Zlatý fond > Diela > Ballady a povesti


E-mail (povinné):

Jakub Grajchman:
Ballady a povesti

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Karol Šefranko, Katarína Maljarová, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 60 čitateľov

Asverus

Na zlatom trône sedí preslávny kráľ Asverus, v meste Susan, sto aj dvadsiatich siedmych to krajín ten najvyšší vladár a pán. A v nevídanej nádhere dáva hostinu svojim kniežaťom, v paláci skvostnom, sa jasajúcom, so samým striebrom a zlatom. Vínom veselý chce tieto hody, takým výjavom osláviť, aby sa prišla kráľovná Vasta vo svojej kráse predstaviť. Ale kráľovna v hrdosti svojej zápornú zkáže odpoveď; I hrozným hnevom kráľ rozpáli sa a taký rozkaz vydá hneď: „Choďte sluhovia a to povedzte: Vasta kráľovnou nie je už a vy kniežatá v krajinách nakážte, aby bol pánom v dome muž!“ Hneď rozoslali také rozkazy v nárečí každej krajiny, a do palácu zo všetkých končín pobrali krásne dievčiny. Ta vzatá bola i chovanica, tak menovaná Estera, Štíhlej postavy a tvári krásnej, Mardocheova to dcéra. I ľúbila sa ona kráľovi, dal jej korunu na hlavu a rieknul: „Tejto vzdávať budete kráľovskú úctu a slávu.“ * Aman, u kráľa najprvší z kniežat, velikú priazeň požíval, k poklonám jemu, kráľovský rozkaz všetkých u dvora vyzýval. Lež Mardocheus neklania sa mu, Aman sa naňho rozhnevá, on mu primálo — no celý národ za jeho zpupnosť zvraždiť dá. Ide k kráľovi a k nemu riekne: „V tvojom kráľovstve národ je, dáky židovský, bars nebezpečný, tvojim rozkazom vzdoruje. Znivočiť teda, zkaziť ho treba, tak, aby tvoj trón pevne stál!“ „Tu máš!“ podá mu prsteň kráľovský, „urob dľa vôle!“ riekne kráľ. Aman hneď vydá rozkaz: „Smrť židom!“ Nastane desný ľak a strach a kvíľba, nárek a krik, úpenie, po všetkých krajín končinách. I šibenicu u svojho domu, do výsosti postaviť dá, na ktorej zpupný žid Mardocheus k výstrahe druhým viseť má. * Ako to čula kráľovná Ester, zarmútila sa velice, v hlbokom smútku tri dni postila, i zblädlo jej krásne líce. Ide k kráľovi prosiť o milosť, od strachu nevie, či žije, i sklesne v mdlobách pred tvárou jeho, a kráľ preriekne: „Čo ti je?“ „Ach, kráľu, pane môj najjasnejší! Napadly ma strach a úzkosť, keď som pozrela na jasot trónu, na tvoju hroznú velebnosť!“ „Buď dobrej mysli, kráľovno moja! O čo požiadaš, stať sa má; hocbys’ žiadala do pol kráľovstva i stane sa to, sa ti dá!“ „Jestli za dobré kráľ to uznáva a za slušné to nachodí, nech zajtrá príde spolu s Amanom, pripravila som mu hody!“ Krásno-ľúbežne naňho pohliadne, a oko sa jej roznieti, pri tom pohľade. „Prídem istotne,“ kráľ úsmevom jej odvetí. * Noc je pošmúrna, — ticho v paláci a kráľ ešte nemôže spať, rozkáže priniesť knihy, kroniky a dá v nich hľadať a čítať. I hľa! Tam nájdu: dva komorníci, že chceli ruku vztiahnuť naň, ale odstránil tú kráľovraždu skrz Mardochea neba Pán. Kráľ sa zpytuje, jak Mardocheus bol za tú vernosť zveleben? Dvoranínovia zticha povedia, že ničím nebol odmenen. Aj hľa do siene Aman vstupuje, chcelby on s kráľom hovoriť, aby obesen bol Mardocheus, už šibenicu dal spraviť. A kráľ ho zbadal, naňho zavolal, hneď ako ho v sieni videl. „Povedz, čo slušno učiniť tomu, ktorého by kráľ poctiť chcel?“ Aman myslel si tak sám u seba: „Ktoby to mohol jiný byť než ja! No mne len patrí tá úcta;“ nuž takto začal hovoriť: „Nech ho oblečú v královské rúcho, na toho koňa posadia, na ňomž kráľ jazdí, — na hlavu jeho korunu nech mu postavia! A od kniežaťa najprednejšieho nech je po ulici veden s volaním: „Tak sa má činiť tomu, ktorý býva od kráľa cten!““ Tedy mu povie na tieto reči Asverus kráľ tými slovy: „Pospeš a všetko, ako si riekol, urobíš Mardocheovi!“ Aman stremtený sám nevie ako, preč od kráľa odstráni sa, nemilý rozkaz kráľov vyplní a smutný domov vráti sa. * Asverus, Aman, Ester kráľovna sišli sa, hodujú spolu, kráľ pije víno, veselej mysli, prezradzuje dobrú vôľu. „Čo zamýšľaš, Ester kráľovno, čo tvoja žiadost, oznám mi! Bude ti dano, stane sa iste,“ vľúdnymi povie slovami. „Jestli som našla milosť u kráľa, láskave ma vypočuje, nech život môjmu národu i mne z milosti svojej daruje! Bo ja, i národ môj vydaní sme smrti a máme zkazu vziať, na zhubu jeho, mojej rodiny nemohla bych sa podívať.“ I zamračí sa kráľ a vyriekne: „Muž ten nadutý kto je to?“ „Onen nepriateľ,“ ona odpovie: „je Aman, čo sedí tuto!“ V očach sťa strela blisne kráľovi, počujúc tieto úklady, i strmo vstane v hneve od stola a odíde do zahrady. Beda, oj beda zkalenej duši! Kráľovský rozkaz už vydan; aj hľa! Čo vidno? — na šibenici, strach a hrôza, — visí Aman!




Jakub Grajchman

— dramatik, básnik, učiteľ, revolucionár, člen slovenskej deputácie vo Viedni v r. 1849 Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.