ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Napoleon na paripe hrdo vykračuje, pätstokráť tisíc vojakov za ním postupuje. Zrazu zastane na vrchu a odtiaľ díva sa, ako sa ta zlatoväžá Moskva pred ním jasá. „Ó ty!“ riekne: „ty si ešte tá jediná panna, ktorá mňa nechce uznávať v Európe za pána! —“ Čaká vyslanstvo a kľúče, na znak oddanosti: že nik k nemu neprichádza, náramne sa zlostí. Vojsko pohne sa k pochodu, plná ho je cesta, veselými výkrikami vtiahne dnu do mesta. „Čo to? — prázdne sú ulice a nevídať ľudí?“ Mysel mu je nepokojná, obavu v ňom budí. Večerí sa — a osudná nastáva hodina, v mlčanlivom zadumaní, vstúpi do Kremlína. Noc je — a on spať nemôže, pozerá z obloka; razom vyšľahnú plamene z Moskvy, do vysoka. Zblädne! — V strašnom ustrnutí hnevom sa roznieti a tušenie istej zkazy, dušou mu preletí. Vyzerá hviezdu na nebi, tá sa mu nejaví; „beda!“ — zvolá: „Ztratený som! koniec mojej slávy!“ Delá hrmia — zem sa trasie; zúri zima divá, a ranených zúfanlivý nárek sa ozýva: Vojsko padá, — mŕtvolami plné sú doliny; Hrozný krik, lomoz a kliatba v vlnách Bereziny. Hrivobujné žrebce letia, on na saňach sedí, a v myšlienkach pohrúžený — dumno na dol hľadí. V duši bôľ, — na zblädlom líci hrúzoplné chmáry; ostrý fujak, sňah iskriaci šmára mu do tvári.