ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nádherný kočiar po ceste letí a v ňom šach Abas, perský kráľ; v dolinu hľadí a slnce svieti, u západu na vrchol skál. V dolinke ovce mládenček pasie, preveľmi peknej postavy; píska si, ohlas v háji sa trasie a ten koč tam sa zastaví. I dá zavolať toho pasáka, ten hneď ku koču priskočí, klobúčik sníme, mlčí a čaká, kráľ sa mu díva do očí. „Počuješ!“ riekne k nemu milostne, „poď so mnou dám ťa vyučiť, ale sa musíš spravovať cnostne, za statočnosť mi máš ručiť. Sverím ti svoje všetky poklady, verným ochrancom jich máš byť a budeš mužom veľkej cti, vlády a slávne u mňa budeš žiť. „Čo hlavou krútiš? Nevidí sa ti ten háj, tie ovce zanechať?“ Mládenček skrúca klobúčik sňatý, nevie, čo na to povedať. V tom sa ozve bič nad paripami a on už letí na koči: „No dobre sa maj, háj s ovečkami!“ bôľno zrakom ta zatočí. * Žije vo veľkej sláve, vážnosti, je kráľovským pokladníkom, lež zemské šťastie nemá stálosti, je korisťou závistníkom. Aj, hľa žalobu hroznú na neho už prednášajú šachovi, že ho okráda, poklady jeho ukryté drží a troví. Pod zámkou v sklepe má vraj schované, čo potajomky naklamal, predsa sa mu nič za to nestane, ako to môže trpeť král? Kráľ ihneď na skutku zo sklepu zámku odbiť dá: „Zlosyn nevďačný! Poď svoju chúťku ukázať!“ hrozne zavolá. „Ach, pane, prosím pre Boha milosť, ó neurob mi hanbu tú!“ „Čuš! Ani slova ďalej, — už je dosť! vydaj tú lúpež zamknutú!“ V tom strmým krokom do sklepu vkročí, Ten poklad vidieť zvedavý, sliedi očima, lež ho nezočí; pokladník k nemu prevraví: „Tam hľa píšťala, klobúk, halena, to je pastiersky odev môj!“ Kráľ sa zarazí, zbľadne jak stena, mlčí, odvráti pohľad svoj. „To je ten poklad, ale môj vlastný, ja si ho beriem v pokoji, a idem domov, budem tak šťastný, jak som bol predtým v tom kroji!“