ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Strhli sa z toho pozabudnutia, keď spukalo suché raždie znezrady. Roztrhli sa zahanbení a stáli proti sebe na dva kroky, ale hoc sa to chytro stalo, bolo neskoro.

Na suchom raždí stál kurátor a usmieval sa potmehúdsky.

„A kde je môj Janko, deti? Doveďte ma k nemu hneď a zaraz. Poďme!“

Bol veľmi veselý. Jednu ruku dal na plece Katry, druhú na Pavkovo plece a kráčal medzi nimi. Rozdelil ich dokonale, keď sa postavil medzi nich, ale bol predsa medzi nimi ako ohnivko.

Pod skalou sa to isté stalo, čo pred chvíľou medzi Pavkom a Katrou. I tu odskočila Žofka od Janka, ale neskoro. Kurátor sa usmial, ale nemal kedy povedať dačo. Janko priskočil k nemu, chytil ho za ruky a nemohol sa naň nahľadieť. V očiach, ktoré akoby boli podbehli slzami, zjavila sa všetka láska a oddanosť k otcovi.

„Prišiel som po teba, Janko. Pôjdeš rúče so mnou do dediny. Pôjdeme popoludní.“

Položil mu dlane na plecia a hľadel mu usmievave do očí. Z neho šibala radosť. Janko ho nevidel nikdy takého natešeného.

Rozšírila sa i v ňom radosť, ožila mu celá bytosť.

„To zviažem do batoha svoje veci.“ Ukázal na dieru pod skalou s brlohom. „Vezmem ich so sebou.“ „Zviaž ich do batoha, ale ich neponesieš. Nech príde po ne Ondrej zajtra, pozajtre. Pôjdeme bez batoha. Musíme ísť rovno k richtárovi.“

Tu sa už Katra nemohla zdržať. Vybúšil z nej žiaľ, že sa ide zvaliť na ňu a Pavka celé nešťastie. „Ja sa nedám Pavkovi zverbovať za nikoho. Nedám, čo by sa bol sľúbil desať ráz.“

„Ani ja sa mu nedám zverbovať,“ riekol Janko veľmi vážne. „Keď príde slúžiť, budem slúžiť za seba. Pavko sa darmo sľubuje.“

Žofka ticho plakala, opretá o skalu. Pletené konce trávnej plachty jej viseli dolu letnicou. Slzy utierala do zásterky. Začalo sa hovoriť o stávke; dievčatá plakali, lebo z nej im nemohlo vykvitnúť nič dobrého. Ak jedna príde o svojho, ani druhej nebude sa sladiť v jej šťastí. Janko a Pavko stáli proti sebe a pozerali veľmi vážne. Janko bol istý, že nevezme od nikoho obeť, aby sa dal do služby zaňho a Pavko bol istý, že nebude šťastný, ak Janka zoberú a odvedú.

„Podaromnici sa trápite,“ ozval sa kurátor. Jeho oko veselo chodilo z jedného na druhého. „Dnes večer ešte mi prisvedčíte, že ste sa trápili podaromnici. Zachovajte si len toľko, dievčatá, že stávka nevolá Janka slúžiť zemepánovi vo vojsku, ale pospolitosti. Nepovedal som to už včera ráno? Či slúžiť pospolitosti sa vám toľme protiví?“

Janko sa obzrel na Žofku. Pred chvíľou nariekala pre stávku, ale nespomenula pospolitosť. Či to urobila naschvál? Pristúpil k nej a položil jej ruku na plece, stisol jej ho mocne.

„Prečo si nepovedala hneď, na čo vychodí stávka? Či je stávka tebe zo sebevôle, keď sa robí pre pospolitosť?“ Dal jej dlaň pod bradu a podvihol jej tvár dohora. Pozeral na ňu veľmi pozorne, skoro prísne. Pod jeho pozorom zbledla, potom blčala ani fakľa. Sklonil sa k nej a riekol jej ticho: „Veď si ty schválne čušala o pospolitosti. Prečo, povedz naskutku.“

„Lebo som vedela, že by ťa bolo darmo odhovárať od toho, čo pospolitosť nakladá.“

„Veru darmo. Pospolitosť ja slúcham. Kto ma z jej služby vábi, navádza ma zbehnúť spravodlivú vec. Ako si to urobila?“

„Keď som sa veľmi bála.“

Janko jej pustil bradu a ona stála ďalej opretá o skalu, trochu odvrátená od nich. Hanbila sa. Prišla k Jankovi naschvál s falošnými údajmi, aby ho ľahšie zviedla uskočiť. Teraz sa hanbila, že sa držala neúprimne k nemu, vlastne ho klamala premyslene. Janko poodstúpil od nej a zhrýzal sa, že mohol padnúť do hanby pred otcom, keby ju bol slúchol prvej.

„Choďte len domov, dievčatá, odpoludnia sa uvidíme,“ riekol kurátor. „Ak sa stala chybka, stala sa od strachu. Druhý raz už nebude brojiť ani Žofka proti pospolitosti.“

Od salaša sa rozľahol ostrý hvizd. Pavko vedel, čo znamená, a pobral sa hneď za ním. O chvíľu sa vrátil po ostatných. Bača odvaril práve a volá ich na čerstvú žinčicu.

Bača vytreštil oči, keď mu kurátor oznámil, že prišiel po Janka.

„Chlapče, vyslúž!“ skríkol na Pavka. „Samej dobrej urdy. A pozri tam v kúte, ale nie od Badišova, či nájdeš súci oštiepček z májovky.“ Krájal na lopári oštiepok o neveľkých dierkach tamdnu, ako bublinách v syre, ktorý bol priesvitný, priduseného mastného lesku. „Nebudeš sa, krstný, pokrývať po brlohoch. Budeš spať vo svojej komore, a perečko ťa neminie azda ani jednu sobotu.“

Rozveselili sa všetci, kurátor spomenul stávku s rechtorom. Bača sa divil, ako sa dal naviesť rechtor na stávku, keď vedel, že Janko i tak príde. Kurátor mu vysvetlil, že to tak vyšlo preto, lebo pospolitosť tak napráva veci, aby jej boli na osoh.

„Odprevaďte ich, ak chcete, až do poľa,“ pristal kurátor, ale sa neukazujte ľuďom.“ Potom ešte dodal so smiechom: „Len sa mi potom vráťte, aby nemusel ísť sám k richtárovi.“

A mládenci ich odprevadili dolu kiarom a potom mladou horou. Na jej okraji sa zastavili a lúčili od dievčat. Keď mu podala ruku, pozrela mu nesmelo do tváre. Nebolo pri ňom badať hnevu, ale ani nebol ešte sám svoj. Na vlase obstálo, že ho nevohnala do veľkej hanby. Ale naostatok sa mu jej uľútilo. Keď sa Pavko stratil kdesi s Katrou, on ju oblapil okolo pliec a privinul k sebe.

„Necnej si toľme, Žofka. Nestalo sa nič, statočnosť sme si zachovali.“

„Keď som sa toľme bála, Janíčko, že ťa odvedú: toľme bála. Čo by povedali vo fare, starý pán…“

„Nik nebude vedieť o ničom. To ostane medzi nami.“

Mládenci vyzerali za dievčatami z mladej hory, kým sa dali vidieť. Keď zanikli za briežkom, vrátili sa pomaly hore kiarom. Pavko sa trochu okúňal. Na vlase ho minulo, že neodvolal pred všetkými slávnostne, čo bol raz prisľúbil slávnostne. Teraz sa hádali tuho, kým sa na tom neuzniesli, že pospolitosti slúži každý za seba, nie za druhých.

Dievčatá našli hŕbu trávy na medzi medzi jačmeňmi. Rozdelili si ju do oboch batohov a teraz sa poberali pomaly do dediny. Išli popri jarku, obrastenom vŕbím na chudobných lúčkach, keď zrazu stál pán pred nimi. Oblek mu bol hodne obšúchaný na lakťoch a na stehnách, najmä hneď nad kolenami. Ani košeľa nebola veľmi biela. Golierik sa na jednej strane vymkol spod ligotavej šatôčky. Čiapka s vypĺznutým líščím prámikom bola sotená nabok. Horná gamba, podostlatá akoby vankúšikom, sa trhala pod riedkymi fúzmi.

„Kde ste boli, dievky?“

„Na tráve.“

Pravá noha dupla o zem, že z čižmy vystúpil kúr prachu. „Neboli ste na tráve. Boli ste pri frajerovi.“ Pozreli jedna na druhú v strachu, že uhádol, kde boli. „Kde je starý Drozdík?“

„Čo my vieme!“ odsekla Katra. „Dajú nám pokoj.“

„Povieš zaraz, kde je Drozdík!“ Začal sa blížiť k nej, že ju schytí za rameno.

Zľakla sa ho veľmi. Rozpustila chytro uzol, čo jej bol na prsiach. Batoh zletel na jednu stranu, na druhú odskočila Katra. Žulovic pozeral zadivený na batoh. Za ten čas i Žofka rozviazala uzol a odskočila k sestre. Nečakali, aby im zaskočil cestu. Dali sa do behu popri potôčiku tadolu, kde chodník vychádza na hradskú.

Žulovic pozeral chvíľu na batohy, potom za dievčatami. Leteli popri potôčiku na hradskú, rozháňajúc rukami. Ani sa neobzreli, kde im ostali batohy.

Pustil sa pomaly i on tým istým chodníkom. Bol veľmi nespokojný. Hneval sa sám na seba. Vstal veľmi zavčasu číhať na Drozdíkovcov, lebo vedel, že dnes ráno pôjde kurátor po syna. Bol by ho chcel ustriezť, kde pôjde. Premyslel si, že by bolo pekne vedieť, kde sa pokrýval toľké časy kurátorov syn. Ak ho zlapajú, odplatilo by sa popreháňať i tých, ktorí ho pokrývali. Prišiel do dňa pred kurátorov dom, mysliac, že ešte spia, ale už nespali, lebo v kuchyni bolo svetlo. Poprezeral dvor a cieňu a keď nenašiel nikde nikoho, vkradol sa do domu.

V kuchyni bola gazdiná. Pod panvou už horel oheň.

„Kde je váš muž?“

Strhla sa preľaknutá, obrátila sa k nemu. „Na lúkach.“

„Kde sú chlapci?“

„Išli s ním.“

„Nie je pravda. Nešiel na lúky, ale k synovi.“

Strápená žmýkala si prsty a nemohla povedať slova. I ona sa domýšľala, že sa vybral ako na lúky, ale sa v ceste odrazí od chlapov a pôjde na salaš. Triasla sa, že dnes popoludní dovedie syna k richtárovi.

„A čo ja viem, utrápená stvora!“ začala nariekať, sadnúc na prah dveriec od prednej izby. „Čo ja viem? Tu každý robí, čo sa mu páči. Nikoho sa neradí.“

„Veď sa dnes všetko vysvetlí, všetko!“ Zazrel na ňu jedovite, i hrozil päsťou. Bol by jej rád nahnal strachu. Ale už bola veľmi skľúčená, sila duše sa podlomila, už sa jej ani strach nechytal.

Vyšiel na lúky, kde bola celá dedina. Chlapi kosili narosenú trávu. Osly cvendžali o kosy. Prišiel i ku kurátorovej rali. Oba chlapci tam boli, oháňali sa svižko kosami, ženúc svoju postať.

„Kde je otec?“

„Nie je tu. Šiel na Laziny.“

„Nie je pravda. Na Lazinách ešte nekosia.“

„Šiel na Laziny,“ potvrdili i druhí chlapi. „Pozerá, či Čuhárčania neprekášajú.“ Kosili ďalej, hnali tuho, šibli naň nabok posmešným okom. Laziny boli ďaleko na druhej strane chotára. Čosi mu šepkalo, že ho majú za blázna.

Vrátil sa do dediny a šiel si zajesť k Mochúľovi. Stýbal si mrcha soleninu spomedzi zubov pred domom, keď mu povedal paholček, že dievky Ranostajove išli na trávu. Pohol plecom, čo ho po dievkach Ranostajových.

„Boli vyobliekané v nových trávnych opleckách. Vo vrkoči stužka na dlaň šíre. A išli na trávu!“

„Kde išli, kade?“ naskočil na paholčeka.

„Ta kdesi, ta!“ ukázal na Hundráč.

Žulovic odišiel zamyslený. Pravdaže, vyobliekali sa pre čosi. Tá z fary mohla ísť k frajerovi. Pobral sa naverímboha, hore dedinou, potom popri potôčku. Tam i dolapil dievky.

Vracal sa znechutený: kurátora neustriehol, prešiel mu cez rozum, ako iné razy. Neprichytí ho, lebo celá dedina drží s kurátorom. Jemu iba ak čo to nadhodí dakedy Mahúľov paholček. Ale ani naň sa nehodno veľmi spoliehať. Nie je z dediny, ani nepozná ešte ľudí.

Tmolil sa po dedine, bol i v škole, ale tam ho neprijal veľmi úprimne Samuel Primitivus. Ten sa už veľmi zjedal. Načo sa mu bolo stavať s Drozdíkom o takú vec? Vypadne z úradu cele iste. Čo mu je vlastne z toho, ak zlapajú mladého Drozdíka, keď on to musí zaplatiť úradom?

Žulovic po obede nemohol vydržať v Badišove. Pobral sa dolu hradskou do Smoliec. O chvíľku bol zasa v zanedbanom kaštieliku osvieteného. Elečka zasa nenašiel doma. Vypytoval sa všakovak komorníčky, kde je, čo je, odkedy nepáchne domov úradník, ale od nej sa nemohol dozvedieť nič určitého. Obzeral sa čosi lepšie v izbách, prvej a druhej, a bolo mu, akoby tu pozerala naň pustota zo všetkých kútov. Nezazrel v nich nikde nič Elečkovho. Nebolo ani truhlice s troma žltkastými tulipánmi, s mocným bľachom, z ktorého trčal jazýček. Vyšiel do dvora, chodil sem-tam, nakukol i do maštale. Pejka v nej nevidel. Za prejmou stál pár gazdovských koní. Práve chlap vyhŕňal spod nich hnoj tieskom.

„Kde je úradník?“

„Ja neviem.“

„Kedy príde?“

„Neviem.“

„Kto tu rozkazuje?“

„Nik nerozkazuje. Tu je: rozkáž si a urob si sám.“

V hlase a držaní akoby sa ukazoval posmech.

„Odkiaľ ste?“

„Z Podholeníc.“

„Čo tu robíte?“

„Idem, ľaľa, kydať hnoj.“

Pričapil dvere na maštali. Môžu vidieť i slepí, že ho tu majú za blázna, komorníčka z veľkej obmedzenosti a tento z Podholeníc z prefíkanosti. Ale Elečka tu nieto. Kde sa podel? Bol by to mal vyzvedieť po tieto dni, nehalaškovať nič po nič v Badišove.

Na hradskej pred nachýlenými vrátami stál dosť dlho nerozhodne, či sa vrátiť do Badišova, alebo zaskočiť do Posadiny.

Do Posadiny by sa patrilo ísť oznámiť, že Elečka nieto v Smolciach, ale to by sa bolo patrilo už včera, hádam predvčerom. Čo by to teraz pomohlo, keď je už vec hotová? A potom mal rozkaz nehnúť sa z Badišova. V Posadine si už dajú bez neho ľahko rady. A v tej veci sa neklamali. Slúžnodvorský sa v sobotu poponáhľal zavčasu do úradu.

Pisár Dobo Korbeľ bol tiež za stolom. Slúžnodvorský sa ho poradil. „Čo myslia, dáme si zavolať toho veliteľa semka, alebo mu pošleme písemko? Vojaci sú divní, pletka im sadne na nos.

„Predošle prišiel semka a neťažkal si.“

Ozubinský prehadzoval na stole písma. „Prišiel, neťažkal si, ale major, keď bol na prehliadke, šomral, že vojaci sú nie drábi.“

Dobo Korbeľ musel sadnúť a slúžnodvorský mu diktoval veľmi úctivý list na veliteľa. Poslali ho po hajdúchovi.

Skoro jedným vrzom dostavil sa i veliteľ s hajdúchom v úrade slúžnodvorského. Ozubinský šiel proti nemu a natešený nad toľkou úslužnosťou mu podával ruku.

„Rozkaz som prijal,“ oznámil mu veliteľ veľmi vážne, ale chýba na ňom podpis vrchnosti a pečať.“

„Aká pečať, aká vrchnosť?“

Ozubinský sa musel chytiť rohu stola, lebo by sa bol hádam potočil. Vytriešťal oči na vojaka, ktorý vyňal z bočného vrecka spis a podal ho slúžnodvorskému.

To bol prípis hlavného išpána, že brachium môže upotrebiť len on, alebo i nižšia vrchnosť, ale s jeho potvrdením. Baltazár si prezeral spis veľmi pozorne. Podpis bol Uzdica a vydaný bol pred troma dňami. Spis zložil a dal ho veliteľovi. So svojím rozkazom šiel rovno k osvietenému. „Len na chvíľku,“ vyhováral sa veliteľovi dosť pomútený. „Ja hneď prídem.“

Vrútil sa do parádnej svetlice ani búrka. Oči mu svietili mrcha ohňom, na tvári sa ukázali červené pečate na lícnych kostiach.

„Prečo veliteľ nechce mi dať brachium?“

„Lebo nesmie.“ Osvietený bol veľmi spokojný a chladný. Nebolo mu v očiach obvyklého úsmevu. „Dal som mu rozkaz zakročovať len na môj podpis.“

„Pre akú príčinu?“

Ozubinský prikročil k nemu, hovoril veľmi ticho, ale z očí mu lietali blesky.

„Lebo zakročoval s brachiom, kde nebolo treba. Ozbrojenú silu nedám zneužívať.“

Slúžnodvorský mu predložil rozkaz, ktorý poslal pred chvíľou veliteľovi. Osvietený nakukol doň a odtisol ho od seba.

„V tejto veci sa musí vysloviť stoličný fiškál. On je zasvätený do veci.“

Ozubinský sa nedal mýliť vystúpením Uzdica. Pristúpil k nemu a spýtal sa ticho, ale s hrozbou v hlase:

„Teda nepodpíšeš?“

Osvietený vystrel ruku proti nemu, akoby ho chcel držať ďalej od seba.

„Už som raz povedal, čia mienka rozhoduje.“

„A čo to má byť?“ oboril sa naň Ozubinský. Očervenel ani moriak.

Osvietený stisol plecia. „Čo má byť? Má byť poriadok a slušný postup s ľuďmi. Každej veci spôsob.“

Ozubinský chcel vrhnúť mu čosi surového do tváre, ale sa prevládal. Oči Uzdica ho držali v slušnej diaľke, lebo v nich sa odrážala smelosť a odhodlanosť. Pozrel naň ešte raz spurne a vyletel z parádnej svetlice. Šiel rovno k fiškálovi. Tam sa už nezdržiaval, vypovedal všetko, čo mu slina na jazyk doniesla. Uzdic je falošný, teraz skrúca, keď má splniť, čo sľúbil. Ale on už vie, čo urobí. Nahľadí sa Uzdic!

Mikuláš Ozubinský počúval ho verne s ovisnutými fúzmi. Potom pohol plecom.

„Nejeduj sa, Boltko, sadni si. O tomto všetkom sa patrí pozhovárať, a nie vadiť sa bez poriadku.“

Strýčni bratia sa zhovárali. Hlavný fiškál zdelil slúžnodvorskému, že všetky tie pravoty, začaté s toľkým hurtom, stoja na slabých nohách. „Kníšu sa, Boltko, ako mrcha panáci, keď sa im vysype sečka, ktorou ich nadelí. V nich je samá neopatrnosť, kde nieto znaku obozretnej múdrosti verejného dejateľa. Samé ťarbavé kroky, ktoré by boli mali doviesť kdesi, a nedoviedli nikde, iba rozbúrali stavbičky, ktoré si bol začal.“

Baltazár sa mu zasmial do tváre a pozeral naň posmešne. „Ty búraš, Miklúš, i ešte ktosi. Vŕšite sa na mne pre čosi.“

„Mrcha stavba sama podkľakuje, ver mi.“ Proboval zdvihnúť dohora ovisnuté fúzy. „Ja ju nebudem podopierať kolíkmi. Zletí na hŕbu. Proces s Drozdíkom ide medzi odhodené papiere. Žalobu odvolal sám Stupnický, tu máš čierno na bielom. Že bola falošná, naľakal sa akcie a odfujazdil do cudzieho vidieka.“

Ozubinský zdúpnel, keď prečítal čo z väčšieho Elečkovo vyznanie. Položil spis na stôl a uspokojil sa. Darmo sa naťahovať pre vec, ktorá skutočne padla sama od seba a potupne. I útek Stupnického do iného vidieka bol len na jeho výsmech a potupu. V spise videl prsty strýčneho brata, podkovaného fiškála a machliara, v úteku tušil výsmech a zaucho od Uzdica.

„Nuž v tom páde by bola daromná vec pýtať brachium.“ Hlas mu bol prichrípnutý, z očí blčali mrcha plamene. Neostáva mu, ako poddať sa a udrieť na nich z inej strany.

Keď chcel ísť, pristavil ho strýčny brat. „Nehnevaj sa, Boltko. Ja sa nevŕšim. A Miklúš je tiež uznanlivý. Nezabudol, že si dal stolici peniaze, kým prišli, ktoré komora dala. Preukázal si stolici veľkú službu.“ Ale tu si začal ďobkať prstami na čelo. „Prepáč, že som zábudlivý. Zavčerom mi dal Miklúško peniaze, aby vyplatil dlh i s interesmi od interesov.“

Tak prišiel Baltazár k svojim peniazom i dobrým úrokom, ale zato mu vypadla z ruky moc, ktorú už dosť dobre držal. Skákalo mu písmo pred očima, keď pospisoval riadnu kvitanciu. Znoj sa mu perlil na čele, keď ukladal papieriky na hŕbku. Z fiškálovej izby vyšiel, nevedel sám ako, ani sa neodobral od strýčneho brata. Pred veliteľom stál ako pred panákom, ktorý sa mu vyškiera. Riekol mu cele sucho: „Ďakujem za ustávanie, ale brachiuma netreba, lebo vec sa vybaví iným spôsobom.“

Keď veliteľ odišiel, slúžnodvorský sadol za stôl a zahľadel sa do spisov. Nevidel v nich nič, len rozvažoval, ako sa všetko skrútlo na inú stranu. Uzdic ho zasa prevládal, ale teraz sa ho chystá rozdrúzgať. I peniaze vypriadol odkiaľsi, akýmsi divom.

Dobo Korbeľ pozrel tu i tu na stíšeného predstaveného a škrabkal ďalej perom.

Ale Ozubinský prišiel zasa k sebe. Nevypadlo všetko, akoby bolo malo, ale on je tu. Má peniaze pri sebe, má ich i inde dosť; peniaze zmôžu všetko. Prečo by nemohol byť viceišpánom? Nech pálenica robí dva i tri roky na trovy, či by ho to hodilo o zem?

Vstal od stola, zhrnul spisy na hŕbu a povedal pisárovi, čo robiť, ak by on, ako predstavený, vystal z úradu v pondelok a nasledujúce dni.

,Jednako je Nehemko oplan,‘ pomyslel si sadajúc do vozíka. ,Nepovedať mi najmenšej veci, čo vyvarili proti mne v Smolciach!‘

Tak sa stalo, že do Badišova neprišli vojaci.

Kurátor sa ustanovil o piatej so synom, ako sľúbil. Za stolom sedeli úradskí veľmi vážne. Rechtorovi sa zamútili oči, obrvy sa stiahli, keď ich videl vojsť do izby. Ale sa vyjasnili, zablčali zlostným ohňom, keď zazreli Janka. Je pravda, že ide prísť o úrad, ale ktosi zaplatí to draho. Podchvíľou čakal, ako zdupocú kopytá a vojaci začnú skákať na zem.

Žulovic za ten čas sa premínal na mieste. Vždy ho len trápilo, čo sa to stalo v Smolciach. Držala ho horúčka i zimomriavky mu preskakovali chrbtom. Úzkosť ho chytala za prsia, že sa im za chrbtom robí čosi, o čom sami nemajú istoty.

Po dedine sa rozletel chýr, že Janko je naozaj u richtára. Na ceste pred richtárskym domom stála už hodná hŕba ľudí. Hovorili ticho medzi sebou, pozerali pilne do oblokov, či by nezazreli Janka. Ale Janko sedel pri otcovi ticho, ani sa neobzrel nabok.

Samuel Primitivus už nemohol obsedieť za stolom. Naostatok vstal, šiel k obloku pozerať na cestu.

Keď odbila šiesta, spustil sa na lavicu.

Bol bledý ako stena.

Ruky sa mu triasli.

Richtár vstal a povedal: „Kmotor splnil statočne, čo sľúbil. Či je nie tak, pán rechtor?“

„Tak je, richtár,“ prisvedčil Samuel Primitivus pevným hlasom. „Teraz je na mne rad. Dajte papier a pero.“

Richtár mu položil na stôl kus čistého papiera. Rožky pera skusoval na nechte, či sú v poriadku. Dverce od kuchyne sa odchýlili, v špáre bolo vidno richtárku, nevestu, za nimi bol Ondrej. Hŕba ľudí pred domom už sa zhovárala hlasne.

Samuel Primitivus prisadol k stolu, namočil pero v hrnčíčku s čiernou farbou. Tu sa mu ruky začali triasť. Pero, keď sa dotklo papiera, skákalo, akoby chcelo strečkovať. Pohol sa a odtisol papier od seba. Začal utierať oči päsťou spakruky. „Blyští sa mi v očiach, nevidím dobre, nie!“ žaloval sa. Slzy sa mu valili z očí ani hrachy.

Kurátor sa pohol a obrátil sa k rechtorovi. „Nemusí to byť hneď, pán rechtor. Napíšu, keď budú môcť.“

Od kuchynských dveriec ozvalo sa šomranie. I úradskí sa pohýbali. Janko Smelec sotil klobúk nad druhé ucho. „Ľahko sa tak stavať!“ Pozrel opovržlive na rechtora a potom hore k povale.

Pred richtárskym domom sa strhol zmätok. Ľudia sa zhŕkli dovedna, hľadali čosi na zemi. Tí, čo boli v izbe, skočili k oblokom, ale v tej trme-vrme nemohli rozoznať nič.

Jedna žena z klbka skríkla: „To je dievča z mlyna. Prišlo mu zle.“

Janko bol tiež pri obloku. Vzal klobúk chytro, a vybehol z izby. Boli na ceste i ženy a dievky. Pod stenou sa búšil do vlastnej matere. „Prídem hneď!“ povedal jej. Vletel medzi ľudí, kde boli najhustejšie, prebil sa pomedzi nich a stál nad telom Hanky z mlyna, ako ležalo na ceste. Jedna žena jej dvíhala rukou hlavu, aby sa neudrela o skálie.

Janko prikľakol k nej a podobral si ju ako malé dieťa. Hlava jej bola opretá o rameno nad lakťom. Tenké nohy viseli spred druhého lakťa. Postavil sa na nohy, ľudia sa rozstúpili. Pokročil dva razy veľmi hladko, aby ju nedrgol. Ale ona jednako precitla. Pozrela mu do tváre a v ustarostenej tvári sa rozmohol výraz hlbokého blaha.

„Prišla si ma čakať, Hanka!“

„Celé odpoludnie som sedela na môstku. Potom prišlo moc ľudí, nevidela som nič. Šla som medzi nich, ale som nevládala stáť. I socali ma.“

Jankovi sa bôľne stislo srdce. Jej telo bolo ako pierko. V náručí cítil len kosti. Tvár bola ustaraná, hoci sa teraz usmievala, iba život bol veľký, nadutý, ako ho vytvoril hlad.

„Nebudú ťa socať, neboj sa. Zanesiem ťa domov.“ Kráčal zľahka dolu cestou. Ona sa usmievala, pozerala mu do tváre, akoby sa jej oči nemohli odtrhnúť od neho. V nich žiarilo také šťastie, že ju nevdojak vinul k sebe nežne. „Oblap ma okolo hrdla,“ šepol jej. „Bude ti ľahšie.“

Ovinula mu slabé, tenké ramienka okolo hrdla. Mocne sa ho držali, mocne. Zadivený sa vhĺbil do záhadných tajov očí, z ktorých naň žiarilo toľké blaho, akého nevidel ani v jedných očiach. Sám sa stratil kdesi v tých zákrutách. Ani nevedel dobre, kadiaľ ide. Šiel za tými očami ani za hviezdou. Prechodili popri ňom ľudia, nevšímal si ich. Prešla popri ňom i Žofka s Katrou, on ich nezbadal a šiel ďalej za jasnými hviezdami.

Srdce sa stislo Žofke. Pocítila v ňom ešte žravejší bôľ, ako vtedy na salaši, keď musela niesť dary jej do mlyna. Zaplakala v sebe, že ju ani nepoznal. Ako vo snách prišla k richtárovi pod stenu. Tam bola Jankova mater.

„Odišiel do mlyna, hádam ste ho videli,“ žalovala sa mať. Nemala už ťažké srdce na Žofku, nech bude, čo musí byť, ale nemohla pochváliť, že túli k sebe, čo ona kedysi vysúdila z domu. „Do mňa sa buchol, len toľko, že ma nezvalil, ale sa nemal kedy zastaviť ani chvíľku.“ To už zunelo od nej ani trpká výčitka.

„Mňa ani nevidel.“ V jej tvári sa rozšíril taký bôľ, že ju sama Jankova mať poľutovala.

„Hej, nieto neraz uznanlivosti k tým, čo najviac preniesli.“ Srdce sa jej dosiaľ triaslo bôľom nad všetkým tým, čo preniesla. Jej bôľ bol neraz hlboký a neobsiahly ani more. Čo na tom, že si ona sama bola na príčine? Bôľ bol predsa jej, ona mu merala tŕpnucim citom hĺbku a šírku.

„No, či je taká ťažká služba pospolitosti?“ ohlásil sa kurátor, ktorý znezrady zastal pri nich. „Vidíte, že sa nikomu nepohol vlas na hlave.“

Obe sklopili oči. Kurátorovej žene zišlo na um, koľko ráz zašomrala na tú službu, chcejúc mať všetko pre seba. I syna chcela držať len na svojej službe a, hľa, aké nešťastie pritiahla mu na hlavu. Žofka sa vzoprela pospolitosti, lebo ťažko sa deliť s ňou o to, čo chce mať len pre seba. Ale tu sa príde deliť s druhou, nie s neosobnou pospolitosťou. Stŕpala znovu, keď pomyslela, ako nežne niesol nevládne dievča v náručí. Hľadel mu do očí tak vnímavo, že jej ani nespozoroval.

Zachmúrila sa, ani nepočúvala, čo hovorí kurátor so ženou.

„Delím sa oň, ale s druhou. Mne už neostalo, možno, nič z neho. Alebo veľmi málo.“