ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sedliak s vozom zaviaznutý volá uprostred lesa: „Hyjó, hy! koníčky moje! no len hore, hore sa! Nikam; tu v tomto bahnisku zahynúť mi prichodí, nadarmo dvihám a volám, pomoc mi nedochodí!“ Kamsi tamsi objaví sa pri ňom jeden krivý chlap a má oči ako jazvec a má bradu ako cap. „Pomôžem ti, akže mi dáš to, o čom doma nevieš, a pre stálosť takej smluvy ak sa krvou podpíšeš? Sedliak na tom zastavený zkúmne hľadí na neho, a myslí si: „Viem o všetkom, nič nemôž’ byť zvláštneho.“ „I, nu dám ti! Mu odpovie, a jak sa ty menuješ?“ „Ja som čert! ha, ha! nebadáš? S kým máš prácu, tedy vieš!“ I hneď mu z toho bahniska voz jeho osvobodil; a ten príduc domov, počul, že sa mu syn narodil. * Doma clivo, — otec smutný, chodí ako zabitý, tajno nosí žiaľ hlboký v bôľnom srdci ukrytý! Ani vo dne, ani v noci on pokoja nemáva, vždy mu tá smluva osudná na pamäti ostáva. * Rok za rokom sa pominul a ten syn sa kňazom stal, nevie o tom, že ho otec satanovi zapísal. „Otče! čo si taký smutný?“ ráz tak otca osloví: „O jakby nie, syn môj drahý! Sľúbil som ťa diablovi. Bol mi ráz prispel pomocou v mojej súrnej potrebe, keď som vzdialený — od domu, nič nevedel o tebe. A ten úpis má u seba, vymáhaj ho, ak môžeš; azdaj Boh dá, že ho z jeho pazúrov dák vymôžeš!“ To počujúc, hneď a hneďky do pekla vyberie sa, a ta ide cez húšťavy cestou šíreho lesa. Ide, ide, postupuje horou samojediný i znezrady jeden zbojník, vyskočí zo síhliny: „Bohu dušu, mne peniaze!“ zvolá, kyjom naň letí. „Nemám! Ja idem do pekla!“ tak mu na to odvetí. „Ako? Ty ideš do pekla? Tedy opýtaj sa tam: akú ja za moje hriechy pokutu pretrpeť mám? A či ešte možno pre mňa dák vymodliť milosti? A či vari už súdené sú mi muky večnosti?“ „Dobre! Opýtam sa,“ povie a ďalej sa poberá, a ten zbojník ešte z diaľky s túžbou za ním pozerá. * V pekle smud! — Po tmavých kútoch smolný pal vyblkuje, a tam kŕdeľ krivopyských čertov škrečí, lomcuje. Zrazu vkročí kňaz do pekla, a zrovna ide k ním blíž: „Vydajte mi otcov úpis!“ a v tvár ukáže jim kríž. Huj! Náramne strepocú sa, jak by jich bol šľahnul bič; „Tu ho máš! ta choď preč od nás! S tebou nechceme mať nič!“ „Neidem! Kým nepoviete, čo má robiť zbojník ten, tam v tých horách bytujúci, či má večne trpeť len?“ „Ťažké jeho viny,“ rieknu, „a pokuta ťažká tiež, ak chce dosiahnuť milosti, nuž mu takto rozpovieš: Nech zasadí tam ten kyjak, ktorým zabíjal ľudí, ráno večer ho polieva, kým sa život v ňom zbudí. A každý deň kolenačky vodu k nemu nosiť má, kým sa príjme, rozzelená, zkvitne, a ovocie dá. Taký trest mu je súdený! ak to splní, môže znať, že sa mu odpustia hriechy, a on pokoj bude mať.“ I hneď z pekla sa odstráni, ide zpät tou cestou zas: „A s’ vykonal?“ Už z ďaleka počuje zbojníkov hlas. „No vykonal! Neslýchanú pokutu vytrpeť máš! Ale tu je tá otázka: Či sa na to odhodláš?“ „Načokoľvek odhodlám sa, a čo jak ťažké bude! Nech len hriechov odpuštenie dôjdem pri Božom súde!“ I vyriekne tú osudnú jeho utrpenia reč, požehnania mu udelí, a potom odíde preč. * Rok za rokom sa pominul, a kňaz rozpomenie sa na tú pokutu zbojníka, i priam ide do lesa. Aj, čo vidí? Div na dive zelený z kyjaka strom; sťa krev červené jabĺčka kolimbajú sa na ňom. A pod ním v machu, jaj beda, sklesnutého zbojníka, Útrpne naň sa prizerá, až mu srdce preniká. „Hej ty! Čuješ? Pod tým stromom žiješ ešte?“ pýta sa. „Ach žijem!“ povie mdlým hlasom a bôlno naň díva sa. Zpovedá sa — a kajúcne na jabĺčka pozerá, ako zo stromu padajú, vzdychá, tíchne, umiera.