Ballady a povesti

„Ach! Už som ja otec utrápený, všetka neresť, bieda na mňa letí, ešte i tie moje deti majú život trudný, zarmútený. Mám tri dcérušky milé, ušľachtilé, spanilé, hotujem jich do vydaju, ale šťastia nemajú: Svedomie, Statočnosť, Pravda sa volajú.“ Jako sa mi smutno, bôľno, tak starosťou zrak mračí, dvere otvoria sa voľno, vôjdu traja vohľačí; poklonia sa, usadia sa, rozprávajú, moje dievky za muž pýtajú. „Ale, páni moji, čujte! na tom sa nezastavujte, že chudobné sú, zato poklad neba vám donesú.“ „Tak… prosím pekne,“ prvý riekne: „Svedomie, vašu pannu, mne už obecanú, za ženu nemôžem vziať, bo má chybu, čo nemôžem vystáť, kebych dač’ zlého spáchal, pokoja bych od nej nemal, výčitky by mi robila, nimi by ma vždy trápila.“ Druhý predhodí: „Práve mi na um schodí, dcéra vaša Statočnosť, má síce peknú cnosť, ale to je bieda, v živote sa upotrebiť nedá; každý síce ju chváli, ale rád sa od nej diali.“ A ten tretí, takto vetí: „Pravdu, vašu dcéru, vziať si nemôžem veru, bo doprosta vraví a prebíja hlavy.“ Jako vypovedali, preč sa odobrali. Syn, Hnev, prijde domov. Zvolá: „Do sto hromov! Sestry, nič nedbáte! Prečo sa nevydávate? V dome nedostatok, psota, nestačí moja robota zaopatriť vám živnosť. Hľa tamto tri škaredé dievky suché a bledé: Lož, Smyselnosť a Zlosť milencov majú, sa vydávajú. Ja vás ďalej netrpím!“ A smrťou vyhráža jim. Matka, Boženka, pobožná žienka, hneď k nemu priskočí, pozre mu do očí, prst na ústa mu položí: „Synak nekľaj! V pamäti maj, kto vydrži, bude Boží!“