ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V jednej izbe kolo stola sedí otec, mať a syn, sluha chodí do okola, a obed podáva jim; ako sa ku jiedlu klonia, práve na poludnie zvonia. Priletí vtáčik k obloku, a krielcami zatrepoce, a zaspieva, zašteboce pieseň zvláštneho výroku; ako spieva ten vtáčik usmieva sa synáčik. Otec toto spozoruje: „Čo sa smeješ?“ sa zpytuje. „To je nie spev na smiaťa, duša mi je celkom jatá.“ „Tatuško môj milý, drahý! Kebys’ vedel, čo ten spieval, vzalby si to do povahy, abo by si sa nahneval.“ „Prečo by som sa nahneval? No len povedz, čo to spieval!“ „Nuž vidíš, otecko milý, jeho zvuky štebotné budúcnosť mi veštily; to sa stane lebo nie; v tom sa nemáš zastavovať, že vraj prídu také doby, vo dňoch šedivej staroby budeš ma obsluhovať.“ „Ako? to je reč podivná! To na skrze nesmie byť! nie ja teba, ale ty mňa v starobe máš obslúžiť!“ Na tom hrozne rozčulený, zbaviť sa ho, si umieni. Truhličku urobiť dal, do truhličky chlapca vzal, odniesol ho potajomky, nočným časom ukradomky, a pustil ho dolu vodou, aby zahynul náhodou. Letí, letí truhlička, odnáša ju vodička, dolu prúdom uteká, a v nej chlapčok narieka, letí, letí prúdom vody, ej! Ktože ho vysvobodí? Ahá, ahá! Tamto deti, käde tá truhlička letí, hláče, rybky lapajú, a pĺťky si púšťajú. „Ľaľa chlapci!“ Jurko povie, Jurko malý Debnárovie, „a vidíte, tamto aká truhlička letí voľáka? Chytajme ju, lapajme ju, nepusťme ju, otvorme ju!… Ale tu sa hýbe čosi, ustavične volá, prosí: „Ej! Pusťte ma, pusťte ma, zle mi, zle mi je tuná! Ja som chlapec maličký.“ I hneď na to povie, Jurko Debnárovie: „Pusťme ho, detičky.“ „No poď teraz medzi nás, povedz, ako sa voláš? Môj otec rád chlapcov máva, na ruky jich beráva, lebo kričia, lebo plačú, lebo ho za vlasy kváču, keď jích stíska, bozkáva.“ Ale tvár nášho Miloška, nesmelá je ešte troška; a ten Jurko Debnárovie: „Neboj sa nič! Tak mu povie.“ Privedie ho k otcovi, a takto sa vysloví: „Tuto ľaľa, tata, vediem kamaráta. Čo sme na vode lapili, a z truhličky pustili. Teraz bude u nás bývať, bočky pomáhať pobíjať.“ Debnár ho za svojho prijme, opatruje v lete v zime, do školy ho pilne dáva, dobrý žiak sa z neho stáva: keď bol veku mládenského šiel do sveta širokého. Ide horami, dolami, piesočnými rovinami, zaviedla ho potom cesta až do kráľovského mesta: I hneď ako už bol tam, vzali ho do služby priam, lebo on bol veľmi šumný a stydlivý a rozumný. Kráľ dal velikú hostinu, zavolal svoju rodinu; ako boli už veselí, tri holúbky prileteli, na oblok si posedali, rozhorlene hrkútali. Kráľ pozdvihne svojho hlasu: „Oj rodina moja! Ja už od dávneho času nemávam pokoja; tieto tri holúbky tu, čo sedia na obloku, každý deň mi priletia, smutne zhrkútajú, potom za chviľku čakajú, a zase odletia; kto vysvetlí, čo to znamená, toho čaká veľká odmena!“ Mládenec od stola v tvári sa zapáli, ponížene zvolá: „Najjasnejší králi! s vaším dovolením, hneď a hneď vysvetlím, čo tie tri holúbky hrkútali.“ Kráľ prisvedčí, a mládenček pokračuje v reči: „Veľký hlad bol v tom okolí, kde tie holúbky boli, stará od hladu veľkého, zanechala tam mladého, odletela v inší kraj; ale starý ostal tam, nezanechal pustý háj, a opatroval ho sám. Kým dorástol mladý ten, mnohý hlad podstúpil preň, keď sa už pominul hlad, priletela stará zpät; teraz si ho privlastňuje, že ho ona vyliahla, jej že sa prisúdiť má. Starý tiež neodstupuje, on sa na hlad odvoláva, kto mladého vypestuje, že sa tomu dáva. Otázka nastáva: kto má ku mladému práva, komu sa prisúdiť má, najjasnejší králi! To by radi znali, na váš výrok sa čaká!“ Kráľ veľkú pozornosť budí, ako on tú vec rozsúdi! I vypovie výrok svoj: „Starý! Holúbok je tvoj!“ A v tom okamžení, na dve strany rozdelení, starý s mladým v pravo, stará sama v ľavo odleteli preč, keď začuli túto reč. A od tejto chvíli viac sa nevrátili. Maľovaný koč letí, paripy skáču pred ním, v jednom dome sa svieti, a z komína ide dym. Veľká to tam hostina, otec víta svojho syna, jemu sa raduje, a ho obsluhuje, susedia a priatelia tam sa spolu veselia. Už je skoro biely deň a tí veselia sa len a zdravice dvíhajú pohárami štrngajú; ešte všetkých tam vidieť, iba otca tam už niet. Kde je otec? Čože robí? Ako trávi nočnie doby? Vari sa na dačom zlostí, keď sa s nimi neveselí? Oj! Ten od veľkej radosti, spí už napitý v posteli.