Zlatý fond > Diela > Bohumil Valizlosť Zábor III


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Bohumil Valizlosť Zábor III

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Michal Belička, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Ivana Gondorová, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Ivana Černecká, Nina Varon, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Ondrej Dobias, Martina Kazdová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 91 čitateľov


 

3

Kurátor šiel do Ohradnice na dvoch vozoch po soľ. To mala byť prvá fúra do Žiliny. Ondrej poháňal druhý pár, zložený z Hlavčovho a tretieho mladého koňa. Ondrej bol uveličený, že ide do cesty. Zo Žiliny mali ísť do Trnavy po zbožie[11] dolu krásnym Považím. Ondrej dostal opasok, kapsu i novú širicu. Bol hrdý.

V soľnom sklade zavolal úradník kurátora do izby. „S kýmsi ste museli mať čosi. Prišlo mi písemko od hlavného skladu nedať vám fúry. Z kontraktu je už nič. Len kde nájsť iného napochytre ako vy!“

„Richtár Hamuľa ich obslúži ako ja.“

Úradník krútil hlavou. Škoda starej známosti.

Kurátorovi nebolo ľúto, skôr mu bolo akosi voľne, že ho to potkalo. Písmo z hlavného skladu znamenalo, že ktosi zakročil proti nemu. Hneď si pomyslel na pána Ozubinského. Nezastrájal sa, ale ho udrel naskutku. Začínajú sa vŕšiť pre konvent, on už teda odniesol svoje. „Keď je tak, pôjdeme, skadiaľ sme prišli; im ďakujem z priateľstva.“

Ale úradník ho zadržal, náhlivého. „Nieže tak, Drozdík. Vy ste sa ustávali až sem, naprázdno vás neodpravím. Lístok mi prišiel včera večer. Naložte si fúru, ak chcete, a ja sa vyhovorím, že som písmo dostal, keď ste už boli preč.“

Kurátor mu ďakoval.

Vtedy i uznal, že sa vyplatí mať nepriateľov, lebo nebyť ich, nebol by poznal priateľov.

Chlapcov odpravil do Žiliny, Ondrejovi dal naučenia, ako má slúchať Janka, keď pôjdu do Trnavy. „Aby ste sa nevadili cestou, ako synovia Jakobovi, tiež išli po zbožie.“

Slniečko začalo tuhšie prihrievať. Kopnelo razom po stráňach a úbočiach. Voda hučala tuho dolu potokom v Badišove. V tie časy prišiel do Smoliec hajdúch k Elečkovi.

„Volajú ich pán veľkomožný na zajtra ráno.“

Pán Elečko šiel trochu nesmelo do stoličného domu. Nečakal dlho v prednej, zaviedli ho do bočnej.

Pri stole sedel pán slúžnodvorský. Položil pero na stôsik a prezeral si prísne mladého pána.

„Ich žaloba nestojí fajku tabaku. Keď chcú žalovať, preukážu svedkov, alebo aspoň corpus delicti.[12] S nočnými pračkami nech mi sem nechodia. Hanba sa prať pánovi so sedliakom a ešte utekať pred ním. Pán, keď sa mu čo zapáči, si vezme. Ak mu sedliak skriví vlas na hlave, nech príde sem a ja som tu!“ Buchol päsťou na stôl a pohodil hlavou. „Ukážem sedliakovi, že drúk má dva konce. Ale s pletkami mi sem nechodia.“

Elečko vyšiel z kancelárie, ani by ho bol obaril. Kto máš škodu, o posmech sa nestaraj. Na chodbe sa mu pripojil Nehemko Žulovic, tiež bol vyšiel z kancelárie. Elečko by mu bol dal po nose, lebo sa mu menilo, že sa mu Nehemko posmieva. Ale o chvíľu sa udobril a poslúchal veľmi pozorne Nehemka.

„Nedať mnoho na frfľoša v kancelárii, ale sa mať okolo dievky. Tritisíc jasných striel, nedať sa jej vyšmyknúť. Ej, nebyť ja takýto, ani sem, ani tam, neušla by mi. Šiel by za ňou do fary, hoďas do pitvora na kostole.“ Šúchal si riedke svetlé fúziky na obrátenej hornej gambe. Potrhávala sa od veľkého nepokoja. Slúžnodvorský mu včera sľúbil, že na tom visí úradník v stolici, či príde Drozdík prosiť do úradu a sľúbiť, že bude dobrý.

„Budeš ho môcť zmäkušiť, Nehemko? Ale dobre, ako dobrý pampúch.“

„I železo je tvrdé a dá sa obmäkčiť v ohni a na nákove. Len ho dobre poprihrievať.“ Tak učil Elečka, ako sa k dievke dostať, a potom si už vziať, čo sa mu páči a nebáť sa mládenca.

„Nech sa opováži len palec zdvihnúť, nie to veľký drúk, a najmä vo dne!“

Za ten čas slniečko prihrievalo. Na ceste bolo blatisko, ale chodník popri garáde, kadiaľ idú ľudia, odulo. Pažite sa zelenejú v sadoch a po medziach. Hundráč ošedivel celkom. Biely plášť sa stratil, trčia z bokov holé braliská, miestami sa brnejú fľaky kosodreviny. Vetrík poťahuje veľmi prívetive. Ovce po ovčiarňach bľačia clivo. Statok v maštali vyskočí nepokojne, keď sa otvoria dvere, či ho neprišiel gazda odviazať a vyhnať na pašu. I leniví sedliaci, ktorí v zime vylihovali nič po nič, majstrujú po cieňach okolo pluhov a orných vozíkov. Jar je predo dvermi. Dvíha nohu prekročiť prah do pitvora.

I starý pán sa obracia. Celé dni má roboty okolo včiel. Upratal šupy žitnej slamy, ktorá hriala v zime koše; povymetal včelín, poprezeral sitká, čo si dávajú včelári na tvár, keď robia okolo včiel. On si ich nikdy nekladie, pracuje bezstarostne, včely hučia okolo neho, podajedna sa rozpajedí a uštipne, ale on si vytiahne žihadlo a pracuje ďalej. Na večer ohlásil slávnostne v kuchyni:

„Zajtra budeme včely podberať. Žofka, chystaj, čo treba; ja ti ukážem, čo všetko.“

Učil ju obárať šafličky a veľké hrnce.

Ťaj, či bude toľko medu? Divila sa i dievka i farárka, ktorá čosi nemotorne sa krútila okolo nich, alebo musela držať Cyrilka, aby nezavadzal pri robote.

„Bude ho čosi, bude. Včely dobre gazdovali tej zimy.“

Na druhý deň bol utešený jarný deň. Starý pán vynášal nádoby do včelína. Hneď zrána vtiahol do fary vozík jeho velebnej milosti: z neho vystúpila pani z Ozubín.

„Ešte čo! Až do Ozubín počuli, že sa zberáme podberať?“ posmieval sa starý pán. „Med vonia naďaleko, ó, hej.“

„Ešte vychytíte, že som prišla med lízať!“ durdila sa trochu, naprávala čepiec na hlave, ktorá sa už dosť sivie pod riedkym čepcom, čierne šaty dodávajú vážnosti, i tvár ostala vážna, akoby sa jej ťažilo smiať, hoc z úst idú žartovné reči. Obracala sa okolo domácej panej. Obzrela si jej tváričku, trochu vpadnutú, s pehami okolo lícnych kostí. Ej, nebola pekná, veru nie, ako minulej jari. Vedela, že je nie pekná, ale sa nezarmútila. Badala na mužovi, že mu je ešte vždy pekná. Stará pani vyťahovala z košíčka divné veci, čo sama naplietla, čepčeky, ba tuším i akési kabátiky.

Starý pán zazrel čosi zboku, ale sa urobil nevedomým. Ísť bližšie, pani z Ozubín by bola naskočila naň. V ostatné roky skrslo medzi nimi veľké priateľstvo, ale také, že starý pán posmeškoval a ona si nedala odorať.

Onedlho zašušťal zas vozík na štrku predo dvermi. Starý pán ho veľmi čakal, jednostaj vyzeral na cestu. Z neho vystúpil starý pán Jonáš a Lujzka. Starý pán odkázal do Ústeľníc, že ide byť podberačka.

„Keď je tak, prišli sme i my. Doviedol som i ju.“ Chytil pannu za bradu a uštipol ju trochu. „I ona sa ťahá za sladkosťou.“

Lujzka sa už vítala s domácim pánom cele spokojne. Bola už v badišovskej fare viac ráz a ťahalo ju ta kúzlo tichej, veselej domácnosti, ktorú už oživovali šanty Cyrilka. Časy nasypali hodne zemičky na hroby, kde pochovala svoje mladé sny. Privykla na myšlienku, že život pôjde inou dráhou, než akú ju vymerali jej sladké túžby.

Potom ani Mária ju neurážala šťastím v manželstve. Badať na nej premenu na tvári, že už nesmeje sa na nej šťastie ženy, ale sa zamiešalo doň šťastie matere. To šťastie už neujala nikomu, je jej vlastné, za ktoré platí bôľom a utrpením. Keď videla skriviť sa bledé líce od bolesti, vtedy sa nehnevala na ňu, ale mala s ňou súcit.

Pristúpila k nej a bozkala ju na bledé líce. Mária pozrela na ňu prekvapená. Nikdy sa jej nedostalo od nej toľko prítulnosti. Lujzka sa usmiala a šepla jej: „Preto, lebo znášaš bôle.“

Domáca pani sa usmiala a pritiahla ju k sebe na kanapu k peci. „Neznášam, Lujzka. Vieš, čo som sa naučila v Ozubinách?“ Lujzka pozerala na ňu pozorne. „Život je vraj miešanina radosti a útrap: tak hovorí tetka Alžbeta. Z radosti sa vraj rodia strádoby a z nich zasa radosť. Ja myslím, že je to pravda. Preto sa ma utrpenie nechytá, lebo keď príde, spytujem sa, akáže radosť skrsne z neho.“ Ale sa Mária spamätala a začala ju hladiť po tvári. „Nemala som ti ešte nič povedať o tom. Ty si šťastná panna, čakajúc šťastie bez miešaniny. Ty si šťastná, netušíš nič o bôľoch.“

Lujzke vtedy sa pohlo v prsiach čosi bôľneho a sladkého, dozvuky strádania.

„Neskúsila som,“ šepkala jej pri uchu, schovávajúc tvár, aby nevidela do nej. „Ale verím, čo vravíš. Zo šťastia sa rodí ozaj veľký žiaľ, ale z neho pučí radosť. Len čo pučí chytrejšie!“

Vtedy sa jej pripomenuli dni žravého bôľu, keď si mívala, že chmúrne dni nemajú konca, lebo sa nemohla dočkať večera môcť pochovať do čiernej tmy bôle. Ale z nich už neostalo nič, len tupé dozvuky. Dnes sa už pýta, aká radosť zíde na tej roli preoranej bôľom.

V dedine zvedeli akosi, že dnes budú podberať včely. Zvedel to i Žulovic včera večer, keď sa ohlásil u Drozdíkov.

„Kde sú vaši chlapi?“

Gazdiná sa rozhorčila. Začala mu rozprávať veľmi trpko. „Môj je nebodaj na fare: zajtra budú podberať, najskôr pomáha vypárať nádoby.“ Žulovic otváral ústa, čo má byť toľko roboty s podberaním. „Nie je u nás podberačka ako inde!“ A keď mu vyrozprávala, aká je v Badišove podberačka, Žulovic vytriešťal oči.

„Nože, no! Neslýchal som o takej podberačke!“

„U nás je všetko tak, ako nikde inde. My sme vo všetkom inakší!“

Žulovic pokyvoval hlavou, že čo mu nepovie.

„A mládenci kde sú?“

„Išli do Žiliny so soľou!“

„Do Žiliny!“ Temer vyskočil od divu. Vedel čosi o písemku, čo išlo na úradníka do soľného skladu v Ohradnici.

„Do Žiliny, prvý i ostatný raz. Už nebude viac fúr so soľou. Ktosi vraj písal čosi.“

„Hm-hm!“ divil sa Žulovic. „Kone budú zaháľať.“

„Horký, prehorčený!“ Vyrozprávala mu o zboží z Trnavy, kupcovi Šalamúnovi do Posadiny.

„Nuž Šalamúnovi! Tak kone nemusia zaháľať.“

Nehemko sa ohlásil, nazad idúc, v Smolciach, rozprávať Elečkovi o podberačke v Badišove a o mládencoch kdesi v Žiline alebo Trnave.

„Neškodilo by polízať trochu medu,“ smial sa Elečkovi do tvári. „Nemať pilnej roboty, nech som Kubo, ak by sám nešiel.“

Nuž hovorilo sa po dedine dosť o podberačke.

Deti zbadali hneď, že sa už kúri vo včelíne. Starý pán otváral koše a kláty, a keď sa včely začali pajediť, podkúril im z črepa bútľavinou zo svrčiny. Hustý kúr vystupoval pod krovík včelína, tam sa krútil a snoval von špárami. Ale keď sa včely búrili, ostrejšie bzučali, starý pán krídelkom napravil trochu kúru na ne, že sa hneď stíšili a pratali sa pred ním kdesi.

Deti sa začali schodiť, hŕba rástla čím ďalej, tým väčšmi. Panie tiež vyšli k včelínu, kde hučali rozbúrené včely.

Pani Alžbeta sa zľakla.

„Nechoďmeže ďalej. Oni ich tam rozpajedili. Ešte sa vyvŕšia na nás, hoci sme im nič neurobili. Oni, čo ich zbíjajú, majú sitká, im neurobia nič.“

Vo včelíne bol starý pán, Bohumil Valizlosť i pán Jonáš. Starý pán nemal sitko. Pracovali a zhovárali sa, ale Bohumil Valizlosť sa hádal s filozofom z Havranova. Mrzko od neho, že sa dal zviesť hmotne a prijíma k nej i myšlienku. Taká nepekná vec chcieť orať na Pegasovi.[13]

„Z hmoty nemohla vyjsť, keď je hmoty toľko a myšlienka predsa taká zriedkavá. Hmota nie že by ju chovala, ona ju dusí svojou ťarchou, lebo čím viac svätej hmoty, tým menej býva myšlienok.“

Naostatok vyšiel starý pán z včelína.

„Búria sa včeličky, najedovali sa na zlodejov. Najviac im ja kradnem, a predsa neujedli mňa, ale tatuška.“

Zadivila sa Lujzka, veď otec má sitko na hlave.

„Práve preto, keď naň dobýjala, nemal sa oháňať. Ale on si nedal povedať. Do tých čias sa bránil, kým ho neuštipla na ruku.“

Lujzka sa smiala, že mu opuchne újed.

Tu sa obrátil starý pán k deťom, ako sedeli na pažiti pri cestičke.

„Bude medu, deti, ale ešte nie. Včely si ho veľmi bránia a najedovali sa, že im odnímame my skaderuka-skadenoha, čo si naznášali v lete a nestrávili cez zimu. Vidíte, ako sa búria. Keby nie kúr z bútľaviny, popreháňali by nás, že by sme museli ísť kade ľahšie. Ale nám ho už len dajú, čo ako. Z neho sa i vám dostane. Kto sa pekne umyje, učeše a bude mať čisté ruky, dostane medu, ale chlpatý, neumytý a so zababranými rukami veru sa darmo úfa. Jemu klepnú zuby naprázdno.“

Deti sa začali radiť medzi sebou. Bolo medzi nimi ešte cele malých, že sa prevŕhali. Ale naostatok vyrozumeli všetky, čo povedal prvej starý pán. Začali sa rozchádzať z pažite.

Predpoludním doniesla Žofka so sestrou Katrou šaflíček medu v kusoch. Páni už boli pred cestičkou a pozerali na dlhý nad detí, ako sedia jedno pri druhom. Starý pán stál pred nimi v bielom kamizole. V ruke držal veľkú drevenú varechu.

„Budete pekne sedieť v rade a čakať, kým vám prídu nadeliť. Ale najprv popozerám, či ste sa umyli ako svedčí a učesali.“

Išiel s tou varechou pred radom a prizeral sa deťom veľmi vážne, akoby šlo o veľmi dôležitú vec. Deti mu ukazovali ruky a on ich prezeral dôkladne.

„Vidíš, umyl si ich čo z väčšieho, nepozrel si, čo máš medzi prstami. Vidíš, aké máš prsty babané, i za nechtami sa černie.“

Pozeral im i na tváre, ďakovať bohu, červené a okrúhle. Nebadať na nich biedy a hladu. Badišov neslýcha o hlade, hoc vlani urodilo zle. Ľudia sa obhadzujú, čo nemajú doma, vedia si zaopatriť inde. Líca detvy sa ligocú na jarnom slnci, vydrhnuté vo vode a utreté len zbežne. Nejednému sa blyštia i vlasy. Matere, keď ich česali, namastili ich maslom.

„Všetky ste poriadne, deti, len sa držte takto čisto vždy, i keď ste doma.“

Zavolal na Žofku a Katru, aby doniesli šaflíček. V ňom boli kusy plášťov, bielych i tmavších. V nich sa žltol čistý voňavý med. Celé dno bolo zaliate čistou žltkavou sladkosťou, ako sa vycedila z načatých plášťov a natrhnutých buniek. Starý pán vzal kus plášťa s medom na varechu, prišiel k prvému chlapcovi.

„A čí si?“

„Mišo Turákovie.“

„Dobre, Miško. Otrč dlaň, dám ti hodne. Ale ho nezjedz odrazu. Ak ho budeš jesť chytro, nikdy nezvieš, aký je med sladký. Potom, keby si zjedol odrazu, bolo by ti ľúto pozerať na iných, čo ešte majú.“

Vzal lopatku, čo bol sám vystružlikoval z triesky, a vyhrnul mu med na dlaň. Potom sa obrátil k neveste.

„Už som starý, dosť starý. Keď táto detva narastie a príde do človečenstva, ja budem odpočívať tamhore.“ Na vŕšku proti včelínu bol cmiter. Z neho sa dívali na Badišov lipy ešte o holých konároch. Ani puky sa čajsi netisnú z nich ešte. Nebolo badať na ňom žiaľu, že tam odzhora sa bude dívať na Badišov a včelín. Ale nevesta sa trhla a zahriakla ho, že nechce počúvať také veci. „Nuž dobre, dobre, už sa len nejeduj pre márnu vec. Ale akokoľvek ty a tvoj Cyril si dlhšie požijete tuná s týmito, ako ja. Tak sa ty postar o nich. Azda im kedysi zíde na um: ,To je tá, čo nám delila med na pažiti a toto je jej Cyril.‘ Možno z tej pamiatky sa ukáže osoh tebe i deťom.“

Nevesta porozumela. Veď i ona je matka: Cyril sa jej držal za sukňu a pod srdcom nosila zasa nový život. Bolo sa jej už ťažko zohýnať, ale vďačne sa podobrala na tú robotu.

„A čie si ty, dievčatko?“ Dievčatko malo mocný, tlačený viganček, na hlave dva vrkôčiky, do ktorých zobrali vlasy sponad čela a zo sluchov. Beleli sa ani ľan.

„Ja som Zuzka Muranovie.“

„Ak sa budeš pekne držať, prídeš, keď narastieš, do nás, do fary, ako tuto Žofka. Vidíš, aká je pekná naša Žofka?“

Pri obvädnutej panej, trochu akoby chorľavej, stála mocná, zdravá Žofka sťa bujná, mladá lipa. Sťa keď ona zakvitnúc šíri vôňu naďaleko, tak sa rozlieva z mladej krásnej dievky milota.

Prišla k dievčatku, ktoré čakalo veľmi poriadne, kedy príde naň rad. Vigan si obrátilo, aby bol opakom na kolenách. Bolo ešte malé, ale vrkôčiky dosť hrubé išli ponad uši do tyla dosť tmavých vlasov. „Ty si vieš dávať dobrý pozor na hábočky.“

Dievčaťu sa zasvietili očká ani trnky od radosti.

„Mať povedala, že treba háby šanovať.“

Nadelila jej medu hodne i pohladila po hlave. „Len ju slúchaj a bedli, čo ti vraví.“

Panna Lujzka dívala sa veľmi pilne, čo sa to robí. Samé sedliacke deti, podajedno s potrhaným viganom, alebo vyplaveným na záhyboch. Bude i chudobných medzi nimi. A mladá žena, ktorej sa už ťažko krčiť, delí im medu a so sladkosťou medu delí im pekné slová a naučenia. Kde to pochytila? Keď prišla do Badišova, povrávalo sa, že sa jej hudia sedliaci a smrdia jej ich kožuchy. A, hľa, na ich deti už pozerá s láskou a je rada, že i Cyril je medzi nimi a bude s nimi rásť a dužieť. Zišlo peknej panne na um, koľko ráz prešla popri deťoch sedliakov a komorníkov, ale ani nepozrela na ne. A predsa tie detváky sú chutné. Ako pozerajú bedlive na varešku, či sa im ujde hodne medu, ale tiež čakajú, či sa im dostane pekné slovo. Med sa minie na mieste, dobré slovo si zachovajú a odnesú hádam domov. Panne Ústeľnickej čosi odmäklo okolo srdca. Kraj zajagal sa pred ňou ani v diamantoch, keď pozerala naň cez slzy. Prevládala sa a pristúpila k domácej panej.

„Oddýchni si, Marienka. Ja im budem deliť.“ Mária sa zadivila, na čo sa podoberá krásna panská panna. „Len či budem vedieť!“

Vzala varešku i lopatku.

„I u nás jesto hodne takých pekných detí ako vy. Dosiaľ im nemal kto deliť medu a milých slov. Ale od týchto čias sa pousilujem ja.“

„Pozri, Jonáš, akú máš dcéru. Pozri, aká je pekná Ústeľnická nad sedliackymi deťmi. Pyšný som, že rástla pod mojou feruľou.“

I otec bol pyšný na švárnu dcéru v šatách na hrášky s pehami, rozosmiatymi veľmi riedko okolo nosa. Niesla sa hrdo v širokej sukni, jej tvár sa skvela rozkvitnutou krásou.

„Nuž ja mám dobré deti. Môj Lacko tiež už len ostal tvoj žiak. Bol i po školách, i na patvarii, ale sa nedal vtiahnuť do tej ich krútňavy v Pešti.

Lujzka medzitým napomínala deti. „Keď narastiete, majte radi vašu pani farárku. Vidíte, ako vás ona rada!“ Ale sa odrazu zarazila. Chlapček, na ktorom bol rad, sedel s otrčenou dlaňou, ale ona ho videla pred chvíľou, ako bol dostal od farárky medu. „A čí si ty?“

„Maťo Smelcovie.“

„Ej, Matejko,“ pohrozila mu lopatkou, „tebe už prvej dali medu.“

„Ja, hej,“ prisvedčil.

„Ešte ho máš i tuto.“ Pretiahla mu zamedovanou lopatkou po perách. Maťko sa oblizoval. „Ty si akýsi veľmi paškrtný.“

„Hej, med veľmi rád.“

„Nože, no! Ale keď polížeš všetko, čo ostane ostatným?“

„Ešte ho je moc.“ Popozeral sem a tam a doložil: „Prvej povedali, že od týchto čias budú deliť med oni. Nuž som prišiel.“

„Figliar je to, figliar, Lujzka,“ zastarel sa jej otec. „Daj mu ho trošku, nech má i od teba, keď sa tak drží na teba.“

Pani Alžbeta z Ozubín pozerá zádumčive na tieto výjavy. Koľko je rokov v Ozubinách a nikdy sa neprihovorila deťom. Ani odrasteným veru. Prídu do fary, ukáže im na pánovu izbu a ide sa uchýliť do svojej svetlice, alebo ide pozerať morky. A tu pod tým istým Hundráčom zišla sa detva, pekné mladé ženy sa jej prihovárajú milými slovami, chlapi zas po dedine zháňajú mládež a starých, do školy ich zvádzajú dať im dobré slovo. Zakladajú im spolky miernosti a hospodárske spolky, aby ich učili kráčať k čistejšiemu bytu. Kde sú pastieri ľudu. Či len Badišov má právo na dobré slovo a naučenia? Kedy nadídu tieto obyčaje v Ozubinách, Svojtíne a toľkých dedinách od Hučína až po Rubársku stolicu? Načo sa žilo dosiaľ? Veď sa vysluhovalo okolo neho nie z horlivosti vysluhovať a držať ho bez poškvrny, ale iba z povinnosti, alebo možno z lakomosti zobrať, čo na ňom ostalo.

,Myšlienka podšitá hmotou je ťažkavá,‘ dumá Bohumil Valizlosť. ,Ak podletí, nesie sa ako prepelica o žatve, ťažko a nemotorne. Trepot krídel ide nezriadene. Myšlienka sa rodí z ducha. Podletela by do výšavy, odkiaľ prišla, ale ako skrsne, zapletie sa do spoločného pletiva, v ňom sa pootiera a ohladí, presiakne vôňou nášho bytu, aby sa s ním zliala dovedna. Bez spoločenstva myšlienka je jalová, v samote by odznela nahlucho, sťa hlas volajúceho na púšti. Len v spoločenstve dobrých ľudí žije a kliesni si cestu.‘

Dolu poľnou cestou, na okraji ktorej sa nastýbali deti, vidno chlapa na koni. Slniečko mu svieti pod nohy a odráža sa od kopýt ako sa kladú cifrovane, keď sa nohy vystierajú a hojdajú v pružných stavcoch.

Chlap sedí hrdo vystretý.

Čo stáli pred deťmi, ho už spozorovali. Deti, ktoré polízali med a nemali čo čakať zo šaflíčka, začali tiež pozerať dohora, kto to ide.

Pán Jonáš si šúchal opuchnutú ruku, bola už ako bocheň, ale sa posmeškoval starému pánovi.

„Idú hostia na med. Pohýbal si ho v košoch, vôňa sa mu rozšírila naďaleko. Prídu ti naň i osy a čmeliaci.“

I starý pán pozrel na chlapa na koni. „Nech je ktokoľvek, nech príde. Máme tu hostinu, privítame každého na ňu.“

„Tak budeš mať hodne hostí.“ Po chvíli hodil rukou dosť mrzute. „Veď je to len Elečko!“

Starý pán sa skoro urazil, že hovorí o ňom pohŕdave. „Vari ho nemáš rád?“

„Čo ja viem? Nemal som kedy čítať z neho, čo je na ňom. Viem, čo mu bol otec. Ak je pravda, aký otec, taký syn, nuž i tento bude dobré futro.“

„Vieš dačo do otca?“

„Pováž: zeman sa chytí plátať panvy a hrnce. Ako by nebolo iných remesiel, iba Cigánom ho kaziť.“

Starý pán pokrúcal hlavou. Hľa, kde trčí zemianska pýcha! Kto by ju hľadal tam, skadiaľ vytrčila rožky. Pán Jonáš zbadal, že ho starý Zábor odsudzuje. Pohodil hlavou a pomyslel si: ,Lepšia pýcha, hoc pred úpadkom chodí, ako naničhodnosť.‘

Elečko pricifroval k nim. Videl hosťov i domácich. Žulovic mal pravdu, podberačka v Badišove. Čo je proti nej oberačka pod Tokajom? Smial sa v sebe nad toľkou slávnosťou. Bolo mu na ruku, že je tam pán Jonáš, mohol sa zastaviť a jednou cestou pozdraviť i ostatných. Srdce mu zabúchalo od radosti. Dobre ho napravil Žulovic; ten chlap všetko vie. Nad radom detí zasvietila ohnivá hlavička Žofky.

Pán Jonáš si ho prezeral posmešne. „Kde sa tu berieš, Elečko?“

„Bol som v Podholeniciach, sváčko.“

,Sváčko‘ trochu zarazilo pána Jonáša. Ale čo robiť? Prečo by nemohol byť zeman zemanovi sváčkom, keď mu je pánom bratom? Všetkým sa dotkla žihľava plota.

„Akože ideš po záhumní, keď máš chýrnu hradskú?“

„Hradská je tvrdá. Po poľnej sa ide koňu lepšie.“

„Máš ozajstného koňa, Elečko!“ Oči spod sivých obŕv si ho prezerali, v nich sa potuloval smiešok. Videli frumbie a samé šnúry. Nebohý palatín Juro Thurzo[14] mal Oravu, Bytču a Lietavu, ale sotva sa vyšnuroval ako tento magnát. Bol by vďačne zadrel doň. Móda šnurovaných mladých nebárs sa mu páčila. Veľké cifry, ale pod nimi ozorná prázdnota.

Pán Elečko nevedieť, či bral hore posmešné pohľady sváčka. Šiel očima k deťom a pásol sa pohľadom na ženách, najmä na tej jednej. Ale prichodilo sa mať i k iným. Obrátil sa k starému pánovi. „A oni kŕmia deti medom?“

„Keď podberáme, vždy ich počastujeme.“

Pán Elečko krútil hlavou. Moc je tých faganov, vyše práva. „Dať im, koľko by polízali, nestačil by celý včelín.“

Starý pán podvihol prst výstražne. „Dáme im len opáčiť. Sladkosti sú nie na syt, ale iba na skus. Kto sa preberie sladkosťami, spríkria sa mu a už sa nemá na čom pokochať. Najlepšie ich brať na štipky.“

„A keď je primálo, čo majú deti z toho?“

„Majú hodne. Zvedia, aký je med a jeho sladkosť. Ak sa im zapáči, jedno alebo druhé zadováži si možno včely a bude ich pestovať, keď príde do rokov.“

Pán Elečko otrčil ústa. Bolo mu smiešno myslieť také veci o sedliakovi. Nepreloží krížom slamy, kde nieto musu. Darovať mu klát včiel, zanesie ich rovno k židovi a prepije. Nemohol sa zdržať, aby čo to nevyjavil z toľkých pochýb.

„Na neisto rozdávajú svoj med.“

„Vždy sa vyplatí. A mňa nič nestojí, iba trochu zábavy, čo mám okolo včiel. Včely mi ho nanosili, nie ja a nie z môjho poľa, ale z poľa týchto istých ľudí. Prečo im ho nedopriať?“

Elečko zišiel z koňa. Nepočul dosiaľ mnoho o niektorých veciach, ale vedel, že starý pán poťahuje za sedliaka. Počul čosi i o akomsi Štúrovi, ktorý vynáša vraj obyčajného sedliaka, ba jeho reč by vraj nedbal natisnúť úradom a diéte.

„Keby ho mali doma hodne, varili by hriateho so škoricou.“ Zasmial sa, ale nik sa nesmial s ním. Lujzka sa zahanbila, práve tak hovorí o sedliakovi i bratanec Gustík. „Pre hriate neviem, či by sa nedali i na včelárstvo.“

„Aké táraniny!“ odvrávala i Lujzka, zabudnúc na milé slová, čo ich mala na jazyku. Žofka sa urazila. Taký mrzký horenos! Šaflík nechala Katre a ona išla do fary. Až k včelínu počuli, ako pričapila dverce.

Obanoval, že sa posmieval. Hľa, najedovala sa a odišla! Bolo mu, akoby sa bolo slnce zatiahlo oblakom a spúšťal sa mrak na Badišov.

Starý pán nevedieť, či pobadal, že sa mu posmieva. On sa len nedal odbaviť akokoľvek, ale keď sa hádať, háda sa, kým jedna strana neuzná, že je na zlej ceste a neustúpi.

„Čo my vieme, či by ľud včeláril kvôli hriatej pálenke? My vidíme ľud, aký je dnes, keď ho tisícročné otroctvo pokazilo. Musíme mať na zreteli, že je už nie v svojskej podobe, prišiel o mnohú krásu a ozdobu. Ale i tak pozrime naň v sviatok a uvidíme, že je ešte pekný. Keď hovorí, vie povedať rozumné veci; keď zaspieva, srdce sa nám šíri radosťou, ak spieval od radosti.“

,Už jej neuvidím,‘ zhrýzal sa Elečko. ,Fara, si míva, je pevnosť, ale i do pevnosti sa nájde prístup. Tu je kľúč, ďakovať Bohu, otvoriť ju dokorán. Slovenčina je vraj reč, s ktorou zájsť ďaleko, ale najľahšie do badišovskej fary. Čo by si nevzal i slovenčinu na pomoc?‘

Starý pán len húdol o Slovákovi. „Nie je taký sprostý, ani taký pľuhavý, ako ho robia. Čo sa týče včelárstva, Slovákom nie je také cudzie, ako si oni myslia. Ak ho nepestujú dnes, pestovali ho prvej, i dobre.“ Elečko držal koňa za uzdu a oprel sa mu lakťom medzi lopatky a hľadel počúvať pozorne. „V starých časiech zaneprázdňovali sa včelárstvom tak, ako teraz hoci švábkou. Včely držali nielen pri dome, ale i v horách a poliach. Vedia, čo robili s medom?“

„Medovníky a opekance.“ Elečko sa rozrehotal.

Starý pán ostal cele vážny, sťaby nebol zbadal smiechu. „Možno i to, ale o tom nevieme iste. Vieme, že z medu robili medovinu, o ktorom nápoji nechyrovali iné národy. Tak včely sú nám nič nového. V tých časiech nám bol včelín pálenicou a krčmou. Častovali sa nápojom, ktorý sa páčil i hosťom z Byzantu, keď prišli medzi nich.“

Stupnický pohol plecom, že je to veľmi pekná vec. Pán Jonáš si šúchal opuchnutú ruku. Pani Alžbeta tiež počúvala a panna Lujzka prestala štikať lopatkou kúsky deťom na dlaň. Elečko dodal už cele vážne:

„Bolo by ju robiť i teraz. Prečo ju nechali?“

„Lebo zosuroveli. Dlhé otroctvo pripravilo ich o pekné obyčaje a vlastnosti. V jar, keď podberali včely a robili medovinu, mávali slávnosti, ako dnes okolo Budína alebo Tokaja v oberačku. Keď sa spustili zo starej vlasti do iných krajov, tam už našli iné národy, ktoré mali vinice a opíjali sa vínom. Keď pozdejšie zosuroveli ešte väčšmi, víno im nebolo dosť. Diabol im daroval kotlík a naučil ich variť pálenku z terkeľu, zbožia, zo slivák a boroviek. Dnes by tej všetkej pálenky nebolo dosť, keby nie švábka. Z nej ju pália, takže teraz už švábku i jedia i pijú. Zosuroveli natoľko, že oni ich už ani nemajú za ľudí, ale za horších od hoviadka.“

Počúvali ho všetci. Ešte i deti čo staršie, lížuc med, počúvali veci, o ktorých neslýchali dosiaľ. Elečko dusil smiech v sebe, ako sa vtrepal starý rechtor do medu a váľa sa v ňom sem a tam. Vyhnať ho z neho a hodiť do suda s perím, vyšiel by ani starý, opršaný kohút. Ale rozpráva jednako a zohýna, až sa hory zelenajú. Skadiaľ vie, čo pili slávni predkovia Slovákov? Bol i on u nich na návšteve?

„Pekné veci vedia rozprávať o predkoch. Ako vedia, čo robili pred tisíc rokmi?“

„Málo sme vedeli o predkoch. Iní ich mali za surový, neogabaný národ. Ale náš Pavel Jozef Šafárik vyniesol na svetlo, čo našiel o nich v starých gréckych a latinských spisoch.[15] Vynikali medzi susedmi vzdelanosťou, poriadkom a peknými obyčajami. Vedeli remeslá, a obrábali svoje zeme.

Elečko sa zaradoval, nie že jeho predkovia boli vzdelaní, ale že má kľúč prichodiť do fary. Ďakujem za pekné poučenie. Do rána by počúval tieto divné veci. Keby sa mal kde o tom poučiť lepšie!“

Starý pán sa tiež zaradoval. „Nech len prídu, poučíme ich. Dáme im i knihy.“

Elečko poďakoval veľmi za toľkú ochotu. Príde, akonáhle bude mať trochu času. Tak pekne je dozvedieť sa dačo o dávno zašlých časoch!

Elečko odišiel do Smoliec, med odniesli do fary, deti sa rozišli so sladkosťou v ústach a milými slovami, ktoré im delili s medom pri cestičke. Hostia sa vrátili do fary. Za stolom pani Alžbeta bola zhovorčivá, pán Jonáš sa jej nevedel prenadiviť. Dosiaľ bolo o nej počuť, že bočí od ľudí, ani im nejde na oči.

„Najväčšmi ma potešilo, že som predsa len pritiahol toho mladého človeka. Odišiel iný, ako prišiel.“

Pán Jonáš sa usmial a pokrúcal hlavou nedôverive. „Nespoliehaj sa veľmi. Mohol sa i pretvarovať.“

„Myšlienka, keď je pekná, šíri sa ako vôňa ruže v spoločenstve,“ dumá Bohumil Valizlosť. „Presakuje a preniká život a dodáva čarovnosti a miloty. Ale vetrík zaveje vôňu, neostane nič, len rozpomienka a nesmelá túžba. Ale myšlienka nech má užitočné jadro. Ono je ťažké ako zlato, vetrík ho neodnesie ľahko. Pekný obal môže zmiznúť, ale ostane užitočný obsah.“

Starý pán sa temer urazil. Starý priateľ mu nebodaj závidí výsledok, že naklonil národnej myšlienke človeka, ktorý dosiaľ bočil od nej.

„Ako nespoliehať, keď vidím obrat? Ja myslím, Šavel prišiel a odišiel ako Pavel.“[16]

„Nejde to tak ľahko. Šavli sa neobracajú tak chytro.“

„Padnúc mu šupiny z očí…“

„Veď padnú, kde sú oči a šupiny. Ale títo nemajú oči, nechcú ich mať. Majú iba predpojatosti, čo im vštepili tu a tam. S nimi sa vyťahujú, že vraj skúsenosťou. Tí sa boja pozrieť pravde do očí: lebo kto pozná pravdu, musí ju prijať; kto ju prijme, nemá sa dobre medzi ľuďmi. Ani on nemá vôle poznať pravdu a tobôž znášať ústrky za ňu.“

„Tiež predpojatosti. Ľudí máš za horších, ako sú.“

„Mám ich za takých, akí sú. Ľutujem, že musím podvracať tvoju dôverčivosť. Ale dávaj si pozor s ľuďmi.“

„Všetci sú čerti!“ A starý pán sa hniezdil netrpezlivo. I rukou hádzal odmietave.

„Nie čerti, ale ľudia s mrcha popudmi a náruživosťami.“

„Ja tiež znám ľudí. Väčšina sú dobrí.“

„Znáš ich, ale nie takýchto. Ľahko poznať sedliaka. Sedliak môže byť zlý, surový, ale je, aký je. Nevie premeniť tvár, lebo sa neprecibril v tom remesle. Ale človek, ak privoňal k panským fígľom, ukáže sa vždy krajší, než aký je. Vie zatušiť fľaky i veľké machule. Nie darmo pospolitý neverí pánovi.“

Starý pán nemohol uznať také údaje. Boli mu ohováračky, bludy. Prečo by mal byť pán odchodný od sedliaka. Veď sú jedna krv, ten istý koreň a pôvod.

Ale Ústeľnický nedal nič na korene a pôvody.

„Sedliak žije a mrie v dedine, v svojom živle. Aký mu bol otec, taký je on, a taký bude, kým sa neskazí. Ale pán už stá a stá rokov obtiera sa o veľký svet. V búrnych storočiach ani nebýval doma, túlal sa najviac sem a tam. Koľké vojny viedol cez storočia! Pozdejšie, keď mal žiť sebe, samé povstania a vzbury proti trónu. Vtedy si osvojil obyčaj kľučkovať. Ak ju nemal, požičali mu ju susedia. Nevieš, že sú Nemci úskoční, nedýchnu pravdou, keď majú do činenia s cudzím človekom. Maďari tiež vedia dosť dobre zaobísť, zaviesť a previesť Slovákov. Iba keď vidia, že sa nedá oklamať, vytiahnu naň bičak. Na to nezabúdaj, amice, pamätaj si: zaobísť, zaviesť a previesť.“

„Načo by zaobchodil mňa?“

„Hľadá svoj prospech. Kde mu neukážeš výhodu a zisk, ani ho nečakaj. Od sto a sto rokov naučil sa ísť za ziskom a výsadou. Iná vec ho nezahreje.“

Starý pán sa nahneval. Vyskočil a nakričal naň. „Tak budeš hovoriť o sebe, o Dechtiarovi, o tvojom synovi, Uhliarovi alebo Záhradníckom z Posadiny? Veď i my sme zemania!“

„Nie sme my ozajstní zemania. Naša krv je už nie belasá. Začali sme kŕmiť sedliacke deti medom, snívame o časoch, keď bude sedliak slobodný ako my, a bude vokšovať[17] ako my. Ja viem, že to bude moja skaza, tie časy, ale, vidíš, taký som pokazený zeman, že si ich želám dožiť a môj syn tiež.“

„Vysvetli, ako je to.“

„V nás je krv červená; nemali sme sa kde skaziť, lebo sedíme ako sedliak vo svojej dedine. Dedina bráni od skazy.“

I panie mali svoje rozhovory. Po obede ich odviedla domáca pani na humno. Na prostriedku holohumnice stáli krosná, stavu už dosť hodne ubudlo.

Pani Alžbeta pľasla rukami. „Ale ty sa opovažuješ sadnúť za krosná? Ako ti to dovolia?“

„Tej jari som nesadla ešte za krosná. Až, hádam, po Turiciach kedysi, keď navijeme na činovať.“

Pani Alžbeta prezerala plátno, ako vychodilo spod brda, držané vystreto zubatými ciepkami. Útok sa jej veľmi zapáčil. „Veľmi pekne, Marienka. Kto ti tká?“

„Naša Žofka, dievka. Chce sa naučiť tkať, priasť a dobre variť.“

„To ty máš školu?“ Pani Alžbeta pľasla rukami od divu.

Domáca pani neodpovedala, ale bola hrdá, že každá slúžka sa naučila u nej hodne.

Panna Lujzka divila sa i dnes ako inokedy mladej farárke. Vie teda všetky roboty. S obyčajnou slúžkou uvarila dnes dobrý obed. Aký by bol obed, čo by uvarila ona s nenaučenou slúžkou z Ústeľníc?

,Nám netreba variť, ďakovať bohu,‘ vzdychlo sa jej tajne. ,Už sa nevydáme za dedinského farára.‘

I inak dávno nahliadla, že ju nechovali za chudobného farára. Poprezerala si viac ráz komoru, sypáreň a pivnicu v Badišove. Bolo všetkého po troche, ale veľmi, veľmi po troche. Ako by ona s tým vygazdovala?

Chytila Máriu pod ruku a pritúlila sa k nej. Bola jej dneska veľmi milá, lebo je v chudobe šťastná, kde by sa ona nevedela vyznať. U nej je tak útulno.

„Kedy prídeš, Lujzka?“ spýtala sa jej mladá pani, keď ju odprevádzala k vozíku.

„Prídem čím skôr. U teba sa mi veľmi páči.“



[11] Aby ste sa nevadili cestou, ako synovia Jakabovi tiež keď išli po zbožie — podľa Starého Zákona Jakobovi synovia najprv hodili do studne a potom predali brata Jozefa, pretože ho mal otec najradšej

[12] corpus delicti (lat.) — predmet zločinu (usvedčujúci dôkaz)

[13] Pegas — okrídlený kôň z gréckej mytológie, symbol básnikov, ktorí sa na ňom vznášajú na Parnas k múzam

[14] palatín Juro Thurzo — Juraj Thurzo (okolo r. 1550 — 1616), jeden z najvýznamnejších uhorských palatínov (kráľovských námestníkov), ktorý organizoval roku 1610 na synode v Žillne evanjelickú cirkev v Uhorsku

[15] o predkoch… náš Pavel Jozef Šafárik vyniesol na svetlo, čo našiel o nich v starých gréckych a latinských spisoch — Pavel Jozef Šafárik (1795 — 1861), sa zaoberal i starožitnosťami najmä v diele Slovanské starožitnosti (1837)

[16] Šavel prišiel a odišiel ako Pavel — podľa Nového Zákona Šavel išiel do Damasku prenasledovať kresťanov, ale počul Kristov hlas a obrátil sa na kresťanskú vieru

[17] vokšovať — voliť




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.