ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Osvietená i v to ráno prezerala dvor a maštale. Tmavá jednoduchá sukňa visela jej bez okrás a záhybov od pása až po päty, lupkajúc o sáry červených kordovánok. Postava bola dosť chudobná, nevýhodná, oko sa nemalo na čom zastaviť, ale nohy v červených kordovánkach sa pekne vynímali. Niesla jačmeňa v koryčiatku, hádzala ho hrsťami po dvore. Hydina letela za ňou a zbierala sa na zrne. Kohút by bol šiel za ňou až do maštale, ale sa strhol veľký dupot, keď sa ukázala na prahu. Všetky kone sa obrátili, hrkali retiazkami, ticho rehtali.

Ona prišla k nim, prezerala ich bedlive, tľapkala po bedrách a hrdle. Prešla i do druhej maštale ku kravám a volom. I ten statok sa obrátil k nej a pozeral na ňu. Nad cáročkou sa nahla a prezerala tohoročné teľce, či je dobre postlané pod nimi, či je senko za rebrinou ozaj voňavé. Kvetnaté spod Hundráča. Paholci a kočišia v zásterách čakali, či im bude dačo vytýkať.

Keď stal koč so štvorkou predo dvere, už bola preoblečená. Mala sukňu s bielymi hráškami, ale bez obručí a na malých nohách domáce črievice. Vošla k mužovi.

On už bol v dolománe jasnobelasom s tmavočerveným šnurovaním. Pripasoval krivú šabľu k boku. Bol driečny chlap, parádny oblek stál na ňom, akoby ho bol ulial. Položil si kučmu s bielym perom na hlavu. Stál hotový pred ňou. Oči sa mu usmievali.

Pokročila k nemu, jej čierne oči ani srnky pozerali naň zadivené, ako vždy. „Kedy prídeš?“

„Popoludní kedysi, ale nevedieť kedy. Po sbore budú oddávať úrady a dávať niektoré veci do poriadku. A potom,“ tu sa jej už usmial a uštipol ju do brady. „Kongregácia je tiež taká, že vieme, kedy sa začne, ale nevedieť, kedy sa skončí.“

„Nebude priečok?“ Keď ju uštipol do brady, ona prišla mu k boku a oprela sa mu o plece, držiac na ňom dosť chudé, barnavé rameno.

„Hádam nie. Vyvarilo sa, čo sa malo vyvariť medzi pánmi bratmi. Nám nastolia hotovú kašu, keď sa zídeme.“

Tmavá tvár sa zachmúrila, okolo čiernych obŕv sa rozložili hlbšie tiene. Hlavou tiahnu všakové mysle. Dozvedela sa, že je nie na dobrej nohe s Baltazárom, ani so seniorom sa vraj neznáša. Baltazár sa jej viac ráz žaloval, že sa spriahol so Slovákmi proti nemu. Čo má jej muž so Slovákmi? Videla ich uňho z Badišova i ďalekého bratanca Drozdíka. Či ho ten vábi k nim? V ostatné časy ich bolo hodne i iných, ozorný Dechtiar, ktorý sa ledva prace do izby, i Uhliar, ktorého hlas sa tak rozlieha, že všetky obloky drnčia.

Oprela sa naň mocnejšie, že mu na pleci zaťažela. Čierne oči ako srnky pozreli naň milo.

„Máš vraj rád Slovákov? Je to pravda?“

Osvietený jej pozrel do tváre. Bol veľmi vážny. „Čosi je i pravdy v samej podstate.“ Poodstúpila od neho a prezerala si ho, ako zvláštneho vtáka. „Mám ich preto rád, že majú pravdu a hľadajú pravdu i vo vidieckom dome. Nie vždy im ide dobre, lebo sú neskúsení. Nevedia, chudáci, že pravda nemá tam mnoho čo robiť, a oni by ju chceli nasilu voviesť do veľkej dvorany. Vieš, že som nie hlavaj, vďačne sa pojednám a neraz ustúpim. Ale,“ tu mu šľahol blesk v očiach i rukou ju chytil za chudé plece, „nadíde ma vôľa tu i tu, ako sedím na prvom mieste za dlhým stolom, doviesť vysúdenú aspoň ako hosťa; nech by jej pozreli slávne Stavy a Rady aspoň raz do nezastretej tváre. Je to veľký hriech?“

Neodpovedala mu, zahľadela sa kdesi na staré šabliská na stene. Nuž taký je Miklúš. Má také žiadosti, ktorých by vlastne nemal mať. A potom, hovoriac o pravde, hlas sa vlnil teplým citom. Načo je to? Ukázal jej presvedčenia len kúsoček, ona tušila, že ho kdesi pritajil viac.

Bol dosť vzrušený, bol by jej povedal, aby nedala moc na Boltka, ani seniora, ani na škrek peštianskych novín. Už je raz choroba verejného života nepovážiť, že na veľkých územiach žijú národy, ktorým maďarčina nie je reč materinská. Z nich každý pýta kus dedičstva z odmrti nebohej latiny. Pýtajú i Slováci svoj diel. Ale jej nepovedal nič. Bol v parádnych šatách, takto oblečený predsa neponesie pravdu, nahú a holú, svetu na pohoršenie.

„Stržeň celej otázky je tá pravda, ale na tom boľavom stržni vyrastajú hubky. Taký Boltko hrabe k sebe a hrá si na tyrana, mrzkosti pokrýva vlastenectvom. Zahrejú sa za také vlastenectvo ľudia, ktorí hľadajú pravdu? I ono už plesnie, má nečisté fľaky.“

Zas pristúpila k nemu a začala sa mu zaliečať.

„Nemysli na také veci. Nepridaj sa k Slovákom.“

Rozosmial sa mladým, veselým smiechom. „Neboj sa. Mám šabličku pri boku, veľmožské háby, ale ver mi, nemám smelosti, koľko jej má badišovský farárik, hoci je tenký ako slamka, ba ani toľko, ako jeho otec, starý rechtor z Čuhár. To sú ľudia: my, takíto šnurovaní panáci, nemáme čo hľadať medzi nimi.“

Hovoril v smiechu, ale jeho smiech ju nestrhol. Bolo badať v ňom dosť horkosti a blenu. Poodstúpila zas od neho a prezerala si ho, čo ho to dneska zašlo. Hovorí s ňou zdielnejšie, úprimnejšie ako indy, ale netrafil dosiaľ na strunu, ktorá by v nej vzbudila ozvenu. Vycítila v zvuku pevné presvedčenie a v očiach šľahol i plameň, alebo sa sypali iskry. Cítila, akoby na ňu bolo zavialo opovržením, že ho nechápe. Prišlo jej ľúto. Skoro by sa jej boli tisli slzy do očí.

Usmial sa a v jeho oku badala ľútosť, že ju urazil. Prehodil si cez plecia krásnu mentieku s kunovinou dnu a vydrou na práme. Až ju zašiel mrázik, že pod takou horúcou odedzou musí stráviť toľké časy. Pomykal si mentieku, aby lepšie padala.

„Po tomto úvode ja idem, aby nečakali páni bratia nič po nič. Beztoho sme sa našli pri šírych poliach politiky.“ Pristúpil k nej a bozkal ju na obe líca. Zadržal ju za plecia a pozrel jej usmievave do očí. „Na ne ťa nepovediem, stratili by sme sa na nich.“ Zbadal, že pozrela naň s výčitkou; doložil na vysvetlenie: „Kto sa chce na nich poprechádzať, nech sa prizrie veciam najprv zblízka, aby boli jasné.“

Vyprevadila ho ku kočiaru, a pozerala, ako vyšiel z dvora. Keď bol na ceste, vyšla pred bránu. Sedel v pravom kúte sediska, vetrík mu pohrával perom na kučme. Keď mal kočiar zájsť za bujný plot leštia a hložia, obzrel sa krátko a pokýval na ňu rukou.

Keď sa vrátila ku kaštieľu, bolo jej do plaču. Bola by vbehla do izby, ale sa bála, že vybúši z nej žravý bôľ, pod ktorým sa jej príde zvíjať, ani pod bičom. Čosi jej nadštrkol, podstatu veci nevyjavil, a koľko poukrýval pred ňou všeličoho. Hovorilo z neho presvedčenie, alebo cit, ktorým stojí ďaleko od nej? Presvedčenie u chlapov nerastie samo zo seba. Pyšnú bylinu v nejednej záhradke zalievajú a hnoja záujmami, ktoré prídu zo strany. Presvedčenie je ľahko pochopiť, keď vieš, aké záujmy ho vypestovali. Jeho presvedčenie je ťažko pochopiť, hoc ho vyjavil iba kúsoček. Nevidela ho takého dosiaľ ani u jedného pána. Kto jej ukáže, kde rástlo, o čom vyrástlo?

Cítila ona dobre, že v ostatné dni sa premenil. Prvej nebol taký: bol hrdý, uzavretý. Teraz sa trochu otvoril, ale keď nakukla do toho divného skladu, nevedela, čo si myslieť. Len nedávno bol kdesi na dva dni, peši o palici. Kde chodil? Jej povedal, že ide prezerať roboty na novej ceste.

Znepokojila sa veľmi. Dosiaľ sa jej stránil. Keď sa domáhala dôvery, pozatváral sa pred ňou. Koľko ráz musela ísť sama, keď mala ísť k rodine? Ak ho zverbovala ísť s ňou, bolo vždy za peniaze. Mal iba Smolce a na nich nemohol vyjsť, on, nevarovčivý, veľký pán. Keď ho privrela veľká tvŕdza, vtedy sa k nej obrátil. Ona myslela, že ho už drží v sieti navždy, ale on sa jej zas vedel vymknúť a bočil od nej znovu, ako prvej. Bola s ním vlastne od počiatku v boji o jeho osobnú slobodu a neodvislosť, naháňala ho, neraz i zaskočila, ale nemohla ho priviazať na svorku mocných peňažných výhod.

Pobrala sa do dediny. Zlou, hrbolatou cestou našla sa naostatok pred farou. Vošla do závristého dvora potichučky, akoby nechcela prebudiť jeho tichosť.

„Čo je, Evička?“ zadivila sa domáca pani, vidiac ju v zadnej izbe pred sebou. Bolo na nej badať, že sa jej čosi zlého stalo.

„Nič nového, Eržika,“ tíšila ju osvietená. „Vbehla som ťa pozrieť.“

„Dávno si nebola u nás, Evička. Ani dnes by si nebola prišla,“ pohrozila jej prstom v smiechu. „Ale osvietený je v Posadine.“ Prisadla si k nej bližšie a dotkla sa jej suchého ramena. „I môj išiel, pomysli si! Nebol jedno päť rokov na kongregácii, a dneska sa vybral. Čo to znamená?“

Bola utrápená, jej oči pozerali smutne.

Osvietená sa zasmiala. „Čo si sa ho nespýtala doprosta, Eržika? Čo ja viem, prečo chlap raz ide a moc ráz ani sa neozrie na kongregáciu.“

Stará pani pozerala do zeme, zabratá ťažkými mysľami. „Hej, divní sú. Takí divní, že už ani nestojíme o to vedieť, čo robia alebo nerobia.“

„I mne je tak, Eržika, ale trochu inakšie. Ja sa tiež nevyznám, čo má môj pred sebou. A ja by chcela vedieť, vedieť,“ bila päsťou do dlane a pozerala pošmúrne na staršiu, „prečo robí jednu vec tak, a nie inakšie. Žijem s ním a pri ňom, a neviem, čo myslí, čo ho schytilo a drží v moci. Keby to vedela!“

Staršia sa uhla jej vystíhavým čiernym očiam. Bála sa, že by ju ľútosť prezradila. Veď, chuderka, tak málo, ozaj biedne málo vie o mužovi. O veľkom, veľmi dôležitom kuse života nemá ani tušenia. Viac ako polovicu života zahradil pred ňou. Do nej nikdy nenakukne, čo by čo robila.

„Eržika, keď sme samy, ostaňme dnes spolu. Bolo by nám veselšie.“

„Dobre!“ zaradovala sa domáca. „Budeme jesť tenké široké rezance na mlieku.“

„Ja ich rada, ale hostinu nechajme na druhý raz. Teraz som ťa prišla zavolať, či by sme sa nepreviezli.“ Rozveselili sa, myšlienka sa im zapáčila. Osvietená mala vždy na ume mužovu záhadnú cestu o palici. „Pôjdeme pozrieť, kde stavajú novú cestu, čo robia, ako robia. Zájdeme až na Sychravú. Pred večerom sa môžeme vrátiť.“ Nedala sa jej ani preobliecť. „I ja pôjdem len takto, prehodíme si hocijaký starý plášť a šatku na hlavu. Nik nebude vedieť, že sme my.“

„Poznajú ťa po koňoch a kočišovi,“ vystríhala ju.

Tak prišli do kaštieľa. Pani dala zapriahnuť do gazdovského vozíka obyčajné robotné kone. Na prvom sedisku bol paholok v sedliackych šatách. Panie vyšli k vozíku so šatkou na hlave.

Osvietená niesla pletený košík s chlebom, oštiepkom a studenou teľacinou. Vedela, že hlad nežartuje, keď ich na vozíku vysepká.

„Ideme na Sychravu, Ondrej. Pôjdeš na Posadinu a Záhradné a potom už napred.“

Zložil klobúk, vypočul rozkaz a zaštepil si ho do pamäti. Gazdovské kone, hoc trochu ťažké, boli vypočinuté. Pohli sa chytro.

Osvietená sa opýtala znezrady staršej „Chodievaš do Badišova?“

„Dosť často. Keď bola farárka v kúte, obslúžila som ju.“

„Máš ju rada?“

„Príčinlivá, čistá ženička, a potom, je, odkiaľ ja. Rušín nie je ďaleko od Tesnej Bane.“

Mladšia sa trochu poklonkovala zboka nabok, lebo vozík drgal, hoc cesta nebola mrcha. Ale ona to ani nebadala veľmi. V hlave jej vreli divné myšlienky.

„Chodievaš do nich, budeš azda vedieť, akú to pravdu nesie badišovský farár. Zaniesol by ju vraj i do veľkej dvorany na kongregáciu.“

Staršia pozrela na ňu prekvapená. Potom sa zasmiala, vidiac jej ustarostenú tvár.

„Kto ti to povedal?“

„Môj dnes ráno.“

Staršia zvážnela. Tušila i prvej, že sú styčnosti medzi osvieteným a Badišovom. Tušenie sa potvrdilo, keď prišiel starý Zábor hľadať peniaze, ratovať veľkého pána. Z toho, že už vie čosi i o ,pravde‘, zatvárala, že styčnosti budú rozsiahle.

Obrátila sa veľmi vážne k mladšej, chytila ju za rameno a stisla ho trochu.

„Badišovská, pravda, Evička, je slovenská pravda.“

„Slovenská!“ opakovala mladšia. Chcela povedať, ako môže byť slovenská pravda, keď Slovák je sedliak, ale sa zdržala. Staršia bola veľmi vážna a potom v Badišove farár je nie sedliak, ani Dechtiar, alebo Spevák. Nuž sedliaci a farári, hádam i rechtori. Usmiala sa v sebe. Nezájde pravda veľmi ďaleko na tých pleciach. „A čo má v sebe tá pravda?“

„Nič iného, len čo Slovákovi patrí: tie isté práva, ako majú iní. Maďari, ak chceš vedieť, Evička.“

„Nie malá vec!“ odsekla dosť mrzute. Tie isté práva, ako majú Maďari. Tú pravdu nesie badišovský farár do sboru a jej muž by jej rád dať miesta pri dlhom stole. Čo to znamená? Keď sa zaujíma za slovenskú pravdu, to sa cíti Slovákom?

V hlave sa jej urobil zmätok, veľmi čudná miešanina myslí, akých tam dosiaľ nikdy nebolo.

V Posadine videli pred stoličným domom sedliactvo, dosť hodnú hŕbu. Panie v šatkách nik by nebol mal za to, čo sú, ale najskôr za zemianske ženy, alebo majstrove. Osvietená si obzrela sedliakov pozorne. Čisto sú oblečení, v sviatočnom, ale pravde sa nebude sedieť dobre na ich pleciach. Skupinu Cigánov rozháňal hajdúch, lebo sa prišla biť pred stoličný dom. Rimštiak, ktorý dostali od osvieteného, kdesi zašantročil starý Hádik, tak že z neho sa máločo ušlo ostatným. Okolo ratúza bol rákoš, sedliaci pri vozoch tiež čakali nepokojne. Mali by byť na lúkach doma, keď je taká chvíľa, a nie sa ponevierať po meste s pánmi bratmi, keď chcú piť a klbčiť sa. Heršlík sa díva na rákoš, obchodí ho, ruky zložené nazadku. Čiapočka sa pomkla nabok na brčkavej hlave, gamby sa potrhávajú pod riedkymi fúzmi, že by ich mohol okopávať. Jeho široké nohy, ani vahany, dvíhali oblaky prachu.

Paholok sa odrazil vyšnou cestou do Záhradného. Nebola najlepšia, ale bola kratšia od spodnej. Prešli nevysoký vŕštek, spúšťali sa popri chudých lúkach, na ktorých je moc štrkáča, a Záhradné bolo pred nimi.

„Čakaj, Ondrej!“

Osvietená sa usmiala. Nenazdala sa, že jej priateľka drží na poveru, lebo zastavila vozík, aby sa nestretla s pohrebom. Paholok sňal klobúk. Proti nim kráčal sprievod veľmi dlhý, v ktorom bolo i chlapov hodne, ale i veľký kŕdeľ žien v bielych šatkách. Popredku niesli čierny kríž s bielym Kristom pod čiernym závojom. Spev sa niesol neďaleko poľom, smutný a tiahly. Ženy mocne zakrúcali. Chlapi kráčali pomaly s márami na pleciach. Na vypratých dažďami márach sa černela rakva, zbitá z dobrých dosák a natretá čiernou farbou. Belel sa naokolo iba krajíček bieleho rubáša, ktorý ostal trčať spod vrchňa, keď ho pribil včera večer dedinský stolár.

Osvietená sa začala teperiť z vozíka.

„Kde ideš?“ spýtala sa jej staršia.

„Nadarili sme sa na pohreb, tak poďme na pohreb,“ riekla veľmi vážne. Áno, tak to bolo dnes ráno, povedal jej, že sa veci treba prizrieť zblízka. Poberala sa dolu i staršia, hoc nie vďačne. Obávala sa, aby ju nepoznali, tak hneď farár Filip Boháč zo Svojtína, verný prívrženec jej muža.

Zišli dolu k sprievodu a pripojili sa skromne k niektorým ženám. Zemianok nebolo medzi nimi, všetky mali biele šatky, ktoré pokryli hlavu a idú nakríž cez prsia nazad, kde sa viažu nad pásom.

Pri vykopanej jame sa zastavil sprievod. Ľudia ju obstali dookola. Máre s truhlou na jednej strane. Staršia hľadela ostať trochu za kňazom, aby ju nezazrel. Mladšia ostala pri nej, hoc nie vďačne sprvoti, ale potom sa jej miesto zapáčilo. Bolo vidieť máre, i tých, ktorí boli pri nich. Pozerala s účasťou na ženu nie celkom mladú, ktorá ticho plakala. Jej tvár podlhovastá mala veľmi dobrý, krotký výraz. Nos bol rovný s citlivými krídlami, ktoré sa i teraz triasli rozbúreným citom. Tmavé oko malo lesk, ktorý pridusili trochu mihalnice o dlhých riasach. Osvietená sa divila jej veľmi dokonalej, zachovalej kráse. Pri nej stál sedliacky urastený mládenec v hunke, v bielej košeli. Tvár mal tiež podlhovastú, ale dolná sánka bola mocnejšia. Vlasy mal gaštanové. Vymastené padali dorovna nadol. Nebyť vymastené, boli by sa iste vlnili. Oči mal tmavosivé, ako letné nebo zastreté ľahkými hmličkami. Žena sa naňho podopierala a on starostlive mal oči iba pre ňu. Bola tam i staršia žena, dobre v tele vyobliekaná do mnoho sukien s tmavou serbiankou. Na hlave mala biely sedliacky čepiec a na ňom uviazanú tmavú šatku. Pri nej stál človek nevysoký, oblečený v mestských šatách s riedkou briadkou a fúzami už čosi šedivými. Na hlave bolo viac šedín, najmä po sluchách, ale sa veľmi nevyrážali, lebo ani vlasy neboli husté. Vyobliekaná pri ňom staršia nariekala, tu i tu i vykladala, ale v taký čas on ju drgol do boku, aby sa miernila.

Za mladšou ženou a mládencom stál vysoký, chudorľavý sedliak, iba že mal hunku širokú. Na nohaviciach dolu okolo háčkov mal zelené výložky. Na nose, hore, na samom sedle mal hodný hrbolec. Tmavé oči hľadeli pošmúrne, ak sa dotkli mládenca, ktorý bol pred ním, inak pozerali zanovite do prázdnej ešte jamy popri márach.

Modlitby odzneli i clivá pesnička, pri ktorej padajú hrudy na truhlu a váľa sa ťažká hlinačka. Krížik sa vzdialil od hrobu, za ním i farár. Bol vysoký, kostnatý človek, ktorý spieval trochu cez nos. Nešiel dolu cmiterom. Zahol trochu nabok za veľký šípový kriak. Jeden sedliak sa pohol za ním, sňal klobúk.

„Či by mi neuviedli ženu, dvojctihodná milosť pán farár?“

„Z toho nebude nič, gazda. Na vádzky príde do Svojtína. Nech príde v nedeľu.“

Sedliak sa škrabal za uchom. Bolo by ľahšie odbaviť tú vec doma. Od stredy do nedele sú štyri dni, žena by mohla robiť dačo.

„Nie, nič gazda. I tak som sa omeškal.“ Zvliekol luterák zručne, odviazal tabličky a zavrel ich do knihy. Zo všetkého urobil neveľký batôžtek. Z cmitera sa už vracal ako svetská osoba. Darmo sa obávala staršia, že ju pozná. Ani si nevšimol nikoho. Bolo mu náhlo ísť do Posadiny, na kongregáciu. Sľúbil seniorovi sväte, že príde. Na šťastie sa nadaril tento pohreb v Záhradnom, jemu dobrá výhovorka neprísť. Nesladilo sa mu prizerať porážke svojich, o ktorej už vedel, že im ju ani mačka nevylíže. Ale zasa uhovie natoľko, že ukáže dobrú vôľu, hoc sa mu príde ukázať post festum.^[55]

Svet sa začal rozchádzať, väčšina za farárom dolu cmiterom. Osvietená zazrela Drozdíka z Badišova medzi prítomnými. Poznala ho i pani Alžbeta. On ich alebo nepoznal, alebo sa robil, že ich nepozná. Bol tam veľký tľapkavý kameň, prikryť celý hrob. Na ňom bol dlhočizný latinský nápis i címer Záhradnických: líška s dlhým chvostom beží v rovnom poli, hlavu má obrátenú k divákovi a v papuli má svrčinový šmálok, z ktorého padajú malé svrčinôčky.

Zastali pri náhrobníku, akoby čítali, ale inak počúvali pilne, čo sa rodinka zhovára. Chorľavý človek v mestskom obleku viedol prvé slovo.

„Naváľal mu do válova, naváľal,“ jedoval sa, obracajúc sa ani zvrtlík. „Môj švagor nebol oplan.“

Kurátor Drozdík mu odpovedal: „Náš farár by bol povedal viac, možno i prísnejšie, ale by nebol pohanil meno mŕtveho.“

„Či nie, kurátor? Ja som vždy hovoril, čo bolo pri mojom švagrovi, že bol iba neporiadok. Kým bol pri ňom, nebohému nebolo nič: nezmrzol na ceste, voz ho neprešiel. Keď ho neporiadok zbehol, hneď som povedal, či nie, stará? ,Už je po ňom.‘ A bolo po ňom, keď sa u nás odobral.“

Majster Cajník z Posadiny vysvetlil všetkým, čo myslí. „Neporiadok je neporiadok, nie hriech. Neporiadok si nebohý nešiel zadovážiť; chytil sa ho sám, ako pijak, keď sa chytá ovce.“

„Ja idem, sváko,“ ozvala sa mladšia žena. „Len si zbehnem po veci a pôjdem. Vy, totka, ostaňte, poupratujte. Pavko vám pomôže.“

Chlap s hrčkou na nose riekol chmúrne:

„Išiel by i ja.“

„Ostaň poupratovať. Príď večerom.“

Boli odmietavé slová, ale ich riekla mäkkým, melodickým hlasom. Chlap sa uškeril a pozrel na ňu bokom.

„Neviem, čo upratovať. Dukáty. Zahlobiť obloky, zapečatiť dvere, a keď príde každý po svoje, nebude čo upratovať.“

Pohla plecom prudko, odvrátila sa od neho. „Netráp, Mišo. Srdce je nie skala.“

„Ja poupratujem s totkou a vy môžete ísť, mamo.“ Stal si k nej mladý v hunke tak, že ostal medzi ňou a mužom, aby ho hádam nevidela.

Ale chlap sa nedal odstrašiť. Prešiel na druhú stranu, že bol pri boku ženy. „Ja netrápim, ale sa sám trápim. Keby sa toto bolo stalo aspoň pred desiatimi rokmi, bolo by čo upratovať. Takto šafár, ako povedal pán farár, šafáril, kým neprešafáril všetko. Tak i ja idem, čo mám tu robiť?“

„Môžeš ísť, kedy chceš. Ale život je v božích rukách. Otec umrel, keď Boh chcel.“

Mladý pojal ženu za ruku. „Poďte, mamo, so mnou. Ja pôjdem s vami. Starý otec nebol neverný šafár. Umrel ako bohabojný človek.“

„Poraď sa mňa,“ okríkol ho chlap v mestských šatách. „Kým ho držal neporiadok, nebolo mu nič. Keď ho neporiadok odbehol, musel umrieť.“

Išli dolu cmiterom všetci v skupine. Panie ostali pri náhrobníku. Pozerali jedna na druhú. Hrobári ešte prihŕňali zem. Robili kopec nad hrobom.

„Koho to zakopávate?“

„Nuž Hudáka, Adama, toho, čo sa váľal opitý po cestách. Bol dobrý gazda, najlepší v dedine a na odmrti neostalo nič po ňom. Dom zahlobia a predajú všetko. Ale zeme vyplaneli za toľké roky. Neviem, či nebudú laby lízať, čo mu dávali na borg.“

Hoci panie málo chodili v Rubárskej stolici medzi svet, Hudáka poznali veľmi dobre. Neraz sa im pridalo vidieť ho dakde ležať ako klát, alebo ryť nosom do zeme. Hrobári im vysvetlili, že mladá žena mu je dcéra, vydatá za hájnika v Studenej. Ten s hrčkou na nose je jej muž a mladý je syn, valach, kdesi na salaši, najskôr v Badišove.

„Je mrcha človek, ten hájnik?“

Hrobár sa oprel o motyku a obzeral sa naokolo.

„Letí žene k hlave, že z otcovského neostalo nič. A čo je na vine žena? Musí byť mrcha, keď nepováži.“

Neboli by už mali čo hľadať tu, ale osvietená nemala pokoja. Zvedela, že Studená je tam kdesi k Sychrave. Bola by rada vedieť, či sa žena ozaj oslobodí mrcha muža, alebo musí ísť s ním. Potiahla staršiu a pobrali sa za rodinkou do dediny. Prišli pred smutný dom za jarkom, na ktorom boli otvorené vráta. Dve pod striežkou, čo sa vykývali, stáli nachýlené.

Dvor zarastený burinou bol prázdny, obloky na dome boli zotvárané. Doliehala k nim vrava, z ktorej bolo máločo rozumieť. Najlepšie bolo ešte počuť výkriky človeka v mestských háboch: ,Poraď sa mňa, čo ti poradí žena? Ale bola v Miškovci, alebo Prešporku?‘

O chvíľu vyšla žena s uzlom na ruke. Za ňou vyšiel chlap s hrčkou na nose. Mal čugaňu v ruke. Za nimi vyšiel majster Cajník so ženou, ktorá plakala ticho, potom syn ženy, a hostia z Badišova. Syn sa obrátil k Drozdíkovi a jeho synovi, dal im ruku a naostatok bačovi.

„Ja idem s materou. Možno neprídem ani zajtra, prepáčte. Nenechám ju samu.“

Hájnik ho zahriakol. „Nebude sama, pôjdem ja.“ Buchol čugaňou o zem.

Mládenec kročil proti nemu. „Bolo by jej horšie, ako keby bola sama. Ja si ju nedám.“

„Poraď sa mňa, Pavko, čo ti poradia ženy?“

Oba chlapi stáli jeden proti druhému. Merali sa očima. V očiach oboch vrela zlosť, len skočiť jeden do druhého.

Bača Hamuľa chytil Pavka za rukáv.

„Nože, no, chlapče!“

Bola by sa najskôr strhla bitka. Kurátor a Janko boli už pri hájnikovi. Hľadeli naň zamračení. Ak by sa bol pohol proti Pavkovi, hoc bol mocný chlap, boli by ho hodili o zem. Žena stála medzi chlapmi, pozerala starostlive z jedného na druhého.

Tu vošla do dvora osvietená, išla rovno k nim. Obrátila sa k žene s uzlíkom:

„Kde idete, dobrá žena?“

„Mala by do Studenej.“

„Ja idem do Sychravy. Poďte so mnou, odveziete sa.“

Kurátor poznal osvietenú, sňal klobúk, za ním Janko, hoc nevedel, pred kým ho sníma. Hájnik ho sňal tiež chytro, bol predesený. Bača sa obzeral ako zahanbený, ale tiež sňal klobúk a za ním i Pavko.

„Tu nech bude pokoj a poriadok!“ Stála pred nimi, ako dakedy v maštaliach pred paholkami, keď je dačo nie na mieste. Srňacie krotké oči stvrdli, z nich tu i tu vybúšil plameň. „Ak by sa dačo stalo, vy, kurátor Drozdík prídete mi povedať. Viete, kde?“

„Viem, osvietená milosť.“

Bača vytreštil oči a pozeral na vysokú chudú ženu ako trlica. Nebadať na nej, že by bola popila moc urdy. Na chudej strove ju držali kdesi. Majster Cajník tiež zložil čiapku.

„A poďme. Dobre sa mávajte!“ Ale nešla zo dvora. Vyšla na podstenu a pozrela oblokom do izby. Oprela sa oboma rukami o prah a prezerala, čo všetko sa nachodí v tej izbe. Nikdy ešte nevidela takej miešaniny. A tu musel umrieť gazda. V kúte stála prázdna posteľ, prikrytá plachtou. Slamu a periny už odpratali kdesi, najskôr spálili. Hodila ostatný pohľad do divnej izby, zišla k žene, pozrela udobreným okom po všetkých, a žena sa ani nenazdala, iba keď jej vzala batôžtek z ruky.

Žena sa pobrala za ňou, že ju dohoní a odníme jej batoh, ale chudá vysoká sádzala dlhé kroky. Keď sa sňala so staršou, ukázala jej batôžtek.

„Musela som jej ho vziať, inak by ju nevypoďkala do poludnia.“

Doviedla ju k vozíku, ona musela vyjsť a sadnúť si proti nim na predné sedisko. Batôžtek osvietená položila k nej. Žena si vyrovnala tlačenicu, aby sa jej nepokrčila pri sedení. Osvietená si ju prezerala. Na oplecku už nemala čipiek okolo golierika. Biely čepiec bol široký, ale nemal bohaté cifry mladých neviest. Beztoho bola na ňom tmavá šatka. Osvietená si ju prezerala chtive.

„Ako sa voláte?“

„Judka. Z domu Hudák a po mužovi Sušalo.“

„Slúži u mutinského grófa? Prečo sa priečil s vami?“

Žena pozrela na ňu bojazlive, ale hneď uhla okom. Trochu sa i zapálila. Naostatok sa priznala, že preto, lebo nejde ostať po otcovi zhola nič, iba ak by nezaplatené dlhy. V očiach jej hrali slzy.

„Vy ste nie na vine,“ rozsúdila osvietená. „Na vine je skôr otec, že bol, ako nemal byť.“

Žena vystrela k nej ruky s prosbou, aby nekydala hanu na otca.

„Máte pravdu, nedajte hovoriť zle o ňom, najmä teraz, keď je na božom súde.“

Pozrela na osvietenú s povďačnosťou za milé slovo. Potom dodala ticho: „Ani za života som nedala naň špintať. On nebol taký, bol poriadny gazda, varovčivý. Potom sa premenil odrazu, dal sa na pijatiku.“

„Nebol by sa mal dať,“ usmiala sa osvietená.

Žena stisla plecia, že i to je výrok nie načase.

Staršia si ju prezerala so záujmom. Ona už vedela, prečo sa Hudák spil, a vedela i ostatok. Starý Zábor jej vtedy rozpovedal všetko o osvietenom. Jeho žena išla za jeho šľakom, hľadala, čo môže byť to, čo o ňom nevie, a, hľa, natrafila hneď na samý stržeň veci. Čo, keby zvedela, aký tu hral zástoj jej muž a jeho mladosť!

Osvietená by ju bola ešte vypytovala, čo to prišlo naň odrazu, prečo, odkiaľ, ale sa zdržala. Na tvári obyčajnej ženy zo Studenej vyrážal sa taký hlboký bôľ a žiaľ, ako pri ktorejkoľvek jemnej panej.

Ale prišli na chodník, ktorý sa odráža do Studenej. Žena vzala batôžtek a chystala sa zostúpiť. Keď vozík zastal, schytila ruku osvietenej a bozkala ju znezrady.

„Judka Hudákovie zo Záhradného ďakuje, veľmi ďakuje, osvietená milosť. Hlas sa jej utopil v slzách. Chytro skočila dolu a poberala sa hore stranou. Ani sa neobzrela.

„Škoda byť ženičky,“ nadhodila osvietená, vzrušená tým bozkom ruky a poďakovaním. „Nebyť otec popit, mohla si dvoriť v Záhradnom v peknom dome i s tým synom. Sušalo by ani nemusel byť tam; jeho by oželeli.“

Staršia sa pohniezdila. Vedela čosi, odkiaľ sa vzalo to ožranstvo. Nemohla jej to rozpovedať dopodrobna, ale ju mohla zavrátiť, aby netupila nebohého.

„Keby to bolo ako dnes, keď sú spolky miernosti v každej dedine, iba u nás nie, boli by ho hádam zadržali a zapísali do daktorého, hocpriam by to bolo pánom proti srsti.“

„Pánom!“ obrátila sa urazená, pozerala na ňu s výčitkou. „Čo to hovoríš, stvora!“

„To, čo sa pýta, Evička. Kto páli toľkú pálenku každej zimy, nebude sa veľmi radovať takým spolkom. A my ju pálime, Evička, pálime, pomáhame páliť. Veru tak. Stehlík by nesadol na prútik s lepom, keby nespieval pekne vábnik. A vábnik je každá pálenica, každý, kto ju má i kto v nej pracuje.“

Osvietená cítila, že každé slovo jej padlo na hlavu, ani švábka a udrelo. Nuž i ona dala vysypať nejednu kasňu švábky do pálenice. Prizrela sa veciam zblízka, veru, jej dosť oči klali.

„O tom hovoria často v Badišove?“ V jej slovách bolo cítiť dobre posmešnú narážku.

„Nie často, a pánov nezamiešajú nikdy do tej kaše. To je môj výmysel. Neviem, či sa ti páči.“

Nebyť v poli, boli by sa zredikali z vozíka a každá išla svojou stranou. Sotva by už kedy pozreli jedna na druhú. Ale boli v ceste, nepatrí sa paniam rozkmotriť sa ako hocakým podnapitým Cigánom. Potom vo vozíku bol košík, kováči začali kuť v bruchu. Tu už nachodili i ľudí v robote. Osvietená rozkázala zastať. Sychrava bola tu. Ondrejovi rozkázala čakať dakde pri pajte v chládku. Ona vzala i košík z vozíka. Staršej bolo i ľúto, že pred chvíľou zadrela do živého na panskej koži. Naostatok pána nik nevyvedie z jeho predpojatosti. Išla pomaly za mladšou i preto, že chcela ostať s ňou, až kým prídu domov a potom i pre ten košík. Nabudúce bude vyhýbať spoločnosti, ktorú pravda, môže tak uraziť. Prišli k prvej skupine sedliakov. Sedeli pri ceste na pažiti a jedli. Panie zastali pri nich.

„Odkiaľ ste, dobrí ľudia?“

„Z Mutinej.“

„Vy všetci?“

„Už len držíme spolu, čo sme z tej istej dediny. Tam sú zo Sychravy, potom z Dúbravky, zo Svojtína. Každá dedina osebe.“

Panie si všímali, čo robotníci jedia. Mali v ruke akési čierne kabáče. Odlamovali si po kuse. Poznať, že sú krehké, lámali sa ľahko. Na odlomenom mieste trčali osti.

„Čo to jete, dobrí ľudia?“

„Kabáče, ľaľa.“

„Z čoho ich pečiete?“

„Z otrúb.“

„Z otrúb! Veď z otrúb sa nespraví cesto.“

„Nuž cesto sa mrví, ale toto sa drží dovedna, lebo je v ňom ovsenej múky, ale len naprosto. I kukuričná je chutná, keď jej jesto. Ale i takto sú dobré.“ Ujedali si z chuti. Ale čierny kabáč sa predsa len mrvil priveľmi. I nešiel veľmi hladko dolu hrdlom.

Osvietenej zišlo na um, že sa veciam patrí prizrieť zblízka. Odlomila kus kabáča, polovicu dala staršej. Kabáč sa rozsypal v ústach, žuli ho, prehadzovali zboka nabok, ale nechcel sa dať pretisnúť dolu hrdlom. Sedliaci s úsmechom pozerali na tú daromnú robotu, mihali si očima.

„Všetci jete toto?“ spýtala sa osvietená, keď kedy-netedy predsa len prežrela, čo mala v ústach.

„Ach, nie. To iba my, čo sme na robotách. Tí doma si varia.“

Na dobrej chove chodia na robotu! Poznať na nich, že veru netučnejú od nej. Vychudli napospol, nieto medzi nimi ani jednej zdravej, červenej tváre.

„Čo si tam varia?“

„Nájde sa vždy dačo. Z jari bolo hodne žihľavy a potom sa odkiaľsi vzalo moc lobody. V plané roky jej je vždy moc: to už Pán Boh sa tak stará o chudobu. I koziny rastie mnoho. Ale teraz je už dosť i kapusty, spodné listy sú dobré. I tak by odpadli nemilobohu. Teraz je už nežiaľ. Ide byť všetkého dosť. Švábky sa moc nakotilo. Najhoršie hneď zjari. Veru i slama sa močila a varila s múkou.“

„S osvietenou?“

„Bolo i poloviny a jačmeňa čo-to. Prichodilo gazdovať.“

„Nepochoreli ste?“

„I pochoreli podajedni, i umreli. Ale u nás nie mnoho. Držali sme sa.“

Osvietená zložila košík. Žmýkala prsty. Kto sa poniektorým veciam prizerá zblízka, nemá v sebe vždy najsvätejší pokoj.

„Nikto vám nepomohol?“

„Pomohli i pomáhajú. Ale jačmennú a dobrú ovsennú preosiatu prichodilo dávať chorľavým. I biedili sme, i pomohli nám.“

„Kto vám pomohol?“

„Náš veľkomožný.“

„Slúžnodvorský?“

„Veľkomožný z fary.“

Badala, že tú osobu spomenuli hrdo, ako najväčšieho veľmoža.

Osvietená závidela veľkomožnému z fary, ktorý tak pomohol dedine.

„Mal moc zbožia?“

„Mal i on čosi, ale pozháňal všetko, čo bolo po domoch a dal mlieť. Tak bolo všetkým po troche, i vygazdovali sme. U nás nebolo hladu, ďakovať Bohu.“

Nohy sa jej podlamovali v kolenách, keď počula ich chvast, že u nich nebolo hladu.

„Čo jedáva plebán, keď svoje zmiešal s vaším?“

„I on takto, ako my.“

„Ako sa volá ten plebán?“

„Ján Nepomucký Chovanec.“

Kabáč si zapíjali vodou z krčaha. Zišlo by sa mlieka, alebo aspoň cmaru.

„Nevypili by ste si trochu pálenky takto pri robote?“

„Sľúbili sme v našom kostole pred svätým oltárom, že na ňu nepozrieme.“

Odišli od nich.

Osvietenej navreli slzy do očí. O čom robia s motykou, nosia zem a skálie v opálkach, alebo i hlušia čakonom, kde je mnoho skália.

Išli ďalej a prišli k hŕbe ľudí. Tí jedli kabáče, ale z jačmennej múky. Zapíjali si pálenkou.

„Odkiaľ ste?“

„Vám nič nechýba?“

„Nuž robotu máme. Pán farár nám ju vykonali, kýmkoľvek sa cesta neskončí.“

„Tým ľuďom nepoznať biedy. Ako je to, že dostali robotu, ktorá bola len pre hladujúce dediny?“

Osvietená sa už nedurdila. Čo videla a počula pri Mutínčanoch, jej rozohnalo fuky. Keď videla sýtych na tejto robote, rozhorčilo ju. Staršia vedela, že Filip Boháč je najvernejší prívrženec jej muža, miláčik pánov a nepriateľ Slovákov.

„Tak je to,“ riekla, nie bez trpkosti, „ten farár drží so slúžnodvorským všade proti Slovákom.“

Osvietená stála napaprčená. Pozerala prísne na staršiu.

„Načo miešať Slovákov do tej veci?“

„Lebo sú zamiešaní. Kto je proti nim, je vzácny u pánov.“ Zamlčala chvíľku a potom dodala: „I môj ho rád. Najradšej zo všetkých.“

Osvietená zastala znovu a pozerala na ňu zarazená. Prvý raz, čo počula spomenúť ju seniora, ale v jej hlase sa triasol bôľ.

„Ťažkáš si naň?“

„Ťažkám. Nenesie pravdu, kde ju patrí niesť, hľadá priazeň pánov. Oklamal ma. Sľúbil pôsobiť verejne, posvätiť sily veciam vyšším. Jeho vyššie veci sú hodnosti. Najprv seniorstvo a teraz superintendentstvo.“

„Zazlievaš mu?“ Prečo nie i hodnosti, ak ich zaslúži?“

„V čom sa preukázal, že ich zaslúži? Vari v tom, že hľadá priazeň pánov?“

Osvietená nepovedala nič. Bola by mu zazlila, ale ju zasa badlo, že mu kladie za hriech panskú priazeň. A ono bez nej ťažko vystúpiť na stupníkoch k hodnostiam.

Sychravania jedli zasa čierne pagáče. Panie pozerali i na nich s ľútosťou.

„Teraz sú dobré,“ začali sa chváliť. Nebolo ovsa miešať ho mnoho. Bola by hádam i brezová kôra. Ale veľkomožný zadovážil jačmeňa z Badišova. Nieto ani ostí,“ ukazovali hrdo svoj chlieb.

„Kto dal na jačmeň?“

„Každý koľko mohol. Veľkomožný najviac.“

„Ako sa volá?“

„Maduniak Jurko.“

Panie sa nemali akosi ku košíku. Chuť k nemu im odňali čierne kabáče. Našli ich i u Dúbravčanov. Boli bez ostí, ale sa ledva držali vovedne, lebo ovsenej nebolo v nich nič, jačmennej veľmi málo.

„Teraz už bude lepšie,“ začala sa chváliť. „Bude za čo kúpiť ovsa a jačmeňa. Zarábame. Ale sme na vlase obstáli.“

Tu sa dozvedela osvietená, že v ten istý deň prišli na robotu oni z Dúbravky, tamtotí z Luskáča a dobre zažití zo Svojtína. Tým zo Svojtína dali hneď robotu, ale Luskáčanov a Dúbravčanov odpravili. Prišli znovu na druhý deň, zas ich odpravili.

„Ale naostatok vás predsa prijali.“

„Nie veru, ani počuť. Dúbravka a Luskáč majú vraj veľký spolok miernosti. Vraj hlad nemá čo robiť v dedine, ktorá nepije. A nedali nám roboty.“

„A kto, povedzte, kto?“ stisla päste od jedu, z očí šľahali blesky.

„Pán slúžnodvorský zakázali. Hnevajú sa na sľubníkov, v lyžke vody by ich utopili. Keby sa všetci zariekli piť, čo by robila ich pálenica?“

Triasla sa na celom tele predesená. Predsa len teda má priateľka pravdu. Páni broja proti spolkom miernosti pre svoj osoh. Pozrela na ňu zahanbená, že prvej nakričala na ňu. Teraz iste bude sa pásť na jej zahanbení. Ale nevidela, že by sa pásla. Pozerala do zeme smutno, rozhŕňajúc krtínec črievicou.

„Ako ste predsa dostali robotu?“

„Boli prišli osvietený až sem o palici. Ani sme ich nepoznali. Ej, ale videli krivdu, čo sa robí. Išli do krčmy k tomu, čo tu rozkazuje, a vyhrešili ho veľmi.“

Osvietená sa premenila, na tvári sa jej rozlial rumenec. Srdce jej búchalo ako pochabé. Ako spomína tento ubiedený ľud jej muža! Vidí v ňom vyššiu spravodlivosť.

„Ach, Eržika!“ schytila staršiu mocne za ruku. Do očú sa jej tisli slzy, ale tvár sa usmievala.

Staršia jej vrátila vďačne vrelé stisnutie ruky. Jej priateľka mala dnes šťastie. Našla mužove stopy, kde pôsobil šľachetne. Stopy v Záhradnom, ktoré by ho boli nectili, veľmi zavial už čas dávno prachom zabudnutia.

„Čo urobíme, Eržika? Mne je srdce plné kochania. Nemohla by nič vložiť do úst. A potom sa mi odnechcelo jesť, čo tu máme, keď vidím, čo títo jedia…“

„Ani ja by sa nemohla ničoho dotknúť. Náš biely chlieb, panská chova je veľký hriech.“

Jedovala sa sama na seba, že v susedstve je toľká bieda, a ona ju nevzala do povahy. A predsa videla vtedy Veronku v Badišove, ako umierala od hladu, a Justinu, ako zamrela pod stenou. Hanbila sa, hanbila za toľkú nevšímavosť.

Sychravčanom ponúkli košík. Zhŕkli sa okolo neho chlapi, prezerali veľký bocheň chleba a oštiepok. Krútili hlavou. I diabol podstrčí paškrty, aby sa brucho nalakomilo a ústa reptali proti obyčajnej chove. Ale i ak nepochodia od diabla, nie sú na dobrý úžitok. Najesť sa týchto vecí do chuti po čiernych kabáčoch mohlo by zaškodiť ľahko. Poodkrajovali si po smidke i po tenkom koliesočku oštiepka: čo ostalo, poslali Dúbravčanom. Bielym chlebom si zajedali čierne kabáče, oštiepka si odštipovali po kúsku.

Panie sa vrátili do Sychravy k Ondrejovi. Vošli do krčmy. Predná veľká bola prázdna. Muchy obsadli akési mláčky na dlhom stole, tvoriac na ňom ako čiernu, živú chrastu. V bočnej zazreli mladého pána s preriedenými vlasmi nad čelom, v šnurovanom dolománe.

„Tu býva pán Švábeľ?“ spýtala sa ho osvietená.

„Áno, tu býva, ibaže nie Švábeľ, ale Schnabel,“ odpovedal jej, odfúknuc dva-tri razy nakrátko. „Sedliak prispôsobí všetko svojej chuti a všetkému dá svoje meno. Schnabla volá Švábeľ a čierny posúch marcipánom.“ Usmial sa pod nos a fúkol dva-tri razy.

Osvietená sa zapálila, srnie oči začali hádzať plamene. On tu je baraninu, biely chlieb a zapíja si vínom, a ešte si robí posmech z otrubových kabáčov. Prišla na prah bočnej. „Čo oni tu robia?“ oslovila ho prísne.

„Dozerám na robotu,“ odpovedal cez plece, držiac vidličku o dvoch zuboch nad tanierom: „Dozerám.“

„Kto ich poslal?“

„Slávna stolica, aby bol poriadok.“ Ale i on podvihol tvár od taniera, vodové oči dostali ostrejší výraz. „A čo ich do toho?“

„Hneď uvidia, čo nás do toho!“ Urobila k nemu krok, v tvári bola červená. „Ale ich stolica poslala vysedávať v krčme a posmechy si robiť z vyhladnutých ľudí?“ Pozeral na ňu s vypľaštenými očima. Kto bude tá žena, že takto hovorí s ním? Sivé oči sa otvorili, nemohli pochopiť, čo vidia pred sebou. „Prečo odohnali Dúbravčanov a Mutíňanov z roboty?“

Až teraz mu svitlo v rožku, že je osvietená, keď začala naň naskakovať maďarsky. Išlo jej tak ľahšie od ruky a myslela, že i jemu ulahodí, lebo keď hovoril slovensky, každé tretie slovo mu bolo ,izé‘. Vidličku o dvoch zuboch položil na misku, oťažela mu v ruke. Ani maďarsky mu netieklo plynne, dosť sa zajakal, keď sa vyhováral osvietenej milosti, že sám pán slúžnodvorský mu zakázal vziať ich do roboty.

„Prečo?“

„U nich vraj nemá čo robiť hlad, keď sa odriekli pálenky. Poniektorí vraj rozhlásili, keby nie pálenka a pálenice, že by nebolo ani hladu.“

„Bral za hotový peniaz také posmešky?“ Staršia sa prikrádala k nej, vidiac, jej stisnuté päste. Ešte by sa mohla dať do zastrašeného mladého pána. „A Svojtíňanov vzal hneď do roboty, lebo pijú?“

Krútil zastrašený hlavou. „Nie ja, osvietená milosť. Pán slúžnodvorský.“

„A prišiel dať znať môjmu mužovi, aby robil poriadok?“

Ústeľnický stál bez slova, nevedel, čo odpovedať.

„Aká bedač!“ skríkla, ale už bola i odzbrojená. Ako biť po rukách, ktoré sa spínajú k prosbe, a po tvári, ktorá hľadá milosť?

Obrátila sa prudko a vyšla z domu.

„Ondrej, poďme domov, ale nie za Záhradné.“

„Pôjdeme na Luskáč.“

„Bude veľký obchod?“

Ondrej ju uistil, že cesta je nie dlhšia, ale je lepšia.

Brali sa iným krajom, ale i tu v údoliach, na úložitých miestach široké panské lány a hore, pod hôrkami v štrku a chudej zemi úzke pásiky sedliackych zemí.

„Tam sa rodia čierne pagáče a tu biely chlieb.“

Osvietená ju neokríkla. Hodila okom po úzkych pásikoch i širokých tablách. Áno, zariadené je už raz tak, že jedni jedia čierne pagáče a iní biely chlieb. Tak bolo od počiatku a bude až naveky.

V Mutinej ukázala jej pekný kaštieľ o dvoch vežiach za dlhou alejou topoľovou. Steny sa beleli na slnci, šalogátre boli pospúšťané. A pri hradskej ukázala jej tesné dvoríky, nízke chalupy o malých oblôčikoch. Či sa tu rodia urastení chlapi, ktorí vedia tak dobre robiť na panskom?

„Či si videla, Evička, čím väčšie kaštiele, tým chatrnejšie chalupy?“

Robila sa, akoby nebola čula. Dosť sa naprizerala veciam zblízka a tušila čo zväčšieho, čo má v sebe badišovská pravda. Uznala, že obsahuje dosť vecí slušných a prepotrebných. Hoc je pravda slovenská, pomohla by ju vďačne niesť až na vidiecky dom, ba i na diétu. Staršia jej ešte iné veci ukazovala, ale ona bola nepozorlivá, veľmi roztržitá. Nepočúvala, neprizerala sa veciam zblízka, len si opakovala: ,Ale on je nie taký, nie je taký. Vybral sa o palici, pešky, medzi ľudí pozrieť, kde robia krivdu ukrutné, dravé zvery.‘

Bola by bežala, bežala vŕškami, aby mohla byť skôr pri ňom, pozrieť mu do tváre. Nikdy ho nemala rada ako teraz. Dosiaľ ho mala rada, lebo vynikal nad iných: teraz chápe, čím vyniká.

Z Luskáča viedla cesta najviac v dolinu, popri hore, dolu nižšie popri lúkách. Cesta bola dobrá, ale na nej predsa len pošepkalo panie. Boli by si vďačne zajedli, nech košík nevyprázdnia v Sychrave. Čierne pagáče sotva by boli teraz prekážali zajesť si bieleho chleba a pečenej teľaciny alebo oštiepka.

„Nebude nám dlho čakať až do Ozubín?“

Staršia pokývala uznanlive hlavou. „Nebolo by od veci, keby Ozubiny boli hneď za týmto kopcom.“

Prešli i kopce a spustili sa dolu na cestu, ktorá vedie popri Belej do Posadiny. Prestali sa hádať o veciach, ktoré staršia potrela mladšej pod nos: o pagáčoch a chlebe, o lánoch a úzkych, dlhých pásikoch, o kaštieľoch a chalupách. Cele vážne sa začali radiť, či by sa nemohli zastaviť v Posadine, hneď na nižnom konci v daktorej pokútnej krčmičke a zajesť si niečo napochytre, bryndze, alebo oštiepka. Do ratúza by sa neopovážili vojsť, tam by osvietenú poznali naskutku.

„V druhých krčmách by sme tiež nepochodili dobre. Všade bude moc pánov bratov, ak sa kongregácia skončila. Budú popíjať do večera.“

Sedeli ospale, kníšuc sa zboka nabok práve najkrajším kusom, kde cesta ide popri tichej Belej, popod zelené dúbravy. Z tamtej strany sa začernel tmavý kúsok mladej svrčinovej hory.

Prišli k drevenému mostu, poniže Posadiny. Cezeň sa cesta odrážala do Čuhár. Vozík hrkotal po dobrej ceste, ale cez hrkot bolo čuť akési hlasy. Strhli sa z driemot, začali načúvať. Ondrejovi rozkázali zastať.

Doliehali odkiaľsi zvuky piesne, ktorá bola skoro ako nábožná. Za riekou, asi na strelenie od mosta bola pri lúkach horička. Z tej horičky doliehali sem zvuky.

„Pozrime, čo je to,“ navrhla osvietená. Zišlo jej zasa na um, že sa veciam treba prizrieť zblízka. Ondrej skrútil na most. Keď ho prešiel, musel zastať, lebo panie vystúpili. Tu sa odrážal chodník od cesty k horičke. „Tu nás počkaj, ak sa zabavíme, vytiahni na ten prieloh a pohoď koňom, alebo príď za nami. Ale aby si nepovedal, kto sme.“

Osvietená ožila. Nielen že doliehal spev z horičky, ale sa vinul i tenký pásik dymu pomedzi brezy a svrčiny dohora. Z tej strany akoby ich bola zachodila vôňa pečienky. I staršia pocítila sľubnú vôňu. Rozhodla sa, ale nedalo sa nič rozoznať. Okolo chodníka bolo husté vŕbä až k hôrke.

Ani nevedeli ako, iba keď boli pri spievajúcich. Boli samí chlapi v bielych nohaviciach skoro všetci. Jedni mali červené kožúšky, iní biele. Bolo dakoľko chlapov v mestských šatách, ale bez odedze. Šnurované kabáty si pozobliekali. Spievali pieseň, ale nebola nábožná, a predsa jeden z nich diktoval, ako keď sa spievajú pobožné.

,Žije, žije duch slovenský, bude žiť naveky‘, a keď to odspievali: ,Hrom a peklo, márne vaše proti nám sú vzteky.‘

,Hrom a peklo‘ vyrazili mocne. Jedni dupli pritom nohou, iní sa zahnali päsťou. Pieseň nebola cirkevná, ale chlapi mali zložené klobúky.

Spoločnosť sa zarazila, keď ženy v šatkách vystúpili spoza kríkov. Ale čochvíľa všetko bolo v poriadku. Pristúpili k nim dvaja chlapi v červených kožúškoch; jeden vysoký a jeden nízky. Nízky sa hneď predstavil, že je richtár z Čuhár a vysoký, že je Gregor Heverin. Richtár videl, že jedna zo žien je ešte mladá, hoc nie pekná, lebo sa oko nemá na čom zastaviť, i utiahol sa za Heverina, lebo by sa inak musel zodpovedať žiarlivej žene.

„Šli sme cestou, počuli sme pekne spievať,“ začala im rozprávať osvietená. „Prišli sme pozrieť, kto to spieva tak pekne.“

„Pieseň je pekná, nie spev. Ide zhlboka a nesie do výšavy srdce a myseľ. Tento ju doniesol z Brezna, z divadla. Mišo Hubala zo Zácelia.“

Heverin potľapkal po pleci chlapa ani buk, s hodným strniskom na tvári. Košeľa nebola veľmi biela, nohavice boli staré, prekukovali nitky, ani na sieti a na mnohých dôležitých miestach boli zaplátané. S nedôverou pozrela naň osvietená, na zanedbaného trhana medzi inými, vyriadenými. Inak zababraných trhanov bolo viac, nielen Mišo Hubala.

Na polianke hneď tu bola vatra. Na nej bolo nahoreného moc žeravého. Pri tej veľkej žiare obracala sa jarka ne dlhom drevenom ražni. Od nej zavievala vôňa dopekajúceho sa mäsa. Kožtička sa už hodne červenala, zárezy nožom na stehne a okolo lopatiek už nešli cez surové mäso. Pri tej vôni paniam sa temer zmrklo pred očima od hladu.

„Prišli sme počuť pesničku,“ prihovorila sa zas osvietená Heverinovi. Richtár spoza neho vykukoval zvedave. „Ale sme i osmädli cestou. Je horúčava. Nebola by tu dakde studnička?“

Richtár sa stratil spoza chrbta Heverina Paľko Heverin sa vyhováral, že piť zo studničky pri Belej bolo by toľko, ako piť z Belej. Voda z nej je nie chutná. Ale tu už prikvitol richtár s dvoma krčiažkami. V nich sa penilo pivo.

„Toto je čuhárske, pani majstrová,“ riekol im potajomne. „To je nie z Posadiny.“

Vzali krčiažky do ruky. Mali teda, ale nie to, čo by boli chceli. Pozerali na penu a mladšia zas len riekla hanblive, že veru neužívajú na lačné.

Tu sa odrazu všetko premenilo. Heverin ich odviedol trochu ďalej. Tam boli dva vozy. Vypriahnuté kone sa popásali sputnané. Z voza vyňal celý peceň čerstvého chleba a pekný čuhársky oštiepok o veľmi zatupených koncoch. Museli si sadnúť na koberec a načať chlieb a oštiepok. Ujedali si pomaly, po kúsku, aby sa neprezradili, že sú vyhladnuté.

„Len či nás neodbehne príležitosť!“ nadhodila staršej ustarostená. „Povedali sme mu, že len na chvíľku.“

„Tej veci je už ľahko nájsť spôsob,“ ohlásil sa richtár a zmizol. Panie si ujedali móresne i pili z krčiažkov. Pivo bolo naozaj chutné, vyležané. Keď dojedali svoje krajce, voz zahrkotal za nimi. Na prednom sedisku bol krátky richtár a Ondrej. Musel i on vypriahnuť kone.

„Jaj, my pôjdeme,“ vzpierali sa panie. „Nevypriahajte.“

„Pôjdete, pani majstrové, ale nie hupkom. Pomaly ďalej ujdeš.“

Bolo im tu dobre. Nebolo medzi nimi iných žien, okrem nich. Richtár a Heverin ich obsluhovali. Mali ich za majstrové odkiaľsi, ale sa nespytovali, odkiaľ. Panie, keď ukojili prvý hlad, vyzerali so záujmom k vatre. Ostatne celá spoločnosť sa zhŕkla okolo nej; zhovárali sa, žartovali, kým nenadišla slávnostná chvíľa sňať ražeň z ohňa. Pečienku krájali na lopároch. Jeden neveľký s dvoma kusmi od obličky prišiel pred panie. Zabudli na celý svet pri voňavej pečienke. Darmo hľadali v pamäti, kedy im bolo tak dobre ako tu. Jedli s veľkou chuťou a poťahovali i z krčiažka. Tu ich mali ako za prvé osoby, veľmi sa mali okolo nich. Ale im bolo trochu proti srsti, že okolo nich usadili práve tých, v nečistej košeli, v zaplátaných nohaviciach. Mišo Hubala bol zarastený, iní nemali také mocné, husté strnisko. Vidno, že sú mladší od Hubalu.

Osvietená sa i uťahovala, nedôverčive pozerala na nečistých. Ale tu si už nik nevšímal jej znechutenia. Keď dojedli pečienku, chlapi začali roznášať pivo v krčiažkoch. Tu sa krátky richtár postavil pred panie.

„Vítame našich hostí. Tuto pani majstrové a pánov mešťanov z Posadiny. Ktokoľvek by teraz prišiel medzi nás, prijali by sme ho ako brata, lebo nás dnes zašla veľká radosť. Pravde padli putá, vyšla zo žalárov spod ťažkých sklepení, bez úrazu a čistá, naša slovenská pravda.“

Mladšia vytreštila naň oči. I on nesie teda slovenskú pravdu, nielen badišovskí. Pozerala z jedného na druhého. Jesto ramien i pliec dosť hodne, niesť tú pravdu. I ramená a plecia sú ešte napospol mladé a mocné. Ešte väčšmi vytreštila oči, keď vyrozumela z ďalšej reči, že sú pri nej záceľskí mládenci, ktorí boli zatvorení pre nedeľnú školu. Stiahla obrvy, keď jej vysvetlili, ako to bola vec napred nastrojená, rozohnať školu a prinútiť Záceľanov hlasovať na nového seniorálneho inšpektora.^[56]

„Čo mali so seniorálnym inšpektorom?“

„Osvieteného vytisnúť a dať na jeho miesto pána Ozubinského, slúžnodvorského.“

„Tak to bolo?“

„Tak. Už nás nahovárali. Týchto mládencov sľúbili hneď pustiť domov, ak sa Záceľania pridajú k slúžnodvorskému.“

„A pridali sa?“

„Ani jeden,“ skrikli chlapi v bielych kožúškoch.

Osvietená skočila, stála medzi nimi vysoká, nie úhľadná, so zachmúrenou tvárou.

„Radšej by sme boli sedeli do súdneho dňa za mrežami,“ zvolal Hubala, najdivokejší medzi nečistými.

„To vy radi osvieteného?“ Pozerala na nich iskriacimi očima.

„Osvieteného radi. Je trochu ako náš, hoc nie celkom. Ale keď je nie s nami, nie je proti nám. Jeho radi; ale neradi, keď dá moc z ruky a on sa schová kdesi a neozrie sa o nič, čo sa robí. Keby sa nebol teraz zrepetil, bol by prišiel o inšpektorstvo. Ale po ňom by nebol Ozubinský, ani jeden z našich pánov. Boli by sme si našli svojho.“

„Máte i svojho?“

„Máme — i akého! Ten nikdy neustane, pravdu nesie rovno, nebojí sa, neuťahuje.“

„Kto je to?“

„Ten, ktorý vydáva naše noviny. Štúr.“

Osvietená pozrela na staršiu, či vie, o kom je reč. Tá prikývla. Usmiala sa v sebe, že vlastne ona dala osvietenému moci pohnúť sa a ubrániť svoju hodnosť.

Osvietená sa usmiala a nadhodila:

„Tak by ste boli dnes na vidieckom dome zatvorení.“

„Boli by sme zatvorení. Boli by sme kálali pne pánu kastelánovi a spievali našu: ,Hej, Slováci!‘“^[57]

Skočili na nohy, sňali klobúky a pieseň sa niesla po plytkom brehu Belej, cez ňu až k dúbravám na druhej strane. Spievali otrhaní a zababrení smolou mládenci plným hlasom, iní ich doprevádzali habkave.

Po piesni sa panie zberali odísť. Heverin ich zadržal.

„Keď viete všetko, pani majstrové, musíte vedieť i hlavnú vec. Ozubinský vypadol z úradu, už ho nebude na vidieckom dome.“ Panie pľasli rukami od radosti.

„Vypadol i zo slúžnodvorstva!“

Potvrdili všetci. Jeden mešťan dodal: „Zaďakoval od jedu, že mu všetko zlo vypadlo. Bol som na kongregácii, nik si za ním necnel. Iba jeden človek sa našiel, jeden, ten ho vychvaľoval pred všetkými, vynášal ho nad iných, ej, ťažko mi ho bolo počúvať, ťažko. Nenazdal som sa doň.“

Panie doliehali naň, aby povedal, kto. On len krútil hlavou.

„Ťažko ho bolo počúvať, ťažko, ťažko…“

Nasýtené, veselé odobrali sa od sedliakov. Tí sa tiež hotovili rozísť, iba chceli ísť k prievozu odprevadiť Záceľanov.

Cez Posadinu prešli chytro. Gazdovské kone sa držali dobre. Nad Posadinou dohonili Badišovanov, vracajúcich sa až teraz zo Záhradného. Iste sa zabavili tým upratovaním. Osvietená si obzrela ešte raz mládenca v hunke. Usmiala sa, keď im vracala pozdrav. Medzi Smolcami a Ozubinami ich prešiel fulajtár na koni, o chvíľu už hrmel ťažký kočiar za nimi. Osvietený sa prebral z dúm, keď sa jeho kočiar vyhol skromnému vozíku. Kočiš poznal gazdovské kone i vysokú chudú pod šatkou. I osvietený poznal vozík a obrátil sa živo k nim. Dal zastaviť.

„Už len nepôjdem ja k vám takto v paráde!“ Bol natešený, oči sa mu smiali, celý svet mu bol krásny. „Poďte vy ku mne!“

„Ale my sme nie vo veľkej paráde!“ zasmiala sa osvietená, kochajúc sa nad jeho údivom, že ich takto našiel na ceste. Obzeral si ich všetečne, zababušené, všelijako. Žena mu bola i inak podivná. Badal na nej vzrušenie, ale i čosi teplého, milého: ani kvet, ktorý sa po dlhej zime otvorí konečne na slnci. Usadil ich na zadné sedisko, on v slávnostnej mentieke prikrčil sa na prednom.

„Kde sa to vy túlate?“ Obzeral si ženu, ako by ju teraz videl prvý raz.

„Veď ti rozpovieme. Nahľadíš sa.“

Staršia musela tiež ísť do kaštieľa. Štvorku hneď vypriahli a odviedli. Do riadnej kongregácie už ju budú sotva potrebovať. I osvietený sa chytro vyzliekol z horúcich parádnych šiat. Oneskorený obed a večeru spolu začali nosiť. Domáci pán v obnosených sivých háboch núkal panie, ale neprisadli.

„My sme obedovali pri Záceľanoch a Čuhárčanoch.“ Osvietený prestal dakedy i žuť, keď mu spomenuli neslýchanú vec: pohreb v Záhradnom, ženu s košíkom, čierne pagáče, spolky miernosti, široké lány, úzke pásiky tamhore, obed pri Čuhárčanoch a ,Hej, Slováci!‘ „Keby si bol počul tú čudnú pieseň. Hrom a peklo márne vaše proti nám sú vzteky.“

„Počul som ju, s ňou išli Záceľania a Čuhárčania dolu Posadinou s prepustenými mládenci. Hej, čudná pieseň. Bije tuho tuná.“ Ukázal na prsia.

„Hej, Záceľania! Mišo Hubala a druhí kálajú hrčavé pne, hotoví sú preniesť čokoľvek, len aby neprišiel na inšpektorstvo v senioráte Baltazár Ozubinský.“

Panie štebotali oživené alebo skôr spité veľkou prechádzkou a hádam tiež čuhárskym, dobre vyležaným. Ale on ich neodprevádzal v pekných rozpomienkach. Zaostal kdesi za nimi, usmievavé oko zatiahlo sa tichou dumou, a či bôľom. Bol pri žene s košíkom, ktorú oklamal a dal surovému Šušalovi i jediného syna. Všeličo si narozkladal vtedy tamhore, keď mal hlavu pri jeho mladej hlave, na tej istej hlavnici. Čo ide splniť zo všetkého toho? Prešiel ho mráz, ak by malo nadísť odcudzenie.

Vytrhla ho z ťažkých dúm otázka ženy: „Znáš ty plebánov Chovanca a Maduniaka?“

On prisvedčil, že sú to plebáni dobre známi v celej stolici.

„Akí sú?“

„Hm — takto ich nemajú za veľa. V biskupskej rezidencii sú nie uveličení nad nimi. Sotva budú kedy kanonikmi, iba ak by sa veľmi premenili.“

Zhniezdila sa, že nechce o nich hovoriť s uveličením.

„Prepáč, veľmi sa mýliš, keď tak hovoríš o nich. Mal by si sa pýšiť, že máš takých kňazov v stolici, dakedy ich i pozvať.“

„Ja?“ rozosmial sa muž. „Pekná rada! Ak chceš vedieť, tí dvaja plebáni sa celkom zosedliačili. Majú, tuším, i mozole na rukách. Dobrí sú ľudia, ale čo by robili tuná? Keby sa Maduniak ozval, všetky table na oblokoch by drnčali. Uhliar zo Zácelia a on majú najmocnejší hlas v Rubárskej stolici. A najhoršie je,“ prihol sa k nej a hovoril jej skoro pošepky: „sú ti besní štúriáni. Držia jeho noviny, myslím i píšu do nich. Vidíš, im je už nie dosť ani Bernolák.“^[58]

Pozrela naň, čo sa mu robí. Vybrala si z jeho slov predsa, že ju prekára. Akoby nie. I ona nejeden raz zahromžila proti Slovákom. Ale to bolo v móde. Kde sa obrátila, nepočula nič pekného. V novinách sa nedočítala tiež nič pochvalného o nich. Ale dneska sa prizrela veciam bližšie a mienka sa jej premenila.

„Neviem, či žartuješ, alebo nie, ale ja nežartujem. Zajtra pôjde Ondrej do Sychravy a Mutinej s jačmeňom. Máme plný štok starého zbožia a tí tam jedia otrubové posúchy. Už prvej sme sa mali postarať o nich.“

„Ja som mrcha gazda, úrody predám na koreni, nikdy nemám nič. Čo som urobil ako hlava stolice? Ani cesta by sa nestavala, keby nie Slováci. My nič nerobíme, alebo len toľko, aby sa zaslepili oči.“

„Ja urobím, čo viem! Zbožie pošlem hneď ráno.“ I dupla nohou vzdorovite. On stisol plecia, pozoroval ju. Áno, horlivosť prišla, prišla chuť naprávať a nahrádzať; osožilo jej poprizerať sa veciam trochu zblízka. Ona pozrela na staršiu, trochu ju mrzelo, že je tu, chcela by mu povedať, čo mu ešte nepovedala nikdy. Potom pohodila vzdorovite hlavou. Čo preto, že je tu?

„Ty si mrcha gazda, lebo nemáš v čom gazdovať. Ja budem spravovať i Smolce a Ozubiny ako tvoj gazda, ale truhly ti oddám. Nemáš dlhov, aspoň nie väčších, s dôchodkami budeš vedieť vyjsť i sám, od roka do roka. Čo by chýbalo, tu som ešte ja.“

Neveril vlastným ušiam. Ani sa mu nesnívalo, že by ona sama sňala z neho tútorstvo. Chytil ju za ruku, stískal ju a bozkal.

„Táto ruka doviedla do poriadku manie. Ďakujem jej za to. Ona sníma zo mňa tútorstvo, ďakujem i za to. Ale či ja budem vedieť šafáriť ako ona?“ Sklonil sa k nej a spýtal sa ticho: „Čo povedia tí, ktorí zaviedli tieto poriadky, že ich neslúchaš?“

Pohla plecom. Starým prísnym sa už ona zodpovie. „My budeme gazdovať dobre spolu, neboj sa.“ Tiež sa nachýlila k nemu a dodala: „Budeme sa držať toho, čoho sme sa mali dávno držať: ,čo je moje, to je tvoje a čo je tvoje, je moje.‘“

Osvietený pritvoril oči a stratil sa v ďalekých osnovách a predstavách. Aký bude jeho život, keď odrazu bude mať slobodné ruky? Vzal to za dobré znamenie, že práve dnes sa ide stať pánom všetkého, čo má, keď tam žena s košíkom musela utekať pred surovosťou svojho muža. Tej surovosti je vlastne on na vine: preňho natisli cudziemu človeku ženu i s dieťaťom, ale mu nedali za to odmeny. Postavili ho za to do služby u druhých pánov.

Staršia cítila, že sa tu veci pomkýnajú sem-tam, aby každá prišla na svoje miesto. Ide tu zavládnuť nový poriadok, lepší než dosiaľ. Z pohľadov, ktoré sa vymieňali a hľadali jeden druhý, vyrozumela, že je tu zbytočná. Zobrala sa teda, že pôjde domov.

Už bol večer, zore sa roztiahli na západe. Domáci sa zobrali, že ju odprevadia. Na tom kuse cesty, ktorý je dobrý, hovorilo sa málo. Keď prišli na prvé jamy a hroble, ona sa zastavila a začala sa odberať od nich. Načo by išli krky lámať po takej ceste? Už sa odobrala od osvieteného, keď ho ešte pristavila.

„Ešte by rada vedieť: na kongregácii^[59] bol, myslím, i môj muž.“

Osvietený sa trochu zmiatol, ale sa hneď ovládal.

„Skutočne — tak je, pán senior bol…“

„A čo tam robil? Veď moc rokov, čo nenakukol na kongregácie.“

„Skutočne, riedky hosť.“

„Čo tam robil?“ Pri zorách jeho tvár bola osvietená. Ona mu pozerala veľmi skúmavo do nej. Natrafila tam kdesi na hodnú hŕbu pritajených rozpakov.

„Nič zvláštneho — nič osobitého…“

A rozlúčili sa od nej náhlive. Keď podišli, stisol chudé rameno ženy. „Ťažko prišlo zlyhať pred ňou, ale povedať jej, čo bolo, padlo by ešte ťažšie.“

Staršia ostala sama na ceste, zaliatej skvelým svetlom zôr. Bolo jej odrazu, akoby bola stratená. Kde by vlastne patrilo ísť? Pobrala sa pomaly k tichej fare. Išla pomaly, ale v nej tak bolo, akoby išla roky a bola veľmi ustatá. Nohy ju ledva niesli.

Za ňou sa ozvali nerovné kroky, i podivné ľupkanie. Dohonil ju vysoký chlap. Po širokých sárach mohla poznať Tomáša Sztupayho.

„Dobrý večer,“ zavinšoval jej tenkým hláskom.

„Kde boli, pán rechtor?“

„Na kongregácii a teraz som sa zastavil u priateľov.“ Preglgával čosi dosť namáhave. Už z Posadiny neprišiel cele triezvy. Potom zasedel až dosiaľ u pána Mikuláša Ozubinského, špintať na nového inšpektora a seniora. „I pán senior sa zastavil u priateľov. Budú ešte tam.“

„U koho?“ spýtala sa namáhave. Bolo jej, akoby slová pretískala s najväčšou silou.

„U pána Baltazára, nášho inšpektora. Pán senior ho tešia, že ostal na ľade.“

Pozrela naň prísne. Oči jej blysli hnevom. „Prečo by ho mal tešiť?“

„Kto môže vedieť, prečo? Ale vedia, prečo mu vysvietil takú reč pred kongregáciou, keď bolo po všetkom?“

„On — reč!“ Obzrela sa po zapálenom nebi starostlive, lebo v očiach sa jej menilo, akoby bola zapadla kdesi jeho sláva.

„Veru, oni reč a pochvalnú. Takej stavy a rady dávno nepočuli.“

„Naozaj, alebo na žart?“

„Naozaj, ako že tieto zore svietia nad nami!“ Ešte podvihol ruku. Na nej akoby bola zazrela dva vystreté prsty, ani pri prísahe.

Nepovedala slova. Pravou rukou urobila široký pohyb, akoby dačo odháňala od seba a vliekla sa ťažkým, kĺzavým krokom k smutnej fare.