ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Večer je, ešte sa svieti v dome Sokovnína, tam sa radia sprisahaní pri pohároch vína. Oheň vraj, v noci vypukne, cár ho hasiť príde, naň sa zrúťa, ho zavraždia, tak zo sveta síde. Dvaja z nich svedomím hnutí odídu z tej rady a cárovi v známosť dajú tie tajné úklady. Vzácni hostia sú u cára práve v spoločnosti a cár vstane, nič nerekne, vzdiali sa v náhlosti. Vydá rozkaz, vojsko stúpa, noc je šero-tmavá, nik netuší, aká zkaza o chvíľku nastáva. A Peter so svojím sluhom, len tak dvaja sami, utekajú na vozíku tajno ulicami. Ale cár prv ako vojsko k miestu sa dostaví; všade ticho, — prázdne kúty a žiadnej postavy. Zazre terem Sokovnína svetlom ožiarený, i vôjde dnu, — sprisahancov najde prekvapený. „Zdravstvujte! Aj ja prichádzam!“ ohlási sa smelo, „k vám semká na pohár vína, — keď tu tak veselo!“ Pijú, živo besedujú, jeden potutelne: „Čas je,“ zticha sa ohlási, druhý: „no ešte nie!“ „Ba už!“ hlasom hromovitým cár Peter zavolá a búši doň päsťou, až sa zrúti na kraj stola. „Sem sa stráž moja vojenská! Týchto psov poviažeš! A tam, kde slnko nesvieti byty jim vykážeš!“ I vráti sa do paloty, medzi svojich hostí a rozpráva ku podivu o tej udalosti. 2 Ticho je — a žiaden hlas sa v chyži neozýva; Peter cár sedí ustatý, Zaspal, odpočíva. V tom pokojnom zadriemaní, o tom nič netuší, že vrah úklady nastrojil proti jeho duši. Kikín, ten podliak pekelný, tam ukrytý v chyži, nabitou pištolou k nemu zticha sa priblíži. Zrovna mieri mu do srdca a tá nevypáli: preľaknutý, tichým krokom chytro sa — oddiali. Posmelený, zas o vražde ďalej rozmyšluje, onen zločin nezdarený znovu opetuje. Obzerajúc — potichu sa k Petrovi prikradne; pištol zlyhá, — cár precítne; on mu k nohám padne. „Bôh ma poslal!“ hlasno zvolá, „by ti zjavil práve, že ťa žiadna ľudská podlosť zkaziť nie je vstave! Táto pištol, ktorá nikdy, vidíš, nezlyhala, dvaráz do teba mierená, ohňa nevydala! — Aj hľa! tu je moja hlava,“ — povie rozčulený, — „nehoden som! O nehoden chodiť po tej zemi! —“ Peter vstane, — zamyslí sa, prejde sa dojatý a po chvíľke s tými slovmi k nemu sa obráti: „Keď sa za posla Božieho skutočne vydávaš, Bôh nech ti viny odpustí! Pod môj trest nepadáš! —“ 3 „Rata, rata! Námorníci!“ volajú na lodi; „víchor hviždí, loď sa druždí, padáme do vody!“ „Nebojte sa!“ Peter Veľký smelým hlasom zvolá: „Cár sa neutopí, bo ho chráni Božia vôľa.“ Jeden vyslanec z cudziny, sťažňa sa uchopil: „Ja som neprišiel do Ruska, abych sa utopil! Môj dvor bude požadovať zadosťučinenie,“ načo mu Peter s úsmevom takto pripomenie: „Keď ty zhynieš, ztratení sme všetci pod vlnami; i to zadosťučinenie zhynie spolu s nami. —“