ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo im ľahšie, keď sa vytúžili. Srdcia patrili dovedna, ale ich rozdelili dva svety. Dnes sa zišli po rokoch a medzi dvoma svetmi je spojka, ich Pavel.

Tu osvietený sa chytil za hlavu. Rád by utiecť zo svojho sveta. „Nemôžem v ňom nájsť miesta, nemôžem, Judka.“ Buchol päsťou na stôl, že podhodilo hrnček i chlieb. „Neuznám ho za svoj. Nič ma v ňom neteší.“

Pozerala naň ľútostive. Ťažko počúvať žalobu od toho, komu by sme žičili šťastia. Dotkla sa mu ramena.

„Nech si ho popravia. I tento dom bol na spadnutie, nečistý. Popravili sme ho. Máme, ľaľa, i záhradku a kvety.“

Hodil rukou netrpezlive, i obrvy zobral.

„Čuš, Judka! Čo ty vieš o našom zmotanom svete? Zbridil sa mi. Vidíš ma — tu som ti ako palec, sám. Do toho ta sveta sa nepracem, do tohto nemôžem.“ Šmaril klobúk na lavicu a vytrčil proti nej ruky rozčúlený, akého ešte ho nik nevidel. „Stojím na ostrom hrebeni medzi dvoma svetmi. Všetky vetry ma šibú. Všetky pľušte ma bijú.“

Poschodilo mu na um, čo ho dosiaľ pozachodilo. Všetko sa mu robilo preto, že je na ostrom hrebeni. Na ňom robil prvé krôčky, ako chlapec, keď ho prísny otec obháňal lieskovicou, ak sa chcel zabávať s chlapci komorníkov, na ňom ráňa nohy dnes, keď povinnosť volá do Ozubín a Posadiny, a čo je veľkého a ozajstného, ťahá ho sem.

„Mne ich je ľúto.“

Zrazu sa jej otvorili oči, rozoznávala dobre, čo dosiaľ nebadala. Tušila čosi o dvoch svetoch, hoc tentam nepoznala veľmi.

Zaradoval sa, že ho počúva, hľadí mu rozumieť. Začal jej dokazovať: „Ja by chcel byť, Judka, všade a vždy, čo som tu.“ Položil si dlaň na prsia. „Žiada sa mi robiť, čo ja chcem, nie, čo mi natisnú. Chcel by nepozerať na neprávosť a nemusieť ju robiť. Ja som Uzdic a chcel by byť Uzdic, sám svoj, ako je Zábor Zábor alebo Dechtiar Dechtiar.“ To už ťažšie chápala, prečo nemôže byť Uzdic ozajstný Uzdic, ale akýsi inakší. Ako chcú iní, nie on. Myslela, že každý je, čím je. Ale zišlo jej na um, že ani ona nie je Judka Hudákovie, čo mala byť, ale akási Sušalová. Ale zato ona vrástla do svojho sveta, hoc horko-ťažko. Nechcela by chodiť medzi dvoma, po hrebeni, lebo to je ako sedieť na dvoch stoličkách, alebo byť zo dvoch dvorov pes.

„Kde je Pavko, Judka?“

„Na salaši, valach.“

„Ďaleko?“

„V Badišove.“

Nezapáčilo sa mu. Jeho vlastný syn valach na badišovskom salaši. Ešte väčšmi sa mu nepáčilo, že sa sám pýtal na salaš. Nechcel byť v dome. Oči mu zasvietili od radosti.

„Daj ho mne. Dám ho vyučiť, zaopatrím mu úrad. Bude mu lepšie.“

Strhla sa preľaknutá. „Ja si ho nedám, môj je syn. Hoc mu je nie chýrne, nedám ho do sveta, kde je tak zle i otcovi. Vy nemôžete tam obstáť, a jeho by ste ta vstrčili!“ Pozrela naň s výčitkou. Osvietený sa zahanbil. Veru by mu pomohol. „Na salaši mu je dobre, pri dobrých ľuďoch. Tu sa cíti v cudzom, keď zíde do dediny, musí sa zahanbiť za starého otca.“ Vtedy jej vyjavil, čo sa stalo s jej otcom i že môže ísť k nemu. Vyskočila od radosti. Dávno nepočula takej noviny.

Vysvitlo, že Sušala nebol dobrý otec, ani otčim. Vyhadzoval mu na oči ešte i pôvod. Božil sa, že ho nedá zapísať na svoje meno. Zapísať ho dal, tak sa bol zaviazal, ale Pavko neprijal ten nútený dar. Keď prišiel na rozum, písal sa všade po materi.

„Nuž tak,“ zobral sa osvietený. „Poďme zasa k nim, čo nás čakajú — ty k otcovi, ja do Ozubín. Videl som, ďakovať bohu, kde bývaš a kde býva tvoj syn. Uznávam, tvoj.“ Slzy mu zahrali v očiach.

Judka ich videla, cítila ich trpkosť z jeho hlasu. Prišlo i jej veľmi ľúto. Slzy jej vypadli z očí ani horúci letný dážď. Priložila zásterku k očiam.

„Neplač. Viem, dosť si sa naplakala. Plakala si, keď som ja v iných krajoch hajdákal a bújal. Neplač.“ Ostal ešte predo dvermi. „Nuž horáreň, parožky srnca nado dvermi. Všade čisto a poriadok: dobrá si gazdiná. Čistotu a poriadok videl som i vtedy u vás: to ma ťahalo veľmi do Hudákov. Nemysli, že ma vábila k tebe len túžba za tvojou krásou. I to, že si bola taká pekná, ale i tvoj svet ma schytil tuho. K nemu sa srdce ťahalo.“ Prezeral všetko v izbe, ešte i rámy s mištičkami a krčiažkami; i kozub, teraz vybielený, lebo v lete naň nekládli. Videl na žrdiach sviatočné chlapské háby. Iste Sušalove. Tu mu čosi zišlo na um. Vrátil sa doprostred izby.

„Judka, pamätáš sa, keď začalo byť zle, keď mi zakázali chodiť k vám, bol som ti poslal oblek, že v ňom utečiem s tebou do Banátu.“

„Tu je ešte dodnes.“

Búšil čugaňou o zem.

„Tu ešte! Ak je pod rukou, ukáž mi ho.“

Zaradoval sa, smútok uletel. I ona sa zaradovala, že je nie smutný. Odísť od nej tak, ako bol pred chvíľou, celý život by nebola mala pokoja. Odbehla ľahkým podskokom, ani za dievoctva. Dýchal voľnejšie. Povetrie u nej mu bolo svojské, dobre sa v ňom dýchalo.

Doniesla háb celé náručie. Čiernu hunku o širokých zelenkavých šnúrach, biele nohavice z valaského súkna s tulipánmi okolo háčikov a rázporkov. Bol i klobúk, ale menší, než sa nosí v kraji. Okolo dna má biele kôstky miesto stužky alebo remenca. Doniesla i krpce a valašku s porištekom z tisiny.

Obzeral svoje vlastné háby z tých čias. Bolo mu, že ich parádnejších nevidel ani u najväčšieho veľmoža.

„Judka, ja by ich obliekol. Nože, či by vedel chodiť v nich. Daj mi i košeľu. Nie Sušalovu, Judka. Synovu!“

Doniesla mu košeľu synovu i kopicia.

Keď sa preobliekol, nazeral sa dlho do zrkadla, čo bolo na štítnej stene. Hoc sa nevidel celý, zo zrkadla pozeral naň iný človek: mládenectvo vstúpilo doň. Nadišli ho nádejné myšlienky i obzor sa čistil. „Kde si bol dodnes? Hanba a posmech nevedieť nájsť samého seba!“

Našla ho pred zrkadlom, ako hrešil samého seba. Obrátil sa k nej prudko a zadíval sa na ňu. Akoby v jej očiach bol zachytil dávny nežný pohľad. Utajil sa hádam tam kdesi a teraz sa ukázal spoza hustých plotov zabúdania. Nezapatrošil sa cele medzi žiale a odriekania. Duša predsa nestarne, má silu mladnutia v sebe.

Zatočil valaškou nad hlavou.

„Ešte by ju vedel zaťať do zrúba, Judka, a vyjsť po nej na strechu. Ej, bisťubohu!“

„Ako vtedy, ako vtedy,“ opakovala. Tmavé oko sa pozabudlo na ňom, okolo úst sa potuloval tichý úsmev.

Zastal pred ňou. Nachýlil hlavu nabok, rozšíril ruky, s valaškou v pravej, ale ich nezdvihol. I vtedy tak robieval. S rozšírenými rukami čakal, ako sa mu hodí do náručia, aby ju pritisol nežne, opatrne na prsia a zahľadel sa jej hlboko do očú, hľadajúc v nich žiare ľúbosti. Tak ju čakával, práve tak, vtedy.

Zabudla na horáreň, na Sušala. Do očí vošla žiara, krv sa rozpálila. Akoby čula neznámu silu — tisla ju, hodiť sa mu na prsia. Bola hotová počať všetko znova, prejsť od počiatku celú reťaz. Bolo v nej moc tŕnia a bodliakov, ale boli ruže nádherné. Ich vôňa prerážala bôle. Bola hotová zasa. Ale on sa spamätal; nešiel k nej, ostanúc na svojom hrebeni medzi ňou a Ozubinami. Zabelel sa mu okolo zažiarenej tváre čepiec. Jej rameno už nebolo tiež okrúhle, zatiahnuté brunastým nádychom. V ňom sa už utvorili dlhé brázdy medzi svalstvom, ktoré do ramien vrážajú roky ťažkou, stálou robotou. Ruky sa spustili bezvládne dolu. Zahanbila sa za ochotu počať znovu, čo prešlo.

„Nehanbime sa, Judka. Všetko minulo, ale rozpomienka žije. Tu je u mňa a sladká. Len onehdy som sa rozplakal, starý chlap, keď Piťo húdol: ,Od Oravy dážď ide‘. Čo bolo prihrmelo zasa všetko na mňa ako búrka. Ja znášal znova bôle a radosť, že som necítil zeme pod sebou.“ Poobracal sa trochu, dupol si. „Popýšim sa takto trochu, Judka. Panské šaty ti nechám do zálohu. Pôjdem trochu do sveta.“

Zľakla sa, čo sa mu robí. Bol akýsi iný, ako prvej, divný.

„Poznajú ich ešte, pán osvietený. Čo povedia, ak ich vidia?“

Dupol nohou, valaškou buchol o zem. „Dosť tej osvietenosti, Judka, i tých ,oni‘. Netup tieto hábiky!“ Podhodil si hunku na pleciach. „Nepoznajú ma. Ledva sa ja poznám, samého seba. Nepôjdem po Posadine alebo Ozubinách. Šaty schovaj, kým neprídem.“

„Neoneskorte sa. Jano príde o západe slnca. Rada by ísť i do Záhradného k otcovi.“

„Nečakaj ma dnes. Hádam zajtra kedysi, pozajtre.“ Videl ju zarazenú. „Do Záhradného nezmeškáš. Ja pôjdem po dedinách trochu, skúsiť sveta.“ Švihol valaškou nad hlavou a vyšiel pred horáreň.

Stála pred domom, pozerala za ním. Žmýkala prsty, až boleli. Ako vtrhol do domu znezrady, rozbúril všetko, čo bolo v nej. Čo zažila, pretrpela, stálo pred ňou živé, sťaby bolo zo včera. Vek ľudský je predsa len primalá nádoba skryť a zasypať v sebe miešaný obsah.

Keď vyšiel na hrebeň, poobzeral sa krajom. Tie isté polia a lúky, ako prvej, po vrchoch temnisté hory. Tam vľavo sa belejú dediny v dolinách. Slnce sa smeje na kraj, drozdy sa ozývajú v hore jeden druhému. Tam nad prielohmi pradie číhavá pustovka. Z ktorejsi dediny dolieha hlas zvona, roznáša sa ďaleko, sťaby mŕtvy chcel pozdraviť pokonný raz milý kraj.

Nedal sa do dedín. Obrátil sa napravo, rovno dohora.

V krpcoch sa mu išlo ľahko, akoby ho niesli samé dohora. Svrčiny stáli ani svieca. Skočila veverica so zdvihnutým chvostom. Díva sa naň posmešne spomedzi haluzí. Kdesi dlube, sťaby mlatčekom búchal. Ďateľ sa túla po pni a majstruje čosi na kôre, podopierajúc sa chvostom. V diaľke skvákali vrany, akoby mu dávali výstrahu.

Prišiel na kiare. Po skalách visia chĺpky sena, iste nie tohoročného, lebo ešte tu neváľali batohy toho roku. Slnce začalo pripekať, oprelo sa rovno o kiar. Dolu nad mladou horičkou a chudými lúčkami sa už začal vzduch triasť.

Kiar ho vyviedol na bralá. Z ozorného podstavca vidí pred sebou polovicu rubárskeho kraja. Badišov mu je ako pod nohami. Trochu nabok odstúpili Smolce. Nad nimi a za nimi sú jeho lány. Veru jeho. Mať mu ich nevzala z ruky ako opatrný otec, ale prosila na smrteľnej posteli, prosila v slzách, nedať nič do zálohu, nepredať nič. Jeho sú lány, ale úroda na nich Šalamúnova. Zachmúrilo sa mu čelo. Zasa ho preskočila myšlienka, že nadarmo chodil k nemu ostatný raz. Boltko ho predišiel zarútiť mu i tú studnicu. Vidno i Ozubiny. Sú jeho, ale zasa ako nie jeho. Vidno i ďalšie dediny. Belú, ako sa hadí sťa stuha, aby sa skryla po zácelské dúbravy.

„Ach, náš drahý kraj, drahá Rubárska stolica! Tvoja švábočka mne lepšia od pšenice koláčov inde. I-hu-hú!“ zahúkal do otvoreného kraja. Hlas odznel tamdolu kdesi nahlucho, sťaby bol padol do studne.

„I-hu-hú!“ ozvalo sa mu skadiaľsi z inej strany, ani čo by z iného sveta. Obrátil sa k vrchu, zahúkal znovu. Znovu sa mu stadiaľ ohlásilo. „Budú rubači najskôr,“ pomyslel si.

Tu sa už šlo pekne horou, nebolo ani do vrchu veľmi. Chodníky vystlalo črtenie, išlo sa ani po koberci. Bolo hádam poludnie, keď vyšiel na polianku. Na hornom kraji, akoby sa opierala o svrčinový vankúš, stála popolavá koliba. Ďalej k stredisku sa rozložili košiare. Zem je tu zdepčená, černie sa na zelenej lúčine. Statok ju zmiesil, ale i vypravil. Onedlho príde prekladať košiare.

Do koliby sa černie otvorenými dverami. Pri nich sa vinie tenký stĺpik dymu dohora. Hrá do belasa na tmavom úzadí hory, potom sa rozpriada na jemné vlákenká a trati vo výšave. Zabrechali psi. O chvíľu ako na odpoveď zgrúlili bravy.

„Ideš, Dunaj!“ okríkol psa hlboký hlas.

Chlap sedel na klátiku pri vatre. Trochu podvihol tvár pod ligotavou partou klobúka a pozrel na chlapa, čo zavítal k nim.

„Pán boh s nami!“ pozdravil hosť gazdu.

„I Duch svätý!“ ďakoval chlap z klátika hlbokým hlasom. Nohy mal vystreté, siahali ďaleko. Na podošve krpcov sa ligotali vyhladené podkovy so zúbkami.

„Čo porábate?“

„Len sa trápime.“

„Nepoznať na vás veľkého trápenia.“

„Každý vie, v ktorom krpci ho omína. Pred svetom neukazovať boľačku, skôr sa pochváliť. Čo ti z hanenia, keď nemáš nič z hany.“

Hosť postál, prizeral sa. Chlap mal v ruke krpec s veľkou dierou na podošve. Krpec bol rozmočený, najmä podošva. Chlap ho priložil na kožu a šidlom si robí znak, koľko z nej odšvacnúť na poriadnu záplatu.

„A vy sami plátate?“ spýtal sa ho hosť.

„Ťuž veru!“ Pozrel na hosťa trochu zboku, ako mimochodom, ale jeho čierne oko poprezeralo si ho dosť dobre. Nepoznať na ňom, že by sa mu hosť bol zapáčil. „A vy hádam neplátate sami?“

Hosť podhodil hunku na pleci. Vytýka si, že už zastrelil jedného capa. Ešte sa prezradí. Hľadel napraviť chybu.

„I ja, akože. Len včera som si plátal krpce.“

„Prichodí ich poplátať, keď sa prederú. Ale tieto ste neplátali!“ Šibol okom na hosťove krpce. Nebolo na nich záplat.

„Plátal som ich žene. Poderie krpcov, ledva stačím kupovať.“

„Vaša sa krpčí i v lete?“ Pozrel už naň rovno. Jeho tmavé oči si ho prezerajú dosť dobre. „Naše idú bosé. Nerečiem do žatvy, že by sa neobuli. Strnisko obáda.“

„I naše tak. Ale žatva je nie ďaleko. Prichodí sa poobzerať za horúca, nie keď začne prihárať.“

Neodpovedal mu nič.

Obrátil hlavu trochu na stranu.

„Chlapče, kde si?“

Chlapec vyšiel z koliby v čiernej košeli. Vo dverách sa zohol temer vo dva konce. Bol hádam o pol hlavy vyšší od hosťa.

„Daj dačo tuto!“ ukázal bradou na hosťa. V rukách mal krpčiarsku kožu a nožík. „Budete kyslej a či sladkej radšej?“

„Ja už len radšej tej sladkej.“

„Nájde sa ešte.“ Uškrnul sa, vyrezávajúc záplatu. „Psiarky, alebo lepšej?“

„Nuž ak by bolo z tej lepšej.“

„Nájde sa azda. Zamiešaj, chlapče.“ Potom sa chcel vyhovoriť, že musí mať na zreteli i takú malú vec. „Nerozkáž najmenšej veci, nedomyslia sa.“

Chlapec doniesol črpák žinčice, hustej ani kyj. Hosť ho priložil k ústam. Zašla ho vôňa čečiny a kvietia. Potiahol dúšok a v ústach sa rozšírila dobrá chuť, akej neostane po mlieku. „Dobrá je.“ Oblizoval gamby, vydychujúc. Pozrel na chlapa, ktorý mu doniesol črpák. „Ako sa voláš, chlapče?“

Chlap pohol plecom, pozrel naň s opovržením. Opovážil sa mu kadejaký odkundes nadávať pred samým bačom do chlapcov. Odvrkol veľmi nerád:

„Jano.“

„I ja Jano,“ pochválil sa hosť, že udobrí chlapa.

„Hej, najviac sa volajú Jano,“ prikývol chlap na klátiku, vyťahujúc mocnými zubmi rozmočenú kožu, aby hádam bola širšia, lebo ju vykrojil priúzku.

„Ale vy sa voláte Ondráš, bača,“ napomenul ho chlapec.

„Ja Ondráš, môj brat Juro. Jano nám umrel, Pán Boh mu daj slávu večnú: tak ho nemáme.“

Hosť si ho obzeral. Páčil sa mu; bol chlap na mieste, musí byť mladý ešte. Iba okolo uší čo má dakoľko vláken sivých.

„A ja som valach, nie honelník,“ vysvetľuje valach hosťovi.

Hosť podhodil hunku na pleciach. „Zastrelil som druhého capa.“ Začal sa vyhovárať, že ho počul tak volať od baču. Bača sa smial, že on už len tak všetkých. Od neho musia prijať.

„Vám nik nič nepovedal!“ riekol valach bačovi.

„Veru capa bradatého a rohatého.“ V rozpakoch poťahoval z črpáka, ako ozajstný znalec, kochajúc sa v dobrej chuti žinčice.

„Nebudete piť?“

„Veď pijem.“

„Preciedzate cez zuby. Ja že ho vytrúsite črpák na dúštek.“

„Daj pokoj, chlapče. Keď vypije, už ti dáme črpák,“ ozval sa bača.

Záplatu primeriaval. Zakrývala dieru, ale nie naďaleko okolo. Hosť si myslel, že valach stojí pred ním kvôli jeho spoločnosti, a ono čakal len na črpák. Sponáhľal sa a vytrúsil ho odrazu do dna a podal ho chlapovi. Zato dostal ho hneď plný. Zaďakoval chlapovi a odchlipol trochu.

„Vypijem ho pomaly,“ dal mu hneď znať, aby ho nečakal.

„Sadnite, švagre,“ ponúkol ho bača. „Stojíš — nestojíš, jednaká ti je pláca.“

Osvietený si sadol na prázdnu geletu pri vatre. Bola tam hádam na to. Pozeral, ako bača prebodol šidlom záplatu a krpec a voviedol hrubú ihlu s dratvou do dierky. Cítil by sa dobre, nech nepostrieľa hneď z príchodu toľkých capov.

Bača mal dosť roboty, kým zdnuka trafil, kde prvej šidlo vytiahol. Bol začal prišívať záplatu od pysku. Ale i pri tej starosti mal kedy myslieť na dôležité veci.

„Odkiaľ ste?“ spýtal sa ho.

„Z Červenej Lehoty, bača.“

„Nože, no. Hodný kúsok do nás.“ Šibol naň okom zboku a riekol: „A nenosíte sa ako v Červenej Lehote. Tam majú červené šnúry a nosia haleny, nie hunky.“

„Býval som dosť dlho na Horniakoch, bača. Tam sa nosia hunky. Naučil som sa na ne.“ Čo má z toho za osoh, že si oblek zložil sám a nedržal sa módy, takže vlastne chodí v šatách, akých nenosia ani v jednej dedine.

„Nie ste veľmi zrobený,“ podotkol bača, pritískajúc podošvu ku krpcu. Chcela nasilu ísť za šidlom, keď ho vyťahoval z nej. „Budete hádam dáky pán.“

Osvietený sa znepokojil. Nebude ľahko prekabátiť baču, najmä pri toľkých capoch, ktoré sú už postrieľané. Vidno, bača ho zvŕta, prezvedá sa. Usmial sa veľmi skromne a pokrútil hlavou.

„Horké moje panstvo! Ja som záhradník v Červenej Lehote.“

Bača pozrel naň, v očiach mu preletel smiešok. Dávno vedel, že sedliactvo len prevesil na seba. Sedliak nemá biele ruky, nenosí zlaté prstene, nemá rozčuchrané fúziky a ostrihané vlasy. Ak je záhradník, šiel by v beláskach. A iste sa preobliekol z belasníka na sedliaka. Háby má, akých ani v jednej dedine nenosia, prsia na mieste, kde vyzerajúc z rázporka na košeli, neohoreli: tiež znak, že nenosia sedliackej košele.

I osvietený už videl, že mu sedliactvo pristane ako psovi piata noha. Pri bačových podchytoch spadne ho za každým po kúsku z neho. Ostalo mu len to záhradníctvo. Už sa ho musí držať zubami-nechtami, aby ho nevyprášili i zo záhrad.

„Moc roboty v Lehote?“

„Z jari hodne. Teraz menej.“

„Čo máte v tej záhrade. Fazule a hrachy?“

„I tekvice a uhorky, i všakovej kapusty. Máme štepené ruže, teraz pestujeme ďordinky, ktoré voňajú, bača, ako rezeda.“

Bača pokyvoval hlavou. Štepené ruže a ďordinky, čo voňajú! Môžu byť i štepené zajace!

„Pán Hrušovic prvej nedal moc na ruže a ďordinky. Ale naštepil chýrnych hrušiek a jabĺk hen z Nemecka.“

Osvietenému bolo horúco na gelete. Bača trhal z neho i záhradníctvo. Ledva si našiel výhovorku, že sa dali veľmi na kvietie, lebo čakajú pánov tejto jesene a moc hostí.

„A čo vás donieslo k nám?“

Hosť by bol podskočil od radosti. Idú sa teda skončiť podchyty. Ale odpovedal veľmi ustaraný:

„Prišiel som hľadať voly!“

Bača sa vyrovnal na takú novinu a vytreštil naň oči. Osvietený vysvetľoval ľútostive: „Sám neviem, kde sa podeli. Pár dobrých volov. Ryše. Alebo zastrečkovali, alebo mi ich ukradli.“

„Kdeže vám zastrečkujú až sem! Kradnúť voly tiež nekradnú chlapi zo salaša.“ Stisol plece a dodal tichšie: „Nerečiem dobrú jarku, alebo morku.“

Osvietený sa hneď zastarel, že prišiel pozrieť, či ich kmíni neprehnali tadiaľto. Ukradnutý statok sa ženie po horách, nie cez dediny.

„Tadiaľto?“ divil sa veľmi bača. „Nerečiem popod Hundráč. Mali ste ísť na Malužinú, ak by ich hnali na Heľpu, alebo pod Šturec. Mali ste rovno kerovať na paludzské salaše. Z nich ľahko prejsť na Čertovicu i na Šturec.“

Osvietený sa veľmi škrabal za ušima. V našich krajoch je viacej chodníkov ako ciest. Čakáš kmína na jednom, a on ti zatúka hen z tretieho. Už i sám vidí, že ich už sotva chytí. „Hm-hm,“ pokyvoval bača hlavou. „Moc je chodníkov, všade moc. Kto trafí na ozajstný, kde treba?“

I osvietený sa poškrabal. Vidí, ako dratva prišíva záplatu na krpec. Bude hádam lepší od nového. I on mal zádery i hodné diery: kde nájsť záplatu na ne a súceho majstra? Šiel k Hudákovi, tam mu odpustili, čo narobil zle; šiel k Judke, tam ho oviali vetríky mladosti. Je sputnaný na rukách, nohách. Nebyť pod závozom, bol by pri Judke zasa vyhádzal všetko, čo mal, ako vtedy Piťovi. Od Oravy dážď ho premočil až do kosti, urobil z neho sedliaka a teraz už záhradníka z Červenej Lehoty, ktorý hľadá voly.

Pospomínali všeličo, kým bača zaplátal krpec. Keď záplata sedela pevne, osvietený obdivoval majstra. Ej, vedieť on plátať diery a trhliny! Ale nevie sa hnúť, kade-náhle Steiner nechcel otvoriť mešec. Príde podložiť Smolce. Šalamún škúli za nimi! Zahľadel sa do zeme, pohadzoval hunku. Dakedy i dupol nohou.

Potom bača vošiel do koliby. Pri pahrebe bol raňajší pôdoj zakľaganý, pokrytý rozsievkou. Pozrel tu i tu tamvon k vatre. Hosť sedel smutný na gelete. Ale nepôjde na tie Boce, alebo Revúce? Kedy zastihne voly, ak bude tu vysedávať?

„Ponúkni, chlapče,“ ukázal valachovi bradou na hosťa. Ruky nemal zasa slobodné. Umýval ich pečlive i biele mocné ramená až vyše lakťov. Čierne rukávy košele vydvihol až po pazuchy a späl ich v tyle remencom. Keď vošiel do mlieka rukami, para sa dvíhala, ruky zberali syr a narážali ho k jednému boku do hrudy. A mäkká rozídená kašička pomaly zhustla pod rukami; teraz keď je ako veľká hruda, ruky ju miesia, stískajú, vytláčajúc z nej srvátku.

Hosť s črpákom v ruke stál proti bačovi a prizerá sa, ako robí dobrý syr. Mlieko len prihrial, ale dal doň dobrého kľagu. Z rozídenej trasľavej usadiny, hľa, žmýka a miesi chýrny badišovský syr. Ale on nelenil, nečakal, kým mlieko nakysne. On zbíja dovedna do hrudy, čo bolo roztratené. Nerozhadzuje.

„Vyradujete, bača?“

„Azda len hej. Od mladi bačujem, vyradoval som každý rok dodnes.“

„Dobre sa držia ovce?“

„Do Jána dobre. Keď kukučka zanemie, ovciam ubúda mlieka: už nezurčí, iba crká. Bača nech sa obhadzuje do Jána. Ak sa do Jána nezmôžeš, po Jáne nenahradíš.“

Osvietený prikyvoval.

„Pravdu máte. V každej veci máte Jána, keď sa treba usilovať. Kto prepasie svoj čas, pozdejšie mu nevychodí rováš.“

Bača sa usmieval, stískajúc hrudu v ručiskách. Šiel hľadať voly, a teraz rozpráva tu o Jáne a rovášoch. Prezeral si ho, či sa ozaj usiloval do Jána, ako hovorí, a či len búcha do sveta. Vie zo skúsenosti, že nejeden halaškuje do Jána, nekľagá, kým je čo kľagať, ovce nedojí do ostatnej kvapky, ale nechá, čo je najlepšie, v škuráte, a potom skuhre, že sa nedá vyradovať.

Slnce zapadlo, keď vyšla črieda na poľanu. Popredku šiel valach s hunkou na jednom pleci. Pri ňom šiel veľký biely pes. Ovce šli ticho, máloktorá zabľačala. Podajedna išla meridzajúc. Dvaja valasi šli za kŕdľom. Nebolo treba zavracať, behať. Len hvizd tu i tu. Ovce samy išli, kde patrilo, do strungy.

Bača stal pred kolibu. Ruky preložené na prsiach, prezerá kŕdeľ. Pozná každú ovcu. Na každej pozná, či sa napásla, alebo nie. Čo by bolo z kŕdľa, hoc najväčšieho, keby sa nenapásol, ako svedčí?

Osvietený nepozerá ovce, ale valachov. Chcel by im nazrieť do duše. Ovce vošli do košiarika za strungou. Jeden z valachov šiel práve popri ňom. Osmelil sa a spýtal sa ho bez všetkého:

„Ako sa voláš?“

„Pavo Hudák.“

Srdce mu zabúchalo. Predtucha ho predsa neklamala. Prišiel hľadať syna, a poznal ho hneď prvým razom. Predtucha ho neklamala a či akýsi hlboký, záhadný predcit. Bolo mu voľne i sladko. I polianka sa mu zelenala krajšie; hora dýchala naň tuhšou vôňou. Keď Pavko pozrel naň, v jeho oku poznal dávne pohľady Judky. Jeho postava je strojná, hybká, akú mala Judka, ale je plecitejšia.

Veľká radosť sa v ňom rozmohla, tvár sa mu vyjasnila a premenila. Zabudol na starosti a biedy, pozeral na syna nežne, celou dušou. Sám Pavko sa mu usmial. Dosiaľ ešte nik nepozeral naň takto.

Naostatok sa mu i prihovoril.

„Vari sa známe, švagre?“

„Prvý raz, čo ťa vidím, synku,“ priznal sa osvietený. „Ale tak mi je, akoby ťa vídal oddávna. Tvoja tvár mi je celkom známa. Sňať sa s najlepším známym alebo priateľom nebolo by mi tak milo, ako tu s tebou.“

„I mne s vami je tak akosi,“ priznal sa mu valach.

„Chlapče, poď sem,“ zakýval naň bača. Pavko sa pobral k nemu po pažiti, akoby sa jej ani netýkal. Bača držal ruku na opasku a hovoril valachovi veľmi ticho. „Povedz Jankovi, nech je, kde je, a nepríde. Pritiera sa k nám akýsi pobehaj. Iste oňucháva.“

Pavko bol veľmi poslušný. Teraz sa opovážil myslieť inakšie i povedať gazdovi doprosta:

„Hádam nie. Ja sa ho nebojím. Dobrý je takto človek.“

Bača sa pohol, odvrátil trochu a stisol plecia.

„Čo ty vieš. Vyskúsil som ho. Skrúca sa mi ani had v rázštepe.“

„Janko ani nepríde pred dojením. A po dojení mu poviem.“

Bača krútil hlavou znepokojený.

„Zle sa dlho nerobí, vieš.“

Valasi sadli pod strungu, bača s nimi. Zahradili jednou nohou otvor, ktorým vyťahujú ovcu za ovcou. Zo škurátov syčí mlieko do geliet. Mocné vysúkané ramená sa napínajú, keď ruka stíska škurát. Gelety sa plnia. Vylievajú z nich do prázdnej čistej putery. O hodinu už ovce meridzali spokojne v hlavnom košiari. Bača žmykol do plnej putery kľagu a pristavil ju k vatre. Z hrubej hrče, čo tlela na ohni, dvíhal sa v kolibe dym. Osvietený žmurkal tuho, držiac sa dorovna, naostatok i slzy počali tiecť. Vyšiel z koliby, aby mu oči nevytiekli. Valasi sa drgali lakťom a smiali potajomky, keď hosť utieral oči pred kolibou.

Iba Pavko sa nesmial, pristúpil k nemu.

„Keď idete do koliby, skrčte sa čím väčšmi, tak vás dym nezaslepí.“

„Tritisíc jarabých! Nemôžu urobiť hodnú dieru na krove, a nebolo by dymu!“

Pavko mu vysvetlil, že bez dymu nikam. Na ňom sa údia oštiepky v komore pod povalou, čo je hneď pri kolibe.

I valasi vyšli pred kolibu a posadali okolo vatry. Na kolíku, čo trčí nad vatrou a volá sa kňaz, visí už kotlík so srvátkou. Vatra pomaly hreje, bača zberá penu zvrchu a odkladá. To je maslo, ktoré zabudlo ostať v syre.

Srvátka sa zvarila odspodku. Keď počala vrieť, sňali kotál z vatry a bača mieša varechou. Čo ako mieša a prelieva, hore sa predsa len zbiera hustá, mastná urda. Tú zberajú nastranu. Obyčajnú, takú pijú valasi. Čo nestrovia, pôjde do putery, v ktorej je žinčica kyslá. Bača a valasi ju najradšej pijú kyslú.

Prišli psi, keď začala voňať žinčica, prikmotrili sa i bravy a grúlia tuho.

Honelník doniesol črpáky. Osvietenému dali hustej urdy; valachom sa už dávno prijedla hustá, popíjajú tenkej.

„Pozri, chlapče, či bude ešte toho poplančeka.“ Jano vošiel do koliby a doniesol najskôr z komory hodný kabáč. Bača si odlomil z kraja a dal ho hosťovi. „Nebude ako u vás, v Červenej Lehote. Dávno nebola gazdiná.“

Zahľadel sa do črpáka, prestal i žuvať. Zišlo mu na um, že žena tamdolu je sama. Má ju ako pred očima. Iste sa zvŕta okolo ohniska, varí čeliadke. „Bačovať je nežiaľ v dobré roky,“ myslí si, hľadiac do črpáka, „ale, hm, ťažko je zaobchodiť sa bez gazdinej.“

Valasi vypili z črpákov, oplákli ich a zavesili do radu pod poličku. Vyšli na polianku, začali čertov lapať, pasovať sa, lámať kolesá. Bača myslí na sobotu, bude už pozajtre. O poludní zrediká sa pod kiar, sadne na skalu. Nebude čakať dlho, prikvitne gazdiná s košom. Sadnú si oba na skalu a pozhovárajú sa úprimne o deťoch, o dvore, o úrodách, o statku. Takto sami dávajú si ešte staré mená Ondrejko a Zuzka, ako vtedy, keď v sobotu chodieval po perečko, ale pred inými už len ide starý a stará. Nájdu sa i posmešníci.

„Aká je táto skala pekná, Ondrejko!“

„Privaľkal som ju tam odtiaľ, Zuzka. Dal som ju hore týmto krajom. Lepšie sa sedí na ňom.“

„Veď si ty len mocný, Ondrejko. Ja by jej nepohla.“

„Hej, uvládzem ešte čosi, keď sa posoším.“

Kôš vezme na plece hore kiarom. I ju by ešte uniesol. Z brala tamhore gazdiná pozerá na vidiek. Vidno i strechu humna spomedzi hrušiek.

Pred kolibou sa i valachom dostane z koša, halušiek, dakedy i pirohov. Gazdiná vymetie, vyriadi kolibu; on hľadí na ňu, ako sa usiluje.

„Ach, Ondrejko, v tomto kade že ti nevytečú oči!“

„Privykli. Zuzka, už im nebude nič.“

Popráva mu koberec kozinový na lavici od komory, natriasa vankúš. „Ach, Ondrejko, veď ti je len tvrdo ležať na tejto lavici. Navädil si sa na nej, noc po noc, toľké letá.“

„Horšie spať chlapcom, Zuzka, len tak na holom okolo vatry.“

Keď ich obriadi, obšije, poberá sa domov. On ju odprevadí pod kiar. Ale pod kiarom je hora. „Ako pôjdeš horou sama, odprevadím ťa aspoň pod ňu.“ Pod horou, keď zašli, je už večer. Nad Roháčmi sa zapálili zore. Hora za nimi akoby horela, polia stíchli pod ružovou záplavou.

„Ale už sa ti prichodí vrátiť, Ondrejko.“

„Akože pôjdeš sama po chotári, Zuzka? Vidíš, nikde nevidno živej duše.“

„To ako je sobota. Ženy majú riadiť v dome, poberú sa včaššie z poľa.“

Tak ju odprevadí až k potoku chodníkom dolu úvraťami. Stanú trochu pod jelšami. Badišov je už nie ďaleko, dohodil by skalu do prvého humna. Počuť, ako zagágala kdesi hus. Ozval sa jej pes z ktoréhosi dvora.

„Ach, Ondrejko, už sa len príde vrátiť.“

„Do dediny nepôjdem. A zišlo by sa, Zuzka, zišlo pozrieť na gazdovstvo.“

„Čo by povedali posmešníci! Že prezeráš gazdovstvo potme.“

Sklonil hlavu. Hej, vyberali by figúry z neho, posmeškovali by. Ale sa potešil.

„Kukučka onedlho prestane kukať. Radujeme dobre. O Michale sa zredikáme a rozsadíme ovce po dvoroch.“

„Veď veru, Ondrejko, keby nie toho Michala, nebolo by sa čomu potešiť.“