou.

Bača sa už neprotivil. „Len pred večerom nemeškaj, aby sme sa neopozdili.“

Jedli u Drozdíkovcov obed i večeru. Gazdiná vynukovala tuho, i jedovala sa, ale Pavko ledva mohol vložiť lyžku do úst. Len čo položili lyžku, Pavko sa odobral.

Janko ho odprevádzal po záhumní. Ale netrvalo dlho, že sa každému zažiadalo ísť svojou cestou.

„Ja idem na faru, Pavko, ale sa ešte zídeme hádam.“

„I ja pôjdem na faru, ale neskoršie. Zídeme sa.“

Pavko bol ako ohlušený ešte. Nocľažníka zo salaša vysúdil zo svojho srdca, ktoré bolelo, stískalo sa. Vysúdil ho nadobre. Hľadel zabudnúť hladké podlízavé slová i hladkanie, čo vtedy cítil na tvári, keď ležal s ním pod smrečkom. Srdce bolo ako prázdne, opľasnuté.

Pred Ranostajovie domom vydýchol si voľnejšie. Obloky na štíte boli otvorené, sťaby dom vyzeral na cestu, kto príde. V záhradke pod veľkými slnečnicami zazrel jej hlávku. Keď stúpil na môstik, už bola pri dverčekoch a otvorila si ich.

„Poďme do izby, Pavko, musíš si zajesť.“ Keď jej oznámil, že už jedol a kde, chytila sa tuho dverčekov a očko jej zatancovalo zboka nabok. „Ako si to mohol urobiť, Pavko, keď si vedel, že ťa čakáme. Ale ty vždy tak: iným robíš po vôli a mne tu dáš vyčkávať.“

Prosil, aby prepáčila, ťahal ju do izby, že si posedia. Dozvedel sa, že by boli sami ako palec, v celom dome. Ona pohodila hlavou.

„Keď je tak, nuž nie do izby.“ Keď veľmi osmutnel, zišlo jej na um, že len toť pochoval starého otca. Pozrela naň udobrená. „No, poď sem, Palík, sadneme si tuná trochu.“

Pavko sa rozveselil, svet sa mu ukazoval hneď inakšie. I jej hlas mu znel sladko, sťa keď sa fujara ozve večerom v tichej hore. V kúte záhradky rozkvitla sa bazička, obsypala sa bielym kvietím a voňala v celej záhradke. Keď sadol na lavičku za ten kriak a ona k nemu, bolo mu akoby bol zapadol do začarovaného sveta. Vôňa kvieťa omamovala, jej blízkosť zahrievala.

Vytiahol píšťalu a z nej jačmenné klasy. „To mi ostalo, Katra, z materinského. Valachovi píšťal ešte-ešte, ale klasov už nebude mať na svojej zemi. Nemá ani na pol piade.“

„Nemá jej, ale bude mať. Budeme sa usilovať. Tej zimy začneš robiť metly s otcom i mlátiť ako gazdovský syn. Zeme bude. Ani otec jej nemal a teraz ju má. Naučí ťa, ako ju môžeš mať. Bude nám dobre. Budeme sami, sami, Pavko.“

„A moja mať?“ Hlas sa mu zatriasol. Videl ju, ako dnes išla sama do Studenej, sama.

„Bude s nami, bude nám ešte lepšie. Tvoja mať bude i mne mater.“

Sedeli blízko, bazička voňala tuho, opili sa vôňou i blízkosťou bytostí. Katra sa prebudila z ďalekého snenia. On jej dal do lona žltú kotúľku s čiernymi ciframi. Oblapila ho okolo pliec a hovorila mu ticho:

„Nezabudla som na nocľažníka na salaši. To je hodný človek! Povedal mi, ak by mi bolo treba dačo, aby sa jeho spýtala.“

Pavko sa strhol celý predesený.

„Pôjdeš do Červenej Lehoty?“

Usmiala sa mu a pritúlila sa k nemu. „Nie do Červenej Lehoty, len k starému pánovi do fary. Starý pán mu odpíše.“

Jej teda zveril viac ako jemu, hoc s ním spal na jednej hlavnici, i hladkal ho po tvári. Nestál už oň, vyhádzal ho zo srdca so všetkým činom, ale predsa ho bodlo, že jej zveril o jeden stupník viac ako jemu. Starého pána mal dosiaľ vo vzácti, ale teraz vzbúrilo sa srdce proti nemu. On teda vedel, kto je nocľažník v hunke, znal ho od prvej, ale jemu nedal znať najmenšej veci. A vie dobre, že hovorili o ňom. Od nich pochodí i námera držať ho tej zimy u Drozdíkov, aby sa priučil robote pri gazdovstve a aby chodil do fary učiť sa k starému pánovi.

„A príď k nám. Pavko, poradiť sa otca. On nás naučí, ako si zadovážiť zeme.“

,Nieto jej ani piade,‘ pomyslel si. Siahol k pazuche, tam namacal píšteľ a v nej dva krásne klasy. Jediné dedičstvo po materinskom. Z otcovského nemal ani čo by za necht padlo. Meno musel vrátiť podstrčenému otcovi. Nemá už ani mena.

Prišiel na faru. Dvere do pitvora boli odchýlené. Vošiel potichu a pobral sa ku kuchyni. Ani tam neboli dvere zatvorené. Počul zdnuka vravu. Nakukol špárou, či by nevidel, kto je dnu. Pri obloku stála Žofka, zhovárala sa s kýmsi pod oblokom.

„Už si len radšej mohol prísť večer. Prišiel by si rovno do kuchyne, nik by ti nepovedal nič.“

„A ja radšej odtiaľto, Žofka!“ Poznal hlas Janka.

„Ešte ťa zazrú od Škôrov a nazdajú sa, že si na jablkách.“

Janko sa zasmial. „Neboj sa, u Škôrov nieto živej duše doma. Ako sa ti páči stužka?“

„Páčila by sa mi, keby ju bola dostala večer. Takto neteší, Janko.“ Hlas sa jej zatriasol. Pavko vytriešťal oči. Tu nechybí mnoho a začne mrholiť.

„Vo dne ju môžeš lepšie vidieť, ako večer.“ Ako vidno, Janko chcel vec obrátiť na žart. Ale vec sa zadrela kdesi hlboko do srdca dievčine. Pri žarte temer vykríkla od bôľu. Nedala mu umknúť len tak ľahko.

„A kde je tá ľúbosť, Janko?“ Tu sa už hlas prelomil, začali ho zadúšať slzy. „Ani jeden večer ťa nevidela fara, odkedy si prišiel zo salaša. Prečo, Janko? Viem, že som pochybila, tú pospolitosť som ti pritajila vtedy. Ale to z ľúbosti. Prečo si sa odhodil?“

„Neodhodil som sa.“

Bola nachýlená k obloku, vyčitovala mu v trhaných slovách. Pavko otváral oči. Kde by sa bol nazdal, že sa toľká ľúbosť prekysne. Žofka bola náhlivá.

Zopäla sa náružive a dotušila mu priduseným hlasom:

„Odhodil si sa nadobre. Mívaš si, že ja neviem nič? Kde ideš každý večer, povedz! Ale neviem, komu si niesol zavčerom ruže a dnes rozmarín, majerán možno.“

Nevydržala v hneve, i hnev sa podlomil. Nemalo ju čo trímať dohora. Klesla zasa na prah obloka.

„Nieže tak, Žofka,“ bolo počuť mäkký hlas Jankov. „Idem večerom do mlyna, lebo nemôže zaspať od choroby a opustenosti. To je, Žofka, nie dievka, ako dievka, ale anjel-strážca. Stráži nado mnou verne, od počiatku.“

Rozharcovala sa rukami okolo seba, akoby odháňala kŕdeľ úlipných múch, ktoré hučia naprotiveň okolo uší. Anjel-strážca! Videla ho dobre vtedy, keď ju niesol v náručí, ako jej pozeral do očí. Akoby sa jej bol v prsiach pozvŕtal rozpálený svoreň.

„Nie, mne si nikdy nepozrel do očí, ako jej vtedy, keď si ju niesol. Mňa si nevidel, keď som prešla popri tebe.“

„Jej života je na mále, Žofka. Ochorela, ochorela, lebo ju nemal kto opatriť. Nemala prítuľu.“

Bol by temer na mater povedal, čo ešte nepovedal nikomu: že Hanka by nebola ochorela, keby bola mohla ostať u nich. Ale čože, mať bola divná, ako teraz Žofka. Nedalo sa hnúť milosrdie, ležalo ťažko, ani tvrdý kameň. Nepovedal radšej nič, ale na prosebné slová ona stála pred ním tupá a zanovitá.

Pavko zabudol na svoj kríž a musel sa uškeriť na čudnej hádke. Ustúpil odo dverí do pitvora a tam zavrel dvere dosť hlasne, že buchli. Po pitvore sa vliekol pomaly šuchotavým krokom. Predo dvermi kuchyne si odkašlával, prihládzal vlasy. Vo dverách sa zjavila Žofka, udivená. Ešte i teraz má stvrdnutý výraz okolo úst. Zabudla ho sňať nebodaj.

„Ja som prišiel, Žofka, mal by čosi povedať starému pánovi.“

Pozerala i naňho chmúrne. Kto by povedal, že sa môžu zamútiť i čisté nevädzové oči.

„Bude vo včelíne, vždy je tam,“ riekla mu sucho. Pavko odstúpil do pitvora a pozrel na ňu zboku.

Také sú Ranostajove dievky. I jeho Katruša má tvrdé tiene po tvári, aké ich mala, keď sa chcel zverbovať za Janka. Vtedy bolo aspoň prečo postaviť sa so vzdorom, ale tu už veru nieto prečo. Sám videl Hanku z mlyna po tieto dni. Už ani nemôže vstať. Leží vychudnutá na triesočku v komore, drozd jej tu i tu zaspieva: ,Bože môj, otče môj, z vysokého neba, keď si mi dal zuby, dajže mi i chleba‘. Veľmi smutná pesnička.

Pavko prešiel popred včelín. Včely sa už utíšili po robote, len kedy-tedy preletela opozdená, vracajúc sa domov.

„Nechoď popred včelín, ešte ťa daktorá uje. Ak sa chceš dívať, staň si na stranu.“

„Ja by im mal čosi povedať.“

Starý pán si ho obzrel lepšie a až teraz poznal, kto je. „Náš Pavko!“ zvolal a otvoril dverce. „Môžeš byť pri mne, len nebúchaj.“ Bol by mu vysvetlil, ako včely žijú a gazdujú, každá rodina pre seba a svoju budúcnosť, ale sa zhákol. Mládenec stál pred ním uzavrený, s chmúrnym výrazom na tvári. Ani mu len nepozrel do očí, ale blúdil nimi sem a tam. „A ty si bol v Záhradnom, Pavko. Povedali, že ti starý otec umrel.“ Pavko prisvedčil. „Bol pri rozume?“

Pavko sa rozradoval. „Akoby mu nebolo nič. Dával dobré naučenia.“ Bol by spomenul i pyšný zámok o zlatých guliach pod hálkou, ale už nebol so starým pánom zdieľny. Bolo mu vždy pri pamäti, že prišiel čosi povedať.

Ale starý pán zdvihol dlane a zložil ich dovedna. Hlboké záhyby od lícnych kostí k ústam sa vyrovnali čosi. V očiach sa zažali teplé ohne.

„Vedel som ja, že precitne raz a vezme hodnosť ľudskú na seba. Boh nedal vyničieť svoj obraz.“

Predstavil si ho, v akej zhovädilosti ho vídal a hľa, pred smrťou zvíťazil obraz boží pri ňom.

To boli inakšie slová, ako tie, čo počúval nad rakvou od farára o nehodnom šafárovi. Stisol zuby hnevom, akú krivdu preniesol nebohý ešte i po smrti. Pozrel povďačným okom na starého pána, skoro by mu bol ukázal píštel a klasy, aby vedel, že i v opilosti mával chvíle jasné. Keď sa v ňom prebudil gazda a sedliak; ale mu prišlo na um, že sa prišiel s ním zhovárať o iných veciach.

Bolo mu ťažko započať, ale len začal naveľa.

„Prišiel som im dať znať, že ak budem v Badišove tejto zimy, nebudem chodiť na učenie.“

Starému pánovi klesli ruky. V slovách zacítil zahryzenosť, zaťatosť. Brázda medzi ústami a lícnymi kosťami sa prehĺbila.

„Nemáš vôle do učenia?“

„Vôľa by bola.“ Oči mu zasvietili i tvár sa vyjasnila od chtivosti učiť sa. „Ale nebudem.“

„Prečo? Učili by sme sa večer, keď nieto roboty. I Janko tak chodieva.“

„Jednako nebudem.“

Starý pán si ho obzeral. Mladý junec, ktorého nepriahali dosiaľ; vidí jarmo a hádže vzdorovite hlavou. On už premohol i inakšie výkruty a vzdory.

„Vtedy na salaši bol si rád, keď sme ti sľúbili, že sa budeme učiť. Vieš, čo hovoril priateľ z Červene] Lehoty.“

Napomenul mu ho schválne, vediac, čo bolo medzi nimi na salaši. Jeho spomienka, bol istý, nakriatne vzdorovitého.

Ale sa zarazil ešte väčšmi, keď sa neukázalo účinku. Pavko stál s pravou nohou napred, akoby chcel vykročiť a pozeral úporne do zeme. Naostatok pozrel na starého pána, ale oči by najradšej skryť sa do kúta. Ako udivené pozerali na starého pána.

„Vtedy bol z Červenej Lehoty, a dneska sa viezol na štvorke do Ozubín.“

Starý pán prikyvoval. „Priateľ z Červenej Lehoty je náš osvietený. Keby si nebol zvedel dneska, kto je, bol by si zvedel iným razom.“

Keď videl starý pán, že i ten spôsob zlyhal, bolo mu veľmi ľúto.

„Veľmi som sa držal na to, že vás budem učiť, kurátorových a teba tejto zimy. Bol by vás hľadel naučiť všetko, čo viem. Nie je toho moc, ale by bol rád poručiť vám. Viem, už nebudem dlho učiť. Vy by ste boli moji ostatní žiaci nebodaj.“

Tie slová otriasli stálosť Pavkovu. Bôľ a žiaľ, čo zunel v nich, popodjedal jeho odhodlanosť. Odmäkol v ňom vzdor a rozkvitli sa iné city.

„Učiť by sa učil vďačne, ale len z ich lásky a mojej vlastnej náuky. Od neho nechcem ani rady, ani ustávania.“ Tu sa i jemu hlas zvlnil a zamĺkol.

Starý pán pozeral naň s ľútosťou. Čo by povedal osvietený, keby bol počul také ukrutné slová?

„Vidím, vieš všetko. Ale ak vieš všetko od základu, prečo máš ťažké srdce naň?“

Pavko pozeral pošmúrne do zeme. „Na salaši sa ukazoval ako náš, i mal som ho za nášho. Ale dneska som videl, kto je. Ako mám mať vďačné srdce k nemu, keď sa preobliekol za nášho, len keď šiel zle robiť. Bolo mi to, ako vlk keby sa preobliekol za baranca.“

Starý pán pokrúcal hlavou, i čelo sa mu nabralo trochu.

„Vieš všetko, ale nevieš všetko, ako patrí. Ja som sa sňal s ním viac ráz, i vtedy na salaši i inokedy, keď bol ako osvietený. Oblečený v našom, alebo panskom, on je náš. Jeho srdce sa ťahá k nám. Vôľu má, ale vôľa je nevládna. Keď má urobiť niečo rozhodného, prídu akísi tí hajdúsi, ktorí ho poviažu a odvlečú prisluhovať iným. Možno by bola v ňom vôľa stvrdla na oceľ, odhodlanosť by bola zdužela, keby ho neboli hajdúsi odtrhli nasilu od tvojej matky. Bol by on dneska náš, oj, náš, ako ty, alebo ja. Ale mu zlomili vôľu. Nehnevaj sa naň preto. Nie je on všetkému na vine.“

„Nehnevám sa. Ale nech sa nestarie do nás, keď sa neozrel o nás toľké roky. Nech nám dá pokoj.“

Starý pán sa usmial. Tá starosť bola veru zbytočná. Nepôjde sa on starieť o veci, do ktorých ho nič.

„On má, Pavko, svoj svet, svoju domácnosť, nepríde sa on starieť do vás. Vtedy na salaš, ak nevieš, prišiel hľadať samého seba. Bačovi povedal, že hľadá voly, ale hľadal seba. Cesty sa mu zmiatli tak divne, že už nevedel, ktorou sa obrátiť. Bol veľmi zronený. Ale sa obliekol do nášho, našiel teba a jeho srdce prirástlo k nám. Ale hajdúsi ho zasa odvliekli od nás do jeho sveta. Daroval ti valašku a háby, odobral sa nadobro od nášho sveta. Neboj sa, že by sa ti priblížil ešte, už či v našom obleku, alebo panskom. Ale zas ak pozrie na teba zďaleka, nehnevaj sa naň. Pováž, že je otec a on sa v otcovstve kochá. Jeho láska ti neublíži.“

Pavko schýlil hlavu a pozeral do zeme. Slová starého pána ho chytili za srdce. Z nich akoby mu bol zunel zlomený hlas starého otca: ,Rád by ťa trošku poviesť, ale nemám dúšku‘. ,Videl som pred sebou hrdý zámok o zlatých guliach na hálke. A pod nohy prišla skalka, o ňu som sa potkol, a už nemohol vstať. Pýcha a tvrdohlavosť.‘

Stál pred ním starý otec, opakoval múdre slová a Pavko sa utíšil v sebe. Bolo mu ťažko, že sa zriekol učenia zo vzdoru. Umienil si, že vec popraví čím najskôr.

Chcel sa odobrať a ísť k bačovi, keď vošiel do včelína Bohumil Valizlosť. Syn uveličený, natešený pristúpil k otcovi a oblapil ho.

„Aký šťastný deň dneska. Dnes sme zahádzali veľkú jamu, ako povedal Lacko Ústeľnický a pochovali v nej, čo morilo Slováka. Slovák prehliadol, pretieral oči a udivený hľadí na jasné zore. Dnešný deň bude pamätný u nás. Vypustili Záceľanov z väzenia, zo Speváka sňali vyšetrovanie. Ľud z Čuhár a Zácelia čakal väzňov a keď vyšli pred stoličný dom, vzal ich medzi seba. Uväznení išli dolu Posadinou spievajúc Tomášikovu pieseň.[60] A osvietený sa tešil. On je náš. Viceišpán[61] nie je náš, ale bude prísny a spravodlivý. Máme nového slúžnodvorského.“

Starý pán stál pred synom vymenený, omladnutý. Pracoval i on a prispel niečím k tomuto šťastnému obratu. Vyslobodil mocného z pút, aby sa mohol pohnúť a porúčať nepriateľské násypy. A mocný sa pohol, porúcal. I on prispel niečím k tomu. Ale tu vystupujú noví dejatelia, o ktorých nebolo slýchať dosiaľ, sám pospolitý človek. Pokyvoval uznanlive hlavou.

„Prišli sme k akýmsi chotárnym kopcom, za nimi sa otvárajú nové vidieky. Pospolitého už máme. Sprvoti bol náš z osobnej prítulnosti a vďaky, teraz je náš z presvedčenia. Povedomie sa v ňom prebudilo a povedie ho už i bez nás. Dosiaľ sme ho strhávali my, od týchto čias pospolitý bude strhávať nás.“

Bohumil Valizlosť bol rozochvený. „Budeme mať novú, spravodlivú vrchnosť. Koho zastihnú opitého, padne pod pokutu. Ale i inak sa ukazujú iné časy. Na obed sme mali novú švábočku s novou bryndzou. Spevák ju dal vysadiť, rožkuľku na úslní, že prvej narástla. Janko Chovanec, chudák, hľadel na ňu, ako na dáky div. Dakoľko surových si odniesol do Mutinej ukázať ľuďom, že prednovka sa skončila.“

„Dlhá, ťažká prednovka. Veronka ju neprežila. Veru ťažké boli naše prednovky.“

Pavko počúval divný rozhovor. Takého ešte nikdy nepočul. Ak sa inde starali a premýšľali, starali sa najviac o seba, ako by im bolo čím lepšie. Ale tu videl, že bola starosť o iných. Ani len na jeho starého otca nezabudli, bárs nevideli v jeho živote nič pekného a slušného. A on len toť chcel sa zatvoriť pred ľuďmi a dobrými náukami. Pre pletku, že videl otca v kočiari, chcel sa odhodiť od ľudí a zohrdiť dobré náuky. Tiež pýcha a zaťatosť, od ktorej ho vystríhal nebohý.

„Ja už pôjdem. Budú ma u bačov čakať.“

„Šťastlive a nezabudni na nás. Všetko sme my svoji i my tu i kurátorovci i bača i všetok náš ľud.“

„Nezabudnem nikdy na ich slová. Ak budem tejto zimy v Badišove, budem sa chodiť učiť.“

„Pekný deň naozaj, ten dnešný. Veľmi pekný,“ riekol starý pán, zatvárajúc včelín a pozerajúc na nádherné zore, rozliate po pol nebi.



[60] Tomášikovu pieseň — t. j. Hej Slováci

[61] viceišpán (z maď.) — podžupan




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.