ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kolo rieky, kolo vody jeden kupec sa prechodí, rád by sa cez ňu preplaviť, na druhú stranu dostaviť; i zavolá na takého, čo preváža pocestného, „Prievozníče, počujete! cez rieku ma preveziete!“ A ten povie: „Dobre pane! Hnedky sa vám k vôli stane. A kam sa to poberáte, či to dačo predávate?“ Kupec dá odpoveď krátku: „Idem na trh kúpiť statku!“ Do člna si posedajú, a na vodu sa púšťajú, tichou vodou člnok letí, a slniečko na ních svieti, letia, letia preč od kraja takto len samotní dvaja, nevídať od brehov straných, by sa dakto díval na ních. Veslár toto spozoruje, že sa nikto nečuduje, pomyslí: jako má spraviť kupca peňazí pozbaviť, ale ako ozaj predci? Utopí ho, — koniec veci. Keď mu poberie peniaze, do vody ho pchne naraze, tá ho potom sebou schytí jeho skutok bude skrytý, nik nebude vedieť o tom, jemu bude dobre potom. Člup! — Do vody ho zatasí, kupec dvíha prosby hlasy, rukami sa člna chytá, a pekne ho ešte pýta: že o peniaze nestojí, ale veslár veslom v hrsti odtĺka mu z člna prsty, od člna ho odstrkuje, úbohý kupec beduje, volá v trápiech: slnce svieti! Zamára sa, dolu letí. Už sa zalial, — už sa ztratil, a veslár sa domov vrátil, o tom skutku rozmyšluje, a tak dák nedobre mu je, nemôže si naisť miesta, do krčmy ho zvedie cesta, tam si pije a hoduje, myseľ sa mu zatemňuje; a len pije, a len tŕži, a cedule v hrsti drží. Páľa ho v krvavej dlani, ako plameň vetrom hnaný, čo raz na ne okom blisne, vždy jich kŕčovito stisne, i mŕšti sa i raduje i smeje sa i bohuje, soberie sa preč od stola, domov vedie ho nevoľa, domov príde položí sa a do spánku zanorí sa. Zhasly na západe zore, tmí sa v čujno-pustej hore, a hrmot ztíchnul na poli, pusté stoja hory doly, večer zticha sa pomíňa, nočnia nastáva hodina, sníva o tom ľud znovaný, čím bol vo dne zamestknaný. Veslárovi minulý deň opakuje mu strašný sen, že sa s tým kupcom pasuje. „Slnce svieti!“ vykrikuje. Prebudí sa jeho žena, a načúva predesená čo to kríka: „Slnce svieti, — zamára sa, dolu letí.“ I stane a ide k nemu prebudí ho a povie mu: Čo to voláš? „Slnce svieti, zamára sa, dolu letí! — Čo to máš za divný sen? Veď je teraz noc, nie deň!“ Veslár zo sna prebudený slúcha taký pomätený, hlas svedomia sa ho zmocní: „Veru pravda, čas je noční, teraz slnce nesvieti, však? — Žena, mne je nedobre dák’. A čo som to vravel zo sna? Čo si počula odo mňa? Či môj skutok utajený vo spaní je vyvravený? Nevidel ma človek žiaden iba slnce, čo svietilo, — ako to mohlo výnsť na deň? Ach! To slnce ma zradilo!“ Pred súdom vyzpytovaný, vyznal ten skutok spáchaný; nadarmo o milosť pýta, výrok smrti sa mu číta.