Zlatý fond > Diela > Bohumil Valizlosť Zábor III


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Bohumil Valizlosť Zábor III

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Michal Belička, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Ivana Gondorová, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Ivana Černecká, Nina Varon, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Ondrej Dobias, Martina Kazdová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 91 čitateľov


 

15

Slnce už vystúpilo vysoko, pripekalo nad braliskom. Osvietený sa zberal. Pozeral ešte ostatný raz na syna, odniesť si jeho obraz dokonalý. Zaň nechá na útulnej polianke dobrú polovicu srdca.

Spoza brala sa ozvali hlasy: nebodaj prichodia na salaš po syr alebo oštiepky. Medzi hlasy miešal sa mekotavý škrek dieťaťa a milý ženský hlas: „Či-čí, či-čí.“

„Už sme tu, deti. Najhoršie sme prešli. Príkry je kiar. Netrúfal by som si premerať ho ešte raz.“ Hlas bol spretrhávaný dychčaním.

Skoro zápäť spoza brala sa ukázala dlhá, chudorľavá tvár, na nej vhĺbenina medzi lícnymi kosťami a ústami. Klobúk bol v ruke, ktorá akoby veslovala s ním napred-nazad. Dlhý kostrnok nad ľavým uchom previsol a kyvká sa hore-dolu pri každom kroku. Na druhej ruke je prevesený kabát. Biely kamizol je rozopätý.

Osvietený poznal čuhárskeho rechtora. Za ním sa ukázal spoza brala Bohumil Valizlosť v svetlom dlhom kabáte, ktorý nadúval vetrík, ani vetrilo na lodi. Na ruke má tmavý plášť. Ženský je, opálajú sa z neho stužky. Potom zasvietila pekná hlava devy so zlatistými vlasmi. Oplecko bolo nadudrené. Za ňou sa ukázala zasa hlávka devy s tmavými vlasmi. Tvár bola červená ako ruža. Jedno očko sa uhýbalo na stranu. Zlatohlavá niesla dieťa v povoji a čičíkala, aby nevrešťalo; temnovlasá mala chlapca na rukách. Ten sa podhadzoval, akoby sedel na koni.

Osvietený ani nezbadal, ako jeho spoločník šibol dolu kiarom. Dva-tri dlhé skoky, a už bol pri dievčine, ktorú dosť hodne trhal sem-tam nezbedník na rukách, ako sa hádzal. Schytil ho popod pazuchy a vysadil si ho na plece rozkročeného. Chlapec sa mu chytil za vlasy, zavýskal od radosti, že má takého koňa. Do druhej ruky zobral košík, čo niesla zlatovláska na lakti.

Tak vystúpili na rovinku nad braliskom. ,Čičí-nečičí,‘ to vo vankúši ziapalo čím ďalej, tým horšie.

„Čo ti je, Metodko?“ dohovára mu starý pán. „Nehanbíš sa robiť toľký vresk pred salašom? Bača si pomyslí, že ťa na nože berú.“

„Daj ho mne, Žofka: nedá si on povedať,“ riekla mladá milým, spevným hlasom.

Poobzerala sa. Videla kameň, na ktorom sedel pred chvíľou osvietený s Pavkom. Sadla si a začala sa rozpínať. Až teraz zazrela cudzieho chlapa v hunke. Začervenala sa, ale už bola rozopätá odpoly. Hľadela sa obrátiť, aby sa mu neukázala s otvorenými šatami, ale cudzí chlap sa obrátil už k jej mužovi a svokrovi, možno naschvál, aby jej neprekážal. Ostatne obe dievky ostali pri nej. Mohli ju ľahko ukryť, postaviac sa pred ňu. Ale zlatovlasá nemala kedy myslieť na paniu. Pozerala na horu, sťaby v nej hľadala niečo pilne. Tmavovlasá pozerala na Pavka, ako sa krúti po poľane, majúc odzgana Cyrila na pleci. Kričal ,hió-hió‘ a ťahal ho za vlasy.

Záborovci zazreli osvieteného. Zarazili sa prekvapení, vidiac ho tu, v tých šatách. Osvietený sa usmieval, dal im ruku.

„Veru ja. Prišiel som na badišovský salaš z Červenej Lehoty. Utiekli mi voly, prišiel som ich hľadať.“

Vytriešťali oči, čo im to hovorí, ale sa hneď rozosmiali, keď im vyrozprával, ako chcel oklamať baču.

„Nuž ale, prosím ich, pán…“

Osvietený pretrhol mu reči. „Azda sa nebudeme pánovať, keď hľadáme voly takto, ako sme.“

Rozšíril ruky v širokých rukávoch košele, v jednej vybíjaná valaška, v druhej klobúk.

„Myslím, ani onikať by sa nepatrilo.“

„Nemáme nič proti tomu.“

Stískali mu oba ruku, dosť hodne vzrušení. Bohumil Valizlosť dodal trochu s narážkou:

„Nepatrilo by sa ani tamdolu onikať. Naši predkovia si vykali všade. Ak sa kazí povetrie onikaním tuhore, tamdolu sa kazí väčšmi, kde ho počúvajú toľkí.“

„Zabudli sme na staré dobré obyčaje. Čo vtedy bolo slušné a vzácne, dnes je neslýchaná novota, že jej treba najprv kliesniť cestu.“

„Začnime hneď vo verejnosti. Poďte medzi nás. Pomáhajte. Vlastne skorej: choďte popredku.“

Urobili len pár krokov chodníkom na salaš, a už zabŕdli do ožihavej otázky.

Bohumil Valizlosť horel ohňom nadchnutia, starý pán bol tiež vzrušený.

Osvietený sa usmieval ako v rozpakoch.

„Šiel by ja, kde len chcete, keby bol Zábor.“

„Mohli by ste, i kde Zábor nemôže, keby bolo vôle a odhodlanosti. Máte moc a spôsob.“

„Práve je chyba, že nieto sily. Och, a boli sily, hádam preto, že sme ich v minulých stoletiach priveľmi užívali alebo vari zneužívali. U vás je sila a vôľa.“

„Poďte s nami, hneď vám pribudne nových síl: iných, než ktoré nosili zástavy takého Tökölyiho alebo Rákoczyho.“[46]

Bača len otváral oči, keď mu hosť prikvitol znovu pred kolibu, a v tej spoločnosti.

„Netreba mi už ísť do Malužinej. Voly sa našli.“

Bača pokrúcal hlavou.

„Znať trochu prvej, neboli by ste sa ustávali až sem.“

Starý pán sa skladal. Kabát a klobúk položil na peň. I Bohumil Valizlosť odložil šatku ženinu. Starý pán sa obzeral naokolo.

„A náš Janko?“

Bača bol v pomykove. Zľakol sa, že nocľažník zvie o Jankovi.

Osvietený sa zasmial.

„Nebojte sa, bača; viem dávno, kde je. Ak chcete, zavolám vám ho.“

Bača zahvízdal. Dunaj skočil a zabrechal, bravy zagrúlili.

„Kdeže by sa nebál, keď pasú naň! Ale ja viem, aké voly hľadá hockto, kto sem príde?“

Janko prišiel ku kolibe. Bol uveličený vidieť takých hostí. Hneď sa vypytoval na mater a otca. Žofku sa okúňal spomenúť.

„Boli by prišli, a ako vďačne. Ale sa vždy okolo domu poneviera Nehemko Žulovic alebo Samuel Primitivus. Vyšľakovali by ťa hneď.“

Na polianke dolu sa ukázala pani s dievčatami. Janko zazrel Žofku a pobral sa proti nej. Niesla košík, Katra vzala dieťatko, ktoré hneď zaspalo, keď ho pridojila matka.

Zišli sa všetci pred kolibou. Pani sa neozrela veľmi o cudzieho človeka. Bola veľmi veselá, líca jej kvitli, oči žiarili radosťou. Čistý horský vzduch vdychovala s pôžitkom, vlieval do nej nové, svieže sily.

Baču sa už nebála, že je zbojník.

Sám ju vyslúžil krásnym, novým črpákom najlepšej urdy.

„Čiže je dobrá vaša žinčica, bača. Takej sa sotva kde pije od Badišova po Brezno.“

„Dobrá je, kým kukučka kuká,“ uškrnul sa. „Potom bude dobrá i psiarka.“

Dievkam vyniesol Pavko po črpáku. Janko sa prizeral, ako sa svieže pery jeho dievčaťa máčajú v bielom, trochu žltkavom nápoji. Na lícach jej rozkvitli ruže. Zvlhnutým okom pozerá na Janka ani na zázračný zjav. Nevidela ho od tej chvíle, keď sa pod Mladinami spytovali, či sa ešte kedy uvidia. Hľa, tu sú zasa spolu. Môžu sa pozhovárať očima.

„Dievčatá, odpočiňte ti, ustali ste. Ak chcete, potom pozrite, či bude malín a brusín.“

Bača sa uškieral, ako sa vec chytro zariadila. Žofka ostala s Jankom a Pavko sa držal pri druhej. Ale on bol valach, mal robotu v kolibe i poslúžiť bačovi. Musel odskakovať a dievča nechať samé.

„Nepleť sa mi tu, chlapče. Nedbal by si sa ukazovať, aký si výslužný? Tam vyslúž, čo bude treba. Ja si už poradím bez teba.“

Slová boli dosť mrzuté i spôsob šomravý, ale Pavka neurazili. V očiach baču zbadal iskierky veselosti, i akoby mu boli žmurkli významne. Pristúpil ku Katre a radil jej pozrieť studničku, ktorá vyviera v dúpnej lipe.

Katra išla s ním poslušne. Dúpnu lipu našli na lúčinke v samej hore. Peň bol hrubý, dvaja chlapi by ho mali čo oblapiť, ak by si ruky dali. Ešte trčí zboku z veľkej hrče mohutný konár, plný šťavy. Spomedzi starých koreňov žblnkotala voda čistá, prehŕňajúc vo vrení čistý biely piesok.

„Vidíš, Katra, táto studnička je nie ako studnička. Keď pán Kristus bol na tom chodníčku dolu, že pôjde popod Hundráč na Švihorské pole, lebo ich tam moc ležalo mŕtvych a v ranách, zlý duch poslal černokňažníka, dal mu veľkú moc, aby pána Krista zabil na mieste. Černokňažník spustil veľkú búrku. Osliatko pod Kristom Pánom sa zopälo na tom mieste, kde mu odtlačilo kopytá v skale. Blyslo, akoby sa bolo nebo otvorilo, ale jasná strela neudrela do Krista Pána. Bola tu táto lipa, vletela do nej a vytrhla, čo bolo v nej, že ostali len korene a kôra. Pánu Kristu sa uľútilo pekného stromu, že uschne nič po nič. Doniesol v priehrští vody a pokropil rozdriapané korene. Spomedzi nich vyvrela táto čistá voda. Pozri, ako premýva piesoček. Je biely ako sneh, jednaké zrnôčka, akoby ich bol naosieval.“

Katra sa zohla k studničke, načrela vody do dlane a chlipla.

„Chutná vodička, studená. Ja myslím, kto ju pije, padne mu na úžitok, ako tejto lipe. Pozri, prázdna je zdnuka, skoro samá kôra, a predsa ženie mocnú haluz. Lipa predsa ožila od nej a rastie, hoc ju rozpárala jasná strela.“

Pavko si do tých čias neobzrel nikdy tak bedlive poškodený strom.

„I ja z nej píjavam, Katra.“

„Nech ti bude na úžitok, Pavko, ako tejto lipe. A tebe bude: zdravý si a mocný.“

Dotkla sa ho pozorom. Ľavé oko odskočilo nabok, práve ako materi, keď je vzrušená. Začervenala sa, lebo on zachytil jej pohľad.

Hora akoby sa bola zajagala v nádhernom svetle a nad divotvornou studničkou akoby sa boli rozspievali všetky vtáčiky. I v ňom sa začali trhať akési temné závoje a trhlinami šibať jasné pramene svetiel. Život sa neukazoval šedivý a otupný, v ňom akoby mali hnať bujné dúbravy a veselé medze. I nocľažník mu dotušil:

„Drž sa, nedaj sa odlúčiť!“

Chytal sa i on tých svetlých prameňov a kráčal, kde je jeho divotvorná studňa, z ktorej vybúšil prúd blaha.

Zobzeral sa. Zo studničky vytekal jaroček a ponáhľal sa dolu grúňom. Je neviditeľný, ukryl sa do húšťavy papradia. Kde tá prestala, rozkladala sa celá hrada záružlia. Pri ňom kvitli veľké, bujné chlpy nezábudok. Jasnobelasé očká pozerali usmievave na mladý párik pri jarčeku. Pavko sa zohol, natrhal neveľké perečko najkrajších a dal jej ho.

„Na pamiatku, Katra, že si so mnou išla sem.“

Vzala pierko. Jej očko sa dotklo valacha. V ňom bolo moc teploty a veľká odhodlanosť ísť pri ňom nielen k studničke, ale kdekoľvek by ju viedol. Zaďakovala mu, ale slová sa spretŕhali.

„Odslúžila by sa ti, Pavko, keď prídeš, ale klince v našej záhradke nie sú také pekné ako tieto kvety.“

Pavko sa trochu nadurdil.

„Sto ráz sú krajšie,“ odpovedal jej spurne. „U vás je všetko najkrajšie, Katra, keď prídem a ty prídeš proti mne. Všetko je najkrajšie, ale ty nadovšetko. Tebe nič nechybí, Katra. Čo by si bola v najhoršej kolibe, všetko by bolo najkrajšie, kým si tam ty.“

„Neporúhaj sa, Pavko.“

Hlas sa jej pridusil a zmĺkol. Hruď sa búrno dvíhala. Prsty, ktorými chcela zapäť perečko nad bruslekom, sa striasli, že vypadli z nich tri najkrajšie byľky. Zohol sa chytro, zozbieral a podal jej ich.

„Neporúham sa, Katra, neporúham. Prečo by sa porúhal?“

„Keď som chybná, Pavko. Hanbím sa ľuďom pozrieť do očí.“

Zaliali ju slzy. Nevidela ani byľky, čo jej Pavko podával.

Pavko sa nahneval už naozaj. Chytil ju za ruku a vložil byľky do nej. Podržal ju vo svojej i stisol veľmi tuho, aby ich zasa neroztrúsila.

„Nie si chybná, Katra. Nie je pekne od teba tak hovoriť. Najkrajšia si zo všetkých, vieš. Mne najkrajšia, najkrajšia.“

Stískal jej ruku s kvietím. Ako jej tiekli slzy dolu tvárou, pritiahol tvár k sebe a slzy utieral čiernym rukávom. Šepkal jej pri samom uchu veľmi smelé slová, že je jemu najkrajšia zo všetkých, že ju rád, veľmi rád.

„Ty, Pavko!“ nachýlila sa k nemu a, ako ju oblapil okolo pása, založila mu ramená okolo hrdla. „Ty, Pavko, mňa!“

Pozrela mu do tváre, ale jej bola taká pekná, že očko, oslnené, hodilo sa naľavo. Zasa prichýlila tvár k nemu; zľakla sa tej veľkej chyby, že mu bude klať oči.

Zasa ju utieral tým rukávom. Ošiaľ, čo bol prvej na ňom, spadol z neho. Videl sa pri nej taký, aký je: s čiernou košeľou, badišovský valach, ktorý ani nemá komôrky, kde odviesť svoju.

„Ach Katra, čo som ti táral! Ale to pristane mne? Pozri tú košeľu, ja valach, nemám ničoho nič, čo by sa za necht zmestilo. A ja tak dievke veľkého gazdu!“

Striasla ho tuho, zahriakla prísne:

„Máš, čo mal náš otec, keď prišiel do nás. Dá ti haluzinu z briez, budeš robiť metly. Ja pôjdem do fary slúžiť, keď sa Žofka vydá. Naučím sa priasť a pekne tkať. Budú nám tri svety.“

„Nebudú, Katra, nebudú.“ Držal ju oblapenú tuho. Hlavu sklonil nízko, lebo bol urastený ani jedľa, Katra proti nemu bola predsa len maličká. Šepkal jej teraz už do samého ucha: „Tvoj otec sa spýta: ,Čo si nám doniesol, synku?‘ A ja mu poviem: ,Tuto holé dlane.‘ A on mne: ,Nič preto, len keď je statočnosť a dobré meno.‘ A povedz, Katra, mám ja meno? Otcovo ani neviem.“ Nuž hej, ak je nocľažník otec, nepošepol svoje meno, keď mal hlavu pri synovej na tej istej hlavnici. „Ako sa ukážem s materinským pred otcom?“

Triasla sa na jeho prsiach. Hej, otec je taký, spýta sa každého: ,Čo si nám doniesol?‘ Spýta sa i na meno, priezvisko. Ktovie, čo povie na materinské? Ale sa zobrala dovedna. Zatriasla ho za plecia.

„Nespýta sa. Nemá sa čo spytovať. Ak sa bude spytovať, odídem z domu. Pôjdeme, kde nás oči povedú.“ Pritiahla ho mocne k sebe, pozerala mu s horúcou oddanosťou do tváre. Očko len tak mihalo sem-tam. „Nedám si ťa, nie!“

Pritisol ju mocne k sebe. Hrdosť vstúpila doň a smelosť.

Podložil dlaň pod jej bradu, aby mu tvár neumkla a pritisol jej na ústa svoje s akýmsi horúcim smädom. Stáli pri lipe oblapení, ústa na ústach. Keď sa roztrhli, dívali sa zadivení na tento svet. Bol akýsi inakší, jemu omnoho krajší, usmievavý.

„Stal sa mi div, Katra. Nemať ťa tu oblapenú, neveril by, že je to svet, čo bol dnes ráno. Veru nie.“

„Musí sa stať div, Pavko. Pôjdeme chodníčkom Pána Krista a jasná strela netrafí do nás. I tebe vybútľavelo otcovské priezvisko. Nuž nech si tam má. Nepôjdeš schodiť svet za ním, ako ten nocľažník u vás za volmi. I bez mena rastie haluz, ako táto tu z tej kôry. Kristus donesie sám požehnanie v svojej priehršti.“

Pavko sa zadíval na ňu, i ona mu bola div sveta. Myslel, že nevie, skromná, vody zamútiť, a ono ona vie ísť veci na samý koreň.

„Ach, Katra, Katra, kto by bol povedal, že si taká múdra. Zo samej múdrosti vystavíš nový veľký dom, ako tvoj otec. Bude nežiaľ v ňom bývať.“

Zahľadela sa naň a srdce jej zabúchalo. Bude nežiaľ oň pečovať a zháňať, čo treba, do domu. Opatrí ho čo najlepšie, nič mu nebude chýbať, aby bol i on mocný a rozrastený, ani tento konár.

Keď sa najväčšmi kochal, ako mu bude pri nej, zišlo mu na um, že vlastne pri nej nebude. Len včera večer sa bol ponúkol Jankovi, že ak ho zlapajú a budú chcieť ostrihať do regimentu, zverbuje sa zaňho a bude slúžiť cisárovi. Zavalila sa mu veľká ťarcha na srdce. Bolo ju ťažko niesť samému. Bola pri ňom ona, i naložil jej polovicu ťažkej noše. Keď jej pritisla veľmi plecia, chytila sa ho prudko, aby sa nepotočila. Začala sa zastrájať, že si ho nedá, nie, nikomu, ani cisárovi. Nech si vezme druhých, hoďas Janka. Ale Pavko jej vyvrával. Čo sľúbil, darmo je, prichodí splniť.

„A čo preto, Katra, keď vyslúžim cisára, vrátim sa rovnou cestou do Badišova. Možno budem veľký pán s fúziskami. Budem mať čo ukázať otcovi, keď sa ma spýta, čo som vám doniesol.“

„Nedám si ťa, abys’ vedel. Nech si Janko ide slúžiť cisára.“

Myslela, že príde na polianku naradovaná od dúpnej lipy, a tu prišla rozhorčená. Obzerala sa po polianke, či nezazrie Žofku, ale pred kolibou sedeli len tí z fary a ten v hunke. Pavko sa jej ponúkol, že ju on najskôr zavedie, kde sú. Šiel s ňou rovno k skale, pod ktorou mal Janko pekný útulok.

Skala bola dosť vysoká, holá, ale okolo nej mladila sa hora. Kde bola diera pod skalu, rástli pekné smrečky ani dáka záclona, aby nebolo vidno dnu. Janko zaviedol Žofku sem. Pozerala na skalu, pod ňou jej ukázal dieru.

„Treba sa prikrčiť, kto chce dnu ísť: ale dnu je priestranno.“

Prikrčila sa i ona, a keď sa trochu rozhľadela, videla za otvorom ako pivnicu. Tam pri jednom kraji bol koberec na sene, i hlavnica. Chudák, Janko, tu musí spať a skrývať sa i vo dne, keď prídu z dediny na salaš. Keď môže ísť ku kolibe, svák Hamula mu hvizdne, ako dnes.

Uľútilo sa jej ho. Pristúpila k nemu náhlivo a oblapila ho prudko, tisla tvár k jeho tvári, ale nemohla dočiahnuť k nej, bárs sa stavala na prsty. Našla jej zato veľmi dobré miesto jemu pod uchom na hrdle.

„Ach, môj Janíčko! Bola by vari umrela, nech ťa nevidím. Do tých čias som sa mala okolo starého, kým ich nevypoďkal semka. Keby ťa boli odviedli, ja by už nežila. A teraz rob so mnou, čo chceš. Ja som tvoja, tvoja…“

Pritisla sa k nemu, nasýpala mu do žíl žiaru, že od horúčavy sa mu mihali iskry pred očima. Pritisol ju k sebe a nasial jej horúcich bozkov na líce. Hovorila mu všeličo, že pôjde s ním hoďas dnes do Trnavy alebo kde ju zavedie. Čo preto, že budú medzi cudzími, len keď neodvedú jeho.

„Neodvedú ma, nedajú ma.“ Vyrozprával jej, ako cudzí nocľažník má úfnosť u osvieteného. „A čo by i tak prišli, nedám sa. Uskučím.“

Tu sa ho opýtala, ako uskočil vtedy vojakom. Počula, že sprvoti nechcel, a potom im uskočil pred samým nosom, akoby sa bol prepadol do zeme.

„Boli by ma našli na šope za žitnými šupami. Ale sa stal div, Žofka. Šiar snopkov, čo bol za mnou, sa podvihol, urobila sa špára. Anjel mi šepol: ,Tadiaľto ujdi, Janko.‘ Pošitie bolo nové, urobil som si ľahko špáru a bol som na streche. Kým ma hľadali po dome a dvore, ja som ležal na vrchstreche ani na posteli. Keď vojsko odišlo z dediny, anjel mi dal znak a ja šiel na salaš.“

„Naozaj anjel!“ Pozerala naň rozšírenými očima od divu i od strachu.

„Anjel musí byť: ukázal mi istú cestu, keď ma obstúpili a ja už bol ako v ich rukách. Pravdaže anjel!“

Ukázal jej veľmi pekného smrečka neďaleko diery. V hustom haluzí bola hodná klietka. Urobená bola z tisiny, i stĺpiky i šteblinky a pánty. I dno mala zložené z tisinových tyčiek. Povaly nemala, ale mala dach z tyčiek a zvonku pokrytý peknou tisovou kôrou. Na dachu boli na štíte obloky a hálka, zo strany výhľady. Dom bol pekne zložený dovedna. V ňom si podskakoval drozd, keď Janko odhodil halúzky, ktorými pokryl klietku. Vták bol veselý, privykol na Janka. V húšťave haluzín mu bolo, akoby ani nebol chytený v klietke.

„Zaspievaj, Honzo, zaspievaj!“

Drozd naklonil hlavu, obzeral si Janka, ale ešte väčšmi Žofku. Potom podskočil a začal si utierať zobák o pántik: ďob, ďob.

„Aký pekný drozd!“

Janko sa zasmial. „Veru tak. Drozdík drží drozda. Zaspievaj, Honzo, zaspievaj.“

Janko začal hvízdať a drozd vstal a prerazil ho hneď svojou nôtou: ,Štyri kozy, piaty cap.‘

Žofka sa zasmiala. „Peknú si ho naučil!“

„Naučil som ho veselú, Žofka, a takú, aby nebolo v nej ,moje potešenie,‘ ani ,dievča-dievča.‘

Tohto drozda vezmeš s klietkou a zanesieš ho do mlyna.“ Žofka sa zadívala naň, otvoriac široko nevädzové oči. On tiež pozeral veľmi vážne a prikývol: „Do mlyna, k Mahúľovi. Ale nedáš ho mlynárovi. Tam je Hanka, dievčatko, čo varuje dieťa, jemu dáš drozda s klietkou, že som ho ja poslal.“

Opadli jej krídla, spustila ramená. Pozerala naň v neistote, či ju prekára. Ale videla, že pozerá na ňu veľmi vážne. Nechmúrila sa, oko akoby bola zatiahla hmla pod zobranými obrvami. Strhla sa i dupla.

„Nedám. Nie — nedám, abys’ vedel. I ja nosiť ešte! Nepôjdem.“

Schytil ju, ťahal ju k sebe, ale sa vykrúcala. Naostatok ju stisol tuho, jej hlava bola pod jeho uchom. Prihol sa k lícu a pokryl ho horúcimi bozkami.

„Hanka je anjel. Ona prišla vtedy vyslobodiť ma. Dala sa chytiť miesto mňa.“ Pozrela naň nechápave, ani ohlušená. On jej prikývol a dotušil: „Veru ona.“

Hnev sa stíšil ale v nej sa rozliala veľká nádoba s ľútosťou. Ako sa to stalo, ako, že vtedy ona nebola pri ňom? Prečo iná ostala anjelom otvárať nečujné, skryté dvere k slobode práve jemu, keď pre ňu ho lapali vojaci? Hľadali ho i u nej. Bola by vedela nájsť dvere k slobode?

Sedeli jedno k druhému blízko, a predsa si boli ďaleko. Mysleli na Hanku z mlyna, ale každý inakšie. Jej sa triaslo srdce bôľom a strachom, že iná zabrala toľký kus miesta, ktoré by patrilo len jej.

„Mrzko od teba, Žofka, ťažkať si preto. Povedz Hanke, že drozd bude len jej, nie inému. Keď jej nebude vo mlyne, vezmeš si ho nazad a bude tebe.“

„A kde pôjde?“

„Pôjde. Veď uvidíš. Povedal som, že je anjel!“

Zamyslela sa. Janko to povedal veľmi vážne, oko mu bolo smutné. I jej bolo do plaču. Bôľ jej stískal srdce, že ona vtedy nebola anjelom.

A prihrnula Katra ani víchor. Pavko stúpal za ňou pomaly, z nohy na nohu, akosi hanblive.

„Žofa, poď hneď a hneď. Pani ťa volá.“ Hlas jej znel tvrdo, skoro surovo. „Nie vy tam, vás nik nevolá,“ okríkla mládencov. Očko len tak tancovalo zboka nabok. „My vás zavoláme, ak bude treba.“

Chytila Žofku, len čo poodišli, a ponáhľala sa s ňou. Žofka sa divila, kde ju vedie. Menilo sa jej, že nejdú na polianku. Otvorila oči, keď zastala s ňou pri dúpnej lipe s veľkým bujným konárom.

„Abys’ vedela, Žofa, my sa zoberieme, ja s Pavkom. Už sme si dali slovo. Nebudeme odkladať ani do adventu, ak ma otec nebude chcieť dať. Ak prikryje, dobre, pôjdem trochu slúžiť do fary prvej.“

Žofka bola zabratá do iných myšlienok, naliehavá starosť jej len toť zavalila srdce: ale vystupovanie Katry ju rozveselilo. Vidno, vyfrkla z koľaje, chudinka Katrenka, lebo si dala sľub s Pavkom.

„Čo si sa tak rozpajedila, dievčička?“ spýtala sa jej trochu posmešne. „Ak sa zoberiete, vari komu ubudne dačo?“

Nevädzové oko pozrelo pritom posmešne na očko, ktoré si nedalo založiť uzdu, ale jednostaj strečkovalo.

„Keď ti neubudne, dobre. Ďakujem za lásku. Ale mne ubudne, ak pôjde Pavko k regimentu miesto Janka. To sa nepatrí, vieš. Pavko nemá čo slúžiť cisárovi za kadekoho. Ty si zober svojho Janka a choď s ním, aby nik o vás neslýchal, kde ste. Čo sa máte tu ponevierať? Aby ho lapili?“

Tu už blyslo oko Žofkino, tvár sa zapálila ani ruža. Stisla päste a pristúpila k nej.

„Zavadziame ti, či čo? Ja sa mám kde vydať. Muž vie, kde ma má odviesť. A tvoj? Na ktoré gazdovstvo?“

„Neprídeme od vás pýtať!“

Žofka sa jej usmiala.

„Príde na prístupky, do hotového. Bude valach do smrti. Ešte utkvie v pastierni.“

Katra stisla ústa, a predsa sa vykrivovali. Ohne ju podchytávali a šibali do tváre.

„Hoďas i v pastierni, vieš, ale druhému sa nebude modlikať, aby šiel zaňho trúbiť. A tvoj sa modliká, aby ho neostrihli, a jemu sa ťaží ísť, kde treba. Ak sa toľme bojíš, že ti sadnem do domu, na, dievčička, nevezmem ho na prístupky. Ešte tebe dám môj diel, nech ti ho dajú výplatkom. Len sa odprac.“

Žofka sa postavila, podhadzovala sa chytro a búchala päsťou do dlane.

„A ja práve nie! Čo sa na kolomaž rozleješ. Noclažník Janka vyslobodí. Nenazdávaj sa.“

Sestry stáli proti sebe, hotové dať sa do vlasov. Medzi sestrami vždy šuchne dačo, ale medzi týmito sa otvorila odrazu celá hať hnevu a nenávisti. Samy sa divili, skadiaľ sa toho nazlievalo toľko.

„Spoľahni sa na nocľažníkov, nehanblivá.“ Katra chytila sestru za ruku a triasla ju ani starú slivu. Pri každom otrase cupkali urážky na zem. „Ty si vina všetkému. Vyškierala si zuby pánom, keď si im podbehovala. Povedz, za ktorou sa vláčili?“

Žofka nemala čo odpovedať. Elečko by bol sotva kedy prišiel za ňou, keby ona nebola sprvoti ukázala, že sa rada prekára s ním.

Rozišli sa sestry v hneve. Žofka sa vrátila k Jankovi, keď sa najprv vyplakala. Katra išla na polianku. Odľahlo jej, keď sa vyvadila so sestrou, ale sa neuspokojila. Nocľažník bol na polianke, ale osamotený, lebo ostatní boli všetci pred kolibou. Cyril sa nechcel hnúť od putery, v ktorej bača zasa miesil oštiepky a vtláčal do formy. Mal roboty starý i otec, aby chlapec nevošiel rukami tam, kde miesil bača. Okrem toho sladilo sa pozerať na peknú, zručnú robotu bačovu.

„Každý vedieť svoje remeslo tak, ako bača, náš národ by vynikal nad iné v zručnosti a dokonalosti,“ riekol naostatok Bohumil Valizlosť.

„Ľud vyniká dôkladnosťou a umením vo všetkých remeslách, ktoré si sám vynašiel, alebo zložil na svoj spôsob.“

Katra videla nocľažníka, že je sám. Pristavila ho na prechádzke. Neobchodila okolo ožihavej otázky, ako mačka okolo horúcej kaše.

„Je pravda, že chodievate k osvietenému a znáte sa s ním?“

Nocľažník sa pristavil na veľmi prísnu otázku a prezeral si dievčinu o skákavom očku.

„Pravda je, chodievam často. I dnes pôjdem k nemu.“

„Slúchne vás, čo mu poviete?“

„Slúchne z väčšej čiastky; uhovie, kde môže.“

Podoprel sa oboma rukami na valašku a pozeral jej usmievave do rozdráždenej tváre. Očko skákalo neporiadne sem-tam, ale tvár nebola mrzká. Čelo nebolo vysoké, ale nad ním boli veľmi pekne prihladené vlasy nie cele čierne. Na miestach akoby hrali na hrdzavo. Nos bol rovný, pekne postavený, iba krídelká na ňom šibali hore-dolu čosi nepokojne. Ústa boli ani malina. Dolná pera bola trochu odutá, ale v prostriedku bol predsa zárezík, pri ktorom na obe strany sa vyduli pekné zaokrúhlené vankúšiky. ,Bisťubohu‘, pomyslel si, prizerajúc sa jej, ,bola by pekná panna v hociktorom kaštieli, keby ju bolo vyobliekať.‘

Katra nedala nič na jeho obdiv, mala na zreteli jednu, jej hlavnú vec.

„Keď pôjdete k nemu, mali by ste mu rozpovedať, čo sa robí v Badišove. Hoc nie je on pôvodca, ale naň padá všetka hanba. Hanba a potupa sa robí ľuďom, a keď si nedajú brnkať popod nos, dajú ich lapať, akoby vojsko bolo na takú pľuhavú robotu. Povedzte mu, že Janko Drozdík z Badišova je nie na vine. Nikomu neskrivil vlasa bez príčiny.“

„Poviem mu, to mi bude dnes prvé slovo, keď prídem k nemu. Pristúpil k nej bližšie a spýtal sa ticho: „Janko ti na srdci leží? Vari sa radi máte?“

„Leží mi na srdci pre inú vec. Pavko Hudák sľúbil zaňho slúžiť, ak by ho zlapali a chceli ostrihať. A ja — ja…“ Očko zatancovalo do skoku a potom akoby chcelo barany váľať. Ale nemohlo veľmi šanovať, lebo len-len že sa neutopilo v čistej vlahe, ktorá sa nabrala na dolnej mihalnici ani za nejakou haťou.

Nocľažník jej položil dlaň pod bradu. Bola mäkká, teplá. Bola by ho pľasla po ruke, ale v tie časy hať spustila všetky úpusty, že mohla lepšie prehliadnuť. Videla, že pozerá na ňu mile i akosi vážne.

„To tebe leží Pavko na srdci?“

„Lebo sa zaplietol s Jankom a bude mu stáť v slove. Pavko je taký. Vie, čo je slovo.“

Osvietený sa zamyslel. Bolo mu len pred chvíľou jasne, slnečno, tvár devy mu rozobrala srdce a valila doň milej teploty. Ale tu mu zišlo na um, že nemá moci. Sľubuje, čo hádam nebude môcť splniť. Jeho syn vie, čo je slovo, ide ho splniť. On tiež dal slovo pred toľkými, že nedá bantovať nedeľné školy, spolky miernosti a nedá utiskovať. To všetko robia iní teraz, ale pod jeho menom. On sám im dal do ruky moc. Ako ju dostať nazad? Smolce pôjdu predsa len pod záloh a on zlyhá pred pamiatkou mŕtvej matere, rušiac slávnostné sľuby? Alebo odkopne hrdosť a zneužije dôveru ženy, dajúc od nej platiť, čo utratil pre inú ženu?

„Čo ako urobí, čo mu poviem,“ sľubuje nocľažník, utierajúc pot z čela rukávom. „Urobí na moje slovo, hoc bude čo. A ty, keď sa zoberieš s Pavkom, pošleš mu aspoň radostníka?“

„Radostníka by mu poslala, sama by mu ho doniesla, hej, s Pavkom ak nás nezohrdí taký veľký pán.“ Nocľažník istil, že veľký pán by ich nezohrdil. Radostník by mu vraj chutil veľmi. „Ale i Žofka mu pošle. Ona je všetkému na vine. Pre ňu sa musí Janko pokrývať.“

„Uvidíme, uvidíme. Azda sa nebude musieť pokrývať dlho. Osvietený sa preukáže.“

Bolo ľahko sľúbiť. Dievča odbehlo natešené: on ostal znovu sám. Ale horký sám: veľká starosť mu je pri boku, kráča s ním rovným krokom. Obzeral sa po polianke, či by sa našiel kto odohnať domŕzavého spoločníka. Videl mladého Zábora a rozvažoval, či by ten nezahnal starosť. Ale mladý zapálenec bol pri žene a deťoch, a keď nebol pri nich, niesol všade so sebou zásady. A čo by mu bolo z nich, keď beztoho nepracú sa do jeho zložitého byvstvovania, súc hrčavé a kruté? Z nich sa nedajú kálať tenké šteblinky, ktoré blčia fakľou a osvetľujú tmavé chodby. Starý ich tiež má, príkre zásady, ale ich okliesnila a ohladila dlhá skúsenosť života. Ten by mu skôr mohol pomôcť.

Priblížil sa i on ku kolibe v dobrý čas, keď bača vyňal hrudku z putery a rozkrájal ju na lopári. Čerstvý sladký syr vržďal im pod zubmi. Zajedali si ho chlebom, čo doniesli v košíku. Osvietený tiež zjedol svoj kúsok i krajíček žitného dobrého chleba. Potom potiahol starého pána za rukáv. Išli na polianku mlčky, zahli do hory a zanikli v nej. Starý pán videl na ňom, že mu má čosi povedať.

Osvietený zastal a obrátil sa k nemu. Pozeral veľmi vážne.

„Ťažkú robotu mám pred sebou, a nie som dostatočný urobiť ju ako svedčí. Ak sa mi nevydarí, môže vyjsť navnivoč dobrá snaha a možno i môj život. Keď ma tu nebude, alebo prídem o všetko i o česť, budete mi vy za svedka, že som mal vážny úmysel napraviť, čo vychodilo nakrivo.“

„Čo to hovoríte?“ okríkol ho starý pán. „Vyjsť navnivoč dobré snahy nemôžu, hoc by i život skrušilo. Život je dočasný, ale snahy žijú večne.“

„Snahy? Ako ktoré. Mladí Slováci ich neoceňujú, ak sú nie zaokrúhlené. Uznávajú za dobrú len snahu, ktorá chce všetko, alebo nič. Nechcú počuť o troche. A v živote kto kedy dosiahol všetko, čo by chcela dobrá snaha zahrnúť?“

Starý pán mu prisvedčil. Zásada v mravných sférach má svoje cesty a méty: človek zásad ide rovno k métam. Ale život sa berie strednou cestou, neraz okľukami, ba často sa i vracia k tomu, čo dávno pohodil.

„Život nerozmýšľa, ale hrnie napred a schytáva všetko sebou. My v ňom plávame ako ryba vo vode, bez rozmyslu. Keď začneme rozvažovať, znak je, že sa nám nepláva dobre. Hádam nás udrela po hlave hrča, alebo starý peň. I mne sa pláva tak zle, darmo sa bránim a obzerám, do hlavy mi búši tu z tej strany, tu z inej. Pomáhajte mi rozmýšľať vy, človek skúseností a zásad.“

Prišli k dúpnej vŕbe. Osvietený sadol na pažiť nad studničkou, oprel sa na lakeť a vyrozprával všetko, čo sa stalo v ostatné týždne: ako prišiel o moc, ako padol do dlhu, ktoré sa mu nedajú pohnúť z miesta. Spod obočia pozrel na spoločníka, ako sa zadrží, keď počuje o Judke a o daždi od Oravy. Ale starý pán je dávno v Rubárskej stolici a v tie časy sa dosť pošuškávalo o tajných záletoch mladého Uzdica do Záhradného. Čo počul teraz, už ho toľme neprekvapilo. Prekvapilo ho najväčšmi, že je Pavko syn osvieteného. Má pravdu veľký pán, život mu bol veľká, mohutná rieka, a on sa hodil do nej bez rozmyslu a dal sa nosiť valným prúdom, kým ho niesol. Pekná plavba, nekormanuje sa, pláva sa bezstarostne, ako voda nesie.

„A teraz mi poviete úprimne, čo je väčšia podlosť: zrušiť slávnostný sľub, čo som ho dal materi, keď umierala, že Smolce nedám nikdy pod záloh, alebo ísť k žene pýtať peniaze, ktoré som utratil pre hlúposť k inej žene. To mi rozhodnete.“

Ešte sa usmial. S akýmsi záujmom pozeral, čo si starý počne so zadanou úlohou.

Starý pán držal zvonček v ruke, ktorý bol odtrhol v roztržitosti a skrúcal ho medzi suchými prstami.

Odtrhnutý kvet, ktorý zvädne. Tak vädne všetko, čo sa odtrhne od svojho prirodzeného koreňa: i česť človeka, ktorý sa odtrhol od rodného pňa a dá sa štepiť na nepatričné pníky. Ktorá je väčšia podlosť? Obe sú veľké podlosti i hriechy. Sľuby rušiť a šliapať v blate. To už neznamená poblúdiť, ale skôr zo šliapania sľubov urobiť si pravidlo života. Veď tu sú pošliapané sľuby Slovákom o nedeľnej škole a spolkoch miernosti, potom prísaha spravovať stolicu spravodlive, prísaha inšpektora hájiť hmotné a duchovné nábytky cirkvi: koľko nesplnených, potupených a vysmiatych sľubov a prísah! Tu už vlastne celý byt je založený a zasadený do luhanín a podlostí, aby v nich rástol a bujnel ako tučná špargľa na hnoji. I takými prúdmi sa dá plávať, komu sa nebridia, ale tie nesú do mrcha krútňav, kde voda nebezpečne víri, strhávajúc svoje žertvy, alebo k záhadným jamám, kde na hladine stoja bublinky sťa na výstrahu a spodný prúd medzitým ťahá žertvu na dno. Kto náhodou vyhne mrcha miestam, neutečie smradľavej kaluži, kde zunované prúdy odkladajú všetku smeť a nečistotu, čo doniesli tam odhora. V takej kalužine, hľa, čľapoce sa veselý plavec, ktorý sa bol tak radostne hodil do rieky života. V smrade sa dusí i pozostatok čistej a prirodzenej podstaty.

„Ťažko sa rozhodnúť, nie?“ Osvietený sa ešte usmieval. Pozeral so záujmom na jeho rozpaky. „I mne bolo ťažko. Koľko dní, čo sa trápim rozhodovaním.“ Prichýlil sa k nemu a riekol mu pošepky: „Keď ste vtedy boli u mňa, bol som rozhodnutý. Guľka bola hotová.“

Starý pán ho chytil za ruku.

„Najhoršie rozhodnutie zo všetkých. Zapľujte ho. Nech si ho držia chabci.“

„I ja som ho odhodil. Bolo by ostalo moc nepokrytých dlhov. Toľké sľuby nesplnené na všetky strany, krivdy nenapravené. Potom nová povinnosť postarať sa o syna.“

„Aké pekné slovo! Zdravé rozhodnutie!“ skočil na nohy a prešiel sem-tam prudko. „Moc musíte dostať nazad. Len vo vašich rukách je ona ozajstná moc; v iných je útisk a násilie. Peniazmi ste prišli o ňu, peniazmi si ju vykúpite. Ale nie peniazmi zo studne podlosti a hnusoby. Sľuby sa nesmú plniť rušením svätých sľubov a povinností.“

Osvietený vstal, počul tiež pekné slovo, nad ktorým sa mu celá bytosť triasla radosťou. V ňom zunela mocná viera v dobro. Ach, títo ľudia, ktorí vedia kŕmiť mocnou vierou svoje snahy a v nej oceľovať krehké sily! Odkiaľ im ona prichodí, práve keď je najhoršie?

Starý pán zastal a ukázal na dúpnu lipu, i odkiaľ sa tu vzala a prečo je dúpna. Osvietený s chtivosťou slúchal legendu o Pánu Kristu a jeho chodníčku na ceste na švihrovské pole. Inokedy by sa bol vysmial prostonárodnej báji, ale dnes bola otrasená svetácka trúfalosť. Videl v nej čosi významne prorockého.

„Pekné slovo, drahý priateľ!“ riekol starý pán, chytiac ho za ruku. „Veď sa vy chystáte ísť tiež na Pána Krista chodníček a rovnou cestou na polia, kde krivda a nátisk zabíja dobrú snahu a zadáva jej tisícoraké rany. Zloduch poslal i na vás búrku, zvrátiť vás z tej cesty. Ale jasná strela vás nezabila. Vyjedli vám, čo vo vás bolo dobrého a mocného, ako tejto lipe. Ostala iba kôra, vonkajší tvar. Tu prišiel Kristus Pán a porosil prázdny vyjedený tvar požehnaním. Z krehkej kôry ženie bujný, mocný konár moci, pod ktorým nájdu tône ustatí v práci a ochrany slabí a ukrivdení. Zdužie vaša moc, rozloží sa hrdlo po našich dedinách. Zahanbia sa nepriatelia.“

Osvietený ho počúval, ale pochyboval. Pána Krista chodníček nie je pre nohy rozmaznaných potomkov kaštieľa, ale pre krpce otužených v útisku a krivdách. On má ešte odvahy v sebe driapať sa na ostrý hrebeň medzi dvoma svetmi: ale jej nemá pridať sa k nim, ktorí bojujú za pravdu.

„Peniaze budú, oj, budú. Vy ich nehľadajte. Našlo ich priateľstvo.“ Starý pán už mal rozvrh, odkiaľ ich vypradie. On sám má desatinu, Drozdík možno polovicu, Marienka musí mať tiež čosi v uzlíčku. Chytí sa vrecka vďačne i richtár Klaviaň a Paľko Heverin. Dechtiar nebude mať veľa, ale jeho žena má zgazdované niečo. U Plocha sa nájde viac ako u Dechtiara: ten gazduje lepšie. Samo Uhliar tiež dá, čo má, vďačne. „Priateľstvo je veľký boháč. Má viac, ako potrebuje, a jeho bohatstvo sa nevyčerpá.“

„Ďakujem — ďakujem.“

Osvietený bol uveličený, že čuhársky rechtor našiel i tej veci spôsob. Len či z toho neskrsnú nedorozumenia a trpkosti. Ak by ho chcel starý kúpiť za peňažnú podporu a obrábať na ňom ,roľu národa dedičnú‘?

„Mne sa neúfajte veľmi,“ začal sa vyhovárať. „Vôľa nemá u mňa toľko ocele, ako u vás, i odhodlanosť je na slabých nohách.“

Starý pán pokyvoval hlavou. Nečakal od neho veľké skutky a úplný obrat veci v stolici ani na stoličnom dome. Bolo by ozaj primoc čakať od rozmaznaného syna národa. Čo by povedali priaznivci a rodina vo Viedni, Budíne a Prešporku, keby doletel k nim chýr, že sa Uzdic pridal k novým Slovákom? Či by ho chceli nosiť a podporovať u vysokopostavených? Palatín Jozef by už sotva čo urobil, skľúčil ho vysoký vek: ale vo vysokej námestnej rade by prišiel o priateľstvo. Sám gróf Kolowrat by pokrúcal hlavou nad skazou takého sľubného života.

„Na každý pád napravíte krivdy a splníte sľuby. A potom ste predsa len náš, hoc nie zásadami a skutkom, tak aspoň rodom a pôvodom.“

„I srdce je z väčšej čiastky s vami, len nie rozum a opatrnosť. Vlastne vaše je všetko, čo je osobne moje. Len v úrade a verejnosti som sluha cudzej vôle.“

Starý pán stisol plecia bezradne. Kývanie medzi dvoma svetmi iste neprestane: v jednom srdce, v druhom rozum a záujmy. Obojživelníctvo, slúženie dvom pánom, sedieť na dvoch stoličkách, to je život rozmaznaného syna národa.

„U vás budem už len hosťom, dakedy, riedkokedy, v neobyčajné príhody, ako táto, keď som hľadal voly z Červenej Lehoty. Ale kde budem môcť, ušetrím i zastanem pravdu. Pomôcť lahodne pomôžem. Nieto sily, spôsobu. Byť úplne s vami medzi štyrma očima i verejne, myslím, že z nás len máloktorý zdolie. Naša sila ochabla, vôľa zhrdzavela.“

„I to je niečo, dakedy veľa,“ odpovedal mu starý pán.

Pozeral naňho nežne, temer starostlivo, ako na slabé, krehké stvorenie. Kde by čakať viacej od rozmaznaného syna národa? Pomôcť lahodne pomôže, nemajúc sily a spôsobu trpieť. Sila ochabla u nich, vôľa odmäkla a uhýňa sa ani hybká trstinka.

„A bude ešte viac môjho, čo sa vám dostane.“ Pristúpil k starému rechtorovi a oblapil ho na chudých, pohrbených pleciach. „Keď nemôžem byť ja váš telom i dušou, nechávam vám za to svojich. Tam je váš Drozdík, v ktorom je tiež niečo našej krvi, a môj jediný syn, kosť z kosti mojej. Jeho učte chodiť Pána Krista chodníčkom, ako už chodí Drozdík: azda sa on nezľakne tŕnia a kamenia na ňom.“

„Veľký dar, veľký dar.“

„Syn strávi túto zimu v Badišove, u strýčnych bratov Drozdíkovcov. Naúčajte ho, pocvičte v dobrom.“

„Zíde sa nám, veľmi zíde.“

Uzdic mu prisvedčil, že veru hej. Stalo mu pred oči teraz ešte jasnejšie, ako vtedy o kongregácii, na čom sa našli Slováci.

,Naše ruky v tom boli neúnavné v práci; popredné rody sa honosili, že môžu pomôcť vyprázdniť starý, pekný dom. Poodnášali z neho drahocennosti a majetnosť. Ešte i klince vyťahovali zo stien. Vykopali mladú štepnicu zo zeme a presadili do cudzích sadov. Staré, rozrastené lipy a limbory postínali a predali na ohrev do cudzích domov. Ešte i tú chudú prsť zo záhradky sypali do vriec a odvliekli na novú hospodu.‘

„Veru by sa zišli i iní,“ dumal Uzdic, „ponaprávať, čo sa pokazilo.“ Meral pochybovačným okom plecia a prsia krehkého starca. Strecha je na spadnutí, tečie na ňu ako cez sito. Príde premeniť rohy, pošívať čo z väčšieho, aby nevzal zrub skazu. I na zrube jesto čo poprávať, treba ho zdvihnúť na heveroch, podmurovať i podšupnúť zdravé brvná do základov, vyčistiť zhnitú bútľavinu a vykoreniť záškodnú črvotoč a naostatok povymetať všakový nečin z kútov. Potom prídu nákladky do obnoveného domu, lebo ostal prázdny, nadobudnúť nový riad, aké-také záclony a, ak by sa dalo, i okrasy. Nevesty a dievky ho už len vyriadia čo najlepšie: vybielia, vymažú ho, vykrášlia ho jarabou maľovkou okolo dverí a oblokov.

„Hej, budete mať roboty, budete,“ dotušil mu osvietený, „ak chcete mať dom aspoň taký, ako bola stará kúria, ktorú vám vynosili.“



[46] nosili zástavy takého Tökölyiho alebo Rákocziho — Imrich Thököly (1657 — 1705) a František II. Rákoczi (1676 — 1737), známi vodcovia protihabsburgských povstaní v Uhorsku na konci 17. a na začiatku 18. storočia




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.