Zlatý fond > Diela > Bohumil Valizlosť Zábor III


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Bohumil Valizlosť Zábor III

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Michal Belička, Alena Kopányiová, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Ivana Gondorová, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Ivana Černecká, Nina Varon, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Eva Štibranýová, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Ondrej Dobias, Martina Kazdová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 91 čitateľov


 

19

Kurátorova žena sa uspokojila, i rozveselila sa trochu u richtára medzi ženami v kuchyni. Tiež nechápali súvis medzi divnými skutkami kurátora, ako ani jeho žena, ale jeho istota a pevnosť vlievali do nich akúsi úfnosť, že vie, čo robí, a nerobí nerozmyslene, čo urobil. V richtárskej izbe sa sedelo veľmi dlho. Na stole sa zas ukázala bruchatá zájdetá, ale Drozdík, richtár a Žulovic pridali sa k modranskému. Richtár a kurátor, keď vstali od stola, boli temer triezvi. Žulovic sa tackal dosť dobre, keď sa poberal do školy na nocľah s rechtorom a oboma boženíkmi.

Kurátorova žena sa prebudila zavčasu a vstala, lebo už nemohla oka zažmúriť. Písmo, ktoré včera večer podpísali i stránky i svedkovia a odložili do armarijky za richtárskym stolom, nedalo jej pokoja. Zasa mala na očiach všetko, čo urobila proti synovi. Nemohla obsedieť doma a pobrala sa do fary.

Vyzerala spoza parkana špárou do dvora, a keď zazrela Žofku, zavolala ju za humno.

Žofka zdúpnela, keď sa dozvedela, aký spis podpísal včera Jankov otec. Ani nerozumela vo veľkom ustrnutí, čo znamenajú slová nešťastnej matere.

„Ver mi, ja som všetkému na vine. Mali sme sa obhodiť so svadbou, a to všetko by sa nebolo stalo. Ale ja som ociedzala, ociedzala, nehotovila komoru.“ Bola by mala spomenúť i porady so Žulovicom a čo sa na nich vyvarilo, ale tu ju už obišiel mráz. Nebola by mohla vyriecť slova. Za tou všetkou zaslepenosťou škeril sa na ňu Koloman Smolecký, s mocnou šijou a surovými rukami, od ktorých sa bolo ťažko, veľmi ťažko obrániť.

„Vy nie potom, len sprvoti trochu. Naostatok ste pristali, pomáhali. Viem ja, čo ste hovorili, keď ste prišli sem o ľan pod Mladinami. Neodkladali ste vy.“

Nešťastná mať neopovážila sa jej pozrieť do očí. Bolo jej bôľne, že strojila úklady deťom za chrbtom. Úklady sa vydarili, i ako! Tu stojí ohromená ich veľkým zdarom.

„Iný je na vine. Viem ja kto.“ Zahodila si šatku a vybrala sa domov.

Jej otec nevedel o ničom nič. Žofka vbehla do domu celá zaplakaná. Katra sa zadivila, čo robí tu tak zavčasu. O chvíľu sa dovliekla i kurátorova žena, akoby ju boli sprebíjali. Žofka už naskakovala na otca náružive.

„Vy ste na vine, ňaňo, nik iný. Keď prišiel Janko hovoriť s vami, vykrúcali ste. Kto sa nenajedol ovsených posúchov, nevie vraj nikdy, čo sú pšeničné pirohy. Teraz ich kúsame, vaše posúchy, osti sa zadierajú do pažeráka, rozodreli ho celý. Kde sú tie pirohy?“

Ranostaj stál nachýlený chudým telom oproti nej, rukami sa držal za opasok. Jeho čierne oči zmútneli na také prudké výčitky. Vystrel jednu ruku proti nej, dlhý prst ukazoval na ňu.

„Dobrý gazda hľadí najväčšmi na to, čo mu kto nesie do domu. Nerád ich má, čo prichodia naprázdno. I tvoj Janko prišiel vtedy naprázdno. Pozdejšie by mu nebol krátil. Prečo nepovedal slova?“

Tu kurátorova žena predstúpila. Vzala celú vinu na seba. Najskôr pre ňu jej syn nič nepovedal. Ranostaj, keď vyrozumel, čo sa stalo včera večer u richtára, krútil hlavou.

„Jednako by nebol pomyslel, že Jankov otec je taký planý kupec. Za notáriušstvo dať kurátorstvo, alebo vlastného syna!“

Tu sa Katra postavila. „Môj Pavko nepôjde teľa nosiť za iného. Nepôjde. Nech si kto vyhodí z hlavy!“ Chybné očko skočilo nabok a trhalo sa ani zdurené teľa na vôdzke.

Kurátor sa veľmi znepokojil, keď mu prišiel Ranostaj s dvoma dievkami a naostatok i jeho žena, celá vyplakaná. Tvár jej osinela, lebo slzy utierala šatkou, ktorá len nedávno vyšla z farby.

„Veru som sa nenazdal, že tak nedobre kupčíte. Ako ste mohli dať za naničhodné notáriušstvo kurátorstvo a syna? Mrcha robota. Nebol by sa nazdal od vás.“

Drozdík sa postavil hrdo. To mu ešte nik nepovedal, čo tuto Ranostaj.

„I notáriušstvo je poriadny úrad, kto ho koná poriadne. U nás ho už raz musejú počať vykonávať, ako svedčí.“

Ranostaj mu pretrhol slovo a zvolal: „I tak by mu už nebolo dlho v rukách. Za rána, keď je na lačné, ruky sa trasú. Dnes-zajtra by vypadlo z nich pero samo od seba. Kto zle robí, jeho diela netrvajú dlho.“

Drozdík naskočil naň. Jeho sivé oko šiblo naň prísne. „Nie je pravda, sused, že zlé dielo nepotrvá dlho. Kto zle robí, žije predlho, i tak by umrel v mladom veku, kto dobre robí, žije krátko, i čo by mal roky samého Matuzalema. Preto nečakám, kým mu vypadne pero samo od seba z ruky, ale mu ho vybijem z nej.“

Ranostaj schýlil trochu hlavu, sťaby ju poťahoval dlhý nos, na ktorom krídla tuho hrali. Kurátor ho zavrátil trochu tuho. Kurátor cítil, že bude musieť ešte niečo dodať z toho istého priečinka.

Mnoho ráz ste počuli, ak nepúšťate slová jedným uchom dnu, druhým von, že nežijeme samým sebe, ale čosi i pospolitosti. I môj syn by mal patriť pospolitosti. Ako je môj iba trochu, tak je i tvoj iba trochu, Žofka: toľko, čo nám na ňom nevzala pospolitosť. V temnici sú hodní ľudia bez viny, naši Záceľania, v temnici je i Skokan z Hrabovca. Ich treba vyviesť na slobodu. Farára z Posadiny zažalovali falošne, že búril proti vrchnosti, keď brojil proti pálenke. I jeho treba vyslobodiť spod obžaloby. Tí, ktorí na diele pracovali, ustanú v dobrom diele, ak vidia, že ich nik nepodporuje. Môj syn preto musí tu byť pozajtre, aby prerobil pravde cestu. Volá ho pospolitosť, nie ja.“

Ranostaj bol dosiaľ počul čosi o pospolitosti, i čítal o nej v novinách. O nej sa mu pridalo i myslieť dakedy. Ale vytreštil oči na ňu, kde sa tu berie odrazu pospolitosť, i to sa stavia doprosta medzi jeho dievku a budúceho zaťa. Zle mu padlo vidieť takého hosťa pred svojimi dverami, ale sa mu ich hanbil pričapiť pred nosom.

„Keď je tak, ja vám neodporujem. Pospolitosť je pospolitosť: i ju prichodí podoprieť, ak máme prísť k dačomu. Ak váš syn jej chce slúžiť, ja ho nebudem odhovárať.“

Drozdík sa vyrovnal na klátiku a dal Ranostajovi ruku. Pekné slovo o pospolitosti sa mu zapáčilo. Ranostaj si prisadol k nemu a počúval, ako ostrý kraj mlatčeka nakúval kosu na babke. Bolo mu zase jasné, že kto nekúsal posúchy, nevie nikdy oceniť, aké sú pšeničné pirohy. Kosu príde kovať na babke doostra, aby mala čím chytať trávu, hoc by i nebola rosná: tak i človeka s dobrým odhodlaním musí život vykovať naostro, aby mohol slúžiť pospolitosti.

Kurátorova žena sa divila, ako sa uzrozumeli chytro muž a Ranostaj. Na čom ostali vlastne? Pozrela na Žofku, ktorá stála pri nej, držiac sa krivého koreňa na veľmi smolnatom pni, ktorých tam bol hodný stôs. Žofka mala schýlenú hlavu, pod ohnivou žiarou vlasov sa schovala tvár. Podvihla ju za bradu, že sa tvár ukázala zaliata slzami. Nevädzové oči sa zatopili v tej záplave. Schytila ju za rameno a potiahla za sebou na podstenu, kde ich neohlušoval toľme cvengot kosy o babku.

„A čo ti je dievča? Povedz. Čo si neotvorila ústa?“

„Darmo by bolo, darmo! Čo pospolitosť pýta, musí sa vyplniť. Pospolitosť je pospolitosť. Darmo sa s ňou naťahovať.“

I slová sa dusili v slzách, ale medzi nimi vyčnievala pospolitosť, ani veľký, mohutný stĺp. Gazdiná sama netušila, čo je to za div; chcela aspoň vedieť, čo sa to zmiešalo do tejto hádky s mužom, proti čomu sa nesmie nik stavať.

Žofka počula hodne ráz o pospolitosti. I v nedeľnej škole ju často spomenuli, ale i z rozhovorov so starým pánom pochytila dosť dobre, čo znamená to slovo.

„Pospolitosť je to, čo sa neprace do domu, ale musí ostať von bez ohrady, ako hrach pri ceste. Kto ide popri nej, škubne si čo-to, čo sa mu zíde, a nik by mu nič nepovedal, lebo pospolitosť je ničia, alebo každého, kto z nej chce mať úžitok. Preto tí čo lepší a poriadnejší strežú okolo nej, aby ju neoskubli záškodní celkom dohola. Farár háji, čo mu zverila cirkev, richtár háji, čo mu zverila dedina, náš otec, kurátor honobí cirkvi a Janko musí padnúť pod zákon pre Záceľanov, pre Skokana a pre spolky miernosti. Tie tiež nemajú ohrád a každý by ich škubol, keby ich Janko nestriehol. Robiť nie sebe, ale dobrej veci, o ktorú sa málokto stará, to znamená slúžiť pospolitosti.“

Kurátorka zalomila rukami. Koľké roky sa zhrýzala tajne, že muž odchodí často z domu a zapodieva sa vecami, ktoré sú nie vlastne jeho. Veľadil, čo bolo cirkevného. Bolo jej neraz ťažko, ale naostatok sa spriatelila i s tým, lebo ktosi musí sa obzrieť i o tie veci. Muž jej neraz ukázal slovom, ale i skutkom, že je to jeho úloha a povinnosť. Nedal sa zvrátiť od toho. A tu jej syn dal sa zapriahnuť do takej veci, ktorá sa ho vlastne netýče, ale sa týče Záceľanov, Skokana a farára z Posadiny, ktorého preháňajú úradskí a krčmári, že brojil proti pálenke a hájil spolky miernosti. Jej muž sa narobil na cudzom do úmoru, i doložil neraz zo svojho mešca, keď chýbalo, ale jej syn sa podoberá nielen robiť na cudzích mrcha prielohoch, ale i trpieť. Ak bude brániť Záceľanov a Skokana, oboria sa naň zemani a všetci páni; ak sa zaujme farára z Posadiny a spolkov miernosti, dajú sa doň krčmári a zemskí páni, ktorí pália pálenku. To je už nie sama pospolitosť z Badišova, ale z celého vidieka, chudobná, zavrhnutá, ošarpaná, o ktorú sa bude musieť starať. Stŕpala, ako si poradí sám s holými rukami? Veď ho môžu ohlušiť na ceste. Čo ju to zašlo, že práve na jej dom sa zavalili také cudzie starosti? Veď bez nich by sa im tu žilo ako v raji. A neprotiviť sa ona synovi, keď jej spomenul svoju lásku, bolo by všetko dobre. Bol by sa utopil v mäkkostiach domáceho blaha a nemal kedy myslieť na Záceľanov a ich nedeľnú školu a spolky miernosti.

Žofka plakala usedave, ako práve teraz prihrmala na ňu toľká prísnosť, keď mala sa dotknúť svojho šťastia. Vedela, čo je pospolitosť a povinnosti k nej, ale nikdy netušila, že pospolitosť udrie práve na samé žriedla jej blaha. Teraz už videla, že má jej ťažké jarmo.

Obe sestry odišli spolu, Žofka zaplakaná, podlomená v nádejach, Katra mlčanlivá, veľmi pošmúrna. Deň sa vliekol všetkým veľmi zdĺhave. Za rána sa okolo domu trochu poponevieral Žulovic, videl Ranostaja s dievkami vojsť do domu. Počkal, či z nich dakto nepôjde niekde, aby z toho bolo zatvárať, kde je syn kurátora schovaný, ale nevidel nič, iba sa vracať dievky. Ako bola staršia zaplakaná, zatváral, že Drozdík ostal na svojom a ide sa prísne držať stávky.

Hlava mu brnela trochu od oldomáša, čo užil včera večer. Darmo je, modranské a miškovské ho drží, ani čo by ho pribilo, keď sa k nemu dostane. Samuel Primitivus sa opil, že ho bolo treba doviesť k samej posteli. Nemal sa ani kedy zobliecť. Dnes ráno ho nechal chrápajúc a on postriehol okolo domu, a teraz ide rovno po robote.

Bolo zavčasu, vybral sa rovno do Ozubín. Slúžnodvorského môže ešte zastihnúť doma, prv, než sa vyberie do úradu.

Mal šťastie, do vozíka ešte nebolo ani zapriahnuté, ešte boli i dvere na kaštieli privreté, že musel búchať. Otvorili mu. Slúžnodvorský ešte nemal čižmy na nohách, ale iba domáce pančušky. Košeľa bola čosi vykasaná i remeň bol rozpustený na nohaviciach a lajblík rozopätý. Brucho zaberalo svoje miestko a pýtalo ho čím ďalej, tým viac, najmä teraz, keď príde doň poriadny kúsok prasiatka. Bolo už na podlhovastej cínovej mise, červené, škeriac dva bočné zúbky.

Baltazár bol veľmi dobrej vôle, keď sa naň usmievajú také raňajky. Položil tučnú, ťažkú dlaň vysokému, vychudnutému na plece a pozrel mu zaliečave do očí.

„Prišli v dobrý čas. Nehemko. Pôjdu so mnou!“ Vošiel do kuchyne a pánovitej gazdinej rozkázal doniesť ešte jeden príbor. Vošla s ním v rukách k stolu mrzutá, akoby urazená, že sa tu ešte predsa nerobí všetko, ako by ona chcela. Dakedy ho má akoby bol omotaný okolo prsta, keď príde hrkútať okolo nej, ale v iné časy, keď nič nepotrebuje od nej, je pánovitý a prísny, akoby sa neboli nikdy tisli jeden k druhému.

Žulovic až sa striasol, keď videl to na cínovej mise. Po včerajšej pijatike a dnešnej prechádzke z Badišova v jeho bruchu už dosť tuho kováči kuli. Vedel, že doniesol veľmi veľkú novinu. Keď sadli k stolu, začal rozprávať pomaly, čo sa stalo včera večer v Badišove.

Ozubinský, hoci mal najchutnejší kúsok na tanieri, prestal žuvať a počúval o divnej stávke. Bolo mu ťažko, že nemohol nájsť vnútorný súvis medzi udalosťami. Ďobkal si veľmi dlho prstom do čela, prečo sa kurátor mohol odhodlať tak znezrady predviesť syna.

„Omrzelo ho bez syna. Chce už mať raz poriadok, aby vedel, na čom je.“

Slúžnodvorský prisvedčil. Mohlo by i to byť. Veľké letné roboty sa blížia. Hoc špintal naňho a na osvieteného, bude už v ňom úmysel poddať sa. Preto sa i stavil o kurátorstvo. Ak nedovedie syna, predstúpi on pred víťaznú moc a poddá sa na milosť a nemilosť. Smial sa, ako Samuel Primitivus prišiel do tej veci ako Pilát do kréda.[52] Premýšľal, či by nebolo slušné dať ho vyvoliť za čestného prísediaceho súdu. Ale by bolo primoc pre takú bezvýznamnú osobu. Bude lepšie, ak musí zaďakovať, dať ho vyvoliť znova za doživotného notáriuša.

Žulovic si nelámal hlavu tými vecami. Ujedal si prasiatka, najprv od lopatky, potom od bôčika. I kôstky ocmúľal z chutnej šťavy. Nemohol sa naostatok zdržať, aby neukázal povďačnosť.

„Dobré bolo toto prasiatko. I toto vínko chutí. Dobre ma učastovali. Nikdy nezabudnem.“

Ozubinský sa usmial. Pekne je môcť prijať a počastovať hosťa, ale i to lahodí, keď hosť uzná.

„Či by verili, čo všetko nevystane z našej švábočky? I toto tu,“ ukázal na víno a pečienku, „pochodí zo švábočky.“

Žulovic pozeral udivene. Prasiatko ešte-ešte mohlo by byť zo švábočky, ale víno…

Ozubinský si ďobol prstom do čela. „Kto vie hýbať rozumom, napáli pálenky zo švábočky a za pálenku ľahko dostať i prasiatko i vína.“

Žulovic prisvedčil a dodal: „Pálenku je ľahko predať kedykoľvek. Pálenka nehnije.“

Slúžnodvorský tiež prisviedča. „Priemysel a pokrok vyrába z nakazených a krehkých vecí stále a trváce. Pálenka je skoro zlato, hoc sa vypálila z nahnitých zemiakov, i predáva sa za hotové.“

I Žulovic uznal, že sa stali veľké pokroky. Prvej klince sekal cigán, teraz ich naseká jedna fabrika dvadsaťtisíc. Indy stavali mosty z trámov, teraz ich stavajú z reťazí.“

Ozubinský si čistil zuby šparcháčom, poslúchajúc hosťa, ako vynáša veľké tvorby nesmrteľného Széchenyiho. Šľachetný gróf urobil veľkú vec krajinského významu. Ale veľkú vec v svojich pomeroch urobil, kto si vedel zabrať pokrok a obrátiť vo svoj prospech. On, chudobný Rubárčan, sa mu prilepil na rázvoru a teraz sa už vezie cestou blahobytu, ani bohatý zemský pán z Dolniakov. Je dobré prasiatko spod cecka a zapíja si ho vínom. Nie je to veľká vec?

Pozeral s pôžitkom na Žulovica ako si naukladal na tanier hŕbočku kôstok a teraz poťahuje pomaly z pohára znamenité vínko, ktoré sa rozchodí po ústach ani voňavá záplava a hladí gágor lahodive ani zamat. Tvár mu ožila, oči sa mu blyštia. Je akoby ho bol vymenil. Prvej, hľa, už vedel čo si povedať i o chlúbe krajiny a národa, o veľkom vlastencovi.

„Nech povedia, pán brat, nemajú omnoho súcejšie myšlienky, keď majú toto pred sebou, ako prvej?“

Žulovic vďačne prisvedčil, že iným okom hľadí na svet teraz. Všetko mu je krajšie akési.

„Vidia, to je od sýtosti,“ naúča ho Baltazár, hladiac sa po bruchu. „Sýtosť zas pochodí od pokroku našich časov. My máme iné myšlienky ako tí, čo miesto si zajesť dobre takto z rána, musia si pritiahnuť remeň na dve-tri dierky. Človek v sýtosti má pokojné myšlienky, lebo kto sa dobre naje, nerád hýbe údmi, ale ani rozumovými a srdcovými usadlinami. Preto myšlienky najedených nemajú v sebe tých gliaňov, ktoré kazia povetrie. Prekrútené myšlienky vyšli všetko od hladných: tí povynachádzali prísne, kruté zákony a drapľavé mravné zásady.“

Žulovic pozeral naň udivený, otvárajúc oči. O akých to hladných hovorí?

„Apoštolovia písali veľmi prísne knihy: či nie?“ Žulovic prisvedčil, hoc neprečítal mnoho z apoštolských kníh. Ale Baltazár vedel, na čo cieli. „Nech mi povedia, čo jedli, chudáci? Pšeničný klas mädlili v dlani a jedli mäkké zrná. Kobylky im boli najväčšia hostina.“

Vstal od stola a začal chodiť po izbe. Bol v najlepšej koľaji prejsť na pôsobenie hladných v našich časoch a na ich náuky. I dnes čítať mnoho prekrútených náhľadov v novinách, najmä Štúrových. Jeho priatelia z Badišova ich prijali a šíria. Medzi hladnými nájdu i odzyvu.

Bol by mu to chcel ešte vysvetliť, ale Žulovic by hádam nepochytil súvis. Videl ho hľadieť roztržite po izbe, strateného v iných myšlienkach. Žulovic vtedy už dávno myslel na neobyčajnú vec. On, slabý, nepatrný, mal pred sebou mocného, z ktorého kypí sila a súca myšlienka. Ako dobre padne slabému a nepatrnému oprieť sa o tú silu a ísť bezpečne životom. Predbežne šťastie, že sa dostal naostatok i k tomu klinu, na ktorom visí všetko, čo mu treba.

„A čo mám ja robiť ešte dneska a zajtra?“ spýtal sa mocného pred sebou.

„Nuž zajtra dáme azda všetko do poriadku. Oni ostanú v Badišove dávať pozor, čo sa bude robiť.“

Žofka chodila celý deň ani na mukách. Časom ani nevedela, čo robí, nepočula, čo jej hovoria. Starý pán viac ráz pozrel na ňu; neprihovoril sa jej, lebo badal, že mu vyhýba. A vyhýbala mu. Ak by sa ho poradila, čo má teraz robiť, iste by ju vyctil, že neslúcha vďačne, čo rozkazuje pospolitosť.

Pred večerom prišla Katra do fary. Bola ustatá.

„Kde si bola, Katra?“

Katra pristúpila k nej a naprávala jej strapčeky šatky na pleci. Očko tu i tu podskočilo nepokojne.

„Bola som celý deň na tráve. Narobila som sa. Ledva stojím na nohách.“

„Moc si jej doniesla?“

„Budú jej tri dobré výsypky.“

Žofka na ňu pozrela zadivená. Z toľkej roboty vystali dva výsypky!

Mať ma nepochválila veľmi, keď videla, čo som doniesla. Vyhovorila som sa, že ma hlava bolela a tĺklo v nej tuho, keď sa prišlo prihnúť.“ Katra sa zasmiala potuteľne a drgla sestru do boku. „Ale ja som nezaháľala. Na jednom mieste som skryla dobré dva batohy. Jeden bude tebe, druhý mne.“

Tu jej Katra vyrozprávala, že si ona nedá rozkazovať od nikoho, ani pospolitosti. Zajtra zavčas rána vyberie sa ako na trávu, ale nepôjde na trávu. Pôjde rovnou cestou na salaš. „Ak chceš, poď so mnou. Uvidíme, či Janka odvedie jeho otec, alebo nie.“

Žofka by ju bola vyoblápala od veľkej radosti. Katra je predsa len sestra: má o Janka starosť, akoby bol jej. Katra ju hegla, aby si veľmi nenamýšľala.

„Ja si nedám Pavka vziať. Nedám mu za nikoho slúžiť vo vojsku. Nech si Janko nemíva.“

„Aká si ty, Katruša!“ vytýkala jej rozžialená.

Katra prihla nabok hlávku a položila päsť na dlaň. „Pavka si nedám. A Janko, keď je taký, nech slúži za seba. Tak!“

Sestry pozreli jedna na druhú nie veľmi srdečne. Medzi nimi akoby bolo počalo viať chladom. Ale myseľ bola pri oboch tá istá: vybrať sa ako na trávu zajtra ráno a odísť rovno na salaš.

Žofka sa vypýtala na trávu do polpoludnia. Vďačne jej dovolila pani, lebo ju videla smutnú. Na tráve sa najskôr rozveselí.

Za rána sa poberali obe sestry na trávu. Trávnu plachtu si previazali okolo pása. Každá mala trávne oplecko, ale čisté. Hoc zo zrebného plátna, belelo sa nad plachtou. Vrkoč tancoval po ňom, ani živý so stužkou v mašli, ktorá poletovala sem-tam ani pestrý motýľ. Nepovedali slova, len sa ponáhľali pod vrch, v polovici ktorého sa belie ozorné bralisko a nad ním sa zelenie polianka v tmavom rámci hory.

Na salaši vstávajú zavčasu. Už podojili a začali vypúšťať ovce z košiara. Pavko už stál pred nimi s Dunajom, cedilo pri boku. Hunku mal len tak prehodenú cez plece.

Tu zazrel obe sestry, ako idú hore poľanou. Obzrel sa na kamaráta.

„Choď, Jano, ja prídem zápäť.“ Keď Jano bol na jeho mieste, šiel proti sestrám. „Kde sa tu beriete tak zavčasu?“

Žofka pristúpila k nemu veľmi vzrušená. „Kde je Janko?“

„Tu je. Kde by bol? A čo ti je?“

Chytila ho za huňku. „Prídu poň, Pavko. Prídu. Hádam sú už za nami.“

Zdúpnel i on a pozeral z jednej na druhú nepokojne. Ale sa hneď usmial. „Neboj sa, Žofka. Nebudú ho mať. Šibne horou do grúňa a na poludnie bude v inom vidieku. Tam ho nezlapajú.“

Akosi sa uspokojili všetci. Katra sa i zachichotala, očko jej poskakovalo ani šantovný baranec. Ako pekne rozložil vec Pavko. Hocikto by nevedel tak premyslieť všetko znezrady. Pozrela naň s hrdosťou, pekného, urasteného ani jedľa.

On sa pobral k bačovi, aby ho nechal do poludnia na salaši a za ovcami poslal miesto neho kamaráta, ktorý mal tu ostať.

Bača videl dievky, v kútiku sa mu ponevieral úsmev. „Už len ostaň, chlapče. Viem, neostal si mne.“

Pavko viedol sestry k Jankovi. „Žofka, povedz jemu, čo máš, aby vedel, čoho sa držať.“

Janko robil poriská, mal ich už dosť hodne vykresaných, opretých o skalu. Odhodil tešličku, keď ich zazrel a pobral sa proti nim. Žofka mu vyrozprávala napochytre, čo sa ide robiť. Janko pozeral na ňu bledý. Oči mu hľadeli pošmúrne. V nich mu blyslo, keď počul, že sa oň stavil otec s rechtorom. Nepovedala mu ani slova o pospolitosti a čo otec chcel dosiahnuť stávkou. Rozbúril sa rozhorčením, že sa otec stavil oňho.

„Uteč, Janko, nečakaj ho!“ prosila Žofka. Oblapila ho okolo pliec, obesila sa oň a pozerala s prosbou do jeho tváre.

On položil dlaň na jej hlavu a pridržiaval ju. Pozeral jej smutne do očí a krútil hlavou. „Pred otcom sa nepatrí utekať.“

Plakala, prosila ho, ale on sa nedal prehovoriť. „Nie, Žofka. Pred otcom nebudem utekať.“

„Zlapajú ťa, Janko, pošlú za regimentom!“ vykríkla.

Stiahli sa mu obrvy, sivé oči pozerali chmúrne. „Ak ma dá do regimentu, stanem do regimentu. Nech ma ostrižú, ale neutečiem.“

Žofka sa striasla ako osika, ale v jeho hlase ozvala sa pevná odhodlanosť. Žofka pozrela mu s bôľom do tváre. Potom sa obzerala ako o pomoc. Nesklamala sa. Pavko sa ozval skoro zápäť.

„Neostrižú ťa. Ja sa zverbujem za teba.“

Žofka sa narovnala, skoro skríkla od radosti. Katra bola pred Pavkom, ale ako sa ozval, strhla sa vzdorovite a pobrala sa preč.

Dala sa rovno dolu poliankou. Pavko sa zľakol, že mu ide uniknúť nemilobohu a v hneve. Pustil sa za ňou. Nemôžu sa takto mrzko rozísť. Chytil ju za rameno a zadržal ju.

„Katra, nehnevaj sa!“

„Chceš ísť na vojnu za druhých. Nedbám, choď. Ale mňa neuvidíš viac.“

„Katrenka, pomýlil som sa. Nepodoberám sa slúžiť, nie veru, za nikoho. I Jankovi rozpoviem, čo je vo veci.“

Sadli si do chládku pod krásnu svrčinu. Pavko jej rozpovedal, že predošle, keď sa ponúkol zverbovať za Janka, nemal nikoho na šírom svete, iba mater. A mater sa zaobchodila ta bez neho: od detinstva ho tu drží na salaši celé leto a v zime ho pošle riadiť statok, ktorý kŕmia v pálenici na opálkach. Doma ho nemôže držať pre hájnika Sušalu, lebo ten nemôže vystáť jej syna. Nemal nikoho, iba tú mater, ktorá bola nešťastná, že ho mala.

Ale odkedy bol na salaši záhradník z Červenej Lehoty, sa mnoho premenilo. V Badišove zaň bije srdce najkrajšieho, najmilšieho dievčaťa. U kurátorov ho radi majú, akoby bol z najbližšej rodiny, a v ostatné dni ho zašlo niečo takého, čo mu rozbúrenú myseľ úplne uspokojilo.

Mať mu odkázala, aby prišiel čím skôr do horárne. Keď ta prišiel, našiel ju vyplakanú.

„Pôjdeme do Záhradného. Starému otcovi je veľmi zle.“

Striasol sa od protivenia. Vedieť, načo ho volajú do horárne, ani by nebol prišiel. O starom otcovi nepočul od matere nikdy nič, ani dobrého, ani zlého. Od Sušalu počúval naň samú hanu a znevažovanie. Iní ľudia, keď hovorili o ňom, nezameškali doložiť: „Lepšie by bolo, aby ho Pán Boh k sebe povolal, aby vám nerobil hanbu.“

Tak šiel pri materi do Záhradného, ako na robotu, ktorú treba odbaviť ako-tak čím skôr, aby neležala na hlave.

Keď prišli k smutnému domu za jarkom, opustila ho i tá chuť.

„Choďte popredku, mamo. Ja tu počkám a potom vojdem.“ Pozrela naň zarazená, jej pekné čierne oči hľadali, aká to uňho nechuť odrazu. Hľadel ju utíšiť. „K chorému vraj nepatrí ísť odrazu dvom alebo trom. Mohlo by mu škodiť.“

Ona už nič nepovedala, len šuchla do opusteného domu. Stál pod stenou, nad vrátami videl vypadnuté šranky, ktoré mali byť na okrasu pod strieškou. Keď vypadli ako dva predné zuby, okrasa ostala štrbavá. Medzi tľapkami popod stenu sú dlhé jamy. Dávno ich nezamazali hlinou. K vrátam vedie aká-taká cesta cez jarok, ale vychodené koľaje sú zarastené. I vo dvore sa rozmohol konský štiav a lopúch. Ten dvor už dávno spustol a umrel.

Naostatok sa osmelil vojsť. Srdce mu búchalo, čo príde zas počuť od omrzeného starca. Dosiaľ nepočul iné, ako výčitku:

„Bolo by lepšie bývalo, keby ťa nebolo na svete.“

V ostatné roky ju už nepočul v slovách, ale ju čítal zreteľne v jeho mútnych očiach.

Posteľ bola hneď v kúte pri dverách. Izba bola zaprataná kadejakým riadom. Nad neporiadkom vývodil starý drevený pluh, odpoly práchnivý už. Na kolieskach tiež chýbajú spice a dva bahríky. Na hlavnici bola rozostretá biela šatka, aké staré ženy nosia na hlave do kostola.

Na šatke ležala jeho hlava, trochu nachýlená k plecu. Oči pozerali veľmi ustaté k dverám. Ale keď zazreli Pavka, zažala sa v nich iskrička života. Pavko zbadal, že jeho vítajú s tou iskrou života a radosti. Rozlial sa v ňom veľmi teplý cit, rozbúrila sa v ňom veľká radosť a nádej. Urobil dva dlhé kroky a bol pri posteli.

„Ako sa máte, starý otec?“ spýtal sa ho, nachýliac sa mu nad hlavu. Potom sa spustil na dlhu lavicu s operadlom, ktorá bola pri posteli. Tenká perinka o vyplavenej obliečke pokrývala chorého až po prsia. Hoc bola tenká a chudá, ledva bolo znať pod ňou jeho údy. „Vám je veľmi zle?“ spýtal sa ho zajakave.

„A len tak, synku.“ Hlas bol spretŕhaný, vychádzal po kúsku z hrdla. Chýbali už v ňom zdravé, prsné otrasy. „Nemôžem sa pochváliť. Dobre, že ste prišli.“

Hoc bol hlas rozbitý, ako z natresnutej nádoby, prsia museli tuho robiť, kým ho mohli vliať do slov. Zadychčal sa, ako po ťažkej robote, pri dychčaní si i zastonal.

Pavkovi odrazu vysvitlo, že života ostáva namále; pomaly sa mu zmenšuje rozbúrané hniezdko. Telo ho drží ešte namáhave, hoc ho nebadať pod tenkou duchničkou, zo všetkých síl, ostatnými vlákenkami. Pavkovi sa začali tisnúť slzy do očú, akoby chceli odprevadiť staré časy, ktoré sa idú zatvoriť do priečinka minulosti.

Z kuchyne vyšla mať, pekná, zdravá žena. Ledva jej poznať vrásočky okolo oči, ktoré toľko plakali. Jej tmavé, sladké oči pozerajú so zápalom k posteli. Tam je na malom miestočku všetko, čo má najdrahšieho na svete. Zabudla odrazu, ako sa musela pokrývať a naostatok i zutekať z domu.

Pristúpila k nim. Položila teplú dlaň synovi na plece, na ktorom nebolo hunky. Sklonila sa nad otca a spýtala sa: „Ste radi?“ Poukázala okom na syna: „Že je tu?“

„Rád, veľmi, deti moje!“ Utrápená tvár sa vyjasnila, rozložil sa v nej široký mier, ani more. Sivé staré oči hľadeli na nich nežne spod pochlpených obŕv. „Sme zasa spolu, ďakovať Bohu, ja i deti moje. Moje — moje.“ Opakoval, moje viac ráz, hlasom čím ďalej tichším, akoby sa topil v nežnosti.

Pohladkala ho po hlave, po riedkych vlasoch, ako sa delia chodníčkom na rovné diely a padajú za presineté uši.

„Zasa spolu!“ doložil, pozerajúc na ňu významne. Pod tým pozorom rozpŕchli sa surové výstupy, ktoré sa odohrávali pred jej očima v tomto dome. Pred ňou stojí iba sláva a nádhera domáceho blaha, ktoré tu kvitlo predtým.

„Koniec utešený, ako začiatok. Utešený. Pri mne deti.“ Pozeral na nich pozorne, akoby si chcel zadržať ich obraz. Naostatok sa zastavilo oko na Pavkovi. „Teba Boh poslal, synak, osladiť mi poslednú hodinu, nevďačníkovi. Koľká pýcha sa zdúva v nás, keď sme pri vláde. Všetkého nám je primálo: ofrfleme, čo nám padne za podiel. Pýcha a šommranie, že sa nám robí krivda. My ham na všetko, ale len čo chutí.“

Zadychčal sa tuho, v hrdle mu zachrchlalo.

„Odpočiňte si, ňaňo,“ tíšila ho. „Potom sa budeme zhovárať.“

Zatvoril oči, akoby spal, ale prsia sa dvíhali a padali trhane pod bielou ľanovou košeľou, ktorú mu obliekla dcéra tiež zo synových. Pavko mu pozeral zamúteným okom do tváre. Okolo nej akoby sa bola zažala jasná, skvelá žiara. Zaprataná kadečím izba zajagala sa čudnými svetlami a farbami. Pri vyhasnutom kozube akoby stáli postavy v dlhom rúchu kmentu a šarlátu a rozsypali blahobyt a bohatstvo.

Mať sa vytratila. Pavko sedí, hlava opretá o operadlo lavice, slzy mu tečú, cez ne sa díva na starého otca, obliateho veľkou slávou. Tvár sa mu vyjasnila a opeknela, hoc v nej potrháva od námahy pri dýchaní.

Keď otvoril naveľa oči, hneď ich obrátil k nemu.

„Keby ťa mohol viesť, ako vďačne by ti ukázal dobrú cestu. Je mnoho ciest, len jedna pravá. Nieto dúšku. Nohy nevládzu.“

Zadychčal sa znovu. Zamĺkol. Vytiahol ruku spod tenkej perinky. Bola suchá, ako nažltkavá. Pavko ju vzal do svojej mocnej, živej; pocítil, že sa prikráda k nemu chlad z tej nevládnej. Začal ju hriať medzi svojimi teplými dlaňami.

„I ja šiel, synku, poberal sa veľmi, veľmi dorovna. Ponáhľal som sa, čakali veľké stoly: hojnosť, bohatstvo a šťastie. Nedozrel veľmi na chodník a na ňom nič, iba jama kde-tu. A noha znezrady do nej. Ako všetko sprašťalo vo mne. Tvrdé čelo udrelo o tvrdú zem. Svet sa mi obrátil, ledva som sa schápal na nohy. Ale čo z nôh, keď nebolo nikde stolov, iba moc chodníkov, moc chodníkov. Nachodil som sa. Nahľadel po všetkých kútoch. Nikde stola so zlatými misami. Ustal som, ustal.“

Hlava mu klesla na bielu pokrývku a nachýlila sa k plecu. Okolo očí začali sa zbierať tmavé tiene. Prsia sa dvíhali a padali trhavými pohybmi. Pavko pozeral na ustatého. Mnoho sa natúlal, nahľadal stolov o zlatých misách, brodil sa v blate a pohane. Teraz odpočíva, sen sa mu sklonil na hlavu.

Otvoril ešte oči, pozrel naň veľmi pozorne.

„Dobre máš, pod cudzie mená sa neskrývaj. Hudák je dobré meno, hoc materino, dobré. Očisti ho, nech omladne a skvitne.“

Pavko sedel do večera na lavici s operadlom a pozeral starému otcovi do tváre. Ten sa utíšil, ak sa prebudil na chvíľu, zas padol do driemot. Keď slnce vyšlo z izby a vyhasilo jej slávu a nádheru, zobral sa i on a odišiel na salaš.

A už sa necítil sám, opustený. Teraz, keď sa znova sľúbil zverbovať za Janka, cítil, že neurobil dobre. Ukrátil starého otca, mater, keď ho najmilšie túlili k sebe a ukrivdil ju, ktorá mu darovala srdce.

„Neutekaj, Katra. Či ma tu necháš?“ Dochytil ju za ruku a zadržal. Ona sa neobrátila k nemu, trhala sa od neho. „Zle som urobil, že som sa sľúbil zverbovať, nemal som to urobiť.“

„Keď si sa sľúbil, sľúbený si. Pôjdeš. A ja tu nebudem.“

Trhala sa mu z ruky, ale nemala vlády vytrhnúť sa. Vtedy i prišla na ňu slabosť, vzdor sa zrútil a ona zaplakala usedave. Pavko ju oblapil okolo pliec a tíšil ju milými slovami.



[52] ako Pilát do kréda — t. j. nenáležite, nevedel ako. Podľa Nového Zákona Pilát z Pontu, rímsky prokurátor, súdil Ježiša a chcel ho zachrániť, ale musel sa podvoliť želaniu zástupov a dať ho ukrižovať. Povrávka „ako Pilát do kréda“ (Krédo — modlitba Verím v Boha) má pravdepodobne humorný pôvod.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.