ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tam u Poľany v dolinke „Strašník“, kde tmavý nekdy rástol les, kde teraz živnosť sejáva roľník, že tam vraj straší až po dnes. Že tam v tej hore domok bielený, za dávnych časov nekdy stál, a kolo domku hájik zelený, a v domku horár prebýval. Jeho potecha, bývanie v hore, a dcéra jeho jediná, stydlivá sťa tie raňajšie zore, keď svit noc tmavú pohýna. Vyrastlá medzi krásou prírody, medzi tichými horami, spanilej, šumnej, tmavej ozdoby, jak jedla medzi lesami. Že sa raz stalo za dávnych časov, keď pán z Poľany lovil zver, užasnul nad tou spanilou krásou, keď ju zahliadnul stáť u dvier. I zastavil sa, na tú mladuškú díval sa z lesa tmavého, že má tvár veľmi peknú bieluškú, A že je zrastu driečneho. Ľúbila sa mu taká dievčička, rieknul k nej vľúdnym úsmevom: „Nepodala bys’ moja dušiška máličko vody, — smädný som.“ Dievčina vody nabrať odišla tomu pánovi mladému, a pán nesmädný inšie zamýšľa, nechce sa vody piť jemu. Líčka pohladká šumnej device, a pýta sa jej: „Prídeš k nám? Budeš nosievať pekné črievice, ja zlata, striebra mnoho mám. Štyri ťa budú voziť paripy, na koči peknom striebornom, krásne zahrady, vysoké lipy budú tvoj panský krášliť dom. Ty budeš paňou v mojom kaštieli, v hodbáboch budeš chodievať, zanechaj tu ten domeček biely, čože v ňom budeš robievať? A mňa mať budeš, vidíš, za muža, a ja Poľany pánom som, zanechaj deva krásna jak ruža, samotný, clivý tento dom. Devečka myslí a považuje, či isť, či neisť? Všelijak, hľadí na pána a pozoruje, či to naozaj, či len tak? Hľadí na pána, na domok biely, a ľúto dák jej prichodí, hneď sa jej mysel baví v kaštieli, hneď jej zas na um dom schodí. Riekne k nej ten pán: Zlatý pyšťok môj, dušinka pekná, buď moja! Nemysli toľko! Vidíš, ja som tvoj! a dievča povie: Ja tvoja. Išli do lesa, tam sa bavili, v radosťach sa jim minul deň, a dievča vyšlo z lesa po chvíli, a radosť zmizla ako sen. Z horičky ide nazpät do domu, a v srdci nesie nepokoj, Doma nevraví, smutná nikomu, čaká, že splní pán sľub svoj. Ale pán mladý strojí si plesy, nádhernú svadbu a hody, že on mal nekdy milenku v lesi, to mu ver’ na um neschodí. V noci pošmúrnej kaštiel sa jasá, osvetlen vôkol sviecami, a zvuk hudobný tam zanáša sa medzi panskými sieňami. Pán je veselý a raduje sa svojej svadobnej neveste, a tá milenka nekdy od lesa načúva vonku na ceste: Choďte sluhovia pána mladého, a z ticha dajte jemu znať, že tu na dvore čaká na neho s maličkým synkom jedna mať. Ale pán krátku poslal odpoveď a to takého rozkazu: aby tí dvaja pratali sa hneď, lebo sú hosťom k úrazu. Mať so synáčkom išla splakaná nazpät po noci do lesa, a prišla k skalke taká sklamaná, čo teraz „Strašník“ zovie sa. V dolinke „Strašník“ tam u skalky tej chlapčeka svojho zmárnila, a od ľútosti, ťarchy velikej seba do vody hodila. Na Jána v noci, tak rozprávajú, tam, kde z tej skalky odteká, keď sa peniažky, vraj, presúšajú, nariekať počuť chlapčeka. Že v tej dolinke, kde hora bola, chlapčeka v noci vídavať, ako sem a ta blúdi, a volá, a plačúc hladá svoju mať. Ľud ešte po dnes, keď v zime spolu dlhé večierky sedáva, pri ohni doma v tichúčkom kolu o tej paničke rozpráva.