Ballady a povesti

V krajnavských horách zo skál blboce čistá čo krištál vodička, ona všeliké lieči nemoce, a pri nej stojí káplička. Voľáky temný kedysi žobrák z tých peniažkov čo nažobral, že sa mu vrátil od tej vody zrak, tú kápličku vystaviť dal. Práve nedeľa, k nej postupujú pútnici so zástavami, nábožné piesne si prespevujú odokrytými hlavami. Len Vendo Drugeth, pán veľkomožný, nedbá na to, že nedeľa, on si nevšíma ten spev nábožný, loví zver v lese a striela. Už lovčie rohy jačať prestaly, slnce za horu zachodí, a Drugeth z lesa hrdo, pomaly na bujnom koni vychodí. I vidí, jako ľud ozdobuje tú káplicu s venčekami, a jako voľný vetríček duje, ihrá sa so zástavami. Kôň sa mu zdurí, hodí do boka, a on padne ruku zlomí, „Sto hromov!“ zvolá, v bôli zhlboka, „vy sprosté pútnikov shony!“ Leží na zemi, hrozný hnev javí, srd mu udiera ku lícu — „Strhajte!“ zvolá, „tamtie zástavy, a zvalte tam tú káplicu!“ Zdivelí lovci z lesa zvolaní zástavy hneďky strhajú, káplicu zboria na všetky strany, ni znaku z nej nenechajú. * Smutno, oj smuto v krásnom kaštieli, lebo je Drugeth v ňom chorý, vyliečiť ruku mu nevedeli, žiadni na svete doktori. „Hej!“ zvolá, „kde ste sluhovia moji? K studnici ma zanesiete! Len jej vodička ruku mi zhojí, tam ma v nej kúpať budete!“ * Aj stojí teraz kláštor vznešený, miesto kápličky krásny chrám, Drugeth vodičkou tou vyliečený, on to vystaviť kázal tam. V kláštore zvonia, milý zvuk zvona, rozlieha sa v horách temných, v ňom služby božie kajúcne koná Vendo Drugeth pobožný mních.